Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 193/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti , zastúpeného

spoločnosťou FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., M. Pišúta 936/16, Liptovský Mikuláš,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ivan Fiačan, PhD., pre namietané porušenie

základných práv podľa a podľa , ako

aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. novembra

2015 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. novembra 2015 p o r u š e n é

b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 459,33 € (slovom štyristopäťdesiatdeväť eur a tridsaťtri centov)

na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., M. Pišúta

936/16, Liptovský Mikuláš, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením č. k. -21 z 21. marca 2017 Ústavný súd Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“) pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj práv podľa

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je fyzickou osobou, ktorá sa ako

žalobca v konaní pred správnymi súdmi žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu podľa a nasl. (ďalej

aj „OSP“) domáhal preskúmania zákonnosti a postupu Úradu geodézie, kartografie

a katastra Slovenskej republiky, Bratislava, a jeho rozhodnutia č. PO-6160/2011/SI

z 15. septembra 2011.

3. V predmetnej právnej veci najvyšší súd konal ako odvolací súd o odvolaní

sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo

„prvostupňový súd“) sp. zn. z 3. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu z 3. júna 2014“), ktorým súd prvého stupňa žalobu sťažovateľa zamietol. Napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu bol prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdený.

4. Tomuto konaniu pred správnymi súdmi predchádzal skutkový stav, ktorý

sťažovateľ opisuje takto:

«Bývalá Správa katastra Liptovský Mikuláš rozhodnutím č. V 685/2003 zo dňa

11.4.2003 povolila vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe Kúpnej zmluvy

zo dňa 21.2.2003 (ďalej len „Kúpna zmluva“), ktorou predávajúci

previedol na žalobcu (ako kupujúceho) nehnuteľnosti, a to bytový dom

súp. č. (ďalej len „bytový dom“) postavený na a pozemky

a v kat. úz. , zapísané na

pre kat. územie .

Predávajúci nadobudol tieto nehnuteľnosti na základe Zmluvy

o predaji časti majetku podniku č. 16/1993 zo dňa 20.9.1993, uzavretej s predávajúcim

, zastúpeným likvidátorom podniku.

Rozhodnutím Katastrálneho úradu v Žiline zn.: Vo-34/2003-SI (Pd) zo dňa 1.7.2011

(prvostupňovým správnym rozhodnutím) bolo vyhovené protestu prokurátora Okresnej

prokuratúry v Liptovskom Mikuláši č. Pd 2009/03-13 zo dňa 17.7.2003 proti uvedenému

rozhodnutiu Správy katastra Liptovský Mikuláš č. V 685/2003 zo dňa 11.4.2003 (na základe

ktorého sťažovateľ nadobudol predmetné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva) a toto

rozhodnutie Správy katastra Liptovský Mikuláš bolo zrušené a vec vrátená Správe katastra

Liptovský Mikuláš na ďalšie konanie.

Dôvodom, pre ktorý bolo týmto prvostupňovým správnym rozhodnutím vyhovené

protestu prokurátora proti rozhodnutiu o vklade vlastníckeho práva na základe Kúpnej

zmluvy č. V 685/2003 bolo najmä to, že

a) na predávajúceho sa vzťahovalo obmedzenie v nakladaní

s predmetným bytovým domom v zmysle ,

b) predávajúci nadobudol tento bytový dom podľa zák.

č. V tejto súvislosti prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že spôsob

prevodu podľa je ďalších spôsobom (okrem privatizačných

projektov) prevodu majetku štátu „do súkromných rúk“ a že ustanovenie §47b ods. 1 zák.

č. je jediné, ktoré takto umožňovalo likvidátorovi postupovať.

Následne druhostupňový správny orgán (Úrad geodézie, kartografie a katastra

Slovenskej republiky) rozhodnutím č. PO-6160/2011/Sl zo dňa 15.9.2011 (ktoré bolo

predmetom preskúmavania pred správnymi súdmi v konaní pod sp. zn. )

zamietol odvolanie žalobcu zo dňa 20.7.2011 a prvostupňové rozhodnutie

Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo-34/2003-SI (Pd) zo dňa 1.7.2011 potvrdil, a to

v podstate z tých istých dôvodov.

Napokon...žalobou zo dňa 25.10.2011 sa sťažovateľ domáhal preskúmavania

zákonnosti postupu a rozhodnutia tohto druhostupňového správneho orgánu zo dňa

15.9.2011.»

5. Pre úplnosť sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „táto vec už bola raz predmetom

konania pred správnymi súdmi. Skoršou žalobou zo dňa 23.5.2005, sa sťažovateľ domáhal

preskúmania zákonnosti predchádzajúceho rozhodnutia Úradu geodézie, kartografie

a katastra Slovenskej republiky č. LPO-1421/2005/S1 zo dňa 6.4.2005 a rozhodnutia

Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo-34/2003-Sl (Pd) zo dňa 29.12.2004. Krajský súd

v Bratislave svojím skorším rozsudkom č. k. - 42 zo dňa 13.5.2009 zrušil uvedené

rozhodnutia zo dňa 6.4.2005 a 29.12.2004 a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu

na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom (ktorý žalovaný správny orgán v ďalšom

konaní nerešpektoval). Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. zo dňa 20.10.2010.“.

6. Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň bolo porušené jeho právo na spravodlivý

proces, právo na prístup k súdu, právo na účinný opravný prostriedok, a tým aj právo

vlastniť majetok.

7. Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa , ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zásade v tom, že „napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu, je čiastočne nepreskúmateľný, zjavne neodôvodnený a arbitrárny. Okrem toho došlo

k takej aplikácii hmotného práva na zistený skutkový stav, ktorá poprela jej účel a zmysel

do tej miery, že je ústavne nekonformná. To malo za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci samej. Tomu predchádzal absolútne prekvapivý a nepredvídateľný rozsudok súdu

prvého stupňa (vzhľadom na úplné opačné rozsudky súdov vydané v konaní vedenom

na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. ).“.

V tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

porušenia základného práva podľa v súvislosti s odôvodnením súdnych

rozhodnutí a konštatuje, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s jednotlivými odvolacími

námietkami tak, ako ich uviedol v odvolaní z 8. augusta 2014 proti rozsudku súdu prvého

stupňa, a preto „tým, že... nedal relevantnú odpoveď na jednotlivé odvolacie námietky

sťažovateľa, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom o tých rozhodných

skutočnostiach, ktoré sú nevyhnutné pre riadne a zákonné rozhodnutie vo veci samej“.

8. Taktiež je toho názoru, že najvyšší súd svojím formalistickým prístupom poprel

zmysel a účel aplikovanej normy do tej miery, že jeho výklad vybočil z hraníc ústavne

súladného výkladu

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), a aj preto došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru takou aplikáciou hmotného práva, ktorá poprela

jej účel a zmysel do tej miery, že je ústavne nekonformná.

9. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v tejto veci vydaný prvostupňový rozsudok krajského

súdu z 3. júna 2014 a následne ani najvyšší súd v napadnutom rozsudku

„absolútne nerešpektovali... predchádzajúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (rozsudok

č. k. zo dňa 20.10.2010), čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty

a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. ... Z výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -42 zo dňa 13.5.2009, jednoznačne vyplýva, že predchádzajúce

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a Katastrálneho úradu v Žiline boli, okrem

iného, zrušené podľa a , t. j. z dôvodu, že... rozhodnutie

správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci... zistenie

skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Z dôvodov uvedeného rozsudku Krajského súdu v Bratislave (s ktorými sa v celom

rozsahu stotožnil Najvyšší súd SR), najmä zo str. 4 tohto rozsudku jednoznačne vyplýva

právne posúdenie veci súdmi, ktorým bol správny orgán viazaný.“.

10. Správne orgány a následne ani správne súdy v novom konaní vedenom pod

sp. zn. sa týmto predchádzajúcim právnym názorom súdov podľa názoru

sťažovateľa vôbec neriadili, a pritom „správny orgán v tomto konaní nezistil žiadne nové

skutočnosti a dôkazy rozhodné pre posúdenie tejto veci. Najmä nezistil, že by bol

v predmetnej veci vyhotovený privatizačný projekt (resp. zistil, že privatizačný projekt

nebol, keďže nešlo o privatizáciu uvedeného štátneho podniku, len speňažovanie jeho

zbytkov v rámci jeho likvidácie).“.

11. Sťažovateľ zvýrazňuje, že v tomto prípade správny orgán nerešpektoval

rozhodnutie správneho súdu, ktorým bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené okrem iného aj

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, čo výslovne správny súd uviedol

vo výroku rozhodnutia.

12. V tejto situácii podľa sťažovateľa o veci znova rozhodoval súd prvého stupňa,

ktorý „pri svojom rozhodnutí bol viazaný skorším rozhodnutím odvolacieho súdu. Je tomu

tak preto, že svojou povahou je totiž skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu v tej istej veci

a postavenie súdu prvého stupňa rovnaké, akoby rozhodoval po zrušení a vrátení vlastného

skoršieho rozhodnutia. Najvyšší súd potvrdil ako vecne správne vo výroku ( )

jeho skoršie rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného zrušené pre nesprávne

právne posúdenie veci ( ). Právny názor odvolacieho súdu je

záväzne vyjadrený dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu, ale aj právnym

posúdením veci z hľadiska hmotného práva.“.

Podľa názoru sťažovateľa preto krajskému súdu nepatrilo (súdu prvého stupňa)

v jeho rozsudku z 3. júna 2014 „hodnotiť výrok vlastného skoršieho právoplatného

rozhodnutia, navyše potvrdeného ako vecne správne odvolacím súdom, podľa ktorého

rozhodnutie správneho orgánu zrušuje podľa , tobôž nie tak,

že tento právny názor s textom odôvodnenia jeho rozhodnutia údajne podľa názoru

rovnakého súdu nekorešponduje. ...

Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je

ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého ( ).

V prípade zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie konanie

správne orgány sú viazané právnym názorom súdu (250j ods. 7). Viazanosť správneho

orgánu právnym názorom súdu je právna i skutková a vzťahuje sa na postup správneho

orgánu v novom konaní, na výrok aj na odôvodnenie nového rozhodnutia (Števček,

M, Ficová, S a kol. , II. diel, komentár, 2. vydanie, Praha,

C.H.Beck, 2012, str. 1041).“.

13. Ak najvyšší súd napriek tomu potvrdil rozsudok krajského súdu z 3. júna 2014,

ktorým bola žaloba zamietnutá s odôvodnením, že obsahovo rovnaké rozhodnutie

správneho orgánu nie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, porušil

podľa názoru sťažovateľa „nielen princíp viazanosti skorším rozhodnutím, ale aj princíp

právnej istoty. Preto došlo porušeniu a Dohovoru v spojení

s pokiaľ ide o princíp právnej istoty ako súčasť pojmu právny štát.“.

14. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

II.

15. Po prijatí veci na ďalšie konanie ústavný súd 23. marca 2017 vyzval najvyšší súd

na vyjadrenie sa k vecnej stránke sťažnosti a na podanie stanoviska k možnému upusteniu

od ústneho pojednávania vo veci.

16. Ústavnému súdu bolo 2. mája 2017 doručené vyjadrenie najvyššieho súdu,

v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnú

stránku sťažnosti, najvyšší súd uviedol, že „Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstate

opakuje tvrdenia z priebehu súdneho preskúmavacieho konania. Ide o tvrdenia, s ktorými sa

náležite vysporiadal najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku a vyvodil záver

o vecnej správnosti rozsudku prvostupňového súdu ako i zákonnosti žalobou napadnutého

rozhodnutia žalovaného, teda že rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona.“.

