Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 560/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti VINDIA, s. r. o., Pomlejská cesta 2205/2A, Šamorín, zastúpenej

advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Floriánska 19, Košice, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -285 z 24. januára 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti VINDIA, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VINIDIA, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-285 z 24. januára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Príkazom Okresnej prokuratúry v Dunajskej Strede (ďalej len „okresná

prokuratúra“) sp. zn. I PO-V-44/2012-2 z 19. 12. 2012 boli podľa § 95 ods. 1 Trestného

poriadku na bankovom účte sťažovateľky vedenom v zaistené

peňažné prostriedky v sume 1 802 682,94 EUR. Súčasne boli týmto príkazom podľa § 95

ods. 3 zakázané akékoľvek dispozície so zaistenými peňažnými

prostriedkami do výšky zaistenia.

... príkaz bol vydaný v trestnej veci vedenej na Okresnom riaditeľstve PZ v Dunajskej

Strede pre obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1

písm. a), ods. 4 písm. a) na skutkovom základe uvedenom v uznesení

o začatí trestného stíhania ČVS: ORP-845/OEK-DS-2012 z 19. 12. 2012.

Uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. -15 z 29. 4. 2013 bol skutok,

pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie upravený a zároveň prekvalifikovaný na obzvlášť

závažný zločin podvodu podľa , na skutkovom

základe tam uvedenom. Podstata upraveného a prekvalifikovaného skutku spočívala v tom,

že 5. 12. 2012 bola v prospech účtu patriaceho spoločnosti vedeného

v pripísaná zahraničná úhrada v sume 997 652,70 EUR a dňa

6. 12. 2012 na ten istý účet spoločnosti v

zahraničná úhrada v sume 805 030,24 EUR, a to od príkazcu

so sídlo z účtu vedenom v

, pričom príkazca žiadny príkaz na prevod v prospech spoločnosti

nedával, čím mala byť príkazcovi spôsobená škoda

vo výške 1 802 682,94 EUR.

V súvislosti s úpravou skutku a jeho rekvalifikáciou bolo následne vydané uznesenie

okresnej prokuratúry sp. zn. -16 z 2. 5. 2013, ktorým bol príkaz na zaistenie

peňažných prostriedkov sp. zn. I PO-V-44/2012-2 z 19. 12. 2012 zrušený. V ten istý deň

(2. 5. 2013) však prokurátor okresnej prokuratúry vydal pod sp. zn. I PO-V-27/2013-DS

nový príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov vo výške 1 802 000 EUR na totožnom

bankovom účte sťažovateľky vedenom v a súčasne zakázal

akékoľvek dispozície so zaistenými peňažnými prostriedkami do výšky zaistenia.

Uvedená vec bola súčasne vyšetrovaná aj príslušnými orgánmi Talianska.

Sťažovateľke je v tejto súvislosti známou informácia, že Prokuratúra Talianskej republiky

pri súde v Ríme podala Sudcovi predbežného vyšetrovania pri Súde v Ríme Žiadosť

o zaarchivovanie č. 66057/12 z 13. 3. 2014, ktorou ho žiadala o odloženie prípadu, keďže

sa nepodarilo identifikovať páchateľov skutku.

Vzhľadom ku skutočnosti, že trestné stíhanie vedené na Okresnom riaditeľstve PZ

v Dunajskej Strede neviedlo ani k vzneseniu obvinenia a ani k inému procesne relevantnému

záveru, a peňažné prostriedky boli dlhodobo zaistené na účte sťažovateľky, táto dňa

14. 7. 2014 požiadala okresnú prokuratúru o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov

podľa . Jadro žiadosti bolo založené na absencii zákonných

dôvodov pre zaistenie v dôsledku absencie konkrétnych skutočností nasvedčujúcich

niektorému z dôvodov uvedených v . Sťažovateľka súčasne

v žiadosti identifikovala právny dôvod prevodu zaistených peňažných prostriedkov z účtu

spoločnosti na jej účet, poukázala na prerušenie trestného stíhania

v Slovenskej republike a jeho odloženie v Taliansku.

