Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5S/31/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a členiek senátu Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu MAGURA s.r.o., so sídlom Vyšné Ružbachy 307, právne zastúpeného Daliborom Tverďákom, advokátom, so sídlom Krmanova 1, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 5. apríla 2013 na základe správnej žaloby takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

N e p r i z n á v a účastníkom nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

1. V administratívnom konaní Daňový úrad Stará Ľubovňa (ďalej len „správca dane“) oznámil žalobcovi listom č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Kar zo dňa 14.07.2011 výkon daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2010, ktorá sa začala dňa 01.08.2011. O výsledku tejto daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/Guz zo dňa 21.05.2012, ktorý spolu s výzvou zo dňa 24.05.2012 na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie prevzal osobne žalobca dňa 15.06.2012.

2. Z obsahu protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly vyplýva, že správca dane v rámci daňovej kontroly zistil, že žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie január 2010 uviedol v riadku 07 základ dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku vo výške 1 407 961,38 Eur (v tejto sume je zahrnutá aj suma služby - prepravy tovaru vo výške 27 370,00 Eur, ktorá mala byť uvedená v riadku 11 daňového priznania) a k tomu prislúchajúcu daň vo výške 267 512,64 Eur. Správca dane kontrolou predložených dokladov zistil, že žalobca nadobudol tovar v hodnote 1 397 585,85 Eur a to na základe faktúr za betonársku oceľ od spoločnosti PHU KOMUNALNIK Sp. z o.o., Poľská republika, STAL S.C., Poľská republika a VIMEX S.A., Poľská republika. Tovar bol prepravený z Poľskej republiky do Českej republiky, kde mal žalobca uzatvorenú zmluvu o skladovaní č. 2009/3 zo dňa 19.11.2009 so spoločnosťou IZOTECHNIK s.r.o., Bystřice nad Olší na dobu určitú do 31.08.2010. Prepravu tovaru, ktorá sa vždy skončila v Českej republike zabezpečovala spoločnosť Spedycja oraz Transport Ciezki, Krysztof Pacholik, Dobrowa Górnica z Poľskej republiky. Tovar následne žalobca predal spoločnostiam do Poľskej republiky a to PRB KARMONA Sp. z o.o., PARTNERSTEEL Sp. z o.o., STEELEX Sp. z o.o., FER IMPORT Sp. z o.o. Z uvedeného nadobudnutia tovaru z iného členského štátu si uplatnil aj odpočítanie dane a to vo výške 262 312,34 Eur.

3. Správca dane v rámci daňovej kontroly preveril všetky doklady predložené žalobcom, vykonal ústne pojednávania, z ktorých vyhotovil zápisnice zo dňa 03.11.2011, 15.11.2011, 15.12.2011, 24.01.2012 a 15.02.2012, na ktorých bol vypočutý splnomocnený zástupca žalobcu Ing. S. J. k otázkam kladeným správcom dane a vysvetľoval priebeh uskutočnených obchodov.

4. Žalobca sa k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly zo dňa 21.05.2012 vyjadril písomným podaním zo dňa 14.06.2012, na základe ktorého správca dane vyhotovil dodatok k tomuto protokolu zo dňa 18.06.2012. Protokol spolu s jeho dodatkom správca dane prerokoval so žalobcom dňa 18.06.2012, o čom spísal aj zápisnicu o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Guz.

5. Po prerokovaní protokolu a jeho dodatku vydal správca dane dodatočný platobný výmer č. XXXXXXX/ X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 22.06.2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave finančných orgánov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2010 vo výške 265 541,29 Eur z dôvodu, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu v rozpore s ust. § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) vo výške 262 312,34 Eur. Suma vyrubeného rozdielu dane obsahuje aj sumu 3 228,95 Eur, ktorá vznikla v dôsledku nesprávnej výšky základu dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku uvedenej žalobcom v daňovom priznaní a k nej prislúchajúce výšky dane.

II.

6. Proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane zo dňa 22.06.2012 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 05.04.2013 a to tak, že podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 Daňového poriadku dodatočný platobný výmer správcu dane potvrdil.

7. Rozhodnutie odôvodnil citovaním odvolacích námietok žalobcu, ktoré sú spravidla totožné so žalobnými námietkami, popísal zistený skutkový stav správcom dane, citoval ust. § 2 ods. 1, § 11 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 49 ods. 2 písm. c/, § 49 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z., § 2 ods. 1, 3 a 6, § 15 ods. 13, § 29 ods. 2 a 8 zákona č. 511/1992 Zb., § 165 ods. 4 a 5, § 165b ods. 1 Daňového poriadku. Na základe zisteného skutkového stavu a citovaných ustanovení zákonov žalovaný konštatoval, že správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie január až december 2010 daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty, pri ktorej preveroval u žalobcu skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, konkrétne za zdaňovacie obdobie január 2010 oprávnenosť uplatnenia odpočítania dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, keď platiteľ nadobudol tovar z Poľskej republiky pod slovenským identifikačným číslom pre daň, pričom preprava tovaru skončila v Českej republike. Zistený skutkový stav pritom nie je v danom prípade sporný. Žalobca nakupoval tovar od poľských dodávateľov pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelila Slovenská republika. Tento tovar bol prepravovaný z Poľskej republiky (od poľských dodávateľov) do Českej republiky, kde si ho žalobca prevzal, uskladnil a následne predal ďalším poľským odberateľom. Na účely dane z pridanej hodnoty išlo z hľadiska žalobcu o nadobudnutie tovaru z iného členského štátu. Pri uplatňovaní dane z pridanej hodnoty je pre platiteľa určiť miesto zdaniteľného obchodu. Podľa základného pravidla je miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu v tom členskom štáte, kde sa preprava skončí. To znamená, že v danom prípade je miesto nadobudnutia tovaru v Českej republike, kde pri tomto nadobudnutí tovaru vzniká daňová povinnosť. Okrem toho však platí, že zdanenie nadobudnutia tovaru bude v tuzemsku, pretože objednávateľ si objednal tovar pod identifikačným číslom DPH, ktoré mu bolo pridelené v tuzemsku a to v tom prípade, ak objednávateľ nepreukáže, že k zdaneniu nadobudnutia tovaru došlo v členskom štáte, kde sa skončila preprava tovaru. Uvedené legislatívne riešenie vyplýva z toho, že poľský dodávateľ musí pri vyplnení súhrnného výkazu (súhrnný výkaz musí podať každý dodávateľ, ktorý dodá tovar do iného členského štátu a tieto údaje vchádzajú do európskej databázy identifikácie pohybu tovaru medzi členskými štátmi VIES) uviesť dodanie tovaru pre slovenského odberateľa, pretože má k dispozícii podľa objednávky jeho identifikačné číslo DPH, pod ktorým si slovenský podnikateľ objednal tovar.

8. Dôvodil, že podľa pravidiel zákona č. 222/2004 Z.z. v prípadoch, kedy sa slovenský platiteľ dane rozhodne predávať tovar v inom členskom štáte (v Českej republike) a tento tovar bude do tohto štátu

prepravený z iného členského štátu (z Poľskej republiky), je slovenský platiteľ dane povinný sa v tomto členskom štáte (v Českej republike) registrovať pre daň z pridanej hodnoty, pretože v tomto členskom štáte nadobudol tovar z iného členského štátu, teda uskutočnil zdaniteľný obchod, ktorý je v tomto štáte predmetom dane. Je teda v takom prípade potrebné, aby slovenský platiteľ dane požiadal v Českej republike o pridelenie českého identifikačného čísla pre DPH, pod týmto číslom si potom bude objednávať tovar od poľského dodávateľa a ako platiteľ bude priznávať v Českej republike nadobudnutie tohto tovaru, teda v daňovom priznaní bude nadobudnutie tovaru zdaňovať príslušnou sadzbou dane v Českej republike a zároveň si môže z tohto nadobudnutia tovaru v Českej republike uplatniť odpočítanie dane. Ale ak nastane prípad, že slovenský platiteľ dane by musel zdaniť nadobudnutie tovaru v Slovenskej republike (pretože objednal tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný ako je členský štát, v ktorom sa skončila preprava tovaru a zároveň nepreukázal, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončila preprava tovaru) a aj v Českej republike (pretože miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho prepravy k nadobúdateľovi), má možnosť následne vykonať v súlade s ust. § 17 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. opravu základu dane v daňovom priznaní podanom v Slovenskej republike, t.j. opraviť základ dane z nadobudnutia tovaru na nulu za predpokladu, že preukáže zaplatenie dane z pridanej hodnoty z nadobudnutia tohto tovaru v Českej republike. Touto opravou základu dane z nadobudnutia tovaru je teda upravený spôsob, ako bude platiteľovi dane vrátená výška dane priznaná z nadobudnutia tovaru v tomto členskom štáte, ktorý mu pridelil identifikačné číslo pre daň (Slovenská republika). Samozrejme za predpokladu, že preukáže, že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončila jeho preprava (Česká republika).

9. Uviedol, že z uvedeného je teda zrejmé, že pri takomto spôsobe obchodovania má platiteľ dane povinnosť zdaniť nadobudnutie tovaru v Českej republike a zároveň si pri splnení podmienok ustanovených zákonom platných v Českej republike uplatniť z tohto nadobudnutia tovaru odpočítanie dane. Zároveň je zrejmé, že platiteľ dane musí zdaniť nadobudnutie tovaru v Slovenskej republike, avšak bez nároku na odpočítanie dane. Priznanú daň si však môže nárokovať na vrátenie, resp. opraviť základ dane po preukázaní, že nadobudnutie tovaru bolo zdanené v Českej republike. Uvedené vyplýva z podmienky ustanovenej v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., že platiteľ dane môže odpočítať daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Inými slovami, ak platiteľ dane nadobudne tovar, ktorý je predmetom dane v Českej republike a v Českej republike ho použije na ďalší predaj, potom tento tovar nepoužil na svoje zdaniteľné obchody v Slovenskej republike ako platiteľ, a teda v Slovenskej republike mu nevzniká nárok na odpočítanie dane z tohto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu. Preto považuje námietky žalobcu hmotno-právneho charakteru uvedené v odvolaní, ktoré sa zhodujú s vyjadreniami v odbornom stanovisku 4/2012 zo dňa 20.07.2012, za neopodstatnené.

