Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 586/2015
PDF · 550.98 KB
No categories available
II. ÚS 586/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TRADEUNION
spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou, Družstevná 1, Nacina Ves,
zastúpenej advokátom Mgr. Ing. Ignácom Ilčišinom, Advokátska kancelária, Herľanská 547,
Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 7 Cbs 8/2006 1015 z 1. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015
doručená sťažnosť spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným,
Družstevná 1, Nacina Ves (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cbs 8/2006 1015 z 1. februára 2012
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cbs/8/2006 a Najvyšší
súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 5Obo/36/2012 porušili základné právo
spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Cbs/8/2006 zo dňa
01.02.2012 a Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Obo/36/2012 z 28. 10. 2014 a vracia vec
v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov
nad Topľou priznáva náhradu trov konania...“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka
bola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn.
7 Cbs 8/2006, v ktorom sa po pripustení zmeny návrhu a vstupu ďalších účastníkov
a vedľajšieho účastníka do konania domáhala so žalobcom v 2. rade
, žalobcom v 3. rade
, žalobcom vo 4. rade
, a žalobcom v 5. rade , ,
proti Slovenskej republike – Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj
„žalovaný v 1. rade“), Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný
v 2. rade“) a spoločnosti
(ďalej len „žalovaný v 3. rade“), za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovaných (ďalej len
„vedľajší účastník“), určenia, že právny úkon, ktorým žalovaný v 2. rade a žalovaný v 1.
rade previedli na žalovaného v 3. rade 931 verejne neobchodovateľných akcií na meno
s poradovým číslom 0001 až 0931 s menovitou hodnotou akcie 1 000 000 Sk vedľajšieho
účastníka, je neplatný. Svoju žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že v súlade s právom
v exekučnom konaní proti povinnej Slovenskej republike nadobudla 9. októbra 1998 akcie
vedľajšieho účastníka, bola ako ich majiteľ zapísaná v Stredisku cenných papierov (ďalej len
„stredisko“) a vykonávala svoje akcionárske práva tým, že 26. novembra 1998 sa zúčastnila
mimoriadneho valného zhromaždenia vedľajšieho účastníka a hlasovala na ňom. Neskôr
bolo rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky uložené stredisku uviesť
do pôvodného stavu evidenciu účtu majiteľa Ministerstva hospodárstva Slovenskej
republiky ako jediného majiteľa akcií vedľajšieho účastníka, ako aj evidenciu registra
emitenta, čo stredisko realizovalo a akcie sťažovateľke odpísalo z účtu. Tento postup bol
nezákonný, sťažovateľka ním bola zbavená majetku na základe rozhodnutia orgánu štátnej
správy, napriek zákonnému zákazu navrátenia do pôvodného stavu v exekučnom konaní
podľa § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. Národnej rady Slovenskej republiky o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“), pričom v samotnej exekúcii boli námietky povinného právoplatne zamietnuté.
Správnosť a opodstatnenosť exekúcie uznal najvyšší súd v rozhodnutí, ktorým zamietol
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky, v rozsudku sp. zn.
MCdo 2/99 z 28. februára 2001, a exekučné konanie bolo skončené vrátením poverenia
súdnej exekútorky súdu. Mimoriadne valné zhromaždenie vedľajšieho účastníka v decembri
1998 rozhodlo o premene podoby akcií zo zaknihovaných na listinné, avšak sťažovateľke
nebolo 110 akcií, ktorých je vlastníkom (čo predstavuje 5,78 % podiel), odovzdaných.
