Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 590/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

21. septembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obce Čakany, Čakany 115,

, zastúpených

advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, za ktorú

koná advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , 2 a 4, , , v spojení s

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 18. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce Čakany, a o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. apríla 2016 doručená sťažnosť obce Čakany (ďalej aj ,,sťažovateľka v 1. rade“),

(ďalej aj ,,sťažovateľka v 2. rade“) a (ďalej aj ,,sťažovateľ

v 3. rade“, spolu aj ,,sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

, 2 a 4, , , v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. novembra 2015

(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia boli

(spolu s ďalšími osobami, ktoré sťažnosť nepodali) v procesnom postavení žalobcov

účastníkmi konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Hlavného banského úradu

č.1414-2140/2010 z 10. novembra 2010 (ďalej aj ,,rozhodnutie hlavného banského úradu“),

ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného banského úradu v Bratislave

č. 93-2505/2010 z 13. septembra 2010 (ďalej aj ,,rozhodnutie obvodného banského úradu“),

ktorým bola povolená právnickej osobe (v priebehu konania došlo

k zmene obchodného mena na , ďalej aj ,,banská spoločnosť“)

zmena č. 1 dobývania ložiska nevyhradeného nerastu − štrkopieskov v kat. úz. Čakany

v tom, že dobývanie tohto ložiska nevyhradeného nerastu − štrkopieskov sa povoľuje aj

na ďalšom pozemku o výmere približne 18 hektárov v kat. úz. Čakany. Do povolenia zmeny

pritom bola povolená ťažba na vedľajšom pozemku o výmere približne 5 hektárov.

3. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) ako prvostupňový správny súd

rozsudkom sp. zn. z 28. novembra 2013 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“)

rozhodol tak, že (i) zastavil konanie o žalobe sťažovateľov v 2. a 3. rade (rovnako bolo

konanie zastavené aj vo vzťahu k ostatným žalobcom s výnimkou obce Čakany),

a (ii) podľa zrušil rozhodnutie

hlavného banského úradu a rozhodnutie obvodného banského úradu a vec vrátil na ďalšie

konanie. Na odvolanie žalovaného, banskej spoločnosti a ostatných žalobcov (vrátane

sťažovateľov v 2. a 3. rade), o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozsudkom napadnutým

touto sťažnosťou rozsudok krajského súdu (i) vo výroku o zastavení konania potvrdil

a (ii) vo výroku, ktorým boli rozhodnutia hlavného banského úradu a obvodného banského

úradu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, rozsudok zmenil tak, že žalobu

zamietol.

4. Sťažovatelia v sťažnosti rozsiahlo popisujú priebeh označeného správneho konania

a súdneho preskúmavacieho konania, pričom podstatu sťažnostnej argumentácie vyjadrili

takto:

,,Kľúčovou otázkou pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia hlavného banského

úradu a jemu predchádzajúceho rozhodnutia obvodného banského úradu bolo posúdenie

existencie predbežnej otázky v súvislosti s vtedy prebiehajúcim prieskumom zákonnosti

územného rozhodnutia Krajského stavebného úradu Trnava. Jedná sa o rozhodnutie, ktoré

podmieňuje možnosť povolenia zmeny č. 1, o ktoré sa banská spoločnosť snažila

v predmetnom konaní...

Je teda zrejmé, že ak sa pre správne konanie o povolení zmeny č. 1 stalo kľúčovou

otázkou súdne vyhodnotenie zákonnosti iného rozhodnutia správneho orgánu (územného

rozhodnutia) podmieňujúceho vydanie rozhodnutia vo veci samej o povolení zmeny č. 1,

jedná sa o predbežnú otázku v zmysle správneho poriadku (takýmto konaním bolo práve

konanie o súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu Trnava

prebiehajúce pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a neskôr

pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. )...

Inými slovami povedané, v čase keď prebiehalo konanie o povolenie zmeny č. 1 bolo

predchádzajúce územné rozhodnutie predmetom súdneho prieskumu...

Krajský súd sa s týmito námietkami plne stotožnil, na základe čoho zrušil

rozhodnutia hlavného banského úradu obvodného banského úradu a vec im vrátil na ďalšie

konanie.

