Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 149/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti

obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy, Vyšné Ružbachy 307,

zastúpenej advokátom Mgr. Daliborom Tverďákom, Krmanova 1, Košice, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniami sp. zn.

zo 4. augusta 2015 a sp. zn. zo 4. augusta 2015 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy,

vedené pod sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

19. októbra 2015 a 21. októbra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti MAGURA,

s. r. o. Vyšné Ružbachy (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami sp. zn. zo 4. augusta 2015 a sp. zn.

zo 4. augusta 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd napadnutými uzneseniami zrušil rozsudky

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -92 z 15. mája 2014

a č. k. -106 z 23. apríla 2014 a vec im vrátil na ďalšie konanie. Predmetom

prieskumu zákonnosti v jednotlivých súdnych konaniach boli rozhodnutia Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. 1100305/1/307058/2013

z 27. júna 2013 a č. 1100305/1/155889/2013 z 5. apríla 2013 o potvrdení dodatočných

platobných výmerov, ktorými boli sťažovateľke vyrubené rozdiely dane z pridanej hodnoty

za daňové obdobia jún 2011 a január 2010.

Vydaniu napadnutých uznesení najvyššieho súdu predchádzalo toto:

Sťažovateľka sa žalobou na krajskom súde domáhala preskúmania zákonnosti

označených rozhodnutí žalovaného, „ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane“,

ktorými jej boli vyrubené rozdiely dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľka v žalobe

poukazovala na to, že:

„- rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre

nedostatok dôvodov najmä preto, že:

- výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje nesprávny odkaz na zákonné ustanovenie

podľa ktorého bolo predmetné rozhodnutie vydané

- žalovaný neozrejmil spôsob výpočtu dane, keďže v napádanom rozhodnutí

nie je vymedzený základ dane a ani spôsob, ako sa správca dane, resp. žalovaný k základu

dane dopracoval a dokonca ani len sadzba dane, na základe ktorej mala byť určená daňová

povinnosť sťažovateľa

- napádané rozhodnutie je z obsahového hľadiska ako celok nepreskúmateľné

pre jeho nezrozumiteľnosť...

- rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, najmä

preto, že:

- sú dané skutkové okolnosti odôvodňujúce aplikáciu ustanovení o trojstrannom

obchode v zmysle o DPH, t. j., obchodu zo zákona oslobodeného

od DPH

- došlo k porušenie princípu zákazu dvojitého zdanenia

- sťažovateľovi vzniklo právo na odpočet dane z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 6 zák. č.

o DPH) a zároveň právo uplatniť si odpočet tejto dane (

o DPH)

- žalovaný vychádzal z jeho právneho názoru, že sťažovateľ mal tovar zdaniť tak

v Českej republike, ako aj Slovenskej republike

- v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia najmä preto, že:

- daňová kontrola nezačala v zákonom stanovenom termíne (namietané len

v sťažnosti pod sp. zn. , pozn.)

- dodatočný platobný výmer správcu dane bol vydaný po uplynutí zákonom

stanovenej lehoty pre jeho vydanie...

- celé daňové konanie správcu dane je postihnuté vadou nesprávneho doručovania

písomností, keď došlo k nesprávnemu doručovaniu všetkých rozhodných prípisov týkajúcich

sa daňovej kontroly...

- nesprávna identifikácia správcu dane

- k prerokovaniu protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly došlo ešte pred tým,

ako bolo riadne prostredníctvom pošty doručené vyjadrenie daňového subjektu k tomuto

protokolu

- zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci najmä preto, že:

- protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly nemôže byť pre nezákonnosť daňovej

kontroly podkladom pre vydanie rozhodnutia

Navyše v priebehu konania sťažovateľ namietal aj tú skutočnosť, že žalovaný

nepredložil úplný administratívny spis...“

Sťažovateľka uvádza, že krajský súd sa stotožnil s jej právnymi závermi a zrušil

označené rozhodnutia žalovaného z dôvodov, že:

„I. celé daňové konanie správcu dane, je postihnuté vadou nesprávneho doručovania

písomností, keď došlo k nesprávnemu doručovaniu všetkých rozhodných prípisov týkajúcich

sa daňovej kontroly ...

II. daňová kontrola nezačala v zákonom stanovenom termíne (namietané len

v sťažnosti pod sp. zn. , pozn.)

II. dodatočný platobný výmer správcu dane bol vydaný po uplynutí zákonom

stanovenej lehoty pre jeho vydanie (§ 44 ods. 6 písm. b) bod 1. v spojení s § 15 ods. 13,

)

III. neozrejmenie spôsobu výpočtu dane, keďže v napádanom rozhodnutí

nie je vymedzený základ dane a ani spôsob, ako sa správca dane, resp. žalovaný k základu

dane dopracoval a dokonca ani len sadzba dane, na základe ktorej mala byť určená daňová

povinnosť sťažovateľa

IV. žalovaný nepreskúmal napadnutý dodatočný platobný výmer a celý spisový

materiál v rozsahu požadovanom v odvolaniach, nevysporiadal sa so všetkými námietkami

daňového subjektu a zároveň nepreskúmal všetky rozhodné skutkové a právne skutočnosti

( ).“

Proti rozhodnutiam krajského súdu podal žalovaný odvolania, o ktorých najvyšší súd

rozhodol napadnutými uzneseniami tak, že ich zrušil a vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie.

