Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 586/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TRADEUNION

spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou, Družstevná 1, Nacina Ves,

zastúpenej advokátom Mgr. Ing. Ignácom Ilčišinom, Advokátska kancelária, Herľanská 547,

Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. z 1. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015

doručená sťažnosť spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným,

Družstevná 1, Nacina Ves (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 1. februára 2012

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. októbra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a Najvyšší

súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. porušili základné právo

spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou

na súdnu ochranu podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

01.02.2012 a Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. z 28. 10. 2014 a vracia vec

v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov

nad Topľou priznáva náhradu trov konania...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka

bola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn.

, v ktorom sa po pripustení zmeny návrhu a vstupu ďalších účastníkov

a vedľajšieho účastníka do konania domáhala so žalobcom v 2. rade

, žalobcom v 3. rade

, žalobcom vo 4. rade

, a žalobcom v 5. rade , ,

proti Slovenskej republike – Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj

„žalovaný v 1. rade“), Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný

v 2. rade“) a spoločnosti

(ďalej len „žalovaný v 3. rade“), za účasti vedľajšieho

účastníka na strane žalovaných (ďalej len

„vedľajší účastník“), určenia, že právny úkon, ktorým žalovaný v 2. rade a žalovaný v 1.

rade previedli na žalovaného v 3. rade 931 verejne neobchodovateľných akcií na meno

s poradovým číslom 0001 až 0931 s menovitou hodnotou akcie 1 000 000 Sk vedľajšieho

účastníka, je neplatný. Svoju žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že v súlade s právom

v exekučnom konaní proti povinnej Slovenskej republike nadobudla 9. októbra 1998 akcie

vedľajšieho účastníka, bola ako ich majiteľ zapísaná v Stredisku cenných papierov (ďalej len

„stredisko“) a vykonávala svoje akcionárske práva tým, že 26. novembra 1998 sa zúčastnila

mimoriadneho valného zhromaždenia vedľajšieho účastníka a hlasovala na ňom. Neskôr

bolo rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky uložené stredisku uviesť

do pôvodného stavu evidenciu účtu majiteľa Ministerstva hospodárstva Slovenskej

republiky ako jediného majiteľa akcií vedľajšieho účastníka, ako aj evidenciu registra

emitenta, čo stredisko realizovalo a akcie sťažovateľke odpísalo z účtu. Tento postup bol

nezákonný, sťažovateľka ním bola zbavená majetku na základe rozhodnutia orgánu štátnej

správy, napriek zákonnému zákazu navrátenia do pôvodného stavu v exekučnom konaní

podľa Národnej rady Slovenskej republiky o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“), pričom v samotnej exekúcii boli námietky povinného právoplatne zamietnuté.

Správnosť a opodstatnenosť exekúcie uznal najvyšší súd v rozhodnutí, ktorým zamietol

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky, v rozsudku sp. zn.

MCdo 2/99 z 28. februára 2001, a exekučné konanie bolo skončené vrátením poverenia

súdnej exekútorky súdu. Mimoriadne valné zhromaždenie vedľajšieho účastníka v decembri

1998 rozhodlo o premene podoby akcií zo zaknihovaných na listinné, avšak sťažovateľke

nebolo 110 akcií, ktorých je vlastníkom (čo predstavuje 5,78 % podiel), odovzdaných.

Na základe rozhodnutia vlády Slovenskej republiky z 19. decembra 2001 o privatizácii časti

majetkovej účasti štátu v spoločnosti , previedol žalovaný v 1. rade

žalovanému v 2. rade 931 kmeňových akcií , v listinnej podobe

predstavujúcich 49 % základného imania spoločnosti

Majiteľkou 110 ks z nich bola však sťažovateľka, žalovaní nimi neboli a nemali právo ich

