Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 183/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou , advokátska kancelária, ,

vo veci namietaného porušenia základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa

a 2 , základného práva na ochranu zdravia podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -37 zo 16. februára 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39

ods. 1 a 2 (ďalej len „“), základného práva na ochranu

zdravia podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -37 zo 16. februára 2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. novembra 2017

a žiada vydať tento nález:

„I. Základné právo na súdnu ochranu podľa , 2 SR,

SR, SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 29. 11.

2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 16. 02. 2016

porušené boli.

II. Ústavný súd SR rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 29. 11. 2017

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 16. 02. 2016 zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

III. NS SR je povinný uhradiť trovy konania vo výške 312,34 eur

na účet ich právnej zástupkyne ...“

2. Ako zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplynulo, sťažovateľ sa ako žalobca

domáhal v konaní vedenom pred krajským súdom pod sp. zn. proti Ústrediu

práce, sociálnych vecí a rodiny, odboru peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP

a posudkových činností ako žalovanej (ďalej len „žalovaná“) preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovanej č. UPS/US1/SSVODPPK/SOC/2015/952/Chr z 9. januára 2015.

Žalovaná týmto rozhodnutím zamietla odvolanie sťažovateľa a potvrdila rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa č. BA2/OPPKŤZP/SOC/2014/108074-0007

z 25. septembra 2014, ktorým nevyhovel žiadosti sťažovateľa z 31. marca 2014 a nepriznal

mu peňažný príspevok na úpravu rodinného domu. Dôvodom bola skutočnosť, že podľa

komplexného posudku vydaného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava

z 22. apríla 2014 sa sťažovateľ síce považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným

postihnutím s mierou funkčnej poruchy 70 %, ale požadovaný peňažný príspevok nebol

v komplexnom posudku navrhnutý.

3. Sťažovateľ odôvodnil svoju žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovanej tým, že bol ukrátený na svojich subjektívnych právach. V zmysle komplexného

posudku z 22. apríla 2014 bola miera funkčnej poruchy sťažovateľa 60 %, ale už

v komplexnom posudku z 11. septembra 2014 bola miera funkčnej poruchy sťažovateľa

70 %, z čoho je zrejmé, že sa miera funkčnej poruchy zhoršuje. Z komplexného posudku

z 11. septembra 2014 sú zrejmé sociálne dôsledky, ktoré vyplývajú pre sťažovateľa

z ťažkého zdravotného postihnutia, a to najmä, že v oblasti mobility a orientácie má zníženú

pohybovú schopnosť samostatne sa premiestňovať v dôsledku narušenia telesnej funkcie,

pohybuje sa s oporou dvoch francúzskych bariel a nemôže sa prepravovať v prostriedkoch

verejnej hromadnej dopravy. V dôsledku toho je sťažovateľovi poskytovaný príspevok

na zabezpečenie prevádzky osobného motorového vozidla (32 € mesačne) a žiadne iné

kompenzácie mu v komplexnom posudku neboli navrhované. Pokiaľ je v komplexnom

posudku uvádzané, že sťažovateľ býva v záhradnej chatke, ktorej vlastníkom je iná osoba,

sťažovateľ zdôraznil, že v nehnuteľnosti má trvalý pobyt, nehnuteľnosť je celoročne

obývateľná, je murovanou stavbou a má v nej zriadené právo doživotného bývania

a užívania, a preto je táto nehnuteľnosť postavená na roveň rodinného domu. Ak by tomu

tak nebolo, nebol by mu v nej zaevidovaný trvalý pobyt. Sťažovateľ nevlastní inú

nehnuteľnosť vhodnú na bývanie a nemá finančné prostriedky, aby mohol ísť bývať

do zariadenia sociálnych služieb, pretože platby takémuto zariadeniu presahujú jeho

mesačný dôchodok (žije len z invalidného dôchodku). Vzhľadom na zhoršujúci sa

zdravotný stav si sťažovateľ nemôže ani privyrobiť. Nemá rodinných príbuzných, ktorí by

sa o neho postarali a vzhľadom na jeho zhoršujúci sa zdravotný stav potrebuje upraviť

bývanie v nehnuteľnosti na bezbariérové, aby tam mohol naďalej bývať. Správny orgán

nezistil riadne skutočný stav veci, nezaobstaral si potrebné podklady na rozhodnutie. Pokiaľ

zistil, že sťažovateľ býva v chate, ktorá je podľa katastrálneho zákona určená na rekreačné

účely, a nie na bývanie, jej povahu posudzoval formalisticky. Sťažovateľ navyše nebol ani

prizvaný k vypracovaniu lekárskeho posudku.