Rozsudkom najvyššieho súdu bol popretý vyššie uvedený právny názor a to bez

bližšieho zrozumiteľného odôvodnenia..., pričom najvyšší súd poukázal na nasledovné štyri

okolnosti:

(i) prebiehajúci súdny prieskum územného rozhodnutia nedáva zákonný dôvod na

prerušenie konania o povolenie zmeny č. 1...

(ii) zrušujúci rozsudok v súdnom prieskume územného rozhodnutia by mohol

ovplyvniť konanie o povolení zmeny č. 1

(iii) správny poriadok má dostatok procesných nástrojov na vyriešenie sporných

otázok, ktoré by vznikli zrušujúcim rozsudkom

(iv) žaloba o súdny prieskum územného rozhodnutia bola zamietnutá právoplatným

spôsobom, čo bolo známe až v čase rozsudku najvyššieho súdu...

Tvrdenia (i) a (ii) sú podľa nášho názoru v logickom protiklade... v súvislosti

s argumentom v bode (iii) najvyšší súd nehovorí akých a už vôbec sa nezaoberá ich

efektivitou a účinnosťou. Napokon najvyšší súd zmieňuje, že žaloba proti územnému

rozhodnutiu bola právoplatne zamietnutá, k čomu však nedáva žiaden komentár, ale nič

iného z tohto nemôže vyplývať ako to, že tým fakticky potvrdzuje, že pôvodne správne

orgány vlastne rozhodli zákonne, keď konanie o povolenie zmeny č. 1 z dôvodu bežiaceho

súdneho prieskumu územného rozhodnutia neprerušili, lebo ako sa teraz ukázalo, žaloba

bola zamietnutá... Navyše v súčasnosti prebieha konanie pred ústavným súdom vo veci

ústavnosti súdneho prieskumu územného rozhodnutia....

Najvyšší súd sa nevysporiadal s povahou predbežnej otázky, neuviedol prečo by

otázku nastolenú v predmetnom spore nebolo možné považovať za predbežnú otázku,

pričom sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, prečo Hlavný banský úrad a Obvodný banský

úrad nemali prerušiť konanie, hoci im tak správny poriadok ukladá.“

5. V rámci ďalšej argumentácie sťažovateľka v 1. rade najvyššiemu súdu vytýka, že

nevychádzal zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania správnych orgánov, ale

vzal do úvahy plynutie času, a to len na jej úkor, z čoho vyvodzuje zásah do práva

na rovnosť účastníkov v konaní a práva na spravodlivé súdne konanie, keďže vo vzťahu

k banskej spoločnosti plynutie času do úvahy nevzal. V tomto smere sťažovateľka

nekonkrétne namieta neaktuálnosť podkladov, ktoré mala banská spoločnosť predložiť

správnym úradom. Sťažovateľka v 1. rade namieta aj zásah do jej práva na priaznivé životné

prostredie, kde na jednej strane uznáva, že obec nie je nositeľom tohto práva, na strane

druhej tvrdí, že je jej zverená povinnosť chrániť životné prostredie jej obyvateľov.

6. Sťažovatelia v 2. a 3. rade namietajú porušenie svojich označených práv v dvoch

súvislostiach:

(i) v prvom rade namietajú, že konanie o ich žalobe bolo rozsudkom krajského súdu

v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu zastavené, na čo podľa ich názoru nebol zákonný

dôvod. Zrušenia rozhodnutia hlavného banského úradu a obvodného banského úradu sa

pritom domáhali aj z dôvodu, že správne orgány s nimi ako s účastníkmi nekonali, hoci

s nimi konať mali. Poukazujú na to, že v žalobe konkrétnymi okolnosťami odôvodnili ich

legitimáciu na podanie žaloby, a preto neboli dôvody na záver správnych súdov, že ide

o nekonkretizované a všeobecné tvrdenia, ktoré nie sú spôsobilé ukrátiť žalobcov na ich

právach, a že neboli konkretizované práva, na ktorých im mala byť spôsobená ujma,

(ii) v druhom rade namietajú zásah do svojho práva na priaznivé životné prostredie

a práva na informácie o životnom prostredí, ktorý mal nastať de facto znemožnením, aby sa

vôbec informovali o stave správnych konaní, ktoré prakticky zasahujú do ich práv a právom

chránených záujmov. V tejto súvislosti sú toho názoru, že mali byť účastníkmi nielen

súdneho, ale aj správneho konania.

