Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 94/2018
PDF · 320.3 KB
No categories available
IV. ÚS 94/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza v konaní o prijatej sťažnosti ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Ľubomírom Niedelským,
advokátska kancelária, Hviezdoslavova 7, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 34/02 po právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 49/2010-31 zo 7. septembra 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.
zn. 15 C 34/02 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. I. ÚS 49/2010-31 zo 7. septembra 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
(slovom päťtisíc eur), ktoré j e mu p o v i n n ý zaplatiť Okresný súd
Bratislava I do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov)
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Ľubomíra Niedelského, Hviezdoslavova 7,
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 94/2018-12 z 1. februára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 34/02 po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu č. k. I. ÚS 49/2010-31 zo 7. septembra 2010.
Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je právnym
nástupcom svojej matky , zomrelej , ktorá sa návrhom
doručeným okresnému súdu 14. septembra 2001 domáhala určenia neplatnosti kúpnej
zmluvy. Konanie bolo vedené pred okresným súdom najprv pod sp. zn. 15 Nc 8/01
a následne pod sp. zn. 15 C 34/02, pričom v predmetnej veci na základe podaných
ústavných sťažností matkou sťažovateľa ústavný súd nálezmi č. k. I. ÚS
125/07-24 z 3. júla 2008 a č. k. I. ÚS 49/2010-31 zo 7. septembra 2010 vyslovil porušenie
práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal
jej primerané finančné zadosťučinenie a prikázal okresnému súdu konať vo veci samej.
Ostatný nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 49/2010-31 zo 7. septembra 2010 nadobudol
právoplatnosť 4. októbra 2010.
Podľa názoru sťažovateľa „Odo dňa vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. I. ÚS 49/2010-31, zo dňa 7. 9. 2010 až do dňa 28. 7. 2016, súdne konanie
na Okresnom súde Bratislava I prebiehalo kontinuálne, odhliadnuc od toho, že Okresný súd
Bratislava I v uvedenom období vydal dve rozhodnutia, ktorými žalobu sťažovateľa zamietol
resp. konanie zastavil, pričom na základe odvolaní sťažovateľa Krajský súd Bratislava obe
tieto rozhodnutia zrušil ako nezákonné. Prieťahy v konaní sp. zn. 15C/34/2002 na
Okresnom súde Bratislava I nastali po dni 28. 7. 2016 - t. j. po doručení uznesenia
Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 7Co175/2016-474, zo dňa 30. 6. 2016, samotnému
okresnému súdu Bratislava I, ktorým zrušil jeho uznesenie sp. zn. 15C/34/2002-457 zo dňa
3. 12. 2015 o zastavení konania. Dátum doručenia je zrejmý z pečiatky potvrdzujúcej
prijatie okresným súdom vyznačeným na uznesení krajského súdu. Sťažovateľ nemá žiadnu
vedomosť o tom, že by porušovateľ Okresný súd Bratislava I odo dňa doručenia uznesenia
krajského súdu t. j. odo dňa 28. 7. 2016 do dňa podania tejto sťažnosti /deň 23. 1. 2018/, čo
je po dobu cca 18 kalendárnych mesiacov vykonal akýkoľvek úkon smerujúci k prejednaniu
veci, s výnimkou doručenia rozhodnutia krajského súdu účastníkom konania.“.
Po prehľade vo veci vykonaných úkonov a po zhodnotení podmienok konania pred
ústavným súdom sťažovateľ uzatvára, že „... v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 15C 34/02, ktorého účastníkom na strane navrhovateľa
je sťažovateľ, dochádza k pokračovacím prieťahom. Sťažovateľ sa domnieva, že vec nie je
právne ani skutkovo zložitá a nemyslí si, že by svojim postupom prispel k neprimeranej
dĺžke konania alebo v ňom zapríčinil vznik zbytočných prieťahov.“.
Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote
zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava
I v konaní vedenom pod sp. zn. 15C 34/02 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Bratislava I konal
vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15C 34/02 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Bratislava I pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné
zadosťučinenie vo výške 6.000.- €, ktoré jej je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava I.
Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 325,42,- €...“
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania. Za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. 1 SprV 125/2018 z 2. marca 2018
a právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k predmetnému vyjadreniu okresného súdu
listom z 19. marca 2018.
