Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 193/2017
PDF · 472.71 KB
No categories available
III. ÚS 193/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti , zastúpeného
spoločnosťou FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., M. Pišúta 936/16, Liptovský Mikuláš,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ivan Fiačan, PhD., pre namietané porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 134/2014 z 30. novembra
2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 134/2014 z 30. novembra 2015 p o r u š e n é
b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 134/2014
z 30. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 459,33 € (slovom štyristopäťdesiatdeväť eur a tridsaťtri centov)
na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., M. Pišúta
936/16, Liptovský Mikuláš, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením č. k. III. ÚS 193/2017-21 z 21. marca 2017 Ústavný súd Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“) pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
10 Sžr 134/2014 z 30. novembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je fyzickou osobou, ktorá sa ako
žalobca v konaní pred správnymi súdmi žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“) domáhal preskúmania zákonnosti a postupu Úradu geodézie, kartografie
a katastra Slovenskej republiky, Bratislava, a jeho rozhodnutia č. PO-6160/2011/SI
z 15. septembra 2011.
3. V predmetnej právnej veci najvyšší súd konal ako odvolací súd o odvolaní
sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo
„prvostupňový súd“) sp. zn. 3 S 209/2011 z 3. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu z 3. júna 2014“), ktorým súd prvého stupňa žalobu sťažovateľa zamietol. Napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu bol prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdený.
4. Tomuto konaniu pred správnymi súdmi predchádzal skutkový stav, ktorý
sťažovateľ opisuje takto:
«Bývalá Správa katastra Liptovský Mikuláš rozhodnutím č. V 685/2003 zo dňa
11.4.2003 povolila vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe Kúpnej zmluvy
zo dňa 21.2.2003 (ďalej len „Kúpna zmluva“), ktorou predávajúci
previedol na žalobcu (ako kupujúceho) nehnuteľnosti, a to bytový dom
súp. č. (ďalej len „bytový dom“) postavený na a pozemky
a v kat. úz. , zapísané na
pre kat. územie .
Predávajúci nadobudol tieto nehnuteľnosti na základe Zmluvy
o predaji časti majetku podniku č. 16/1993 zo dňa 20.9.1993, uzavretej s predávajúcim
, zastúpeným likvidátorom podniku.
Rozhodnutím Katastrálneho úradu v Žiline zn.: Vo-34/2003-SI (Pd) zo dňa 1.7.2011
(prvostupňovým správnym rozhodnutím) bolo vyhovené protestu prokurátora Okresnej
prokuratúry v Liptovskom Mikuláši č. Pd 2009/03-13 zo dňa 17.7.2003 proti uvedenému
rozhodnutiu Správy katastra Liptovský Mikuláš č. V 685/2003 zo dňa 11.4.2003 (na základe
ktorého sťažovateľ nadobudol predmetné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva) a toto
rozhodnutie Správy katastra Liptovský Mikuláš bolo zrušené a vec vrátená Správe katastra
Liptovský Mikuláš na ďalšie konanie.
Dôvodom, pre ktorý bolo týmto prvostupňovým správnym rozhodnutím vyhovené
protestu prokurátora proti rozhodnutiu o vklade vlastníckeho práva na základe Kúpnej
zmluvy č. V 685/2003 bolo najmä to, že
a) na predávajúceho sa vzťahovalo obmedzenie v nakladaní
s predmetným bytovým domom v zmysle § 29 ods. 5 zák.č. 182/1993 Z. z.,
b) predávajúci nadobudol tento bytový dom podľa zák.
č. 92/1991 Z. z. V tejto súvislosti prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že spôsob
prevodu podľa § 47b ods. 1 zák. č. 92/1991 Zb. je ďalších spôsobom (okrem privatizačných
projektov) prevodu majetku štátu „do súkromných rúk“ a že ustanovenie §47b ods. 1 zák.
č. 92/1991 Zb. je jediné, ktoré takto umožňovalo likvidátorovi postupovať.
Následne druhostupňový správny orgán (Úrad geodézie, kartografie a katastra
Slovenskej republiky) rozhodnutím č. PO-6160/2011/Sl zo dňa 15.9.2011 (ktoré bolo
predmetom preskúmavania pred správnymi súdmi v konaní pod sp. zn. 3S 209/2001)
zamietol odvolanie žalobcu zo dňa 20.7.2011 a prvostupňové rozhodnutie
Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo-34/2003-SI (Pd) zo dňa 1.7.2011 potvrdil, a to
v podstate z tých istých dôvodov.
Napokon...žalobou zo dňa 25.10.2011 sa sťažovateľ domáhal preskúmavania
zákonnosti postupu a rozhodnutia tohto druhostupňového správneho orgánu zo dňa
15.9.2011.»
5. Pre úplnosť sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „táto vec už bola raz predmetom
konania pred správnymi súdmi. Skoršou žalobou zo dňa 23.5.2005, sa sťažovateľ domáhal
preskúmania zákonnosti predchádzajúceho rozhodnutia Úradu geodézie, kartografie
a katastra Slovenskej republiky č. LPO-1421/2005/S1 zo dňa 6.4.2005 a rozhodnutia
Katastrálneho úradu v Žiline č. Vo-34/2003-Sl (Pd) zo dňa 29.12.2004. Krajský súd
v Bratislave svojím skorším rozsudkom č. k. 2S 157/05 - 42 zo dňa 13.5.2009 zrušil uvedené
rozhodnutia zo dňa 6.4.2005 a 29.12.2004 a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu
na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom (ktorý žalovaný správny orgán v ďalšom
konaní nerešpektoval). Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 2 Sžo 346/2009 zo dňa 20.10.2010.“.
6. Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň bolo porušené jeho právo na spravodlivý
proces, právo na prístup k súdu, právo na účinný opravný prostriedok, a tým aj právo
vlastniť majetok.
7. Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zásade v tom, že „napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu, je čiastočne nepreskúmateľný, zjavne neodôvodnený a arbitrárny. Okrem toho došlo
k takej aplikácii hmotného práva na zistený skutkový stav, ktorá poprela jej účel a zmysel
do tej miery, že je ústavne nekonformná. To malo za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej. Tomu predchádzal absolútne prekvapivý a nepredvídateľný rozsudok súdu
prvého stupňa (vzhľadom na úplné opačné rozsudky súdov vydané v konaní vedenom
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/157/2005).“.
V tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s odôvodnením súdnych
rozhodnutí a konštatuje, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s jednotlivými odvolacími
námietkami tak, ako ich uviedol v odvolaní z 8. augusta 2014 proti rozsudku súdu prvého
stupňa, a preto „tým, že... nedal relevantnú odpoveď na jednotlivé odvolacie námietky
sťažovateľa, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom o tých rozhodných
skutočnostiach, ktoré sú nevyhnutné pre riadne a zákonné rozhodnutie vo veci samej“.
8. Taktiež je toho názoru, že najvyšší súd svojím formalistickým prístupom poprel
zmysel a účel aplikovanej normy do tej miery, že jeho výklad vybočil z hraníc ústavne
súladného výkladu § 29 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 182/1993 Z. z.“), a aj preto došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takou aplikáciou hmotného práva, ktorá poprela
jej účel a zmysel do tej miery, že je ústavne nekonformná.
9. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v tejto veci vydaný prvostupňový rozsudok krajského
súdu z 3. júna 2014 a následne ani najvyšší súd v napadnutom rozsudku
„absolútne nerešpektovali... predchádzajúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (rozsudok
č. k. 2 Sžo 346/2009 zo dňa 20.10.2010), čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty
a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. ... Z výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S/157/2005-42 zo dňa 13.5.2009, jednoznačne vyplýva, že predchádzajúce
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a Katastrálneho úradu v Žiline boli, okrem
iného, zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. a) a c) O. s. p., t. j. z dôvodu, že... rozhodnutie
správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci... zistenie
skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.
Z dôvodov uvedeného rozsudku Krajského súdu v Bratislave (s ktorými sa v celom
rozsahu stotožnil Najvyšší súd SR), najmä zo str. 4 tohto rozsudku jednoznačne vyplýva
právne posúdenie veci súdmi, ktorým bol správny orgán viazaný.“.
10. Správne orgány a následne ani správne súdy v novom konaní vedenom pod
sp. zn. 3 S 209/2011 sa týmto predchádzajúcim právnym názorom súdov podľa názoru
sťažovateľa vôbec neriadili, a pritom „správny orgán v tomto konaní nezistil žiadne nové
skutočnosti a dôkazy rozhodné pre posúdenie tejto veci. Najmä nezistil, že by bol
v predmetnej veci vyhotovený privatizačný projekt (resp. zistil, že privatizačný projekt
nebol, keďže nešlo o privatizáciu uvedeného štátneho podniku, len speňažovanie jeho
zbytkov v rámci jeho likvidácie).“.
11. Sťažovateľ zvýrazňuje, že v tomto prípade správny orgán nerešpektoval
rozhodnutie správneho súdu, ktorým bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené okrem iného aj
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, čo výslovne správny súd uviedol
vo výroku rozhodnutia.
12. V tejto situácii podľa sťažovateľa o veci znova rozhodoval súd prvého stupňa,
ktorý „pri svojom rozhodnutí bol viazaný skorším rozhodnutím odvolacieho súdu. Je tomu
tak preto, že svojou povahou je totiž skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu v tej istej veci
a postavenie súdu prvého stupňa rovnaké, akoby rozhodoval po zrušení a vrátení vlastného
skoršieho rozhodnutia. Najvyšší súd potvrdil ako vecne správne vo výroku (§ 219 O. s. p.)
jeho skoršie rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného zrušené pre nesprávne
právne posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Právny názor odvolacieho súdu je
záväzne vyjadrený dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu, ale aj právnym
posúdením veci z hľadiska hmotného práva.“.
Podľa názoru sťažovateľa preto krajskému súdu nepatrilo (súdu prvého stupňa)
v jeho rozsudku z 3. júna 2014 „hodnotiť výrok vlastného skoršieho právoplatného
rozhodnutia, navyše potvrdeného ako vecne správne odvolacím súdom, podľa ktorého
rozhodnutie správneho orgánu zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p., tobôž nie tak,
že tento právny názor s textom odôvodnenia jeho rozhodnutia údajne podľa názoru
rovnakého súdu nekorešponduje. ...
Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je
ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého (§ 159 ods. 2 O. s. p.).
V prípade zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie konanie
správne orgány sú viazané právnym názorom súdu (250j ods. 7). Viazanosť správneho
orgánu právnym názorom súdu je právna i skutková a vzťahuje sa na postup správneho
orgánu v novom konaní, na výrok aj na odôvodnenie nového rozhodnutia (Števček,
M, Ficová, S a kol. Občiansky súdny poriadok, II. diel, komentár, 2. vydanie, Praha,
C.H.Beck, 2012, str. 1041).“.
13. Ak najvyšší súd napriek tomu potvrdil rozsudok krajského súdu z 3. júna 2014,
ktorým bola žaloba zamietnutá s odôvodnením, že obsahovo rovnaké rozhodnutie
správneho orgánu nie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, porušil
podľa názoru sťažovateľa „nielen princíp viazanosti skorším rozhodnutím, ale aj princíp
právnej istoty. Preto došlo porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení
s čl. 1 Ústavy pokiaľ ide o princíp právnej istoty ako súčasť pojmu právny štát.“.
14. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
II.
15. Po prijatí veci na ďalšie konanie ústavný súd 23. marca 2017 vyzval najvyšší súd
na vyjadrenie sa k vecnej stránke sťažnosti a na podanie stanoviska k možnému upusteniu
od ústneho pojednávania vo veci.
16. Ústavnému súdu bolo 2. mája 2017 doručené vyjadrenie najvyššieho súdu,
v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnú
stránku sťažnosti, najvyšší súd uviedol, že „Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstate
opakuje tvrdenia z priebehu súdneho preskúmavacieho konania. Ide o tvrdenia, s ktorými sa
náležite vysporiadal najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku a vyvodil záver
o vecnej správnosti rozsudku prvostupňového súdu ako i zákonnosti žalobou napadnutého
rozhodnutia žalovaného, teda že rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona.“.
Ďalej najvyšší súd len zopakoval odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď uviedol,
že «Po preskúmaní veci Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že rozhodnutie
krajského súdu, ktorým zamietol žalobu je vecne správne. Odvolací súd po preskúmaní
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a rozhodnutia žalovaného dospel k záveru,
že súhlasí s ich názorom, ako aj názorom krajského súdu, podľa ktorých ustanovenie § 47b
ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. upravuje ďalší spôsob prevodu majetku štátu podľa zákona
č. 92/1991 Zb. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. tento zákon upravuje
podmienky prevodu majetku štátu, ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky,
štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne a iné štátne organizácie (ďalej len „podnik“) alebo
ktorý je v správe Slovenského pozemkového fondu, včítane ich majetkových účastí
na podnikaní iných právnických osôb, ako aj podmienky prevodu majetkových účastí štátu
na tomto podnikaní a to na slovenské alebo zahraničné právnické alebo fyzické osoby.