Spoločnosť súčasne podala na Okresnom súde

Bratislava I návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorému konajúci civilný súd vyhovel

a uznesením sp. zn. , uložil povinnosť zablokovať

finančné prostriedky na účte sťažovateľky do výšky 1 802 682,94 EUR. Uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. 8. 2014 bolo uznesenie súdu

prvého stupňa o predbežnom opatrení zmenené tak, že návrh na nariadenie predbežného

opatrenia bol zamietnutý.

Už v tejto žiadosti sťažovateľka poukázala aj na skutočnosť, že nezákonným

rozhodnutím prokurátora o zaistení peňažných prostriedkov došlo k obmedzeniu

jej dispozičného práva k zaisteným peňažným prostriedkom a tým aj k zásahu do jeho práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“).

Uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. -85 z 31. 7. 2014 bola

žiadosť sťažovateľky zamietnutá, pričom prokurátor zjavne účelovo a nedôvodne konštatuje

potrebu trvania predmetného zaistenia s odkazom na údajnú potrebu zabezpečenia nároku

poškodeného na náhradu škody. Na konkrétne argumenty sťažovateľky svedčiace

v prospech zrušenia zaistenia prokurátor okresnej prokuratúry nereagoval. Na podklade

sťažnosti sťažovateľky o veci rozhodovala Krajská prokuratúra v Trnave (ďalej aj „krajská

prokuratúra“), ktorej prokurátor uznesením sp. zn. -78 z 25. 9. 2014 túto

ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľka podala 20. 10. 2014 na generálnu prokuratúru podnet na preskúmanie

zákonnosti postupu okresnej prokuratúry aj krajskej prokuratúry. Podnet sťažovateľky

bol vybavený upovedomením generálnej prokuratúry sp. zn. IV/3 GPt 203/13/1000-34

z 25. 11. 2014, ktorým prokurátorka generálnej prokuratúry konštatovala, že dôvody

zaistenia peňažných prostriedkov na účte sťažovateľky naďalej trvajú, pričom odkázala

na „doteraz zadováženú dôkaznú situáciu“, ktorú však nijak bližšie nekonkretizovala, čím

svoje upovedomenie zaťažila vadou arbitrárnosti a svojvôle. Na podstatné námietky

sťažovateľky prokurátorka generálnej prokuratúry nereagovala.

Dňa 22. 12. 2014 podala sťažovateľka na generálnu prokuratúru podanie označené

ako „Podnet, resp. doplnenie podnetu na postup podľa “,

ktorým opätovne namietala, že (i) podľa sťažovateľka ako

právnická osoba nemôže byť zaviazaná na náhradu prípadnej škody poškodenému, (ii)

opakované výsluchy už vypočutých svedkov iba umelo a účelovo predlžujú trestné konanie,

ktoré stagnuje, a stále nedošlo ani len k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe, (iii) zaistenie

trvá viac ako dva roky, čo sa približuje maximálnej možnej lehote väzby v prípravnom

konaní, na čo sťažovateľka poukazoval per analogiam, (iv) zaistenie predstavuje závažný

zásah do jej majetkového a právneho postavenia, keďže zákaz dispozície so zaistenými

prostriedkami jej spôsobuje existenčné problémy.

Podanie sťažovateľky z 22. 12. 2014 bolo podľa obsahu posúdené ako opakovaný

podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre. Upovedomením generálnej prokuratúry

sp. zn. IV/3 GPt 8/15/1000-8 z 5. 2. 2015, riaditeľka trestného odboru generálnej

prokuratúry konštatovala, že opakovaný podnet ako nedôvodný odkladá. Stotožnila

sa pritom s „neexistujúcimi“ argumentami prokurátorky generálnej prokuratúry

vyjadrenými v upovedomení z 25. 11. 2014 ako aj s rozhodnutím krajskej prokuratúry.

Okrem citácie právnych predpisov týkajúcich sa zaistenia peňažných prostriedkov však na

konkrétne námietky sťažovateľky vyjadrené v jej skorších podaniach a najmä v podaní z 22.

12. 2014 opätovne nijakým preskúmateľným spôsobom nereagovala. Konštatovala, že

vyšetrovanie bude ďalej prebiehať podľa s cieľom náležite zistiť

skutkový stav veci a až odpadne dôvod zaistenia, toto sa zruší.

