Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 324/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Zuzanou Baloghovou, advokátska kancelária, Madačova 7, Ružomberok,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 49

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -1257 z 29. februára 2016 a postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 1. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 2, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej aj

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

-1257 z 29. februára 2016 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. marca

2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva:

«... Na základe obžaloby podanej prokurátorom Okresnej prokuratúry Poprad

prebieha na Okresnom súde Poprad od r. 1996 trestné konanie voči sťažovateľovi, t.j.

obvinenému , , vedené pod sp.zn. . Skutkov,

ktorých spáchanie je obžalovanému kladené za vinu, sa mal obžalovaný dopustiť v r. 1995 -

1996, ešte ako mladistvý. Uvedené konanie bolo proti obžalovanému vedené ako konanie

proti mladistvému.

Okresný súd Poprad vydal vo veci viaceré rozhodnutia, pričom všetky tieto

rozhodnutia boli odvolacím súdom zrušené. Rozhodnutím č.k. -1176 zo dňa

27.08.2014 okresný súd trestné stíhanie proti obžalovanému zastavil, podľa § 231 ods. 1

účinného do 01.01.2006, s použitím

účinného do 01.01.2006. Na základe sťažnosti okresného prokurátora proti tomuto

uzneseniu Krajský súd v Prešove uznesením č.k. -1191 zo dňa 15.01.2015

uznesenie o zastavení trestného stíhania zrušil a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu

konal a rozhodol.

Následne Okresný súd Poprad rozsudkom č.k. -1257 zo dňa 29.02.2016

rozhodol tak, že obžalovaného uznal za vinného zo spáchania skutkov v zmysle obžaloby,

pričom upustil od uloženia súhrnného trestu, pretože trest odňatia slobody uložený

obžalovanému Okresným súdom Zvolen sp.zn. zo dňa 12.03.2004 mal za

dostatočný.

Na odvolanie obžalovaného ako aj prokurátora rozhodol Krajský súd v Prešove na

verejnom zasadnutí dňa 01.03.2017 rozsudkom č.k. tak, že zrušil napadnutý

rozsudok vo výroku o treste a uložil obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2

rokov, výkon ktorého mu podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov.

Súčasne zamietol odvolanie obžalovaného. Písomné vyhotovenie rozsudku krajského súdu

obžalovanému nebolo do dnešného dňa doručené.

... Mám za to, že postupom okresného súdu a následne krajského súdu vo veci

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody garantované SR, ako i

medzinárodnými dohovormi, ktorými je SR viazaná.

... Z dôvodov vyššie uvedených, poukazujúc na SR preto

sťažovateľ podáva sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky, a to z dôvodu, že Krajský

súd v Prešove v konaní sp.zn. a v tomuto predchádzajúcom konaní aj Okresný

súd Poprad v konaní sp.zn. svojím postupom porušili jeho právo na spravodlivé

súdne konanie a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, 48, 49 SR, najmä právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ si je vedomý tej skutočnosti, že Ústavný súd SR pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov; poukazuje však na to, že je

úlohou Ústavného súdu kontrolovať zlučiteľnosť účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv.

Ako sťažovateľ uviedol, má za to, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru a podľa , 48 a 49 SR.

Nakoľko trestné konanie proti sťažovateľovi ako obvinenému trvalo neúmerne dlhý

čas, tento bol dlhodobo postihnutý týmto konaním, ktoré voči nemu začalo ešte ako voči

mladistvému a pokračovalo viac ako 20 rokov. Sťažovateľ nemal v rozhodujúcom a

zásadnom štádiu rozhodovania súdu možnosť konfrontovať výpovede svedkov, ktorých

drvivá väčšina bola vypočutá buď v prípravnom konaní, alebo na začiatku konania pred

súdom prvého stupňa v r. 1996-1999. Súdy konajúce v sťažovateľovej trestnej veci tohto

dlhodobo udržiavali v neistote, vzhľadom na rôznorodosť ich rozhodnutí, keď okresný súd

vydal v tomto konaní v poradí viacero rozsudkov, všetky boli odvolacím súdom pre

nedostatočnosť či neúplnosť skutkových zistení, resp. pre nesprávny procesný postup či

nedodržanie iných zákonných ustanovení zrušené. Okresný súd vydal aj rozhodnutie

o zastavení trestného stíhania, ktoré odôvodnil tým, že : „... doterajšie konanie je vzhľadom

na jeho časový priebeh vykonávané v rozpore so základnými zásadami trestného

konania...“. Krajský súd predmetné rozhodnutie zrušil a v podstate za nezmeneného

skutkového a právneho stavu vydal okresný súd dňa 29.02.2016 odsudzujúci rozsudok.