Na základe rozhodnutia vlády Slovenskej republiky z 19. decembra 2001 o privatizácii časti
majetkovej účasti štátu v spoločnosti , previedol žalovaný v 1. rade
žalovanému v 2. rade 931 kmeňových akcií , v listinnej podobe
predstavujúcich 49 % základného imania spoločnosti
Majiteľkou 110 ks z nich bola však sťažovateľka, žalovaní nimi neboli a nemali právo ich
previesť. Sťažovateľka uplatnila 7. novembra 2001 ako majiteľka 110 ks akcií
, voči žalovanému v 1. rade predkupné právo, ktoré jej vyplývalo
zo stanov , avšak žalovaný v 1. rade toto predkupné právo
sťažovateľky nerešpektoval. Prevod akcií bol neplatný z dôvodu, že jeho obsah odporuje
zákonu, zákon obchádza a prieči sa dobrým mravom (§ 39 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov), pretože akcie prevádzal ten, kto nebol
ich vlastníkom, a nerešpektoval navyše predkupné právo sťažovateľky. Naliehavý právny
záujem na požadovanom určení u sťažovateľky je daný tým, že sleduje dosiahnutie zápisu
do zoznamu akcionárov v stredisku ako predpokladu na to, aby jej emitent
, vydal akcie na meno.
Žalovaní v konaní tvrdili, že neexistuje právny dôvod na určenie neplatnosti prevodu
akcií (žalobcovia nie sú akcionári vedľajšieho účastníka a neboli nimi ani v čase prevodu
akcií, ktorý je predmetom konania) a neexistuje ani naliehavý právny záujem na takomto
určení (nie je zrejmé, ako by prípadné vyhovujúce rozhodnutie súdu odstránilo tvrdenú
právnu neistotu žalobcov, keď takéto rozhodnutie nemôže predstavovať podklad na zápis
do zoznamu akcionárov vedľajšieho účastníka ani na vydanie akcií, či pre iné
uplatnenie akcionárskych práv). Navyše žalovaný v 3. rade v marci 2009 previedol
49 % akcií vedľajšieho účastníka spätne na Slovenskú republiku (reprezentovanú
žalovanými v 1. a 2. rade). Samotný údajný exekučný prevod akcií bol absolútne neplatným
právnym úkonom, pretože jeho plnenie bolo nemožné, keďže akcie vedľajšieho účastníka
mohli byť v danom čase iba vo vlastníctve Slovenskej republiky a exekúciou nemožno
postihnúť veci, ktorých predaj je podľa osobitných predpisov zakázaný (§ 114 Exekučného
poriadku). Žalovaný v 3. rade k tejto argumentácii dodal, že sťažovateľka (a rovnako ostatní
žalobcovia) nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti i preto, že
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy nemá ten, kto môže žalovať
na určenie existencie práva alebo na plnenie.
Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Cbs 8/2006 1015 z 1. februára 2012 žalobu
sťažovateľky a ostatných žalobcov zamietol a žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi priznal
náhradu trov konania. S poukazom na § 114 Exekučného poriadku, § 10 ods. 1 zákona
č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších
predpisov (podľa ktorého o privatizácii podniku alebo jeho časti s charakterom prirodzeného
monopolu a o privatizácii majetkovej účasti štátu alebo majetkového fondu na podnikaní
inej právnickej osoby, ktorá má charakter prirodzeného monopolu, vždy rozhoduje vláda a
to po prerokovaní zámeru a postupu privatizácie v Národnej rade Slovenskej republiky) a s
poukazom na § 2 ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri
privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností v znení
neskorších predpisov (podľa ktorého predmetom privatizácie nemôžu byť akcie
, ktorých držiteľom alebo vlastníkom je štát), ako aj s poukazom na § 80
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dospel krajský súd k záveru,
podľa ktorého sťažovateľka nemohla platne nadobudnúť vlastnícke právo k akciám
vedľajšieho účastníka, ktorých majiteľom bol, a aj v čase rozhodovania krajského súdu, je
štát. Navyše, sťažovateľka a ani ostatní žalobcovia nemali naliehavý právny záujem na
požadovanom určení neplatnosti v petite žaloby uvedenej zmluvy, pretože nepreukázali, že
by sa ich postavenie bez tohto určenia stalo neistým, ale najmä preto, že jediným
akcionárom vedľajšieho účastníka je Slovenská republika (akcie sú vydané na meno
Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky). S ohľadom na súčasný stav vlastníctva
sporných akcií krajský súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími dôvodmi žaloby
uvádzanými sťažovateľkou.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia, o ktorom rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 tak, že rozsudok krajského súdu ako
vecne správny potvrdil a žalovaným priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 7. januára 2015.
Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006 1015 z 1. februára 2012
a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 odôvodnila tým, že
krajský súd i najvyšší súd prejudiciálne riešili otázku vlastníctva akcií vedľajšieho účastníka
napriek tomu, že táto otázka bola už právoplatne vyriešená inými rozhodnutiami
najvyššieho súdu tak, že sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami platne nadobudla
vlastníctvo k 110 akciám vedľajšieho účastníka, čo zakladá prekážku res iudicata.
S poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. MCdo 2/99 z 28. februára 2001 sú
tieto závery najvyššieho súdu záväzné podľa § 159 ods. 2 OSP pre všetky orgány. Navyše,
v exekučnom konaní platí zákaz navrátenia do predošlého stavu (§ 61 Exekučného
poriadku). Aj podľa nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/07 37 z 11. decembra 2007 je
vylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku súd v inom
konaní. Preto je sťažovateľka presvedčená, že žalobcovia preukázali, že nadobudli
vlastníctvo k 647 akciám vedľajšieho účastníka. Pokiaľ túto otázku znova riešil krajský súd i
najvyšší súd, porušil tým zásadu právnej istoty a nezmeniteľnosti právoplatných súdnych
rozhodnutí. Zákonnosť nadobudnutia akcií sťažovateľom a nemožnosť opätovného
preskúmavania tejto otázky súdmi vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
5 Obo 20/2006 z 27. februára 2008, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 180/2006
z 30. apríla 2008, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 77/2008 z 29. mája 2008, ako aj
z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008. Rozhodnutie krajského
súdu a najvyššieho súdu v tejto veci porušilo princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,
tieto rozhodnutia sú navyše nedostatočne odôvodnené a voči sťažovateľke diskriminačné,
keď rovnakú situáciu riešia odlišne.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchto
práv jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006 1015 z 1. februára 2012 a jednak
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku
krajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006 1015 z 1. februára 2012.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru,
že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie
jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu.
Najvyšší súd ako súd odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol
rozsudkom sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014. Najvyšší súd ako súd odvolací bol
súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné,
a rozhodnúť o ňom.
Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tej časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Cbs 8/2006 1015 z 1. februára 2012, a to
z dôvodu nedostatku právomoci.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012
z 28. októbra 2014. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc
ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.
ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľka porušenie označených základných práv odôvodňuje jednak tým, že
rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnený, a jednak tým, že vec bola
prerokovaná napriek tomu, že otázka, či sťažovateľka nadobudla vlastnícke právo k akciám
vedľajšieho účastníka, už bola prv právoplatne vyriešená v iných konaniach.
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolania žalobcov podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214
ods. 2 O. s, p. a dospel k záveru, že odvolania žalobcov nie sú dôvodné.
Podľa ust. § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody
odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný.
Žalobcovia v odvolaní uviedli ako odvolací dôvod ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. –
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. – rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia vecí.
Ani jeden z tvrdených odvolacích dôvodov nie je v prejednávanej veci daný.
Žalobcovia v odvolaní namietali, že súd prvého stupňa na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal všetky žalobcami, žalovanými
a tiež vedľajším účastníkom navrhnuté dôkazy a tieto boli dostatočným podkladom na úplné
zistenie skutkového stavu, čo je zrejmé z obsahu spisu. Skutkové zistenie nezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 a to vzhľadom
na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti,
dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo keď výsledok
hodnotenia nezodpovedá tomu. čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba
skutočnosti, ktoré bolí vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo
a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov,
nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.
Žalobcovia v odvolaní tiež namietali, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, to znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva
a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu
právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť
alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu
vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Žalobcovia len všeobecne v odvolaní namietali, že súd prvého stupňa nesprávne
právne posúdil vec, neuviedli však v čom vidia túto nesprávnosť, či v nesprávne použitej
právnej norme, resp. ktorý právny predpis mal byť správne použitý alebo či došlo k jeho
nesprávnej aplikácii.
Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa v danom prípade použil správny
právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, to
znamená, že z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery
o právach a povinnostiach účastníkov konania.
Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. Na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že z obsahu
odvolania vyplýva, že podľa názoru žalobcov rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. MCdo/2/1999 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II.ÚS 159/07 37 prestavujú prekážku už rozhodnutej veci a tieto rozhodnutia potvrdili
vlastníctvo akcií žalobcov a preto súd v tomto konaní nie je oprávnený zaoberať sa otázkou
vlastníctva akcií. Podľa názoru žalobcov bola týmito rozhodnutiami definitívne vyriešená
otázka nadobudnutia vlastníctva k 110 ks akciám spoločnosti ,
Krajský súd v Bratislave nebol oprávnený riešiť ako prejudiciálnu otázku vlastníctva akcií
a je tu prekážka res iudicata. Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s . p. len čo sa o veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci – rei
iudicata, ktorá vyplýva z ust. § 159 ods. 3 O. s. p. patrí medzi neodstrániteľné podmienky
konania v zmysle § 103 O. s. p. a bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne
rozhodnuté, bola opäť prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo
stavu, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb
a totožnosť predmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok
alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými
bol už uplatnený. Právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci iba v takom
rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté. Účastníci konania
pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sp. zn. MCdo/2/1999 nie sú identickí
s účastníkmi v tomto konaní. Predmetom konania nebola ani otázka nadobudnutia akcií
spoločnosti , niektorým zo žalobcov v tomto konaní. Toto rozhodnutie
nie je preto spôsobilé založil prekážku už rozhodnutej veci. V tomto konaní o určenie
neplatnosti právneho úkonu rozsudok Najvyššieho sudu SR sp. zn. MCdo/2/1999 nepotvrdil,
že sa niektorý zo žalobcov stal akcionárom V tomto konaní sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezaoberal otázkou vlastníctva akcií a ani priebehom
a zákonnosťou exekúcie, ktorá mala viesť k nadobudnutiu akcií žalobcami.
Žalobcovia v odvolaní proti rozsudku poukázali tiež na ust. § 61 zákona
č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v zmysle, ktorého je v exekučnom konaní vylúčený
návrat do predošlého stavu. Z tohto ustanovenia vychádzal Ústavný súd SR v náleze
z 11. 12. 2008 pod sp. zn. II. ÚS 159/07 37, ktorým vyslovil porušenie základného práva
žalobcu v 1. rade na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu. Ústavný súd
Slovenskej republiky sa však v tomto rozhodnutí nezaoberal vlastníckym právom žalobcu
v 1. rade a ani iným právom, ktoré je predmetom tohto konania o neplatnosť právneho
úkonu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na neskorší nález Ústavného súdu SR
pod sp. zn. IV. ÚS 60/2010 z 20. 01. 2011, v ktorom uviedol, že podľa ústavného súdu je
zrejmé, že otázka vlastníctva akcií zatiaľ nebola vyriešená, preto všeobecné súdy sa musia
s touto otázkou vysporiadať. Ústavný súd Slovenskej republiky ani nemôže svojim
rozhodovaním o sťažnosti zakladať, meniť alebo zrušovať vlastnícke právo k akciám ako
cenným papierom. O takýchto nárokoch rozhodujú výlučne všeobecné súdy (viď rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 18/1995).