Následne sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť pre porušenie jej práva

vlastniť majetok podľa , práva pokojne užívať majetok podľa

dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 . Sťažnosť bola odmietnutá uznesením

ústavného súdu sp. zn. z 19. 4. 2016 ako zjavne neopodstatnená.

V priebehu vyšetrovania bola trestná vec pôvodne vedená na Okresnom riaditeľstve

PZ v Dunajskej Strede pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 ods. 4

písm. a) pod ČVS: ORP-845/OEK-DS-2012, odstúpená na Krajské

riaditeľstvo PZ v Trnave, kde je vedená pod ČVS: KRP-203/2-VYS-TT-2014.

Uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva PZ v Trnave z 28. 10. 2015 bolo

trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 ods. 4 písm. a)

na skutkovom základe uvedenom v bode 3. odôvodnenia tejto sťažnosti

prerušené, keďže neboli zistené skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti

určitej osobe.

Následne však paradoxne − a hlavne hrubo zneužívajúcim, nezákonným

a protiústavným spôsobom − ten istý vyšetrovateľ PZ uznesením zo 14. 1. 2016 rozhodol

o pokračovaní v konaní, keďže pominuli dôvody na prerušenie trestného stíhania.

Uvedené uznesenie o pokračovaní v konaní teda bolo odôvodnené jedine a výlučne

tým, že došlo k zmene právnej úpravy a zavedeniu do , čo však

hrubo odporuje , podľa ktorého sa pokračuje v prerušenom

konaní len vtedy, ak pominul dôvod na prerušenie. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dôvodom

prerušenia konania 28. 10. 2015 aprobovaným aj uznesením krajskej prokuratúry

zo 7. 12. 2015 bola absencia zistenia skutočností oprávňujúcich vykonať trestné stíhanie

proti určitej osobe. Tento dôvod pritom v čase od 7. 12. 2015 do 14. 1. 2016 (cca 5 týždňov)

zjavne nepominul a preto nebol dôvod na pokračovanie v konaní. Sťažovateľka má za to,

že zmena právnej úpravy de lege lata nemôže byť obhájiteľným a akceptovateľným dôvodom

pre pokračovanie v prerušenom konaní.

O ďalšej žiadosti sťažovateľky o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov na jej

účte bolo rozhodnuté uznesením krajskej prokuratúry Kv 51/13/2200 z 27. 1. 2016, ktorým

bola podľa zamietnutá žiadosť sťažovateľky o zrušenie

zaistenia peňažných prostriedkov na účte sťažovateľky vo výške 1 802 000 EUR,

a jej sťažnosť bola zamietnutá uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

IV/3 GPt 8/15/1000-44 z 11. apríla 2016. Sťažnosť sťažovateľky proti tomuto uzneseniu

generálnej prokuratúry bola odmietnutá uznesením ústavného súdu sp. zn.

zo 7. 7. 2016 ako zjavne neopodstatnená.

... Postup vyšetrovateľa premietnutý do uznesenia o pokračovaní v prerušenom

konaní sledoval zámer účelovo vytvoriť predpoklady pre aplikáciu § 95a Trestného

poriadku vo vzťahu k zaisteným peňažným prostriedkom na účte sťažovateľky. Keďže však

sťažovateľka nemá v predmetnom trestnom konaní status obvineného ani poškodeného,

proti uzneseniu o pokračovaní v prerušenom konaní nemohla podať sťažnosť. Jej obava

o účelovosti postupu vyšetrovateľa sa potvrdila následným postupom krajskej prokuratúry,

ktorá 29. 1. 2016 podala na okresnom súde... návrh na postup podľa § 95a Trestného

poriadku, ktorý nadobudol účinnosť len 1. 1. 2016.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 12. 2. 2016 rozhodol o vrátení

zaistených peňažných prostriedkov údajne poškodenej spoločnosti

vo výške 1 802 682,94 EUR, keďže podľa jeho záverov z výsledkov dokazovania

v prípravnom konaní je nepochybné, že zaistené peňažné prostriedky nepatria majiteľom

účtov spoločnostiam VINDIA s. r. o. a , na ktorých sú peňažné

prostriedky zaistené a na ďalšie konanie nie sú potrebné. Sťažovateľka sa s takýmito

závermi nestotožňuje a preto podala proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sťažnosť,

o ktorej bolo rozhodnuté napadnutým uznesením krajského súdu.