Krajský súd rozhodujúc o odvolaní tak obžalovaného, ako aj prokurátora zrušil dňa

01.03.2017 výrok rozsudku okresného súdu o treste a obžalovanému uložil po 22 resp. 21

rokoch od spáchania skutkov, ktoré sú mu kladené za vinu, podmienečný trest odňatia

slobody; takýmto postupom krajský súd spochybnil svoje závery vyslovené predtým v iných

svojich prechádzajúcich rozhodnutiach, ktorými zrušil rozhodnutia okresného súdu.

Pokiaľ ide o samotné trestné konanie vedené proti sťažovateľovi ako obvinenému od

r. 1995, na súde od r. 1996, dlhé obdobia nečinnosti súdov a čas celkového trvania

trestného konania nemožno odôvodniť ani obtiažnosťou a skutkovou náročnosťou veci, ani

inými objektívnymi okolnosťami. V poradí prvý rozsudok okresného súdu, zrušený

odvolacím súdom dňa 05.12.2002, bol zrušený pre chyby v konaní, procesné nedostatky, t.j.

uvedené pochybenia možno celkom jednoznačne pripísať len súdu konajúcemu vo veci, čo

malo za následok ďalšie predlžovanie súdneho konania. Okresný súd po vrátení veci

krajským súdom rozhodol 17.07.2003 len vo vzťahu k obv. . V poradí ďalším

rozsudkom zo dňa 28.01.2012 súd uznal sťažovateľa (spolu so spoluobžalovaným

) za vinných v zmysle obžaloby, aj tento rozsudok bol odvolacím súdom zrušený

uznesením č.k. -1159 zo dňa 02.10.2013 (pokiaľ sa týka sťažovateľa) a vec bola

vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, práve v dôsledku nedostatkov v skutkových

zisteniach, neodstránenia rozporov a toho, že súd sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami

významnými pre rozhodnutie. Už v tomto rozhodnutí krajský súd konštatoval, že „vzhľadom

na celkový časový priebeh konania v tejto trestnej veci je potrebné konštatovať, že okresný

súd konal v rozpore so základnými zásadami trestného konania.

Treba tiež podotknúť, že od podania obžaloby dňa 10.12.1996 a 07.03.1997 doposiaľ

sú v činnosti tak súdu prvostupňového, ako aj odvolacieho, značné časové úseky nečinnosti,

pričom v prvotných obdobiach dochádzalo k predlžovaniu súdneho konania odročovaním

hlavných pojednávaní na neurčito, kedy kým súd určil nový termín, uplynula doba jedného

roka alebo aj viac. Od pridelenia veci do senátu JUDr. Petruškovej dňa 01.07.1998

uplynula doba niekoľkých rokov, kým sa vo veci vykonalo hlavné pojednávanie. Priamym

dôsledkom takejto činnosti súdu bolo následne to, že svedkovia, ktorí vypovedali niekoľko

rokov po tom, čo sa skutky mali stať, si nepamätali v zásade nič a boli čítané výpovede

z prípravného konania, čo nemožno považovať za zabezpečenie spravodlivého súdneho

konania a rešpektovanie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ tak

nemal možnosť vyjadriť sa k jednotlivým svedeckým výpovediam, klásť svedkom otázky

resp. vykonať konfrontáciu. Tiež v dôsledku pochybení okresného súdu, ktoré tomuto vytkol

aj odvolací súd, boli rozsudky okresného súdu viackrát zrušené a vec vrátená na ďalšie

konanie, pričom ani krajský súd neuplatnil svoju právomoc v tom smere, aby bola vec čo

najrýchlejšie skončená. Práve v dôsledku viacerých rozhodnutí okresného súdu, ktoré boli

v dôsledku podaných odvolaní či sťažností rozhodované ďalej krajským súdom a najmä

zrušené pre pochybenia okresného súdu, došlo k neúmernému predlžovaniu súdneho

konania. Len v poslednom období konania veci pred súdom sú zrejmé nedostatky v rýchlosti

rozhodovania súdu, pričom išlo o obdobie, keď vec bola na súde viac ako 16 rokov, keď

okresný súd rozhodol rozsudkom 28.11.2012, krajský súd rozhodol o zrušení rozsudku

