Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 399/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Kevickým,

P. Mudroňa 45, Martin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. (25) a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Kevickým, P. Mudroňa 45,

Martin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (25) (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“), ako aj postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

(25) vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu účastníkom

(stranou) konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. (25) , predmetom

ktorého bolo rozhodovanie o jeho žalobe o náhradu škody spôsobenej na zdraví, smerujúca

proti žalovanej Slovenskej republike, konajúcej prostredníctvom Ministerstva obrany

Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaná“). Okresný súd v označenom konaní (naposledy)

meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. (25) z 11. marca 2016, ktorým (okrem

iného) žalobe sťažovateľa v časti vyhovel a v časti ju zamietol. Sťažovateľ proti výroku

označeného rozsudku z 11. marca 2016, ktorým bola jeho žaloba sčasti zamietnutá, podal

odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom sp. zn. z 15. marca 2018

rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti potvrdil

a žalovanej priznal proti sťažovateľovi ako žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (25) , ako aj

postupom krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn. , pričom svoju

sťažnosť (podanú prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu) odôvodňuje okrem

iného takto:

«Žalobou podanou na Obvodnom súde Bratislava I. pod spis. zn. Ma 941/88-NP

v Martine zo dňa 30. 11. 1988 sa môj klient prostredníctvom Advokátskej

poradne v Martine ako navrhovateľ proti odporcovi Mestská vojenská správa Bratislava

domáhal náhrady škody z titulu poškodenia zdravia a žiadal, aby bol odporca povinný

zaplatiť navrhovateľovi... z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu, ktorá bude

ustálená znaleckým dokazovaním a tiež aby bol odporca povinný platiť navrhovateľovi

rentu, ktorá bude dodatočne vyčíslená a aby odporca bol povinný nahradiť trovy konania

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

... Neúmerné naťahovanie sporu, ktoré trvá už od roku 1988, spôsobuje môjmu

klientovi ťažko popísateľnú životnú situáciu. Traumu, ktorú podstupuje už takmer 30 rokov

je už v súčasnej dobe ťažko nahraditeľná, pretože prichádza do veku, kedy okrem ťažko

postihnuteľného životného osudu v podobe trvalej straty zraku, sa bude musieť vyporiadať

aj so zdravotnými problémami, ktoré súvisia s pribúdajúcim vekom. Naše súdy nedokázali

v priebehu týchto rokov vyriešiť jeho situáciu, pričom môj mandant už nadobudol

presvedčenie o účelovosti všetkých krokov a postupov.

... Pre jeho situáciu a stav v akom sa v súčasnosti nachádza je konštatovanie

o pomalosti v rozhodovaní súdov, o neefektívnosti ich konaní, o nekonaní v nadväznosti na

porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa ods. , úplne bezvýznamné. V čase keď najviac bola potrebná pomoc zo

strany štátu, sa jej nedočkal. Celý proces vníma ako vedomé zinscenovanie zo strany súdu,

ako prejav sily, arogancie a nadradenosti štátu nad jeho občanom.

Aj samotné finančné zadosťučinenie nemôže nahradiť pocity a negatívne

presvedčenie o „schopnosti štátu“ pomôcť občanovi, keď to práve potrebuje. Tento jeho

názor je logickým vyústením poznania, ktoré nadobudol počas takmer 30 rokov trvania

sporu. Z jeho pohľadu celý súdny proces môže trvať ešte ďalšie roky.

... Domnievame sa, že tak ako veľmi rýchlo došlo k rozhodnutiu zákonnej sudkyne

od momentu jej pridelenia k predmetnej veci [rozsudkom okresného súdu

sp. zn. (25) z 11. marca 2016, pozn.], tak opätovné neúmerné dlhé nekonanie

odvolacieho súdu [(1,5 roka), v konaní vedenom pod sp. zn. , pozn.] iba

potvrdzuje, že vyššie uvedený názor môjho mandanta na celý súdny proces je správny

a nevyvrátiteľný.

... Vzhľadom na uvedené podávam v mene svojho klienta sťažnosť... ktorou namietam

porušenie základného práva môjho klienta garantovaného článkom 48 ods. 2 SR,

v zmysle ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadrovať ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Porušenie tohto zaručeného práva vidím v prieťahoch

v súdnom konaní, t. j. v nečinnosti súdov, ktorý by sa konečne ustanovil žiadaný právny stav

a rozhodlo o oprávnených nárokoch môjho klienta. Vzhľadom na neukončenosť súdneho

sporu nie je možné k tejto žiadosti pripojiť požadované právoplatné rozhodnutie súdu vo

veci samej, nakoľko týmto spôsobom ešte stále nebolo vo veci rozhodnuté.»

