Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 399/2018
PDF · 230.89 KB
No categories available
IV. ÚS 399/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Kevickým,
P. Mudroňa 45, Martin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. (25) 9 C 185/1988 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 233/2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Kevickým, P. Mudroňa 45,
Martin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. (25) 9 C 185/1988 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“), ako aj postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 233/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).
Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.
(25) 9 C 185/1988 vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu účastníkom
(stranou) konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. (25) 9 C 185/1988, predmetom
ktorého bolo rozhodovanie o jeho žalobe o náhradu škody spôsobenej na zdraví, smerujúca
proti žalovanej Slovenskej republike, konajúcej prostredníctvom Ministerstva obrany
Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaná“). Okresný súd v označenom konaní (naposledy)
meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. (25) 9 C 185/1988 z 11. marca 2016, ktorým (okrem
iného) žalobe sťažovateľa v časti vyhovel a v časti ju zamietol. Sťažovateľ proti výroku
označeného rozsudku z 11. marca 2016, ktorým bola jeho žaloba sčasti zamietnutá, podal
odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 233/2016 z 15. marca 2018
rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti potvrdil
a žalovanej priznal proti sťažovateľovi ako žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (25) 9 C 185/1988, ako aj
postupom krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn. 3 Co 233/2016, pričom svoju
sťažnosť (podanú prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu) odôvodňuje okrem
iného takto:
«Žalobou podanou na Obvodnom súde Bratislava I. pod spis. zn. Ma 941/88-NP
v Martine zo dňa 30. 11. 1988 sa môj klient prostredníctvom Advokátskej
poradne v Martine ako navrhovateľ proti odporcovi Mestská vojenská správa Bratislava
domáhal náhrady škody z titulu poškodenia zdravia a žiadal, aby bol odporca povinný
zaplatiť navrhovateľovi... z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu, ktorá bude
ustálená znaleckým dokazovaním a tiež aby bol odporca povinný platiť navrhovateľovi
rentu, ktorá bude dodatočne vyčíslená a aby odporca bol povinný nahradiť trovy konania
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
... Neúmerné naťahovanie sporu, ktoré trvá už od roku 1988, spôsobuje môjmu
klientovi ťažko popísateľnú životnú situáciu. Traumu, ktorú podstupuje už takmer 30 rokov
je už v súčasnej dobe ťažko nahraditeľná, pretože prichádza do veku, kedy okrem ťažko
postihnuteľného životného osudu v podobe trvalej straty zraku, sa bude musieť vyporiadať
aj so zdravotnými problémami, ktoré súvisia s pribúdajúcim vekom. Naše súdy nedokázali
v priebehu týchto rokov vyriešiť jeho situáciu, pričom môj mandant už nadobudol
presvedčenie o účelovosti všetkých krokov a postupov.
... Pre jeho situáciu a stav v akom sa v súčasnosti nachádza je konštatovanie
o pomalosti v rozhodovaní súdov, o neefektívnosti ich konaní, o nekonaní v nadväznosti na
porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. ústavy, úplne bezvýznamné. V čase keď najviac bola potrebná pomoc zo
strany štátu, sa jej nedočkal. Celý proces vníma ako vedomé zinscenovanie zo strany súdu,
ako prejav sily, arogancie a nadradenosti štátu nad jeho občanom.
Aj samotné finančné zadosťučinenie nemôže nahradiť pocity a negatívne
presvedčenie o „schopnosti štátu“ pomôcť občanovi, keď to práve potrebuje. Tento jeho
názor je logickým vyústením poznania, ktoré nadobudol počas takmer 30 rokov trvania
sporu. Z jeho pohľadu celý súdny proces môže trvať ešte ďalšie roky.
... Domnievame sa, že tak ako veľmi rýchlo došlo k rozhodnutiu zákonnej sudkyne
od momentu jej pridelenia k predmetnej veci [rozsudkom okresného súdu
sp. zn. (25) 9 C 185/1988 z 11. marca 2016, pozn.], tak opätovné neúmerné dlhé nekonanie
odvolacieho súdu [(1,5 roka), v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 233/2016, pozn.] iba
potvrdzuje, že vyššie uvedený názor môjho mandanta na celý súdny proces je správny
a nevyvrátiteľný.
... Vzhľadom na uvedené podávam v mene svojho klienta sťažnosť... ktorou namietam
porušenie základného práva môjho klienta garantovaného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR,
v zmysle ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadrovať ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Porušenie tohto ústavou zaručeného práva vidím v prieťahoch
v súdnom konaní, t. j. v nečinnosti súdov, ktorý by sa konečne ustanovil žiadaný právny stav
a rozhodlo o oprávnených nárokoch môjho klienta. Vzhľadom na neukončenosť súdneho
sporu nie je možné k tejto žiadosti pripojiť požadované právoplatné rozhodnutie súdu vo
veci samej, nakoľko týmto spôsobom ešte stále nebolo vo veci rozhodnuté.»
Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej doplnenia vykonaného podaním doručeným
ústavnému súdu 7. februára 2018 možno vyvodiť, že sťažovateľ sa domáha, aby ústavný
súd nálezom
- vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. (25) 9 C 185/1988,
- vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Co 233/2016,
- uložil okresnému súdu i krajskému súdu povinnosť konať v napadnutých
konaniach bez zbytočných prieťahov,
- priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 400 000 €, ako aj náhradu
trov konania spojených s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným
súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že postupom okresného súdu a krajského
súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Za iné (ďalšie) dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti
prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer (IV. ÚS 62/08).
II.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v jeho napadnutom konaní
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(aj) postupom okresného súdu v (napadnutom) konaní vedenom pod sp. zn.
(25) 9 C 185/1988.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa v prvom rade uvádza, že
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo, resp. mohlo trvať. Ak
v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť
zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Tento
právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské
práva [pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
sťažnosť č. 16970/05 (IV. ÚS 237/09, m. m. II. ÚS 290/09, IV. ÚS 42/2010 atď.)].
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Ústavný súd navyše vo svojej doterajšej judikatúre opakovane vyslovil právny názor,
v zmysle ktorého zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom
konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už tento súd meritórne rozhodol ešte pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 223/2010).
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. (25) 9 C 185/1988 vyplýva, že okresný
súd v napadnutom konaní (naposledy) meritórne rozhodol rozsudkom z 11. marca 2016,
proti ktorému (v jeho zamietajúcej časti, pozn.) sťažovateľ ako žalobca podal 12. mája 2016
odvolanie. Jeho sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 1. decembra 2017, to znamená
v čase, keď okresný súd už vo veci rozhodol a predmetný súdny spis na účel rozhodnutia
o odvolaní sťažovateľa postúpil krajskému súdu 15. júla 2016, t. j. zjavne v čase, keď už
nemohol porušovať sťažovateľom označené základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Vydaním prvostupňového meritórneho rozhodnutia, jeho doručením
účastníkom (stranám) konania, doručením odvolania sťažovateľa žalovanej na vyjadrenie
a postúpením veci odvolaciemu krajskému súdu totiž okresný súd vykonal všetky zákonom
predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie
úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto možno jeho vec
so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy hodnotiť ako vec, v ktorej z ústavy vyvoditeľná úloha
okresného súdu bez zbytočných prieťahov odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľa
skončila rozhodnutím vo veci samej (a vykonaním následných, už popísaných úkonov) ešte
predtým, ako sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že meritórne
rozhodnutie okresného súdu (až po vydaní ktorého sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému
súdu, pozn.) po rozhodnutí odvolacieho krajského súdu rozsudkom č. k. 3 Co 233/2016-
1074 z 15. marca 2018 aj v odvolaním sťažovateľa napadnutej (zamietajúcej) časti
nadobudlo právoplatnosť (27. apríla 2018, pozn.). To znamená, že okresný súd už ďalej
v merite sťažovateľovej veci nebude vykonávať úkony (viesť konanie), na ktoré by sa
vzťahovala ústavná požiadavka vyvoditeľná z čl. 48 ods. 2 ústavy (t. j. povinnosť konať bez
zbytočných prieťahov). Účelom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, prostredníctvom
ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je pritom (práve) dosiahnutie stavu, aby
príslušný orgán verejnej moci po prípadnom rozhodnutí ústavného súdu, v ktorom bolo
vyslovené porušenie označeného základného práva účastníka (strany) napadnutého konania,
v jeho ďalšom priebehu postupoval takým spôsobom, ktorý povedie k reálnemu naplneniu
základného práva účastníka (strany) konania garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 2
ústavy (m. m. IV. ÚS 140/2018).
Na podklade uvedeného, z dôvodu, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už
okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní nemohol porušovať základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec odôvodenia tejto časti uznesenia, vo vzťahu ku skutočnosti, že sťažovateľ
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov postupom okresného súdu v celom priebehu (napadnutého) konania vedeného
pod sp. zn. (25) 9 C 185/1988, ústavný súd poukazuje na to, že nálezom sp. zn.
IV. ÚS 366/2011 z 3. novembra 2011 na základe predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa (už)
vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného
súdu v napadnutom konaní, okresnému súdu prikázal konať v napadnutom konaní bez
zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €,
ako aj náhradu trov konania. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, keby aktuálna sťažnosť
sťažovateľa v časti týkajúcej sa napadnutého konania okresného súdu smerovala proti
trvajúcemu zásahu do jeho základného práva garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd by z dôvodu existencie prekážky veci rozhodnutej mohol preskúmať
postup okresného súdu v napadnutom konaní len v období po nadobudnutí právoplatnosti
označeného nálezu z 3. novembra 2011 (a nie v celom jeho priebehu tak, ako sa toho
domáha sťažovateľ).