Tento prevod môže byť vykonaný za základe rozhodnutia o privatizácii podniku alebo jej
časti, alebo na základe rozhodnutia o privatizácii majetkovej účasti štátu na podnikaní inej
právnickej osoby vydaného na základe privatizačného projektu. (§ 5 ods. 1 zákona
č. 92/1991 Zb.) Ustanovenie § 47b ods. 1, ktoré bolo doplnené zákonom č. 17/1993 Z. z.
do zákona č. 92/1991 Zb., upravuje ďalší spôsob akým možno vykonať prevod majetku
štátu. Na základe tohto ustanovenia likvidátor pri likvidácii organizácií uvedených v § 1
speňaží majetok predajom vecí na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže likvidátor
postupovať len so súhlasom orgánu uvedeného v § 10 ods.1. V tomto prípade ide o
speňažovanie majetku spoločnosti v likvidácii. Z ustanovenia § 47b ods. 1 je zrejmé, že pre
likvidátora nevyplýva povinnosť tvorby privatizačného projektu.
Podstatou inštitútu likvidácie je zákonom upravený postup, pri ktorom dochádza
k mimosúdnemu vyrovnaniu majetkových vzťahov zanikajúceho subjektu. Likvidátor robí
v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pod pojmom úkony
smerujúce k likvidácii treba rozumieť úkony likvidátora smerujúce k rýchlemu,
hospodárnemu a efektívnemu speňaženiu majetku likvidovanej spoločnosti. Zákon
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (zákon č. 92/1991 Zb.) v ustanovení § 6
vymedzuje podstatné náležitosti privatizačného projektu. Z ustanovení § 6 ods. 1 písm. f),
písm. g) a § 6 ods. 2 je zrejmé, že privatizačný projekt predpokladá, že privatizovaná osoba
bude v činnosti pokračovať. Odvolací súd má preto za to, že vypracovanie privatizačného
projektu likvidátorom by nebolo úkonom smerujúcim k likvidácii spoločnosti. Najvyšší súd
sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého povinnosť tvorby privatizačného
projektu sa nevzťahuje na likvidáciu štátneho podniku a ustanovenie § 47b ods. 1 upravuje
ďalší spôsob prevodu majetku štátu podľa zákona č. 92/1991 Zb. Z uvedeného je zrejmé, že
zákon č. 92/1991 Zb. nie je definovaný privatizačnými projektmi, ale prevodom majetku
štátu na iné fyzické a právnické osoby (§ 1 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.). Zákon č. 92/1991
Zb. teda pozná okrem spôsobu uvedeného v § 5 aj ďalšie spôsoby prevodu majetku štátu
na iné osoby, ktoré sú uvedené v § 47b ods. 1. Na základe uvedeného sa odvolací súd
stotožnil s názorom krajského súdu a nevyhovel námietke žalobcu, podľa ktorého prevod
majetku štátu na základe privatizačného projektu je definičným znakom aplikácie zákona
č. 92/1991 Zb., a teda, ak nedošlo k vydaniu privatizačného projektu, nemožno hovoriť
o prevode majetku za prevod v súlade so zákonom č. 92/1991 Zb. Tým, že k prevodu
majetku štátu došlo postupom podľa zákona č. 92/1991 Zb., tak sa odvolací súd priklonil k
právnemu záveru krajského súdu a nevyhovel ani námietke žalobcu, ktorý tvrdil, že
získal predmetný bytový dom inak ako privatizáciou, keďže aby bolo
možné prevod považovať za privatizáciu, tento by musel byť vykonaný na základe
privatizačného projektu. Z dôvodu, že získal bytový dom postupom
podľa zákona č. 92/1991 Zb. má najvyšší súd za preukázané, že krajský súd správne
vyhodnotil záver žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, že nakladanie s
predmetným bytovým domov bolo v čase uzavretia zmluvy dňa 03.03.2003 obmedzené
ustanovením § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. Predávajúci -
previedol bytový dom na žalobcu, ktorý však nie je osobou uvedenou v ustanovení § 29 ods.
5 zákona č. 182/1993 Z. z. Predávajúci tak konal v rozpore s uvedeným ustanovením, čoho
dôsledkom je neplatnosť zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Tým, že Správa
katastra Liptovský Mikuláš rozhodnutím č. V 685/2003 zo dňa 11.04.2003 povolila vklad na
základe neplatnej zmluvy, bolo nutné, aby Katastrálny úrad v Žiline protestu Okresnej
prokuratúry Liptovský Mikuláš Pd 2009/03-13 zo dňa 17.07.2003 vyhovel a rozhodnutie
Správy katastra Liptovský Mikuláš zrušil a vrátil vec Správe katastra Liptovský Mikuláš na
ďalšie konanie. Na námietku žalobcu, že ustanovenie § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. v
znení účinnom od 01.08.1995 nemôže byť na prejednávanú vec vôbec aplikované najvyšší
súd uvádza, že tento prípad by sa mohol vzťahovať iba na pôvodný prevod bytového domu v
roku 1993. Na prevod bytového domu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21.02.2003 medzi
ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim sa toto
ustanovenie bude aplikovať. Aplikovaním právneho predpisu účinného od roku 1995 na
právne vzťahy vzniknuté v roku 2003 nedochádza k spätnej účinnosti právnych noriem, a
preto najvyšší súd vyhodnotil námietku žalobcu ako nedôvodnú.»
17. Ústavný súd zaslal vyjadrenie najvyššieho súdu 2. mája 2017 právnemu
zástupcovi sťažovateľa s poukazom na možnosť zaujatia stanoviska k nemu.
18. Sťažovateľ v stanovisku doručenom ústavnému súdu 23. mája 2017 uviedol, že
trvá na podanej sťažnosti a pridržiava sa dôvodov v nej uvedených. K argumentácii
najvyššieho súdu, konkrétne k aplikácii § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach
prevodu majetku štátu na iné osoby v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon
č. 92/1991 Zb.) uviedol: «Najvyšší súd vo vyjadrení tvrdí, že ustanovenie § 47b ods. 1
zák. č. 92/1991 Zb. je ďalším spôsobom prevodu majetku štátu podľa zák. č. 92/1991 Zb.
S týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Ustanovenie § 47b ods. 1 cit. zák. nepochybne
nepredstavuje úpravu práva likvidátora speňažovať majetok podliehajúci likvidácii v zmysle
zák. č. 92/1991 Zb., ale ide len o úpravu spôsobu výberu nadobúdateľa tohto majetku.
Oprávnenie likvidátora speňažovať majetok podliehajúci likvidácii vyplýva z úplne iných
právnych predpisov, a to zo Zákona o štátnom podniku a v nadväznosti na to z Obchodného
zákonníka. Najvyšší súd tvrdí, že z ust. § 47b ods. 1 nevyplýva pre likvidátora povinnosť
tvorby privatizačného projektu. K tomu sťažovateľ uvádza, že to z tohto ustanovenia ani
nemôže vyplývať, keďže, ako bolo už uvedené vyššie, v tomto ustanovení ide len o úpravu
spôsobu výberu nadobúdateľa.
Sťažovateľ trvá na tom, že v tomto prípade išlo o likvidáciu zbytkov štátneho
podniku. Ak by sme prijali záver, že prevod majetku štátu (likvidátorom v rámci
speňažovania majetku štátneho podniku) do „súkromných rúk“ je privatizáciou v zmysle
zákona č. 92/1991 Zb., tak potom každý predaj majetku štátneho podniku v likvidácii by sa
považoval za takúto „privatizáciu“. Takéto závery však nezodpovedajú právnej úprave.
Napokon, sťažovateľ v konaniach pred všeobecnými súdmi neustále poukazoval
na skutočnosť, že likvidátor ani nepostupoval podľa § 47b ods. 1, ale výnimkou z tohto
ustanovenia so súhlasom Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR !!!
Najvyšší súd ďalej tvrdí, že zákon č. 92/1991 Zb. nie je definovaný privatizačnými
projektmi, ale prevodom majetku štátu na iné fyzické a právnické osoby, čo má vyplývať
z ustanovenia § 1 ods. 1 tohto zákona. Ďalej tvrdí, že zákon č. 92/1991 Zb. pozná okrem
spôsobu uvedeného v § 5 aj ďalšie spôsoby prevodu majetku štátu na iné osoby, ktoré sú
uvedené v § 47b ods. 1 (k tomu už sťažovateľ uviedol vyššie, že nejde o spôsob prevodu
majetku štátu, ale o spôsob výberu nadobúdateľa). Podľa tohto výkladu Najvyššieho súdu,
by teda akékoľvek speňažovanie majetku likvidovaného podniku inej osobe malo byť
privatizáciou podľa zákona č. 92/1991, čo nie je pravdou, keďže oprávnenie speňažovať
majetok likvidovaného podniku vyplýva likvidátorovi z úplne iných predpisov.
Sťažovateľ týmto odkazuje na podrobnú argumentáciu uvedenú v bode 2.2. ústavnej
sťažnosti.»
19. K aplikácii § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. sťažovateľ uvádza:
„Najvyšší súd vo svojom vyjadrení ďalej tvrdí, že nakladanie s predmetným bytovým
domom bolo v čase uzavretia zmluvy dňa 3.3.2003 obmedzené ustanovením § 29 ods. 5 zák.
č. 182/1993 Z. z., pričom na námietku sťažovateľa, že ustanovenie § 29 ods. 5 v znení
účinnom od 1.8.1995 nemôže byť na prejednávanú vec vôbec aplikované, Najvyšší súd
uviedol, že tento prípad by sa mohol sťahovať iba na pôvodný prevod bytového domu v roku
1993.
Ani tieto závery Najvyššieho súdu nie sú správne. Tejto argumentácii sťažovateľ
nerozumie.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti dôvodí, že obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 29
ods. 5 sa vzťahuje len na tie právnické alebo fyzické osoby, ktoré nadobudli byty (bytové
domy) podľa osobitného predpisu, t.j. zák. č. 92/1991 Zb., do vlastníctva po účinnosti tohto
zákona, t.j. po dni 1.8.1995 (v tomto prípade prevodca nadobudol
tento majetok v roku 1993, t.j. pred účinnosťou tohto ustanovenia). K tomu sťažovateľ
poskytol podrobnú argumentáciu v bode 2.3. ústavnej sťažnosti a na tejto trvá.
Najvyšší súd v podstate len zopakoval tvrdenia v napadnutom rozsudku zo dňa
30.11.2015. Na str. 12 ústavnej sťažnosti sťažovateľ navyše k tomu argumentuje,
že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu je v tejto časti aj nepreskúmateľný (arbitrárny),
a teda Najvyšší súd k argumentácii sťažovateľa o nemožnosti aplikácie ustanovenia § 29
ods. 5 cit. zák. opätovne neuvádza žiadne skutočnosti.“
20. K námietke porušenia princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí sťažovateľ konštatuje, že sa k nej najvyšší súd vo svojom vyjadrení vôbec
nevyjadril, a preto opätovne poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú vo svojej sťažnosti.
Ďalej k tomu uvádza, že „táto vec už bola raz predmetom konania pred správnymi súdmi
vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S 157/05. Napriek tomu, že
v tejto veci bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 157/05-42 zo dňa
13.5.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sžo 346/2009 zo dňa
20.10.2010 správnej žalobe sťažovateľa vyhovené (a správny orgán sa týmito
rozhodnutiami mal v ďalšom konaní riadiť), za nezmeneného skutkového a právneho stavu
súdy v tomto novom konaní rozhodli úplne inak, a to predmetným rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. 3S 209/2011-126 zo dňa 3.6.2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu SR č. k. 10Sžr/134/2014 zo dňa 30.11.2015.“.
21. A napokon, na arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ
poukazuje tým, že „Už v podanej žalobe (ako aj v ďalších svojich podaniach)... tiež
namietal, že ak by aj súdy dospeli k záveru, že prevod predmetného bytového domu bol
z akýchkoľvek dôvodov neplatný (čo sťažovateľ popiera), nemôže sa táto neplatnosť týkať
prevodu pozemkov KN parc. č. 392/3 a 392/12, ktoré boli predmetom Kúpnej zmluvy zo dňa
21.2.2003. Sťažovateľ teda poukazoval len na čiastočnú neplatnosť tohto právneho úkonu.
K tomu sťažovateľ poskytol podrobnú argumentáciu v bode 2.5. ústavnej sťažnosti.