Ďalej najvyšší súd len zopakoval odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď uviedol,

že «Po preskúmaní veci Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že rozhodnutie

krajského súdu, ktorým zamietol žalobu je vecne správne. Odvolací súd po preskúmaní

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a rozhodnutia žalovaného dospel k záveru,

že súhlasí s ich názorom, ako aj názorom krajského súdu, podľa ktorých ustanovenie § 47b

ods. 1 upravuje ďalší spôsob prevodu majetku štátu podľa zákona

č. Podľa ustanovenia tento zákon upravuje

podmienky prevodu majetku štátu, ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky,

štátne peňažné , štátne poisťovne a iné štátne organizácie (ďalej len „podnik“) alebo

ktorý je v správe Slovenského pozemkového fondu, včítane ich majetkových účastí

na podnikaní iných právnických osôb, ako aj podmienky prevodu majetkových účastí štátu

na tomto podnikaní a to na slovenské alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby.

Tento prevod môže byť vykonaný za základe rozhodnutia o privatizácii podniku alebo jej

časti, alebo na základe rozhodnutia o privatizácii majetkovej účasti štátu na podnikaní inej

právnickej osoby vydaného na základe privatizačného projektu. (§ 5 ods. 1 zákona

č. ) Ustanovenie , ktoré bolo doplnené

do , upravuje ďalší spôsob akým možno vykonať prevod majetku

štátu. Na základe tohto ustanovenia likvidátor pri likvidácii organizácií uvedených v § 1

speňaží majetok predajom vecí na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže likvidátor

postupovať len so súhlasom orgánu uvedeného v § 10 ods.1. V tomto prípade ide o

speňažovanie majetku spoločnosti v likvidácii. Z ustanovenia § 47b ods. 1 je zrejmé, že pre

likvidátora nevyplýva povinnosť tvorby privatizačného projektu.

Podstatou inštitútu likvidácie je zákonom upravený postup, pri ktorom dochádza

k mimosúdnemu vyrovnaniu majetkových vzťahov zanikajúceho subjektu. Likvidátor robí

v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pod pojmom úkony

smerujúce k likvidácii treba rozumieť úkony likvidátora smerujúce k rýchlemu,

hospodárnemu a efektívnemu speňaženiu majetku likvidovanej spoločnosti. Zákon

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby () v ustanovení

vymedzuje podstatné náležitosti privatizačného projektu. Z ustanovení § 6 ods. 1 písm. f),

písm. g) a § 6 ods. 2 je zrejmé, že privatizačný projekt predpokladá, že privatizovaná osoba

bude v činnosti pokračovať. Odvolací súd má preto za to, že vypracovanie privatizačného

projektu likvidátorom by nebolo úkonom smerujúcim k likvidácii spoločnosti. Najvyšší súd

sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého povinnosť tvorby privatizačného

projektu sa nevzťahuje na likvidáciu štátneho podniku a ustanovenie § 47b ods. 1 upravuje

ďalší spôsob prevodu majetku štátu podľa Z uvedeného je zrejmé, že

nie je definovaný privatizačnými projektmi, ale prevodom majetku

štátu na iné fyzické a právnické osoby ( ).

Zb. teda pozná okrem spôsobu uvedeného v § 5 aj ďalšie spôsoby prevodu majetku štátu

na iné osoby, ktoré sú uvedené v § 47b ods. 1. Na základe uvedeného sa odvolací súd

stotožnil s názorom krajského súdu a nevyhovel námietke žalobcu, podľa ktorého prevod

majetku štátu na základe privatizačného projektu je definičným znakom aplikácie zákona

č. , a teda, ak nedošlo k vydaniu privatizačného projektu, nemožno hovoriť

o prevode majetku za prevod v súlade so Tým, že k prevodu

majetku štátu došlo postupom podľa , tak sa odvolací súd priklonil k

právnemu záveru krajského súdu a nevyhovel ani námietke žalobcu, ktorý tvrdil, že

získal predmetný bytový dom inak ako privatizáciou, keďže aby bolo

možné prevod považovať za privatizáciu, tento by musel byť vykonaný na základe

privatizačného projektu. Z dôvodu, že získal bytový dom postupom

podľa má najvyšší súd za preukázané, že krajský súd správne

vyhodnotil záver žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, že nakladanie s

predmetným bytovým domov bolo v čase uzavretia zmluvy dňa 03.03.2003 obmedzené

ustanovením Predávajúci -

previedol bytový dom na žalobcu, ktorý však nie je osobou uvedenou v ustanovení § 29 ods.

5 Predávajúci tak konal v rozpore s uvedeným ustanovením, čoho

dôsledkom je neplatnosť zmluvy podľa . Tým, že Správa

katastra Liptovský Mikuláš rozhodnutím č. V 685/2003 zo dňa 11.04.2003 povolila vklad na

základe neplatnej zmluvy, bolo nutné, aby Katastrálny úrad v Žiline protestu Okresnej

prokuratúry Liptovský Mikuláš Pd 2009/03-13 zo dňa 17.07.2003 vyhovel a rozhodnutie

Správy katastra Liptovský Mikuláš zrušil a vrátil vec Správe katastra Liptovský Mikuláš na

ďalšie konanie. Na námietku žalobcu, že ustanovenie v

znení účinnom od 01.08.1995 nemôže byť na prejednávanú vec vôbec aplikované najvyšší

súd uvádza, že tento prípad by sa mohol vzťahovať iba na pôvodný prevod bytového domu v

roku 1993. Na prevod bytového domu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21.02.2003 medzi

ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim sa toto

ustanovenie bude aplikovať. Aplikovaním právneho predpisu účinného od roku 1995 na

právne vzťahy vzniknuté v roku 2003 nedochádza k spätnej účinnosti právnych noriem, a

preto najvyšší súd vyhodnotil námietku žalobcu ako nedôvodnú.»

17. Ústavný súd zaslal vyjadrenie najvyššieho súdu 2. mája 2017 právnemu

zástupcovi sťažovateľa s poukazom na možnosť zaujatia stanoviska k nemu.

18. Sťažovateľ v stanovisku doručenom ústavnému súdu 23. mája 2017 uviedol, že

trvá na podanej sťažnosti a pridržiava sa dôvodov v nej uvedených. K argumentácii

najvyššieho súdu, konkrétne k aplikácii o podmienkach

prevodu majetku štátu na iné osoby v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon

č. ) uviedol: «Najvyšší súd vo vyjadrení tvrdí, že ustanovenie

je ďalším spôsobom prevodu majetku štátu podľa

S týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Ustanovenie § 47b ods. 1 cit. zák. nepochybne

nepredstavuje úpravu práva likvidátora speňažovať majetok podliehajúci likvidácii v zmysle

, ale ide len o úpravu spôsobu výberu nadobúdateľa tohto majetku.

