Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 719/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného

, , v mene ktorej koná konateľ a advokát

, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok zaručeného v , základného práva

podnikať zaručeného v 35 ods. 1 , základného práva na inú

právnu ochranu zaručeného v a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 čl. Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajskej prokuratúry v Trenčíne č. k. -23

z 25. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. novembra 2015 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1

, základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v a práva

na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajskej

prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. -23

z 25. septembra 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v trestnej veci vedenej

Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bánovce nad Bebravou pod ČVS: ORP-

91/VYS-BN-2015 opatrením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. -22

z 23. apríla 2015 ustanovený ,

(ďalej len „obvinený“), trestné stíhanie proti ktorému bolo neskôr zastavené uznesením

Okresnej prokuratúry Bánovce nad Babravou (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k.

-37 z 27. júla 2015.

3. Vzhľadom na zastavenie trestného stíhania obvineného si sťažovateľ ako jeho

obhajca „vyúčtoval trovy obhajoby... v sume 331,34 EUR“.

4. Okresná prokuratúra uznesením č. k. -43 z 28. augusta 2015

priznala sťažovateľovi podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) trovy obhajoby v sume

269,56 €, t. j. v sume nižšej, ako si ju uplatnil sťažovateľ, a to z dôvodu, že „okresná

prokuratúra posúdila dva sťažovateľom vykonané úkony ako tie, ktoré je potrebné

ohodnotiť len vo výške polovice základnej sadzby tarifnej odmeny, nie v plnej výške tejto

odmeny“.

5. Proti uzneseniu okresnej prokuratúry z 28. augusta 2015 podal sťažovateľ

sťažnosť, ktorou namietal „neudržateľnosť právneho názoru a výkladu okresnej

prokuratúry v citovanom uznesení z hľadiska obsahu a významu vykonaných úkonov

v kontexte obmedzenia základných práv a slobôd obvineného a významu a účelu trestného

konania“.

6. O opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodla krajská prokuratúra napadnutým

uznesením č. k. -23 z 25. septembra 2015 tak, že ho podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietla ako nedôvodnú.

2

7. Podľa presvedčenia sťažovateľa je napadnuté rozhodnutie krajskej prokuratúry

„v bezprostrednom a neprekonateľnom rozpore s a... judikatúrou ústavného súdu

a ESĽP“ a „Pokiaľ ide o námietku porušenia práva... na inú právnu ochranu v spojení s...

právom vlastniť majetok a právom podnikať, jej primárnym dôvodom je zjavná svojvôľa...

orgánov prokuratúry, poskytujúcich tzv. inú právnu ochranu pri posúdení rozhodujúcej

právnej otázky, či v prípade dvoch vykonaných úkonov išlo, resp. nešlo o úkony obhajcu vo

veci samej, za ktoré by patrila sťažovateľovi vyššia odmena, ako za úkony, ktoré nie sú

úkonmi vo veci samej. Uvedený záver je vo svetle relevantných okolností arbitrárny a jeho

bezprostredným právno-logickým aj faktickým dôsledkom je neprípustný zásah do práv

sťažovateľa podľa a protokolu č. 1 k dohovoru.“.

8. Krajská prokuratúra podľa sťažovateľa na jeho námietky uvedené v sťažnosti proti

prvostupňovému rozhodnutiu reagovala „v podstate v rozsahu dvoch odsekov, ktoré navyše

obsahovo na námietky sťažovateľa neodpovedajú, sú arbitrárne, nelogické a sú

vo vzájomnej kontradikcii“.

9. Podľa slov sťažovateľa «Krajská prokuratúra si... protirečí v tom, že na jednej

strane vznesenie obvinenia považuje za závažné procesné rozhodnutie..., no paradoxne, ak

má ísť o priznanie odmeny za sťažnosť proti tomuto významnému „začiatku“ trestného

stíhania konkrétnej osoby, tak už o tak významné rozhodnutie nejde. Tým si krajská

prokuratúra jednak odporuje a jednak si dané okolnosti vyhodnocuje svojvoľne

a nepredvídateľne. Tento svojvoľný výklad vedie k takému neudržateľnému záveru, že

pokiaľ by nebola za úkon vo veci samej považovaná sťažnosť proti uzneseniu o vznesení

obvinenia, len pomerne ťažko si predstaviť iné podanie v trestnom konaní, ktoré by bolo

možné posúdiť ako úkon vo veci samej.».