10. Ďalej uviedol, že závery správcu dane vyplývajú aj z rozsudku ESD C-536/08 a C-539/08, podľa ktorého sa na také nadobudnutie tovaru nemôže vzťahovať uplatnenie odpočítania dane, a ak by sa právo na odpočet v takom prípade priznalo, mohlo by to viesť k narušeniu potrebného účinku čl. 28b A ods. 2 druhého a tretieho pododseku šiestej smernice (článok 4 smernice Rady 2006/112/ES), keďže zdaniteľná osoba, ktorej sa priznalo právo na odpočet v členskom, štáte, ktorý vydal identifikačné číslo, by už nebola motivovaná preukázať zdanenie dotknutého nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva v členskom štáte, kde došlo k ukončeniu odoslania alebo prepravy, teda v členskom štáte konečnej spotreby. Takéto riešenie by mohlo nakoniec ohroziť uplatnenie základného pravidla, podľa ktorého sa, pokiaľ ide o nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva, miesto zdanenia nachádza v členskom štáte ukončenia odoslania alebo prepravy, teda v členskom štáte konečnej spotreby, čo je cieľom prechodnej úpravy. Podľa uvedeného rozsudku Súdneho dvora zo dňa 22.04.2010 čl. 17 ods. 2 a 3, ako aj čl. 28b A ods. 2 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty; jednotný základ jej stanovenia v znení smernice Rady 92/111/EHS zo dňa 14.12.1992 sa majú vykladať v tom zmysle, že zdaniteľná osoba, ktorá sa nachádza v situácii opísanej v prvom pododseku posledného uvedeného ustanovenia, nemá právo na okamžitý odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva.

11. Argumentoval, že uvedený spôsob uplatňovania dane z pridanej hodnoty je obsiahnutý v zákone č. 222/2004 Z.z. a v plnom rozsahu prevzatý zo základného právneho normatívu šiestej smernice Rady 77/388/EHS v znení jej zmien a doplnkov, ktorá tvorí právny základ pre koncepciu harmonizácie legislatívy členských štátov EÚ o dani z pridanej hodnoty a bola nahradená novou smernicou Rady

2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.01.2007.

12. Citoval čl. 40 smernice Rady č. 2006/112/ES (čl. 28b bod A ods. 1 smernice Rady 77/388/EHS), podľa ktorého sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva považuje miesto, kde sa končí odoslanie alebo preprava tovaru nadobúdateľovi.

13. Podľa čl. 41 citovanej smernice bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl. 40, sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. b/ bod (i) považuje miesto na území členského štátu, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ uskutočnil toto nadobudnutie, ak nadobúdateľ nepreukáže, že nadobudnutie sa zdanilo v súlade s čl. 40. Ak podľa čl. 40 nadobudnutie podlieha DPH v členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru končí, po tom ako bolo zdanené v súlade s prvým odsekom, základ dane sa primerane zníži v členskom štáte, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ toto nadobudnutie uskutočnil.

14. Podľa čl. 42 citovanej smernice prvý odsek článku 41 sa neuplatňuje a nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva sa považuje za zdanené podľa čl. 40, ak sú splnené tieto podmienky:

a) nadobúdateľ preukáže, že toto nadobudnutie uskutočnil na území členského štátu určeného v súlade s čl. 40 na účely následného dodania, v súvislosti s ktorým bol príjemca tovaru označený za osobu povinnú platiť daň v súlade s článkom 197; b) nadobúdateľ splnil povinnosti súvisiace s podaním súhrnného výkazu stanovené v článku 265.

15. Podľa čl. 168 citovanej smernice, pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť, tieto sumy:

c) DPH splatnú za nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva podľa čl. 2 ods. 1 písm. b/ bod (i).

16. Argumentoval, že smernica ako právny akt Európskej únie má prednosť pred zákonom Slovenskej republiky a je záväzná pre každý členský štát. Z citovaného je zrejmé, že predmetná problematika uplatňovania dane bola zo smernice Rady č. 2006/112/ES kompletne a nerozdielne prevzatá do zákona č. 222/2004 Z.z. Preto nemožno považovať za opodstatnenú námietku žalobcu, že ak je slovenská právna úprava v rozpore so smernicou, avšak daňovému subjektu poskytuje výhodnejšie daňové zaobchádzanie, nemôže sa štát domáhať voči daňovému subjektu riešenia podľa smernice a daňový subjekt má právo postupovať podľa slovenskej legislatívy.

17. Ďalej uviedol, že okrem zákona o dani z pridanej hodnoty platí na území Slovenskej republiky aj Vykonávacie Nariadenie Rady (EÚ) č. 282/2011 zo dňa 15.03.2011, ktorým sa ustanovujú vykonávacie opatrenia smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. S účinnosťou od 01.07.2011 citované nariadenie nahradilo dovtedy účinné Nariadenie Rady č. 1777/2005 o vykonávacích opatreniach smernice 77/388/EHS o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty zo dňa 17.10.2005, ktoré bolo účinné od 01.07.2006. K tvrdeniu žalobcu, že smernica Rady EHS nie je zásadne priamo vykonateľná, a teda ani záväzná, a že záväzným právnym aktom je nariadenie uviedol, že citované nariadenie nezavádza nové pravidlá v systéme DPH, ale je len vykonávacím predpisom k smernici o DPH. Obsahuje osobitné ustanovenia ako odpoveď na určité otázky uplatňovania DPH, ktoré sú formulované tak, aby vo vnútri Európskej únie priniesli jednotné zaobchádzanie s týmito osobitnými prípadmi. Nie sú teda uplatniteľné na iné prípady a je potrebné ich s ohľadom na ich formuláciu uplatňovať reštriktívne. Z tvrdenia žalobcu sa však nie je zrejmé, ako by ustanovenia nariadenia mohli mať vplyv na závery správcu dane v danom prípade.

18. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane zrejme neprihliadal na ust. § 49 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. uviedol, že toto ustanovenie zákona sa na daný prípad nevzťahuje. Podľa tohto ustanovenia môže platiteľ odpočítať daň aj v prípade, že tovary a služby použije na podnikanie v zahraničí, ak by táto daň bola odpočítateľná, keby táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku. To znamená, že ak platiteľ, ktorý podniká v zahraničí (vykonáva zdaniteľné obchody s miestom dodania v zahraničí) a v súvislosti s týmto podnikaním nakúpi v tuzemsku tovar a služby, má možnosť odpočítania dane v rozsahu a za podmienok, ako keby tieto obchody realizoval v tuzemsku. V danom prípade

je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že platiteľ dane predmetný tovar reálne nadobudol v Českej republike. Preto nie je možné povedať, že tovar nakúpil v tuzemsku a použil ho na podnikanie v Českej republike. Skutočnosť, že slovenský platiteľ dane musí zdaniť toto nadobudnutie tovaru v Slovenskej republike, rieši zákon o dani z pridanej hodnoty osobitne a na účely odstránenia možného dvojitého zdanenia umožňuje platiteľovi opraviť základ dane z nadobudnutia tovaru v Slovenskej republike na nulu, ale nie odpočítať daň. Je preto neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že v zmysle tohto ustanovenia má nárok na neuznané odpočítanie dane.

19. Uviedol, že po preskúmaní postupu správcu dane pri vydaní dodatočných platobných výmerov, ako aj pri prerokovaní protokolu o kontrole nezistil zo strany správcu dane žiadne porušenia zákona. Je pravdou, že v jeden deň bolo doručených žalobcovi 19 dodatočných platobných výmerov, ako aj to, že správca dane vyhodnocoval vyjadrenie k protokolu po dohode so splnomocneným zástupcom žalobcu v deň prerokovania protokolu, o čom svedčí aj zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 18.06.2012. Tieto skutočnosti však nemajú vplyv na výrok rozhodnutia.

20. K námietke žalobcu, že daňová kontrola bola ukončená dňa 18.06.2012 a od tohto dňa začala plynúť 15 dňová lehota na vydanie rozhodnutia, pričom namietal, že nedodržanie tejto lehoty, keďže dodatočný platobný výmer odovzdal správca dane na poštovú prepravu prostredníctvom pošty dňa 22.10.2012, má za následok neplatnosť tohto rozhodnutia, pretože bolo vydané v rozpore so zákonom uviedol, že dodatočný platobný výmer bol vydaný dňa 22.06.2012 a doručený žalobcovi dňa 09.07.2012. Proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca dňa 23.07.2012 odvolanie, ktoré správca dane dňa 16.08.2012 postúpil odvolaciemu orgánu. Zistil, že dodatočný platobný výmer nebol riadnym spôsobom doručený. Listom č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 08.10.2012 oznámil správcovi dane (a upovedomil o tom aj žalobcu, ako aj splnomocneného zástupcu žalobcu), že žalobca splnomocnil dňa 01.03.2010 Ing. S. J., I. V. XXX na zastupovanie, vo vzťahu k daňovému úradu a na základe toho mal byť uvedený dodatočný platobný výmer doručený iba splnomocnenému zástupcovi. Pretože toto rozhodnutie správca dane doručoval žalobcovi, nebolo riadnym spôsobom doručené a je pre adresáta neplatné. Z tohto dôvodu nebolo možné ani rozhodovať o takomto rozhodnutí v odvolacom konaní. Správca dane následne doručil dodatočný platobný výmer v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 Daňového poriadku a splnomocnený zástupca toto rozhodnutie prevzal dňa 09.11.2012. Uviedol, že vychádzajúc z týchto skutočností nepovažuje túto námietku žalobcu za opodstatnenú, pretože správca dane pri vydaní predmetného dodatočného platobného výmeru dodržal lehotu na jeho vydanie, avšak pri jeho doručovaní procesne pochybil. Tým, že žalobca dňa 23.07.2012 podal proti nemu odvolanie, v podstate akceptoval jeho vydanie, ako aj doručenie. Uvedené skutočnosti nie sú dôvodom na prijatie záveru, že dodatočný platobný výmer je neplatný, alebo že je vydaný v rozpore so zákonom. Preto považuje námietky žalobcu za neopodstatnené.

21. Konštatoval, že na základe zisteného skutkového stavu, ktorý v konaní nie je sporný, dospel správca dane jeho správnym vyhodnotením a právnym posúdením veci k záveru, že žalobca neoprávnene uplatnil odpočítanie dane vo výške 262 312,34 € pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, pretože nadobudnutý tovar nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Jeho uplatnením porušil ust. § 49 ods. 2 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z.z. Výšku neoprávnene odpočítanej dane správca dane zistil z výšky ceny nadobudnutého tovaru a k nej prislúchajúcej dane upravenej podľa údajov uvedených v jednotlivých riadkoch daňového priznania (v daňovom priznaní žalobca uviedol nesprávnu výšku základu dane pri nadobudnutí tovaru a v riadkoch 07 a 08 mal nesprávne zahrnutú aj prepravu tovaru) a jej výpočet správca dane jasne v odôvodnení rozhodnutia uviedol. Nie je preto opodstatnená námietka žalobcu, že správca dane neuvádza, ako zo zistených údajov určil neuznaný nárok na odpočítanie dane. Svoje závery správca dane náležite v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v dodatočnom platobnom výmere odôvodnil, uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Žalovaný sa s týmito závermi stotožnil a námietky žalobcu považuje za neopodstatnené.

22. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že zistil, že vo výroku odvolaním napadnutého dodatočného platobného výmeru správca dane uviedol § 165 ods. 2 Daňového poriadku namiesto procesne správneho § 165 ods. 5 Daňového poriadku, ktorý sa vzťahuje na vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona. Táto skutočnosť však nemá za následok nepreskúmateľnosť predmetného rozhodnutia.

III.

23. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/ X/XXXXXX/XXXX zo dňa 05.04.2013, ktoré navrhol zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie z dôvodov, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

24. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov odôvodnil tým, že výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje nesprávny odkaz na zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo predmetné rozhodnutie vydané. Dôvodil, že v zmysle § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „“) daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31.12.2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Podľa § 165 ods. 5 Daňového poriadku vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov. Je zrejmé a vyplýva to aj z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane obsahuje vo svojom výroku nesprávne označenie zákonného ustanovenia, na základe ktorého bolo vydané. Záver žalovaného, ktorý zrejmú vadu výroku rozhodnutia bagatelizuje tým, že podľa jeho názoru nemala vplyv na preskúmateľnosť rozhodnutia považuje za nesprávny, keďže uvedená vada má vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Ustanovenie § 165 ods. 2 Daňového poriadku je prechodným ustanovením k začatým a právoplatne neukončeným daňovým konaniam pred účinnosťou zákona o správe daní, tieto konania sa spravujú ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb., pričom však sankciu je možné uložiť aj podľa novej úpravy, ak je to pre daňový subjekt výhodnejšie. Naproti tomu ust. § 165 ods. 5 Daňového poriadku je prechodným ustanovením k vyrubovaciemu konaniu po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona a toto vyrubovacie konanie sa má vykonať výlučne podľa pôvodnej právnej úpravy (zákon č. 511/1992 Zb.). Vyrubovacie konanie je osobitným druhom daňového konania, t.j. bez akýchkoľvek pochybností mal správca dane vo výroku rozhodnutia odkázať na ustanovenie § 165 ods. 5 Daňového poriadku, pričom na uvedené konanie, na rozdiel od daňového konania nebolo prípustné aplikovať novú právnu úpravu, a to ani v prípade ak by to bolo pre daňový subjekt výhodnejšie. Ustanovenie § 30 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011 obsahuje výpočet povinných obsahových náležitostí rozhodnutia vydaného správcom dane, pričom podľa písm. d/ uvedeného zákonného ustanovenia, rozhodnutie musí obsahovať výrok s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Ustanovenie právneho predpisu podľa ktorého bolo predmetné rozhodnutie vydané, t.j. ustanovenie § 165 ods. 5 Daňového poriadku nie je obsahom výroku napádaného rozhodnutia. Obsahom výroku je nesprávne ustanovenie § 165 ods. 2, čo má za následok jeho nezákonnosť, keďže správca dane v danom prípade podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku nerozhodoval a ani nemohol rozhodovať. Tým je založená nezrozumiteľnosť, zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Základným pojmovým znakom výroku rozhodnutia je jasnosť, presnosť a určitosť (viď napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Sž 66/98 zo dňa 30.09.1988). Výrok je jadrom celého rozhodnutia, je pre účastníka daňového konania záväzný (na rozdiel od odôvodnenia rozhodnutia), pričom samotný zákon ukladá ako povinnú obsahovú náležitosť výroku rozhodnutia uvedenie ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo (viď § 30 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb.). Odkaz na nesprávne zákonné ustanovenie vo výroku rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom, spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť pre jeho nezrozumiteľnosť.

25. Uviedol, že rozhodnutím žalovaného bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za obdobie január 2010. K uvedenej sume sa žalovaný dopracoval na základe sumarizácie súm dane uvedenej v daňovom priznaní a dane zistenej daňovým úradom. Súčasťou sumy zistenej daňovým úradom je aj suma 262 312,34 €, čo podľa daňového úradu je neuznaný nárok na odpočítanie dane na riadku 21 daňového priznania (str. 9 prvostupňového rozhodnutia). Z odôvodnenia vyplýva, že neuznaný nárok na odpočítané dane sa týka tovaru nakúpeného od zahraničných dodávateľov. Správca dane v rozhodnutí uvádza jednotlivé faktúry a ich súčet podľa dodávateľov, a to v celkovej výške v eurách:

dodávateľ celková suma v EUR KOMUNALNIK Sp. PL7551845613 19.400,35 STAL S.C. PL661233568 1.326.833,85

VIMEX S.A. PL9482195856 51.351,65 celkom 1.397.585,85

Namietal, že v rozhodnutí žalovaného sa však neuvádza, ako bol z vyššie uvedených údajov určený, resp. vypočítaný neuznaný nárok na odpočítanie dane vo výške 262 312,34 € (uvedený na str. 5 prvostupňového rozhodnutia), resp. aké skutočnosti boli podkladom pre toto určenie. Pre úplnosť uviedol, že sadzba dane z pridanej hodnoty predstavuje 19 % zo základu dane, t.j. pri základe dane 1 397 585,85 € predstavuje sadzba dane sumu 265 541,31 €. Neodôvodnenie spôsobu výpočtu vyrubenej dane z pridanej hodnoty, resp. neuznaného nároku na odpočet je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného (viď napr. rozsudok NS SR zo dňa 30.05.2001, sp.zn. 5Sž 198/00). Takýto postup je v rozpore so základnými zásadami pri správe daní, a samotné rozhodnutie ako také je nepreskúmateľné. Neozrejmenie spôsobu výpočtu dane zistenej daňovým úradom spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť. Prípadná nesprávnosť výpočtu je taktiež dôvodom pre zrušenie napádaného rozhodnutia.

26. Konštatoval, že rozhodnutie správcu dane po citácii článku 32 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty konštatuje: „Keďže miestom dodania tovaru je Česká republika, tieto (dodávky tovaru nie sú predmetom dane v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH“ (str. 4 Dodatočného platobného výmeru). Rozhodnutie Daňového úradu Prešov na str. 5 pod bodom č. 5 uvádza: „Tovar bol predaný mimo územia SR, t.j. platiteľ dane uskutočnil zdaniteľnú transakciu, ktorá nie je v zmysle § 2 ods. 1 zákona 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov predmetom dane z pridanej hodnoty v Slovenskej republike“. Toto odôvodnenie rozhodnutia je podľa žalobcu v zrejmom rozpore s výrokom toho istého rozhodnutia, ktorým bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty. Ak totiž dodávky tovaru nie sú predmetom dane z pridanej hodnoty, nemôže správca dane vyrubiť z týchto dodávok tovaru daň. Na druhej strane ani prvostupňové a ani druhostupňové rozhodnutie nedáva jasnú odpoveď na základe ktorého zákonného ustanovenia vznikla žalobcovi táto daňová povinnosť, čo je taktiež dôvodom jeho nepreskúmateľnosti. Rozhodnutie správcu dane ako aj rozhodnutie žalovaného poukazujú na jednotlivé ustanovenia smernice Rady 2006/112/ES, ďalej rozhodnutie ESD C-536/08 a C-539/08 zo dňa 22.04.2010. Žalobcovi nie je zrejmé, z akého dôvodu sú obsahom odôvodnenia napádaného rozhodnutia (tak prvostupňového ako aj druhostupňového) citácie smernice Rady 2006/112/ES, keď žalovaný tvrdí, že uvedený spôsob uplatňovania DPH je obsiahnutý v zákone č. 222/2004 Z.z. Nie je teda dôvod citovať ustanovenia smernice, ak je táto smernica obsahom zákona č. 222/2004 Z.z.

27. K nesprávnemu právnemu posúdeniu namietal, že skutkový stav nie je sporný, t.j. že nakupoval v rozhodnom období tovar, ktorý bol prevezený z Poľskej republiky do Českej republiky, kde mal uzatvorenú zmluvu o skladovaní č. 2009/3 zo dňa 19.11.2009 so spoločnosťou IZOTECHNIK s.r.o. Predmetom zmluvy bolo skladovanie výrobkov v sklade, vykládka a nakládka tovaru. Miestom preberania tovaru bola Česká republika, Bystrice nad Olše. Následne tovar predal do Poľskej republiky. Miestom predaja tovaru bola Česká republika. Tovar nebol dovezený na územie Slovenskej republiky, t.j. na území Slovenskej republiky sa tovar, ku ktorému žalovaný dovyrubuje DPH nikdy nenachádzal. Je ako platca DPH registrovaný len v Slovenskej republike. Zisk z predaja riadne zdanil daňou z príjmu právnických osôb (daň z príjmu právnických osôb bola riadne a včas uhradená v prospech účtu štátnej pokladne SR). Riadne preukázal tak kúpu tovaru, jeho prepravu z Poľskej republiky do Českej republiky, ako aj jeho predaj do Poľskej republiky. V rámci daňovej kontroly predložil faktúru tak od dodávateľa ako aj odberateľa z iného členského štátu, doklady o prevzatí ako aj odovzdaní tovaru CMR), pričom všetky transakcie (tak nákup ako aj predaj) prebehli bezhotovostne cez príslušné bankové účty. Zároveň si riadne a včas splnil svoju povinnosť na predloženie súhrnného výkazu k DPH. Celá uvedená transakcia spočívala v štandardnom nákupe a predaji tovaru, cieľom ktorého bolo dosiahnutie zisku z obratu (tzv. kúpa tovaru na účely jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti - veľkoobchod). Správca dane s odkazom na ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z má za to, že mal tovar zdaniť v Českej republike. Bez ohľadu na to, že uvedený výklad považuje za nesprávny, slovenský správca dane nemá právomoc rozhodovať o tom, či tovar podlieha zdaneniu v inom štáte, keďže jeho právomoc je ohraničená územím Slovenskej republiky. Obdobne platí, že napr. rakúsky správca dane nemôže rozhodovať a ustáliť, či daňovému subjektu vznikla daňová povinnosť v Maďarsku (právomoc vnútroštátnych orgánov je vymedzená hranicami štátu - zásada suverenity štátu). O skutočnosti, či daňovému subjektu vznikla

daňová povinnosť v Českej republike je oprávnený rozhodnúť len príslušný správca dane v Českej republike. Taktiež konštatovanie povinnosti na registráciu ako platca DPH v Českej republike nemá žiadnu zákonnú oporu (v konečnom dôsledku žalovaný a ani správca dane žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by mu ukladalo takúto registračnú povinnosť ani neuvádza).

