Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 590/2016
PDF · 337.35 KB
No categories available
I. ÚS 590/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
21. septembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obce Čakany, Čakany 115,
, zastúpených
advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, za ktorú
koná advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 44 ods. 1, 2 a 4, čl. 45, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sžo 44/2014 z 18. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obce Čakany, a o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. apríla 2016 doručená sťažnosť obce Čakany (ďalej aj ,,sťažovateľka v 1. rade“),
(ďalej aj ,,sťažovateľka v 2. rade“) a (ďalej aj ,,sťažovateľ
v 3. rade“, spolu aj ,,sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 44 ods. 1, 2 a 4, čl. 45, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 44/2014 z 18. novembra 2015
(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia boli
(spolu s ďalšími osobami, ktoré sťažnosť nepodali) v procesnom postavení žalobcov
účastníkmi konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Hlavného banského úradu
č.1414-2140/2010 z 10. novembra 2010 (ďalej aj ,,rozhodnutie hlavného banského úradu“),
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného banského úradu v Bratislave
č. 93-2505/2010 z 13. septembra 2010 (ďalej aj ,,rozhodnutie obvodného banského úradu“),
ktorým bola povolená právnickej osobe (v priebehu konania došlo
k zmene obchodného mena na , ďalej aj ,,banská spoločnosť“)
zmena č. 1 dobývania ložiska nevyhradeného nerastu − štrkopieskov v kat. úz. Čakany
v tom, že dobývanie tohto ložiska nevyhradeného nerastu − štrkopieskov sa povoľuje aj
na ďalšom pozemku o výmere približne 18 hektárov v kat. úz. Čakany. Do povolenia zmeny
pritom bola povolená ťažba na vedľajšom pozemku o výmere približne 5 hektárov.
3. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) ako prvostupňový správny súd
rozsudkom sp. zn. 14 S 3/2011 z 28. novembra 2013 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“)
rozhodol tak, že (i) zastavil konanie o žalobe sťažovateľov v 2. a 3. rade (rovnako bolo
konanie zastavené aj vo vzťahu k ostatným žalobcom s výnimkou obce Čakany),
a (ii) podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku zrušil rozhodnutie
hlavného banského úradu a rozhodnutie obvodného banského úradu a vec vrátil na ďalšie
konanie. Na odvolanie žalovaného, banskej spoločnosti a ostatných žalobcov (vrátane
sťažovateľov v 2. a 3. rade), o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozsudkom napadnutým
touto sťažnosťou rozsudok krajského súdu (i) vo výroku o zastavení konania potvrdil
a (ii) vo výroku, ktorým boli rozhodnutia hlavného banského úradu a obvodného banského
úradu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietol.
4. Sťažovatelia v sťažnosti rozsiahlo popisujú priebeh označeného správneho konania
a súdneho preskúmavacieho konania, pričom podstatu sťažnostnej argumentácie vyjadrili
takto:
,,Kľúčovou otázkou pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia hlavného banského
úradu a jemu predchádzajúceho rozhodnutia obvodného banského úradu bolo posúdenie
existencie predbežnej otázky v súvislosti s vtedy prebiehajúcim prieskumom zákonnosti
územného rozhodnutia Krajského stavebného úradu Trnava. Jedná sa o rozhodnutie, ktoré
podmieňuje možnosť povolenia zmeny č. 1, o ktoré sa banská spoločnosť snažila
v predmetnom konaní...
Je teda zrejmé, že ak sa pre správne konanie o povolení zmeny č. 1 stalo kľúčovou
otázkou súdne vyhodnotenie zákonnosti iného rozhodnutia správneho orgánu (územného
rozhodnutia) podmieňujúceho vydanie rozhodnutia vo veci samej o povolení zmeny č. 1,
jedná sa o predbežnú otázku v zmysle správneho poriadku (takýmto konaním bolo práve
konanie o súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu Trnava
prebiehajúce pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 1 S 115/2013 a neskôr
pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 2 Sžo 49/2014)...
Inými slovami povedané, v čase keď prebiehalo konanie o povolenie zmeny č. 1 bolo
predchádzajúce územné rozhodnutie predmetom súdneho prieskumu...