02.10.2013, spis prišiel na okresný súd 22.11.2013 a ďalšie rozhodnutie (o zastavení

konania) súd urobil dňa 27.08.2014, bez toho, aby sa vo veci konalo. Keď bolo toto

rozhodnutie zrušené (15.01.2015, spis prišiel na okresný súd 18.03.2015), súdu trvalo pol

roka, kým určil termín hlavného pojednávania a ďalšieho pol roka, kým vo veci rozhodol

(29.02.2016). Posledné rozhodnutie krajského súdu zo dňa 01.03.2017 už potom možno

vnímať aj v kontexte snahy o čím najskoršie ukončenie a „zbavenie sa“ veci, vzhľadom na

dĺžku trvania súdneho konania, keď tie procesné pochybenia a nedostatky, ako aj

nedostatky skutkových zistení, ktoré predtým krajský súd okresnému súdu niekoľkokrát

vytýkal, už odvolaciemu súdu v tomto období neprekážali a prioritu dostalo zrejme

uzavretie veci po 22 rokoch. Práve však obdobia nečinnosti súdu od r. 1996 spôsobili

prieťahy v súdnom konaní a tak neúmerné predĺženie súdneho konania a neprejednanie veci

v primeranej lehote, ktoré nemá obdobu; o to viac, že nemožno povedať, že by vzhľadom na

skutky kladené obžalovanému za vinu išlo o mimoriadne skutkovo a právne náročnú vec.

Rozsiahlosť spisového materiálu a tým náročnosť na jeho štúdium a prípravu pred

pojednávaním je zapríčinená práve vyššie zmieneným postupom súdov v tejto trestnej veci,

kedy podstatný spisový materiál vrátane výpovedí obžalovaných a svedkov na hlavných

pojednávaniach sa nachádza v podstate v menšej časti súdneho spisu.

Poukazujem v týchto súvislostiach na a čl.

6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom poukazujem na to, že

hoci pojem „primeraná lehota“ v ktorej má byť vec prejednaná, nie je výslovne stanovená,

je však riešená judikatúrou Európskeho súdu. Vo výnimočných prípadoch uznal Európsky

súd za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní 6 rokov - v

tomto prípade došlo k jej prekročeniu cca 3,5-násobne, preto nemožno považovať za

rešpektované ust. čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Kompenzácia porušenia práva ustanoveného v čl. 6 Dohovoru či už zastavením trestného

stíhania alebo zmiernením trestu je podľa judikatúry Európskeho súdu (aj Ústavného súdu

SR) prípustná, lebo ich možno považovať za dostatočnú nápravu porušeného práva. Faktom

však je, že krajský súd vo svojom poslednom rozhodnutí zo dňa 01.03.2017 vyhovel

odvolaniu prokurátora podanému v neprospech obžalovaného, zrušil výrok o treste a

nahradil ho výrokom, ktorý je pre sťažovateľa ako obvineného neprimerane prísny- uvedené

len potvrdzuje to, čo vyplýva z vyššie uvedeného, že v tomto trestnom konaní súdy

neprejavili akýkoľvek rešpekt k právam obvineného (t.j. sťažovateľa) a 22 rokov trvajúcim

trestným konaním (z toho 21 rokov na súde), ktoré ukončili uznaním viny a uložením

dokonca podmienečného trestu odňatia slobody, len zavŕšili dlhodobé porušovanie práv

sťažovateľa. Sťažovateľ je zamestnaný, má rodinu, dieťa, žije riadnym a usporiadaným

spôsobom života a predchádzajúce odsúdenia z r. 2004 a 2005 má zahladené. Nie je tiež

vinou sťažovateľa, že do jedného konania boli spojené aj veci týkajúce sa spoluobvinených,

ktoré tiež prispeli k predĺženiu súdneho konania. Napokon, tieto osoby (spoluobvinení) sa

neodvolávali práve z dôvodu iných svojich trestných konaní, kedy bolo pre nich

priaznivejšie z hľadiska možného trestu odvolanie nepodať. Dôsledky odsúdenia

sťažovateľa po 22 rokoch od vznesenia obvinenia majú však podľa nášho názoru charakter

odmietnutia spravodlivosti a takto vníma tento zásah súdu aj sťažovateľ o to viac, že dĺžka

súdneho konania bola zapríčinená bezdôvodnou dlhodobou a opakovanou nečinnosťou

okresného súdu a tiež krajského súdu, ktorému rozhodovanie o opravných prostriedkoch

trvalo vždy minimálne jeden rok, ako aj tým, že okresný súd ak aj konal, vydával

nepreskúmateľné resp. nezákonné rozhodnutia, ktoré boli odvolacím súdom následne

zrušené.