II.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v jeho napadnutom konaní
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
aj postupom krajského súdu v (napadnutom) konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 233/2016.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. (25) 9 C 185/1988 a vyžiadaného
zberného spisu krajského súdu sp. zn. 3 Co 233/2016 ústavný súd zistil nasledujúci priebeh
napadnutého konania krajského súdu:
1. Dňa 15. júla 2016 okresný súd predložil spis krajskému súdu na účel rozhodnutia
o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 11. marca 2016.
2. Dňa 29. septembra 2016 právny zástupca sťažovateľa na informačnom oddelení
krajského súdu nahliadol do spisu.
3. Dňa 16. februára 2018 krajský súd na svojej úradnej tabuli vyvesil oznámenie, že
vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Co 233/2016 bude 22. februára 2018 o 10.55 h
vyhlásené rozhodnutie bez nariadenia pojednávania.
4. Dňa 14. februára 2018 bolo krajskému súdu doručené podanie sťažovateľa
vo veci.
5. Dňa 22. februára 2018 predsedníčka senátu 3 Co
spísala úradný záznam, podľa ktorého verejné vyhlásenie rozsudku v predmetnej
veci nariadené na 22. február 2018 sa neuskutočnilo „z dôvodu nahlásenia bomby
na bratislavskom súde a následnej evakuácie Justičného paláca v čase od 9.30
hod do 11.30 hod“.
6. Dňa 9. marca 2018 krajský súd na svojej úradnej tabuli vyvesil oznámenie, že
rozhodnutie vo veci bude bez nariadenia pojednávania vyhlásené 15. marca 2018
o 12.05 h.
7. Dňa 12. marca 2018 predseda krajského súdu uznesením rozhodol o vylúčení
sudkyne z rozhodovania o odvolaní sťažovateľa proti
rozsudku okresného súdu z 11. marca 2016 (z dôvodu, že v minulosti v
predmetnej veci konala ako sudkyňa súdu prvej inštancie, pozn.).
8. Dňa 15. marca 2018 krajský súd vyhlásil rozsudok č. k. 3 Co 233/2016-1074,
ktorým rozsudok okresného súdu sp. zn. (25) 9 C 185/1988 z 11. marca 2016 v
odvolaním napadnutej časti potvrdil a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
9. Dňa 16. apríla 2018 krajský súd vrátil spis okresnému súdu na účel ďalšieho
postupu v konaní (doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania
a rozhodnutia o výške náhrady trov konania).
Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa v prvom rade poukazuje na
svoj už opakovane judikovaný právny názor, že k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov môže dôjsť aj vtedy, ak konanie trvá (globálne) neprimerane dlhú
dobu, a to bez ohľadu na to, či v posudzovanom prípade boli zaznamenané prieťahy
spôsobené postupom súdu. Inými slovami, k porušeniu uvedeného práva môže dôjsť aj
vtedy, ak nedošlo v konaní k prieťahom, a naopak, i keď k prieťahom v konaní došlo,
nemusí vždy ísť o porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej dobe, ak konanie ako
celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavretie konania spravidla
očakávať (pozri k tomu rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach
Libanský v. Česká republika alebo Králiček v. Česká republika, obdobne I. ÚS 418/2014,
tiež napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04,
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že charakter postupu
všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla
odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). Zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho,
že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti
sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (pozri
napr. IV. ÚS 147/04).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, po preskúmaní sťažnosti, jej príloh,
ako aj obsahu vyžiadaných spisov okresného súdu a krajského súdu, ústavný súd konštatuje,
že podľa jeho názoru v napadnutom (odvolacom) konaní zo strany krajského súdu nedošlo
k prieťahom takej ústavne relevantnej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedený záver ústavný súd vyslovuje
najmä s ohľadom na to, že celková dĺžka napadnutého konania krajského súdu (od prevzatia
spisu krajským súdom do jeho rozhodnutia o podanom odvolaní uplynulo 20 mesiacov)
v okolnostiach posudzovanej veci [rozsah spisového materiálu (viac ako tisíc listov)
a skutková zložitosť veci (konštatovaná aj v náleze sp. zn. IV. ÚS 366/2011 z 3. novembra
2011, pozn.)] nevybočuje z medzí ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd
v tomto smere prihliadol aj na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní
dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd [ktorému svojím obsahom zodpovedá základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pozn.; (napr. II. ÚS 596/2017,
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným
postupom krajského súdu v jeho napadnutom konaní a sťažovateľom namietaným
porušením jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohla reálne
viesť k vysloveniu porušenia označeného základného práva sťažovateľa. Ústavný súd preto
jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júla 2018