Krajský súd sa s týmito námietkami plne stotožnil, na základe čoho zrušil
rozhodnutia hlavného banského úradu obvodného banského úradu a vec im vrátil na ďalšie
konanie.
Rozsudkom najvyššieho súdu bol popretý vyššie uvedený právny názor a to bez
bližšieho zrozumiteľného odôvodnenia..., pričom najvyšší súd poukázal na nasledovné štyri
okolnosti:
(i) prebiehajúci súdny prieskum územného rozhodnutia nedáva zákonný dôvod na
prerušenie konania o povolenie zmeny č. 1...
(ii) zrušujúci rozsudok v súdnom prieskume územného rozhodnutia by mohol
ovplyvniť konanie o povolení zmeny č. 1
(iii) správny poriadok má dostatok procesných nástrojov na vyriešenie sporných
otázok, ktoré by vznikli zrušujúcim rozsudkom
(iv) žaloba o súdny prieskum územného rozhodnutia bola zamietnutá právoplatným
spôsobom, čo bolo známe až v čase rozsudku najvyššieho súdu...
Tvrdenia (i) a (ii) sú podľa nášho názoru v logickom protiklade... v súvislosti
s argumentom v bode (iii) najvyšší súd nehovorí akých a už vôbec sa nezaoberá ich
efektivitou a účinnosťou. Napokon najvyšší súd zmieňuje, že žaloba proti územnému
rozhodnutiu bola právoplatne zamietnutá, k čomu však nedáva žiaden komentár, ale nič
iného z tohto nemôže vyplývať ako to, že tým fakticky potvrdzuje, že pôvodne správne
orgány vlastne rozhodli zákonne, keď konanie o povolenie zmeny č. 1 z dôvodu bežiaceho
súdneho prieskumu územného rozhodnutia neprerušili, lebo ako sa teraz ukázalo, žaloba
bola zamietnutá... Navyše v súčasnosti prebieha konanie pred ústavným súdom vo veci
ústavnosti súdneho prieskumu územného rozhodnutia....
Najvyšší súd sa nevysporiadal s povahou predbežnej otázky, neuviedol prečo by
otázku nastolenú v predmetnom spore nebolo možné považovať za predbežnú otázku,
pričom sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, prečo Hlavný banský úrad a Obvodný banský
úrad nemali prerušiť konanie, hoci im tak správny poriadok ukladá.“
5. V rámci ďalšej argumentácie sťažovateľka v 1. rade najvyššiemu súdu vytýka, že
nevychádzal zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania správnych orgánov, ale
vzal do úvahy plynutie času, a to len na jej úkor, z čoho vyvodzuje zásah do práva
na rovnosť účastníkov v konaní a práva na spravodlivé súdne konanie, keďže vo vzťahu
k banskej spoločnosti plynutie času do úvahy nevzal. V tomto smere sťažovateľka
nekonkrétne namieta neaktuálnosť podkladov, ktoré mala banská spoločnosť predložiť
správnym úradom. Sťažovateľka v 1. rade namieta aj zásah do jej práva na priaznivé životné
prostredie, kde na jednej strane uznáva, že obec nie je nositeľom tohto práva, na strane
druhej tvrdí, že je jej zverená povinnosť chrániť životné prostredie jej obyvateľov.
6. Sťažovatelia v 2. a 3. rade namietajú porušenie svojich označených práv v dvoch
súvislostiach:
(i) v prvom rade namietajú, že konanie o ich žalobe bolo rozsudkom krajského súdu
v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu zastavené, na čo podľa ich názoru nebol zákonný
dôvod. Zrušenia rozhodnutia hlavného banského úradu a obvodného banského úradu sa
pritom domáhali aj z dôvodu, že správne orgány s nimi ako s účastníkmi nekonali, hoci
s nimi konať mali. Poukazujú na to, že v žalobe konkrétnymi okolnosťami odôvodnili ich
legitimáciu na podanie žaloby, a preto neboli dôvody na záver správnych súdov, že ide
o nekonkretizované a všeobecné tvrdenia, ktoré nie sú spôsobilé ukrátiť žalobcov na ich
právach, a že neboli konkretizované práva, na ktorých im mala byť spôsobená ujma,
(ii) v druhom rade namietajú zásah do svojho práva na priaznivé životné prostredie
a práva na informácie o životnom prostredí, ktorý mal nastať de facto znemožnením, aby sa
vôbec informovali o stave správnych konaní, ktoré prakticky zasahujú do ich práv a právom
chránených záujmov. V tejto súvislosti sú toho názoru, že mali byť účastníkmi nielen
súdneho, ale aj správneho konania.