previesť. Sťažovateľka uplatnila 7. novembra 2001 ako majiteľka 110 ks akcií

, voči žalovanému v 1. rade predkupné právo, ktoré jej vyplývalo

zo stanov , avšak žalovaný v 1. rade toto predkupné právo

sťažovateľky nerešpektoval. Prevod akcií bol neplatný z dôvodu, že jeho obsah odporuje

zákonu, zákon obchádza a prieči sa dobrým mravom (

v znení neskorších predpisov), pretože akcie prevádzal ten, kto nebol

ich vlastníkom, a nerešpektoval navyše predkupné právo sťažovateľky. Naliehavý právny

záujem na požadovanom určení u sťažovateľky je daný tým, že sleduje dosiahnutie zápisu

do zoznamu akcionárov v stredisku ako predpokladu na to, aby jej emitent

, vydal akcie na meno.

Žalovaní v konaní tvrdili, že neexistuje právny dôvod na určenie neplatnosti prevodu

akcií (žalobcovia nie sú akcionári vedľajšieho účastníka a neboli nimi ani v čase prevodu

akcií, ktorý je predmetom konania) a neexistuje ani naliehavý právny záujem na takomto

určení (nie je zrejmé, ako by prípadné vyhovujúce rozhodnutie súdu odstránilo tvrdenú

právnu neistotu žalobcov, keď takéto rozhodnutie nemôže predstavovať podklad na zápis

do zoznamu akcionárov vedľajšieho účastníka ani na vydanie akcií, či pre iné

uplatnenie akcionárskych práv). Navyše žalovaný v 3. rade v marci 2009 previedol

49 % akcií vedľajšieho účastníka spätne na Slovenskú republiku (reprezentovanú

žalovanými v 1. a 2. rade). Samotný údajný exekučný prevod akcií bol absolútne neplatným

právnym úkonom, pretože jeho plnenie bolo nemožné, keďže akcie vedľajšieho účastníka

mohli byť v danom čase iba vo vlastníctve Slovenskej republiky a exekúciou nemožno

postihnúť veci, ktorých predaj je podľa osobitných predpisov zakázaný (§ 114 Exekučného

poriadku). Žalovaný v 3. rade k tejto argumentácii dodal, že sťažovateľka (a rovnako ostatní

žalobcovia) nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti i preto, že

naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy nemá ten, kto môže žalovať

na určenie existencie práva alebo na plnenie.

Krajský súd rozsudkom č. k. z 1. februára 2012 žalobu

sťažovateľky a ostatných žalobcov zamietol a žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi priznal

náhradu trov konania. S poukazom na § 114 Exekučného poriadku, § 10 ods. 1 zákona

č. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších

predpisov (podľa ktorého o privatizácii podniku alebo jeho časti s charakterom prirodzeného

monopolu a o privatizácii majetkovej účasti štátu alebo majetkového fondu na podnikaní

inej právnickej osoby, ktorá má charakter prirodzeného monopolu, vždy rozhoduje vláda a

to po prerokovaní zámeru a postupu privatizácie v Národnej rade Slovenskej republiky) a s

poukazom na o zabezpečení záujmov štátu pri

privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností v znení

neskorších predpisov (podľa ktorého predmetom privatizácie nemôžu byť akcie

, ktorých držiteľom alebo vlastníkom je štát), ako aj s poukazom na § 80

písm. c) (ďalej aj „OSP“) dospel krajský súd k záveru,

podľa ktorého sťažovateľka nemohla platne nadobudnúť vlastnícke právo k akciám

vedľajšieho účastníka, ktorých majiteľom bol, a aj v čase rozhodovania krajského súdu, je

štát. Navyše, sťažovateľka a ani ostatní žalobcovia nemali naliehavý právny záujem na

požadovanom určení neplatnosti v petite žaloby uvedenej zmluvy, pretože nepreukázali, že

by sa ich postavenie bez tohto určenia stalo neistým, ale najmä preto, že jediným

akcionárom vedľajšieho účastníka je Slovenská republika (akcie sú vydané na meno

Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky). S ohľadom na súčasný stav vlastníctva

sporných akcií krajský súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími dôvodmi žaloby

uvádzanými sťažovateľkou.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia, o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 28. októbra 2014 tak, že rozsudok krajského súdu ako

vecne správny potvrdil a žalovaným priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 7. januára 2015.

Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. z 1. februára 2012

a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2014 odôvodnila tým, že

krajský súd i najvyšší súd prejudiciálne riešili otázku vlastníctva akcií vedľajšieho účastníka

napriek tomu, že táto otázka bola už právoplatne vyriešená inými rozhodnutiami

najvyššieho súdu tak, že sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami platne nadobudla

vlastníctvo k 110 akciám vedľajšieho účastníka, čo zakladá prekážku res iudicata.

S poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. MCdo 2/99 z 28. februára 2001 sú

tieto závery najvyššieho súdu záväzné podľa pre všetky orgány. Navyše,

v exekučnom konaní platí zákaz navrátenia do predošlého stavu (§ 61 Exekučného

poriadku). Aj podľa nálezu ústavného súdu č. k. z 11. decembra 2007 je

vylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku súd v inom

konaní. Preto je sťažovateľka presvedčená, že žalobcovia preukázali, že nadobudli

vlastníctvo k 647 akciám vedľajšieho účastníka. Pokiaľ túto otázku znova riešil krajský súd i

najvyšší súd, porušil tým zásadu právnej istoty a nezmeniteľnosti právoplatných súdnych

rozhodnutí. Zákonnosť nadobudnutia akcií sťažovateľom a nemožnosť opätovného

preskúmavania tejto otázky súdmi vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. februára 2008, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. apríla 2008, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2008, ako aj

z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. mája 2008. Rozhodnutie krajského

súdu a najvyššieho súdu v tejto veci porušilo princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,

tieto rozhodnutia sú navyše nedostatočne odôvodnené a voči sťažovateľke diskriminačné,

keď rovnakú situáciu riešia odlišne.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto

práv jednak rozsudkom krajského súdu č. k. z 1. februára 2012 a jednak

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2014.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

krajského súdu č. k. z 1. februára 2012.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,

že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie

jeho postupu zveruje v tomto prípade odvolaciemu súdu.

Najvyšší súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 28. októbra 2014. Najvyšší súd ako súd odvolací bol

súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tej časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. z 1. februára 2012, a to

z dôvodu nedostatku právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. októbra 2014. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc

ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , , IV.

ÚS 136/05, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľka porušenie označených základných práv odôvodňuje jednak tým, že

rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnený, a jednak tým, že vec bola

prerokovaná napriek tomu, že otázka, či sťažovateľka nadobudla vlastnícke právo k akciám

vedľajšieho účastníka, už bola prv právoplatne vyriešená v iných konaniach.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 28. októbra 2014 odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

odvolania žalobcov podľa bez nariadenia pojednávania v zmysle

ods. 2 O. s, p. a dospel k záveru, že odvolania žalobcov nie sú dôvodné.

Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody

odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa ust. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania

viazaný.

Žalobcovia v odvolaní uviedli ako odvolací dôvod ust. –

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a ust. – rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia vecí.

Ani jeden z tvrdených odvolacích dôvodov nie je v prejednávanej veci daný.

Žalobcovia v odvolaní namietali, že súd prvého stupňa na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal všetky žalobcami, žalovanými

a tiež vedľajším účastníkom navrhnuté dôkazy a tieto boli dostatočným podkladom na úplné

zistenie skutkového stavu, čo je zrejmé z obsahu spisu. Skutkové zistenie nezodpovedá

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 a to vzhľadom

na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov

účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas

konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,

ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti,

dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo keď výsledok

hodnotenia nezodpovedá tomu. čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba

skutočnosti, ktoré bolí vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo

a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas

konania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov,

nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené

spôsobom vyplývajúcim z až

Žalobcovia v odvolaní tiež namietali, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne

posúdil.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav, to znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva

a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu

právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť

alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne na daný

skutkový stav nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu

vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Žalobcovia len všeobecne v odvolaní namietali, že súd prvého stupňa nesprávne

právne posúdil vec, neuviedli však v čom vidia túto nesprávnosť, či v nesprávne použitej

právnej norme, resp. ktorý právny predpis mal byť správne použitý alebo či došlo k jeho

nesprávnej aplikácii.

Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa v danom prípade použil správny

právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, to

znamená, že z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery

o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Odvolací súd sa v zmysle stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia. Na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že z obsahu

odvolania vyplýva, že podľa názoru žalobcov rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

37 prestavujú prekážku už rozhodnutej veci a tieto rozhodnutia potvrdili

vlastníctvo akcií žalobcov a preto súd v tomto konaní nie je oprávnený zaoberať sa otázkou

vlastníctva akcií. Podľa názoru žalobcov bola týmito rozhodnutiami definitívne vyriešená

otázka nadobudnutia vlastníctva k 110 ks akciám spoločnosti ,

Krajský súd v Bratislave nebol oprávnený riešiť ako prejudiciálnu otázku vlastníctva akcií

a je tu prekážka res iudicata. Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s . p. len čo sa o veci právoplatne

rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci – rei

iudicata, ktorá vyplýva z ust. patrí medzi neodstrániteľné podmienky

konania v zmysle a bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne

rozhodnuté, bola opäť prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo

stavu, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb

a totožnosť predmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok

alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými

bol už uplatnený. Právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci iba v takom

rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté. Účastníci konania

pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. nie sú identickí

s účastníkmi v tomto konaní. Predmetom konania nebola ani otázka nadobudnutia akcií

spoločnosti , niektorým zo žalobcov v tomto konaní. Toto rozhodnutie

nie je preto spôsobilé založil prekážku už rozhodnutej veci. V tomto konaní o určenie

neplatnosti právneho úkonu rozsudok Najvyššieho sudu SR sp. zn. nepotvrdil,

že sa niektorý zo žalobcov stal akcionárom V tomto konaní sa

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezaoberal otázkou vlastníctva akcií a ani priebehom

a zákonnosťou exekúcie, ktorá mala viesť k nadobudnutiu akcií žalobcami.

Žalobcovia v odvolaní proti rozsudku poukázali tiež na ust. § 61 zákona

č. Exekučného poriadku v zmysle, ktorého je v exekučnom konaní vylúčený

návrat do predošlého stavu. Z tohto ustanovenia vychádzal Ústavný súd SR v náleze

z 11. 12. 2008 pod sp. zn. , ktorým vyslovil porušenie základného práva

žalobcu v 1. rade na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu. Ústavný súd

Slovenskej republiky sa však v tomto rozhodnutí nezaoberal vlastníckym právom žalobcu

v 1. rade a ani iným právom, ktoré je predmetom tohto konania o neplatnosť právneho

úkonu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na neskorší nález Ústavného súdu SR

pod sp. zn. z 20. 01. 2011, v ktorom uviedol, že podľa ústavného súdu je

zrejmé, že otázka vlastníctva akcií zatiaľ nebola vyriešená, preto všeobecné súdy sa musia

s touto otázkou vysporiadať. Ústavný súd Slovenskej republiky ani nemôže svojim

rozhodovaním o sťažnosti zakladať, meniť alebo zrušovať vlastnícke právo k akciám ako

cenným papierom. O takýchto nárokoch rozhodujú výlučne všeobecné súdy (viď rozhodnutie

Ústavného súdu SR sp. zn. ).