Krajský súd sťažnosť sťažovateľky zamietol z nasledovných dôvodov:

- súd prvého stupňa správne aplikoval § 95a účinný od 1. 1. 2016 z dôvodu, že novela

účinná od 1. 1. 2016, ktorá tento postup zaviedla neobsahuje prechodné

ustanovenia,

- podľa vyjadrenie poškodenej spoločnosti predmetné peňažné prostriedky boli

prevedené podvodne na základe neautorizovaných prevodných príkazov, pričom malo ísť

o počítačový podvod,

- svedok ako konateľ sťažovateľky nepredložil relevantný dôkaz

o tom, že mu predmetné peňažné prostriedky patria,

- v konaní sa nepodarilo ustáliť , ktorej boli peňažné prostriedky

pôvodne požičané, a ktorá tieto mala vrátiť na účet spoločnosti

ako vrátenú pôžičku,

- preto je podľa názoru krajského súdu na základe vykonaného dokazovania

v prípravnom konaní nepochybné, že zaistené peňažné prostriedky nepatria majiteľom účtov

spoločnostiam VINDIA, s. r. o. a , na ktorých zaistené, a na ďalšie

konanie nie sú potrebné.

- ďalšie sťažovateľkou uplatnené sťažnostné dôvody ostali bez relevantnej odpovede

zo strany krajského súdu.»

Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského súdu zasahuje

do jej označených práv z dôvodu, že krajský súd ústavne neakceptovateľným spôsobom

zamietol jej sťažnosť, ktorá bola dôvodná bez toho, aby jej poskytol zrozumiteľnú, riadnu

a odôvodnenú odpoveď na ňou predložené argumenty. Sťažovateľka preto považuje

napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Napadnuté

uznesenie krajského súdu je tiež podľa názoru sťažovateľky prejavom zjavného zneužitia

prostriedkov trestného práva v trestnom konaní, ktoré bolo opakovane prerušené a v ktorom

sa účelovo pokračovalo len z dôvodu zmeny právnej úpravy. Absentuje v ňom akýkoľvek

súvis zaistených peňažných prostriedkov s trestnou činnosťou, čomu nasvedčuje, že trestná

vec „spočíva“ bez vznesenia čo i len obvinenia konkrétnej osobe, pričom tento stav trvá

viac ako štyri roky. Napadnuté uznesenie podľa sťažovateľky poskytuje ochranu údajným

poškodeným, ktorým v skutočnosti táto ochrana neprislúcha a ktorí o ochranu svojich práv

v paralelne prebiehajúcom civilnom konaní neprejavujú skutočný záujem, a zároveň toto

napadnuté uznesenie arbitrárnym a svojvoľným spôsobom zasahuje do majetkových práv

sťažovateľky, keďže ju právne a aj fakticky pozbavilo jej vlastníckeho práva k zaisteným

peňažným prostriedkom. Vo vzťahu k porušeniu jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu sťažovateľka tiež namieta, že „zásah

do vlastníckeho práva sťažovateľky k peňažným prostriedkom zaisteným na účte síce má

zákonný podklad ( ), nie je však ani legitímnym a ani

proporcionálnym, pričom tieto kritériá sa vo veci sťažovateľky v istom zmysle prelínajú“.

Legitimita zásahu podľa názoru sťažovateľky nemôže byť daná v prípade,

ak ani po štyroch rokoch od ich zaistenia nebolo preukázané, že zaistené peňažné

prostriedky boli použité na spáchanie trestného činu alebo sú jeho výnosom a že patria

poškodenej, resp. že nepatria sťažovateľke. Proporcionalitu zásahu podľa nej vylučuje aj

subsidiarita trestnej represie vo vzťahu k iným prostriedkom právnej ochrany „- konkrétne

civilnoprávnym − keď v okolnostiach prípadu civilný súd v konaní o zaplatenie sumy

1 802 682,94 EUR doposiaľ nerozhodol, nevykonal ani jedno pojednávanie, a tento stav

údajnej poškodenej spoločnosti zjavne neprekáža, keď nevyvíja adekvátnu procesnú aktivitu

v tomto civilnom spore“.

