Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 94/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza v konaní o prijatej sťažnosti ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Ľubomírom Niedelským,

advokátska kancelária, Hviezdoslavova 7, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. po právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -31 zo 7. septembra 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.

zn. v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -31 zo 7. septembra 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

(slovom päťtisíc eur), ktoré j e mu p o v i n n ý zaplatiť Okresný súd

Bratislava I do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov)

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Ľubomíra Niedelského, Hviezdoslavova 7,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 1. februára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. po právoplatnosti nálezu

ústavného súdu č. k. -31 zo 7. septembra 2010.

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je právnym

nástupcom svojej matky , zomrelej , ktorá sa návrhom

doručeným okresnému súdu 14. septembra 2001 domáhala určenia neplatnosti kúpnej

zmluvy. Konanie bolo vedené pred okresným súdom najprv pod sp. zn.

a následne pod sp. zn. , pričom v predmetnej veci na základe podaných

ústavných sťažností matkou sťažovateľa ústavný súd nálezmi č. k. I. ÚS

125/07-24 z 3. júla 2008 a č. k. -31 zo 7. septembra 2010 vyslovil porušenie

práv podľa a podľa dohovoru, priznal

jej primerané finančné zadosťučinenie a prikázal okresnému súdu konať vo veci samej.

Ostatný nález ústavného súdu č. k. -31 zo 7. septembra 2010 nadobudol

právoplatnosť 4. októbra 2010.

Podľa názoru sťažovateľa „Odo dňa vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. -31, zo dňa 7. 9. 2010 až do dňa 28. 7. 2016, súdne konanie

na Okresnom súde Bratislava I prebiehalo kontinuálne, odhliadnuc od toho, že Okresný súd

Bratislava I v uvedenom období vydal dve rozhodnutia, ktorými žalobu sťažovateľa zamietol

resp. konanie zastavil, pričom na základe odvolaní sťažovateľa Krajský súd Bratislava obe

tieto rozhodnutia zrušil ako nezákonné. Prieťahy v konaní sp. zn. na

Okresnom súde Bratislava I nastali po dni 28. 7. 2016 - t. j. po doručení uznesenia

Krajského súdu Bratislava, sp. zn. -474, zo dňa 30. 6. 2016, samotnému

okresnému súdu Bratislava I, ktorým zrušil jeho uznesenie sp. zn. -457 zo dňa

3. 12. 2015 o zastavení konania. Dátum doručenia je zrejmý z pečiatky potvrdzujúcej

prijatie okresným súdom vyznačeným na uznesení krajského súdu. Sťažovateľ nemá žiadnu

vedomosť o tom, že by porušovateľ Okresný súd Bratislava I odo dňa doručenia uznesenia

krajského súdu t. j. odo dňa 28. 7. 2016 do dňa podania tejto sťažnosti /deň 23. 1. 2018/, čo

je po dobu cca 18 kalendárnych mesiacov vykonal akýkoľvek úkon smerujúci k prejednaniu

veci, s výnimkou doručenia rozhodnutia krajského súdu účastníkom konania.“.

Po prehľade vo veci vykonaných úkonov a po zhodnotení podmienok konania pred

ústavným súdom sťažovateľ uzatvára, že „... v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. , ktorého účastníkom na strane navrhovateľa

je sťažovateľ, dochádza k pokračovacím prieťahom. Sťažovateľ sa domnieva, že vec nie je

právne ani skutkovo zložitá a nemyslí si, že by svojim postupom prispel k neprimeranej

dĺžke konania alebo v ňom zapríčinil vznik zbytočných prieťahov.“.

Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48

ods. 2 , a právo na prejednanie veci v primeranej lehote

zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava

I v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Bratislava I konal

vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Bratislava I pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné

zadosťučinenie vo výške 6.000.- €, ktoré jej je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava I.

Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 325,42,- €...“

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania. Za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. z 2. marca 2018

a právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k predmetnému vyjadreniu okresného súdu

listom z 19. marca 2018.

