Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 174/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., spol. s r. o., zastúpenej advokátkou

JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti D., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012

osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti D., spol. s r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Zo sťažnosti vyplýva, že M. K. (ďalej

len „pôvodný žalobca“) sa žalobou z 27. januára 2004 domáhal na Okresnom súde

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“),

v mene ktorej konalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),

náhrady škody vo výške 1 694 732 Sk s prísl. podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“). Škoda mala

pôvodnému žalobcovi vzniknúť ako akcionárovi spoločnosti T., a. s. (ďalej len „T.“),

nevyplatením riadnych dividend za rok 2002. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod

sp. zn. . Obdobné konanie s tými istými účastníkmi konania, avšak s náhradou

škody vo výške 9 563 170 Sk za nevyplatené dividendy za rok 2001 bolo vedené

na okresnom súde pod sp. zn. . Uznesením okresného súdu z 15. novembra 2004

boli obe veci spojené na spoločné konanie, ktoré sa potom viedlo pod sp. zn. .

Pôvodný žalobca predložil v konaní okresnému súdu zmenový výpis z účtu majiteľa

cenných papierov z 9. októbra 1998, ktorým preukázal, že uvedeného dňa nadobudol 46

akcií T. Svoj nárok na náhradu škody odôvodnil pôvodný žalobca skutočnosťou, že

dôvodom nevyplatenia dividend pre neho zo strany T. bolo, že pôvodný žalobca nebol

zapísaný v zozname akcionárov T. v dôsledku realizácie rozhodnutia ministerstva sp. zn.

043/1998/SAN z 9. decembra 1998, pričom toto rozhodnutie bolo ako nezákonné v súdnom

konaní Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušené. Okrem

toho ministerstvo pochybilo aj tým, že v konaní vedenom pod sp. zn. 043/1998/SAN

(konanie sa týkalo opravy zápisu v zozname akcionárov T.) s pôvodným žalobcom

nekonalo ako s riadnym účastníkom konania a ani nerozhodlo o jeho žiadosti o priznanie

postavenia účastníka tohto konania, ktorú pôvodný žalobca podal ministerstvu 10. decembra

1998. Pôvodný žalobca zmluvou o postúpení pohľadávky z 30. augusta 2005 postúpil túto

sťažovateľke. Na návrh pôvodného žalobcu uznesením okresného súdu č. k. -167

z 23. októbra 2008 bola pripustená zmena na strane žalobcu tak, že namiesto pôvodného

žalobcu sa stala žalobkyňou sťažovateľka. Rozsudkom okresného súdu č. k. -191

z 13. mája 2010 bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu

rozhodnutie ministerstva sp. zn. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998 najvyšší súd zrušil

z dôvodu neposkytnutia administratívneho spisu. Práve preto, hoci bolo rozhodnutie

ministerstva najvyšším súdom zrušené, nie je možné ho považovať za nezákonné. Okrem

toho pôvodný žalobca nebol účastníkom konania, v ktorom bolo zrušené rozhodnutie

ministerstva vydané. Vyplýva to z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. .

Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. -209

z 27. marca 2012 bol rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený. Podľa názoru

krajského súdu okresný súd správne vyhodnotil, že neboli splnené zákonné podmienky

na uplatnenie zodpovednosti štátu. Sporné rozhodnutie nebolo konečným rozhodnutím

a bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť, teda nie pre nezákonnosť. Nárok nemôže obstáť ani

z dôvodu nesprávneho úradného postupu ministerstva, pretože pôvodný žalobca požiadal

o priznanie postavenia účastníka správneho konania až podaním z 22. septembra 1999, teda

po právoplatnom skončení konania. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený

10. apríla 2012. Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutie správneho orgánu, ktoré je

nepreskúmateľné (za také bolo treba považovať aj rozhodnutie správneho orgánu v prípade,

ak správny orgán nepredložil administratívny spis správnemu súdu), nespĺňa jeden

z atribútov zákonnosti rozhodnutia, a je preto nepochybne a neoddiskutovateľne nezákonné.

Súd zruší len také rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zákonom. Ďalej krajský súd sa podľa

sťažovateľky nesprávne stotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého pôvodný

žalobca nebol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, pretože

o priznanie postavenia účastníka správneho konania požiadal až 22. septembra 1999, teda

po právoplatnom skončení konania. Sťažovateľka v tejto súvislosti jednak zdôrazňuje, že

pôvodný žalobca požiadal o priznanie postavenia účastníka správneho konania už podaním

z 10. decembra 1998 (v čase, keď konanie vedené ministerstvom ešte nebolo právoplatne

skončené), avšak ministerstvo na jeho podanie vôbec nereagovalo, ale okrem toho

zdôrazňuje aj to, že pri dôslednej aplikácii zákona pôvodný žalobca mal byť aj bez vlastnej

žiadosti považovaný za účastníka konania. Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by

ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov a dohovoru v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu

z 27. marca 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha

náhrady trov konania v sume 306,79 €.