Sťažovateľka tiež zastáva názor, že v predmetnej veci nebolo možné aplikovať § 95a

, pretože toto ustanovenie nadobudlo účinnosť

1. januára 2016 a k zaisteniu finančných prostriedkov na jej účte došlo ešte v roku 2012.

Namieta tiež, že v predmetnej veci nebola dodržaná ani zásada kontradiktórnosti,

pretože „napadnuté uznesenie bolo vydané na návrh prokurátora krajskej prokuratúry

v expresne rýchlom čase (10 pracovných dní!!!), a to bez toho, aby o podaní predmetného

návrhu mala sťažovateľka akúkoľvek vedomosť“, a teda sa k nemu nemala ani možnosť

vyjadriť, no na druhej strane Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)

umožnil poškodenej spoločnosti vyjadriť sa k sťažovateľkinej sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. 201/2016 z 12. februára 2016 (ďalej len „uznesenie okresného

súdu“), ktorým okresný súd rozhodol o vrátení zaistených finančných prostriedkov

poškodenej.

Sťažovateľka uvádza, že napadnuté uznesenie krajského súdu jej bolo doručené

13. marca 2017, a zároveň poukazuje na to, že adresátom tohto rozhodnutia „nebola

sťažovateľka ako právnická osoba, ale jej konateľ ako fyzická osoba“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť

uznesením prijal na ďalšie konanie a aby vo veci samej takto nálezom rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti VINDIA, s.r.o. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, právo pokojne užívať majetok podľa dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -285

z 24. 1. 2017 porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -285 z 24. 1. 2017

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Spoločnosti VINDIA, s. r. o. sa priznáva náhrada trov konania v sume

374,81 EUR, ktorú je povinný zaplatiť Krajský súd v Trnave na účet JUDr. Jaroslava

Čolláka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

Zároveň sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) uznesením rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa jej názoru napadnuté

uznesenie krajského súdu „trpí tak závažnými a ústavnoprávne relevantnými vadami, že toto

bude ústavným súdom v konaní o tejto sťažnosti zrušené“.

Ak by podľa sťažovateľky ústavný súd neodložil vykonateľnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu „a banka by realizovala prevod peňažných prostriedkov

na označený účet do , prípadné vyhovenie tejto sťažnosti

a zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu by len ťažko (ak vôbec) mohlo naplniť

sledovaný účel. Peňažné prostriedky by totiž − bez odkladu vykonateľnosti napadnutého

uznesenia − v čase kasačného nálezu ústavného súdu boli na účte banky v Taliansku,

čo by výrazne sťažilo, ak nie znemožnilo ich spätný prevod sťažovateľovi.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenie proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva...

Vo vzťahu k základnému právu podľa a právu podľa

dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne (, , , ).

Prostredníctvom sa môže každý domáhať ochrany svojich práv

na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Ústavný súd je oprávnený

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd

nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ).

Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu boli

porušené jej základné práva podľa a , právo podľa

ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Porušenie označených práv

sťažovateľka odôvodňuje tým, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne,

nedostatočne odôvodnené a svojvoľným spôsobom zasahuje do jej majetkových práv,

pretože ju právne a aj fakticky pozbavilo jej vlastníckeho práva k zaisteným peňažným

prostriedkom. Napadnuté uznesenie krajského súdu sťažovateľka považuje za prejav

zjavného zneužitia prostriedkov trestného práva v trestnom konaní, ktoré bolo opakovane

prerušené, účelovo sa v ňom pokračovalo len z dôvodu zmeny právnej úpravy, a v ktorom

absentuje akýkoľvek súvis zaistených peňažných prostriedkov s trestnou činnosťou.