28. Uviedol, že žalovaný je toho názoru, že mal predmetný tovar zdaniť tak v Českej republike, ako aj v Slovenskej republike. Keďže nakúpený tovar v Českej republike ďalej použil na dodávku tovaru ako platiteľ, mal mať v Českej republike automaticky nárok na odpočet dane. Ak by slovenskému správcovi dane preukázal, že tovar zdanil v Českej republike (zdanením sa tú ma na mysli podanie daňového priznania s nulovou daňovou povinnosťou, keďže má pri zdanení takéhoto tovaru zároveň právo na daňový odpočet), môže si podľa názoru žalovaného žalobca upraviť základ dane v Slovenskej republike. Oprava základu dane sa má uskutočniť podľa § 25 zákona č. 222/2004 Z.z. Pri aplikácii právnych predpisov, na ktoré poukazuje žalovaný, je konečný výsledok jeho daňovej povinnosti nula EUR, t.j. stav je rovnaký ako pri odpočte DPH. Toto právne posúdenie žalovaného považuje za nesprávne a argumentoval, že v prvom rade je uvedený princíp v kategorickom rozpore s medzinárodným právom garantovaným zákazom dvojitého zdanenia, keď nadobudnutie toho istého tovaru by podliehalo daňovej povinnosti tak na Slovensku ako aj v Českej republike. Aplikácia ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. je nesprávna. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi. Preprava tovaru neskončila v Českej republike. Tak ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane (str. 5 bod 6 Dodatočného platobného výmeru) základným pravidlom Európskeho spoločenstva je, že „miestom nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva je členský štát konečnej spotreby.“ Z dokladov, ktoré predložil žalobca a ktorých zákonnosť a správnosť správca dane počas vykonania daňovej kontroly potvrdil, je zrejmé, že preprava tovaru z Českej republiky pokračovala ďalej do Poľskej republiky, t.j. miestom nadobudnutia tovaru (členský štát konečnej spotreby) nie je Česká republika, keďže preprava tovaru pokračovala ďalej. Súčasťou účtovných dokladov, ktoré boli predložené počas daňovej kontroly a ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu žalovaného je aj prehlásenie spoločnosti nakupujúcej tovar od žalobcu, že uvedený tovar nebol predaný na území Slovenskej republiky a tento tovar je odpredaný kupujúcim ďalším odberateľom aj s DPH.

29. Poukázal na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého ak nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný, ako je členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Odsek 1 týmto nie je dotknutý. Dôvodil, že miestom nadobudnutia tovaru je teda s odkazom na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Slovenská republika. Podľa § 49 ods. 2 psím. c/ zák. č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a. V zmysle § 49 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať daň aj v prípade, ak tovary a služby použije na podnikanie v zahraničí, ak by táto daň bola odpočítateľná, keby táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku. Podľa § 51 ods. 1 písm. c/ zák. č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť; ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu. Argumentoval, že z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že mu vzniklo právo na odpočet dane z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. o DPH) a zároveň právo uplatniť si odpočet tejto dane (§ 51 ods. 1 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z.z.). Tovar nadobudol ako platiteľ DPH a následne ho predal ďalšiemu platiteľovi DPH. Uplatnil daň pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu, tovar následne použil na jeho ďalšiu dodávku (ako platiteľ DPH) a zároveň má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, t.j. sú splnené všetky zákonné podmienky pre vykonanie odpočtu DPH. Nie je žiaden dôvod, aby v takomto prípade nevznikol platiteľovi DPH nárok na odpočet dane. Tovar bol použitý na podnikanie v zahraničí (tovar bol predaný v ČR), avšak možnosť odpočtu DPH je v takomto prípade s odkazom na ustanovenie § 49 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. postavená na roveň tomu, ako by táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku. Výklad žalovaného o nesprávnosti aplikácie § 49 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. je v priamom rozpore s jeho argumentmi týkajúcimi sa miesta nadobudnutia tovaru. Kým v celom ostatnom texte odôvodnenia svojho rozhodnutia vychádza z toho, že miesto nadobudnutia tovaru je v Slovenskej republike (logicky ak by tomu tak nebolo, tak žalobcovi by voči SR nevznikla daňová povinnosť), pri

výklade ustanovenia § 49 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. má za to, že miestom nadobudnutia tovaru je Česká republika. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uvádza: „V danom prípade je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že platiteľ dane predmetný tovar reálne nadobudol v Českej republike. Preto nie je možné povedať, že tovar nakúpil v tuzemsku a použil ho na podnikanie v Českej republike.“ Výklad ustanovenia § 49 ods. 6 zákona č. č. 222/2004 Z.z. podľa žalovaného, že ak platiteľ, ktorý podniká v zahraničí (vykonáva zdaniteľné obchody v zahraničí) a v súvislosti s týmto podnikaním nakúpi v tuzemsku tovar a služby, má možnosť odpočítania dane v rozsahu a za podmienok, ako keby tieto obchody realizoval v tuzemsku je nezrozumiteľný a nemá oporu v znení zákonného ustanovenia. Z uvedeného zákonného ustanovenia žiadnym spôsobom nevyplýva, že by platiteľ mal podnikať v zahraničí a nárok na odpočet by mal mať v prípade, ak v súvislosti s týmto podnikaním nakúpi v tuzemsku tovar a služby, vôbec nie je zrejmé ako sa žalovaný k takémuto výkladu dopracoval. Zo znenia § 49 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. vyplýva, že platiteľ (žalobca) má právo odpočítať daň aj v prípade, ak tovary použije na podnikanie v zahraničí (tovar bol použitý na podnikanie v Českej republike), ak by táto daň bola odpočítateľná, keby táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku (odpočítateľnosť dane z tovarov, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ). Vzhľadom na skutočnosť, že tak žalovaný ako aj správca dane opakovane poukazujú na znenie smernice Rady č. 2006/112/ES, a to v súvislosti s aplikáciou jej článku 41, poukázal na znenie článku 42 tejto smernice.

30. V súvislosti s citovaným ustanovením argumentoval, že počas daňovej kontroly preukázal a správca dane to žiadnym spôsobom nespochybnil, že toto nadobudnutie uskutočnil na území členského štátu určeného v súlade s článkom 40 na účely následného dodania, v súvislosti s ktorým bol príjemca tovaru označený za osobu povinnú platiť daň v súlade s článkom 197 a zároveň si splnil povinnosti súvisiace s podaním súhrnného výkazu stanovené v článku 265 (súhrnný výkaz podal žalobca riadne a včas). Aplikáciu článku 41 s odkazom na článok 42 tejto smernice považuje za nesprávnu. Priama aplikovateľnosť smernice je možná len za súčasného splnenia viacerých podmienok, keďže smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány (čl. 249 pododsek 3 ZES). Pre priamu aplikáciu smernice sa vyžaduje aby boli súčasne (kumulatívne) splnené tieto podmienky (podmienky sú uvedené len v bodoch, pričom detailný výklad jednotlivých podmienok je podrobne rozoberaný tak v judikatúre ESD ako aj teórii komunitárneho práva):

- uplynula transpozičná lehota

- ustanovenie nebolo transponované vôbec, alebo bolo transponované neskoro, nesprávne alebo neúplné

- ustanovenie obsahuje jasné a presné právo alebo povinnosť

- ustanovenie je nepodmienené

- priama aplikácia ustanovenia smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, to znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený vertikálny priamy účinok.

31. Poukázal na rozhodnutie ESD C - 217/9, podľa ktorého zavedenie smernice do domáceho práva musí byť také, aby zabezpečilo jej plnú aplikáciu. Vo vzťahu k rozhodnutiam ESD vo všeobecnosti uviedol, že táto inštitúcia Európskeho spoločenstva, nedisponuje žiadnou právomocou nad aplikáciou národného práva členských štátov, ale rozhoduje v prípade konfliktu národného práva s právom Spoločenstva. Rozhodnutie ESD C - 536/08 a C - 539/08 (na ktoré taktiež poukazuje žalovaný ako aj správca dane) rieši odlišný prípad, ako je právna vec, ktorá je predmetom preskúmavania v tejto právnej veci. Základné odlišnosti a teda nedôvodnosť argumentácie týmto rozhodnutím je daná:

- právnym základom na základe ktorého bolo rozhodnutie vydané je Šiesta smernica Rady 77/388/EHS, ktorá s účinnosťou od 1. 1. 2007 bola nahradená Smernicou rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, t.j. výklad je daný k smernici, ktorá je toho času už neaktuálna

- predmetom preskúmavania v prvom prípade bol holandský platiteľ dane, ktorý nakúpil tovar z iných členských štátov než je Holandsko a Španielsko a tento predal do Španielska (naproti tomu pre porovnanie žalobca nakúpil tovar od tej istej členskej krajiny, kde následne tovar aj predal, pričom predaj sa uskutočnil cez tretiu krajinu spoločenstva, v ktorej žalobca nie je registrovaný); vo svojom daňovom priznaní holandský podnik za obdobie od 01.01.1998 od 30.06.199 nevykázal žiadnu daňovú povinnosť a naopak za obdobie od 01.10.1998 do 30.06.1999 daňovú povinnosť vykázal (naproti tomu žalobca nadobudnutie tovaru riadne zdanil a daň priznal v daňovom priznaní); nebolo preukázané, že by holandská spoločnosť tento tovar bol ihneď odoslala alebo prepravila odberateľom usadeným v

Španielsku (naproti tomu žalobca preukázal, že tovar bol bezprostredne po jeho nadobudnutí odoslaný, resp. prepravený odberateľom usadeným v Poľskej republike);

- predmetom druhého prejednávaného prípadu bol holandský daňový subjekt, ktorý nakúpil tovar od podnikov nachádzajúcich sa v Nemecku a Taliansku, a tento predal odberateľom na Cypre, ktorí majú daňového zástupcu v Grécku. Tovar bol prevezený priamo z Talianska a Nemecka do Španielska. Dodávatelia na faktúrach nezaúčtovali DPH. Holandská spoločnosť neúčtovala DPH ani na faktúrach určených cyperským odberateľom. Uvádzala však na nich grécke identifikačné číslo pre DPH, ktoré jej oznámili odberatelia. Ani daňoví zástupcovia, ani odberatelia samotní však v rámci dotknutých nákupov nevyplnili vyhlásenia o nadobudnutí tovaru v rámci Spoločenstva. Predmetom ich daňových priznaní neboli ani dodávky v rámci Spoločenstva a nepredložili ani súhrnné výkazy. Okrem toho neboli odberatelia v Španielsku registrovaní na účely DPH a nevyplnili daňové priznanie, pokiaľ ide o nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva v tejto krajine.

32. Dôvodil, že z popisu uvedeného prípadov vyplýva, že sa v zásadných veciach odlišujú od právnej veci, ktorá je predmetom preskúmavania v tomto konaní, t.j. výklad použitý ESD v týchto veciach nie je možné aplikovať na právnu vec v tomto konaní. Právo na odpočet DPH predstavuje ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH, a v zásade ho nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 10. júla 2008, Sosnowska, C-25/07, Zb. s. 1-5129, bod 15, a z 23. apríla 2009, PARÄT Automotive Cabrio, C-74/08, Zb. s. 1-3459, bod 15). Právo na odpočet sa uplatní okamžite na všetky dane, ktorými boli zaťažené plnenia uskutočnené na vstupe. Cieľom tohto režimu je prevod daňového príjmu na členský štát, v ktorom došlo ku konečnej spotrebe dodaného tovaru (pozri rozsudok zo 6. apríla 2006, EMAG Handel Eder, C-245/04, Zb. s. 1-3227, bod 40).