Oprávnenie likvidátora speňažovať majetok podliehajúci likvidácii vyplýva z úplne iných

právnych predpisov, a to zo Zákona o štátnom podniku a v nadväznosti na to z Obchodného

zákonníka. Najvyšší súd tvrdí, že z ust. § 47b ods. 1 nevyplýva pre likvidátora povinnosť

tvorby privatizačného projektu. K tomu sťažovateľ uvádza, že to z tohto ustanovenia ani

nemôže vyplývať, keďže, ako bolo už uvedené vyššie, v tomto ustanovení ide len o úpravu

spôsobu výberu nadobúdateľa.

Sťažovateľ trvá na tom, že v tomto prípade išlo o likvidáciu zbytkov štátneho

podniku. Ak by sme prijali záver, že prevod majetku štátu (likvidátorom v rámci

speňažovania majetku štátneho podniku) do „súkromných rúk“ je privatizáciou v zmysle

, tak potom každý predaj majetku štátneho podniku v likvidácii by sa

považoval za takúto „privatizáciu“. Takéto závery však nezodpovedajú právnej úprave.

Napokon, sťažovateľ v konaniach pred všeobecnými súdmi neustále poukazoval

na skutočnosť, že likvidátor ani nepostupoval podľa § 47b ods. 1, ale výnimkou z tohto

ustanovenia so súhlasom Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR !!!

Najvyšší súd ďalej tvrdí, že nie je definovaný privatizačnými

projektmi, ale prevodom majetku štátu na iné fyzické a právnické osoby, čo má vyplývať

z ustanovenia tohto zákona. Ďalej tvrdí, že pozná okrem

spôsobu uvedeného v § 5 aj ďalšie spôsoby prevodu majetku štátu na iné osoby, ktoré sú

uvedené v § 47b ods. 1 (k tomu už sťažovateľ uviedol vyššie, že nejde o spôsob prevodu

majetku štátu, ale o spôsob výberu nadobúdateľa). Podľa tohto výkladu Najvyššieho súdu,

by teda akékoľvek speňažovanie majetku likvidovaného podniku inej osobe malo byť

privatizáciou podľa , čo nie je pravdou, keďže oprávnenie speňažovať

majetok likvidovaného podniku vyplýva likvidátorovi z úplne iných predpisov.

Sťažovateľ týmto odkazuje na podrobnú argumentáciu uvedenú v bode 2.2. ústavnej

sťažnosti.»

19. K aplikácii sťažovateľ uvádza:

„Najvyšší súd vo svojom vyjadrení ďalej tvrdí, že nakladanie s predmetným bytovým

domom bolo v čase uzavretia zmluvy dňa 3.3.2003 obmedzené ustanovením § 29 ods. 5 zák.

č. , pričom na námietku sťažovateľa, že ustanovenie v znení

účinnom od 1.8.1995 nemôže byť na prejednávanú vec vôbec aplikované, Najvyšší súd

uviedol, že tento prípad by sa mohol sťahovať iba na pôvodný prevod bytového domu v roku

1993.

Ani tieto závery Najvyššieho súdu nie sú správne. Tejto argumentácii sťažovateľ

nerozumie.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti dôvodí, že obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 29

ods. 5 sa vzťahuje len na tie právnické alebo fyzické osoby, ktoré nadobudli byty (bytové

domy) podľa osobitného predpisu, t.j. , do vlastníctva po účinnosti tohto

zákona, t.j. po dni 1.8.1995 (v tomto prípade prevodca nadobudol

tento majetok v roku 1993, t.j. pred účinnosťou tohto ustanovenia). K tomu sťažovateľ

poskytol podrobnú argumentáciu v bode 2.3. ústavnej sťažnosti a na tejto trvá.

Najvyšší súd v podstate len zopakoval tvrdenia v napadnutom rozsudku zo dňa

30.11.2015. Na str. 12 ústavnej sťažnosti sťažovateľ navyše k tomu argumentuje,

že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu je v tejto časti aj nepreskúmateľný (arbitrárny),

a teda Najvyšší súd k argumentácii sťažovateľa o nemožnosti aplikácie ustanovenia § 29

ods. 5 cit. zák. opätovne neuvádza žiadne skutočnosti.“

20. K námietke porušenia princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych

rozhodnutí sťažovateľ konštatuje, že sa k nej najvyšší súd vo svojom vyjadrení vôbec

nevyjadril, a preto opätovne poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú vo svojej sťažnosti.

Ďalej k tomu uvádza, že „táto vec už bola raz predmetom konania pred správnymi súdmi

vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. . Napriek tomu, že

v tejto veci bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -42 zo dňa

13.5.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa

20.10.2010 správnej žalobe sťažovateľa vyhovené (a správny orgán sa týmito

rozhodnutiami mal v ďalšom konaní riadiť), za nezmeneného skutkového a právneho stavu

súdy v tomto novom konaní rozhodli úplne inak, a to predmetným rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -126 zo dňa 3.6.2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho

súdu SR č. k. zo dňa 30.11.2015.“.

21. A napokon, na arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ

poukazuje tým, že „Už v podanej žalobe (ako aj v ďalších svojich podaniach)... tiež

namietal, že ak by aj súdy dospeli k záveru, že prevod predmetného bytového domu bol

z akýchkoľvek dôvodov neplatný (čo sťažovateľ popiera), nemôže sa táto neplatnosť týkať

prevodu pozemkov KN parc. č. 392/3 a 392/12, ktoré boli predmetom Kúpnej zmluvy zo dňa

21.2.2003. Sťažovateľ teda poukazoval len na čiastočnú neplatnosť tohto právneho úkonu.

K tomu sťažovateľ poskytol podrobnú argumentáciu v bode 2.5. ústavnej sťažnosti.