10. V ďalšom sťažovateľ uvádza, že «Bez ohľadu na to, aby v napadnutom

rozhodnutí bolo akokoľvek zdôvodnené, aký súvis má aplikácia § 12 ods. 3 vyhlášky č.

v danom prípade, javí sa, že pre krajskú prokuratúru je toto ustanovenie

významné z hľadiska toho, že vo výške odmeny sa takpovediac zrkadlí „náročnosť trestnej

činnosti“. Za týchto okolností sa potom javí ako arbitrárne, že krajská prokuratúra

rovnakým prístupom nezohľadňuje náročnosť pri posudzovaní podaní smerujúcich proti

vzneseniu obvinenia a vzatiu do väzby, čo sú úkony v rámci celého trestného konania

náročné na zdôvodnenie z hľadiska účelu a zásahov do základných práv a slobôd

obvineného, ktoré možno v prípade vznesenia obvinenia a vzatia do väzby vykonávať

zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Je teda zrejmé, že krajská prokuratúra

vykonala v napadnutom rozhodnutí taký výklad ustanovení § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky

č. , ktorý poprel... význam tohto ustanovenia.».

11. Uzneseniu krajskej prokuratúry sťažovateľ tiež vytýka, že v ňom „úplne

absentuje zdôvodnenie vo vzťahu k podanej sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného

do väzby... Pritom v prípade rozhodovania o vzatí do väzby ide o rozhodovanie o

základnom práve obvineného, resp. o jeho obmedzení a rozhodovanie o väzbe predstavuje

ucelené a samostatné konanie, ktoré je relatívne nezávislé na priebehu trestného konania

(pokiaľ trvá obvinenie).“.

12. Sťažovateľ uzatvára, že «napadnuté rozhodnutie bez relevantných dôvodov

relevantné skutočnosti svojvoľne ignoruje (posúdenie sťažnosti proti uzneseniu o vzatí

obvineného do väzby nie ako podanie vo veci samej) alebo vyhodnocuje nedostatočne,

svojvoľne a arbitrárne (posúdenie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia)

a to takým spôsobom, ktorý neposkytuje ochranu základnému právu sťažovateľa (súčasťou,

ktorého je aj právo na „zhmotnenie“ pohľadávky, ktorá mu patrí za vykonané úkony

právnej služby), ale naopak, zachováva stav, ktorý predstavuje neprípustný zásah do tohto

základného práva. Z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie porušuje základné práva

sťažovateľa podľa a a právo zaručené

protokolu č. 1 k dohovoru.».

13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„1. Základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa

v spojení so základným právom sťažovateľa vlastniť majetok podľa

a právom sťažovateľa na ochranu majetku zaručeného

protokolu č. 1 k dohovoru a základného práva sťažovateľa na podnikanie podľa čl. 35

4

ods. 1 uznesením Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 25. septembra 2015, č. k.

-23, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 25. septembra 2015, č. k.

-23, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskej prokuratúre Trenčín na ďalšie

konanie.

3. Krajská prokuratúra Trenčín je povinná uhradiť sťažovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

14. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

18. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

19. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

20. Z citovaného ustanovenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie

je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS

66/98, tiež napr. , , , ).

21. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

22. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v , základného práva na podnikanie zaručeného v

6

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajskej

prokuratúry č. k. -23 z 25. septembra 2015, ktorému sťažovateľ vytýka

jeho arbitrárnosť, účelovosť, svojvoľnosť, nelogickosť, vnútornú rozpornosť, nedostatočné

odôvodnenie, a teda ústavnú nekonformnosť, a to z dôvodu v podstate nesprávneho výkladu

príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) pri ich aplikácii tak okresnou

prokuratúrou, ako aj krajskou ako nadriadenou prokuratúrou [išlo o ustanovenia § 14 ods. 1

písm. b), ods. 3 písm. b) a ods. 8]. Napadnuté rozhodnutie sťažovateľ považuje za také,

ktoré neprípustne zasahuje do jeho základných práv, je v bezprostrednom

a neprekonateľnom rozpore s , preto je ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

23. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

24. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva...

27. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že krajská prokuratúra rozhodujúca o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu okresnej prokuratúry č. k. -43 z 28. augusta

2015 nesprávne interpretovala ustanovenie § 14 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b) a ods. 8

vyhlášky, ktoré na vec sťažovateľa aplikovala [§ 14 ods. 3 písm. b) a ods. 8],

resp. neaplikovala [§ 14 ods. 1 písm. b)], v dôsledku čoho bola použitá nižšia ako základná

sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, čím došlo k priznaniu mu nižšej sumy

ako odmeny za obhajobu obvineného v trestnej veci, ako očakával a požadoval.

28. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze

zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ). Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia

zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba

v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do

takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam

zákonného predpisu (, , , ).

29. Z judikatúry ústavného súdu (, , ) tiež

vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí

do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

8

a aplikácie príslušných ustanovení zákona (v tomto prípade vyhlášky), ktorá by v sebe

zahŕňala črty svojvôle.

30. Uvedené tézy bezpochyby možno aplikovať aj na situáciu, keď o trovách

obhajoby nerozhoduje všeobecný súd, ale orgán činný v trestnom konaní, t. j. v tomto

prípade okresná prokuratúra a krajská prokuratúra.