33. Uviedol, že účelom transakcie žalobcu bola štandardná ekonomická činnosť, t.j. nákup a predaj tovaru, cieľom ktorého bolo dosiahnutie zisku z obratu (tzv. kúpa tovaru na účely jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti - veľkoobchod), čo daňová kontrola žiadnym spôsobom nespochybnila. Tým je dané nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.

34. Existenciu vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalobca odôvodnil tým, že dodatočný platobný výmer bol vydaný s odkazom na ustanovenie § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia (§ 44 ods. 6 písm. b/ bod 1. zákona č. 511/1992) ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere. Podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu sa začína vyrubovacie konanie (§ 44). Podľa § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. lehota na rozhodnutie je zachovaná, ak v posledný deň lehoty daňový subjekt prevezme rozhodnutie u správcu dane alebo ak správca dane odovzdá rozhodnutie na poštovú prepravu prostredníctvom pošty alebo doručí rozhodnutie elektronickými prostriedkami podľa § 17a. Lehota ustanovená v § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb., je lehotou zákonnou a je pre správcu dane záväzným limitom determinujúcim zákonnosť vydaného rozhodnutia. Konštatoval, že k prerokovaniu protokolu, t.j. k ukončeniu daňovej kontroly došlo dňa 18.06.2012. Správca dane mal do 03.07.2012 vydať dodatočný platobný výmer. Dodatočný platobný výmer bol vydaný (daný na poštovú prepravu) dňa 22.10.2012, čo vyplýva z poštovej podacej pečiatky, t.j. správca dane pri vydaní predmetného rozhodnutia nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre jeho vydanie, čo má za následok rozpor tohto rozhodnutia so zákonom, a teda jeho nezákonnosť. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že správca podal dodatočný platobný výmer na poštovú prepravu aj dňa 29.06.2012, avšak uvedené rozhodnutie adresoval nesprávnemu subjektu, čo potvrdzuje aj prípis žalovaného označený ako: „Vec Postúpenie odvolaní - odpoveď“ č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 08.10.2012. Uvedeným prípisom žalovaný vrátil správcovi dane dodatočný platobný výmer, ako aj odvolanie voči tomu rozhodnutiu z dôvodu, že správca dane pochybil pri jeho doručovaní, keď namiesto splnomocnenému zástupcovi, doručoval toto rozhodnutie priamo daňovému subjektu. Následne správca dane dňa 22.10.2012 adresoval dodatočný platobný výmer splnomocnenému zástupcovi žalobcu. Skutočnosť, že správca dane pri doručovaní dodatočného platobného výmeru procesné pochybil je deklarovaná aj v rozhodnutí žalovaného. Z

uvedeného je zrejmé, že dodatočný platobný výmer bol vydaný po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Poukázal na ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Uvedené ústavné znenie tvorí základný rámec pre vymedzenie inštitútu právneho štátu. Štátny orgán, ktorému zákon určuje lehotu pre vydanie rozhodnutia, je povinný túto lehotu rešpektovať a prípadný postup v rozpore so zákonom má za následok nezákonnosť vydaného rozhodnutia. Nevydanie dodatočného platobného výmeru v zákonom stanovenej lehote má za následok nezákonnosť (t.j. rozpor s konkrétnym znením zákonného ustanovenia) tohto rozhodnutia. S poukázaním na vyššie uvedené konštatoval, že je naplnený dôvod pre zrušenie napádaného rozhodnutia z dôvodu existencie vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

35. Ďalej namietal, že listom zo dňa 14.07.2011 č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Kar, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 19.07.2011 Daňový úrad Stará Ľubovňa, oznámil žalobcovi výkon daňovej kontroly týkajúci sa dane z pridanej hodnoty, a to za obdobie január - december 2010. Podľa oznámenia Daňového úradu Stará Ľubovňa, sa daňová kontrola mala začať u žalobcu dňa 01.08.2011. V predmetnom oznámení bol žalobca zároveň poučený v zmysle § 15 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly, daňový subjekt je povinný túto skutočnosť do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane a dohodnúť so správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiaty deň za deň začatia daňovej kontroly. S poukazom na uvedené zákonné ustanovenie ako aj samotné poučenie uvedené v oznámení o výkone daňovej kontroly, požiadal žalobca listom zo dňa 21.07.2011 o termín začatia daňovej kontroly na deň 18.08.2011. Uvedenú žiadosť zdôvodnil potrebou kompletizácie účtovných dokladov. Žalobca podal žiadosť o stanovenie termínu začatia daňovej kontroly na deň 18.08.2011, t.j.:

- v zákonom stanovenej lehote (zákonom stanovená lehota pre oznámenie tejto skutočnosti je do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly, t.j. v tomto prípade mohol žalobca oznámiť túto skutočnosť správcovi dane do 27.07.2011, pričom tak učinil už podaním zo dňa 21.07.2011),

- požiadal o začatie daňovej kontroly v termíne, v ktorej mu bol správca dane povinný vyhovieť, keďže možnosť odkladu začatia daňovej kontroly je 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly (v danom prípade bol najneskorším termínom pre začatie daňovej kontroly 29.08.2011). Zároveň platí, že ak medzi správcom dane a daňovým subjektom nedôjde k dohode, štyridsiaty deň od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly sa považuje za deň začatia daňovej kontroly, t.j. bez existencie dohody je zákonom stanovený termín pre začatie daňovej kontroly deň 29.08.2011. Napriek uvedeným zákonným ustanovenia a podanej žiadosti, Daňový úrad Stará Ľubovňa začal daňovú kontrolu dňa 08.08.2011.

36. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 24/2010, podľa ktorého v prípade ak daňová kontrola bola vykonaná, v rozpore so zákonom, tak protokol z nej má povahu nezákonne získaného dôkazu a nie je možné ho v takomto konaní použiť. Ak sa takýto protokol použije, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. Zároveň Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom náleze rozhodol, že právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho právo na účinný prostriedok nápravy zaručené čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené. Tým, že daňová kontrola nezačala v zákonom stanovenom termíne, bola vykonaná v rozpore so zákonom a protokol z nej má povahu nezákonne získaného dôkazu, nie je možné ho v takomto konaní použiť. Celé daňové konanie je týmto zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly, je rovnako nezákonné. Tým je naplnený dôvod pre zrušenie napádaného rozhodnutia z dôvodu existencie vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Taktiež je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, keďže chýba akýkoľvek zákonne zistený skutkový podklad na základe ktorého by bolo možné vydať napadnuté rozhodnutie.

37. Namietal, že v súlade s § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. splnomocnil dňa 01.03.2010 Ing. S. J., I. V. XXX na zastupovanie v daňovom konaní. Plnomocenstvo bolo dňa 01.03.2010 predložené

správcovi dane. Daňová kontrola začala dňa 01.08.2011, t.j. viac ako rok po tom, čo správcovi dane bolo predložené plnomocenstvo na zastupovanie v daňovom konaní, a teda správca dane bol povinný od začiatku tohto konania doručovať jednotlivé písomnosti v súlade s príslušným zákonným ustanovení splnomocnencovi daňového subjektu. Napriek udelenému plnomocenstvu správca dane a ani žalovaný nerešpektovali ustanovenie § 17 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom pre celé daňové konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Opakované nerešpektovanie ustanovenia § 17 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. malo za následok, že jednotlivé písomnosti v rámci daňového konania neboli doručované splnomocnencovi, ale doručovali sa priamo daňovému subjektu, čo má za následok zásadnú procesnú vadu celého konania (viď. napr. oznámenie o výkone daňovej kontroly, rozhodnutie o predbežnom opatrení, výzva na predloženie dokladov, upovedomenie o predĺžení lehoty na výkon daňovej kontroly, a pod.). Má za to, že v súvislosti s nesprávnym doručovaním rozhodnutia žalovaného, je potrebné aplikovať ustanovenie § 250b ods. 2 O.s.p. Z predmetného demonštratívneho výpočtu nesprávne doručovaných písomností, je treba osobitne zaujať stanovisko aj k nesprávne doručenému oznámeniu o vykonaní daňovej kontroly a upovedomeniu o predĺžení lehoty na jej výkon, keďže ich nesprávne doručenie zakladá s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 24/2010 nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly a teda aj protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly. Presný výpočet písomnosti doručovaných nesprávne bude možné a zároveň potrebné identifikovať z obsahu úplného administratívneho spisu, ktorý žalovaný priloží k tomuto konaniu. Nesprávnym doručovaním jednotlivých písomnosti v rámci daňového konania (nesprávne uvedený adresát písomností, keď namiesto splnomocnenca bol uvedený žalovaný), je naplnený dôvod pre zrušenie napádaného rozhodnutia z dôvodu existencie vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

38. Za vadu konania považuje žalobca aj identifikáciu správcu dane konajúceho pri výkone daňovej kontroly so žalobcom, resp. správcu dane, ktorý vydal dodatočný platobný výmer, keďže prvotné úkony v rámci daňového konania (počnúc jeho začiatkom do februára 2012), a to napr. oznámenie o výkone daňovej kontroly, rozhodnutie o predbežnom opatrení, zápisnice o ústnom pojednávaní, výzvy na predloženie dokladov boli vykonávané Daňovým úradom Stará Ľubovňa. Následné úkony (od februára 2012 do vydania Dodatočného platobného výmeru) boli realizované Daňovým úradom Prešov, pobočka Poprad, a to napr. upovedomenie o predĺžení lehoty na výkon daňovej kontroly, výzva na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie, protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly. Dodatočný platobný výmer bol vydaný Daňovým úradom Prešov. Žalobcovi nie je známy dôvod zmeny príslušnosti správcu dane. Prípadná zmena všeobecne záväzných právnych predpisov týkajúca sa príslušnosti mu zo strany správcu dane oznámená nebola a dôvod tejto zmeny nie je ozrejmený ani v odôvodnení napádaného rozhodnutia. V prípade, ak daňovú kontrolu alebo dodatočný platobný výmer vydal nepríslušný správca dane, jedná sa o podstatnú vadu konania, ktorá má vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. Žalobca ďalej poukazuje na skutočnosť, že podľa jeho vedomostí Daňový úrad Prešov má pobočku aj v Starej Ľubovni, s ktorou aj po celý čas komunikoval, preto vôbec nie je zrejmé prečo vyššie uvedené úkony boli/ mali byť realizované pobočkou Poprad. Taktiež poukazuje na to, že v rovnakom období mu boli doručené dodatočné platobné výmery vydané Daňovým úradom Prešov, pobočka Poprad, Štefánikova 3651/13, 058 01 Poprad. Konanie nepríslušným, prípadne nesprávne označeným správcom dane má za následok existenciu vady, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a je dôvodom na jeho zrušenie.

