Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 313/2017
PDF · 211.7 KB
No categories available
III. ÚS 313/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom
JUDr. Jurajom Birošom, Rázusova 1, Košice, pre namietané porušenie jeho základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 3 Cob 67/2014-902 z 30. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. januára
2017 sa (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu,
ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených základných práv
a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 Cob 67/2014-902 z 30. júna 2015 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
krajskému súdu ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Košice II
(ďalej len „okresný súd“) na základe návrhu (ďalej len „odporkyňa“)
uznesením sp. zn. 34 Cb 214/2010 z 2. apríla 2012 povolil obnovu konania vedeného týmto
súdom pod sp. zn. 31 Cb 608/1998, v ktorom sa sťažovateľ vystupujúci v procesnom
postavení navrhovateľa (ako právny nástupca ) domáhal proti odporkyni zaplatenia
sumy 9 462,17 € s príslušenstvom z titulu uhradenia ceny, resp. doplatku ceny prevedených
protetických prác za obdobie január až október 1994, ktoré jej boli vyfakturované faktúrami
č. 0194 a č. 0294 a doručené 22. novembra 1994. Prihliadajúc na skutkové a právne závery
pôvodného konania vrátane záverov znaleckého posudku vypracovaného znalcom
, ktorý v odpovedi na otázku okresného súdu č. 2 uviedol, že „fakturácia mala
byť znížená o výšku úhrad vykonaných priamymi platbami šekmi“, ako aj na nové dôkazy
predložené odporkyňou (č. l. 570 až 706 a č. l. 731 spisu okresného súdu) a svedecké
výpovede bývalej zamestnankyne obchodnej spoločnosti –
a účtovníčky , okresný súd rozsudkom č. k. 31 Cb 608/1998-837 z 13. decembra
2013 návrh sťažovateľa zamietol, pretože dospel k záveru, že „pohľadávky uplatnené
v tomto konaní... podľa § 324 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka zanikli splnením ešte pred
podaním žaloby. K tomuto záveru súd dospel zo zistenia, že plnenie poskytnuté spoločnosti
v súvislosti s úhradou záväzkov celkovo predstavovalo sumu
vo výške 703.150 Sk (zálohy 260.645,- Sk + zápočet 214.197,- Sk + priame platby 228.308,-
Sk), pričom hodnota vykonaných protetických prác v danom období bola vo výške 548.555,-
Sk, prípadne v hodnote 551.125,- Sk... Právne nepodstatná je... námietka žalobcu
o nemožnosti niektorých priamych platieb na účet pred jeho
vznikom (20. 12. 1993) a to z dôvodu, že súd spoľahlivo zistil výšku priamych platieb
pacientov žalovanej z listu žalobcu zo dňa 3. 2. 1995 a tiež z dôvodu, že pre rozhodnutie
sú podstatné priame platby v roku 1994. Zároveň súd poukazuje na to, že
bol založený dňa 31. 8. 1993 a že účet na ktorý boli poukazované platby pred
vznikom spoločnosti patril skutočne spoločnosti Tu konajúci súd
poznamenáva, že s pohľadom na znenie § 64 Obchodného zákonníka (konanie zakladateľov
pred vznikom spoločnosti) takáto situácia mohla reálne nastať.“.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal,
že „uvedený záver... nie je v súlade s vykonanými dôkazmi vyplývajúcimi z pôvodného
konania, ako aj z dôkazov, ktoré vykonal súd v rámci povolenej obnovy konania. Súd prvého
stupňa z vykonaných dôkazov nesprávne vyhodnotil skutkový stav... Považoval za úplne
nesprávny právny záver súdu, že pohľadávka žalobcu zanikla započítaním v súlade s § 580
Občianskeho zákonníka a to listom žalobcu zo dňa 3. 2. 1995. Záver súdu o zániku nároku
žalobcom jeho započítaním je... prekvapujúci, ktorý nemá oporu v doterajšom dokazovaní...
