Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 174/2012
PDF · 137.51 KB
No categories available
II. ÚS 174/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., spol. s r. o., zastúpenej advokátkou
JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 14 Co 349/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti D., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012
osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti D., spol. s r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 14 Co 349/2010. Zo sťažnosti vyplýva, že M. K. (ďalej
len „pôvodný žalobca“) sa žalobou z 27. januára 2004 domáhal na Okresnom súde
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“),
v mene ktorej konalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),
náhrady škody vo výške 1 694 732 Sk s prísl. podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“). Škoda mala
pôvodnému žalobcovi vzniknúť ako akcionárovi spoločnosti T., a. s. (ďalej len „T.“),
nevyplatením riadnych dividend za rok 2002. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod
sp. zn. 17 C 64/04. Obdobné konanie s tými istými účastníkmi konania, avšak s náhradou
škody vo výške 9 563 170 Sk za nevyplatené dividendy za rok 2001 bolo vedené
na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 66/04. Uznesením okresného súdu z 15. novembra 2004
boli obe veci spojené na spoločné konanie, ktoré sa potom viedlo pod sp. zn. 17 C 64/04.
Pôvodný žalobca predložil v konaní okresnému súdu zmenový výpis z účtu majiteľa
cenných papierov z 9. októbra 1998, ktorým preukázal, že uvedeného dňa nadobudol 46
akcií T. Svoj nárok na náhradu škody odôvodnil pôvodný žalobca skutočnosťou, že
dôvodom nevyplatenia dividend pre neho zo strany T. bolo, že pôvodný žalobca nebol
zapísaný v zozname akcionárov T. v dôsledku realizácie rozhodnutia ministerstva sp. zn.
043/1998/SAN z 9. decembra 1998, pričom toto rozhodnutie bolo ako nezákonné v súdnom
konaní Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušené. Okrem
toho ministerstvo pochybilo aj tým, že v konaní vedenom pod sp. zn. 043/1998/SAN
(konanie sa týkalo opravy zápisu v zozname akcionárov T.) s pôvodným žalobcom
nekonalo ako s riadnym účastníkom konania a ani nerozhodlo o jeho žiadosti o priznanie
postavenia účastníka tohto konania, ktorú pôvodný žalobca podal ministerstvu 10. decembra
1998. Pôvodný žalobca zmluvou o postúpení pohľadávky z 30. augusta 2005 postúpil túto
sťažovateľke. Na návrh pôvodného žalobcu uznesením okresného súdu č. k. 17 C 64/04-167
z 23. októbra 2008 bola pripustená zmena na strane žalobcu tak, že namiesto pôvodného
žalobcu sa stala žalobkyňou sťažovateľka. Rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 64/04-191
z 13. mája 2010 bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu
rozhodnutie ministerstva sp. zn. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998 najvyšší súd zrušil
z dôvodu neposkytnutia administratívneho spisu. Práve preto, hoci bolo rozhodnutie
ministerstva najvyšším súdom zrušené, nie je možné ho považovať za nezákonné. Okrem
toho pôvodný žalobca nebol účastníkom konania, v ktorom bolo zrušené rozhodnutie
ministerstva vydané. Vyplýva to z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 20/99.
Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 349/2010-209
z 27. marca 2012 bol rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený. Podľa názoru
krajského súdu okresný súd správne vyhodnotil, že neboli splnené zákonné podmienky
na uplatnenie zodpovednosti štátu. Sporné rozhodnutie nebolo konečným rozhodnutím
a bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť, teda nie pre nezákonnosť. Nárok nemôže obstáť ani
z dôvodu nesprávneho úradného postupu ministerstva, pretože pôvodný žalobca požiadal
o priznanie postavenia účastníka správneho konania až podaním z 22. septembra 1999, teda
po právoplatnom skončení konania. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený
10. apríla 2012. Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutie správneho orgánu, ktoré je
nepreskúmateľné (za také bolo treba považovať aj rozhodnutie správneho orgánu v prípade,
ak správny orgán nepredložil administratívny spis správnemu súdu), nespĺňa jeden
z atribútov zákonnosti rozhodnutia, a je preto nepochybne a neoddiskutovateľne nezákonné.
Súd zruší len také rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zákonom. Ďalej krajský súd sa podľa
sťažovateľky nesprávne stotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého pôvodný
žalobca nebol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, pretože
o priznanie postavenia účastníka správneho konania požiadal až 22. septembra 1999, teda
po právoplatnom skončení konania. Sťažovateľka v tejto súvislosti jednak zdôrazňuje, že
pôvodný žalobca požiadal o priznanie postavenia účastníka správneho konania už podaním
z 10. decembra 1998 (v čase, keď konanie vedené ministerstvom ešte nebolo právoplatne
skončené), avšak ministerstvo na jeho podanie vôbec nereagovalo, ale okrem toho
zdôrazňuje aj to, že pri dôslednej aplikácii zákona pôvodný žalobca mal byť aj bez vlastnej
žiadosti považovaný za účastníka konania. Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by
ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 14 Co 349/2010 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu
z 27. marca 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha
náhrady trov konania v sume 306,79 €.