31. Zároveň ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa problematiky rozhodovania

o trovách konania už viackrát formuloval právny názor (pozri napr. ,

, , ), podľa ktorého ak je u bagateľných

vecí vylúčený prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi [pred 1. júlom 2016

pozri v civilných veciach vtedy platné a účinné ustanovenie § 238 ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorého dovolanie nebolo prípustné vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy; a v súčasnosti podľa § 422 ods. 1 Civilného sporového

poriadku dovolanie nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b)

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je

predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b)], bolo by proti logike

pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Aj

preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej

moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu

sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo

k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu − intenzite

(, , ). Vo veci sťažovateľa o takýto

výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu nejde.

32. Z napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľovi bola

priznaná odmena obhajoby a náhrada hotových výdavkov v sume 269,56 €. Oproti

požadovanej sume 331,34 € je to o 61,78 € menej. Táto finančná čiastka (rozdiel medzi

požadovanou a priznanou) tak prakticky predstavuje sumu, ktorá viedla sťažovateľa

k podaniu sťažnosti podľa vo vzťahu k uzneseniu krajskej prokuratúry

z 25. septembra 2015. V zmysle už uvedenej judikatúry ústavného súdu je takáto suma

považovaná za sumu bagateľnú.

33. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha

ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ

uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú

podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany,

a preto sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú (obdobne ).

34. Navyše, ústavný súd poznamenáva, že po preskúmaní napadnutého uznesenia

krajskej prokuratúry nezistil, že by toto bolo neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd

v danej veci nemá teda žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie právnych

a skutkových záverov krajskej prokuratúry, pretože tieto vychádzajú z príslušných

ustanovení vyhlášky. Odlišné právne posúdenie predmetnej veci konajúcou prokuratúrou,

rozdielne od právneho názoru sťažovateľa nemôže samo osebe zakladať porušenie

označených článkov . Odôvodnenie napadnutého uznesenia predstavuje podľa názoru

ústavného súdu dostatočný základ na jeho výrok, lebo krajská prokuratúra vysvetlila, prečo

bolo sťažovateľovi potrebné uplatnenú sumu trov obhajoby krátiť. Tvrdenia sťažovateľa

preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia,

ktoré skončilo pre neho menej priaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením

jeho základného práva garantovaného v a následne ani s porušením

základného práva vlastniť majetok prípadne práva podnikať.

35. Napokon ústavný súd nemohol akceptovať ani v sťažnosti uvedené tvrdenie,

že sťažovateľ „nemá proti napadnutému rozhodnutiu žiadne dostupné a účinné prostriedky

nápravy, pričom v predmetnej veci (i) nekoná žiaden súd, ani iný orgán (ii) nie sú

sťažovateľovi dostupné žiadne ďalšie opravné prostriedky či iné právne prostriedky

(sťažnosť, dovolanie, ani obnova konania v danom prípade nie sú v zmysle Trestného

poriadku prípustné)“.

10

36. Podľa v relevantnom čase (čase podania sťažnosti ústavnému súdu) platnej

a účinnej právnej úpravy, konkrétne podľa

o prokuratúre v znení účinnom do 21. decembra 2015 (ďalej len „zákon o prokuratúre“)

prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy,

prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom

zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie

zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné

iné orgány. Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo

ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje

k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal

návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého

konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona

oprávnený.

37. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

38. Podnet v zmysle ustanovenia § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný

podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytovali v rozhodnom čase sťažovateľovi

účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (m. m. ,

, ). Podnet (opakovaný podnet) zakladá povinnosť prokurátora

aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť

podnecovateľovi. Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa , a teda i

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom (napr. ).

39. Sťažovateľ netvrdil ani nepreukázal, že by pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu podal podnet podľa zákona o prokuratúre vo vtedy aktuálnom znení na preskúmanie

zákonnosti uznesenia krajskej prokuratúry. Sťažovateľ pritom nie je (nebol) oprávnený

vyberať si orgán verejnej moci, ktorý mu má poskytnúť ochranu označených porušení

základných práv. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ, ak sa domnieval, že označený

orgán činný v trestnom konaní porušil jeho (ním označené) základné práva, nevyužil (hoci

mohol a mal využiť) tie právne prostriedky, ktoré mu zákon účinne poskytoval na ochranu

práv voči rozhodnutiam ním označeného orgánu verejnej moci. Až po ich vyčerpaní by

mohla prípadne vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné a zákonné predpoklady,

právomoc ústavného súdu (princíp subsidiarity). Ak však tieto prostriedky sťažovateľ

nevyužil a za tejto procesnej situácie sa priamo obrátil na ústavný súd, jeho sťažnosť sa javí

ako neprípustná, čo je dôvod na jej odmietnutie podľa

(v spojení ).

40. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2016

12