Opätovne k tomu konajúce všeobecné súdy nezaujali vo svojich rozhodnutiach žiadne

stanovisko, touto otázkou sa vôbec nezaoberali, a preto tieto rozhodnutia sú arbitrárne,

porušujúce právo sťažovateľa na spravodlivý proces v zmysle SR.

Opätovne k tomuto Najvyšší súd nezaujal stanovisko ani vo svojom vyjadrení zo dňa

19.4.2017 k ústavnej sťažnosti.“.

22. V doplnení k stanovisku, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 13. júna 2017,

sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

23. Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

24. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

25. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov ( a nasl. ), t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo

právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom

na poskytnutie ochrany v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže

existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto

právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom

konaní (m. m. ).

26. Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v , zaväzuje všetky orgány

verejnej moci vrátane súdov preskúmavajúcich na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Tento ústavný

príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy,

ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám

fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1

prvej vety ).

27. K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, , ).

28. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj

odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

uplatnenia v súlade s procesnými predpismi. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

(napr. m. m. , , ).

29. K ich porušeniu môže dôjsť nielen tým, že komukoľvek bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(napr. ), ale tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne,

bez náležitého odôvodnenia, teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej

normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by

rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené, ako aj vtedy ak by sa pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam.

30. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III. 1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

31. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

32. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

33. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom (...).

34. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III. 1.1 K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu vo vzťahu k aplikácii

35. Z pohľadu metodologického uchopenia predmetu konania podľa čl. 127 ods. 1

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ kritizuje nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tvrdiac, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal

s jednotlivými odvolacími námietkami tak, ako ich uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní

podanom proti rozsudku krajského súdu z 3. júna 2014. Pre ústavný súd je podstatné

venovať sa najprv práve tejto sťažnostnej námietke.

36. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo

a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157

ods. 1 ; m. m. ), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas

konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej

(m. m. ).

37. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr.

, , , a ).

38. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozsudok ESĽP vo veci Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

39. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

40. Pri ustaľovaní požiadaviek na kvalitu odôvodnenia rozsudku všeobecného súdu

nemožno v prípade rozhodovania v rámci správneho súdnictva (piata časť Občianskeho

súdneho poriadku) ignorovať ani zásadnú požiadavku, a to aby súd v tomto rozhodovacom

procese preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a postupu, ktorý

predchádzal vydaniu takého rozhodnutia, len v medziach podanej správnej žaloby.

Z hľadiska odôvodnenia rozsudku správneho súdu to potom znamená, že je povinný

vysporiadať sa so žalobnými a odvolacími dôvodmi explicitne formulovanými žalobcom.

Len splnením tejto požiadavky bolo možné učiniť zadosť ústavnoprávnym požiadavkám

na kvalitu odôvodnenia rozsudku všeobecného súdu v správnom súdnictve, pretože iba

takýmto spôsobom sa sťažovateľ mohol z potvrdzujúceho rozsudku, ktorým sa konanie

právoplatne končí, zrozumiteľne dozvedieť príčiny nedôvodnosti jeho žalobných námietok,

ktorými je všeobecný súd v správnom súdnictve viazaný.

41. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o (ne)dostatočnosti odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je posúdiť dôvodnosť odvolacích námietok.

Musí však dospieť k jednoznačnému záveru, či sa najvyšší súd v odôvodnení svojho

potvrdzujúceho rozsudku zodpovedajúcim spôsobom zaoberal bodmi sťažovateľovho

odvolania. To je totiž rozhodujúca povinnosť súdu v správnom súdnictve, podmieňujúca

okrem iného aj ústavnú akceptovateľnosť rozhodnutia správneho súdu o merite žaloby.

42. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že jedným zo žalobných, ale aj

odvolacích dôvodov bola argumentácia sťažovateľa založená na tom, že pôvodný

nadobúdateľ (ďalej len

„pôvodný nadobúdateľ“) nadobudol bytový dom do vlastníctva Zmluvou o predaji časti

majetku podniku č. 16/1993 z 20. septembra 1993 (ďalej len „zmluva o predaji časti

podniku“) od štátneho podniku , v likvidácii (ďalej len

„pôvodný vlastník nehnuteľnosti“) uzavretou podľa príslušných ustanovení o predaji časti

podniku v zmysle , na základe verejnej súťaže (nie na verejnej

dražbe a po súhlase príslušného orgánu), teda výnimkou z

Zb., podľa ktorého pri likvidácii organizácií uvedených v § 1 speňaží likvidátor majetok

predajom vecí na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže likvidátor postupovať len

so súhlasom orgánu uvedeného v § 10 ods. 1. Sťažovateľ pritom v žalobe, ako aj v odvolaní

poukazoval jednak na nevyhnutnosť potreby existencie privatizačného projektu, ako aj

na postavenie a oprávnenia likvidátora pri likvidácii štátneho podniku [§ 70 ods. 3

, o štátnom podniku v znení

účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „“)] , z ktorých vyvodzoval

jeho oprávnenie previesť časť likvidovaného podniku iným spôsobom ako podľa zákona

č. , a to „formou verejnej súťaže a následne právnym úkonom uzavretým

v zmysle príslušných ustanovení , ktorý spôsob

neupravuje, na takýto spôsob prevodu je nepoužiteľný, len ho

v ustanovení § 47b dovoľuje“.

43. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (bližšie pozri vyjadrenie najvyššieho

súdu citované v bode 16 tohto rozhodnutia, ktoré sa zhoduje s odôvodnením napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu) s prihliadnutím na obsah rozsudku krajského súdu z 3. júna

2014, ktoré je vzhľadom na potvrdzujúce rozhodnutie najvyššieho súdu potrebné

posudzovať spoločne, vyplýva, že najvyšší súd bol toho názoru, že § 47b ods. 1 zákona

č. upravuje okrem predaja veci na verejnej dražbe aj ďalší spôsob prevodu

majetku štátu – okrem prevodov stanovených v

(na základe rozhodnutia o privatizácii podniku alebo jeho časti, alebo na základe

rozhodnutia o privatizácii majetkovej účasti štátu na podnikaní inej právnickej osoby

vydaného na základe privatizačného projektu). Na základe tohto ustanovenia (§ 47b ods. 1)

boli správne súdy toho názoru, že ďalšou formou prevodu majetku štátu podľa tohto zákona

je, ak likvidátor speňažuje majetok spoločnosti v likvidácii iným spôsobom ako vo verejnej

dražbe, so súhlasom príslušného orgánu, na ktorú nie je potrebné vytvárať privatizačný

projekt, pretože už zo samotnej podstaty likvidácie vyplýva, že privatizovaná osoba nebude

pokračovať v činnosti.