II.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, sú pre posúdenie veci

relevantné tieto:

Z rozsudku okresného súdu č. k. -191 z 13. mája 2010 vyplýva, že ním

bola zamietnutá žaloba sťažovateľky v celom rozsahu. Okresný súd inter alia po skutkovej

stránke zistil, že rozhodnutím ministerstva sp. zn. 043/1998/SAN z 9. decembra 1998 bolo

uložené Stredisku cenných papierov Slovenskej republiky uviesť do 3 dní od doručenia

rozhodnutia do pôvodného stavu, teda do stavu platného pred 9. októbrom 1998, evidenciu

účtu ministerstva ako jediného majiteľa akcií T., ako aj evidenciu registra emitenta. Okresný

súd ďalej z rozhodnutia ministerky financií Slovenskej republiky sp. zn. -62

z 19. novembra 1999 zistil, že pôvodný žalobca podal proti rozhodnutiu ministerstva

rozklad, ktorý bol zamietnutý ako neprípustný, pretože nebol podaný účastníkom konania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -209 z 27. marca 2012 vyplýva, že

ním bol potvrdený vo veci samej rozsudok okresného súdu č. k. -191 z 13. mája

2010. Podľa názoru krajského súdu neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie

zodpovednosti štátu, pretože sporné rozhodnutie ministerstva nemalo podobu konečného

rozhodnutia a bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť. Chýbal preto základný predpoklad

existencie právoplatného rozhodnutia zrušeného pre nezákonnosť. Nie je správny názor

sťažovateľky, podľa ktorej je nepreskúmateľné rozhodnutie nezákonné. Takéto rozhodnutie

môže byť v merite veci správne, avšak ak je nepreskúmateľné, je predčasne vydané a tento

stav je nutné konvalidovať novým správnym konaním, ktorého výsledkom môže byť

opätovne rovnaké rozhodnutie správneho orgánu. Nárok neobstojí ani z titulu nesprávneho

úradného postupu ministerstva. Pôvodný žalobca sa o správnom konaní dozvedel najneskôr

10. decembra 1998, keď mu bolo doručené oznámenie o realizácii rozhodnutia ministerstva.

Stalo sa tak ešte pred právoplatnosťou rozhodnutia ministerstva, ku ktorému došlo až

28. decembra 1998. O priznanie postavenia účastníka správneho konania požiadal pôvodný

žalobca až podaním z 22. septembra 1999, teda po právoplatnom skončení konania. Pokiaľ

sa pôvodný žalobca cítil účastníkom konania, mohol si toto právo uplatniť v priebehu

konania, aby bolo možné o ňom rozhodnúť. Pôvodný žalobca však takéto právo včas

neuplatnil, a preto ani nebolo možné považovať ho za účastníka konania. Pôvodný žalobca

následne nevyužil svoje oprávnenie požiadať o preskúmanie rozhodnutia o rozklade

správnym súdom.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny, keďže tento nesprávne

posúdil uplatnený nárok na náhradu škody, a to či už z titulu nezákonného rozhodnutia,

alebo nesprávneho úradného postupu.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľka (resp. predtým ešte

pôvodný žalobca) svoj nárok na náhradu škody opierala jednak o nesprávny úradný postup

ministerstva, ktorý pôvodného žalobcu nepovažoval za účastníka správneho konania, ale

tiež o nezákonné rozhodnutie ministerstva, ktoré bolo neskôr najvyšším súdom zrušené ako

nepreskúmateľné pre nepredloženie administratívneho spisu.

Podľa názoru ústavného súdu prioritu malo posúdenie otázky, či pôvodný žalobca

mal byť alebo nemal byť považovaný za účastníka konania vedeného ministerstvom,

v rámci ktorého bol zrušený zápis o vlastníctve 46 ks akcií T. pôvodným žalobcom.

Treba uviesť, že závery krajského súdu v tomto smere (ako sú uvedené v časti II) sú

dostatočné aj napriek námietkam sťažovateľky. Aj keby sa totiž bralo do úvahy, že pôvodný

žalobca ešte 10. decembra 1998 (teda pred právoplatným skončením správneho konania)

požiadal o priznanie postavenia účastníka správneho konania, resp. by sa vychádzalo z toho,

že bolo povinnosťou ministerstva považovať pôvodného žalobcu ex offo za účastníka

konania, nič sa tým nemení na skutočnosti, že pôvodný žalobca, ktorý nebol ministerstvom

ani v prvostupňovom správnom konaní, ale ani v rámci konania o rozklade ako účastník

konania akceptovaný, nevyužil právo podať žalobu o preskúmanie právoplatného

rozhodnutia. V tejto žalobe mohol namietať aj okolnosť, že sa s ním v správnom konaní

nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ním ako s účastníkom konať malo (§ 250 ods. 2 druhá

veta ). To znamená, že aj pri akceptovaní námietky

sťažovateľky, podľa ktorej pôvodný žalobca požiadal o priznanie postavenia účastníka

správneho konania ešte v priebehu tohto konania, by boli závery krajského súdu vecne

správne.

Z daného skutkového stavu je zrejmé, že pôvodný žalobca nevyužil dôsledne

zákonom dané možnosti na presadenie svojho účastenstva v správnom konaní vedenom

ministerstvom, keďže nevyužil možnosť obrátiť sa na všeobecný súd. Preto krajský súd

správne vychádzal z právoplatných záverov prijatých v správnom konaní, podľa ktorých

pôvodný žalobca účastníkom konania nebol ( ).

Pokiaľ sa vychádza zo záveru, že pôvodný žalobca nebol účastníkom správneho

konania, v ktorom malo byť vydané neskôr najvyšším súdom zrušené administratívne

rozhodnutie, potom vôbec neprichádza do úvahy zaoberať sa otázkou, či bolo rozhodnutie

ministerstva zrušené pre jeho nezákonnosť alebo z iného dôvodu. Aktívnu legitimáciu

v konaní o náhradu škody voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia má totiž iba taký

subjekt, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom bolo tvrdené nezákonné rozhodnutie

vydané.

Dosiaľ uvedené úvahy možno zhrnúť tak, že závery krajského súdu sú dostačujúce

a presvedčivé a v žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Niet

preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012