II.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, sú pre posúdenie veci
relevantné tieto:
Z rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 64/04-191 z 13. mája 2010 vyplýva, že ním
bola zamietnutá žaloba sťažovateľky v celom rozsahu. Okresný súd inter alia po skutkovej
stránke zistil, že rozhodnutím ministerstva sp. zn. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998 bolo
uložené Stredisku cenných papierov Slovenskej republiky uviesť do 3 dní od doručenia
rozhodnutia do pôvodného stavu, teda do stavu platného pred 9. októbrom 1998, evidenciu
účtu ministerstva ako jediného majiteľa akcií T., ako aj evidenciu registra emitenta. Okresný
súd ďalej z rozhodnutia ministerky financií Slovenskej republiky sp. zn. 17193/1999-62
z 19. novembra 1999 zistil, že pôvodný žalobca podal proti rozhodnutiu ministerstva
rozklad, ktorý bol zamietnutý ako neprípustný, pretože nebol podaný účastníkom konania.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 349/2010-209 z 27. marca 2012 vyplýva, že
ním bol potvrdený vo veci samej rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 64/04-191 z 13. mája
2010. Podľa názoru krajského súdu neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie
zodpovednosti štátu, pretože sporné rozhodnutie ministerstva nemalo podobu konečného
rozhodnutia a bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť. Chýbal preto základný predpoklad
existencie právoplatného rozhodnutia zrušeného pre nezákonnosť. Nie je správny názor
sťažovateľky, podľa ktorej je nepreskúmateľné rozhodnutie nezákonné. Takéto rozhodnutie
môže byť v merite veci správne, avšak ak je nepreskúmateľné, je predčasne vydané a tento
stav je nutné konvalidovať novým správnym konaním, ktorého výsledkom môže byť
opätovne rovnaké rozhodnutie správneho orgánu. Nárok neobstojí ani z titulu nesprávneho
úradného postupu ministerstva. Pôvodný žalobca sa o správnom konaní dozvedel najneskôr
10. decembra 1998, keď mu bolo doručené oznámenie o realizácii rozhodnutia ministerstva.
Stalo sa tak ešte pred právoplatnosťou rozhodnutia ministerstva, ku ktorému došlo až
28. decembra 1998. O priznanie postavenia účastníka správneho konania požiadal pôvodný
žalobca až podaním z 22. septembra 1999, teda po právoplatnom skončení konania. Pokiaľ
sa pôvodný žalobca cítil účastníkom konania, mohol si toto právo uplatniť v priebehu
konania, aby bolo možné o ňom rozhodnúť. Pôvodný žalobca však takéto právo včas
neuplatnil, a preto ani nebolo možné považovať ho za účastníka konania. Pôvodný žalobca
následne nevyužil svoje oprávnenie požiadať o preskúmanie rozhodnutia o rozklade
správnym súdom.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny, keďže tento nesprávne
posúdil uplatnený nárok na náhradu škody, a to či už z titulu nezákonného rozhodnutia,
alebo nesprávneho úradného postupu.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľka (resp. predtým ešte
pôvodný žalobca) svoj nárok na náhradu škody opierala jednak o nesprávny úradný postup
ministerstva, ktorý pôvodného žalobcu nepovažoval za účastníka správneho konania, ale
tiež o nezákonné rozhodnutie ministerstva, ktoré bolo neskôr najvyšším súdom zrušené ako
nepreskúmateľné pre nepredloženie administratívneho spisu.
Podľa názoru ústavného súdu prioritu malo posúdenie otázky, či pôvodný žalobca
mal byť alebo nemal byť považovaný za účastníka konania vedeného ministerstvom,
v rámci ktorého bol zrušený zápis o vlastníctve 46 ks akcií T. pôvodným žalobcom.
Treba uviesť, že závery krajského súdu v tomto smere (ako sú uvedené v časti II) sú
dostatočné aj napriek námietkam sťažovateľky. Aj keby sa totiž bralo do úvahy, že pôvodný
žalobca ešte 10. decembra 1998 (teda pred právoplatným skončením správneho konania)
požiadal o priznanie postavenia účastníka správneho konania, resp. by sa vychádzalo z toho,
že bolo povinnosťou ministerstva považovať pôvodného žalobcu ex offo za účastníka
konania, nič sa tým nemení na skutočnosti, že pôvodný žalobca, ktorý nebol ministerstvom
ani v prvostupňovom správnom konaní, ale ani v rámci konania o rozklade ako účastník
konania akceptovaný, nevyužil právo podať žalobu o preskúmanie právoplatného
rozhodnutia. V tejto žalobe mohol namietať aj okolnosť, že sa s ním v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ním ako s účastníkom konať malo (§ 250 ods. 2 druhá
veta Občianskeho súdneho poriadku). To znamená, že aj pri akceptovaní námietky
sťažovateľky, podľa ktorej pôvodný žalobca požiadal o priznanie postavenia účastníka
správneho konania ešte v priebehu tohto konania, by boli závery krajského súdu vecne
správne.
Z daného skutkového stavu je zrejmé, že pôvodný žalobca nevyužil dôsledne
zákonom dané možnosti na presadenie svojho účastenstva v správnom konaní vedenom
ministerstvom, keďže nevyužil možnosť obrátiť sa na všeobecný súd. Preto krajský súd
správne vychádzal z právoplatných záverov prijatých v správnom konaní, podľa ktorých
pôvodný žalobca účastníkom konania nebol (§ 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Pokiaľ sa vychádza zo záveru, že pôvodný žalobca nebol účastníkom správneho
konania, v ktorom malo byť vydané neskôr najvyšším súdom zrušené administratívne
rozhodnutie, potom vôbec neprichádza do úvahy zaoberať sa otázkou, či bolo rozhodnutie
ministerstva zrušené pre jeho nezákonnosť alebo z iného dôvodu. Aktívnu legitimáciu
v konaní o náhradu škody voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia má totiž iba taký
subjekt, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom bolo tvrdené nezákonné rozhodnutie
vydané.
Dosiaľ uvedené úvahy možno zhrnúť tak, že závery krajského súdu sú dostačujúce
a presvedčivé a v žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet
preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2012