Podľa názoru sťažovateľky v predmetnej veci nebolo možné aplikovať § 95a Trestného

poriadku, pretože toto ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. januára 2016

a k zaisteniu finančných prostriedkov na jej účte došlo ešte v roku 2012, a zároveň zastáva

názor, že nebola dodržaná ani zásada kontradiktórnosti, pretože uznesenie okresného súdu

bolo vydané v neprimerane krátkom čase a bez toho, aby sa mala možnosť vyjadriť

k návrhu prokurátora na vrátenie zaistených peňažných prostriedkov poškodenej

spoločnosti, napriek tomu, že jej sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu bola zaslaná

poškodenej na vyjadrenie.

Krajský súd napadnutým uznesením podľa

zamietol ako nedôvodnú sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu, ktorým

okresný súd rozhodol podľa o vrátení zaistených

peňažných prostriedkov bližšie špecifikovaných v predmetnom uznesení okresného súdu

poškodenej spoločnosti. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po tom,

ako zrekapituloval obsah uznesenia okresného súdu, obsah sťažnosti sťažovateľky

(v podstate totožný s obsahom sťažnosti, ktorú predložila ústavnému súdu, pozn.), ako aj

obsah vyjadrenia poškodenej, dospel k názoru, že okresný súd «rozhodol v súlade

so zákonom, keď použil ustanovenie účinného od 01. 01. 2016,

nakoľko novela k ustanoveniu účinnému od 01. 01. 2016

neobsahuje prechodné ustanovenie, preto platí, že sa rozhoduje podľa

účinného v čase konania a rozhodnutia.

Súd I. stupňa tiež rozhodol v súlade so zákonom, keď vyhovel návrhu prokurátora

Krajskej prokuratúry Trnava. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že aktuálne je

potrebné konanie opísané v úvode skutkovej vety uznesenia o začatí trestného stíhania

zo dňa 16. 12. 2012 právne kvalifikovať ako obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221

odsek 1, odsek 4 písm. a/ , ktorého sa mal páchateľ dopustil na tom

skutkovom základe, že dňa 05. 12. 2012 bola v prospech účtu... vedenom v

... patriaceho spoločnosti pripísaná

zahraničná úhrada vo výške 997.652,70 Eur a dňa 06. 12. 2012 bola v prospech účtu...

vedenom patriaceho spoločnosti

pripísaná zahraničná úhrada vo výške 805.030,24 Eur od príkazcu ,

so sídlom z účtu... vedenom v ,

, pričom spoločnosť žiadny

príkaz na prevod finančných prostriedkov banke

v prospech spoločnosti nedávala, právo autorizácie

prevodov poprela, čím bola spoločnosti , so sídlom

spôsobená celková škoda vo výške 1.802.682,94 Eur.

Vzhľadom k tomuto postupu bolo potrebné, aby prokurátor Okresnej prokuratúry

Dunajská Streda súčasne s uznesením sp. zn. -16, zo dňa 02. 05. 2013

zrušil príkaz sp. zn. I PO-V-44-2012 vydaný dňa 19. 12. 2012 a následne toho istého dňa

t. j. 02. 05. 2013 vydal príkaz Sp I PO-V-27-2013-DS, ktorým zaistil peňažné prostriedky

vo výške 1.802.000 Eur na účte ... patriacom spoločnosti VINDIA, s.r.o. a vedenom v

Súčasne prokurátor Okresnej prokuratúry Dunajská Streda dňa

02. 05. 2013 vydal aj príkaz sp. zn. I PO-V-28/2013-DS, ktorým zaistil peňažné prostriedky

vo výške 682,94 Eur na bankovom účte... vedenom v

a patriacom spoločnosti ., čo predstavovalo zostávajúcu čiastku

z celkovej neoprávnenej pripísanej zahraničnej úhrady.