4. Žalovaná zotrvala na svojich záveroch obsiahnutých v sťažovateľom napadnutom

rozhodnutí. Konštatovala, že miera funkčnej poruchy sťažovateľa je 70 %, čím sa považuje

za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Posudkový lekár posúdil odkázanosť

sťažovateľa na úpravu rodinného domu a úpravu garáže podľa zákona o peňažných

príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a dospel k záveru, že má

postihnutie periférnych nervov dolných končatín s následkom chronickej, zhoršujúcej sa

obrny dolných končatín, hodnotenej neurológom ako ťažký stupeň. Chôdza je možná

s oporou jednej, resp. francúzskych bariel a je očakávaná progresia s odkázanosťou

na použitie invalidného vozíka. Sťažovateľ je preto odkázaný na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia na úpravu rodinného domu a z lekárskeho hľadiska spĺňa

podmienky na priznanie požadovaného peňažného príspevku. Nebolo mu však možné

príspevok priznať z dôvodu, že záhradná chata nie je stavbou na bývanie. To vyplýva z listu

vlastníctva, podľa ktorého je táto stavba charakterizovaná ako nebytová jednotka označená

súpisným číslom, ktorá slúži na šport a rekreačné účely. Pokiaľ sťažovateľ nebol prizvaný

k vypracovaniu lekárskeho posudku a posudkový lekár vykonal posúdenie bez prítomnosti

posudzovanej fyzickej osoby, prizvanie sťažovateľa nebolo potrebné, pretože posudkový

lekár nemal pochybnosti o správnosti diagnostického záveru vyplývajúceho z predloženého

lekárskeho nálezu a sťažovateľ o to ani nežiadal.

5. Krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -37

zo 16. februára 2016 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi náhradu trov konania

nepriznal. V odvodnení svojho rozhodnutia poukázal na

Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“) upravujúci podmienky poskytnutia peňažného príspevku na úpravu bytu, peňažného

príspevku na úpravu rodinného domu a peňažného príspevku na úpravu garáže. Podľa tohto

ustanovenia fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je podľa komplexného

posudku vypracovaného podľa § 15 ods. 1 odkázaná na úpravu bytu, rodinného domu alebo

garáže, možno poskytnúť peňažný príspevok na úpravu bytu, peňažný príspevok na úpravu

rodinného domu alebo peňažný príspevok na úpravu garáže s cieľom dosiahnuť ich

bezbariérovosť a zvýšiť schopnosť fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím

premiestňovať sa, orientovať sa, dorozumievať sa alebo zabezpečiť si sebaobsluhu. Peňažný

príspevok možno poskytnúť aj vtedy, ak sa odstránením bariér umožní alebo uľahčí

premiestňovanie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Peňažný príspevok

nemožno poskytnúť na odstránenie alebo prekonanie bariér, ktoré možno prekonať použitím

pomôcok, ktoré možno poskytnúť alebo zapožičať na základe verejného zdravotného

poistenia. Ďalej krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že preskúmaním spisového

materiálu administratívneho spisu dospel k záveru, že správne orgány dostatočne zistili

skutkový stav veci, tento aj správne posúdili, vysporiadali sa s námietkami sťažovateľa,

pričom aj krajský súd dospel k záveru, že podmienky priznania peňažného príspevku

stanovené zákonom sťažovateľ nesplnil: „... príspevok je možné získať na úpravu bytu,

rodinného domu alebo garáže. Žalobca býva v záhradnej chate, ktorej majiteľom je pán