Opätovne k tomu konajúce všeobecné súdy nezaujali vo svojich rozhodnutiach žiadne
stanovisko, touto otázkou sa vôbec nezaoberali, a preto tieto rozhodnutia sú arbitrárne,
porušujúce právo sťažovateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Opätovne k tomuto Najvyšší súd nezaujal stanovisko ani vo svojom vyjadrení zo dňa
19.4.2017 k ústavnej sťažnosti.“.
22. V doplnení k stanovisku, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 13. júna 2017,
sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
23. Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
25. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov (§ 247 a nasl. OSP), t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom
na poskytnutie ochrany v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže
existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto
právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom
konaní (m. m. II. ÚS 4/94).
26. Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány
verejnej moci vrátane súdov preskúmavajúcich na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Tento ústavný
príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy,
ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám
fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1
prvej vety ústavy).
27. K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa
v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00,
II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).
28. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu
na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj
odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich
uplatnenia v súlade s procesnými predpismi. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
(napr. m. m. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).
29. K ich porušeniu môže dôjsť nielen tým, že komukoľvek bola odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol
konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(napr. I. ÚS 35/98), ale tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne,
bez náležitého odôvodnenia, teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej
normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by
rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené, ako aj vtedy ak by sa pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam.
30. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
III. 1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
31. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
32. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
33. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom (...).
34. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III. 1.1 K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu vo vzťahu k aplikácii § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.
35. Z pohľadu metodologického uchopenia predmetu konania podľa čl. 127 ods. 1
ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ kritizuje nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tvrdiac, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal
s jednotlivými odvolacími námietkami tak, ako ich uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní
podanom proti rozsudku krajského súdu z 3. júna 2014. Pre ústavný súd je podstatné
venovať sa najprv práve tejto sťažnostnej námietke.
36. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1
ústavy) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo
a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157
ods. 1 OSP; m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej
(m. m. III. ÚS 36/2010).
37. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr.
IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09 a III. ÚS 420/2016).
38. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozsudok ESĽP vo veci Georgidias
v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).
39. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
40. Pri ustaľovaní požiadaviek na kvalitu odôvodnenia rozsudku všeobecného súdu
nemožno v prípade rozhodovania v rámci správneho súdnictva (piata časť Občianskeho
súdneho poriadku) ignorovať ani zásadnú požiadavku, a to aby súd v tomto rozhodovacom
procese preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a postupu, ktorý
predchádzal vydaniu takého rozhodnutia, len v medziach podanej správnej žaloby.
Z hľadiska odôvodnenia rozsudku správneho súdu to potom znamená, že je povinný
vysporiadať sa so žalobnými a odvolacími dôvodmi explicitne formulovanými žalobcom.
Len splnením tejto požiadavky bolo možné učiniť zadosť ústavnoprávnym požiadavkám
na kvalitu odôvodnenia rozsudku všeobecného súdu v správnom súdnictve, pretože iba
takýmto spôsobom sa sťažovateľ mohol z potvrdzujúceho rozsudku, ktorým sa konanie
právoplatne končí, zrozumiteľne dozvedieť príčiny nedôvodnosti jeho žalobných námietok,
ktorými je všeobecný súd v správnom súdnictve viazaný.
41. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o (ne)dostatočnosti odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je posúdiť dôvodnosť odvolacích námietok.
Musí však dospieť k jednoznačnému záveru, či sa najvyšší súd v odôvodnení svojho
potvrdzujúceho rozsudku zodpovedajúcim spôsobom zaoberal bodmi sťažovateľovho
odvolania. To je totiž rozhodujúca povinnosť súdu v správnom súdnictve, podmieňujúca
okrem iného aj ústavnú akceptovateľnosť rozhodnutia správneho súdu o merite žaloby.
42. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že jedným zo žalobných, ale aj
odvolacích dôvodov bola argumentácia sťažovateľa založená na tom, že pôvodný
nadobúdateľ (ďalej len
„pôvodný nadobúdateľ“) nadobudol bytový dom do vlastníctva Zmluvou o predaji časti
majetku podniku č. 16/1993 z 20. septembra 1993 (ďalej len „zmluva o predaji časti
podniku“) od štátneho podniku , v likvidácii (ďalej len
„pôvodný vlastník nehnuteľnosti“) uzavretou podľa príslušných ustanovení o predaji časti
podniku v zmysle Obchodného zákonníka, na základe verejnej súťaže (nie na verejnej
dražbe a po súhlase príslušného orgánu), teda výnimkou z § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991
Zb., podľa ktorého pri likvidácii organizácií uvedených v § 1 speňaží likvidátor majetok
predajom vecí na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže likvidátor postupovať len
so súhlasom orgánu uvedeného v § 10 ods. 1. Sťažovateľ pritom v žalobe, ako aj v odvolaní
poukazoval jednak na nevyhnutnosť potreby existencie privatizačného projektu, ako aj
na postavenie a oprávnenia likvidátora pri likvidácii štátneho podniku [§ 70 ods. 3
Obchodného zákonníka, § 15a ods. 4 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení
účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 111/1990 Zb.“)] , z ktorých vyvodzoval
jeho oprávnenie previesť časť likvidovaného podniku iným spôsobom ako podľa zákona
č. 92/1991 Zb., a to „formou verejnej súťaže a následne právnym úkonom uzavretým
v zmysle príslušných ustanovení obchodného zákonníka, ktorý spôsob zákon č. 92/1991 Zb.
neupravuje, na takýto spôsob prevodu je zákon č. 92/1991 Zb. nepoužiteľný, len ho
v ustanovení § 47b dovoľuje“.
43. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (bližšie pozri vyjadrenie najvyššieho
súdu citované v bode 16 tohto rozhodnutia, ktoré sa zhoduje s odôvodnením napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu) s prihliadnutím na obsah rozsudku krajského súdu z 3. júna
2014, ktoré je vzhľadom na potvrdzujúce rozhodnutie najvyššieho súdu potrebné
posudzovať spoločne, vyplýva, že najvyšší súd bol toho názoru, že § 47b ods. 1 zákona
č. 92/1991 Zb. upravuje okrem predaja veci na verejnej dražbe aj ďalší spôsob prevodu
majetku štátu – okrem prevodov stanovených v § 5 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.