7. V petite sťažnosti sťažovateľka v 1. rade navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jej práva podľa čl. 44 ods. 1 a 4,

, a dohovoru v spojení s

. Sťažovatelia v 2. a 3. rade navrhujú, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené ich práva podľa čl. 44 ods. 1, 2 a 4, čl. 45, čl. 46

ods. 1 a dohovoru v spojení s . Sťažovatelia v 1. až 3.

rade zhodne navrhujú, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na

ďalšie konanie. Požadujú taktiež priznanie náhrady trov konania a sťažovatelia v 2. a 3. rade

aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € pre každého.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie

a kultúrne dedičstvo.

Podľa štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov,

o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu

určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.

Podľa každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného

prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

11. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný

súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

13. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na

spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

14. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Najvyšší súd

v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. -355 z 28. novembra 2013 zastavil

podľa konanie o žalobe, podanej žalobcami v 2/ až 10/ rade pre

nedostatok vecnej aktívnej legitimácie, resp. nenaplnenia zákonnej požiadavky obsahu

žalobného návrhu v zmysle , keď žaloba obsahovala iba všeobecné tvrdenia

a neboli preukázané ani tvrdené konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo vyvodené

porušenie zákona vo vzťahu ku konkrétnym právam uvedených účastníkov. Okrem toho

krajský súd vyslovil názor, že v prípade niektorých žalobcov je viazaný právoplatnými

rozsudkami, ktorými boli zamietnuté žaloby proti rozhodnutiam Hlavného banského úradu

o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania.

Ďalším výrokom uvedeného rozsudku krajský súd rozhodnutie Hlavného banského

úradu... a rozhodnutie Obvodného banského úradu... zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/

a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Za zásadný a jediný relevantný

dôvod zrušenia uvedených rozhodnutí správnych orgánov považoval námietku (v žalobe)

nezohľadnenia správnemu orgánu známej skutočnosti, že prebieha súdny prieskum

rozhodnutia o využití územia vo veci sp. zn. Krajského súdu v Bratislave,

ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia Ministerstva

dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa 04.02.2013, č. 17170/2012/SV-44795,

ktorým bolo zamietnuté odvolanie Obce Čakany a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie

Krajského stavebného úradu Trnava č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi zo dňa 03.06.2009 o

využití územia „Ťažba štrkopieskov - rozšírenie ťažobnej plochy“ pre navrhovateľa

Krajský súd poukázal na to, že podľa jeho názoru predčasné uplatnenie

kompetencie rozhodovať o povolení Zmeny č. 1 dobývacieho územia bez zohľadnenia

možnosti zrušenia právoplatného rozhodnutia o využití územia súdom by mohlo viesť

k zmätočnej situácii, keď by bola povolená ťažba na území, ktorého využitie na účely ťažby

by nebolo povolené. Ostatné tvrdenia žaloby, týkajúce sa okruhu účastníkov konania,

zistenia skutočného stavu veci, že žalovanému nie je známy obsah administratívneho spisu,

nezrovnalosti pri uvádzaní dátumu, resp. obsahu podaní, v ktorých bolo poukazované na

súdny prieskum územného rozhodnutia a vyhodnotenie týchto nezrovnalostí banskými

úradmi, nepovažoval krajský súd za dôvodné, resp. schopné spôsobiť nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia....

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ). Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou

napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä

s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného

ustanovenia súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,

ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych

noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je

správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť

ho vydaním rozhodnutia...

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vyporiadal

s tvrdeniami žaloby, ktoré sa týkali nekonania so žalobcami 2/ až 10/ ako s účastníkmi

konania, nezistenia skutočného stavu veci, že žalovanému nie je známy obsah

administratívneho spisu. S jeho dôvodmi, ktoré sa týkali uvedených tvrdení žaloby sa

najvyšší súd stotožnil a preto ich nebude opakovať.