, trvale bytom , ktorý žalobcovi zriadil vecné bremeno

doživotného bývania a užívania uvedenej nehnuteľnosti. Podľa výpisu

je predmetná nehnuteľnosť špecifikovaná ako záhradná chata, ktorá je

charakterizovaná ako pozemok, na ktorom je postavená nebytová jednotka označená

súpisným číslom, ktorá slúži na šport a rekreačné účely. Na základe lekárskeho posudku

a posudkového záveru druhostupňového správneho orgánu vyplýva, že žalobca je

v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia odkázaný na úpravu rodinného domu, ale

vzhľadom k tomu, že záhradná chata neslúži podľa výpisu katastra ako priestor na bývanie

ale na rekreačné účely a šport, peňažný príspevok na úpravu rodinného domu mu nemohol

byť navrhnutý.“

6. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie, ktorým rozsudok krajského

súdu navrhol zmeniť tak, že rozhodnutie žalovanej bude zrušené a vec jej bude vrátená

na ďalšie konanie. Argumentoval najmä tým, že v zákone nie je uvedené, že peňažný

príspevok na úpravu rodinného domu alebo bytu sa priznáva len vtedy, ak je v komplexnom

posudku forma kompenzácie navrhovaná, a znova poukázal na to, že nebol pozvaný

na vypracovanie lekárskeho posudku. Posudok mu navyše ani nebol zaslaný a dozvedel sa

o ňom až z rozhodnutia správneho orgánu. Správne orgány si na mieste samom neoverili,

o aké bývanie ide. Ak by tak urobili, zistili by, že nehnuteľnosť spĺňa všetky podmienky

rodinného domu, len v katastri nehnuteľností nie je ako rodinný dom zapísaná. Správne

orgány preto presne nezistili skutočný stav veci. Podmienky príspevku stanovené v zákone

sťažovateľ spĺňa, no napriek tomu mu príspevok nebol poskytnutý.

7. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2017 rozsudok

krajského súdu potvrdil ako vecne správny (§ 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods. 1, 2

) a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Ako z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, najvyšší súd sa stotožnil so závermi krajského

súdu, ktoré považoval za správne.

8. Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie podľa a 2 , základného práva na ochranu zdravia podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-37 zo 16. februára 2016 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2017 odôvodnil tým, že správne súdy mu neposkytli ochranu napriek tomu,

že správne orgány rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, lekársky

posudok bol vypracovaný bez pozvania sťažovateľa, správne orgány neposudzovali

nehnuteľnosť na mieste samom, pričom je zrejmé, že zdravotný stav sťažovateľa sa prudko

zhoršuje a sťažovateľ v nehnuteľnosti skutočne býva, je tam prihlásený na trvalý pobyt a inú

nehnuteľnosť nevlastní. Správne súdy sa nedostatočne vysporiadali s argumentáciou

sťažovateľa v žalobe i odvolaní. Sťažovateľ je odkázaný na pomoc štátu a táto mu nebola

poskytnutá. Rozhodnutia správnych súdov sú svojvoľné, nezohľadňujú pri formulovaní

skutkových záverov časť skutkových zistení, nesprávne vyhodnotili dôkazy a závery

správnych orgánov a ich rozhodnutia sú preto ústavne neudržateľné

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Sťažovateľ namieta porušenie týchto svojich práv:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,

ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Podľa každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon

13. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu uvedených základných práv došlo jednak

rozsudkom krajského súdu č. k. -37 zo 16. februára 2016 a jednak rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2017.

14. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1

a 2 , základného práva na ochranu zdravia podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -37 zo 16. februára 2016.

15. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím im dostupných a účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ).

16. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa

prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva

alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú

ochranu (mutatis mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv

a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo

právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie

ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho

základného práva alebo slobody ().

17. Proti rozsudku krajského súdu č. k. -37 zo 16. februára 2016 bol

sťažovateľ oprávnený podať odvolanie, čo aj urobil. O jeho odvolaní rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2017. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal

k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený

rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

18. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv rozsudkom krajského súdu č. k.

-37 zo 16. februára 2016 podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

19. Odlišná je situáciu vo vzťahu k zostávajúcej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39

ods. 1 a 2 , základného práva na ochranu zdravia podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2017. V tejto časti je síce právomoc ústavného súdu daná, avšak sťažnosť

je zjavne neopodstatnená.

20. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

21. Úlohou ústavného súdu nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť výkladu

príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd hodnotí, či v konkrétnej

veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či nie je arbitrárny

(svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd nezosúlaďuje rozdielnu

judikatúru všeobecných súdov (m. m. , ,

, ). Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

22. Ústavný súd konštatoval už i to, že skutkové závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom jeho preskúmavania iba vtedy, ak by z nich vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov

23. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na

to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

24. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých

noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých

sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady

svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými

slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa

nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,

ale obmedziť sa tak, ako je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely

zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa,

viedol k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

25. Sťažovateľ vyčíta rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2017, že najvyšší súd ním potvrdil rozsudok prvostupňového súdu napriek

tomu, že správne orgány rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,

formalistického posúdenia nehnuteľnosti a najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa v odvolaní, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie svojvoľné,

a preto ústavne neudržateľné.

26. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 29. novembra 2017

poukázal najprv na to, že príspevok na úpravu bytu alebo rodinného domu „nie je

nárokovou dávkou sociálnej pomoci“ a správny orgán je oprávnený „uvážiť, za akých

okolností a ktorému subjektu ho poskytne“. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že nebol prizvaný

k vypracovaniu lekárskeho posudku, najvyšší súd považoval túto námietku za nedôvodnú

s poukazom na rozhodovaciu prax (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. júla 2012 a sp. zn. z 30. júna 2015), podľa ktorej posudkový lekár je

v zmysle oprávnený vykonať posúdenie zdravotného

stavu fyzickej osoby bez jej prítomnosti, avšak pri splnení podmienky (conditio sine qua

non), že vopred môže s vysokou pravdepodobnosťou vylúčiť pochybnosti o správnosti

diagnostického záveru. Vo vzťahu k veci sťažovateľa konštatoval, že neexistovali „žiadne

pochybnosti o správnosti diagnostického záveru ohľadom zdravotného stavu žalobcu

a žalobca ani nepožiadal o to, aby jeho zdravotný stav bol posúdený v jeho prítomnosti“.

27. Vo vzťahu ku kľúčovej argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa formalistického

posúdenia záhradnej chatky ako nehnuteľnosti nespĺňajúcej zákonné kritéria pre poskytnutie

peňažného príspevku na úpravu rodinného domu najvyšší súd v rozsudku sp. zn.

z 29. novembra 2017 uviedol:

«Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že žalobca žiadal o poskytnutie peňažného

príspevku na úpravu záhradnej chaty, v ktorej má nahlásený trvalý pobyt, a to za účelom

dobudovania bezbariérových prístupov, ktoré by mu uľahčili presuny do domu. Vlastníkom

záhradnej chaty je pán , trvale bytom , ktorý žalobcovi

zriadil v predmetnej chate vecné bremeno doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti.

Z výpisu z odvolací súd zistil, že táto nehnuteľnosť je popísaná ako

2

záhradná chata na parcele č. o výmere 17 m. Neslúži teda ako priestor na bývanie

(ide o nebytovú jednotku), ale je určená na rekreačné účely a šport.

V súvislosti s posúdením splnenia podmienok na priznanie nároku na peňažný

príspevok na úpravu rodinného domu považoval odvolací súd za potrebné poukázať na to,

že o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri

obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov umožňuje, aby si občania

mohli nahlásiť trvalý pobyt aj v stavbe určenej na individuálnu rekreáciu. Za účelom

prihlásenia trvalého pobytu v stavbe určenej na individuálnu rekreáciu nie je ani potrebné

meniť druh a účel stavby, nakoľko trvalý pobyt má iba evidenčný charakter. Nemožno však

súhlasiť s tvrdením žalobcu, že prihlásenie trvalého pobytu v záhradnej chate túto

nehnuteľnosť stavia na roveň rodinného domu, nakoľko ako už odvolací súd uviedol,

prihlásenie občana na trvalý pobyt spravidla v mieste jeho stáleho bydliska na území

Slovenskej republiky slúži na evidenciu občanov, ktorých je potrebné evidovať bez ohľadu

na druh a účel stavby, v ktorej bývajú.

Napriek tomu, že žalobca má v záhradnej chate prihlásený trvalý pobyt, nesplnil

podmienku na priznanie peňažného príspevku na úpravu rodinného domu z dôvodu

charakteru samotnej nehnuteľnosti, ktorá nie je určená na trvalé bývanie, ale ide

o záhradnú chatu určenú na rekreáciu. Odvolací súd na jednej strane chápe, že žalobca je

s ohľadom na jeho zlý zdravotný stav a finančnú situáciu, ktorá mu neumožňuje zabezpečiť

si vlastný byt alebo rodinný dom, nútený bývať v záhradnej chate, ale na druhej strane je

povinný rešpektovať dikciu , ktorý pri priznaní nároku

na predmetný peňažný príspevok vyžaduje, aby išlo o rodinný dom alebo byt a vylučuje jeho

priznanie za účelom úpravy záhradnej chaty odhliadnuc od toho, že v nej žalobca ako

žiadateľ má trvalý pobyt a celoročne v nej býva.