Predsedníčka okresného súdu vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 C 34/02 a k podanej sťažnosti v podstatnom uviedla:
„Vychádzajúc z prehľadu jednotlivých úkonov vykonaných v spise
sp. zn. 15 C 34/2002 mám za to, že tunajší súd v tejto veci koná priebežne a nedochádza
k prieťahovosti namietanej sťažovateľom. V období od 30. 10. 2012 do 07. 03. 2014,
ako aj v období od 11. 03. 2016 do 28. 07. 2016 sa spis sp. zn. 15 C 34/2002 nachádzal
na Krajskom súde v Bratislave, ktorý bol predložený tunajším súdom na rozhodnutie
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku zo dňa 12. 06. 2012, sp. zn. 15 C 34/2002
a na rozhodnutie o odvolaní právneho nástupcu žalobkyne proti uzneseniu o zastavení
konania zo dňa 03. 12. 2015, sp. zn. 15 C 34/2002.
Nestotožňujem sa s tvrdením sťažovateľa, že tunajší súd odo dňa 28. 07. 2016,
t. j. odo dňa kedy mu bol vrátený spis sp. zn. 15 C 34/2002 z Krajského súdu v Bratislave
spolu s jeho uznesením zo dňa 30. 06. 2016, č. k. 7 Co 175/2016-474 nevykonával žiadne
úkony. Podľa prehľadu úkonov od daného dňa vyplýva, že tunajší súd počas doručovania
rozhodnutia odvolacieho súdu zistil, že žalovaný v I. rade zomrel. Z uvedeného dôvodu
musel zisťovať prostredníctvom Okresného súdu Košice I okruh dedičov po nebohom
žalovanom v I. rade. Až po zistení tejto skutočnosti tunajší súd mohol rozhodnúť o zastavení
konania voči žalovanému v I. rade, ktoré sa toho času doručuje stranám sporu.
Z uvedeného vyplýva, že na priebeh konania sp. zn. 15 C 34/2002 v namietanom
období mala vplyv zásadná skutočnosť a to, že vo veci musel tunajší súd zisťovať v prvom
rade okruh dedičov po nebohej žalobkyni a následne aj okruh dedičov po nebohom
žalovanom v I. rade. V tejto súvislosti musel tunajší súd požiadať, aj opakovane o súčinnosť
Okresný súd Košice I. K predĺženiu konania výraznou mierou prispelo teda to, že žalovaný
v I. rade zomrel dňa 24. 07. 2016 a súd v konaní objektívne nemohol pokračovať
bez zistenia jeho právnych nástupcov. Až z výsledkov dedičského konania po žalovanom
v I. rade súd zistil, že tento nemá žiadnych právnych nástupcov.“
Právny zástupca sťažovateľa v písomnom stanovisku z 19. marca 2018, ktorým
reagoval na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, v podstatnom zhrnul:
„Vo svojej sťažnosti sťažovateľ konštatoval, že súdne konanie odo dňa vydania
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 49/2010-31, zo dňa 7. 9. 2010
až do dňa 28. 7. 2016 prebiehalo kontinuálne, odhliadnuc od toho, že Okresný súd
Bratislava I v uvedenom období vydal dve rozhodnutia, ktorými žalobu sťažovateľa zamietol
resp. konanie zastavil, pričom na základe odvolaní sťažovateľa Krajský súd Bratislava
obe tieto rozhodnutia zrušil ako nezákonné.
Prieťahy v konaní sp. zn. 15C/34/2002 na Okresnom súde Bratislava I nastali
po dni 28. 7. 2016 – t. j. po doručení uznesenia Krajského súdu Bratislava,
sp. zn. 7Co175/2016- 474, zo dňa 30. 6. 2016, samotnému okresnému súdu Bratislava I,
ktorým zrušil jeho uznesenie sp. zn. 15C/34/2002-457 zo dňa 3. 12. 2015 o zastavení
konania. Dátum doručenia je zrejmý z pečiatky potvrdzujúcej prijatie okresným súdom
vyznačeným na uznesení krajského súdu. Porušovateľ po dobu viac ako 5 kalendárnych
mesiacov /odo dňa 28. 7. 2016 do cca dňa 17. 1. 2017/ držal vyššie uvedené uznesenie
Krajského súdu Bratislava u seba v spise a nevykonal základný jednoduchý úkon - jeho
bezodkladné doručenie resp. pokus o jeho doručenie účastníkom konania a následné
vytýčenie pojednávania v predmetnej veci, čím spôsobil evidentné prieťahy v konaní.