7. V petite sťažnosti sťažovateľka v 1. rade navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jej práva podľa čl. 44 ods. 1 a 4,
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1
ústavy. Sťažovatelia v 2. a 3. rade navrhujú, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené ich práva podľa čl. 44 ods. 1, 2 a 4, čl. 45, čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Sťažovatelia v 1. až 3.
rade zhodne navrhujú, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na
ďalšie konanie. Požadujú taktiež priznanie náhrady trov konania a sťažovatelia v 2. a 3. rade
aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € pre každého.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 44 ods. 2 ústavy každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie
a kultúrne dedičstvo.
Podľa čl. 44 ods. 4 ústavy štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov,
o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu
určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.
Podľa čl. 45 ústavy každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného
prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
11. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný
súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou
opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí
aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
13. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na
spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
14. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku
najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Najvyšší súd
v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
«Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 14S/3/2011-355 z 28. novembra 2013 zastavil
podľa § 250d ods. 3 OSP konanie o žalobe, podanej žalobcami v 2/ až 10/ rade pre
nedostatok vecnej aktívnej legitimácie, resp. nenaplnenia zákonnej požiadavky obsahu
žalobného návrhu v zmysle § 249 OSP, keď žaloba obsahovala iba všeobecné tvrdenia
a neboli preukázané ani tvrdené konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo vyvodené
porušenie zákona vo vzťahu ku konkrétnym právam uvedených účastníkov. Okrem toho
krajský súd vyslovil názor, že v prípade niektorých žalobcov je viazaný právoplatnými
rozsudkami, ktorými boli zamietnuté žaloby proti rozhodnutiam Hlavného banského úradu
o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania.
Ďalším výrokom uvedeného rozsudku krajský súd rozhodnutie Hlavného banského
úradu... a rozhodnutie Obvodného banského úradu... zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/
OSP a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Za zásadný a jediný relevantný
dôvod zrušenia uvedených rozhodnutí správnych orgánov považoval námietku (v žalobe)
nezohľadnenia správnemu orgánu známej skutočnosti, že prebieha súdny prieskum
rozhodnutia o využití územia vo veci sp. zn. 1S 115/2013 Krajského súdu v Bratislave,
ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia Ministerstva
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa 04.02.2013, č. 17170/2012/SV-44795,
ktorým bolo zamietnuté odvolanie Obce Čakany a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie
Krajského stavebného úradu Trnava č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi zo dňa 03.06.2009 o
využití územia „Ťažba štrkopieskov - rozšírenie ťažobnej plochy“ pre navrhovateľa
Krajský súd poukázal na to, že podľa jeho názoru predčasné uplatnenie
kompetencie rozhodovať o povolení Zmeny č. 1 dobývacieho územia bez zohľadnenia
možnosti zrušenia právoplatného rozhodnutia o využití územia súdom by mohlo viesť
k zmätočnej situácii, keď by bola povolená ťažba na území, ktorého využitie na účely ťažby
by nebolo povolené. Ostatné tvrdenia žaloby, týkajúce sa okruhu účastníkov konania,
zistenia skutočného stavu veci, že žalovanému nie je známy obsah administratívneho spisu,
nezrovnalosti pri uvádzaní dátumu, resp. obsahu podaní, v ktorých bolo poukazované na
súdny prieskum územného rozhodnutia a vyhodnotenie týchto nezrovnalostí banskými
úradmi, nepovažoval krajský súd za dôvodné, resp. schopné spôsobiť nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia....
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP). Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou
napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä
s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného
ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu,
ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych
noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je
správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť
ho vydaním rozhodnutia...
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vyporiadal
s tvrdeniami žaloby, ktoré sa týkali nekonania so žalobcami 2/ až 10/ ako s účastníkmi
konania, nezistenia skutočného stavu veci, že žalovanému nie je známy obsah
administratívneho spisu. S jeho dôvodmi, ktoré sa týkali uvedených tvrdení žaloby sa
najvyšší súd stotožnil a preto ich nebude opakovať.
