Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 838/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CROMANE s. r. o.,

Bancíkovej 1/A, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Marônek & Partners

s. r. o., Bancíkovej 1/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján

Marônek, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti CROMANE s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CROMANE s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“), a 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. júna 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v právnom postavení

žalobkyne účastníčkou konania v konaní vedenom najvyšším súdom sp. zn.

o jej odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 4. júna 2014 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného –

Daňového úradu Bratislava (ďalej len „daňový úrad“) č. 9101302/5/497340/13/Mol zo 6.

februára 2013 o nevydaní osvedčenia o registrácii na DPH (ďalej len „oznámenie“).

3. Krajský súd na základe sťažovateľkou podanej žaloby preskúmal oznámenie

daňového úradu a o žalobe sťažovateľky vecne rozhodol tak, že ju zamietol. Na podané

odvolanie najvyšší súd označeným rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil. Dospel

k záveru, že vznesené námietky proti rozsudku krajského súdu v odvolaní sťažovateľky

neboli dôvodné, rozsudok krajského súdu vyhodnotil ako vecne správny, pričom sa stotožnil

s jeho dôvodmi.

4. Sťažovateľka označila rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, nezákonný

a odporujúci ústavným princípom; je toho názoru, že jeho vydaním došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Za podstatu problému označila už vlastný

postup daňového úradu, ktorý v rozpore so zákonom vydal predmetné oznámenie.

Zdôraznila, že „ak zákon v konkrétnom prípade neustanovuje určitý postup alebo výslovne

neupravuje možnosť vydania rozhodnutia alebo vykonania inej formy úkonu, správny orgán

nemôže také rozhodnutie vydať, resp. nemôže postupovať v konaní určitým spôsobom

bez toho, aby mu taký postup zákon umožňoval“. Poukázala na to, že ani najvyšší súd

neuvádza žiadne konkrétne ustanovenie zákona (v znení účinnom v rozhodnom období),

podľa ktorého by mohol daňový úrad vydať rozhodnutie alebo oznámenie o tom, že sa

právny nástupca platiteľa DPH nestal platiteľom DPH, čo zakladá arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť jeho rozsudku a je porušením uvedeného ústavného práva

sťažovateľky.

5. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd nesprávne a ústavne

nekonformným spôsobom vyložil a aplikoval právne normy, a to najmä v rovine oprávnenia

daňového úradu vydať za daných skutkových okolností napadnuté rozhodnutie, a to aj

vo forme oznámenia, oprávnenia daňového úradu skúmať postavenia sťažovateľky ako

právneho nástupcu zaniknutého platiteľa DPH z hľadiska naplnenia ďalších zákonných

predpokladov pre jej registráciu ako platiteľky DPH – sťažovateľka zastáva názor, že

daňový úrad bol oprávnený skúmať len skutočnosť, či došlo k zániku platiteľa DPH bez

likvidácie a či je ona ako oznamovateľ právnym nástupcom tohto subjektu.

6. Za nesprávny označila tiež prístup najvyššieho súdu k výkladu ustanovení

týkajúcich sa naplnenia požiadaviek na to, aby bolo možné subjekt registrovať ako

zdaniteľnú osobu v zmysle o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), osobitne s

prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Z jej záverov sťažovateľka

vyvodila, že pojem „zdaniteľná osoba“ má byť vykladaný extenzívne. Za zdaniteľnú osobu

sa má teda považovať aj taká osoba, ktorá sa na výkon ekonomickej činnosti aktívne chystá

a svojím správaním dáva jasne najavo svoj zámer ekonomickú činnosť vykonávať.

Sťažovateľka dodala, že v tomto smere je namieste považovať ju ku dňu vzniku za

zdaniteľnú osobu, „a to najmä s prihliadnutím na to, že vznikol na základe projektu

rozdelenia, ktorý sám o sebe vyjadruje úmysel právneho predchodcu a jeho právnych

nástupcov vykonávať nezávisle ekonomickú činnosť v zapísaných predmetoch podnikania,

pričom v súvislosti s realizáciou projektu rozdelenia a zápisom rozdelenia do obchodného

registra sťažovateľ vynaložil investičné náklady. V tejto súvislosti považujeme za dôležité

uviesť, že sťažovateľ doteraz nevykonáva žiadnu činnosť len z toho dôvodu, že je tu právna

neistota v tom, či je alebo nie je platiteľom DPH.“.