44. Najvyšší súd k analyzovanému odvolaciemu (i žalobnému) dôvodu (oprávnenia

likvidátora pri speňažovaní likvidovaného majetku štátneho podniku) nezaujal stanovisko

pre sťažovateľa dostatočne zrozumiteľné. Iba všeobecne uzavrel, že z dôvodu, že likvidátor

robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti, a „vypracovanie

privatizačného projektu likvidátorom by nebolo úkonom smerujúcim k likvidácii

spoločnosti“, preto povinnosť tvorby privatizačného projektu sa nevzťahuje na likvidáciu

štátneho podniku a § 47b ods. 1 preto upravuje ďalší spôsob prevodu majetku štátu

podľa Podľa názoru ústavného súdu je odpoveď najvyššieho súdu

na spornú otázku týkajúcu sa oprávnenia likvidátora odpredať likvidovaný majetok

spôsobom upraveným , resp.

nedostatočná.

45. Je nesporné, že právna úprava likvidácie štátnych podnikov je obsiahnutá

v (predtým ešte v Hospodárskom zákonníku), v

Zb., ako aj v o štátnom podniku. Táto je pre likvidátora záväzná

a nemožno sa od nej odchýliť. Okruh povinností likvidátora bol vymedzený v § 47b ods. 1

v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o predaji časti podniku

s pôvodným nadobúdateľom, podľa ktorého pri likvidácii podnikov uvedených v § 1

(štátne podniky) okrem rozpočtových a príspevkových organizácií speňaží likvidátor

majetok predajom veci na verejnej dražbe. Iným spôsobom mohol likvidátor postupovať len

so súhlasom príslušného ministerstva udeleným po predchádzajúcom prerokovaní

so zakladateľom, teda výnimkou z tohto ustanovenia.

46. V sťažovateľovej veci najvyšší súd neučinil formulovanej požiadavke na kvalitu

odôvodnenia jeho rozsudku zadosť, preto v tomto aspekte jeho rozsudok nevyhovuje

požiadavkám plynúcim zo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ba ani požiadavkám zaručeným právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

47. Ústavný súd na podklade identifikovaných nedostatkov prijal záver,

podľa ktorého najvyšší súd odôvodnením svojho rozsudku nenaplnil požiadavky plynúce

zo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani z jeho práva na spravodlivé súdne

konanie, pretože neposkytol zrozumiteľné a dostatočne objasňujúce odpovede na dôvody

prednesené sťažovateľom v jeho žalobe (ako aj v odvolaní), ktorými je súd v správnom

súdnictve viazaný. Keďže dospel k záveru o dôvodnosti sťažovateľových námietok, vyslovil

porušenie jeho základného práva podľa a jeho práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (bod 1 výroku).

48. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí

nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva

chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých

sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia

práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu ,

, ).

49. Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

dospel k záveru o porušení iného práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami dohovoru

(čl. 6 ods. 1), zároveň konštatuje, že najvyšší súd nenaplnil ani obsah práva sťažovateľa

zaručeného čl. 13 dohovoru. Najvyšší súd preto svojím odvolacím rozsudkom porušil aj

právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru (bod 1výroku).

III. 1.2 K nevysporiadaniu sa s námietkou čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy

z 21. februára 2003

50. Už v podanej žalobe, ako aj v odvolaní sťažovateľ namietal, že ak by aj

všeobecné súdy dospeli k záveru, že prevod vlastníckeho práva k bytovému domu je

neplatný (čo však nepripúšťal), „nemôže sa táto neplatnosť týkať prevodu pozemkov

KN parc. č. 392/3 a 392/12, ktoré boli predmetom Kúpnej zmluvy zo dňa 21. 2. 2003“.

Predmetnou kúpnou zmluvou boli prevádzané osobitne pozemky a bytový dom a kúpna

cena bola dojednaná taktiež osobitne pre bytový dom a osobitne pre označené pozemky.

51. Najvyšší súd na túto odvolaciu (ako aj žalobnú) námietku sťažovateľa nijako

nereagoval a neurobil tak ani krajský súd v rozsudku z 3. júna 2014. Pritom najvyšší súd

vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa, ku ktorým nezaujal stanovisko, odkázal

vo svojom rozsudku v zásade na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, keďže bol toho

názoru, že tento sa im dôkladne venoval.

52. Aj z tohto dôvodu ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

podľa a práv podľa a dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, pričom aj vo vzťahu k tejto časti poukazuje na odôvodnenie

uvedené v bodoch 46 až 49.

III. 1.3 K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu vo vzťahu k aplikácii

53. Sťažovateľ v sťažnosti, ako aj v správnej žalobe a v odvolaní tvrdí, že § 29 ods. 5

účinný od 1. augusta 1995 sa na prevody uskutočnené pred jeho

účinnosťou, teda aj na prevod vlastníckeho práva uskutočnený medzi pôvodným vlastníkom

nehnuteľnosti a pôvodným nadobúdateľom uskutočnený v roku 1993, nemôže vzťahovať

pretože by tým došlo k zákazu spätnej účinnosti právnych noriem.

54. Najvyšší súd túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú a uviedol, že

neaplikovanie toho ustanovenia by sa mohlo „vzťahovať iba na pôvodný prevod bytového

domu v roku 1993. Na prevod bytového domu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21. 02. 2003

medzi ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim sa toto

ustanovenie bude aplikovať. Aplikovaním právneho predpisu účinného od roku 1995

na právne vzťahy vzniknuté v roku 2003 nedochádza k spätnej účinnosti právnych

noriem...“.