Z dôvodovej správy k vyplýva, že účelom tohto zákona je

„upraviť právne vzťahy pri kompenzácii sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného

postihnutia tak, aby sa vytvorili pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím

porovnateľné príležitosti v každodennom živote a eliminovali sa bariéry, s ktorými sa

stretávajú v oblastiach vymedzených v návrhu zákona s cieľom ochrániť túto skupinu

fyzických osôb pred sociálnym vylúčením pri zachovaní ich ľudskej dôstojnosti.

V nadväznosti na oblasti, ktoré je možné v návrhu zákona kompenzovať, sú predmetom

návrhu podmienky poskytovania jednotlivých peňažných príspevkov.“

Prihliadnuc na zmysel a účel je zároveň potrebné

rešpektovať podmienky poskytovania jednotlivých peňažných príspevkov ustanovených

zákonodarcom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na právny názor Najvyššieho

správneho súdu Českej republiky, ktorý v rozsudku č. k. -72 zo dňa

21.07.2008 konštatoval, že „... rozsah štátnej sociálnej podpory a vymedzenia okruhu osôb,

ktoré môžu pri splnení zákonných podmienok z podpory štátu benefitovať, je záležitosťou

sociálnej politiky štátu, teda prioritne moci zákonodarnej, nie moci súdnej. Je na vôli

zákonodarcu, akým spôsobom stanoví rozsah a vymedzenie podmienky štátnej sociálnej

podpory.“

Odvolací súd v súvislosti so situáciou žalobcu poukazuje na to, že správne orgány

ani súdy nemajú snahu účelovo znižovať závažnosť jeho zhoršujúceho sa zdravotného stavu

a následných obmedzení, s ktorými sa stretáva aj z dôvodu, že záhradná chata, v ktorej

býva, nie je bezbariérová. Aj napriek tomu neostalo správnym orgánom nič iné, ako jeho

žiadosť o peňažný príspevok na úpravu rodinného domu zamietnuť z dôvodu, že nebol

žalobcovi navrhnutý v komplexnom posudku pre nesplnenie podmienky ustanovenej v § 37

ods. 4 veta prvá , nakoľko záhradná chata neslúži ako priestor

na trvalé bývanie. Záver správnych orgánov oboch stupňov o nesplnení zákonnej

podmienky pre priznanie požadovaného príspevku vyslovený v prvostupňovom ako aj v

napadnutom rozhodnutí žalovaného a rozsudku krajského súdu považoval odvolací súd za

zákonný a náležite odôvodnený.»

28. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých

dôvodov sťažovateľ nesplnil podmienky ním žiadaného príspevku a rovnako jasne

a zrozumiteľne sa najvyšší súd vysporiadal aj s dôvodmi odvolania sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu.

29. Sťažovateľ namietal formalizmus najvyššieho súdu pri posudzovaní povahy

nehnuteľnosti, ktorá v konečnom dôsledku viedla k nesplneniu podmienok sťažovateľovej

žiadosti. Najvyšší súd však výklad založil na skúmaní účelu

zákona so zohľadnením zámeru zákonodarcu vyjadreného v dôvodovej správe k zákonu.

Tak, ako konštatoval najvyšší súd, je na vôli zákonodarcu, akým spôsobom stanoví rozsah

a vymedzenie podmienok štátnej sociálnej podpory ( ).

30. Ústavný súd preto uzatvára, že výklad aplikovaných ustanovení zákona

č. najvyšším súdom a jeho závery nemožno považovať za svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet

žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na uvedené

ústavný súd sťažnosť na porušenie a dohovoru najvyšším

súdom odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

31. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie podľa a 2 a základného práva na ochranu zdravia podľa

rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd i v tejto súvislosti poukazuje na svoj

záver vyslovený vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení jeho základného práva

na súdnu ochranu. V situácii, keď ústavný súd nezistil v súvislosti s rozhodnutím

najvyššieho súdu porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, považuje za

vylúčené, aby rovnakým rozhodnutím najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a 2

a základného práva na ochranu zdravia podľa . Sťažnosť preto aj v tejto

časti odmietol podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

32. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2018