Predsedníčka okresného súdu vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a k podanej sťažnosti v podstatnom uviedla:

„Vychádzajúc z prehľadu jednotlivých úkonov vykonaných v spise

sp. zn. mám za to, že tunajší súd v tejto veci koná priebežne a nedochádza

k prieťahovosti namietanej sťažovateľom. V období od 30. 10. 2012 do 07. 03. 2014,

ako aj v období od 11. 03. 2016 do 28. 07. 2016 sa spis sp. zn. nachádzal

na Krajskom súde v Bratislave, ktorý bol predložený tunajším súdom na rozhodnutie

o odvolaní žalobkyne proti rozsudku zo dňa 12. 06. 2012, sp. zn.

a na rozhodnutie o odvolaní právneho nástupcu žalobkyne proti uzneseniu o zastavení

konania zo dňa 03. 12. 2015, sp. zn. .

Nestotožňujem sa s tvrdením sťažovateľa, že tunajší súd odo dňa 28. 07. 2016,

t. j. odo dňa kedy mu bol vrátený spis sp. zn. z Krajského súdu v Bratislave

spolu s jeho uznesením zo dňa 30. 06. 2016, č. k. -474 nevykonával žiadne

úkony. Podľa prehľadu úkonov od daného dňa vyplýva, že tunajší súd počas doručovania

rozhodnutia odvolacieho súdu zistil, že žalovaný v I. rade zomrel. Z uvedeného dôvodu

musel zisťovať prostredníctvom Okresného súdu Košice I okruh dedičov po nebohom

žalovanom v I. rade. Až po zistení tejto skutočnosti tunajší súd mohol rozhodnúť o zastavení

konania voči žalovanému v I. rade, ktoré sa toho času doručuje stranám sporu.

Z uvedeného vyplýva, že na priebeh konania sp. zn. v namietanom

období mala vplyv zásadná skutočnosť a to, že vo veci musel tunajší súd zisťovať v prvom

rade okruh dedičov po nebohej žalobkyni a následne aj okruh dedičov po nebohom

žalovanom v I. rade. V tejto súvislosti musel tunajší súd požiadať, aj opakovane o súčinnosť

Okresný súd Košice I. K predĺženiu konania výraznou mierou prispelo teda to, že žalovaný

v I. rade zomrel dňa 24. 07. 2016 a súd v konaní objektívne nemohol pokračovať

bez zistenia jeho právnych nástupcov. Až z výsledkov dedičského konania po žalovanom

v I. rade súd zistil, že tento nemá žiadnych právnych nástupcov.“

Právny zástupca sťažovateľa v písomnom stanovisku z 19. marca 2018, ktorým

reagoval na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, v podstatnom zhrnul:

„Vo svojej sťažnosti sťažovateľ konštatoval, že súdne konanie odo dňa vydania

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. -31, zo dňa 7. 9. 2010

až do dňa 28. 7. 2016 prebiehalo kontinuálne, odhliadnuc od toho, že Okresný súd

Bratislava I v uvedenom období vydal dve rozhodnutia, ktorými žalobu sťažovateľa zamietol

resp. konanie zastavil, pričom na základe odvolaní sťažovateľa Krajský súd Bratislava

obe tieto rozhodnutia zrušil ako nezákonné.

Prieťahy v konaní sp. zn. na Okresnom súde Bratislava I nastali

po dni 28. 7. 2016 – t. j. po doručení uznesenia Krajského súdu Bratislava,

sp. zn. - 474, zo dňa 30. 6. 2016, samotnému okresnému súdu Bratislava I,

ktorým zrušil jeho uznesenie sp. zn. -457 zo dňa 3. 12. 2015 o zastavení

konania. Dátum doručenia je zrejmý z pečiatky potvrdzujúcej prijatie okresným súdom

vyznačeným na uznesení krajského súdu. Porušovateľ po dobu viac ako 5 kalendárnych

mesiacov /odo dňa 28. 7. 2016 do cca dňa 17. 1. 2017/ držal vyššie uvedené uznesenie

Krajského súdu Bratislava u seba v spise a nevykonal základný jednoduchý úkon - jeho

bezodkladné doručenie resp. pokus o jeho doručenie účastníkom konania a následné

vytýčenie pojednávania v predmetnej veci, čím spôsobil evidentné prieťahy v konaní.