55. Pôvodný nadobúdateľ prevádzal vlastnícke právo k obytnému domu

na sťažovateľa kúpnou zmluvou z 21. februára 2003, keď bol § 29 ods. 5 zákona

č. už účinný, a preto jeho aplikácia na zmluvný vzťah vzniknutý po jeho

účinnosti, za predpokladu, že prevodcom je vlastník domu uvedený v § 17 ods. 3 písm. f)

, ktorý nadobudol byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu

(), k čomu správne súdy dospeli, bola v okolnostiach veci dostatočne

a logicky odôvodnená.

56. Ústavný súd tak nemohol bez dôvodných pochybností vysloviť porušenie

sťažovateľovho práva podľa a práv podľa a dohovoru

spočívajúcom v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

vo vzťahu k aplikácii

57. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku).

III. 1.4 K námietke porušenia princípu právnej istoty a predvídateľnosti

súdnych rozhodnutí

58. Sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na to, že v tejto veci už bol krajským súdom

vydaný rozsudok sp. zn. z 13. mája 2009 (ďalej len „zrušujúci rozsudok“), ktorý

bol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 20. októbra 2010.

Týmto rozsudkom krajského súdu bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu o zrušení povolenia vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy

uzavretej medzi pôvodným nadobúdateľom a sťažovateľom z dôvodu, že ak pôvodný

nadobúdateľ nadobudol predmetnú nehnuteľnosť na základe , je táto

v zmysle neplatná, keďže nájomcovia jednotlivých bytov

požiadali o prevod vlastníckeho práva ešte pred jeho predajom sťažovateľovi.

59. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd tým, že napadnutým rozsudkom nerešpektoval

predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu, došlo k porušeniu princípu právnej istoty a

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Z výroku zrušujúceho rozsudku krajského súdu

sťažovateľovi jednoznačne vyplýva, že „predchádzajúce rozhodnutia žalovaného

správneho orgánu a Katastrálneho úradu v Žiline boli, okrem iného, zrušené podľa § 250j

ods. 2 písm. a) a c) , t. j. z dôvodu, že... rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci... zistenie skutkového stavu je nedostačujúce

na posúdenie veci.

Z dôvodov uvedeného rozsudku Krajského súdu v Bratislave (s ktorými sa v celom

rozsahu stotožnil Najvyšší súd SR), najmä zo str. 4 tohto rozsudku jednoznačne vyplýva

právne posúdenie veci súdmi, ktorým bol správny orgán viazaný.“.

60. Keďže najvyšší súd vo vzťahu k tejto námietke odkázal na odôvodnenie rozsudku

krajského súdu z 3. júna 2014, ktorý sa podľa jeho názoru tomu dôkladne venoval,

poukazuje na túto časť odôvodnenia, v ktorej sa uvádza: „Pokiaľ žalobca má za to, že

správny orgán porušil povinnosť riadiť sa vysloveným právnym názorom súdu, nemôže sa

tunajší súd s uvedeným stotožniť, a to vzhľadom na skutočnosť, že v predchádzajúcich

súdnych konaniach nedošlo k celkom jednoznačnému meritórnemu posúdeniu aplikácie

ustanovení § 29 ods. 5, resp. § 29 ods. 7 zákona o bytoch a nebytových priestoroch,

resp. i ustanovení na daný žalobcov prípad. Správne

rozhodnutia v danej veci boli zrušené nie z dôvodu, ako to tvrdí žalobca, že by súdy

judikovali, že len v prípade ak by nadobudol predmetnú nehnuteľnosť

na základe privatizačného projektu, bolo by potrebné aplikovať ust. § 29 ods. 7 zákona

č. K zrušeniu predchádzajúcich rozhodnutí žalovaného v správnom súdnictve

došlo (okrem vady v konaní predstavovanej odňatím možnosti účastníka správneho konania

konať pred správnym orgánom) preto, že žalovaný sa s argumentáciou

žalobcu nedostatočne zaoberal a svoje rozhodnutie dostatočne preskúmateľne neodôvodnil,

i keď z výrokovej časti rozhodnutia vyplýva ako ďalší dôvod

(nedostatočne zistený skutkový stav) a z dôvodu podľa ust.

zaručuje každému právo nielen na súdnu, ale i inú právnu

ochranu a preto, vychádzajúc z ustanovení Správneho poriadku, má správny orgán

povinnosť uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantné dôvody, na ktorých svoje

rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať aj právnej

stránky rozhodnutia. Povinnosť správneho orgánu dostatočne svoje rozhodnutie odôvodniť

je odrazom práva účastníka na presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktorý sa

vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnených nárokov, ako aj

so špecifickými námietkami účastníka (). V súvislosti s uvedeným je potom

potrebné zdôrazniť zásadu, že účastník konania (tak súdneho ako aj správneho) nemá právo

na úspech vo veci, avšak má právo, aby bolo rozhodnuté na základe dostatočne zisteného

skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci, čo musí byť zrejmé z odôvodnenia

rozhodnutia. Pokiaľ tomu však tak nie je, je povinnosťou súdu v správnom súdnictve

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. Takto súd

postupoval aj v konaní sp. zn. . V ďalšom konaní však žalovaný uvedenú

nezákonnosť napravil, keď rozhodnutie č. PO-6160/2011/SI zo dňa 15.09.2011 možno

považovať nielen za dostatočne odôvodnené, ale aj vecne správne.“

61. Je pravdou, že krajský súd zrušujúcim rozsudkom rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu zrušil podľa , a a vec vrátil na ďalšie

konanie, pričom najvyšší súd toto rozhodnutie rozsudkom potvrdil. V odôvodnení

zrušujúceho rozsudku krajský súd podmieňujúcim spôsobom uvádza, že „v prípade, že by“

sťažovateľ „nadobudol predmetnú nehnuteľnosť na základe privatizačného projektu bolo by

potrebné aplikovať ustanovenie podľa ktorého vlastník bytu,

ktorý nadobudol dom do vlastníctva podľa osobitného predpisu z vlastníctva štátu, nemôže

previesť vlastníctvo bytu ak v dome požiadal nájomca o prevod vlastníctva bytu.