Pokiaľ ide o dôvod, z ktorého došlo ku zrušeniu rozhodnutia správnych orgánov
oboch stupňov podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP (že rozhodnutie správnych orgánov
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci) a vec bola správnemu orgánu vrátená
na ďalšie konanie, s týmto dôvodom sa najvyšší súd nestotožnil. Skutočnosť, že prebieha
súdny prieskum rozhodnutia o využití územia vo veci sp. zn. 1S 115/2013 Krajského súdu
v Bratislave, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia
Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa 04.02.2013,
č. 17170/2012/SV-44795, ktorým bolo zamietnuté odvolanie Obce Čakany a bolo potvrdené
prvostupňové rozhodnutie Krajského stavebného úradu Trnava č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi
zo dňa 03.06.2009 o využití územia „Ťažba štrkopieskov - rozšírenie ťažobnej plochy“
pre navrhovateľa nedáva zákonný dôvod na prerušenie konania podľa
§ 29 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správneho poriadku), ako na to správne
poukázal v odvolaní žalovaný správny orgán a účastník konania Je
síce pravdou, že zrušujúci rozsudok v súdnom preskúmavacom konaní, ktoré sa týkalo
rozhodnutia o využití územia (kde ako stavebný orgán prvého stupňa rozhodoval Krajský
stavebný úrad v Trnave a o odvolaní rozhodlo Ministerstvo dopravy, výstavby
a regionálneho rozvoja SR), by mohol ovplyvniť konanie v danej veci, správny poriadok
však má dostatok procesných nástrojov na vyriešenie sporných otázok, ktoré by takým
rozhodnutím vznikli. V danom štádiu konania však Najvyšší súd Slovenskej republiky
považuje za potrebné uviesť, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Sžo/49/2014 zo dňa 28.09.2015 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v
Bratislave č. k. 1S 115/2013-121 z 03.04.2014, ktorým bola zamietnutá žaloba, ktorou sa
žalobca Obec Čakany domáhal zrušenia rozhodnutia o využití územia.
Za uvedeného skutkového a právneho stavu veci bolo potrebné napadnutý rozsudok
vo výroku, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie Hlavného banského úradu Banská Štiavnica
č. 1414-2140/2010 zo dňa 10.11.2010 a rozhodnutie Obvodného banského úradu
v Bratislave č. 93-2505/2010 zo dňa 13.09.2010 zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP
a vec bola vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie podľa § 220 v spojení s § 250ja
ods. 4 druhá veta OSP zmeniť a žalobu zamietnuť. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo
vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu.
Výrok rozsudku, ktorým krajský súd konanie o žalobe podanej žalobcami 2/ až 10/
zastavil, najvyšší súd potvrdil ako vecne správny. V tejto časti sa najvyšší súd v celom
rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 a 2
a § 250ja ods. 4 druhá veta OSP).»
Keďže sa v otázke zastavenia konania o žalobe sťažovateľov v 2. a 3. rade (ako aj
ďalších žalobcov s výnimkou obce Čakany) najvyšší súd stotožnil so závermi krajského
súdu, ústavný súd sa oboznámil aj s relevantnou časťou odôvodnenia jeho rozsudku:
,,Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie predchádzajúce jeho
vydaniu postupom v zmysle Druhej časti O.s.p. v rozsahu žalobných dôvodov uvedených
vo včas podanej žalobe a dospel k záveru, že v prvom rade je dôvodné zastaviť postupom
v zmysle § 250d ods. 3 O.s.p. konanie o žalobe podanej žalobcami v 2/- 10/ rade
pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie, resp. nenaplnenia zákonnej požiadavky obsahu
žalobného návrhu v zmysle § 249 O.s.p.. V zmysle ustálenej judikatúry je nutné požadovať
od žalobcu ako subjektu, ktorý sa domáha ochrany svojich individuálnych práv, uvedenie
konkrétnych tvrdení o ukrátení na jeho právach nezákonným rozhodnutím správneho
orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Žaloba
obsahovala iba všeobecné tvrdenia, neboli preukázané ani tvrdené konkrétne skutočnosti,
z ktorých je vyvodzované vo vzťahu k ich konkrétnym právam porušenie zákona. Tu treba
zdôrazniť, že súd je viazaný rozsahom žalobných dôvodov, tieto za žalobcu nevyhľadáva.