Aj keď pri doručovaní uznesenia Krajského súdu Bratislava zo dňa 30. 6. 2016,

sp. zn. -474, dňa 17. 1. 2017 sa porušovateľ dozvedel, že žalovaný v 1. rade

zomrel, už necelý mesiac na to dňa 8. 2. 2017 nadobudlo právoplatnosť uznesenie

-14 z 13. 1. 2016, z ktorého sa porušovateľ dozvedel, že žalovaný v 1. rade

zomrel bez zanechania majetku, a preto bolo dedičské konanie zastavené.

Ak by sme aj vzali do úvahy to, že takéto uznesenie bolo porušovateľovi doručené

od Okresného súdu Košice I až dňa 30. 10. 2017 t. j. takmer 8 mesiacov po jeho

právoplatnosti, a za tieto prieťahy v konaní porušovateľ možno nemohol /nedostatok

iniciatívy porušovateľa spočívajúcej v priebežnom zisťovaní na Okresnom súde

Košice I o stave dávno ukončeného dedičského konania sťažovateľ nevie, či môže namietať/,

za následné prieťahy v konaní už porušovateľ plne zodpovedá.

Odo dňa 30. 10. 2017, kedy mu bolo doručené vyššie špecifikované právoplatné

uznesenie o dedičstve, ktoré mu umožňovalo pokračovať v konaní až do dňa 19. 2. 2018

t. j. po dobu takmer 4 kalendárnych mesiacov, kedy porušovateľovi bola doručená výzva

Ústavného súdu SR, aby sa vyjadril k ústavnej sťažnosti sťažovateľa, porušovateľ vôbec

nekonal. Konať začal až po zistení, že vo veci prebieha zisťovanie Ústavného súdu SR

na podklade ústavnej sťažnosti sťažovateľa a to vydaním uznesenia zo dňa 23. 2. 2018,

ktorým konania voči žalovanému v 1, rade zastavil.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní –

vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia

práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok

na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom,

či namietaným postupom súdu boli porušené práva podľa a podľa

ods. 1 dohovoru (, , ).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich práv

podľa a podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

v ich všeobecnom poňatí je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, ,

, , , , , , ,

, , ). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane

zdôraznil, že (obdobne aj dohovoru) v relevantnej časti

ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým

záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku

prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala

do 30. júna 2016 z ustanovení (ďalej len „OSP“), ktorý bol

s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového,

civilného mimosporového a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“), a Správneho súdneho

poriadku.

Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

do 30. júna 2016 vyplývala z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1

, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie

účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z , podľa ktorého

sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.

Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň,

keď sa bude konať nové pojednávanie.

Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná

hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového

poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu

konať bez prieťahov vyplýva z , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,

aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní

s prihliadnutím na povahu konania, z o sudcovskej koncentrácii konania,

ďalej z – o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti

strán, aj z , podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo

rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto

zákona, alebo z prvej vety , podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť

len z dôležitých dôvodov.

Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom hodnotené

ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový, protiprávny

a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným zaručeným právam

(slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje trvalé ohrozenie právne

exitujúceho stavu, a taký útok sám osebe nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej

právomoci týchto orgánov. Z tejto fakticity musí preto následne vyplynúť, že dôsledkom

takého zásahu orgánu verejnej moci nemožno čeliť inak, než ústavnou sťažnosťou

a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.

K otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti)

ústavný súd tak opakovanie pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo

je podmienená objektívne charakterom prejednávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom

na konkrétne okolnosti prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania

v priebehu konania, ako i správanie účastníkov a samotného súdu; do úvahy je pritom nutné

vziať i to, čo je pre sťažovateľa v „hre“ (porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci Záborský a Šmáriková v. Slovensko). Prieťahy v konaní však nemožno ospravedlniť

všeobecne známou preťaženosťou sudcov ani množstvom procesných úkonov sudcu; je

totiž vecou štátu, aby organizoval svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva, zakotvené

v ústave i v dohovore boli rešpektované a prípadné nedostatky v tomto smere nemôžu ísť

na ťarchu občanov, ktorí od súdu právom očakávajú ochranu svojich práv v primeranej

dobe.

