Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 313/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom

JUDr. Jurajom Birošom, Rázusova 1, Košice, pre namietané porušenie jeho základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. -902 z 30. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. januára

2017 sa (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu,

ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených základných práv

a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -902 z 30. júna 2015 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

krajskému súdu ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Košice II

(ďalej len „okresný súd“) na základe návrhu (ďalej len „odporkyňa“)

uznesením sp. zn. z 2. apríla 2012 povolil obnovu konania vedeného týmto

súdom pod sp. zn. , v ktorom sa sťažovateľ vystupujúci v procesnom

postavení navrhovateľa (ako právny nástupca ) domáhal proti odporkyni zaplatenia

sumy 9 462,17 € s príslušenstvom z titulu uhradenia ceny, resp. doplatku ceny prevedených

protetických prác za obdobie január až október 1994, ktoré jej boli vyfakturované faktúrami

č. 0194 a č. 0294 a doručené 22. novembra 1994. Prihliadajúc na skutkové a právne závery

pôvodného konania vrátane záverov znaleckého posudku vypracovaného znalcom

, ktorý v odpovedi na otázku okresného súdu č. 2 uviedol, že „fakturácia mala

byť znížená o výšku úhrad vykonaných priamymi platbami šekmi“, ako aj na nové dôkazy

predložené odporkyňou (č. l. 570 až 706 a č. l. 731 spisu okresného súdu) a svedecké

výpovede bývalej zamestnankyne obchodnej spoločnosti –

a účtovníčky , okresný súd rozsudkom č. k. -837 z 13. decembra

2013 návrh sťažovateľa zamietol, pretože dospel k záveru, že „pohľadávky uplatnené

v tomto konaní... podľa a zanikli splnením ešte pred

podaním žaloby. K tomuto záveru súd dospel zo zistenia, že plnenie poskytnuté spoločnosti

v súvislosti s úhradou záväzkov celkovo predstavovalo sumu

vo výške 703.150 Sk (zálohy 260.645,- Sk + zápočet 214.197,- Sk + priame platby 228.308,-

Sk), pričom hodnota vykonaných protetických prác v danom období bola vo výške 548.555,-

Sk, prípadne v hodnote 551.125,- Sk... Právne nepodstatná je... námietka žalobcu

o nemožnosti niektorých priamych platieb na účet pred jeho

vznikom (20. 12. 1993) a to z dôvodu, že súd spoľahlivo zistil výšku priamych platieb

pacientov žalovanej z listu žalobcu zo dňa 3. 2. 1995 a tiež z dôvodu, že pre rozhodnutie

sú podstatné priame platby v roku 1994. Zároveň súd poukazuje na to, že

bol založený dňa 31. 8. 1993 a že účet na ktorý boli poukazované platby pred

vznikom spoločnosti patril skutočne spoločnosti Tu konajúci súd

poznamenáva, že s pohľadom na znenie (konanie zakladateľov

pred vznikom spoločnosti) takáto situácia mohla reálne nastať.“.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal,

že „uvedený záver... nie je v súlade s vykonanými dôkazmi vyplývajúcimi z pôvodného

konania, ako aj z dôkazov, ktoré vykonal súd v rámci povolenej obnovy konania. Súd prvého

stupňa z vykonaných dôkazov nesprávne vyhodnotil skutkový stav... Považoval za úplne

nesprávny právny záver súdu, že pohľadávka žalobcu zanikla započítaním v súlade s § 580

a to listom žalobcu zo dňa 3. 2. 1995. Záver súdu o zániku nároku

žalobcom jeho započítaním je... prekvapujúci, ktorý nemá oporu v doterajšom dokazovaní...