(na základe rozhodnutia o privatizácii podniku alebo jeho časti, alebo na základe
rozhodnutia o privatizácii majetkovej účasti štátu na podnikaní inej právnickej osoby
vydaného na základe privatizačného projektu). Na základe tohto ustanovenia (§ 47b ods. 1)
boli správne súdy toho názoru, že ďalšou formou prevodu majetku štátu podľa tohto zákona
je, ak likvidátor speňažuje majetok spoločnosti v likvidácii iným spôsobom ako vo verejnej
dražbe, so súhlasom príslušného orgánu, na ktorú nie je potrebné vytvárať privatizačný
projekt, pretože už zo samotnej podstaty likvidácie vyplýva, že privatizovaná osoba nebude
pokračovať v činnosti.
44. Najvyšší súd k analyzovanému odvolaciemu (i žalobnému) dôvodu (oprávnenia
likvidátora pri speňažovaní likvidovaného majetku štátneho podniku) nezaujal stanovisko
pre sťažovateľa dostatočne zrozumiteľné. Iba všeobecne uzavrel, že z dôvodu, že likvidátor
robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti, a „vypracovanie
privatizačného projektu likvidátorom by nebolo úkonom smerujúcim k likvidácii
spoločnosti“, preto povinnosť tvorby privatizačného projektu sa nevzťahuje na likvidáciu
štátneho podniku a § 47b ods. 1 preto upravuje ďalší spôsob prevodu majetku štátu
podľa zákona č. 92/1991 Zb. Podľa názoru ústavného súdu je odpoveď najvyššieho súdu
na spornú otázku týkajúcu sa oprávnenia likvidátora odpredať likvidovaný majetok
spôsobom upraveným Obchodným zákonníkom, resp. zákonom č. 111/1990 Zb.
nedostatočná.
45. Je nesporné, že právna úprava likvidácie štátnych podnikov je obsiahnutá
v Obchodnom zákonníku (predtým ešte v Hospodárskom zákonníku), v zákone č. 92/1991
Zb., ako aj v zákone č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku. Táto je pre likvidátora záväzná
a nemožno sa od nej odchýliť. Okruh povinností likvidátora bol vymedzený v § 47b ods. 1
zákona č. 92/1991 Zb. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o predaji časti podniku
s pôvodným nadobúdateľom, podľa ktorého pri likvidácii podnikov uvedených v § 1
(štátne podniky) okrem rozpočtových a príspevkových organizácií speňaží likvidátor
majetok predajom veci na verejnej dražbe. Iným spôsobom mohol likvidátor postupovať len
so súhlasom príslušného ministerstva udeleným po predchádzajúcom prerokovaní
so zakladateľom, teda výnimkou z tohto ustanovenia.
46. V sťažovateľovej veci najvyšší súd neučinil formulovanej požiadavke na kvalitu
odôvodnenia jeho rozsudku zadosť, preto v tomto aspekte jeho rozsudok nevyhovuje
požiadavkám plynúcim zo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ba ani požiadavkám zaručeným právom na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
47. Ústavný súd na podklade identifikovaných nedostatkov prijal záver,
podľa ktorého najvyšší súd odôvodnením svojho rozsudku nenaplnil požiadavky plynúce
zo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani z jeho práva na spravodlivé súdne
konanie, pretože neposkytol zrozumiteľné a dostatočne objasňujúce odpovede na dôvody
prednesené sťažovateľom v jeho žalobe (ako aj v odvolaní), ktorými je súd v správnom
súdnictve viazaný. Keďže dospel k záveru o dôvodnosti sťažovateľových námietok, vyslovil
porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (bod 1 výroku).
48. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru.
Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí
nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva
chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých
sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia
práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010,
IV. ÚS 325/2011, I. ÚS 538/2013).
49. Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd
dospel k záveru o porušení iného práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami dohovoru
(čl. 6 ods. 1), zároveň konštatuje, že najvyšší súd nenaplnil ani obsah práva sťažovateľa
zaručeného čl. 13 dohovoru. Najvyšší súd preto svojím odvolacím rozsudkom porušil aj
právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru (bod 1výroku).
III. 1.2 K nevysporiadaniu sa s námietkou čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy
z 21. februára 2003
50. Už v podanej žalobe, ako aj v odvolaní sťažovateľ namietal, že ak by aj
všeobecné súdy dospeli k záveru, že prevod vlastníckeho práva k bytovému domu je
neplatný (čo však nepripúšťal), „nemôže sa táto neplatnosť týkať prevodu pozemkov
KN parc. č. 392/3 a 392/12, ktoré boli predmetom Kúpnej zmluvy zo dňa 21. 2. 2003“.
Predmetnou kúpnou zmluvou boli prevádzané osobitne pozemky a bytový dom a kúpna
cena bola dojednaná taktiež osobitne pre bytový dom a osobitne pre označené pozemky.
51. Najvyšší súd na túto odvolaciu (ako aj žalobnú) námietku sťažovateľa nijako
nereagoval a neurobil tak ani krajský súd v rozsudku z 3. júna 2014. Pritom najvyšší súd
vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa, ku ktorým nezaujal stanovisko, odkázal
vo svojom rozsudku v zásade na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, keďže bol toho
názoru, že tento sa im dôkladne venoval.
52. Aj z tohto dôvodu ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu, pričom aj vo vzťahu k tejto časti poukazuje na odôvodnenie
uvedené v bodoch 46 až 49.
III. 1.3 K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu vo vzťahu k aplikácii § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb.
53. Sťažovateľ v sťažnosti, ako aj v správnej žalobe a v odvolaní tvrdí, že § 29 ods. 5
zákona č. 182/1993 Zb. účinný od 1. augusta 1995 sa na prevody uskutočnené pred jeho
účinnosťou, teda aj na prevod vlastníckeho práva uskutočnený medzi pôvodným vlastníkom
nehnuteľnosti a pôvodným nadobúdateľom uskutočnený v roku 1993, nemôže vzťahovať
pretože by tým došlo k zákazu spätnej účinnosti právnych noriem.
54. Najvyšší súd túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú a uviedol, že
neaplikovanie toho ustanovenia by sa mohlo „vzťahovať iba na pôvodný prevod bytového
domu v roku 1993. Na prevod bytového domu na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21. 02. 2003
medzi ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim sa toto
ustanovenie bude aplikovať. Aplikovaním právneho predpisu účinného od roku 1995
na právne vzťahy vzniknuté v roku 2003 nedochádza k spätnej účinnosti právnych
noriem...“.