V posudzovanej veci nie je primárne prehliadnuteľné, že konanie vedené

pred okresným súdom pod sp. zn. trvá už viac ako 16 rokov a prieťahy

v postupe okresného súdu judikoval už aj ústavný súd, a to v náleze č. k. -24

z 3. júla 2008, ako aj v náleze č. k. -31 zo 7. septembra 2010, pričom ani tieto

rozhodnutia ústavného súdu neovplyvnili ďalší postup okresného súdu, ktorý naďalej

vo veci konal spôsobom ústavne neakceptovateľným, ktorý vyústil do vydania jeho

dvoch rozhodnutí, a to rozsudku okresného súdu č. k. -321 z 12. júna 2012,

ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -361 z 30. januára 2014, a uznesenia okresného súdu

č. k. -457 z 3. decembra 2015, ktoré bolo zrušené uznesením krajského súdu

č. k. -474 z 30. júna 2016.

Ako prieťahový hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu, ktorý od doručenia

rozhodnutia krajského súdu, teda v čase od 28. júla 2016 až do momentu podania sťažnosti

ústavnému súdu 23. januára 2018, nevykonal žiadny taký relevantný úkon, ktorý

by smeroval k skončeniu veci, naopak, bezdôvodne zdržoval doručenie rozhodnutia

od 28. júla 2016 až do 17. januára 2017, a to aj napriek tomu, že od 8. februára 2017

nadobudlo právoplatnosť dedičské rozhodnutie vydané v dedičskom konaní vedenom

pod sp. zn. , ktoré bolo sťažovateľovi doručené až 30. októbra 2017

a z ktorého sa okresný súd mohol dozvedieť o smrti žalovaného v 1. rade, čo samo osebe

svedčí o nedostatku koncentrovaného postupu súdu smerujúceho k riadnemu ukončeniu

konania zvlášť v takej veci, ktorej vybavenie trvá neprimerane dlho a v ktorej bolo

konajúcemu súdu ústavným súdom prikázané konať bez prieťahov.

Krajský súd v uznesení č. k. -361 z 30. januára 2014 skonštatoval, že

„Krajský súd... ako súd odvolací podľa , preskúmal a prejednal vec

bez nariadenia pojednávania podľa , a dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok je potrebné zrušiť. K tomuto záveru dospel odvolací súd po preskúmaní konania

prvostupňového súdu, ktoré predchádzalo jeho rozhodnutiu, na základe ktorého považuje

napadnuté rozhodnutie za predčasné, a čiastočne aj za nepreskúmateľné, čím došlo

aj k odňatiu práva účastníkom konania konať pred súdom.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa žalobu

zamietol z troch dôvodov, a to pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľky,

z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom

určení a vo vzťahu k odporcovi v 6. rade z dôvodu premlčania nároku, lebo súd mal za to,

že námietku premlčania vzniesol odporca v 6. rade dôvodne. Ani s jedným z uvedených

dôvodov zamietnutia žaloby, tak ako boli odôvodnené, sa odvolací súd nestotožňuje.

Ako vyplýva zo spisu, návrhom doručeným súdu faxom zo dňa 14. 9. 2001,

doplneným predložením jeho originálu, sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti

kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 14. 9. 1998, ktorou jej manžel (odporca v 1. rade) odpredal

nehnuteľnosti, nadobudnuté počas trvania ich manželstva, odporcovi v 2. rade a právnemu

predchodcovi odporcov v 3. až 5. rade. Návrh bol podaný voči všetkým účastníkom

právneho úkonu - kúpnej zmluvy (z dôvodu úmrtia bol návrh podaný voči jeho

právnym nástupcom). Napriek stručnosti žalobného návrhu bolo možné z jeho obsahu

vyvodiť, že navrhovateľka namietala uzatvorenie predmetnej zmluvy z dôvodu rozporu

s ust. („byt sme nadobudli počas manželstva a vzhľadom na to, že nešlo

o bežnú vec, je takýto právny úkon neplatný“), teda dovolávala sa jej neplatnosti

podľa , lebo k predaju nehnuteľností došlo bez jej súhlasu. Súd prvého stupňa

sa mal preto prejudiciálne zaoberať otázkou, či predmetné nehnuteľnosti patrili alebo

nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov - navrhovateľky a odporcu v 1. rade,

a to aj napriek tomu, že zmluvu č. 01 0 0005/98/33 o prevode vlastníctva bytu z 10. 3. 1998

uzatvoril ako kupujúci len jeden z manželov, lebo toto považuje odvolací súd za

rozhodujúcu skutočnosť pre prijatie záveru, či navrhovateľka je alebo nie je v tomto konaní

aktívne vecne legitimovaná. Súd prvého stupňa sa však touto podstatnou otázkou vôbec

nezaoberal, ani v odôvodnení svojho rozhodnutia neobjasnil, aký vplyv na predmet

bezpodielového spoluvlastníctva manželov ( ) majú okolnosti, či manželia v čase

uzatvorenia zmluvy, určenia neplatnosti ktorej sa navrhovateľka svojim návrhom dovoláva,

spolu žili a viedli aj spoločnú domácnosť. V tejto časti je preto rozsudok nezrozumiteľný

a nepreskúmateľný.

Zo spisu ďalej vyplýva, že po doručení návrhu na začatie konania odporcom

v 2. až 5. rade na vyjadrenie sa k nemu (v januári 2002), bolo vo veci nariadené

pojednávanie na deň 9. 5. 2006, ktoré sa neuskutočnilo nielen z dôvodu procesnej prekážky

(nepreukázané doručenie predvolania odporcovi v 2. rade), ale aj z dôvodu ospravedlnenia

navrhovateľky a jej právnej zástupkyne so žiadosťou o vypočutie navrhovateľky a odporcu

v 1. rade prostredníctvom dožiadaného súdu vzhľadom na ich zdravotný stav. Súd vypočul

len navrhovateľku prostredníctvom Okresného súdu Košice I dňa 29. 11. 2006.

Podľa pokynu zákonnej sudkyne zo dňa 6. 9. 2011 (č. l. 289) mala byť navrhovateľka

opätovne vypočutá dožiadaným súdom, ale v spise nie je zápisnica z jej druhého výsluchu

v roku 2012 zažurnalizovaná. Zo spisu tiež vyplýva, že podaním doručeným súdu

dňa 27. 10. 2010 právna zástupkyňa navrhovateľky rozšírila návrh o odporcu v 6. rade

s odôvodnením, že z výpisu LV č. a LV č. kat. úz. vyplýva,

že dňa 5. 8. 2005 bol povolený návrh na vklad vlastníckeho práva, na základe ktorého

vlastníkom predmetných nehnuteľností sa stal odporca v 6. rade. Súd uznesením

z 9. 12. 2010, č. k. -164 podľa rozhodol o pristúpení

ďalšieho účastníka do konania, ktorý vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu vzniesol

námietku premlčania. Súd prvého stupňa ju uznal za dôvodnú, ale pre odvolací súd

je nezrozumiteľné, o akom premlčanom nároku vo vzťahu k odporcovi v 6. rade súd

rozhodol, pretože odporca v 6. rade nebol účastníkom zmluvy o prevode vlastníctva bytu

zo dňa 14. 9. 1998, určenia neplatnosti ktorej sa navrhovateľka svojim návrhom

dovolávala. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto táto námietka odporcu v 6. rade v

tomto konaní právne irelevantná.

Aj keď sa nemožno stotožniť s tvrdením navrhovateľky v jej odvolaní, že len

určovacou žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu môže súd rozhodnúť o relatívnej

neplatnosti právneho úkonu podľa , pretože tento názor je už rozhodovacou

praxou súdov prekonaný (aj žalobou o plnenie sa možno dovolať relatívnej neplatnosti

právneho úkonu podľa ), odvolací súd sa nestotožňuje ani so záverom súdu prvého

stupňa, že navrhovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Pokiaľ nie je vyriešená otázka aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľky, je záver

o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu predčasný.

Pokiaľ sa v konaní preukáže, že navrhovateľka je oprávnenou osobou na dovolanie

sa relatívnej neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, treba podľa názoru odvolacieho súdu

pri skúmaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vychádzať z toho,

že právny stav medzi účastníkmi konania bol v čase začatia konania jednoznačne sporný.