7. Sťažovateľka sa nestotožnila ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora Európskej

únie vo veci C-527/11 Ablesio SIA tak, ako k nemu pristúpil najvyšší súd. Najvyšší súd

s poukazom na to, že v danej veci išlo o registráciu pre DPH spoločnosti s ručením

obmedzeným na základe jej žiadosti (nie o zápis na základe právneho nástupníctva),

uviedol, že „Súdny dvor v citovanom rozsudku zároveň pripomenul (bod 29, 30), že členské

štáty musia zabezpečiť správnosť zápisov do registra zdaniteľných osôb na účely

zabezpečenia riadneho fungovania režimu DPH. Príslušnému vnútroštátnemu orgánu teda

prináleží overiť, či prihlasovateľ má postavenie zdaniteľnej osoby predtým, než mu pridelí

identifikačné číslo pre DPH (pozri rozsudok Mecsek-Gabona, už citovaný, bod 63). Členské

štáty teda môžu legitímne v súlade s čl. 273 prvým odsekom smernice 2006/112 prijať

príslušné opatrenia, aby zabránili zneužívaniu identifikačných čísel, osobitne podnikmi,

ktorých činnosť, a teda aj postavenie zdaniteľnej osoby je fiktívne. Tieto opatrenia však

nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie riadneho výberu dane

a predchádzanie podvodom a nesmú viesť k opakovanému spochybneniu práva na odpočet

DPH, a tým neutrality tejto dane (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Collée,

C 146/05, Zb. s. 1-7861, bod 26; Nidera Handelscompagnie, už citovaný, bod 49; D;

už citovaný, bod 37, a VSTR, už citovaný, bod 44).“. Proti citovanému názoru najvyššieho

súdu sťažovateľka namietla, že pokiaľ najvyšší súd dospel k záveru, že právny názor

Súdneho dvora Európskej únie sa vzťahuje na prípady registrácie na základe žiadosti, o to

viac musí platiť pri registrácii, ku ktorej sa subjekt stáva platiteľom DPH na základe

právneho nástupníctva, t. j. zo zákona.

8. Sťažovateľka tvrdí, že nemôže obstáť názor najvyššieho súdu, že v zmysle

smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „smernica) majú členské štáty právo „legitímne v súlade s čl. 273 prvým

odsekom smernice 2006/112 prijať príslušné opatrenia, aby zabránili zneužívaniu

identifikačných čísel, osobitne podnikmi, ktorých činnosť, a teda aj postavenie zdaniteľnej

osoby je fiktívne. Tieto opatrenia však nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na

zabezpečenie riadneho výberu dane a predchádzanie podvodom a nesmú viesť

k opakovanému spochybneniu práva na odpočet DPH, a tým neutrality tejto dane (pozri

v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Collée, C-146/05, Zb. s. 1-7861, bod 26; Nidera

Handelscompagnie, už citovaný, bod 49; D; už citovaný, bod 37, a VSTR, už citovaný, bod

44).“. Domnieva sa, že opatreniami, ktoré smernica predpokladá, nie sú, a nemožno ich ani

tak chápať, rozhodnutia daňového úradu, ale len opatrenia, ktoré sú výsledkom legislatívnej

činnosti vytvárajúce právny rámec pre správne vzťahy.

9. Dodala, že právny predchodca, od ktorého svoje právo byť registrovaná pre DPH

sťažovateľka odvodzuje, bol registrovaný na základe právneho nástupníctva po zdaniteľnej

osobe. Skutočnosť, že daňový úrad bez toho, aby bol daný iný právny či skutkový stav,

rozhodol v prípade sťažovateľky odlišne, označila za popretie zásady právnej istoty ako

jedného zo základných atribútov právneho štátu. Rozhodnutie o odmietnutí registrácie

označila za nulitné, pretože daňový úrad oznámenie vydal „bez existencie právneho rámca

pre vydanie takého rozhodnutia vo veci zákonnej registrácie postupom podľa § 4

ods. 6 zákona o DPH v znení platnom do 31. 12. 2013“.

10. Podľa názoru sťažovateľky je jednoznačné, že sa „zo zákona dňom svojho vzniku

stal v súlade s ustanovením § 4 ods. 6 zákona o DPH v znení účinnom k 31.12.2013

platiteľom DPH a Daňový úrad Bratislava bol povinný potvrdiť túto skutočnosť vykonaním

registrácie sťažovateľa pre DPH a vydaním osvedčenia o DPH. Sťažovateľ si riadne a včas

splnil svoju oznamovaciu povinnosť, v oznámení riadne uviedol skutočnosť, na základe

ktorej sa stal platiteľom DPH a túto skutočnosť náležíte správnemu orgánu preukázal

hodnovernými dokladmi. Daňový úrad tak podľa nášho názoru postupoval v rozpore

so zákonom a preto sme toho názoru, že NSSR mal toto rozhodnutie pre nezákonnosť zrušiť

a vrátiť vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie s tým, že mal žalovaný

správny orgán inštruovať v tom smere, že v danej veci mal sťažovateľa riadne registrovať

pre DPH ku dňu jeho vzniku a vydať mu osvedčenie o DPH.“.