Poškodená spoločnosť zastúpená

žiadosťou zo dňa 21. 08. 2014 žiadala o vydanie zaistených peňažných prostriedkov, avšak

na účet IBAN: vedený v banke

. V priebehu prípravného konania si spoločnosť

uplatnila nárok na náhradu škody a pripojila sa k trestnému

stíhaniu. Súčasne navrhla, aby peňažné prostriedky, ktoré boli podvodne prevedené

na základe platobných príkazov, zostali naďalej zmrazené až do vyjasnenia situácie

a identifikácie legitímneho vlastníka peňažných prostriedkov. Spoločnosť

, je talianska banka, ktorá správcovským spoločnostiam ako je

aj poskytuje najmä služby depozitnej banky a služby úschovy. Dňa

12. 12. 2012 spoločnosť oznámila banke

, že prevodné príkazy v celkovej výške 1.802.682,94 Eur v prospech

spoločnosti nikdy neautorizovala a požiadala banku o ich okamžité

zrušenie. Banka však zistila, že uvedené prevody už boli realizované prostredníctvom

systému bankovníctva využívaného vzdialený prístup pod názvom „SetWep“ v prospech

spoločnosti do

konateľ spoločnosti VINDIA, s. r. o. a

vo svojich tvrdeniach v prípravnom konaní uviedol, že spoločnosť VINDIA, s. r. o. ako

veriteľ na základe zmluvy o pôžičke poskytla spoločnosti ako

dlžníkovi sumu vo výške 1.795.000 Eur, ktoré sa dlžník zaviazal vrátiť do 31. 12. 2012

na účet veriteľa... vedený v Následne spoločnosť

ako veriteľ na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 31. 10. 2012 poskytla peňažné

prostriedky v uvedenej výške fyzickej osobe , dlhodobý pobyt

ako dlžníkovi, ktorý sa zaviazal tieto finančné prostriedky

vrátiť najneskôr do 31. 12. 2012 na účet spoločnosti . Predmetnú

pôžičku s dlžníkom však nerealizoval on osobne.

generálny riaditeľ spoločnosti a

generálny riaditeľ banky uviedli, že spoločnosti

a VINDIA s.r.o. ako aj a nikdy

neboli klientmi a obchodnými partnermi spoločnosti ani

banka nikdy nemala s vyššie uvedenými osobami žiaden vzťah ani kontakty. Sporné

bezhotovostné prevody boli vykonané na základe počítačového podvodu a preto žiadali, aby

zaistené peňažné prostriedky boli vrátené resp. boli prevedené späť na účel patriaci

spoločnosti , ktorý predložili.

Podľa svedka v roku 2012 dostal ponuku od

na spoluprácu v rámci spoločnosti týkajúcu sa obchodnej

príležitosti ponúknutej . Na základe toho spoločnosť VINDIA, s. r. o.,

ktorej je konateľom, požičala finančné prostriedky vo výške 1.795.000 Eur spoločnosti

s tým, že podľa zmluvy o pôžičke mala ich vrátiť do 31. 12. 2012

aj s úrokmi vo výške 1,5 % z požičanej sumy. Konateľom spoločnosti

je od 04. 06. 2012, peniaze odovzdal do rúk dňa 25. 06. 2012

pri podpise zmluvy o pôžičke. za spoločnosť

odovzdal peniaze , s ktorou, ako sám uviedol, sa osobne poznal. Naposledy

však s ňou bol, keď jej odovzdal peniaze. konateľ spoločnosti VINDIA,

s. r. o., preto považoval sumu ktorá bola prevedená na účet spoločnosti

za vrátenú pôžičku.».

Krajský súd uzavrel, že dôkazy, ktoré boli v prípravnom konaní vykonané,

„nasvedčujú tomu, že zo strany spoločnosti VINDIA, s. r. o. a . išlo

len o fiktívne kroky, nakoľko už spôsob spolupráce s

a následne tomu nasvedčuje. , konateľ

spoločnosti VINDIA, s. r. o., a sa podľa ich samotných vyjadrení nestretli

a nevideli asi 13 rokov, na základe stretnutia po 13-tich rokov odovzdal

v hotovosti 1.795.000 Eur a ten ich následne odovzdal

, ktorú sa vôbec nepodarilo ustáliť. Zo správy KR polície Plzenského kraja zo dňa

18. 09. 2013 vyplýva, že , ktorá sa zdržovala na adrese

, na uvedenej adrese nebývala, nakoľko uvedený dom je neobývaný.

Správa z cudzineckej polície uvádza, že osoba pod takýmto menom mala na území Českej

republiky povolený pobyt do 24. 05. 2011, ďalšie poznatky k jej pobytu zistené neboli.