39. Ako ďalšiu vadu konania uviedol, že protokol o výsledku zistenia daňovej kontroly bol žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie doručený dňa 05.06.2012. V zmysle § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. O možnosti podať vyjadrenie bol poučený aj v samotnej výzve na prerokovanie protokolu. V zákonom stanovenej lehote podal dňa 15.06.2012 na poštovú prepravu svoje vyjadrenie k protokolu. Keďže dňa 15.06.2012 bol piatok, v termíne určenom na prerokovanie protokolu - dňa 18.06.2012 (pondelok) o 10.00 hod správca dane nedisponoval ním zaslaným písomným vyjadrením k protokolu. Správca dane napriek tomu pristúpil k prerokovaniu protokolu, keď si od neho vyžiadal kópiu, resp. rovnopis vyjadrenia k protokolu. Uvedený postup správcu dane považuje za neštandardný, ale aj nesprávny, keďže správca dane nemohol a s odkazom na ustanovenie § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. (zákonný zákaz možnosti na odpustenie zmeškania lehoty) ani nesmel vychádzať z vyjadrenia, ktoré mu bolo predložené po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na vyjadrenie. Správca dane pristúpil k prerokovaniu protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly ešte pred tým, ako mu bolo riadne prostredníctvom pošty doručené vyjadrenie k uvedenému protokolu. Prerokovanie protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly ešte pred tým, ako bolo riadne prostredníctvom pošty

doručené vyjadrenie žalobcu k uvedenému protokolu je vadou konania, ktorá má vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia.

40. Namietal, že súčasťou daňovej kontroly bolo aj vydanie rozhodnutia o predbežnom opatrení č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Kar zo dňa 08.08.2011. Rozhodnutie o predbežnom opatrení bolo vydané s odkazom na ustanovenie § 15a zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého správca dane môže počas daňovej kontroly alebo pri miestnom zisťovaní v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zabezpečenie ich účelu uložiť daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo strpel. Uvedeným predbežným opatrením správca dane mu zakázal nakladať s nehnuteľnosťou v jeho vlastníctve v rozsahu potrebnom pre zabezpečenie dosiahnutia účelu daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za rok 2010, a to až do právoplatného ukončenia daňovej kontroly. Postup správcu dane pri vykonávaní daňovej kontroly považuje za účelový, keď v deň jej začatia, t.j. 01.08.2011, bez toho aby disponoval aspoň čiastkovými výsledkami o jej závere nariadil predbežné opatrenie za účelom zabezpečenia dosiahnutia účelu daňovej kontroly. Z uvedeného je zrejmé, že cieľ daňovej kontroly - dovyrubenie dane z priadnej hodnoty, bol jasne daný a určený už v deň jej začatia. Správca dane v odôvodnení predbežného opatrenia uvádza, že na základe predbežných zistení je predpoklad dovyrubenia dane. Na aké predbežné zistenia môže správca dane poukazovať v deň začatia daňovej kontroly, ktorá trvala bezmála jeden rok, žalobcovi zrejmé nie je.

41. V závere žalobných námietok uviedol, že zotrváva aj na obsahu doteraz predložených písomných podaní, ktoré sú obsahom spisu žalovaného v konaní, ktorého nezákonnosť sa touto žalobou napadá. Uviedol, že povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, a to ako hmotno-právne tak aj procesno-právne, ktoré boli uverejnené v Zbierke zákonov. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej časti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona, ako aj iným ako zákonom ustanoveným spôsobom. Podľa Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných práv a slobôd zákon musí poskytovať ochranu proti svojvoľným zásahom zo strany štátnych orgánov. Každý, o koho právach je rozhodované orgánom štátnej moci, by mal mať možnosť primerane sa brániť proti zásahom do svojich práv a oprávnených záujmov.

42. Citoval čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Vnútroštátne právo musí poskytovať určitú ochranu proti svojvoľným zásahom štátnych orgánov, pričom nebezpečenstvo svojvôle vzniká najmä tam, kde je nejaká právomoc vykonávaná v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Každý, o koho právach je rozhodované orgánom štátnej moci, by mal mať možnosť primerane sa brániť proti zásahom do svojich práv a oprávnených záujmov.

43. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 50/01 zo dňa 11.10.2001, podľa ktorého právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

44. Dôvodil, že prostriedky na adekvátnu ochranu jednotlivca proti potenciálnej svojvôli štátneho orgánu sú stanovené a vyjadrené objektívnym právom. Podanie tejto žaloby je preto materiálnym vyjadrením čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky. Súd by mal preto pri prejednaní tejto veci rešpektovať povinnosť žalovaného postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi s elimináciou svojvoľného zásahu z jeho strany, čo je v demokratickom štáte nesporne neprípustné.

IV.

45. V predmetnej veci Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom č.k. 5S 31/2013-106 zo dňa 23.04.2014, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. d/, e/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania.

46. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie písomným podaním zo dňa 06.06.2014, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 3Sžf/69/2014 zo dňa 04.08.2015 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 5S/31/2013-106 zo dňa 23.04.2014 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z odôvodnenia tohto citovaného uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že preskúmaním veci Najvyšší súd zistil, že spornou právnou otázkou je, či žalovaný mal v rámci odvolacieho konania prihliadať i na tie procesné vady, ktoré žalobca ako daňový subjekt v odvolaní zo dňa 16.11.2012 proti dodatočnému platobnému výmeru nenamietal, najmä doručenie oznámenia o začatí daňovej kontroly iba daňovému subjektu a vydanie platobného výmeru po zákonom ustanovenej lehote je potrebné poznamenať, že tieto vady už nie sú odstrániteľné v ďalšom konaní a preto je žiaduce spojenie so zásadou proporcionality vyhodnotiť, či sú tak závažnej povahy, aby spôsobili nezákonnosť daňovej kontroly i celého daňového konania. Poukázal na ust. § 74 ods. 2 Daňového poriadku a uviedol, že z tohto ustanovenia vyplýva, že odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Žalobca v odvolaní zo dňa 16.11.2012 z procesných vád nenamietal iba, že dodatočný platobný výmer nebol vydaný v zákonnej lehote 15 dní od skončenia daňovej kontroly a z tohto dôvodu ide o nezákonné rozhodnutie. Dôvody odvolania smeroval k meritu veci a v doplnení odvolania predložil odborné stanovisko 4/2012 vypracované znalcom Ing. S. O., Košice. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa vyrovnal so všetkými skutočnosťami, ktoré urobil daňový subjekt spornými v rámci odvolacieho konania. Pokiaľ ide o nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, táto skutočnosť nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia. V týchto prípadoch je ochrana zabezpečovaná v rámci konania proti nečinnosti orgánov verejnej správy podľa § 250t O.s.p. Právny význam uvedeného ustanovenia je daný iba v súvislosti s lehotami ovplyvňujúcimi samotnú daňovú povinnosť a to zánik práva vyrubiť daň a rozdiel dane podľa § 69 Daňového poriadku. Pokiaľ ide o ust. § 74 ods. 2 druhá veta Daňového poriadku, toto upravuje zásadu, podľa ktorej v priebehu odvolacieho konania neplatí zásada zákazu „reformácio in peius (zákaz zmeny k horšiemu) a teda, že odvolací orgán je oprávnený pri zistení nových skutočností zmeniť rozhodnutie v neprospech daňového subjektu. Ide o hmotnoprávne skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia. Citoval ust. § 250i ods. 3 O.s.p. a uviedol, že pri preskúmaní postupu správneho orgánu je nevyhnutné vyhodnotiť, či procesné vady priamo ovplyvnili ústavný princíp spravodlivého konania a spôsobili daňovému subjektu odňatie možnosti riadne konať pred daňovým orgánom. V ďalšom konaní uložil súdu prvého stupňa vec opätovne preskúmať a v konaní sa zaoberať aj meritórnymi dôvodmi žaloby.

V.

47. Konanie o žalobe žalobcu začalo za účinnosti druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len S.s.p.), ktorý v prechodných ustanoveniach v § 491 ods. 1 upravuje, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

48. Správny súd vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 24.05.2017, na ktorom sa nezúčastnili účastníci konania, t.j. žalobca, jeho právny zástupca, ani žalovaný. Právny zástupca žalobcu neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 24.04.2017 a súhlasil s tým, aby sa pojedávanie uskutočnilo aj v jeho neprítomnosti. Žalovaný sa v deň nariadeného pojednávania neospravedlnil, pričom predvolanie na pojednávanie mu bolo riadne a včas doručené elektronickou poštou dňa 12.04.2017.

49. Podľa § 137 ods. 3 S.s.p., rozsudok sa vyhlasuje ústne, ak prebehlo vo veci pojednávanie a pri vyhlasovaní je prítomný aspoň jeden účastník konania, osoba zúčastnená na konaní alebo verejnosť. Ak sú pri vyhlasovaní rozsudku prítomní iba sudcovia a zapisovateľ, rozsudok správny súd vyhlási

vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní; deň vyhlásenia sa poznamená na písomnom vyhotovení.

50. Z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania na nariadenom pojednávaní správny súd postupom podľa § 137 ods. 3 S.s.p. vyhlásil rozsudok vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu dňa 25.05.2017, ktorý bol zvesený z úradnej tabule dňa 08.06.2017.

51. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

52. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

53. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p., žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

54. Podľa § 180 ods. 1 S.s.p., žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

55. V predmetnom konaní je nesporné, že sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného v rámci konania o správnej žalobe podľa § 177 a nasl. ustanovení S.s.p.

56. Žalobca v žalobe tvrdil, že bol na svojich právach rozhodnutím a postupom žalovaného ukrátený a žiadal, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vecí, v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

57. Žalobca napadol výrok dodatočného platobného výmeru vydaného správcom dane, ktorý obsahuje nesprávne ust. § 165 ods. 2 Daňového poriadku, čo má podľa žalobcu za následok jeho nezákonnosť, keďže správca dane v danom prípade podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku nerozhodoval, ani nemohol rozhodovať. Namietal, že žalovaný sa s týmto pochybením nevyrovnal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zákonným spôsobom. Tým je založená nezrozumiteľnosť, zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Túto námietku súd považuje za neopodstatnenú. Z obsahu odôvodnenia dodatočného platobného výmeru je nesporné, že daňový úrad v konaní aplikoval ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, a že v danom prípade ide o chybu v písaní, ktorá nemá za následok nezákonnosť dodatočného platobného výmeru. S touto námietkou sa žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj vyrovnal.