Zároveň zdôraznil, že nepovažuje za správny záver súdu prvého stupňa, že sporné
nadštandardné výkony boli zaúčtované v predmetných faktúrach spoločnosti
napriek tomu, že ich pacienti hradili na účet spoločnosti
... Tento záver súdu, ktorý odôvodnil vykonaním výsluchu svedkyne
, je nesprávny... V tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť výpovede znalca
(na pojednávaní 27. 2. 2008), ktorý uviedol, že v predložených dokladoch
vyúčtovania sú účtované štandardné stomatologické výkony, čiže výkony, ktoré sú
štandardné účtované, ale nejde o nadštandard. Tieto veci neboli uhrádzané šekom zo strany
pacienta. Znalec uviedol, že išlo o štandardné výkony a ceny mali byť hradené poisťovňou,
pričom potvrdil, že fakturované ceny sú cenami, ktoré sú obvyklé. Poukázal na to,
že predložené laboratórne štítky (zo strany žalovanej) žiadnym spôsobom nevyvrátili tieto
závery znalca, že výkony, ktoré sú účtované v primárnych zúčtovacích dokladoch zubnej
techniky sú štandardné stomatologické výkony.“.
4. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne
správny podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“).
5. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 44/2016
z 26. októbra 2016 odmietol z dôvodu, že jeho prípustnosť nebolo možné vyvodiť z § 238
OSP a nezistil ani vady konania podľa § 237 ods. 1 OSP vrátane odňatia možnosti konať
pred súdom [písm. f)], ktoré sťažovateľ uplatnil ako dovolací dôvod. V odôvodnení svojho
rozhodnutia pritom najvyšší súd, vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, konštatoval, že
„nedošlo postupom odvolacieho súdu k takému zásahu do procesných práv žalobcu,
ktorého dôsledkom by bolo odňatie možnosti konať pred súdom... Zároveň je potrebné
uviesť, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré účastníkmi
navrhnuté dôkazy vykonal, k akým skutkovým záverom došiel, citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver
o nesplnení podmienok pre vyhovenie návrhu zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu
vysvetlil... Najvyšší súd... dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa
nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy... a že
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).“.
6. S uvedenými závermi okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí
a s poukazom na argumentáciu, ktorú vzniesol v konaniach pred nimi, v sťažnosti namieta,
že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho v záhlaví označené základné
práva a slobody. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za
nepresvedčivý, rozporuplný a nedostatočne odôvodnený, pretože podľa jeho názoru
„neodstránil nesprávne právne závery súdu prvého stupňa, najmä pokiaľ sa týka
vyhodnotenia dôkazov podľa § 132 O. s. p. vo vzťahu k výpovedi svedkyne A. F. ...
Za vierohodnú výpoveď tejto svedkyne je potrebné považovať jej výpoveď v pôvodnom
konaní už aj vzhľadom na kratší časový úsek medzi rozhodnými udalosťami a jej svedeckou
výpoveďou... Hodnotenie znaleckého dokazovania a výpovede znalca zo strany súdu prvého
stupňa bolo prekvapivé, pretože oproti pôvodnému konaniu závery znalca po povolení
obnovy konania žiadny z účastníkov nenamietal.“. Citujúc z konkrétnej judikatúry
ústavného súdu týkajúcej sa problematiky dokazovania pred všeobecnými súdmi,
sťažovateľ zároveň tvrdí, že „súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť
a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol
vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, príp. aj prečo sa s niektorými dôkaznými
návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými
dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti
rozhodnutia.“.
II.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane
judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
9. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok
prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal
v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti
uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne
neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde považoval v jeho prípade za zachovanú.
10. So zreteľom na skutočnosť, že krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia
zvolil postup podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 OSP, sa ústavný súd na účely
overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok (bod 6) oboznámil nielen s odôvodnením
napadnutého (potvrdzujúceho) rozsudku, ale aj s odôvodnením rozsudku okresného súdu,
ktorým „v rámci tohto obnoveného konania v súlade s § 235 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku pôvodne vydané rozhodnutie zmenil“ tak, že návrh sťažovateľa zamietol, pretože
„nové dôkazy preukázali skutočnosť, že žalobcom uplatnená pohľadávka bola v plnom
rozsahu uhradená“ (bod 2). Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný
súd zároveň zistil, že krajský súd „sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením skutkového
stavu i s právnym záverom súdu prvého stupňa“, pričom na zdôraznenie správnosti
odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu konštatoval, že «z hľadiska námietky
nevieryhodnosti svedeckej výpovede svedkyne A. F. je potrebné uviesť, že je
neakceptovateľná v odvolacom konaní... námietka o obsahovej neobjektívnosti tejto
svedkyne. Ide o svedkyňu, ktorá bola v pozícii vedúcej zubnej techničky právneho
predchodcu žalobcu a osobne vystupovala v pozícií kolegyne obidvoch terajších účastníkov
konania. Žiadna námietka, ktorá by spochybňovala vierohodnosť jej výpovede zo strany
účastníkov na pojednávaní dňa 14. 6. 2013, ako ani v ďalšom období, nebola prednesená.