Okrem toho súd zastáva názor, že v prípade žalobcov je
viazaný právoplatnými rozsudkami v konaniach 14 S/30/2010, 14 S/105/2010
a 23 S/20/2010, ktorými boli zamietnuté žaloby proti rozhodnutiam hlavného banského
úradu o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania.
Krajský súd je viazaný vyslovenými právnymi názormi NS SR v rozhodnutiach,
ktorými boli skončené konania ohľadne žalôb na preskúmanie rozhodnutí o nepriznaní
postavenia účastníkov správneho konania a naplnenie zákonnej podmienky preukázania
konkrétnej ujmy na právach žalobcov v konaní 14 S/3/2011 môže skúmať len v intenciách
tejto žaloby. Ohľadne žalobcov 2/-10/ súd preto skonštatoval dôvody na zastavenie konania
pre nepreukázanie dôvodov zakladajúcich procesnú legitimáciu na podanie žaloby. Žalobné
dôvody uvedené v žalobnom návrhu vo veci 14 S/3/2011 týkajúce sa týchto konkrétnych
osôb sú všeobecné, nekonkrétne. Poukazy na to, že sa jedná o osoby bývajúce v obci,
ktorých vlastnícke práva k pozemkom a stavbám, môžu byť dotknuté negatívnymi vplyvmi,
resp., že obchodné aktivity developera by mohli byť dotknuté, ani poukaz
na závažnosť námietok, ktoré by žalobcovia vzniesli v konaní, pokiaľ by s nimi správny
orgán konal, nepovažuje súd za spôsobilé žalobné dôvody.
Čo sa týka žalobných dôvodov vo vzťahu k žalobcovi 1/, súd nekonanie so žalobcami
2/ až 10/ nepovažuje za postup, ktorým by mohlo dôjsť k ujme na nekonkretizovaných
právach žalobcu 1/, zrejme ako obce, v ktorej žalobcovia 2/ až 9/ bývajú, resp. žalobca 10/
podniká. Rovnaký názor má súd na námietku nesprávnosti postupu pri zisťovaní účastníkov
v banskom povoľovacom konaní. K ujme na právach žalobcu 1/ ako účastníka správneho
konania preukázateľne nedošlo.“
15. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
a arbitrárne aj tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
16. Ústavný súd sa však v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom
prezentovaným právnym názorom, podľa ktorého súdny prieskum inak právoplatného
územného rozhodnutia nie je dôvodom na to, aby správny súd zrušil iné správne
rozhodnutia (rozhodnutie hlavného banského úradu a obvodného stavebného úradu), ktoré
nadobudli právoplatnosť. Osobitne podstatnou skutočnosťou pritom je, že sťažovatelia
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu v podstate nepoukázali na iné vecné dôvody
nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí hlavného banského úradu a obvodného
stavebného úradu, okrem ich tvrdenia, že tieto orgány mali s rozhodovaním o povolení
zmeny č. 1 dobývania ložiska nevyhradeného nerastu − štrkopieskov v kat. úz. Čakany
čakať na výsledky súdneho prieskumu zákonnosti iného správneho rozhodnutia – územného
rozhodnutia, ktoré bolo podmienkou vydania rozhodnutia o povolení zmeny č. 1.
17. Nemožno sa pritom stotožniť ani s názorom sťažovateľov, že plynutie času bolo
zohľadnené v ich neprospech. Sťažovatelia v sťažnosti nepriamo predkladajú ústavnému
súdu názor, že najvyšší súd mal potvrdiť zrušujúci výrok rozsudku krajského súdu a výrok
o vrátení veci na ďalšie konanie správnym orgánom, a to za situácie, keď jediný krajským
súdom vzhliadnutý dôvod na takéto rozhodnutie (súdny prieskum územného rozhodnutia)
odpadol, keďže v čase rozhodovania najvyššieho súdu (i) územné rozhodnutie bolo
právoplatné a (ii) žaloba o súdny prieskum územného rozhodnutia a potvrdzujúceho
rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu bola právoplatne zamietnutá. V tejto súvislosti
ústavný súd len dopĺňa, že sťažnosť sťažovateľky v 1. rade proti rozsudku
najvyššieho súdu vo veci súdneho prieskumu územného rozhodnutia sp. zn. 2 Sžo 49/2014
z 28. septembra 2015 bola ako zjavne neopodstatnená odmietnutá uznesením ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 292/2016 z 11. mája 2016. Pokiaľ preto sťažovateľka v 1. rade
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu neuvádza iné dôvody na zrušenie preskúmavaných
rozhodnutí hlavného banského úradu a obvodného stavebného úradu ako nezákonných,
jej sťažnosť sa javí ako zjavne účelová.