Pokiaľ ide o dôvod, z ktorého došlo ku zrušeniu rozhodnutia správnych orgánov

oboch stupňov podľa (že rozhodnutie správnych orgánov

vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci) a vec bola správnemu orgánu vrátená

na ďalšie konanie, s týmto dôvodom sa najvyšší súd nestotožnil. Skutočnosť, že prebieha

súdny prieskum rozhodnutia o využití územia vo veci sp. zn. Krajského súdu

v Bratislave, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia

Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa 04.02.2013,

č. 17170/2012/SV-44795, ktorým bolo zamietnuté odvolanie Obce Čakany a bolo potvrdené

prvostupňové rozhodnutie Krajského stavebného úradu Trnava č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi

zo dňa 03.06.2009 o využití územia „Ťažba štrkopieskov - rozšírenie ťažobnej plochy“

pre navrhovateľa nedáva zákonný dôvod na prerušenie konania podľa

o správnom konaní (správneho poriadku), ako na to správne

poukázal v odvolaní žalovaný správny orgán a účastník konania Je

síce pravdou, že zrušujúci rozsudok v súdnom preskúmavacom konaní, ktoré sa týkalo

rozhodnutia o využití územia (kde ako stavebný orgán prvého stupňa rozhodoval Krajský

stavebný úrad v Trnave a o odvolaní rozhodlo Ministerstvo dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja SR), by mohol ovplyvniť konanie v danej veci, správny poriadok

však má dostatok procesných nástrojov na vyriešenie sporných otázok, ktoré by takým

rozhodnutím vznikli. V danom štádiu konania však Najvyšší súd Slovenskej republiky

považuje za potrebné uviesť, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 28.09.2015 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v

Bratislave č. k. -121 z 03.04.2014, ktorým bola zamietnutá žaloba, ktorou sa

žalobca Obec Čakany domáhal zrušenia rozhodnutia o využití územia.

Za uvedeného skutkového a právneho stavu veci bolo potrebné napadnutý rozsudok

vo výroku, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie Hlavného banského úradu Banská Štiavnica

č. 1414-2140/2010 zo dňa 10.11.2010 a rozhodnutie Obvodného banského úradu

v Bratislave č. 93-2505/2010 zo dňa 13.09.2010 zrušené podľa

a vec bola vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie podľa § 220 v spojení s § 250ja

ods. 4 druhá veta zmeniť a žalobu zamietnuť. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo

vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu.

Výrok rozsudku, ktorým krajský súd konanie o žalobe podanej žalobcami 2/ až 10/

zastavil, najvyšší súd potvrdil ako vecne správny. V tejto časti sa najvyšší súd v celom

rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 a 2

a druhá veta ).»

Keďže sa v otázke zastavenia konania o žalobe sťažovateľov v 2. a 3. rade (ako aj

ďalších žalobcov s výnimkou obce Čakany) najvyšší súd stotožnil so závermi krajského

súdu, ústavný súd sa oboznámil aj s relevantnou časťou odôvodnenia jeho rozsudku:

,,Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie predchádzajúce jeho

vydaniu postupom v zmysle Druhej časti v rozsahu žalobných dôvodov uvedených

vo včas podanej žalobe a dospel k záveru, že v prvom rade je dôvodné zastaviť postupom

v zmysle konanie o žalobe podanej žalobcami v 2/- 10/ rade

pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie, resp. nenaplnenia zákonnej požiadavky obsahu

žalobného návrhu v zmysle . V zmysle ustálenej judikatúry je nutné požadovať

od žalobcu ako subjektu, ktorý sa domáha ochrany svojich individuálnych práv, uvedenie

konkrétnych tvrdení o ukrátení na jeho právach nezákonným rozhodnutím správneho

orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Žaloba

obsahovala iba všeobecné tvrdenia, neboli preukázané ani tvrdené konkrétne skutočnosti,

z ktorých je vyvodzované vo vzťahu k ich konkrétnym právam porušenie zákona. Tu treba

zdôrazniť, že súd je viazaný rozsahom žalobných dôvodov, tieto za žalobcu nevyhľadáva.