Podľa názoru sťažovateľky sú napadnuté uznesenia najvyššieho súdu zjavne

neopodstatnené a arbitrárne. Najvyšší súd sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení účinného

do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“) a o správe daní (daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, že

zásadne poprel ich účel a význam, a tým zároveň porušil jej označené základné práva.

Najvyššiemu súdu zároveň vyčíta aj prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov

účastníkov občianskeho súdneho konania.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd napriek tomu, že zrušil označené rozhodnutia

krajského súdu, nezaujal žiadne stanovisko k ich nepreskúmateľnosti. Z napadnutých

uznesení najvyššieho súdu podľa sťažovateľky nevyplýva, „aké nesprávne ustanovenie

právneho predpisu bolo použité Krajským súdom v Prešove“, „v čom nachádza Najvyšší

súd SR nedostatočne zistený skutkový stav súdom prvého stupňa...“. Zastáva názor,

že ak bol najvyšší súd „iného právneho názoru, ako súd prvostupňový mal postupovať

v zmysle a zmeniť prvostupňové rozhodnutie“.

Sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd sa nevyjadril ani k jej námietkam týkajúcim

sa toho, že odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou a že žalovaný predložil neúplný

administratívny spis. Neodôvodnil svoj záver, že nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia

správcom dane nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia.

Podľa sťažovateľky „právne závery Najvyššieho súdu SR sú so zreteľom na skutkový

stav zjavne neodôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné. Zároveň majú za následok odmietnutie spravodlivosti a porušenie

základného práva sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne, aby nálezom rozhodol, že jej základné právo na súdnu

ochranu podľa a 2 , ako aj právo na spravodlivý proces podľa

dohovoru bolo porušené postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a jeho rozhodnutiami sp. zn.

zo 4. augusta 2015 a sp. zn. zo 4. augusta 2015.

«Rozsudok (správne má byť „uznesenie“, pozn.) Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 04.08.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Rozsudok (správne má byť „uznesenie“, pozn.) Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 04.08.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Podľa o organizácii Ústavného súdu priznáva sa

sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia splatná do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. Dalibora

Tverďáka, advokáta so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj totožnosť

v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol

ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil

na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu

Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľkou namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Porušenie označených práv sťažovateľka

odôvodňuje tým, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú zjavne neopodstatnené,

arbitrárne a nedostatočne odôvodnené, a tiež tým, že najvyšší súd sa pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a daňového poriadku, že zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Vo vzťahu k základnému právu podľa a právu podľa

dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne (, , , ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie, ktoré

nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania

alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť občianskoprávnymi procesnými

prostriedkami (m. m. , , ). V nadväznosti na to

ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len

právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie

právoplatne skončilo.

Ústavný súd poukazuje na to, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a pri uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (napr. , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní

podľa však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, , ).

Keďže sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozhodnutiami najvyššieho

súdu, ktoré boli vydané v rámci správneho súdnictva, v predmetnej veci bolo potrebné

zohľadniť aj špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť

orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov,

o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej

právach ( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať do úvahy,

že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje

iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (napr.

, , , ). Ústavný súd preto

s prihliadnutím aj na tieto špecifiká správneho súdnictva posudzoval dôvodnosť námietok

sťažovateľky proti napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu.

Najvyšší súd napadnutými uzneseniami podľa zrušil

označené rozhodnutia krajského súdu a podľa vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie. Z odôvodnení rozhodnutí vyplýva, že «preskúmaním veci najvyšší súd

zistil, že spornou právnou otázkou je, či žalovaný mal v rámci odvolacieho konania

prihliadať i na tie procesné vady, ktoré žalobca ako daňový subjekt v odvolaní zo dňa

16.11.2012 proti dodatočnému platobnému výmeru nenamietal, najmä doručenie

oznámenia o začatí daňovej kontroly iba daňovému subjektu a vydanie platobného výmeru

po zákonom ustanovenej lehote. Je potrebné poznamenať, že tieto vady už nie sú

odstrániteľné v ďalšom konaní, a preto je žiaduce v spojení so zásadou proporcionality

vyhodnotiť, či sú tak závažnej povahy, aby spôsobili nezákonnosť daňovej kontroly i celého

daňového konania.

V tejto súvislosti je podstatným vecne správny výklad ustanovenia § 74 ods. 2 zákona

č. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „daňový poriadok“), ktorý upravuje postup odvolacieho orgánu.