Napriek tomu však treba uviesť, že správny orgán sa nedostatočne zaoberal

argumentmi žalobcov ohľadne aplikácie v spojení s

cit. zák., ktorý na prevod majetku podľa tohto zákona vyžaduje výhradne privatizačný

projekt a z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, akou správnou úvahou sa riadil, v prípade, keď

dospel k záveru, že napriek vyššie citovaným zákonným ustanoveniam je potrebné aj verejnú

súťaž, ktorou bola získaná predmetná nehnuteľnosť zahrnúť do režimu

Zb. napriek tomu, že nehnuteľnosť bola získaná formou verejnej súťaže a následne právnym

úkonom uzavretým v zmysle príslušných ustanovení .“.

62. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo potvrdené rozsudkom sp. zn.

z 20. októbra 2010, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že krajský súd bol

okrem iného toho názoru, že správny orgán sa „nedostatočne zaoberal argumentmi

žalobcov ohľadne aplikácie § 47 ods. 1 (správne má byť § 47b ods. 1, pozn.) zákona

č. v spojení s uvedeného zákona, ktorý na prevod majetku podľa tohto

zákona vyžaduje výhradne privatizačný projekt, a z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, akou

správnou úvahou sa riadil, keď dospel k záveru, že napriek uvedeným zákonným

ustanoveniam je potrebné aj verejnú súťaž, ktorou bola získaná predmetná nehnuteľnosť,

zahrnúť do režimu napriek tomu, že nehnuteľnosť bola získaná

formou verejnej súťaže a následne právnym úkonom uzavretým v zmysle príslušných

ustanovení “.

63. Krajský súd v zrušujúcom rozsudku povedal, že to, či treba aplikovať § 29 ods. 5

a 7 v danom štádiu konania, nemožno posúdiť, pretože správny

orgán sa nedostatočne vysporiadal s otázkou aplikácie ,

preto krajský súd v tomto rozsahu nepovedal jednoznačne, či bolo potrebné aplikovať § 29

ods. 5 a 7 , a preto toto zrušujúce rozhodnutie krajského súdu

neobsahuje podľa názoru ústavného súdu jednoznačný právny názor o tom, či je alebo nie je

možné v tejto veci aplikovať toto ustanovenie zákona.

64. Je síce pravdou, že vo výroku zrušujúceho rozsudku je okrem iného uvedený aj

dôvod zrušenia podľa (nesprávne právne posúdenie veci), avšak

súdne rozhodnutie má predstavovať istú logickú jednotu výroku a odôvodnenia, a preto nie

je možné prijať záver, že zrušujúci rozsudok krajského súdu bol založený na kritike

nesprávneho právneho posúdenia veci aj z dôvodu, že správny orgán nevysvetlil

v odôvodnení svojich rozhodnutí všetky tie okolnosti, ktoré umožňujú jednoznačne ustáliť

aplikáciu označených ustanovení

65. Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietke sťažovateľa o porušení jeho

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu spočívajúcom v porušení princípu právnej istoty

a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí nevyhovel (bod 4 výroku).

III. 2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

66. Sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde), navrhol vysloviť aj porušenie jeho základného práva vlastniť majetok

podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

67. Podľa každý má právo vlastniť majetok...

68. Ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

podľa , ako aj jeho práva podľa dohovoru výlučne na základe

nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Po vrátení veci

najvyššiemu súdu bude potrebné, aby o odvolaní sťažovateľa znovu rozhodol, rešpektujúc

súčasne viazanosť žalobnými dôvodmi sťažovateľa, ktorá sa musí prejaviť aj v podobe

odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu o podanom odvolaní. Až následné posúdenie

ústavnej akceptovateľnosti prípadných meritórnych právnych záverov najvyššieho súdu

umožňuje dospieť k definitívnemu záveru o tom, či bol sťažovateľ zbavený svojho

vlastníckeho práva v rozpore s .

69. V súčasnej situácii práve charakter nedostatkov napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu nepreukazuje porušenie základného práva hmotnej povahy. Konštatovanie

takého porušenia by znamenalo prejudikciu skutkových a právnych záverov v konaní

o žalobe sťažovateľa, čo ústavnému súdu v aktuálnom procesnom stave neprislúcha. Preto

sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa

nemožno vyhovieť (bod 4 výroku).

IV.

70. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo

namieste využitie právomoci podľa a zrušenie sťažnosťou atakovaného

rozsudku najvyššieho súdu (bod 2 výroku).

71. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

72. Po vrátení veci bude potrebné, aby najvyšší súd rozhodol o podanom odvolaní

sťažovateľa opätovne (

v znení neskorších predpisov), pričom s odvolacími námietkami sa vysporiada jednotlivo

a súčasne tak, aby sa sťažovateľ v prípade negatívneho rozhodnutia o jeho žalobe dozvedel

príčiny nedôvodnosti individuálnych žalobných (odvolacích) bodov. Najvyšší súd aj ako

odvolací súd v správnom súdnictve je povinný rešpektovať zásadu viazanosti žalobnými

bodmi.

V.

73. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

74. Podľa v spojení s o nároku

na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu...

75. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov

právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v roku 2016 (prevzatie a príprava

zastúpenia, podanie sťažnosti) a za jeden úkon právnej služby v roku 2017 (zaujatie

stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu).

76. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1

ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

77. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2015

(§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 858 €

(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 143 € a jedna stotina

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,58 €) a v 1. polroku roka 2016 bola

priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 884 € (z toho jedna šestina

v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 147,33 € a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3

vyhlášky sa rovná sume 8,84 €).

78. Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa za 2 úkony

právnej služby v roku 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 303,16 € [2 úkony

x 143 € a 2 x režijný paušál v sume 17,16 € (2 x 8,58 €) a za 1 úkon právnej služby v roku

2017 v sume 156,17 € (1 úkon v sume 147,33 € a režijný paušál v sume 8,84 €)]. Ústavný

súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 459,33 €.

79. Sťažovateľ má teda nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 459,33 €

(bod 3 výroku tohto nálezu), ktoré je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet jeho právneho

zástupcu ( v spojení Civilného sporového

poriadku).

80. Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2017