11. V závere poukázala na nejednotnosť v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu

vo vzťahu k veciam skutkovo a právne totožným s jej vecou, keď poukázala napr. na jeho

rozsudok sp. zn. z 10. septembra 2015, keď najvyšší súd rozsudok krajského

súdu zmenil, napadnuté rozhodnutie – oznámenie – daňového úradu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, vysloviac, že «v prípade, ak sú splnené podmienky stanovené v § 4

ods. 6 zákona o DPH ide o zákonnú registráciu a uviedol, že na ,,prechod práva byť (stať

sa) platiteľom DPH“ postačuje v tomto prípade len splnenie zákonnej podmienky, aby

právny predchodca dotknutého subjektu zanikol bez likvidácie». Do pozornosti ústavného

súdu dala uznesenia najvyššieho súdu, ktorými rozsudky krajského súdu zrušil a konanie

z dôvodu neexistencie spôsobilého predmetu prieskumu zastavil (napr. sp. zn.

, sp. zn. ).

12. Nadväzne uviedla, že hoci si je vedomá, že nie je úlohou ústavného súdu

vystupovať ako zjednocovateľ rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ale „diametrálne

odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo

analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je

ústavne neudržateľná (). Aj keď právne závery všeobecných súdov nemajú

v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov

zaväzoval rozhodovať v obdobných veciach identicky, napriek tomu protichodné právne

závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu princípu právnej

istoty, ale ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (). Preto aj s poukazom na

vyššie uvedené si dovoľujeme požiadať Ústavný súd SR, aby zaujal jednoznačné stanovisko

najmä k otázke ústavne konformného výkladu ustanovenia § 4 ods. 6 zákona o DPH (v znení

platnom do 31.12.2013) a k otázke, či je v súlade s SR, najmä jej článkom 2 ods. 2,

taký postup daňového úradu, ktorý koná spôsobom aký mu platná legislatíva neumožňuje

alebo aby jednoznačne uviedol na základe akého ustanovenia SR a zákona bol

daňový úrad oprávnený v danej veci postupovať tak, ako postupoval.“.

13. Súčasne si sťažovateľka uplatnila finančné zadosťučinenie vo výške 700 eur,

ktoré odôvodnila poukazom na to, že už vyše dvoch rokov sa snaží dovolať spravodlivosti

a ochrany svojich práv, pričom tú jej neposkytol ani najvyšší súd. Tento stav jej tiež

„znemožňuje vykonávať reálne podnikateľskú činnosť, nakoľko v dôsledku tejto neistoty

si nemôže dovoliť fakturovať dodanie tovarov a služieb bez toho, aby vedel, či má tieto

fakturovať s alebo bez DPH, pričom z pohľadu prípadných obchodných partnerov by

uplatnenie DPH od osoby, ktorá nemá oficiálne pridelené IČ DPH vzbudzovalo nedôveru

a na druhej strane, ak by DPH neuplatňoval a nakoniec by sa ukázalo, že platiteľom DPH

bol, dopustil by sa tým protiprávneho konania. Tým sa mu de facto odopiera jeho právo

podnikať. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade odôvodnené aj tým,

že sťažovateľ musel vynaložiť nemalé úsilie, ale aj prostriedky na to, aby sa svojho práva

dovolal.“.

14. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie

konanie a nálezom takto rozhodol:

„I. Základné práva spoločnosti CROMANE, s. r. o. podľa článku 46 ods. 1 a 2

a podľa článku 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd

a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.06.2016

porušené boli.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

23.06.2016 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do dvoch mesiacov

od nadobudnutia právoplatnosti nálezu zaplatiť spoločnosti CROMANE, s. r. o. náhradu

nemajetkovej ujmy každej v sume 700,- EUR

IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti CROMANE,

s. r. o. trovy konania v sume 363,80 EUR s DPH na účet jej právneho zástupcu Advokátska

kancelária Marônek & Partners s. r. o., číslo účtu 2905941357/0200 vedený vo VÚB, a.s.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

15. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

21. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

24. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

25. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ). Tak tomu bolo aj

v danej veci, a to aj s poukazom na uznesenie ústavného súdu vo veci sp. zn.