Aj keď pri doručovaní uznesenia Krajského súdu Bratislava zo dňa 30. 6. 2016,
sp. zn. 7Co 175/2016-474, dňa 17. 1. 2017 sa porušovateľ dozvedel, že žalovaný v 1. rade
zomrel, už necelý mesiac na to dňa 8. 2. 2017 nadobudlo právoplatnosť uznesenie
14D 307/2016-14 z 13. 1. 2016, z ktorého sa porušovateľ dozvedel, že žalovaný v 1. rade
zomrel bez zanechania majetku, a preto bolo dedičské konanie zastavené.
Ak by sme aj vzali do úvahy to, že takéto uznesenie bolo porušovateľovi doručené
od Okresného súdu Košice I až dňa 30. 10. 2017 t. j. takmer 8 mesiacov po jeho
právoplatnosti, a za tieto prieťahy v konaní porušovateľ možno nemohol /nedostatok
iniciatívy porušovateľa spočívajúcej v priebežnom zisťovaní na Okresnom súde
Košice I o stave dávno ukončeného dedičského konania sťažovateľ nevie, či môže namietať/,
za následné prieťahy v konaní už porušovateľ plne zodpovedá.
Odo dňa 30. 10. 2017, kedy mu bolo doručené vyššie špecifikované právoplatné
uznesenie o dedičstve, ktoré mu umožňovalo pokračovať v konaní až do dňa 19. 2. 2018
t. j. po dobu takmer 4 kalendárnych mesiacov, kedy porušovateľovi bola doručená výzva
Ústavného súdu SR, aby sa vyjadril k ústavnej sťažnosti sťažovateľa, porušovateľ vôbec
nekonal. Konať začal až po zistení, že vo veci prebieha zisťovanie Ústavného súdu SR
na podklade ústavnej sťažnosti sťažovateľa a to vydaním uznesenia zo dňa 23. 2. 2018,
ktorým konania voči žalovanému v 1, rade zastavil.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní –
vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia
práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok
na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom,
či namietaným postupom súdu boli porušené práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich práv
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 C 34/02.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
v ich všeobecnom poňatí je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96,
I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02,
I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane
zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) v relevantnej časti
ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým
záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku
prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala
do 30. júna 2016 z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol
s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového,
civilného mimosporového a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“), Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho
poriadku.
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého
sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň,
keď sa bude konať nové pojednávanie.
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového
poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu
konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,
aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní
s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania,
ďalej z § 168 – § 172 CSP o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti
strán, aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo
rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto
zákona, alebo z § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť
len z dôležitých dôvodov.
Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom hodnotené
ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový, protiprávny
a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným ústavou zaručeným právam
(slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje trvalé ohrozenie právne
exitujúceho stavu, a taký útok sám osebe nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej
právomoci týchto orgánov. Z tejto fakticity musí preto následne vyplynúť, že dôsledkom
takého zásahu orgánu verejnej moci nemožno čeliť inak, než ústavnou sťažnosťou
a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.
K otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti)
ústavný súd tak opakovanie pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo
je podmienená objektívne charakterom prejednávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom
na konkrétne okolnosti prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania
v priebehu konania, ako i správanie účastníkov a samotného súdu; do úvahy je pritom nutné
vziať i to, čo je pre sťažovateľa v „hre“ (porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci Záborský a Šmáriková v. Slovensko). Prieťahy v konaní však nemožno ospravedlniť
všeobecne známou preťaženosťou sudcov ani množstvom procesných úkonov sudcu; je
totiž vecou štátu, aby organizoval svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva, zakotvené
v ústave i v dohovore boli rešpektované a prípadné nedostatky v tomto smere nemôžu ísť
na ťarchu občanov, ktorí od súdu právom očakávajú ochranu svojich práv v primeranej
dobe.