... Sťažovateľ v prejednávanej veci vyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne

prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený a preto sa o ochranu svojich práv

obracia na Ústavný súd Slovenskej republiky. Proti rozsudku okresného súdu podal

sťažovateľ odvolanie a proti rozhodnutiu krajského súdu riadny opravný prostriedok

prípustný nie je. Tu ani nemôže zatiaľ sťažovateľ o mimoriadnom opravnom prostriedku

uvažovať, keďže mu predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu zatiaľ doručené nebolo.

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť prípustná a podaná v zákonnej lehote, nakoľko rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove bolo sťažovateľovi oznámené na verejnom zasadnutí dňa

01.03.2017 a dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti v zmysle

Z.z. v platnom znení je teda zachovaná. Tu ale podotýkam, že porušenie práva na

spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote stále trvá, nakoľko nedošlo

ku kompenzácii porušenia práva podľa čl. 6 Dohovoru rozhodnutiami súdov v trestnej veci

sťažovateľa.

... Sťažovateľ si... uplatňuje voči porušovateľovi jeho základného práva na súdnu

ochranu, Okresnému súdu Poprad, nárok na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 30.000,-EUR (slovom tridsaťtisíc eur) a voči Krajskému súdu

v Prešove vo výške 10.000,-EUR. Táto suma zohľadňuje dĺžku trvania konania, tiež to, ako

sa ten ktorý zo súdov o takúto dĺžku trvania súdneho konania „pričinil“, ako aj s tým

spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľovi vznikla tým, že bol dlhodobo vystavený

trestnému stíhaniu, čo ovplyvnilo jeho súkromný, rodinný život (rozpadlo sa mu prvé

manželstvo aj z toho dôvodu, že jeho manželka už nebola ochotná znášať neistotu, ako sa

trestné stíhanie skončí), nemal možnosť venovať sa štúdiu, aj jeho pracovné možnosti

vzhľadom na dlhé trestné stíhanie a s tým spojenú účasť na pojednávaniach súdu boli

obmedzené, o to viac, že pokiaľ zamestnávatelia zistili, že je sťažovateľ trestne stíhaný,

nemali záujem ďalej ho zamestnávať. Sťažovateľ bol mladistvý, keď trestné stíhanie voči

nemu začalo, tento rok má 39 rokov. Bol vzatý do väzby v čase pred maturitou, neskôr bol

síce z väzby prepustený, ale vplyv tohto celého na neho a jeho rodinu bol značný. Napokon,

fakt, že je po tak dlhú dobu trestne stíhaný a nevie, kedy a ako sa vec skončí, značne zle

vplývala a vplýva aj na psychický stav sťažovateľa, k čomu len prispelo uloženie trestu

odvolacím súdom, ktorý trest nemožno považovať ani za primeraný, ani za spravodlivý, ani

za plniaci akýkoľvek účel, vzhľadom na okolnosti tohto prípadu. Vyššie opísanými

okolnosťami a skutočnosťami preto sťažovateľ odôvodňuje tento nárok a rozsah

požadovaného finančného zadosťučinenia, a to v súlade s ustanovením § 50 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v platnom znení. Vzhľadom na závažnosť zásahu sťažovateľ má

za to, že ním požadované finančné zadosťučinenie je primerané.

... Sťažovateľ je právne zastúpený advokátom, z ktorého dôvodu mu vznikol nárok

na náhradu trov právnej pomoci. V zmysle ust. Vyhl. č. odmena za

1 úkon právnej pomoci predstavuje sumu 147,33- €. Režijný paušál v zmysle podľa § 16

ods. 3 vyššie cit. vyhlášky predstavuje sumu 8,84,- €. Vo veci boli vykonané celkom dva

úkony právnej pomoci v zmysle § 13a ods. 1 písm. a/ a c/ vyššie cit. vyhlášky, a to prevzatie

veci a príprava zastúpenia a písomná sťažnosť na ÚS SR, na základe ktorých skutočností

predstavujú trovy právnej pomoci sumu 312,34,- €.