Odvolací súd ďalej uvádza, že jedným z predpokladov úspešnosti určovacej žaloby je

vecná legitimácia. Vecná legitimácia je vo svojej podstate hmotno právny stav, ktorého

existencia zakladá žalovateľnosť nároku. V tomto prípade bude na podanie určovacej žaloby

vecne legitimovaný účastník právneho vzťahu či práva, o ktoré v určovacej žalobe ide. Nie

je však vylúčené, aby vecnou legitimáciou disponoval i subjekt, ktorý je vo svojom právnom

postavení dotknutý existenciou či neexistenciou právneho vzťahu medzi žalovaným a treťou

osobou. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa o neexistencii aktívnej

vecnej legitimácie žalobcov na podanie predmetnej žaloby. Žalobcovia v 1. až 5. rade

nepreukázali súdu žiadnymi relevantnými dôkazmi, že boli ku dňu podania žaloby, resp. ku

dňu zrealizovania prevodu 49 % akcií spoločnosti na základe kúpnej

zmluvy zo dňa 28. 01. 2002, resp., že v súčasnosti sú akcionármi spoločnosti

Žalobcovia neosvedčili súdu svoju aktívnu vecnú legitimáciu

na podanie predmetnej určovacej žaloby o neplatnosť právneho úkonu. Žalobcovia

nepreukázali, že sa stali akcionármi a ani sa nikdy nemohli stať

akcionármi Dôvodom nemožnosti nadobudnutia akcii

, žalobcami je ust.

o strategických podnikoch, ktoré určovalo, že akcie , nemohli byť

predmetom privatizácie, keďže , predstavoval strategický podnik štátu,

jeho akcie mohla vlastniť len Slovenská republika. Akcie neboli

spôsobilým predmetom exekúcie v zmysle § 114 Exekučného poriadku. Hoci postupom

exekútorky došlo v roku 1998 k formálnemu prevodu zaknihovaných akcií

a k ich zapísaniu na účty cenných papierov žalobcov vedených

Strediskom cenných papierov. Tento zápis v Stredisku cenných papierov bol na základe

rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky opravený a akcie

, boli z účtov žalobcov odpísané. Zápis na účtoch cenných papierov a neskoršia oprava

tohto zápisu nevyvolala hmotno právne účinky, pretože exekučný prevod akcií

, ktorý i odporoval zákonu bol absolútne neplatný právny úkon

na základe, ktorého nedošlo k zmene právneho stavu. Keďže prevod akcií

, odporoval v tom čase platnému zákonu o strategických podnikoch

je tento prevod v zmysle ust. absolútne neplatný. Odvolací súd

tiež poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 05. 2010 pod sp. zn.

o určenie vlastníctva. Krajský súd v Košiciach žalobu spoločnosti ,

zamietol a uviedol, že zmluva o prevode 100 ks akcií , je

absolútne neplatná a spoločnosť sa nestala akcionárom

Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24. 06. 2011 potom

ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. 04. 2011 sp. zn.

odmietol odvolanie spoločnosti a TRADEUNION spoločnosť s ručením

obmedzeným Vranov nad Topľou proti rozsudku ako odvolanie podané neoprávnenými

osobami. Tiež Krajský súd v Bratislave v rozsudku pod sp. zn. , ktorý bol

potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. 06. 2010 pod sp. zn.

konštatoval, že spoločnosť nepreukázala

nadobudnutie akcií spoločnosti a teda, že

nie je akcionárom spoločnosti a preto nemôže uplatňovať žiadne

akcionárske práva.

Ďalším predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia tzv. naliehavého

právneho záujmu. Doktrína i pomery v nej konštatujú i judikatúra sa zhodli na tom, že

naliehavý právny záujem je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Ak

súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu je vylúčené,

aby sa zároveň zaoberal vecou samou. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení

bude daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené alebo

kde by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Z toho

vyplýva, že určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená v prípadoch, keď možno

žalovať priamo na splnenie povinnosti. Určovacia žaloba má preventívny charakter, bude

opodstatnená najmä v prípadoch, keď k porušeniu práva ešte nedošlo. Tiež bude daný

naliehavý právny záujem na určení spravidla vtedy, ak určovacia žaloba vytvorí pevný

právny základ medzi účastníkmi a tak naplní svoj preventívny charakter a cieľ – zabráni