Okrem toho súd zastáva názor, že v prípade žalobcov je

viazaný právoplatnými rozsudkami v konaniach ,

a , ktorými boli zamietnuté žaloby proti rozhodnutiam hlavného banského

úradu o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania.

Krajský súd je viazaný vyslovenými právnymi názormi NS SR v rozhodnutiach,

ktorými boli skončené konania ohľadne žalôb na preskúmanie rozhodnutí o nepriznaní

postavenia účastníkov správneho konania a naplnenie zákonnej podmienky preukázania

konkrétnej ujmy na právach žalobcov v konaní môže skúmať len v intenciách

tejto žaloby. Ohľadne žalobcov 2/-10/ súd preto skonštatoval dôvody na zastavenie konania

pre nepreukázanie dôvodov zakladajúcich procesnú legitimáciu na podanie žaloby. Žalobné

dôvody uvedené v žalobnom návrhu vo veci 14 týkajúce sa týchto konkrétnych

osôb sú všeobecné, nekonkrétne. Poukazy na to, že sa jedná o osoby bývajúce v obci,

ktorých vlastnícke práva k pozemkom a stavbám, môžu byť dotknuté negatívnymi vplyvmi,

resp., že obchodné aktivity developera by mohli byť dotknuté, ani poukaz

na závažnosť námietok, ktoré by žalobcovia vzniesli v konaní, pokiaľ by s nimi správny

orgán konal, nepovažuje súd za spôsobilé žalobné dôvody.

Čo sa týka žalobných dôvodov vo vzťahu k žalobcovi 1/, súd nekonanie so žalobcami

2/ až 10/ nepovažuje za postup, ktorým by mohlo dôjsť k ujme na nekonkretizovaných

právach žalobcu 1/, zrejme ako obce, v ktorej žalobcovia 2/ až 9/ bývajú, resp. žalobca 10/

podniká. Rovnaký názor má súd na námietku nesprávnosti postupu pri zisťovaní účastníkov

v banskom povoľovacom konaní. K ujme na právach žalobcu 1/ ako účastníka správneho

konania preukázateľne nedošlo.“

15. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

a arbitrárne aj tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

16. Ústavný súd sa však v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom

prezentovaným právnym názorom, podľa ktorého súdny prieskum inak právoplatného

územného rozhodnutia nie je dôvodom na to, aby správny súd zrušil iné správne

rozhodnutia (rozhodnutie hlavného banského úradu a obvodného stavebného úradu), ktoré

nadobudli právoplatnosť. Osobitne podstatnou skutočnosťou pritom je, že sťažovatelia

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu v podstate nepoukázali na iné vecné dôvody

nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí hlavného banského úradu a obvodného

stavebného úradu, okrem ich tvrdenia, že tieto orgány mali s rozhodovaním o povolení

zmeny č. 1 dobývania ložiska nevyhradeného nerastu − štrkopieskov v kat. úz. Čakany

čakať na výsledky súdneho prieskumu zákonnosti iného správneho rozhodnutia – územného

rozhodnutia, ktoré bolo podmienkou vydania rozhodnutia o povolení zmeny č. 1.

17. Nemožno sa pritom stotožniť ani s názorom sťažovateľov, že plynutie času bolo

zohľadnené v ich neprospech. Sťažovatelia v sťažnosti nepriamo predkladajú ústavnému

súdu názor, že najvyšší súd mal potvrdiť zrušujúci výrok rozsudku krajského súdu a výrok

o vrátení veci na ďalšie konanie správnym orgánom, a to za situácie, keď jediný krajským

súdom vzhliadnutý dôvod na takéto rozhodnutie (súdny prieskum územného rozhodnutia)

odpadol, keďže v čase rozhodovania najvyššieho súdu (i) územné rozhodnutie bolo

právoplatné a (ii) žaloba o súdny prieskum územného rozhodnutia a potvrdzujúceho

rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu bola právoplatne zamietnutá. V tejto súvislosti

ústavný súd len dopĺňa, že sťažnosť sťažovateľky v 1. rade proti rozsudku

najvyššieho súdu vo veci súdneho prieskumu územného rozhodnutia sp. zn.

z 28. septembra 2015 bola ako zjavne neopodstatnená odmietnutá uznesením ústavného

súdu sp. zn. z 11. mája 2016. Pokiaľ preto sťažovateľka v 1. rade

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu neuvádza iné dôvody na zrušenie preskúmavaných

rozhodnutí hlavného banského úradu a obvodného stavebného úradu ako nezákonných,

jej sťažnosť sa javí ako zjavne účelová.