K tomuto záveru dospel odvolací súd vychádzajúc z platnej judikatúry súdov, podľa ktorej

pri určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ak je tu rozpor medzi zápisom v katastri

a právnym stavom, je záujem na jeho určení vždy, lebo pre ustálenie existencie naliehavého

právneho záujmu nie je rozhodujúce, či ide o žalobu na určenie vlastníckeho práva alebo

žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu, keďže na základe oboch dôjde k zmene zápisu

v katastri nehnuteľností.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov zjavne nie je bežnou vecou, ktorú

môže v zmysle vybavovať každý z manželov. Preto ak jeden z manželov

uzavrie kúpnu zmluvu, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k takejto

nehnuteľnosti, bez súhlasu druhého manžela, je takýto právny úkon považovaný za platný

len do času, keď druhý manžel sa jeho neplatnosti dovolá ( ), pričom dovolať sa

musí voči všetkým účastníkom právneho úkonu. Aj navrhovateľka relatívnu neplatnosť

uplatnila priamo v občianskom súdnom konaní v návrhu na začatie konania. Svoju žalobu

podala včas a voči všetkým účastníkom právneho úkonu - kúpnej zmluvy. Účinky dovolania

sa neplatnosti právneho úkonu teda mali nastať okamihom, kedy bola žaloba doručená

odporcom. Napriek tomu však odporcovia previedli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

(po 4 rokoch od podania žaloby) na tretiu osobu, a dokonca došlo aj k zbúraniu obytného

domu, v ktorom sa predmetný byt nachádzal, teda časť predmetu práva už ani neexistuje.

Podľa názoru odvolacieho súdu si preto treba zodpovedať aj otázku, či by nebolo popretím

práva na spravodlivý súdny proces, keby v prípade, že v dôsledku neodôvodnených

prieťahov spôsobených súdom v konaní došlo k takej zmene okolností, na základe ktorých

je naliehavý právny záujem spochybnený, a súd by tieto okolnosti a to, čoho sa chce

navrhovateľka ďalej domáhať, nezohľadnil, a žalobu zamietol len z formálnych dôvodov

a bez toho, aby vec meritórne prejednal a rozhodol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok

podľa , a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie

( ), v ktorom bude povinnosťou súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie

v naznačenom smere a po vykonanom dokazovaní na zistenie rozhodujúcich skutočností

následne vo veci opätovne rozhodnúť.“.

Krajský súd v uznesení č. k. -474 z 30. júna 2016 skonštatoval, že

„Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa

k rozdielnemu právnemu názoru o tom, že úmrtie pôvodnej navrhovateľky nie je

v prejednávanej veci (ktorej predmetom je návrh na určenie neplatnosti Zmluvy o prevode

vlastníctva bytu č. na , zapísaného na LV č. ,

kat. úz. , uzatvorenej dňa 14. 9. 1998 medzi

ako predávajúcim a a ako kupujúcimi) dôvodom

pre zastavenie konania. V danom prípade sa nejedná o prípad, kde práva a povinnosti,

o ktoré v konaní ide, sú viazané podľa hmotného práva na osobu účastníka konania

a neprechádzajú na právnych nástupcov, kde je určitá skutková podstata podľa právneho

predpisu podmienená existenciou určitého účastníka konania, kde smrťou účastníka

konania dochádza podľa hmotného práva k zániku právneho vzťahu, o ktorý v konaní išlo

a ani o prípad, kedy účastník nemá žiadneho právneho nástupcu, ktorý by prevzal právo

alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221

ods. 1 písm. f/, h/ zrušil a vec vrátil podľa na ďalšie konanie.

Súdu prvého stupňa dáva do pozornosti, že priebeh a výsledky konania o dedičstve

nedávajú v danom štádiu konania dostatočný podklad ani pre jednoznačný záver, že

právnym nástupcom po pôvodnej navrhovateľke je výlučne , nar.

. Ako vyplýva z uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 7. 10. 2014, č. k.