58. V rámci procesných vád žalobca ďalej namietal, že daňová kontrola bola vykonávaná rozdielnymi daňovými úradmi, a to Daňovým úradom Stará Ľubovňa a dodatočný platobný výmer bol vydaný Daňovým úradom Prešov, v dôsledku čoho bolo konanie vykonaní nepríslušným resp. neprávne označeným správcom dane.

59. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola bola začatá Daňovým úradom Stará Ľubovňa na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 14.07.2011 u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010.

60. Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z.z. o správach finančnej kontroly účinného k 14.07.2011, daňovými orgánmi sú Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a daňové úrady. Na zabezpečenie výkonu niektorých činnosti daňového

riaditeľstva, daňové riaditeľstvo vytvára pracoviská daňového riaditeľstva, určuje rozsah ich činnosti a územný obvod pôsobnosti. Na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov môže daňové riaditeľstvo vytvoriť pracoviská daňových úradov.

61. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, daňové úrady sa zriaďujú pre územný obvod obce, časti obce alebo viacerých obcí, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, daňový úrad

a/ vykonáva správu daní podľa osobitného predpisu, v rámci ktorej najmä 1. eviduje a registruje daňové subjekty, 2. eviduje a účtuje daňové príjmy, 3. vyhľadáva neregistrované daňové subjekty, 4. vymáha daňové nedoplatky vrátane nedoplatkov na zrušených daniach a na odvodoch platných do 31. decembra 1992, 5. vypracúva metodiku daňovej kontroly a plán daňovej kontroly, 6. riadi pracovisko daňového úradu, 7. kontroluje daňové subjekty, b/ vykonáva na žiadosť daňového riaditeľstva analýzu uplatňovania osobitných predpisov, c) rozhoduje v daňovom konaní podľa osobitného predpisu, a to aj v prípadoch, keď sa daň vyrubuje na základe kontroly vykonanej dožiadaným daňovým úradom alebo daňovým riaditeľstvom alebo vykonanej spoločne, d) rozhoduje v správnom konaní... .

62. Podľa ods. 5 citovaného zákona, daňové úrady pôsobia v týchto sídlach: ...Stará Ľubovňa... .

63. Podľa ods. 6 citovaného zákona, územné obvody v pôsobnosti daňových úradov sú uvedené v prílohe č. 1.

64. Podľa prílohy č. 1 Daňový úrad Stará Ľubovňa tvorí obvod Vyšné Ružbachy.

65. Dňa 01.01.2012 nadobudol účinnosť zákon č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblastí daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravil postavenie organizácií, právomoc a pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti daní a poplatkov.

66. Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona, orgány štátnej správy v oblasti daní a poplatkov sú:

a) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, b) Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, c) daňové úrady.

67. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, finančné riaditeľstvo a daňové úrady sú súčasťou finančnej správy.

68. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta daňového úradu; pobočky daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident finančnej správy so súhlasom ministra financií Slovenskej republiky. Pobočka daňového úradu a kontaktné miesto daňového úradu sú organizačnou zložkou daňového úradu.

69. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, daňový úrad vykonáva pôsobnosť v územnom obvode kraja, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

70. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení, ak daňovú kontrolu začal Daňový úrad Stará Ľubovňa ako miestne príslušný správca dane a v ďalšom konaní kontrolu realizoval Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad nemožno konštatovať, že vo veci konali nepríslušné orgány štátnej správy v oblasti daní a poplatkov. Z uvedeného dôvodu je námietka žalobcu neopodstatnená.

71. Žalobca ďalej v žalobe namietal, že v rozhodnutí žalovaného sa neuvádza ako bol vypočítaný neuznaný nárok na odpočítanie dane vo výške 262 312,34 Eur uvedený na strane 5 dodatočného platobného výmeru, resp. aké skutočnosti boli podkladom pre toto určenie. Poukázal pri tom na to, že sadzba dane z pridanej hodnoty predstavuje 19% zo základu dane, t. j. pri základe dane 1.397 585,85 Eur predstavuje sadzba dane sumu 265 541,21 Eur. Neodôvodnenie spôsobu výpočtu vyrubenej dane z pridanej hodnoty považoval za dôvod pre zrušenie rozhodnutia žalovaného.

72. Z obsahu administratívneho spisu ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného súd zistil, že správca dane Daňový úrad Prešov dodatočným platobným výmerom č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov ( ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2010 v sume 265 541,29 Eur.

73. Podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb., ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.

74. Správca dane v odôvodnení dodatočného platobného výmeru jednoznačne popísal zistené rozdiely dane oproti dani uvedenej v daňovom priznaní žalobcom. Konkrétne pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa § 11 a § 11a zákona v riadkoch 05, 06, 07 a 08 daňového priznania uviedol, že v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie január 2010 žalobca vykázal na riadku 07 nadobudnutie tovaru v tuzemsku v sume 1 407 961,38 Eur. Podľa predložených dokladov bolo zistené, že žalobca nadobudol tovar v hodnote 1 397 585,85 Eur, rozdiel v riadku 08 daňového priznania je preto -1 971,35 Eur. Vo vzťahu k službám, pri ktorých príjemca platí daň podľa § 69 ods. 3 zákona v riadkoch 11 a 12 daňového priznania konštatoval, že žalobca v kontrolovanom období prijal službu preprava tovaru od zahraničnej osoby z iného členského štátu v celkovej sume 27 370,00 Eur. Keďže je miestom dodania služby podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH v tuzemskku platiteľ dane v zmysle § 69 ods. 3 zákona o DPH, zaplatiť daň pri službe dodanej zahraničnou osobou z iného členského štátu v sume 5 200,30 Eur. Splnenie tejto povinnosti žalobca v daňovom priznaní vykázal na riadkoch 07 a 08 a nie v riadkoch 11 a 12. Žalobca keďže splnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. b/ zákona o DPH, uplatnil si právo na odpočítanie dane v sume 5 200,30 Eur. Rozdiel dane v riadku 12 daňového priznania je celkom 5 200,30 Eur. Ďalej pri odpočítaní dane podľa § 51 ods. 1 a § 52 a § 54 zákona o DPH v riadku 20 a 21 daňového priznania podrobne odôvodnil otázku vzniku práva na úplne odpočítanie dane u žalobcu, konštatoval v závere, že žalobca porušil ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ dane môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovaru a služieb ako platiteľ. Správca dane neuznal nárok na odpočet dane z uvedených faktúr v sume 262 312,34 Eur. V predmetnom dodatočnom platobnom výmere správca dane popísal všetky faktúry, ktoré sú predmetom zdanenia, uviedol názov spoločnosti, číslo faktúry, dátum jej vystavenia, dátum dodania, predmet fakturácie, celkovú cenu v PLN a celkovú cenu v Eurách, na základe čoho vyčíslil rozdiel dane v riadku 21 daňového priznania 262 312,34 Eur. Z dodatočného platobného výmeru správcu dane je aj zrejmé, že suma vyrubeného rozdielu dane obsahuje aj sumu 3 228,95 Eur, ktorá vznikla v dôsledku nesprávnej výšky základu dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku uvedenej žalobcom v daňovom priznaní a k nej prislúchajúcej výšky dane. Súd sa preto nestotožňuje s námietkou žalobcu, že správca dane a žalovaný neodôvodnili spôsob výpočtu dane zistenej daňovým úradom, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia a považuje túto námietku za nedôvodnú.

75. V predmetnom konaní je sporná otázka, či žalobca mal právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ktorú si uplatnil za zdaňovacie obdobie január 2010 v daňovom priznaní ako daň pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku, ak nadobudol tovar od dodávateľa v Poľskej republike, ktorý bol prepravený do Českej republiky a následne predaný žalobcom odberateľom v Poľskej republike.

76. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov predmetom dane je:

a/ dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou,

ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b/ poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c/ nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát”), d/ dovoz tovaru do tuzemska.

77. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane.

78. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi.

79. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ak nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný ako je člensky štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Odsek 1 týmto nie je dotknutý.

80. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ak nadobúdateľ podľa odseku 2 preukáže, že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru, opraví základ dane. pričom na opravu základu dane sa primerane vzťahuje § 25.

81. Podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň. ak je daň ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a.

82. Podľa § 49 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov platiteľ môže odpočítať daň aj v prípade, ak tovary a služby použije na podnikanie v zahraničí, ak by táto daň bola odpočítateľná, keby táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku.

83. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj zo žaloby bol nesporný skutkový stav, že žalobca nadobudol tovar z Poľskej republiky pod slovenským identifikačným číslom pre daň, pričom preprava tohto tovaru skončila v Českej republike. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie a to aplikáciu ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty z dôvodu, že podľa jeho názoru miestom nadobudnutia tovaru nie je Česká republika, keďže preprava tovaru pokračovala ďalej do Poľskej republiky, teda do členského štátu konečnej spotreby. Podľa názoru žalobcu sa malo aplikovať ustanovenie § 17 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty a ako miesto nadobudnutia tovaru mala byť považovaná Slovenská republika. S týmto názorom sa súd nestotožňuje a považuje námietku žalobcu za nedôvodnú.

84. Pri uplatňovaní dane z pridanej hodnoty je rozhodnutím určenie miesta zdaniteľného obchodu. Základné pravidlo určenia miesta nadobudnutia tovaru z iného členského štátu upravuje ustanovenie § 17 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty ako miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi. Žalobca si objednal tovar od poľského dodávateľa pod slovenským identifikačným číslom pre DPH, pričom tento tovar bol pripravený do Českej republiky. Teda miesto nadobudnutia tovaru v danom prípade je Česká republika, pretože tam skončilo odosielanie, resp. preprava tovaru k nadobúdateľovi.

85. Súd sa stotožňuje s názorom a odôvodnením rozhodnutia žalovaného, ktorý aplikoval ustanovenie § 17 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože žalobca objednával tovar pod slovenským identifikačným číslom, teda číslom, ktoré mu bolo pridelené v tuzemsku. Žalobca síce v žalobných námietkach rovnako argumentuje ustanovením § 17 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, ktoré si vykladá tak, že ak si ako nadobúdateľ tovaru objednal tovar pod identifikačným číslom pre daň pridelené v tuzemsku, teda bolo pridelené iným členským štátom ako je členský štát, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý mu pridelil identifikačné číslo pre daň, t. j. Slovenská republika. Opomenul však ďalšiu podmienku, ktorá je uvedená v tomto ustanovení a z ktorej vyplýva, že ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru.