Zároveň zdôraznil, že nepovažuje za správny záver súdu prvého stupňa, že sporné

nadštandardné výkony boli zaúčtované v predmetných faktúrach spoločnosti

napriek tomu, že ich pacienti hradili na účet spoločnosti

... Tento záver súdu, ktorý odôvodnil vykonaním výsluchu svedkyne

, je nesprávny... V tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť výpovede znalca

(na pojednávaní 27. 2. 2008), ktorý uviedol, že v predložených dokladoch

vyúčtovania sú účtované štandardné stomatologické výkony, čiže výkony, ktoré sú

štandardné účtované, ale nejde o nadštandard. Tieto veci neboli uhrádzané šekom zo strany

pacienta. Znalec uviedol, že išlo o štandardné výkony a ceny mali byť hradené poisťovňou,

pričom potvrdil, že fakturované ceny sú cenami, ktoré sú obvyklé. Poukázal na to,

že predložené laboratórne štítky (zo strany žalovanej) žiadnym spôsobom nevyvrátili tieto

závery znalca, že výkony, ktoré sú účtované v primárnych zúčtovacích dokladoch zubnej

techniky sú štandardné stomatologické výkony.“.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne

správny podľa v tom čase účinného a (ďalej

len „OSP“).

5. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 26. októbra 2016 odmietol z dôvodu, že jeho prípustnosť nebolo možné vyvodiť z § 238

a nezistil ani vady konania podľa vrátane odňatia možnosti konať

pred súdom [písm. f)], ktoré sťažovateľ uplatnil ako dovolací dôvod. V odôvodnení svojho

rozhodnutia pritom najvyšší súd, vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, konštatoval, že

„nedošlo postupom odvolacieho súdu k takému zásahu do procesných práv žalobcu,

ktorého dôsledkom by bolo odňatie možnosti konať pred súdom... Zároveň je potrebné

uviesť, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré účastníkmi

navrhnuté dôkazy vykonal, k akým skutkovým záverom došiel, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nesplnení podmienok pre vyhovenie návrhu zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu

vysvetlil... Najvyšší súd... dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa

nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s ... a že

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ).“.

6. S uvedenými závermi okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí

a s poukazom na argumentáciu, ktorú vzniesol v konaniach pred nimi, v sťažnosti namieta,

že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho v záhlaví označené základné

práva a slobody. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za

nepresvedčivý, rozporuplný a nedostatočne odôvodnený, pretože podľa jeho názoru

„neodstránil nesprávne právne závery súdu prvého stupňa, najmä pokiaľ sa týka

vyhodnotenia dôkazov podľa vo vzťahu k výpovedi svedkyne A. F. ...

Za vierohodnú výpoveď tejto svedkyne je potrebné považovať jej výpoveď v pôvodnom

konaní už aj vzhľadom na kratší časový úsek medzi rozhodnými udalosťami a jej svedeckou

výpoveďou... Hodnotenie znaleckého dokazovania a výpovede znalca zo strany súdu prvého

stupňa bolo prekvapivé, pretože oproti pôvodnému konaniu závery znalca po povolení

obnovy konania žiadny z účastníkov nenamietal.“. Citujúc z konkrétnej judikatúry

ústavného súdu týkajúcej sa problematiky dokazovania pred všeobecnými súdmi,

sťažovateľ zároveň tvrdí, že „súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť

a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol

vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, príp. aj prečo sa s niektorými dôkaznými

návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými

dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti

rozhodnutia.“.

II.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane

judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

9. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok

prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal

v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti

uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne

neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde považoval v jeho prípade za zachovanú.

10. So zreteľom na skutočnosť, že krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia

zvolil postup podľa v tom čase účinného a , sa ústavný súd na účely

overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok (bod 6) oboznámil nielen s odôvodnením

napadnutého (potvrdzujúceho) rozsudku, ale aj s odôvodnením rozsudku okresného súdu,

ktorým „v rámci tohto obnoveného konania v súlade s § 235 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku pôvodne vydané rozhodnutie zmenil“ tak, že návrh sťažovateľa zamietol, pretože

„nové dôkazy preukázali skutočnosť, že žalobcom uplatnená pohľadávka bola v plnom

rozsahu uhradená“ (bod 2). Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný

súd zároveň zistil, že krajský súd „sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením skutkového

stavu i s právnym záverom súdu prvého stupňa“, pričom na zdôraznenie správnosti

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu konštatoval, že «z hľadiska námietky

nevieryhodnosti svedeckej výpovede svedkyne A. F. je potrebné uviesť, že je

neakceptovateľná v odvolacom konaní... námietka o obsahovej neobjektívnosti tejto

svedkyne. Ide o svedkyňu, ktorá bola v pozícii vedúcej zubnej techničky právneho

predchodcu žalobcu a osobne vystupovala v pozícií kolegyne obidvoch terajších účastníkov

konania. Žiadna námietka, ktorá by spochybňovala vierohodnosť jej výpovede zo strany

účastníkov na pojednávaní dňa 14. 6. 2013, ako ani v ďalšom období, nebola prednesená.