ďalším prípadným sporom medzi účastníkmi. V prípadoch, kedy požadované určenie

existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi účastníkmi malo charakter len

prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi účastníkmi, nebude daný naliehavý právny

záujem na takomto určení. Ak je teda možné žalovať priamo na určenie vlastníckeho práva

žalobcu s tým, že súd prejudiciálne posudzuje otázku platnosti či neplatnosti zmluvy, tak nie

je naliehavý právny záujem na samostatnom určení platnosti či neplatnosti zmluvy.

Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že žalobcovia v doterajšom

konaní nepreukázali existenciu právnej neistoty, jej pretrvávajúci charakter, ani

bezprostrednosť ohrozenia svojich záujmov a nepreukázali ani preventívnu funkciu žaloby.

Žalobcovia sa v konaní najprv domáhali určenia neplatnosti právneho úkonu – prevod akcií

zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade, neskôr požiadali o zmenu žaloby a

domáhali sa určenia neplatnosti prevodu akcií zo žalovaných v 1. a 2. rade na žalovaného v

3. rade. Žalobcovia neuviedli aký prínos by pre nich mal pozitívny výsledok žaloby a akým

spôsobom by zmenil ich právne postavenie, prípadne ako by došlo k odstráneniu ohrození

ich záujmov. V prípade, že by súd vyhovel žalobcom a rozhodol by, že zmluva na základe,

ktorej žalovaní v 1. a 2. rade previedli 931 ks akcií spoločnosti na

spoločnosť je neplatná obnovil by sa právny stav, ktorý platil pred

týmto prevodom a 100 % vlastníkom akcií spoločnosti by sa stala

Slovenská republika, ak by prvostupňový súd žalobe vyhovel, nemalo by to žiaden vplyv na

žalobcov, nezmenilo by sa ich právne postavenie a nijakým spôsobom by to neovplyvnilo ich

právnu istotu. Žalobcovia v konaní tvrdili, že mali záujem na potvrdení toho, že sa v roku

1998 stali akcionármi spoločnosti V tejto súvislosti však žalobcovia

mali možnosť podať žalobu o určenie vlastníctva akcii spoločnosti ,

alebo sa domáhať svojich práv žalobou na plnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto

správny záver súdu prvého stupňa, že žalobcovia nepreukázali vo vzťahu k žalovanému v 3.

rade naliehavý právny záujem na určovacej žalobe o neplatnosť právneho úkonu.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219

ods. 1 potvrdil, keďže tento je vo výroku vecne správny.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Najvyšší súd reagoval najmä

na všetky pre vec podstatné argumenty sťažovateľky. Ako vyplýva z odôvodnenia

rozhodnutia najvyššieho súdu, jedným z hlavných dôvodov, pre ktorý obstojí zamietnutie

žaloby sťažovateľky krajským súdom, bol nedostatok naliehavého právneho záujmu

na sťažovateľkou požadovanom určení neplatnosti zmluvy v situácii, keď vlastníkom akcií

je znova Slovenská republika a naliehavý právny záujem je vylúčený formuláciou žaloby

sťažovateľky. Najvyšší súd jasne, zrozumiteľne a s potrebným odôvodnením vysvetlil, že

v danej situácii, ak by aj súd vyhovel sťažovateľke a rozhodol by, že zmluva na základe,

ktorej žalovaní v 1. a 2. rade previedli 931 ks akcií spoločnosti ,

na spoločnosť , je neplatná, obnovil by sa tým iba právny stav, ktorý

platil pred týmto prevodom a 100 % vlastníkom akcií vedľajšieho účastníka by sa stala