86. Súd tak ako aj žalovaný poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-536/08 a C-539/08, ktorého predmetom boli návrhy na prejudiciálne konanie a týkalo sa uplatňovania článku 17 ods. 2 a 3 a článku 28b A ods. 2 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty, v ktorom sa riešila rovnako sporná otázka, či právo na okamžitý odpočet musí byť priznané zdaniteľnej osobe v prípade uvedenom článku 28b A ods. 2 v prvom pododseku 6 smernice alebo či v prípade, že zdaniteľná osoba nepreukázala, že dotknuté nadobudnutie tovaru v rámci spoločenstva bolo predmetom DPH v členskom štáte ukončenia odoslania alebo prepravy podlieha uvedená osoba tejto dani v členskom štáte, ktorý vydal identifikačné číslo. Súdny dvor v tomto prípade dospel k záveru, že nemožno plnenie za okolnosti, že tovar zdanený ako nadobudnutie v rámci Spoločenstva, ktoré sa podľa článku 28a ods. 2 prvého pododseku 6 smernice považuje za uskutočnené v členskom štáte, ktorý vydal identifikačné číslo, nebol do uvedeného členského štátu skutočne dovezený za plnenie, ktoré zakladá právo na odpočet v zmysle článku 17 šiestej smernice. Na takéto nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva sa nemôže vzťahovať všeobecná úprava odpočtu obsiahnutá v uvedenom článku. Táto všeobecná úprava odpočtu dane aká je upravená v článku 17 šiestej smernice nemôže v takejto situácii nahradiť osobitnú úpravu obsiahnutú v článku 28b A ods. 2 v druhom pododseku tejto smernice, ktorá vychádza z mechanizmu zníženia základu dane umožňujúceho korigovať dvojité zdanenie. Ak by sa právo na odpočet v takomto prípade priznali, mohlo by to viesť k narušeniu potrebného účinku článku 28b A ods. 2 druhého a tretieho pododseku šiestej smernice, keďže zdaniteľná osoba, ktorej sa priznalo právo na odpočet v členkom štáte, ktorý vydal identifikačné číslo, by už nebola motivovaná preukázať zdanenie dotknutého nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva v členkom štáte, kde došlo k ukončeniu odoslania alebo prepravy. Takéto riešenie by mohlo nakoniec ohroziť uplatnenie základného pravidla, podľa ktorého sa pokiaľ ide o nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva, miesto zdanenia nachádza v členskom štáte ukončenia odoslania alebo prepravy, teda v členkom štáte konečnej spotreby. Súdny dvor následne rozhodol tak, že článok 17 ods. 2 a 3 ako aj článok 28b A ods. 2 šiestej smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zdaniteľná osoba, ktorá sa nachádza v situácii opísanej v prvom pododseku posledného uvedeného ustanovenia nemá právo na okamžitý odpočet DPH, ktorou bolo na vstupe zaťažené nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva. Článok 28b A ods. 1 a 2 smernice je totožný s ustanovením § 17 ods. 1 a 2 zákona o dani z pridanej hodnoty. Táto smernica bolo v podstate implementovaná do tohto právneho predpisu. V súčasnosti je platná smernica Rady 2006/112/ ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.01.2007 a ktorá miesto nadobudnutia tovaru ako je to v prípade žalobcu upravuje v článku 40, 41 a 42 tejto smernice.

87. Podľa článku 40 smernice Rady č. 2006/112/ES (článok 28 b bod A ods. 1 smernice Rady 77/388/ EHS) sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva považuje miesto, kde sa končí odoslanie alebo preprava tovaru nadobúdateľovi.

88. Podľa článku 41 smernice Rady č. 2006/112/ES (článok 28b bod A ods. 2 prvý a druhý pododsek smernice Rady 77/388/EHS) bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 40, sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva v zmysle článku 2 ods. i písm. b) bodu (i) považuje miesto na území členského štátu, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ uskutočnil toto nadobudnutie, ak nadobúdateľ nepreukáže, že nadobudnutie sa zdanilo v súlade s článkom 40. Ak podľa článku 40 nadobudnutie podlieha DPH v členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru končí, po tom. ako bolo zdanené v súlade s prvým odsekom, základ dane sa primerane zníži v členskom štáte, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ toto nadobudnutie uskutočnil.

89. Podľa článku 42 smernice Rady č. 2006/112/ES (článok 28b bod A ods. 2 tretí pododsek smernice Rady 77/388/EHS) prvý odsek článku 41 sa neuplatňuje a nadobudnutie tovaru v rámci Spoločenstva sa považuje za zdanené podľa článku 40, ak sú splnené tieto podmienky:

a) nadobúdateľ preukáže, že toto nadobudnutie uskutočnil na území členského štátu určeného v súlade s článkom 40 na účely následného dodania, v súvislosti s ktorým bol príjemca tovaru označený za osobu povinnú platiť daň v súlade s článkom 197; b) nadobúdateľ splnil povinnosti súvisiace s podaním súhrnného výkazu stanovené v článku 265.

90. Vychádzajúc z vyššie uvedených princípov žalobca pri takomto spôsobe obchodovania má povinnosť zdaniť nadobudnutie tovaru v Českej republike a zároveň pri splnení podmienok ustanovených zákonom platným v Českej republike uplatniť si z tohto nadobudnutia tovaru odpočítanie dane. Zároveň však musí zdaniť nadobudnutie tovaru v Slovenskej republiky, avšak bez nároku na jej odpočítanie. Priznanú daň si však môže nárokovať na vrátenie, resp. opraviť základ dane po preukázaní, že nadobudnutie tovaru bolo zdanené v Českej republike. Je zrejmé, že žalobca v tomto prípade takto nepostupoval a nepreukázal zdanenie nadobudnutého tovaru v Českej republike.

91. Súd sa stotožňuje aj s aplikáciou a odôvodnením ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty správcom dane a žalovaným. Žalobca ako platiteľ dane nadobudol tovar, ktorý je predmetom dane v Českej republike a v Českej republike ho použil aj na ďalší predaj, teda tento tovar nepoužil na svoje zdaniteľné obchody v Slovenskej republike ako platiteľ a nevzniká mu nárok na odpočítanie dane z tohto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu.

92. K námietke žalobcu, že správca dane pred prerokovaním protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly dňa 18.06.2012 akceptoval vyjadrenie žalobcu k tomuto protokolu predložené v ten istý deň a ktoré mu bolo predložené po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na vyjadrenie súd uvádza, že v danom prípade nemožno považovať postup správcu dane za nezákonný, pretože tento postup bol na prospech žalobcu.

93. Opodstatnená je námietka žalobcu, že dodatočné platobné výmery neboli vydané v zákonom stanovenej lehote v dôsledku nesprávneho doručovania platobných výmerov nie zástupcovi žalobcu, ale priamo žalobcovi.

94. Podľa ustanovenia § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb., ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia ( § 15 ods. 13 ) dodatočný platobný výmer ...

95. Podľa 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., lehota na rozhodnutie je zachovaná, ak v posledný deň lehoty daňový subjekt prevezme rozhodnutie u správcu dane alebo ak správca dane odovzdá rozhodnutie na poštovú prepravu prostredníctvom pošty alebo doručí rozhodnutie elektronickými prostriedkami podľa § 17a.

96. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu Protokol z daňovej kontroly bol prerokovaný dňa 18.06.2012 a dodatočný platobný výmer bol vydaný dňa 22.06.2012, t. j. v zákonom stanovenej lehote 15 dní podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. Zákon však upravuje aj lehotu vo vzťahu k doručeniu platobného výmeru v § 30a ods. 7 zákona, z ktorého jednoznačne vyplýva, že lehota na rozhodnutie je zachovaná ak posledný deň lehoty daňový subjekt prevezme rozhodnutie u správcu dane alebo ak správca dane odovzdá rozhodnutie na poštovú prepravu prostredníctvom pošty alebo doručí rozhodnutie elektronickými prostriedkami. V danom prípade správca dane dodatočný platobný výmer nedoručoval zákonným spôsobom splnomocnenému zástupcovi Ing. Mariánovi J., ale žalobcovi, pričom splnomocnený zástupca dodatočný platobný výmer prevzal až dňa 09.11.2012. Ide tu teda o procesné pochybenie správcu dane, ktoré však nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia. V týchto prípadoch je ochrana zabezpečovaná v rámci konania proti nečinnosti orgánov verejnej správy podľa § 250e O.s.p. tak ako to vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 3Sžf 69/2014 zo dňa 04.08.2015.

97. Obsah administratívneho spisu tvorí žiadosť zo dňa 21.07.2011, ktorá bola Daňovému úradu Stará Ľubovňa doručená dňa 26.07.2011, ktorou konateľka žalobcu žiadala na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 14.07.2011 č. XXX/XXX/XXXXXX/XXXX/Kar z dôvodu nekompletnosti došlých a vyšlých faktúr za obdobie prvý a druhý štvrťrok roka 2010 o posun začatia daňovej kontroly na deň 18.08.2011. V spise sa nachádza aj úradný záznam zo dňa 01.08.2011 napísaný Daňovým úradom Stará Ľubovňa podľa § 12 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého vyplýva, že dňa 26.07.2011 požiadal zástupca žalobcu S. J. o preloženie daňovej kontroly za rok 2010 zo dňa 01.08.2011 na 08.08.2011. Správca dane akceptoval žiadosť žalobcu a daňová kontrola sa začne 08.08.2011. Z uvedeného vyplýva, že obsah úradného záznamu je v rozpore so žiadosťou, ktorá bola doručená Daňovému úradu Stará Ľubovňa v ten istý deň. Správca dane Daňový úrad Stará Ľubovňa mal v danom prípade aplikovať v daňovom konaní ust. § 9 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého, ak v tej istej veci koná daňový subjekt a ním zvolený zástupca a ich konanie si odporuje, rešpektuje správca dane konanie daňového subjektu. Správca dane o tom vyrozumie zástupcu daňového subjektu. Správca dane podľa tohto citovaného ustanovenia nepostupoval. Ide o vadu v konaní, ktorá je neodstraniteľná. Nie je však tak závažnej povahy, aby spôsobila nezákonnosť daňovej kontroly ako aj celého konania. Žalobca v žalobe nenamietal, že by týmto postupom správcu dane mu bolo zabránené uplatňovať svoje práva v daňovom konaní.

98. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v súlade s ustanovením § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. Dostatočne a presvedčivo sa vyrovnal aj s odvolacími námietkami žalobcu. Správny súd preto nepovažuje za opodstatnenú námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť.

99. Správny súd na základe vyššie uvedených dôvodov žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

100. O trovách konania správny súd rozhodol podľa ust. § 167 v spojení s § 168 S.s.p. Žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. V prípade žalovaného správny súd nezistil dôvody, pre ktoré možno spravodlivo požadovať náhradu trov konania od žalobcu.

101. Senát správneho súdu sa uzniesol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.), a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 S.s.p.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov podľa § 449 ods. 2 S.s.p.