Podľa Daňový poriadok v znení neskorších

predpisov odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom

v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom

konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán

na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka

konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci

odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať,

odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi

dane s určením primeranej lehoty.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že odvolací orgán preskúma napadnuté

rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Žalobca v odvolaní zo dňa 16. 11. 2012

z procesných vád namietal iba, že dodatočný platobný výmer nebol vydaný v zákonnej

lehote 15 dní od skončenia daňovej kontroly a z tohto dôvodu ide o nezákonné rozhodnutie.

Dôvody odvolania smeroval k meritu veci a v doplnení odvolania predložil odborné

stanovisko 4/2012 vypracované znalcom .

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa vyrovnal

so všetkými skutočnosťami, ktoré urobil daňový subjekt spornými v rámci odvolacieho

konania. Pokiaľ ide o nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, táto skutočnosť nemá

za dôsledok nezákonnosť rozhodnutia. V týchto prípadoch je ochrana zabezpečovaná

v rámci konania proti nečinnosti orgánov verejnej správy podľa . Právny

význam uvedeného ustanovenia je daný iba v súvislosti s lehotami ovplyvňujúcimi samotnú

daňovú povinnosť, a to zánik práva vyrubiť daň a rozdiel dane podľa § 69 Daňového

poriadku.

Pokiaľ ide o ustanovenie druhá veta , toto

upravuje zásadu, podľa ktorej v priebehu odvolacieho konania neplatí zásada zákazu

reformácie in peius (zákaz zmeny k horšiemu) a teda, že odvolací orgán je oprávnený

pri zistení nových skutočností zmeniť rozhodnutie v neprospech daňového subjektu.

Ide o hmotnoprávne skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na „výrok“ rozhodnutia.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu

súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní postupu správneho orgánu je nevyhnutné vyhodnotiť, či procesné

vady priamo ovplyvnili ústavný princíp spravodlivého konania a spôsobili daňovému

subjektu odňatie možnosti riadne konať pred daňovým orgánom.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa vec opätovne preskúma a v konaní sa bude

zaoberať aj meritórnymi dôvodmi žaloby.».

Integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ). Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

Z citovaných odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že

najvyšší súd v rozsahu, ktorý považoval za potrebný, preskúmal predmetnú vec,

identifikoval spornú právnu otázku a ustálil, že v danej súvislosti je podstatným vecne

správny výklad ustanovenia § 74 ods. 2 daňového poriadku. Najvyšší súd následne toto

ustanovenie interpretoval a aplikoval na predmetnú vec. Podľa názoru ústavného súdu nič

nenasvedčuje tomu, že by najvyšší súd výkladom a následnou interpretáciou ustanovení

daňového poriadku či a (v spojení s

ods. 2 prvou vetou v spojení s ) poprel ich podstatu a zmysel.

Spôsob, akým najvyšší súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenia

na prípad sťažovateľky, nemá podľa názoru ústavného súdu charakter extrémneho

vybočenia z pravidiel rozhodovania o zrušení rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému

súdu na ďalšie konania. Práve naopak, výklad a závery najvyššieho súdu v napadnutých

uzneseniach sú z ústavného hľadiska udržateľné. Najvyšší súd primeraným spôsobom

odôvodnil svoje rozhodnutia, vyslovil svoj právny názor a zároveň uložil súdu prvého

stupňa povinnosť zaoberať sa aj meritórnymi dôvodmi žalôb sťažovateľky.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom

sú založené napadnuté uznesenia najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný

a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by týmito uzneseniami či postupom,

ktorý predchádzal ich vydaniu, mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky

podľa a 2 , resp. práva podľa dohovoru.

Jednou z možností, pre ktoré môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť podľa § 25

ods. 2 , je jej zjavná neopodstatnenosť. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd preto s odvolaním sa na uvedené skutočnosti a závery pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa

ako zjavne neopodstatnené (bod 2 výroku tohto uznesenia).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd nereagoval na všetky

jej pripomienky, ústavný súd poukazuje na to, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu

nie sú konečnými rozhodnutiami, keďže najvyšší súd vrátil vec súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie, a preto námietky sťažovateľky môžu byť uplatnené a preskúmané

v konaní pred všeobecným súdom, a to v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd tiež poukazuje na to,

že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne

konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (, ,

, ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd

a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného, k preskúmaniu rozhodnutia všeobecného súdu, ktorými

sa konanie nekončí, ústavným súdom môže potom dôjsť len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle.

Sťažovateľkou označené uznesenia najvyššieho súdu ako uznesenia, ktorými boli

zrušené rozsudky krajského súdu, nie sú rozhodnutiami, ktorými by sa dané súdne konania

právoplatne končili. Krajský súd bude po vrátení mu vecí opakovane rozhodovať a proti

„novým“ rozhodnutiam bude môcť sťažovateľka opakovane podať opravný prostriedok.

Už samotná táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25

ods. 2 aj z dôvodu jej neprípustnosti (bod 2 výroku tohto

uznesenia).

Keďže ústavný súd sťažnosti odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky obsiahnutými petitoch jej sťažností.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2017