55. Pôvodný nadobúdateľ prevádzal vlastnícke právo k obytnému domu
na sťažovateľa kúpnou zmluvou z 21. februára 2003, keď bol § 29 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Zb. už účinný, a preto jeho aplikácia na zmluvný vzťah vzniknutý po jeho
účinnosti, za predpokladu, že prevodcom je vlastník domu uvedený v § 17 ods. 3 písm. f)
zákona č. 182/1993 Zb., ktorý nadobudol byty do vlastníctva podľa osobitného predpisu
(zákon č. 92/1991 Zb.), k čomu správne súdy dospeli, bola v okolnostiach veci dostatočne
a logicky odôvodnená.
56. Ústavný súd tak nemohol bez dôvodných pochybností vysloviť porušenie
sťažovateľovho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
spočívajúcom v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
vo vzťahu k aplikácii § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb.
57. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku).
III. 1.4 K námietke porušenia princípu právnej istoty a predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí
58. Sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na to, že v tejto veci už bol krajským súdom
vydaný rozsudok sp. zn. 2 S 157/05 z 13. mája 2009 (ďalej len „zrušujúci rozsudok“), ktorý
bol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 346/2009 z 20. októbra 2010.
Týmto rozsudkom krajského súdu bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie žalovaného
správneho orgánu o zrušení povolenia vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy
uzavretej medzi pôvodným nadobúdateľom a sťažovateľom z dôvodu, že ak pôvodný
nadobúdateľ nadobudol predmetnú nehnuteľnosť na základe zákona č. 92/1991 Zb., je táto
v zmysle § 29 zákona č. 182/1993 Zb. neplatná, keďže nájomcovia jednotlivých bytov
požiadali o prevod vlastníckeho práva ešte pred jeho predajom sťažovateľovi.
59. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd tým, že napadnutým rozsudkom nerešpektoval
predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu, došlo k porušeniu princípu právnej istoty a
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Z výroku zrušujúceho rozsudku krajského súdu
sťažovateľovi jednoznačne vyplýva, že „predchádzajúce rozhodnutia žalovaného
správneho orgánu a Katastrálneho úradu v Žiline boli, okrem iného, zrušené podľa § 250j
ods. 2 písm. a) a c) O. s. p., t. j. z dôvodu, že... rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci... zistenie skutkového stavu je nedostačujúce
na posúdenie veci.
Z dôvodov uvedeného rozsudku Krajského súdu v Bratislave (s ktorými sa v celom
rozsahu stotožnil Najvyšší súd SR), najmä zo str. 4 tohto rozsudku jednoznačne vyplýva
právne posúdenie veci súdmi, ktorým bol správny orgán viazaný.“.
60. Keďže najvyšší súd vo vzťahu k tejto námietke odkázal na odôvodnenie rozsudku
krajského súdu z 3. júna 2014, ktorý sa podľa jeho názoru tomu dôkladne venoval,
poukazuje na túto časť odôvodnenia, v ktorej sa uvádza: „Pokiaľ žalobca má za to, že
správny orgán porušil povinnosť riadiť sa vysloveným právnym názorom súdu, nemôže sa
tunajší súd s uvedeným stotožniť, a to vzhľadom na skutočnosť, že v predchádzajúcich
súdnych konaniach nedošlo k celkom jednoznačnému meritórnemu posúdeniu aplikácie
ustanovení § 29 ods. 5, resp. § 29 ods. 7 zákona o bytoch a nebytových priestoroch,
resp. i ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. na daný žalobcov prípad. Správne
rozhodnutia v danej veci boli zrušené nie z dôvodu, ako to tvrdí žalobca, že by súdy
judikovali, že len v prípade ak by nadobudol predmetnú nehnuteľnosť
na základe privatizačného projektu, bolo by potrebné aplikovať ust. § 29 ods. 7 zákona
č. 182/1993 Z. z. K zrušeniu predchádzajúcich rozhodnutí žalovaného v správnom súdnictve
došlo (okrem vady v konaní predstavovanej odňatím možnosti účastníka správneho konania
konať pred správnym orgánom) preto, že žalovaný sa s argumentáciou
žalobcu nedostatočne zaoberal a svoje rozhodnutie dostatočne preskúmateľne neodôvodnil,
i keď z výrokovej časti rozhodnutia vyplýva ako ďalší dôvod § 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p.
(nedostatočne zistený skutkový stav) a z dôvodu podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky zaručuje každému právo nielen na súdnu, ale i inú právnu
ochranu a preto, vychádzajúc z ustanovení Správneho poriadku, má správny orgán
povinnosť uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať aj právnej
stránky rozhodnutia. Povinnosť správneho orgánu dostatočne svoje rozhodnutie odôvodniť
je odrazom práva účastníka na presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktorý sa
vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnených nárokov, ako aj
so špecifickými námietkami účastníka (III. ÚS 198/2011). V súvislosti s uvedeným je potom
potrebné zdôrazniť zásadu, že účastník konania (tak súdneho ako aj správneho) nemá právo
na úspech vo veci, avšak má právo, aby bolo rozhodnuté na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci, čo musí byť zrejmé z odôvodnenia
rozhodnutia. Pokiaľ tomu však tak nie je, je povinnosťou súdu v správnom súdnictve
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. Takto súd
postupoval aj v konaní sp. zn. 2S 15720/05. V ďalšom konaní však žalovaný uvedenú
nezákonnosť napravil, keď rozhodnutie č. PO-6160/2011/SI zo dňa 15.09.2011 možno
považovať nielen za dostatočne odôvodnené, ale aj vecne správne.“
61. Je pravdou, že krajský súd zrušujúcim rozsudkom rozhodnutie žalovaného
správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a), c) a e) OSP a vec vrátil na ďalšie
konanie, pričom najvyšší súd toto rozhodnutie rozsudkom potvrdil. V odôvodnení
zrušujúceho rozsudku krajský súd podmieňujúcim spôsobom uvádza, že „v prípade, že by“
sťažovateľ „nadobudol predmetnú nehnuteľnosť na základe privatizačného projektu bolo by
potrebné aplikovať ustanovenie § 29 ods. 7 zákona č. 182/1993 podľa ktorého vlastník bytu,
ktorý nadobudol dom do vlastníctva podľa osobitného predpisu z vlastníctva štátu, nemôže
previesť vlastníctvo bytu ak v dome požiadal nájomca o prevod vlastníctva bytu.