Odvolací súd ďalej uvádza, že jedným z predpokladov úspešnosti určovacej žaloby je
vecná legitimácia. Vecná legitimácia je vo svojej podstate hmotno právny stav, ktorého
existencia zakladá žalovateľnosť nároku. V tomto prípade bude na podanie určovacej žaloby
vecne legitimovaný účastník právneho vzťahu či práva, o ktoré v určovacej žalobe ide. Nie
je však vylúčené, aby vecnou legitimáciou disponoval i subjekt, ktorý je vo svojom právnom
postavení dotknutý existenciou či neexistenciou právneho vzťahu medzi žalovaným a treťou
osobou. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa o neexistencii aktívnej
vecnej legitimácie žalobcov na podanie predmetnej žaloby. Žalobcovia v 1. až 5. rade
nepreukázali súdu žiadnymi relevantnými dôkazmi, že boli ku dňu podania žaloby, resp. ku
dňu zrealizovania prevodu 49 % akcií spoločnosti na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 28. 01. 2002, resp., že v súčasnosti sú akcionármi spoločnosti
Žalobcovia neosvedčili súdu svoju aktívnu vecnú legitimáciu
na podanie predmetnej určovacej žaloby o neplatnosť právneho úkonu. Žalobcovia
nepreukázali, že sa stali akcionármi a ani sa nikdy nemohli stať
akcionármi Dôvodom nemožnosti nadobudnutia akcii
, žalobcami je ust. § 2 ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z.
o strategických podnikoch, ktoré určovalo, že akcie , nemohli byť
predmetom privatizácie, keďže , predstavoval strategický podnik štátu,
jeho akcie mohla vlastniť len Slovenská republika. Akcie neboli
spôsobilým predmetom exekúcie v zmysle § 114 Exekučného poriadku. Hoci postupom
exekútorky došlo v roku 1998 k formálnemu prevodu zaknihovaných akcií
a k ich zapísaniu na účty cenných papierov žalobcov vedených
Strediskom cenných papierov. Tento zápis v Stredisku cenných papierov bol na základe
rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky opravený a akcie
, boli z účtov žalobcov odpísané. Zápis na účtoch cenných papierov a neskoršia oprava
tohto zápisu nevyvolala hmotno právne účinky, pretože exekučný prevod akcií
, ktorý i odporoval zákonu bol absolútne neplatný právny úkon
na základe, ktorého nedošlo k zmene právneho stavu. Keďže prevod akcií
, odporoval v tom čase platnému zákonu o strategických podnikoch
je tento prevod v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Odvolací súd
tiež poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 05. 2010 pod sp. zn.
2 Cb 272/02 o určenie vlastníctva. Krajský súd v Košiciach žalobu spoločnosti ,
zamietol a uviedol, že zmluva o prevode 100 ks akcií , je
absolútne neplatná a spoločnosť sa nestala akcionárom
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24. 06. 2011 potom
ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. 04. 2011 sp. zn. 3 Obo 71/2010
odmietol odvolanie spoločnosti a TRADEUNION spoločnosť s ručením
obmedzeným Vranov nad Topľou proti rozsudku ako odvolanie podané neoprávnenými
osobami. Tiež Krajský súd v Bratislave v rozsudku pod sp. zn. 27Cb/77/2002, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. 06. 2010 pod sp. zn.
3Obo/9/2009 konštatoval, že spoločnosť nepreukázala
nadobudnutie akcií spoločnosti a teda, že
nie je akcionárom spoločnosti a preto nemôže uplatňovať žiadne
akcionárske práva.
Ďalším predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia tzv. naliehavého
právneho záujmu. Doktrína i pomery v nej konštatujú i judikatúra sa zhodli na tom, že
naliehavý právny záujem je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Ak
súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu je vylúčené,
aby sa zároveň zaoberal vecou samou. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení
bude daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené alebo
kde by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Z toho
vyplýva, že určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená v prípadoch, keď možno
žalovať priamo na splnenie povinnosti. Určovacia žaloba má preventívny charakter, bude
opodstatnená najmä v prípadoch, keď k porušeniu práva ešte nedošlo. Tiež bude daný
naliehavý právny záujem na určení spravidla vtedy, ak určovacia žaloba vytvorí pevný
právny základ medzi účastníkmi a tak naplní svoj preventívny charakter a cieľ – zabráni
ďalším prípadným sporom medzi účastníkmi. V prípadoch, kedy požadované určenie
existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi účastníkmi malo charakter len
prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi účastníkmi, nebude daný naliehavý právny
záujem na takomto určení. Ak je teda možné žalovať priamo na určenie vlastníckeho práva
žalobcu s tým, že súd prejudiciálne posudzuje otázku platnosti či neplatnosti zmluvy, tak nie
je naliehavý právny záujem na samostatnom určení platnosti či neplatnosti zmluvy.
Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že žalobcovia v doterajšom
konaní nepreukázali existenciu právnej neistoty, jej pretrvávajúci charakter, ani
bezprostrednosť ohrozenia svojich záujmov a nepreukázali ani preventívnu funkciu žaloby.
Žalobcovia sa v konaní najprv domáhali určenia neplatnosti právneho úkonu – prevod akcií
zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade, neskôr požiadali o zmenu žaloby a
domáhali sa určenia neplatnosti prevodu akcií zo žalovaných v 1. a 2. rade na žalovaného v
3. rade. Žalobcovia neuviedli aký prínos by pre nich mal pozitívny výsledok žaloby a akým
spôsobom by zmenil ich právne postavenie, prípadne ako by došlo k odstráneniu ohrození
ich záujmov. V prípade, že by súd vyhovel žalobcom a rozhodol by, že zmluva na základe,
ktorej žalovaní v 1. a 2. rade previedli 931 ks akcií spoločnosti na
spoločnosť je neplatná obnovil by sa právny stav, ktorý platil pred
týmto prevodom a 100 % vlastníkom akcií spoločnosti by sa stala
Slovenská republika, ak by prvostupňový súd žalobe vyhovel, nemalo by to žiaden vplyv na
žalobcov, nezmenilo by sa ich právne postavenie a nijakým spôsobom by to neovplyvnilo ich
právnu istotu. Žalobcovia v konaní tvrdili, že mali záujem na potvrdení toho, že sa v roku
1998 stali akcionármi spoločnosti V tejto súvislosti však žalobcovia
mali možnosť podať žalobu o určenie vlastníctva akcii spoločnosti ,
alebo sa domáhať svojich práv žalobou na plnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto
správny záver súdu prvého stupňa, že žalobcovia nepreukázali vo vzťahu k žalovanému v 3.
rade naliehavý právny záujem na určovacej žalobe o neplatnosť právneho úkonu.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219
ods. 1 O. s. p. potvrdil, keďže tento je vo výroku vecne správny.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v konaní nastolené. Najvyšší súd reagoval najmä
na všetky pre vec podstatné argumenty sťažovateľky. Ako vyplýva z odôvodnenia
rozhodnutia najvyššieho súdu, jedným z hlavných dôvodov, pre ktorý obstojí zamietnutie
žaloby sťažovateľky krajským súdom, bol nedostatok naliehavého právneho záujmu
na sťažovateľkou požadovanom určení neplatnosti zmluvy v situácii, keď vlastníkom akcií
je znova Slovenská republika a naliehavý právny záujem je vylúčený formuláciou žaloby
sťažovateľky. Najvyšší súd jasne, zrozumiteľne a s potrebným odôvodnením vysvetlil, že
v danej situácii, ak by aj súd vyhovel sťažovateľke a rozhodol by, že zmluva na základe,
ktorej žalovaní v 1. a 2. rade previedli 931 ks akcií spoločnosti ,
na spoločnosť , je neplatná, obnovil by sa tým iba právny stav, ktorý
platil pred týmto prevodom a 100 % vlastníkom akcií vedľajšieho účastníka by sa stala
Slovenská republika, čo by nemalo žiaden vplyv na postavenie sťažovateľky. Obdobne aj
vo vzťahu k sťažovateľkou tvrdenej prekážke res iudicata najvyšší súd svoj právny názor
o neexistencii tejto prekážky náležite odôvodnil, keď uviedol, že právoplatné rozhodnutie
súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci iba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už
právoplatne rozhodnuté, a vysvetlil, že pokiaľ ide o konanie vedené pred najvyšším súdom
pod sp. zn. MCdo 2/1999, jednak nebola splnená podmienka totožnosti účastníkov v oboch
konaniach, ale najmä jeho predmetom nebola otázka nadobudnutia akcií vedľajšieho
účastníka niektorým zo žalobcov v tomto konaní, v dôsledku čoho rozhodnutie v tejto veci
netvorí prekážku res iudicata.
Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014
preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný
(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľkou
tvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd odvolaniu sťažovateľky
nevyhovel a rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
V súvislosti s argumentáciou uplatnenou sťažovateľkou v sťažnosti ústavný súd
považoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvádzanou
sťažovateľkou v priebehu konania pred krajským súdom, pričom najvyšší súd sa s ňou
zaoberal a vysporiadal v odvolacom konaní dostatočným spôsobom.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto právnym predpisom je
v posudzovanom prípade Občiansky súdny poriadok.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho
súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 36/2012 a jeho rozhodnutie
z 28. októbra 2014, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd sa v namietanom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa
nestotožnil, a preto jej odvolaniu nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdil. Ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup najvyššieho súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.
V prípade sťažovateľky aplikovali všeobecné súdy na vec § 80 písm. c) OSP,
v zmysle ktorého predpokladom meritórneho prejednania určovacej žaloby je preukázanie
naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Toto ustanovenie vykladal
najvyšší súd s poukazom na doktrínu i judikatúru tak, že naliehavý právny záujem
na požadovanom určení bude daný spravidla iba vtedy, ak by bez tohto určenia bolo
žalobcovo právo ohrozené alebo kde by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho
právne postavenie neistým. A naopak, určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená
v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti a preto ak požadované
určenie existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi účastníkmi malo
charakter len prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi účastníkmi, nebude daný naliehavý
právny záujem na takomto určení (ako tomu bolo v prípade sťažovateľky).
Pokiaľ sťažovateľka osobitne poukazovala na existenciu prekážky res iudicata,
najvyšší súd vykladal ustanovenie § 159 ods. 3 OSP (podľa ktorého len čo sa o veci
právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova) tak, že prekážka právoplatne
rozhodnutej veci bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť
prejednaná iba vtedy, ak ide o rovnakú vec, t. j. je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť
predmetu konania. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav
vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol už
uplatnený. Aj v takom prípade právoplatné rozhodnutie súdu tvorí prekážku rozsúdenej veci
iba v takom rozsahu, o ktorom bolo súdom už právoplatne rozhodnuté. Tento výklad § 159
ods. 3 OSP a aplikácia tohto ustanovenia na vec sťažovateľky najvyšším súdom zodpovedá
aj podľa názoru ústavného súdu zmyslu a účelu tohto zákonného ustanovenia a je potrebné
považovať ju za ústavne konformnú.
Za tejto situácie sú už bez právneho významu ďalšie argumenty prednesené
sťažovateľkou v priebehu konania pred všeobecnými súdmi, resp. obsiahnuté v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu, pretože už len z uvedených dôvodov žaloba sťažovateľky ňou
formulovaným petitom nemohla pri ústavne konformnej aplikácii dotknutých zákonných
ustanovení obstáť. V tejto situácii je potom už bez právneho významu aj to, či a ako rozhodli
všeobecné súdy v iných konaniach o veciach sťažovateľky, ako aj úvaha sťažovateľky o
viazanosti skoršími rozhodnutiami súdov v iných konaniach.
Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku sp. zn. 5 Obo 36/2012
z 28. októbra 2014 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočuje z medzí pravidiel ústavne
konformnej aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (citovaných v rozhodnutí
najvyššieho súdu) upravujúcich konanie o určovacej žalobe a prekážku veci rozsúdenej.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom
a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a to ani v kontexte argumentácie
sťažovateľky princípom právnej istoty, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a ich účinkami.
Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 36/2012 z 28. októbra 2014 podľa názoru
ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny a nezlučiteľný s aplikovanými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2015