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej doplnenia vykonaného podaním doručeným

ústavnému súdu 7. februára 2018 možno vyvodiť, že sťažovateľ sa domáha, aby ústavný

súd nálezom

- vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. (25) ,

- vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. ,

- uložil okresnému súdu i krajskému súdu povinnosť konať v napadnutých

konaniach bez zbytočných prieťahov,

- priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 400 000 €, ako aj náhradu

trov konania spojených s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným

súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že postupom okresného súdu a krajského

súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov garantovaného prostredníctvom .

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ). Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). Za iné (ďalšie) dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti

prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer ().

II.1 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48

ods. 2 postupom okresného súdu v jeho napadnutom konaní

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(aj) postupom okresného súdu v (napadnutom) konaní vedenom pod sp. zn.

(25) .

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa v prvom rade uvádza, že

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho

orgánu. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) sa

ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo, resp. mohlo trvať. Ak

v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť

zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ). Tento

právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské

práva [pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

sťažnosť č. 16970/05 (, m. m. , atď.)].

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

Ústavný súd navyše vo svojej doterajšej judikatúre opakovane vyslovil právny názor,

v zmysle ktorého zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom

konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už tento súd meritórne rozhodol ešte pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa ().

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. (25) vyplýva, že okresný

súd v napadnutom konaní (naposledy) meritórne rozhodol rozsudkom z 11. marca 2016,

proti ktorému (v jeho zamietajúcej časti, pozn.) sťažovateľ ako žalobca podal 12. mája 2016

odvolanie. Jeho sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 1. decembra 2017, to znamená

v čase, keď okresný súd už vo veci rozhodol a predmetný súdny spis na účel rozhodnutia

o odvolaní sťažovateľa postúpil krajskému súdu 15. júla 2016, t. j. zjavne v čase, keď už

nemohol porušovať sťažovateľom označené základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Vydaním prvostupňového meritórneho rozhodnutia, jeho doručením

účastníkom (stranám) konania, doručením odvolania sťažovateľa žalovanej na vyjadrenie

a postúpením veci odvolaciemu krajskému súdu totiž okresný súd vykonal všetky zákonom

predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie

úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto možno jeho vec

so zreteľom na hodnotiť ako vec, v ktorej z vyvoditeľná úloha

okresného súdu bez zbytočných prieťahov odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľa

skončila rozhodnutím vo veci samej (a vykonaním následných, už popísaných úkonov) ešte

predtým, ako sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že meritórne

rozhodnutie okresného súdu (až po vydaní ktorého sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému

súdu, pozn.) po rozhodnutí odvolacieho krajského súdu rozsudkom č. k.

1074 z 15. marca 2018 aj v odvolaním sťažovateľa napadnutej (zamietajúcej) časti

nadobudlo právoplatnosť (27. apríla 2018, pozn.). To znamená, že okresný súd už ďalej

v merite sťažovateľovej veci nebude vykonávať úkony (viesť konanie), na ktoré by sa

vzťahovala ústavná požiadavka vyvoditeľná z (t. j. povinnosť konať bez

zbytočných prieťahov). Účelom sťažnosti podľa , prostredníctvom

ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , je pritom (práve) dosiahnutie stavu, aby

príslušný orgán verejnej moci po prípadnom rozhodnutí ústavného súdu, v ktorom bolo

vyslovené porušenie označeného základného práva účastníka (strany) napadnutého konania,

v jeho ďalšom priebehu postupoval takým spôsobom, ktorý povedie k reálnemu naplneniu

základného práva účastníka (strany) konania garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 2

(m. m. ).

Na podklade uvedeného, z dôvodu, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už

okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní nemohol porušovať základné právo

sťažovateľa podľa , ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec odôvodenia tejto časti uznesenia, vo vzťahu ku skutočnosti, že sťažovateľ

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov postupom okresného súdu v celom priebehu (napadnutého) konania vedeného

pod sp. zn. (25) , ústavný súd poukazuje na to, že nálezom sp. zn.

z 3. novembra 2011 na základe predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa (už)

vyslovil porušenie jeho základného práva podľa postupom okresného

súdu v napadnutom konaní, okresnému súdu prikázal konať v napadnutom konaní bez

zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €,

ako aj náhradu trov konania. Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, keby aktuálna sťažnosť

sťažovateľa v časti týkajúcej sa napadnutého konania okresného súdu smerovala proti

trvajúcemu zásahu do jeho základného práva garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 2

, ústavný súd by z dôvodu existencie prekážky veci rozhodnutej mohol preskúmať

postup okresného súdu v napadnutom konaní len v období po nadobudnutí právoplatnosti

označeného nálezu z 3. novembra 2011 (a nie v celom jeho priebehu tak, ako sa toho

domáha sťažovateľ).