18. Ústavný súd a rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej konštantnej
judikatúre opakovane zdôraznili, že ústava, ako aj dohovor chránia nie teoretické a iluzórne
práva sťažovateľov, ale práva konkrétne a účinné, teda práva, ktorých sa dá reálne domáhať,
a nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (porovnaj napr.
I. ÚS 5/02, I. ÚS 350/08, I. ÚS 255/2010). V praktickom význame však požadovaná
ústavno-súdna ochrana sťažovateľke v 1. rade nemohla priniesť žiadny reálny úžitok, keďže
ňou tvrdené dôvody nezákonnosti rozhodnutí hlavného banského úradu a obvodného
stavebného úradu – aj keď by boli v čase pôvodného rozhodovania jestvovali − v súčasnosti
zjavne odpadli.
19. K ďalším sťažnostným námietkam ústavný súd v stručnosti uvádza.
20. K arbitrárnosti rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že dôvody
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.
Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.
21. Pokiaľ sťažovatelia hypoteticky uvažujú v rovine – čo ak by bolo územné
rozhodnutie v rámci súdneho prieskumu zrušené? – ústavný súd v zhode s najvyšším súdom
uvádza, že zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „správny poriadok“) obsahuje procesné nástroje umožňujúce zjednať
nápravu. In concreto ide najmä o obnovu konania, kde v zmysle § 62 ods. 1 písm. b)
Správneho poriadku platí, že konanie pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím, ktoré
je právoplatné, sa na návrh účastníka konania obnoví, ak rozhodnutie záviselo od posúdenia
predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak. Podľa § 62 ods. 2 Správneho
poriadku pritom správny orgán nariadi obnovu konania z dôvodov uvedených v odseku 1,
ak je na preskúmaní rozhodnutia všeobecný záujem. Na tomto mieste však ústavný súd musí
opätovne – sledujúc reálnu, a nie iluzórnu ochranu práv – pripomenúť, že v čase
rozhodovania najvyššieho súdu bolo územné rozhodnutie právoplatné a žaloba o jeho súdny
prieskum bola tiež právoplatne zamietnutá.
22. K námietkam sťažovateľov v 2. rade a 3. rade, že sa nimi nekonalo a konanie
o ich žalobe bolo zastavené, ústavný súd konštatuje, že z príloh pripojených k sťažnosti
vyplýva, že vo vzťahu k žalobcom boli najskôr vydané rozhodnutia obvodného banského
úradu a hlavného banského úradu o tom, že nie sú účastníkmi konania začatého na základe
žiadosti banskej spoločnosti o povolenie zmeny č. 1 povoleného dobývacieho ložiska
nevyhradeného nerastu. Následne viacerí žalobcovia (vrátane sťažovateľky v 2. rade) podali
žaloby o preskúmanie rozhodnutí o nepriznaní postavenia účastníka konania. Niektorí
zo žalobcov žaloby vzali späť, a teda konanie bolo zastavené (vrátane konania o žalobe
sťažovateľky v 2. rade), niektorí zo žalobcov takéto žaloby nepodali (sťažovateľ v 3. rade),
vo vzťahu k niektorým zo žalobcov boli ich žaloby právoplatne zamietnuté (napr. rozsudky
krajského súdu sp. zn. 14 S 14/2010, sp. zn. 14 S 105/2010, sp. zn. 23 S 20/2010)
a vo vzťahu k viacerým žalobcom bolo konanie najvyšším súdom zastavené s tým, že
prieskumom zákonnosti nepriznania postavenia účastníka sa bude zaoberať súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 S 3/2011.