V posudzovanej veci nie je primárne prehliadnuteľné, že konanie vedené
pred okresným súdom pod sp. zn. 15 C 34/02 trvá už viac ako 16 rokov a prieťahy
v postupe okresného súdu judikoval už aj ústavný súd, a to v náleze č. k. I. ÚS 125/07-24
z 3. júla 2008, ako aj v náleze č. k. I. ÚS 49/2010-31 zo 7. septembra 2010, pričom ani tieto
rozhodnutia ústavného súdu neovplyvnili ďalší postup okresného súdu, ktorý naďalej
vo veci konal spôsobom ústavne neakceptovateľným, ktorý vyústil do vydania jeho
dvoch rozhodnutí, a to rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 34/02-321 z 12. júna 2012,
ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 14 Co 545/2012-361 z 30. januára 2014, a uznesenia okresného súdu
č. k. 15 C 34/02-457 z 3. decembra 2015, ktoré bolo zrušené uznesením krajského súdu
č. k. 7 Co 175/2016-474 z 30. júna 2016.
Ako prieťahový hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu, ktorý od doručenia
rozhodnutia krajského súdu, teda v čase od 28. júla 2016 až do momentu podania sťažnosti
ústavnému súdu 23. januára 2018, nevykonal žiadny taký relevantný úkon, ktorý
by smeroval k skončeniu veci, naopak, bezdôvodne zdržoval doručenie rozhodnutia
od 28. júla 2016 až do 17. januára 2017, a to aj napriek tomu, že od 8. februára 2017
nadobudlo právoplatnosť dedičské rozhodnutie vydané v dedičskom konaní vedenom
pod sp. zn. 14 D 307/2016, ktoré bolo sťažovateľovi doručené až 30. októbra 2017
a z ktorého sa okresný súd mohol dozvedieť o smrti žalovaného v 1. rade, čo samo osebe
svedčí o nedostatku koncentrovaného postupu súdu smerujúceho k riadnemu ukončeniu
konania zvlášť v takej veci, ktorej vybavenie trvá neprimerane dlho a v ktorej bolo
konajúcemu súdu ústavným súdom prikázané konať bez prieťahov.
Krajský súd v uznesení č. k. 14 Co 545/2012-361 z 30. januára 2014 skonštatoval, že
„Krajský súd... ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O. s. p., preskúmal a prejednal vec
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok je potrebné zrušiť. K tomuto záveru dospel odvolací súd po preskúmaní konania
prvostupňového súdu, ktoré predchádzalo jeho rozhodnutiu, na základe ktorého považuje
napadnuté rozhodnutie za predčasné, a čiastočne aj za nepreskúmateľné, čím došlo
aj k odňatiu práva účastníkom konania konať pred súdom.
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa žalobu
zamietol z troch dôvodov, a to pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľky,
z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom
určení a vo vzťahu k odporcovi v 6. rade z dôvodu premlčania nároku, lebo súd mal za to,
že námietku premlčania vzniesol odporca v 6. rade dôvodne. Ani s jedným z uvedených
dôvodov zamietnutia žaloby, tak ako boli odôvodnené, sa odvolací súd nestotožňuje.
Ako vyplýva zo spisu, návrhom doručeným súdu faxom zo dňa 14. 9. 2001,
doplneným predložením jeho originálu, sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti
kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 14. 9. 1998, ktorou jej manžel (odporca v 1. rade) odpredal
nehnuteľnosti, nadobudnuté počas trvania ich manželstva, odporcovi v 2. rade a právnemu
predchodcovi odporcov v 3. až 5. rade. Návrh bol podaný voči všetkým účastníkom
právneho úkonu - kúpnej zmluvy (z dôvodu úmrtia bol návrh podaný voči jeho
právnym nástupcom). Napriek stručnosti žalobného návrhu bolo možné z jeho obsahu
vyvodiť, že navrhovateľka namietala uzatvorenie predmetnej zmluvy z dôvodu rozporu
s ust. § 145 ods. 1 OZ („byt sme nadobudli počas manželstva a vzhľadom na to, že nešlo
o bežnú vec, je takýto právny úkon neplatný“), teda dovolávala sa jej neplatnosti
podľa § 40a OZ, lebo k predaju nehnuteľností došlo bez jej súhlasu. Súd prvého stupňa
sa mal preto prejudiciálne zaoberať otázkou, či predmetné nehnuteľnosti patrili alebo
nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov - navrhovateľky a odporcu v 1. rade,
a to aj napriek tomu, že zmluvu č. 01 0 0005/98/33 o prevode vlastníctva bytu z 10. 3. 1998
uzatvoril ako kupujúci len jeden z manželov, lebo toto považuje odvolací súd za
rozhodujúcu skutočnosť pre prijatie záveru, či navrhovateľka je alebo nie je v tomto konaní
aktívne vecne legitimovaná. Súd prvého stupňa sa však touto podstatnou otázkou vôbec
nezaoberal, ani v odôvodnení svojho rozhodnutia neobjasnil, aký vplyv na predmet
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (§143 OZ) majú okolnosti, či manželia v čase
uzatvorenia zmluvy, určenia neplatnosti ktorej sa navrhovateľka svojim návrhom dovoláva,
spolu žili a viedli aj spoločnú domácnosť. V tejto časti je preto rozsudok nezrozumiteľný
a nepreskúmateľný.
