Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 492/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Klimom, advokátska kancelária,

Sládkovičova 16/61, Žiar nad Hronom, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom

Okresného súdu Piešťany sp. zn. zo 6. mája 2013, rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. augusta 2016 doručená sťažnosť , ,

vo veci namietaného porušenia (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom

Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 6. mája 2013,

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. mája 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného

súdu sp. zn. zo 6. mája 2013 zaviazaná uhradiť žalobcovi sumu 49 790,88 €

z titulu bezdôvodného obohatenia. Krajský súd rozhodnutie okresného súdu rozsudkom

sp. zn. , u ktorého sťažovateľka neuviedla dátum jeho vydania, potvrdil.

3. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd

odmietol uznesením sp. zn. z 30. mája 2016.

4. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že najvyšší súd

jej dovolanie odmietol bez toho, aby „skúmal opodstatnenosť uplatnených dôvodov

v zmysle a “. So záverom najvyššieho súdu sa sťažovateľka

nestotožňuje, keďže podľa jej názoru sa nedržal zásady „iura novit curia“, ktorá ho

„zaťažuje skúmať, či napadnuté rozsudky nižších súdov neboli vydané v konaní postihnutom

závažnou procesnou vadou vedúcou k vydaniu zmätočného rozhodnutia“. Sťažovateľka svoj

názor opiera o znenie v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania

najvyššieho súdu. Najvyšší súd sa podľa tvrdení sťažovateľky nevysporiadal s ňou

tvrdeným dovolacím dôvodom podľa , a teda s námietkou, že jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom sťažovateľka vidí

v tom, že okresný súd ani krajský súd sa nevysporiadali s jej námietkou týkajúcou sa

nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, nevyhoveli jej návrhu na vykonanie dokazovania

výsluchom svedka a nevysporiadali sa ani so vzájomným návrhom sťažovateľky

voči žalobcovi.

5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala „sťažnosť

podanú v zmysle SR prijať a rozhodnúť o nej tak, že uznesením:

2 Cdo-336/2015 NSSR a rozsudkami OS č.: a KS , bolo

porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne

konanie. Rozhodnúť, že uznesenie sa v celom rozsahu ruší a vracia na nové

konanie a rozhodnutie“.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

K namietanému rozsudku okresného súdu

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého

môže ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa

zaoberať predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany

svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv

alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie

o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. , ,

, , , ).

10. Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

11. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

ktoré prerokoval krajský súd a napadnutým rozsudkom o ňom aj rozhodol.

Keďže napadnutý rozsudok okresného súdu bol predmetom súdneho prieskumu

realizovaného odvolacím súdom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K napadnutému rozsudku krajského súdu

12. Podľa návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

13. Ústavný súd poukazuje na to, že popri uvedení petitu je povinnosťou sťažovateľa,

aby svoju sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,

z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom.

Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať

najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nedostatok

odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky (m. m. ,

, ).

14. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom odôvodnila svoju sťažnosť v časti smerujúcej

proti rozhodnutiu krajského súdu iba veľmi rámcovým konštatovaním pochybení krajského

súde bez podrobnejšej skutkovej a právnej analýzy. Takéto všeobecné odôvodnenie

sťažnosti nie je dostatočným podkladom pre konanie ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1

aj z dôvodu, že sťažovateľka nepriložila k svojej sťažnosti napadnutý rozsudok

krajského súdu v podobe, v ktorej by umožňoval ústavnému súdu oboznámiť sa s jeho

obsahom a úplnou právnou argumentáciou. Sťažovateľka predložila ústavnému súdu

z predmetného rozsudku iba niekoľko ňou vyňatých strán (1, 5, 7, 8), ktoré nepostačovali

ani na jednoznačnú identifikáciou rozsudku (chýbajúca posledná strana rozsudku

s dátumom a podpisom sudcu) a už vôbec nie k zaujatiu jednoznačného a objektívneho

stanoviska ústavného súdu k námietkam sťažovateľky.

15. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov v

zákonom predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný

odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (, , , ).

16. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou

starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať

práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval

úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli

objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. , , ).

17. Uvedené nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti sťažovateľky

boli dôvodom na jej odmietnutie v tejto časti podľa .

18. Vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie ústavný súd sťažovateľku

na odstránenie nedostatkov sťažnosti nevyzýval, primerane aplikujúc § 160 ods. 3 písm. b)

v znení neskorších predpisov v spojení

s .

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

19. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny, spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonávajú ( v spojení s ). Reálne uplatnenie

základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto

ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných

ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné

právo účastníkov na súdnu ochranu podľa (pozri napr. ).

20. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že neodmysliteľnou

súčasťou obsahu základného práva podľa je aj právo účastníka, resp.

strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná

tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou

(). Zároveň ale ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou konania), ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,

odvolacieho, ale aj dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

21. V kontexte s konkrétnymi výhradami sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia nepochybne zahŕňa aj požiadavku jeho ústavne akceptovateľnej kvality.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) totiž do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, pričom súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej

právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,

ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna

norma (). Len ústavne konformný výklad príslušných právnych noriem

aplikovaných vo veciach sťažovateľov totiž môže plnohodnotne garantovať základné právo

každého na súdnu ochranu podľa (m. m. ).

22. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní bolo posúdiť, či uvedené

východiská najvyšší súd v napadnutom uznesení akceptoval, a to z hľadiska toho, ako sa

vysporiadal s konkrétnymi dovolacími námietkami sťažovateľky.

23. Najvyšší súd v napadnutom uznesení v podstatnej časti odôvodnenia uviedol:

«Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie

nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení

súdov nižších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je

treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk.

Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením

veci nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať

vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú

povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu - nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá

).

Podľa dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovanej 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd

nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ nie je

podľa až 3 (procesne) prípustné.

Dovolanie žalovanej 2/ by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní,

v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené

niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd

sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ,

ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách

a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady ( ) a prípadne nesprávne

právne posúdenie veci ( ), i keby k nim v konaní došlo

a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných

vád v zmysle ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka,

že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce

zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd

osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľke odňatá možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých

procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O

procesnú vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v

rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Dovolateľka v dovolaní namietala, že konanie je postihnuté práve takouto vadou

založenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia

odvolacieho súdu ( ), čo súčasne zakladá porušenie jej práv na súdnu

ochranu ( ) a právo na spravodlivé súdne konanie ( Dohovoru) v tom, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť,

nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jej odvolacími námietkami a námietkami

uvádzanými v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.

...

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle ) spĺňa vyššie

uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle (,

2 ) a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne

arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa ( ),

ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu ( ). Súslednosti jednotlivých častí

odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť

i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)

otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobe

vyhoveli. Zhodli sa na tom. že žalovaná suma predstavujúca zaplatenú zálohu na kúpnu

cenu vo výške 49 790,88 € bola zaplatená dňa 31. 1. 2008 na účet žalovanej 2/ vedený

vo , a teda u nej vznikol majetkový prospech, ktorý je povinná vydať. Mali za to,

že je právne irelevantné, z akého finančného zdroja bola žalovaná suma žalobcom

zaplatená, a teda či žalobca si zobral pôžičku, alebo mu bola táto suma darovaná, alebo

išlo o jeho vlastné finančné prostriedky, nakoľko v prejednávanej veci je dôležitá

skutočnosť, že išlo o plnenie žalobcu v zmysle uzavretej zmluvy o budúcej zmluve, ktorá

skutočnosť bola zrejmá všetkým zmluvným stranám. Uzavreli, že až márnym uplynutím doby

záväzku, t. j. dňom 31. 5. 2008 zanikla povinnosť žalobcu uzatvoriť predmetnú kúpnu

zmluvu a tým aj odpadol právny dôvod, pre ktorý bol poskytnutý preddavok

v sume 1,5 milióna Sk (49 790,88 €). Až márnym uplynutím dňa 31. 5. 2008, teda

až dňa 1. 6. 2008 žalobca vedel, že sa žalovaná 2/ na jeho úkor bezdôvodne obohatila,

keď je právne irelevantné, či sa tak mohlo stať aj z dôvodu, že žalobca reálne

pre nedostatok finančných prostriedkov predmetnú kúpnu zmluvu uzatvoriť nemohol.

Ustálili teda, že preddavok na kúpnu cenu sa stal bezdôvodným obohatením vo chvíli, kedy

odpadol právny dôvod, na ktorého základe budúci kupujúci plnil budúcim predávajúcim,

teda kedy predávajúce v lehote do 31. 5. 2008 nevyzvali žalobcu na uzavretie predmetnej

kúpnej zmluvy. Keďže žalobca si svoj nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia

uplatnil na súde dňa 31. 5. 2010, t. j. v rámci plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej

lehoty, ktorá začala plynúť dňa 1. 6. 2008 a uplynula 1. 6. 2010, nárok žalobcu

voči žalovanej 2/ nie je premlčaný. Pokiaľ žalovaná 2/ v odvolacom konaní zotrvala

na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa

o dôvodnosti žaloby s uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo

z právneho hľadiska nebolo možné akceptovať argumentáciu odvolateľa (žalovanej 2/).

Pokiaľ ide o námietku žalovanej 2/ o nevykonaní navrhovaného dôkazu, výsluchu

svedka , je potrebné uviesť, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov

na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie

návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania

vykonané, je vždy vecou súdu (viď ) a nie účastníkov konania. Najvyšší

súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodní

a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné

nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení,

vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle

K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom

uviedol, že nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania

podľa , lebo samo osebe neznamená odňatie možnosti pred súdom

konať.