.

26. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd v zásade hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne

udržateľný, t. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak

ústavný súd nezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS

342/2010, , , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (m. m. , I. ÚS

17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

27. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , , ,

).

28. Ústavný súd v konaní sp. zn. prerokoval sťažnosť, v ktorej sa

sťažovateľky obchodné spoločnosti , ,

, , , a , všetky so sídlom

, domáhali vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa

a 2 , a 2 listiny a práva podľa dohovoru

uzneseniami najvyššieho súdu, ktorým v skutkovo a právne obdobných veciach ako

v tunajšej veci najvyšší súd zrušil rozsudky krajského súdu a konanie bez vecného

prerokovania žaloby zastavil. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi boli, tak ako

v tunajšej veci, oznámenia daňového úradu o tom, že sťažovateľky nespĺňajú podmienky

pre ich registráciu na daň z pridanej hodnoty z titulu právneho nástupníctva po subjekte,

ktorý bol registrovaným platcom DPH. Ústavný súd sa tu na základe sťažností zaoberal

otázkou, či oznámenie daňového úradu môže byť spôsobilým predmetom prieskumu

zákonnosti v správnom súdnictve a následne, či najvyšší súd mal žaloby vecne prejednať

alebo mohol konanie zastaviť.

29. Ústavný súd v uvedenej veci dospel k záveru, že oznámenie daňového úradu je

z hľadiska a nasl. (ďalej len „OSP“) spôsobilým

predmetom prieskumu a všeobecné súdy sú povinné žalobu proti nemu smerujúcu vecne

prejednať. Nálezom č. k. -74 zo 17. mája 2016 preto vyslovil porušenie na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a a 2 listiny a právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní napadnutými

uzneseniami sp. zn. zo 4. augusta 2015, sp. zn. zo 6. októbra

2015, sp. zn. zo 4. augusta 2015, sp. zn. zo 4. augusta 2015,

sp. zn. zo 4. augusta 2015 a sp. zn. zo 6. októbra 2015, ktoré

ústavný súd zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

30. Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka rovnako ako sťažovateľky

v označenej veci je právnou nástupníčkou obchodnej spoločnosti , od

ktorej odvodzuje svoje právo byť registrovaná ako platiteľka DPH v zmysle § 4

ods. 6 zákona o dani z pridanej hodnoty. Rozdielne od uvedených iných konaní o veci

sťažovateľky najvyšší súd jej žalobu vecne prerokoval, avšak dospel k opačnému záveru,

aký zastáva sťažovateľka.

31. Podstatou namietaného porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu a inú

právnu ochranu je tvrdenie, že „Oznámenie o neregistrácii a ani Rozsudok NSSR pritom

neobsahuje v odôvodnení odkaz na ustanovenie zákona, podľa ktorého by správny orgán

mohol v predmetnej veci zákonnej registrácie postupovať tak. ako postupoval, čím sú tieto

rozhodnutia v tejto časti podľa nášho názoru arbitrárne, nepreskúmateľné a teda

nezákonné.“. Sporné pritom sú dve otázky, a to forma, akou mal daňový úrad informovať

sťažovateľku o odmietnutí registrácie pre DPH (rozhodnutie, neformálne oznámenie), a to,

či mal vôbec oprávnenie skúmať splnenie ďalších podmienok pre registráciu sťažovateľky

pre DPH po tom, ako zistil, že jej právny predchodca bol pre túto daň registrovaný.

32. Vo vzťahu k prvej z nich sa najvyšší súd vyjadril v závere svojho rozsudku, keď

poukázal na to, že „je nepochybné, že z právneho poriadku nevyplýva daňovému úradu

v prípade odmietnutia vydania osvedčenia o registrácii pre DPH povinnosť vydať

rozhodnutie so všetkými formálnymi náležitosťami, naviac v prejednávanom prípade

nemožno hovoriť o možnom porušení SR, keďže súd prvého stupňa meritórne

preskúmal označené oznámenie správcu dane bez ohľadu na formu z hľadiska jeho

zákonnosti považujúc ho za rozhodnutie materiálnej povahy, s ktorým posúdením sa

najvyšší súd stotožnil.“. Pre zdôraznenie svojich záverov tiež poukázal na uznesenie

ústavného súdu č. k. -22 z 21. mája 2014.