Jej výpoveď pritom obsahovo súladí s listinnými dôkazmi, predovšetkým s tými, ktoré boli
predložené súdu v rámci povolenej obnovy konania (laboratórne štítky, ktorých obsah
nepopieral ani žalobca)...
K námietke nevieryhodnosti svedkyne je potrebné uviesť, že je neakceptovateľná
aj z dôvodu, že súd pri výkone tohto dôkazu za prítomnosti účastníkov sporu postupoval
v plnom rozsahu v súlade s ustanovením § 126 O. s. p. Nie je možné akceptovať námietku,
že výpoveď svedkyne je spochybňovaná záverom znalca. Znalec totiž nebol oboznámený
s ďalšími dokladmi (ktoré boli predložené v rámci obnovy konania) a k týmto otázkam
sa nevyjadril, pričom účastníci konania ani nenavrhovali vykonanie takéhoto dôkazu.
Súd pritom v konaní hodnotí dôkaz znalcom, ako každý iný dôkaz...
Písomný znalecký posudok (podaný v pôvodnom konaní), taktiež podporuje skutkový
záver súdu prvého stupňa. Je potrebné podotknúť, že do ukončenia dokazovania pred súdom
prvého stupňa účastníci ani nenavrhovali doplnenie znaleckého dokazovania...
List zo dňa 3. 2. 1995, ktorý je uvedený s názvom „Vysporiadanie úhrad za
stomatoprotetické práce“ bol vypracovaný právnym predchodcom žalobcu a bol
adresovaný žalovanej...
Uvedené písomné oznámenie spĺňa... všetky kritéria § 580 a súčasne § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka o určitosti prejavu vôle, ktorá smeruje k započítaniu pohľadávok
(špecifikované je presné obdobie, presný rozsah súm a v akom rozsahu dochádza
k započítaniu, aký je zostatok dlhu).
Je potrebné podotknúť, že uvedená listina bola súdom daná k dispozícii na podrobné
vyjadrenie žalobcovi, ktorý vo vyjadrení (v rámci konania pred súdom prvého stupňa)
nespochybňoval jednotlivé sumy a nároky uvedené v tomto liste. Až v odvolacom konaní
spochybňoval existenciu dlhu (uvedenú ako pôžičky), a o tom predložil dôkazy...
V tomto rozsahu je preto správny záver súdu prvého stupňa, že došlo zákonným
spôsobom účinne k započítaniu tejto sumy ako plnenia uhradeného zo strany žalovanej
žalobcovi, ktoré plnili pacienti. V tejto súvislosti je potrebné ešte zdôrazniť všeobecnú
platnú zásadu, že už raz urobený kompenzačný prejav nemožno odvolať.».
11. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského
súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich a nadväzujúcich
na prvostupňové konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu vzhľadom
na jeho právomoci (kompetencie) v odvolacom konaní (po povolení obnovy konania) boli
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa (bod 3) zaoberal v rozsahu,
ktorý postačuje na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
12. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa dokazovania vykonaného
okresným súdom zároveň treba osobitne zdôrazniť, že ústavný súd pri preskúmavaní
ústavnosti rozhodnutí vydaných vo všeobecnom súdnictve nevykonáva dokazovanie,
nepreukazuje skutkové okolnosti prípadu tak ako všeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom
práva, a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle jeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha
hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb ani vykonané
dôkazy, výsluchy strán, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie, predložené listiny a iné,
resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup
ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s právomocami ústavného súdu,
ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho
konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy
(III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie vyplývajúce
najmä z čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“
hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám
nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
13. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania
preto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa
zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať,
byť prítomný na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 OSP) vrátane práva klásť
účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom
sa vyjadrovať (§ 123 a § 129 ods. OSP; m. m. III. ÚS 60/04).
14. Do obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým,
že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie
náležite odôvodní (II. ÚS 77/06).
15. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného
súdu svojím vlastným (I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012). Stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). O taký prípad tu však nejde.
16. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pričom z tohto rozsudku nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním
mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ústavný súd jeho sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017