18. Ústavný súd a rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej konštantnej

judikatúre opakovane zdôraznili, že , ako aj dohovor chránia nie teoretické a iluzórne

práva sťažovateľov, ale práva konkrétne a účinné, teda práva, ktorých sa dá reálne domáhať,

a nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (porovnaj napr.

, , ). V praktickom význame však požadovaná

ústavno-súdna ochrana sťažovateľke v 1. rade nemohla priniesť žiadny reálny úžitok, keďže

ňou tvrdené dôvody nezákonnosti rozhodnutí hlavného banského úradu a obvodného

stavebného úradu – aj keď by boli v čase pôvodného rozhodovania jestvovali − v súčasnosti

zjavne odpadli.

19. K ďalším sťažnostným námietkam ústavný súd v stručnosti uvádza.

20. K arbitrárnosti rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že dôvody

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.

21. Pokiaľ sťažovatelia hypoteticky uvažujú v rovine – čo ak by bolo územné

rozhodnutie v rámci súdneho prieskumu zrušené? – ústavný súd v zhode s najvyšším súdom

uvádza, že o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „správny poriadok“) obsahuje procesné nástroje umožňujúce zjednať

nápravu. In concreto ide najmä o obnovu konania, kde v zmysle § 62 ods. 1 písm. b)

Správneho poriadku platí, že konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím, ktoré

je právoplatné, sa na návrh účastníka konania obnoví, ak rozhodnutie záviselo od posúdenia

predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. Podľa § 62 ods. 2 Správneho

poriadku pritom správny orgán nariadi obnovu konania z dôvodov uvedených v odseku 1,

ak je na preskúmaní rozhodnutia všeobecný záujem. Na tomto mieste však ústavný súd musí

opätovne – sledujúc reálnu, a nie iluzórnu ochranu práv – pripomenúť, že v čase

rozhodovania najvyššieho súdu bolo územné rozhodnutie právoplatné a žaloba o jeho súdny

prieskum bola tiež právoplatne zamietnutá.

22. K námietkam sťažovateľov v 2. rade a 3. rade, že sa nimi nekonalo a konanie

o ich žalobe bolo zastavené, ústavný súd konštatuje, že z príloh pripojených k sťažnosti

vyplýva, že vo vzťahu k žalobcom boli najskôr vydané rozhodnutia obvodného banského

úradu a hlavného banského úradu o tom, že nie sú účastníkmi konania začatého na základe

žiadosti banskej spoločnosti o povolenie zmeny č. 1 povoleného dobývacieho ložiska

nevyhradeného nerastu. Následne viacerí žalobcovia (vrátane sťažovateľky v 2. rade) podali

žaloby o preskúmanie rozhodnutí o nepriznaní postavenia účastníka konania. Niektorí

zo žalobcov žaloby vzali späť, a teda konanie bolo zastavené (vrátane konania o žalobe

sťažovateľky v 2. rade), niektorí zo žalobcov takéto žaloby nepodali (sťažovateľ v 3. rade),

vo vzťahu k niektorým zo žalobcov boli ich žaloby právoplatne zamietnuté (napr. rozsudky

krajského súdu sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. )

a vo vzťahu k viacerým žalobcom bolo konanie najvyšším súdom zastavené s tým, že

prieskumom zákonnosti nepriznania postavenia účastníka sa bude zaoberať súd v konaní

vedenom pod sp. zn. .