33. Čo sa týka tvrdenej absencie riadneho odôvodnenia obsahujúceho konkrétnu

právnu normu legitimizujúcu postup daňového úradu spočívajúci v preskúmavaní ďalších

podmienok pre registráciu sťažovateľky pre DPH, hoci táto mala nastať zo zákona, najvyšší

súd citujúc dôvodovú správu k zákonu o dani z pridanej hodnoty uviedol: «V paragrafoch

4 až 6 je upravená registrácia osôb, ktoré sa stanú platiteľmi dane. To znamená, že tieto

osoby budú povinné uplatňovať daň pri dodávkach tovarov a služieb, a zároveň budú mať

právo na odpočítanie dane z týchto prijatých plnení. Osoby, ktoré budú povinné požiadať

o registráciu podľa § 7 sa nestanú platiteľmi dane, t.j. nebudú mať právo na odpočítanie

dane, ale budú mať povinnosť zdaniť nadobudnutie tovaru z iného členského štátu. Týmito

osobami budú osoby, ktoré nie sú platiteľmi dane, ako aj právnické osoby, ktoré nie sú

zdaniteľnými osobami, t.j. ide o všetky rozpočtové, príspevkové organizácie a iné právnické

osoby, ktoré nevykonávajú podnikateľskú činnosť. Pôjde o také prípady, ak tieto osoby

nadobudnú tovar z iného členského štátu a hodnota tohto tovaru dosiahne 420 000 Sk

(10 000 €) za kalendárny rok. Potom budú povinné podať žiadosť o registráciu pre daň.

Na základe toho budú povinné platiť daň podľa tohto zákona a podávať daňové priznania.

...

Pokiaľ zmena § 4 ods. 6 zák. o DPH, podľa mala za účel pri registrácii právnych

nástupcov skupinu neurčitých subjektov, ktoré možno subsumovať pod pojem „zdaniteľná

osoba“ potom táto zákonite zahŕňa aj konkrétnejšie pojmy ako obchodná spoločnosť

a družstvo. Opačný výklad je v rozpore tak so systematikou uvedeného ustanovenia (§ 4),

ako aj s úmyslom zákonodarcu zrejmým z vyššie citovanej dôvodovej správy.

Ak by právny nástupca platiteľa nemusel byť zdaniteľnou osobou, šlo by o výnimku

z pravidla obsiahnutého v § 4, že za platiteľa DPH sa registrujú tuzemské zdaniteľné osoby

(fyzické a právnické osoby), a táto skutočnosť by bola vyjadrená rovnako ako napr. v § 7

zák. o DPH, teda napríklad použitím slovného spojenia právnická osoba, ktorá nie je

zdaniteľnou osobou alebo obdobným slovným spojením.»

34. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 23. júna 2016 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -43 z 4. júna 2014 dáva riadne, logicky

koherentné odôvodnenie, ktoré vychádza z legitímnej a ústavno-konformnej interpretácie

a aplikácie relevantných právnych noriem. Nemožno preto jeho rozsudku vytknúť

arbitrárnosť, resp. nepreskúmateľnosť.

35. Základné právo na súdnu ochranu podľa v sebe nezahŕňa

záruku úspechu v konaní (, , ). Ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe

nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným

súdom. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým a právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Okrem toho reálne uplatnenie a garantovanie základného práva

na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

36. Pokiaľ sťažovateľka namietala nejednotnosť rozhodovacej činnosti rozdielnosť

záverov najvyššieho súdu v obdobných veciach, nie je úlohou ústavného súdu vystupovať

ako zjednocovateľ aplikácie práva, pretože táto úloha prislúcha v zmysle § 21 ods. 3

písm. a) o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov práve najvyššiemu súdu. Úlohou ústavného súdu je len

pomeriavať postup najvyššieho súdu z hľadiska ústavnoprávnej udržateľnosti, t. j.

požiadavky, ktorej nedodržanie vedie k neoprávnenému zásahu do základných práv a slobôd

fyzických alebo právnických osôb.

37. Odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za

rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis , ,

, ). O taký prípad v porovnaní s uvádzaným rozhodnutím

najvyššieho súdu vo veci sp. zn. z 10. septembra 2015, na ktoré sťažovateľka

poukazuje, v danej veci nejde.

38. S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná súvislosť

medzi rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2016 a tvrdeným

porušením označených základných práv sťažovateľky. Jej sťažnosť preto ako zjavne

neopodstatnenú ( ) odmietol a ďalšími návrhmi

sťažovateľky sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016