Svedok v rámci celého vyšetrovania nepredložil relevantný dôkaz o tom,

že peňažné prostriedky, ktoré boli v dňoch 05. a 06. 12. 2012 pripísané na účet

spoločnosti... patriaci vedený ,

mu patria.“.

Vzhľadom na uvedené krajský súd „preto zhodne ako súd I. stupňa dospel k záveru,

že na základe výsledkov dokazovania v prípravnom konaní je nepochybné, že zaistené

peňažné prostriedky nepatria majiteľom účtov spoločnostiam VINDIA, s. r. o. a

, na ktorých sú peňažné prostriedky zaistené, a na ďalšie konanie nie sú

potrebné.

K dôvodom sťažnosti a ďalším podaniam konateľa spoločnosti

VINDIA, s. r. o. je potrebné uviesť, že súd I. stupňa postupoval v súlade s Trestným

poriadkom. V tomto konaní spoločnosť VINDIA, s. r. o. nie je poškodenou stranou, zaistenie

peňažných prostriedkov bolo v súlade s ustanovením , návrh

prokurátora a postup súdu I. stupňa bol v súlade s ustanovením ,

postupom talianskej poisťovne v prípade zaplatenia poistnej sumy nie je súd viazaný.

Keďže krajský súd nezistil dôvod pre zmenu alebo zrušenie napadnutého uznesenia,

sťažnosť , konateľa spoločnosti VINDIA, s. r. o. ako nedôvodnú

zamietol.“.

Ako z citovaného vyplýva, krajský súd v napadnutom konaní postupoval v medziach

svojej právomoci, primeraným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, prečo bolo

v predmetnej veci prípustné aplikovať , a následne poukázaním

na podstatnú časť dosiaľ vykonaného dokazovania zhrnul, prečo nebolo možné vyhovieť

sťažnosti sťažovateľky. Aj napriek tomu, že krajský súd neposkytol sťažovateľke odpoveď

na všetky ňou nastolené otázky, ústavný súd nemôže konštatovať, že by jeho rozhodnutie

bolo arbitrárne či nedostatočne odôvodnené. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na svoju judikatúru, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj

odvolacieho, resp. sťažnostného), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie

krajského súdu je ústavne udržateľné. Skutočnosť, že krajský súd vo svojom rozhodnutí

vyslovil právne závery, ktoré sťažovateľka nepovažuje za správne či dostatočné a s ktorými

nesúhlasí, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

týchto záverov a taktiež nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

ústavného súdu svojím vlastným (napr. , ).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že v predmetnej veci nebola dodržaná

ani zásada kontradiktórnosti, pretože uznesenie okresného súdu bolo vydané v neprimerane

krátkom čase a bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť vyjadriť k návrhu prokurátora

na vrátenie zaistených peňažných prostriedkov poškodenej spoločnosti, napriek tomu,

že jej sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu bola zaslaná poškodenej na vyjadrenie,

ústavný súd uvádza, že tieto jej námietky nie sú opodstatnené.

Zásada kontradiktórnosti konania je všeobecnou zásadou trestného konania, ktorá

sa však v plnej miere uplatňuje v konaní pred súdom a len v obmedzenom rozsahu

aj v prípravnom koní (napr. v rámci rozhodovania sudcu pre prípravne konanie o väzbe

či využitia , pozn.), preto skutočnosť, že okresný súd rozhodol

o návrhu prokurátora rýchlosťou, ktorá nevyhovuje sťažovateľke, či preto, že jej nepredložil

tento návrh na vyjadrenie, nespôsobuje porušenie tejto zásady a zároveň to nie je ani

dôvodom na vyslovenie záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. Navyše, Trestný

poriadok ani neustanovuje v prípade konania podľa § 95a povinnosť predložiť návrh

prokurátora na vyjadrenie stranám konania.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej

namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 20

ods. 1 , resp. práva podľa dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že keďže

ústavný súd nepovažuje právne závery krajského súdu za arbitrárne ani za zjavne

neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, nesignalizujú,

že by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prijať záver o porušení základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým

uznesením krajského súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto

rozhodol tak, že sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017