23. V tomto smere následne postupoval aj krajský súd, keď na jednej strane
rešpektoval právoplatné rozhodnutia o súdnom prieskume zákonnosti nepriznania
postavenia účastníka, zároveň však vo vzťahu k sťažovateľom (ale aj ďalším žalobcom)
meritórne preskúmal otázku ich legitimácie v konaní o súdnom prieskume napadnutých
rozhodnutí hlavného banského úradu a obvodného banského úradu. Pokiaľ pritom dospel
k záveru, že (i) na strane sťažovateľov v 2. a 3. rade (a ďalších žalobcov) absentuje splnenie
zákonných predpokladov pre nadobudnutie statusu osôb aktívne vecne legitimovaných
na podanie žaloby a zároveň (ii) zo žaloby nevyplývajú konkrétne tvrdenia o ukrátení
sťažovateľov v 2. a 3. rade na ich subjektívnych právach a (iii) tento svoj názor riadne,
konzistentne a preskúmateľne odôvodnil, (iv) a s jeho závermi sa postupom podľa § 219
ods. 1 a 2 OSP stotožnil najvyšší súd, ústavnému súdu neprislúcha tieto jeho závery
revidovať, dopĺňať či inak rozvíjať.
24. Pokiaľ sťažovatelia namietajú aj zásah do práva na priaznivé životné prostredie
a práva na informácie o životnom prostredí, ústavný súd uvádza, že ide o základné práva
hmotnej povahy, ktorých sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Z judikatúry ústavného súdu možno
vyvodiť, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). V prípade sťažovateľov z tejto
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ bola odmietnutá sťažnosť v časti samotného
základného práva na súdnu ochranu, práva na rovnosť účastníkov v konaní a práva
na spravodlivé súdne konanie, nemôže obstáť ani v spojení s čl. 44 a čl. 45 ústavy. Uvedené
je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia.
25. Na strane druhej novšia judikatúra ústavného súdu už smeruje aj k posudzovaniu
namietaného porušenia hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby
sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08,
I. ÚS 131/09 a pod.). V súvislosti s tvrdeným zásahom do označených práv však ústavný
súd konštatuje, že v sťažnosti absentujú konkrétne skutočnosti, ktoré by indikovali možnú
súvislosť medzi tvrdeným zásahom do označených práv a napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu. Jadro sťažnostných námietok je v tomto smere všeobecné, nekonkrétne
a vágne. Ústavný súd však nie skutkovým súdom, ktorý by v tomto smere vykonával
akékoľvek dokazovanie či zisťoval prípadné dopady rozhodnutia najvyššieho súdu vo sfére
životného prostredia sťažovateľov. Pokiaľ však sťažovatelia v 2. a 3. rade namietajú
porušenie práva na informácie o životnom prostredí, ústavný súd konštatuje, že ich
účastníctvo v konaní pred správnymi súdmi (bez ohľadu na skutočnosť, že konanie o ich
žalobe bolo zastavené) im v plnom rozsahu zaručovalo právo na prístup k všetkým
relevantným informáciám o dopadoch rozhodovania správnych orgánov a súdov na ich
životné prostredie. Dôkazom tejto skutočnosti je napokon aj samotná sťažnosť, z ktorej
vyplýva, že sťažovatelia mali prístup ku všetkým informáciám v rámci prebiehajúcich
správnych a súdnych konaní. Preto aj v kontexte s ústavne akceptovateľným odôvodnením
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno uvažovať o príčinnej súvislosti medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými právami.
26. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je
definovanie Slovenskej republiky ako zvrchovaného, demokratického a právneho štátu,
ústavný súd v zhode so svojou ustálenou judikatúrou pripomína, že toto ustanovenie ústavy
neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale je základným či
všeobecným ustanovením. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho
základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva
zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkov ústavy možno podaním
individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným
porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr.
II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie žiadneho základného práva
zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o jeho porušení v spojení označeným
základným ustanovením ústavy.
27. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľnú odôvodnenosť napadnutého
rozhodnutia, s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ako aj
vzhľadom na absenciu zistenia možného porušenia ďalších označených práv, ústavný súd
sťažnosť v celosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľov, ktorej
reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
28. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie
konanie, náhrada trov konania, primerané finančné zadosťučinenie), pretože tieto sú viazané
na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2016