Zo spisu ďalej vyplýva, že po doručení návrhu na začatie konania odporcom
v 2. až 5. rade na vyjadrenie sa k nemu (v januári 2002), bolo vo veci nariadené
pojednávanie na deň 9. 5. 2006, ktoré sa neuskutočnilo nielen z dôvodu procesnej prekážky
(nepreukázané doručenie predvolania odporcovi v 2. rade), ale aj z dôvodu ospravedlnenia
navrhovateľky a jej právnej zástupkyne so žiadosťou o vypočutie navrhovateľky a odporcu
v 1. rade prostredníctvom dožiadaného súdu vzhľadom na ich zdravotný stav. Súd vypočul
len navrhovateľku prostredníctvom Okresného súdu Košice I dňa 29. 11. 2006.
Podľa pokynu zákonnej sudkyne zo dňa 6. 9. 2011 (č. l. 289) mala byť navrhovateľka
opätovne vypočutá dožiadaným súdom, ale v spise nie je zápisnica z jej druhého výsluchu
v roku 2012 zažurnalizovaná. Zo spisu tiež vyplýva, že podaním doručeným súdu
dňa 27. 10. 2010 právna zástupkyňa navrhovateľky rozšírila návrh o odporcu v 6. rade
s odôvodnením, že z výpisu LV č. a LV č. kat. úz. vyplýva,
že dňa 5. 8. 2005 bol povolený návrh na vklad vlastníckeho práva, na základe ktorého
vlastníkom predmetných nehnuteľností sa stal odporca v 6. rade. Súd uznesením
z 9. 12. 2010, č. k. 15C/34/2002-164 podľa § 92 ods. 1 O. s. p. rozhodol o pristúpení
ďalšieho účastníka do konania, ktorý vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu vzniesol
námietku premlčania. Súd prvého stupňa ju uznal za dôvodnú, ale pre odvolací súd
je nezrozumiteľné, o akom premlčanom nároku vo vzťahu k odporcovi v 6. rade súd
rozhodol, pretože odporca v 6. rade nebol účastníkom zmluvy o prevode vlastníctva bytu
zo dňa 14. 9. 1998, určenia neplatnosti ktorej sa navrhovateľka svojim návrhom
dovolávala. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto táto námietka odporcu v 6. rade v
tomto konaní právne irelevantná.
Aj keď sa nemožno stotožniť s tvrdením navrhovateľky v jej odvolaní, že len
určovacou žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu môže súd rozhodnúť o relatívnej
neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a OZ, pretože tento názor je už rozhodovacou
praxou súdov prekonaný (aj žalobou o plnenie sa možno dovolať relatívnej neplatnosti
právneho úkonu podľa § 40a OZ), odvolací súd sa nestotožňuje ani so záverom súdu prvého
stupňa, že navrhovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
Pokiaľ nie je vyriešená otázka aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľky, je záver
o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu predčasný.
Pokiaľ sa v konaní preukáže, že navrhovateľka je oprávnenou osobou na dovolanie
sa relatívnej neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, treba podľa názoru odvolacieho súdu
pri skúmaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vychádzať z toho,
že právny stav medzi účastníkmi konania bol v čase začatia konania jednoznačne sporný.