-17, , právoplatného dňa 31. 10. 2014, konanie o dedičstve bolo

zastavené z dôvodu, že poručiteľka nezanechala majetok ( ), takže ani nedošlo

k prejednaniu dedičstva (viď a nasl. ). Z doloženej Zápisnice o predbežnom

vyšetrení z 1. 8. 2014 (čl. 400) ďalej vyplýva, že poručiteľka zomrela ako vydatá

a , nar. (ktorý následne oznámil, že trvá na pokračovaní

v konaní a s ktorým ako s účastníkom konania na strane navrhovateľa súd prvého stupňa

v konaní pokračoval) bol jediným dieťaťom poručiteľky. Úlohou súdu prvého stupňa bude

preto sa v ďalšom priebehu konania zaoberať i okruhom právnych nástupcov pôvodnej

navrhovateľky.“.

Vzhľadom na už prezentované zistenia ústavný súd hodnotí postup okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý nerozhodol v merite veci ani po 16 rokoch

od začatia konania a ani po dvoch vydaných nálezoch ústavného súdu č. k. -24

z 3. júla 2008 a č. k. -31 zo 7. septembra 2010, ako postup blížiaci sa

k odňatiu spravodlivosti, keďže ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre

viackrát konštatoval, že je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota

v súdnom konaní (konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. ) nebola

odstránená ani po viac ako 15 rokoch od jeho začatia (, ,

, ). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej

neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (, ,

). Inými slovami, v právnom štáte je neprípustné, aby aj právne či skutkovo

najnáročnejšie spory mohli trvať tak dlhú dobu, lebo platí zásada, podľa ktorej „oneskorená

spravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou“ (porov. rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Medvedevskyi v Ukrajina z 20. 5. 2010, bod 75). Vzhľadom

na uvedený záver by bolo bez právneho významu hodnotiť správanie sa sťažovateľa

či právnu a faktickú zložitosť veci.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd teda dospel k záveru, že postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu ústavného

súdu č. k. -31 zo 7. septembra 2010 došlo k zbytočným prieťahom a tým

aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu

ústavného súdu č. k. -31 zo 7. septembra 2010, neprikázal mu, aby v tomto

konaní konal bez zbytočných prieťahov, pretože táto povinnosť už bola okresnému súdu

uložená v náleze ústavného súdu č. k. -24 z 3. júla 2008. Z týchto dôvodov

ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €

z dôvodov uvedených v sťažnosti. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia

je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,

že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen

deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia podľa .

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia zohľadňoval

ústavný súd aj doterajšiu celkovú dĺžku konania v trvaní 16 rokov, ktorú ústavný súd

vyhodnotil ako „odňatie spravodlivosti“, ako aj tú skutočnosť, že ani ústavným súdom

judikované prieťahy v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v jeho náleze č. k. -24 z 3. júla 2008, ako aj v náleze č. k. -31

zo 7. septembra 2010 neprimäli tento súd k tomu, aby zintenzívnil svoj postup vo veci.

Taktiež bral na zreteľ to, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom

pod sp. zn. nerešpektoval ústavným súdom daný príkaz konať bez zbytočných

prieťahov, tak ako mu bol tento príkaz konať uložený v náleze ústavného súdu

č. k. -24 z 3. júla 2008. Ďalšou nie nepodstatnou skutočnosťou bol postup

okresného súdu, ktorý vydal v posudzovanom období dve nezákonné rozhodnutia,

a to rozsudok okresného súdu č. k. -321 z 12. júna 2012 a uznesenie okresného

súdu č. k. -457 z 3. decembra 2015, ktoré predstavujú neefektívnu

činnosť v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -31

zo 7. septembra 2010.

Vzhľadom na prezentované zistenia, v dôsledku ktorých ústavný súd posudzoval

podmienky pre priznanie finančného zadosťučinenia extenzívnejšie, priznal sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ktorú ústavný súd považoval

za primeranú tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 2 tohto nálezu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom, pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané

v roku 2018, a to prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému

súdu. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 šestina z výpočtového základu zo sumy 921 €,

čo činí za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 153,50 € a režijný paušál

v sume 9,21 €, teda v celkovej sume 325,42 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak,

ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu. Písomné vyjadrenie právneho zástupcu

z 19. marca 2018 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné

na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2018