Jej výpoveď pritom obsahovo súladí s listinnými dôkazmi, predovšetkým s tými, ktoré boli

predložené súdu v rámci povolenej obnovy konania (laboratórne štítky, ktorých obsah

nepopieral ani žalobca)...

K námietke nevieryhodnosti svedkyne je potrebné uviesť, že je neakceptovateľná

aj z dôvodu, že súd pri výkone tohto dôkazu za prítomnosti účastníkov sporu postupoval

v plnom rozsahu v súlade s ustanovením Nie je možné akceptovať námietku,

že výpoveď svedkyne je spochybňovaná záverom znalca. Znalec totiž nebol oboznámený

s ďalšími dokladmi (ktoré boli predložené v rámci obnovy konania) a k týmto otázkam

sa nevyjadril, pričom účastníci konania ani nenavrhovali vykonanie takéhoto dôkazu.

Súd pritom v konaní hodnotí dôkaz znalcom, ako každý iný dôkaz...

Písomný znalecký posudok (podaný v pôvodnom konaní), taktiež podporuje skutkový

záver súdu prvého stupňa. Je potrebné podotknúť, že do ukončenia dokazovania pred súdom

prvého stupňa účastníci ani nenavrhovali doplnenie znaleckého dokazovania...

List zo dňa 3. 2. 1995, ktorý je uvedený s názvom „Vysporiadanie úhrad za

stomatoprotetické práce“ bol vypracovaný právnym predchodcom žalobcu a bol

adresovaný žalovanej...

Uvedené písomné oznámenie spĺňa... všetky kritéria § 580 a súčasne § 37 ods. 1

o určitosti prejavu vôle, ktorá smeruje k započítaniu pohľadávok

(špecifikované je presné obdobie, presný rozsah súm a v akom rozsahu dochádza

k započítaniu, aký je zostatok dlhu).

Je potrebné podotknúť, že uvedená listina bola súdom daná k dispozícii na podrobné

vyjadrenie žalobcovi, ktorý vo vyjadrení (v rámci konania pred súdom prvého stupňa)

nespochybňoval jednotlivé sumy a nároky uvedené v tomto liste. Až v odvolacom konaní

spochybňoval existenciu dlhu (uvedenú ako pôžičky), a o tom predložil dôkazy...

V tomto rozsahu je preto správny záver súdu prvého stupňa, že došlo zákonným

spôsobom účinne k započítaniu tejto sumy ako plnenia uhradeného zo strany žalovanej

žalobcovi, ktoré plnili pacienti. V tejto súvislosti je potrebné ešte zdôrazniť všeobecnú

platnú zásadu, že už raz urobený kompenzačný prejav nemožno odvolať.».

11. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského

súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich a nadväzujúcich

na prvostupňové konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu vzhľadom

na jeho právomoci (kompetencie) v odvolacom konaní (po povolení obnovy konania) boli

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa (bod 3) zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ).

12. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa dokazovania vykonaného

okresným súdom zároveň treba osobitne zdôrazniť, že ústavný súd pri preskúmavaní

ústavnosti rozhodnutí vydaných vo všeobecnom súdnictve nevykonáva dokazovanie,

nepreukazuje skutkové okolnosti prípadu tak ako všeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom

práva, a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle jeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha

hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb ani vykonané

dôkazy, výsluchy strán, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie, predložené listiny a iné,

resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup

ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s právomocami ústavného súdu,

ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho

konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy

(, ). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie vyplývajúce

najmä z až rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“

hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval ().

13. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania

preto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa

zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať,

byť prítomný na vykonávaní dokazovania ( ) vrátane práva klásť

účastníkom otázky ( ) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom

sa vyjadrovať ( a ods. ; m. m. ).

14. Do obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne

sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(m. m. ), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým,

že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie

náležite odôvodní ().

15. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného

súdu svojím vlastným (, , ). Stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ). O taký prípad tu však nejde.

16. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, pričom z tohto rozsudku nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním

mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok

podľa ani práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ústavný súd jeho sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017