S poukazom na vyššie uvedené žiadame Ústavný súd SR, aby po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a aby po vyhodnotení písomných dôkazov

takto rozhodol:

Právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 a , právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa rozsudkom

Okresného súdu Poprad č.k. -1257 zo dňa 29.02.2016 a rozsudkom Krajského

súdu v Prešove č.k. zo dňa 01.03.2016 a postupom, ktorý vydaniu týchto

rozhodnutí predchádzal, porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. zo dňa 01.03.2017 a rozsudok

Okresného súdu Poprad č.k. -1257 zo dňa 29.02.2016 zrušuje a vec vracia

Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie.

Okresnému súdu Poprad prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp.zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie: vo výške 30.000,-EUR

(slovom tridsaťtisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Poprad povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a vo výške 10.000,-EUR (slovom desaťtisíc eur),

ktoré mu je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

Okresný súd Poprad je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 312,34 € na účet advokátky JUDr. Zuzany Baloghovej... do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

3. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

5. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva (i) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného

súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a základného práva (ii) na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 a rozsudkom okresného súdu č. k.

-1257 z 29. februára 2016 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 1. marca 2016.

6. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

6.1 Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

6.2 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo

(napr. , , ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému

súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na

to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie ().

6.3 Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde

skončené 29. februára 2016 vyhlásením rozsudku a napadnuté konanie na krajskom súde

bolo skončené rozsudkom z 1. marca 2016. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd

obrátil so svojou sťažnosťou až podaním z 28. apríla 2017 (ktoré bolo ústavnému súdu

doručené 4. mája 2017), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súdoch,

ktoré sťažovateľ označil za účastníkov konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred

ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(m. m. , ).

6.4 Vzhľadom na uvedené skutočnosti a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci

domáhal ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

keď v označených konaniach pred okresným súdom a krajským súdom namietané porušenie

práv už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, jeho sťažnosť bolo treba

v tejto časti odmietnuť podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

7. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom okresného súdu č. k. -1257 z 29. februára 2016

7.1 Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo

slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (porov. , ).

7.2 Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda aj rozsudok okresného súdu č. k.

-1257 z 29. februára 2016. Zo sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ využil

svoje právo podať proti uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom

na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

8. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 1. marca 2016

8.1 Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto

ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených

zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými

orgánmi ( až ).

8.2 Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

8.3 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosť

intervencie zo strany ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranu

neposkytujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis , ,

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. ;

ďalej porov. aj mutatis mutandis , , ,

, ). V prípade, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti

nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, napr. podľa

, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným

súdom.

8.4 Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred

všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné

pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa a nasl. ) dôvodom

na podanie odvolania ( ), prípadne (za splnenia

zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 419 Civilného sporového

poriadku (pozri mutatis mutandis napr. , , ale aj ,

)].

8.5 Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom zásadne

porušil jeho práva na obhajobu tým, že „nemal možnosť vyjadriť sa k jednotlivým

svedeckým výpovediam, klásť svedkom otázky, resp. vykonať konfrontáciu“, potom sa jeho

sťažnosť podaná ústavnému súdu v tejto časti javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní

v merite veci pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným

spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podaním dovolania proti predmetnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu. V tomto prípade teda existuje „iný súd“, a to Najvyšší súd

Slovenskej republiky, povolaný na poskytnutie ochrany právam sťažovateľa.

8.6 ani nepripúšťajú, aby účastník konania

domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať

v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z

zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať

všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu

dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

8.7 Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní v tejto časti odmietol podľa pre

neprípustnosť.

9. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

rozsudkom okresného súdu č. k. -1257 z 29. februára 2016 a rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 1. marca 2016

9.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2

a rozsudkom okresného súdu č. k. -1257 z 29. februára 2016

a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 1. marca 2016 ústavný súd konštatuje,

že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť

porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie.

9.2 Okrem uvedeného možno uviesť, že z a nevyplývajú

také základné práva, ktoré by mohli byť porušené skutkovým stavom, ktorý popísal

sťažovateľ, preto ústavný súd musel jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

10. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018