Pri úvahe o tom, ktoré navrhované dôkazy vykoná, súd berie na zreteľ, k preukázaniu

ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré

nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností

predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nevykonaním všetkých

žalovanou 2/ navrhovaných dôkazov nebola žalovanej 2/ odňatá možnosť pred súdmi konať

( ).

Dovolateľka procesnú vadu konania a prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237

písm. f/ vyvodzovala v dovolaní z toho, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania bez účasti strán.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie

vo veciach porušenia zásad rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný

záujem. Podľa v ostatných prípadoch môže odvolací súd rozhodnúť

aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

Z vyššie citovaných ustanovení a vyplýva, že (len) v prípadoch

uvedených v je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie,

v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie bude

nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

V danom prípade odvolací súd neopakoval ani nedopĺňal dokazovanie, súd prvého

stupňa nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a nebolo potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, nešlo ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a naostatok nariadenia odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý

verejný záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť

na prejednanie odvolania pojednávanie.

Odvolací súd nebol povinný odôvodňovať svoj záver, že na prejednanie odvolania

žalovanej 2/ o predmetnej právnej veci nie je potrebné nariadiť pojednávanie.

Ten jednoznačne vyplýva z vyššie uvedených okolností, povahy prejednávanej veci a danej

procesnej situácie.

Pre úplnosť treba dodať, že účastníci boli upovedomení o čase a mieste verejného

vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu (§ 156 ods. 3

) - viď č. l. 146-148 spisu.

Dovolateľka namietala, že súd sa nevysporiadal ani s podaným vzájomným návrhom,

ako obranou dovolateľky, ktorou si uplatnila nárok na zmluvnú pokutu v čiastke

1 500 000 Sk.

Podľa vzájomným návrhom je prejav žalovaného, ktorým proti

žalobcovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len pokiaľ navrhuje, aby bolo

prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca. Inak súd posudzuje taký prejav len ako obranu

proti návrhu.

Toto ustanovenie systematicky dopĺňa ustanovenie § 97 o vzájomnej žalobe.

Upravuje vo svojej podstate hmotnoprávny úkon započítania pohľadávok v priebehu

súdneho konania. Hmotnoprávny úkon započítania smeruje k zániku záväzku, ktorý má

žalovaný voči žalobcovi. Podľa výšky pohľadávky uplatnenej na započítanie pritom

rozlišujeme dve situácie:

a/ ak žalovaný uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie v menšom alebo práve

v rovnakom rozsahu, ako je pohľadávka žalobcu, hovoríme o tzv. kompenzačnej námietke.

b/ ak žalovaný uplatňuje na započítanie pohľadávky vo vyššom rozsahu ako

je pôvodne uplatnená pohľadávka žalobcu, hovoríme o vzájomnom návrhu.

Zo spisu je zrejmé, že žalovaná 2/ vo svojom podaní vyjadrenie k návrhu na č. l. 19

predmetného spisu uviedla, „ak by okresný súd nezohľadnil nami uvádzané skutočnosti

a uplatnený nárok hodnotil by ako nárok vyplývajúci z nenaplnenej zmluvy o budúcej

zmluve zo dňa 30. 1. 2008, potom titulom vzájomnej obrany s poukazom na ustanovenie

čl. V ods. 5.1 a 5.2 tejto zmluvy uplatňujeme si od žalobcu zmluvnú pokutu v rozsahu

žalovanej čiastky, nakoľko tento kúpnu zmluvu so žalovanými neuzavrel“. Z uvedeného

podania je zrejmé, že žalované uplatňovali svoju pohľadávku na započítanie v rovnakom

rozsahu ako je pohľadávka žalobcu a teda išlo o kompenzačnú námietku, nie o vzájomný

návrh ako tvrdí dovolateľka v podanom dovolaní. Kompenzačnou námietkou žalovaných sa

súd prvého stupňa zaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia, keď na str. 4 svojho

rozhodnutia uviedol, „pokiaľ by žalované využili svoje oprávnenia a do 31. 5. 2008 žalobcu

na uzatvorenie kúpnej zmluvy vyzvali, mohla by tu nastúpiť sankcia voči žalobcovi

pre porušenie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (zmluvná pokuta), pričom súd pripomína, že

je viac ako otázne, či jej výška je v súlade s dobrými mravmi (nie je však úlohou súdu

v tomto konaní sa otázkou súladnosti zmluvnej pokuty s ustanovením zaoberať)“.

Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi ( ). Právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma

účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s.

p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zverejnené

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné

dovolanie (viď ). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle lebo

(ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní

realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalovaná 2/ neopodstatnene

namieta, že v konaní jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).»

24. Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým stavom a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

25. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľka dostala odpoveď na všetky podstatné dovolacie námietky.

Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery napadnutého rozhodnutia

spochybňovali, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2017