23. V tomto smere následne postupoval aj krajský súd, keď na jednej strane

rešpektoval právoplatné rozhodnutia o súdnom prieskume zákonnosti nepriznania

postavenia účastníka, zároveň však vo vzťahu k sťažovateľom (ale aj ďalším žalobcom)

meritórne preskúmal otázku ich legitimácie v konaní o súdnom prieskume napadnutých

rozhodnutí hlavného banského úradu a obvodného banského úradu. Pokiaľ pritom dospel

k záveru, že (i) na strane sťažovateľov v 2. a 3. rade (a ďalších žalobcov) absentuje splnenie

zákonných predpokladov pre nadobudnutie statusu osôb aktívne vecne legitimovaných

na podanie žaloby a zároveň (ii) zo žaloby nevyplývajú konkrétne tvrdenia o ukrátení

sťažovateľov v 2. a 3. rade na ich subjektívnych právach a (iii) tento svoj názor riadne,

konzistentne a preskúmateľne odôvodnil, (iv) a s jeho závermi sa postupom podľa § 219

ods. 1 a 2 stotožnil najvyšší súd, ústavnému súdu neprislúcha tieto jeho závery

revidovať, dopĺňať či inak rozvíjať.

24. Pokiaľ sťažovatelia namietajú aj zásah do práva na priaznivé životné prostredie

a práva na informácie o životnom prostredí, ústavný súd uvádza, že ide o základné práva

hmotnej povahy, ktorých sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú ( ). Z judikatúry ústavného súdu možno

vyvodiť, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. , ). V prípade sťažovateľov z tejto

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ bola odmietnutá sťažnosť v časti samotného

základného práva na súdnu ochranu, práva na rovnosť účastníkov v konaní a práva

na spravodlivé súdne konanie, nemôže obstáť ani v spojení s a . Uvedené

je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

25. Na strane druhej novšia judikatúra ústavného súdu už smeruje aj k posudzovaniu

namietaného porušenia hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby

sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy

postupu vyplývajúce z až (, , ,

a pod.). V súvislosti s tvrdeným zásahom do označených práv však ústavný

súd konštatuje, že v sťažnosti absentujú konkrétne skutočnosti, ktoré by indikovali možnú

súvislosť medzi tvrdeným zásahom do označených práv a napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu. Jadro sťažnostných námietok je v tomto smere všeobecné, nekonkrétne

a vágne. Ústavný súd však nie skutkovým súdom, ktorý by v tomto smere vykonával

akékoľvek dokazovanie či zisťoval prípadné dopady rozhodnutia najvyššieho súdu vo sfére

životného prostredia sťažovateľov. Pokiaľ však sťažovatelia v 2. a 3. rade namietajú

porušenie práva na informácie o životnom prostredí, ústavný súd konštatuje, že ich

účastníctvo v konaní pred správnymi súdmi (bez ohľadu na skutočnosť, že konanie o ich

žalobe bolo zastavené) im v plnom rozsahu zaručovalo právo na prístup k všetkým

relevantným informáciám o dopadoch rozhodovania správnych orgánov a súdov na ich

životné prostredie. Dôkazom tejto skutočnosti je napokon aj samotná sťažnosť, z ktorej

vyplýva, že sťažovatelia mali prístup ku všetkým informáciám v rámci prebiehajúcich

správnych a súdnych konaní. Preto aj v kontexte s ústavne akceptovateľným odôvodnením

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno uvažovať o príčinnej súvislosti medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými právami.

26. Pokiaľ ide o namietané porušenie , obsahom ktorého je

definovanie Slovenskej republiky ako zvrchovaného, demokratického a právneho štátu,

ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou pripomína, že toto ustanovenie

neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale je základným či

všeobecným ustanovením. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade

sťažnosti podľa ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho

základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne práva

zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkov možno podaním

individuálnej sťažnosti podľa namietať len v spojení s namietaným

porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr.

, , ). Keďže porušenie žiadneho základného práva

zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o jeho porušení v spojení označeným

základným ustanovením .

27. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľnú odôvodnenosť napadnutého

rozhodnutia, s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , , ), ako aj

vzhľadom na absenciu zistenia možného porušenia ďalších označených práv, ústavný súd

sťažnosť v celosti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľov, ktorej

reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

28. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania, primerané finančné zadosťučinenie), pretože tieto sú viazané

na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2016