K tomuto záveru dospel odvolací súd vychádzajúc z platnej judikatúry súdov, podľa ktorej
pri určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ak je tu rozpor medzi zápisom v katastri
a právnym stavom, je záujem na jeho určení vždy, lebo pre ustálenie existencie naliehavého
právneho záujmu nie je rozhodujúce, či ide o žalobu na určenie vlastníckeho práva alebo
žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu, keďže na základe oboch dôjde k zmene zápisu
v katastri nehnuteľností.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov zjavne nie je bežnou vecou, ktorú
môže v zmysle § 145 ods. 1 OZ vybavovať každý z manželov. Preto ak jeden z manželov
uzavrie kúpnu zmluvu, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k takejto
nehnuteľnosti, bez súhlasu druhého manžela, je takýto právny úkon považovaný za platný
len do času, keď druhý manžel sa jeho neplatnosti dovolá (§ 40a OZ), pričom dovolať sa
musí voči všetkým účastníkom právneho úkonu. Aj navrhovateľka relatívnu neplatnosť
uplatnila priamo v občianskom súdnom konaní v návrhu na začatie konania. Svoju žalobu
podala včas a voči všetkým účastníkom právneho úkonu - kúpnej zmluvy. Účinky dovolania
sa neplatnosti právneho úkonu teda mali nastať okamihom, kedy bola žaloba doručená
odporcom. Napriek tomu však odporcovia previedli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
(po 4 rokoch od podania žaloby) na tretiu osobu, a dokonca došlo aj k zbúraniu obytného
domu, v ktorom sa predmetný byt nachádzal, teda časť predmetu práva už ani neexistuje.
Podľa názoru odvolacieho súdu si preto treba zodpovedať aj otázku, či by nebolo popretím
práva na spravodlivý súdny proces, keby v prípade, že v dôsledku neodôvodnených
prieťahov spôsobených súdom v konaní došlo k takej zmene okolností, na základe ktorých
je naliehavý právny záujem spochybnený, a súd by tieto okolnosti a to, čoho sa chce
navrhovateľka ďalej domáhať, nezohľadnil, a žalobu zamietol len z formálnych dôvodov
a bez toho, aby vec meritórne prejednal a rozhodol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie
(§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom bude povinnosťou súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie
v naznačenom smere a po vykonanom dokazovaní na zistenie rozhodujúcich skutočností
následne vo veci opätovne rozhodnúť.“.
Krajský súd v uznesení č. k. 7 Co 175/2016-474 z 30. júna 2016 skonštatoval, že
„Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa
k rozdielnemu právnemu názoru o tom, že úmrtie pôvodnej navrhovateľky nie je
v prejednávanej veci (ktorej predmetom je návrh na určenie neplatnosti Zmluvy o prevode
vlastníctva bytu č. na , zapísaného na LV č. ,
kat. úz. , uzatvorenej dňa 14. 9. 1998 medzi
ako predávajúcim a a ako kupujúcimi) dôvodom
pre zastavenie konania. V danom prípade sa nejedná o prípad, kde práva a povinnosti,
o ktoré v konaní ide, sú viazané podľa hmotného práva na osobu účastníka konania
a neprechádzajú na právnych nástupcov, kde je určitá skutková podstata podľa právneho
predpisu podmienená existenciou určitého účastníka konania, kde smrťou účastníka
konania dochádza podľa hmotného práva k zániku právneho vzťahu, o ktorý v konaní išlo
a ani o prípad, kedy účastník nemá žiadneho právneho nástupcu, ktorý by prevzal právo
alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide.
Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221
ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil podľa § 221 ods.2 O. s. p. na ďalšie konanie.
Súdu prvého stupňa dáva do pozornosti, že priebeh a výsledky konania o dedičstve
nedávajú v danom štádiu konania dostatočný podklad ani pre jednoznačný záver, že
právnym nástupcom po pôvodnej navrhovateľke je výlučne , nar.
. Ako vyplýva z uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 7. 10. 2014, č. k.