Slovenská republika, čo by nemalo žiaden vplyv na postavenie sťažovateľky. Obdobne aj

vo vzťahu k sťažovateľkou tvrdenej prekážke res iudicata najvyšší súd svoj právny názor

o neexistencii tejto prekážky náležite odôvodnil, keď uviedol, že právoplatné rozhodnutie

súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci iba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už

právoplatne rozhodnuté, a vysvetlil, že pokiaľ ide o konanie vedené pred najvyšším súdom

pod sp. zn. MCdo 2/1999, jednak nebola splnená podmienka totožnosti účastníkov v oboch

konaniach, ale najmä jeho predmetom nebola otázka nadobudnutia akcií vedľajšieho

účastníka niektorým zo žalobcov v tomto konaní, v dôsledku čoho rozhodnutie v tejto veci

netvorí prekážku res iudicata.

Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2014

preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný

( ), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou

tvrdeného porušenia základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd odvolaniu sťažovateľky

nevyhovel a rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

V súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti ústavný súd

považoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvádzanou

sťažovateľkou v priebehu konania pred krajským súdom, pričom najvyšší súd sa s ňou

zaoberal a vysporiadal v odvolacom konaní dostatočným spôsobom.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto právnym predpisom je

v posudzovanom prípade .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho

súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutie

z 28. októbra 2014, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd sa v namietanom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa

nestotožnil, a preto jej odvolaniu nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny potvrdil. Ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup najvyššieho súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

V prípade sťažovateľky aplikovali všeobecné súdy na vec ,

v zmysle ktorého predpokladom meritórneho prejednania určovacej žaloby je preukázanie

naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Toto ustanovenie vykladal

najvyšší súd s poukazom na doktrínu i judikatúru tak, že naliehavý právny záujem

na požadovanom určení bude daný spravidla iba vtedy, ak by bez tohto určenia bolo

žalobcovo právo ohrozené alebo kde by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho

právne postavenie neistým. A naopak, určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená

v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti a preto ak požadované

určenie existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi účastníkmi malo

charakter len prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi účastníkmi, nebude daný naliehavý

právny záujem na takomto určení (ako tomu bolo v prípade sťažovateľky).

Pokiaľ sťažovateľka osobitne poukazovala na existenciu prekážky res iudicata,

najvyšší súd vykladal ustanovenie (podľa ktorého len čo sa o veci

právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova) tak, že prekážka právoplatne

rozhodnutej veci bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť

prejednaná iba vtedy, ak ide o rovnakú vec, t. j. je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť

predmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav

vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol už

uplatnený. Aj v takom prípade právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci

iba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté. Tento výklad § 159

ods. 3 a aplikácia tohto ustanovenia na vec sťažovateľky najvyšším súdom zodpovedá

aj podľa názoru ústavného súdu zmyslu a účelu tohto zákonného ustanovenia a je potrebné

považovať ju za ústavne konformnú.

Za tejto situácie sú už bez právneho významu ďalšie argumenty prednesené

sťažovateľkou v priebehu konania pred všeobecnými súdmi, resp. obsiahnuté v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu, pretože už len z uvedených dôvodov žaloba sťažovateľky ňou

formulovaným petitom nemohla pri ústavne konformnej aplikácii dotknutých zákonných

ustanovení obstáť. V tejto situácii je potom už bez právneho významu aj to, či a ako rozhodli

všeobecné súdy v iných konaniach o veciach sťažovateľky, ako aj úvaha sťažovateľky o

viazanosti skoršími rozhodnutiami súdov v iných konaniach.

Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn.

z 28. októbra 2014 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočuje z medzí pravidiel ústavne

konformnej aplikácie ustanovení (citovaných v rozhodnutí

najvyššieho súdu) upravujúcich konanie o určovacej žalobe a prekážku veci rozsúdenej.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom

a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

podľa , ako aj jej práva podľa dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a to ani v kontexte argumentácie

sťažovateľky princípom právnej istoty, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a ich účinkami.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2014 podľa názoru

ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny a nezlučiteľný s aplikovanými

ustanoveniami .

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2015