Napriek tomu však treba uviesť, že správny orgán sa nedostatočne zaoberal
argumentmi žalobcov ohľadne aplikácie § 47 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. v spojení s § 5
cit. zák., ktorý na prevod majetku podľa tohto zákona vyžaduje výhradne privatizačný
projekt a z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, akou správnou úvahou sa riadil, v prípade, keď
dospel k záveru, že napriek vyššie citovaným zákonným ustanoveniam je potrebné aj verejnú
súťaž, ktorou bola získaná predmetná nehnuteľnosť zahrnúť do režimu zákona č. 92/1991
Zb. napriek tomu, že nehnuteľnosť bola získaná formou verejnej súťaže a následne právnym
úkonom uzavretým v zmysle príslušných ustanovení obchodného zákonníka.“.
62. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo potvrdené rozsudkom sp. zn.
2 Sžo 346/2009 z 20. októbra 2010, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že krajský súd bol
okrem iného toho názoru, že správny orgán sa „nedostatočne zaoberal argumentmi
žalobcov ohľadne aplikácie § 47 ods. 1 (správne má byť § 47b ods. 1, pozn.) zákona
č. 92/1991 Zb. v spojení s § 5 uvedeného zákona, ktorý na prevod majetku podľa tohto
zákona vyžaduje výhradne privatizačný projekt, a z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, akou
správnou úvahou sa riadil, keď dospel k záveru, že napriek uvedeným zákonným
ustanoveniam je potrebné aj verejnú súťaž, ktorou bola získaná predmetná nehnuteľnosť,
zahrnúť do režimu zákona č. 92/1991 Zb. napriek tomu, že nehnuteľnosť bola získaná
formou verejnej súťaže a následne právnym úkonom uzavretým v zmysle príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka“.
63. Krajský súd v zrušujúcom rozsudku povedal, že to, či treba aplikovať § 29 ods. 5
a 7 zákona č. 182/1993 Zb. v danom štádiu konania, nemožno posúdiť, pretože správny
orgán sa nedostatočne vysporiadal s otázkou aplikácie § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb.,
preto krajský súd v tomto rozsahu nepovedal jednoznačne, či bolo potrebné aplikovať § 29
ods. 5 a 7 zákona č. 182/1993 Zb., a preto toto zrušujúce rozhodnutie krajského súdu
neobsahuje podľa názoru ústavného súdu jednoznačný právny názor o tom, či je alebo nie je
možné v tejto veci aplikovať toto ustanovenie zákona.
64. Je síce pravdou, že vo výroku zrušujúceho rozsudku je okrem iného uvedený aj
dôvod zrušenia podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP (nesprávne právne posúdenie veci), avšak
súdne rozhodnutie má predstavovať istú logickú jednotu výroku a odôvodnenia, a preto nie
je možné prijať záver, že zrušujúci rozsudok krajského súdu bol založený na kritike
nesprávneho právneho posúdenia veci aj z dôvodu, že správny orgán nevysvetlil
v odôvodnení svojich rozhodnutí všetky tie okolnosti, ktoré umožňujú jednoznačne ustáliť
aplikáciu označených ustanovení zákona č. 182/1993 Zb.
65. Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietke sťažovateľa o porušení jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu spočívajúcom v porušení princípu právnej istoty
a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí nevyhovel (bod 4 výroku).
III. 2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa
66. Sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde), navrhol vysloviť aj porušenie jeho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
67. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
68. Ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výlučne na základe
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Po vrátení veci
najvyššiemu súdu bude potrebné, aby o odvolaní sťažovateľa znovu rozhodol, rešpektujúc
súčasne viazanosť žalobnými dôvodmi sťažovateľa, ktorá sa musí prejaviť aj v podobe
odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu o podanom odvolaní. Až následné posúdenie
ústavnej akceptovateľnosti prípadných meritórnych právnych záverov najvyššieho súdu
umožňuje dospieť k definitívnemu záveru o tom, či bol sťažovateľ zbavený svojho
vlastníckeho práva v rozpore s ústavou.
69. V súčasnej situácii práve charakter nedostatkov napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu nepreukazuje porušenie základného práva hmotnej povahy. Konštatovanie
takého porušenia by znamenalo prejudikciu skutkových a právnych záverov v konaní
o žalobe sťažovateľa, čo ústavnému súdu v aktuálnom procesnom stave neprislúcha. Preto
sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
nemožno vyhovieť (bod 4 výroku).
IV.
70. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo
namieste využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a zrušenie sťažnosťou atakovaného
rozsudku najvyššieho súdu (bod 2 výroku).
71. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
72. Po vrátení veci bude potrebné, aby najvyšší súd rozhodol o podanom odvolaní
sťažovateľa opätovne (§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
v znení neskorších predpisov), pričom s odvolacími námietkami sa vysporiada jednotlivo
a súčasne tak, aby sa sťažovateľ v prípade negatívneho rozhodnutia o jeho žalobe dozvedel
príčiny nedôvodnosti individuálnych žalobných (odvolacích) bodov. Najvyšší súd aj ako
odvolací súd v správnom súdnictve je povinný rešpektovať zásadu viazanosti žalobnými
bodmi.
V.
73. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
74. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 262 ods. 1 CSP o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu...
75. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov
právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v roku 2016 (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie sťažnosti) a za jeden úkon právnej služby v roku 2017 (zaujatie
stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu).
76. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1
ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
77. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2015
(§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 858 €
(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 143 € a jedna stotina
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,58 €) a v 1. polroku roka 2016 bola
priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 884 € (z toho jedna šestina
v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 147,33 € a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3
vyhlášky sa rovná sume 8,84 €).
78. Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa za 2 úkony
právnej služby v roku 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 303,16 € [2 úkony
x 143 € a 2 x režijný paušál v sume 17,16 € (2 x 8,58 €) a za 1 úkon právnej služby v roku
2017 v sume 156,17 € (1 úkon v sume 147,33 € a režijný paušál v sume 8,84 €)]. Ústavný
súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 459,33 €.
79. Sťažovateľ má teda nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 459,33 €
(bod 3 výroku tohto nálezu), ktoré je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet jeho právneho
zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení § 263 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).
80. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2017