2D/78/2014-17, Dnot 69/2014, právoplatného dňa 31. 10. 2014, konanie o dedičstve bolo
zastavené z dôvodu, že poručiteľka nezanechala majetok (§ 175h O. s. p.), takže ani nedošlo
k prejednaniu dedičstva (viď § 175i a nasl. O. s. p.). Z doloženej Zápisnice o predbežnom
vyšetrení z 1. 8. 2014 (čl. 400) ďalej vyplýva, že poručiteľka zomrela ako vydatá
a , nar. (ktorý následne oznámil, že trvá na pokračovaní
v konaní a s ktorým ako s účastníkom konania na strane navrhovateľa súd prvého stupňa
v konaní pokračoval) bol jediným dieťaťom poručiteľky. Úlohou súdu prvého stupňa bude
preto sa v ďalšom priebehu konania zaoberať i okruhom právnych nástupcov pôvodnej
navrhovateľky.“.
Vzhľadom na už prezentované zistenia ústavný súd hodnotí postup okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 34/02, ktorý nerozhodol v merite veci ani po 16 rokoch
od začatia konania a ani po dvoch vydaných nálezoch ústavného súdu č. k. I. ÚS 125/07-24
z 3. júla 2008 a č. k. I. ÚS 49/2010-31 zo 7. septembra 2010, ako postup blížiaci sa
k odňatiu spravodlivosti, keďže ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre
viackrát konštatoval, že je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota
v súdnom konaní (konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 15 C 34/02) nebola
odstránená ani po viac ako 15 rokoch od jeho začatia (IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08,
III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej
neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03,
III. ÚS 113/07). Inými slovami, v právnom štáte je neprípustné, aby aj právne či skutkovo
najnáročnejšie spory mohli trvať tak dlhú dobu, lebo platí zásada, podľa ktorej „oneskorená
spravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou“ (porov. rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Medvedevskyi v Ukrajina z 20. 5. 2010, bod 75). Vzhľadom
na uvedený záver by bolo bez právneho významu hodnotiť správanie sa sťažovateľa
či právnu a faktickú zložitosť veci.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd teda dospel k záveru, že postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 34/02 v období po právoplatnosti nálezu ústavného
súdu č. k. I. ÚS 49/2010-31 zo 7. septembra 2010 došlo k zbytočným prieťahom a tým
aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 34/02 v období po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu č. k. I. ÚS 49/2010-31 zo 7. septembra 2010, neprikázal mu, aby v tomto
konaní konal bez zbytočných prieťahov, pretože táto povinnosť už bola okresnému súdu
uložená v náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 125/07-24 z 3. júla 2008. Z týchto dôvodov
ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €
z dôvodov uvedených v sťažnosti. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia
je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,
že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen
deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia zohľadňoval
ústavný súd aj doterajšiu celkovú dĺžku konania v trvaní 16 rokov, ktorú ústavný súd
vyhodnotil ako „odňatie spravodlivosti“, ako aj tú skutočnosť, že ani ústavným súdom
judikované prieťahy v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 34/02
v jeho náleze č. k. I. ÚS 125/07-24 z 3. júla 2008, ako aj v náleze č. k. I. ÚS 49/2010-31
zo 7. septembra 2010 neprimäli tento súd k tomu, aby zintenzívnil svoj postup vo veci.
Taktiež bral na zreteľ to, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 C 34/02 nerešpektoval ústavným súdom daný príkaz konať bez zbytočných
prieťahov, tak ako mu bol tento príkaz konať uložený v náleze ústavného súdu
č. k. I. ÚS 125/07-24 z 3. júla 2008. Ďalšou nie nepodstatnou skutočnosťou bol postup
okresného súdu, ktorý vydal v posudzovanom období dve nezákonné rozhodnutia,
a to rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 34/02-321 z 12. júna 2012 a uznesenie okresného
súdu č. k. 15 C 34/02-457 z 3. decembra 2015, ktoré predstavujú neefektívnu
činnosť v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 49/2010-31
zo 7. septembra 2010.
Vzhľadom na prezentované zistenia, v dôsledku ktorých ústavný súd posudzoval
podmienky pre priznanie finančného zadosťučinenia extenzívnejšie, priznal sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ktorú ústavný súd považoval
za primeranú tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 2 tohto nálezu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom, pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2018, a to prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému
súdu. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1
vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 šestina z výpočtového základu zo sumy 921 €,
čo činí za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 153,50 € a režijný paušál
v sume 9,21 €, teda v celkovej sume 325,42 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak,
ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu. Písomné vyjadrenie právneho zástupcu
z 19. marca 2018 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné
na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2018