II.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48

ods. 2 postupom krajského súdu v jeho napadnutom konaní

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

aj postupom krajského súdu v (napadnutom) konaní vedenom pod sp. zn. .

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. (25) a vyžiadaného

zberného spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd zistil nasledujúci priebeh

napadnutého konania krajského súdu:

1. Dňa 15. júla 2016 okresný súd predložil spis krajskému súdu na účel rozhodnutia

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 11. marca 2016.

2. Dňa 29. septembra 2016 právny zástupca sťažovateľa na informačnom oddelení

krajského súdu nahliadol do spisu.

3. Dňa 16. februára 2018 krajský súd na svojej úradnej tabuli vyvesil oznámenie, že

vo veci vedenej pod sp. zn. bude 22. februára 2018 o 10.55 h

vyhlásené rozhodnutie bez nariadenia pojednávania.

4. Dňa 14. februára 2018 bolo krajskému súdu doručené podanie sťažovateľa

vo veci.

5. Dňa 22. februára 2018 predsedníčka senátu 3 Co

spísala úradný záznam, podľa ktorého verejné vyhlásenie rozsudku v predmetnej

veci nariadené na 22. február 2018 sa neuskutočnilo „z dôvodu nahlásenia bomby

na bratislavskom súde a následnej evakuácie Justičného paláca v čase od 9.30

hod do 11.30 hod“.

6. Dňa 9. marca 2018 krajský súd na svojej úradnej tabuli vyvesil oznámenie, že

rozhodnutie vo veci bude bez nariadenia pojednávania vyhlásené 15. marca 2018

o 12.05 h.

7. Dňa 12. marca 2018 predseda krajského súdu uznesením rozhodol o vylúčení

sudkyne z rozhodovania o odvolaní sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu z 11. marca 2016 (z dôvodu, že v minulosti v

predmetnej veci konala ako sudkyňa súdu prvej inštancie, pozn.).

8. Dňa 15. marca 2018 krajský súd vyhlásil rozsudok č. k. -1074,

ktorým rozsudok okresného súdu sp. zn. (25) z 11. marca 2016 v

odvolaním napadnutej časti potvrdil a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

9. Dňa 16. apríla 2018 krajský súd vrátil spis okresnému súdu na účel ďalšieho

postupu v konaní (doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania

a rozhodnutia o výške náhrady trov konania).

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa v prvom rade poukazuje na

svoj už opakovane judikovaný právny názor, že k porušeniu práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov môže dôjsť aj vtedy, ak konanie trvá (globálne) neprimerane dlhú

dobu, a to bez ohľadu na to, či v posudzovanom prípade boli zaznamenané prieťahy

spôsobené postupom súdu. Inými slovami, k porušeniu uvedeného práva môže dôjsť aj

vtedy, ak nedošlo v konaní k prieťahom, a naopak, i keď k prieťahom v konaní došlo,

nemusí vždy ísť o porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej dobe, ak konanie ako

celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavretie konania spravidla

očakávať (pozri k tomu rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach

Libanský v. Česká republika alebo Králiček v. Česká republika, obdobne ,

tiež napr. , , , , , ,

).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že charakter postupu

všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle , sťažnosť spravidla

odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. , , ). Zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa , môže vyplývať aj z toho,

že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti

sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (pozri

napr. ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, po preskúmaní sťažnosti, jej príloh,

ako aj obsahu vyžiadaných spisov okresného súdu a krajského súdu, ústavný súd konštatuje,

že podľa jeho názoru v napadnutom (odvolacom) konaní zo strany krajského súdu nedošlo

k prieťahom takej ústavne relevantnej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako

zbytočné prieťahy v zmysle . Uvedený záver ústavný súd vyslovuje

najmä s ohľadom na to, že celková dĺžka napadnutého konania krajského súdu (od prevzatia

spisu krajským súdom do jeho rozhodnutia o podanom odvolaní uplynulo 20 mesiacov)

v okolnostiach posudzovanej veci [rozsah spisového materiálu (viac ako tisíc listov)

a skutková zložitosť veci (konštatovaná aj v náleze sp. zn. z 3. novembra

2011, pozn.)] nevybočuje z medzí ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd

v tomto smere prihliadol aj na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní

dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd [ktorému svojím obsahom zodpovedá základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , pozn.; (napr. ,

)].

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

postupom krajského súdu v jeho napadnutom konaní a sťažovateľom namietaným

porušením jeho základného práva podľa neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohla reálne

viesť k vysloveniu porušenia označeného základného práva sťažovateľa. Ústavný súd preto

jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018