Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 91/2019
PDF · 162.7 KB
No categories available
I. ÚS 91/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 1/2016
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo
námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 1/2016
(ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je stranou
v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom postavení žalobcu, ktorý sa
proti žalovanému domáha zaplatenia sumy presne špecifikovanej v žalobe doručenej
okresnému súdu s návrhom na vydanie platobného rozkazu 1. júla 2016 z titulu
nezaplatených prác vykonaných na základe zmluvy o dielo.
3. Sťažovateľ namieta, že aj napriek skutočnosti, že odo dňa začatia napadnutého
konania uplynuli 2 roky a 7 mesiacov, nie je jeho vec právoplatne skončená.
4. K základných kritériám, ktoré ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti vo veci
namietaného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy berie do úvahy, sťažovateľ uvádza, že predmetom napadnutého konania
vedeného okresným súdom je zaplatenie sumy bližšie špecifikovanej v samotnej žalobe
s návrhom na vydanie platobného rozkazu z titulu nezaplatenia faktúr za vykonané stavebné
práce. Podľa sťažovateľa vec nie je fakticky ani právne zložitá.
5. Ku kritériu správanie účastníka konania sťažovateľ zdôrazňuje, že v napadnutom
konaní nespôsobil žiadne prieťahy. Naopak, pojednávania nariadené na 6. september 2017,
18. október 2017, 13. december 2017 a 18. jún 2018 sa neuskutočnili, pričom pojednávanie
nariadené na 16. január 2019 bolo odročené z dôvodu kolízie termínov právneho zástupcu
žalovaného aj napriek tomu, že podľa § 183 ods. 2 CSP kolízia termínov pojednávaní
u advokáta nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania.
6. Sťažovateľ ďalej namieta, že jeho vec sa stala reštančnou, pričom postup
okresného súdu v napadnutom konaní možno hodnotiť ako neefektívny. Už len samotná
dĺžka napadnutého konania vedeného okresným súdom v trvaní 2 rokov a 7 mesiacov
preukazuje porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
7. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikáže okresnému súdu v napadnutom
konaní konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi prizná úhradu trov konania v sume
346,26 € a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.
8. Priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje existenciou
nemateriálnej ujmy, ktorá mu bola spôsobená nekonaním a neefektívnym postupom
okresného súdu, ktorý v napadnutom konaní nerešpektuje zásadu rýchlosti a hospodárnosti
konania.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudli účinnosť ustanovenia čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu
12. februára 2019, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom
súde.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). K ďalším dôvodom, ktoré môžu zakladať záver
o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
14. Ústavný súd tiež pripomína, že vo veciach namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy jednou
zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú
preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, IV. ÚS 369/08).
15. Rovnako ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy či práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr.
II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).
16. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
17. Ústavný súd si na účel preskúmania skutočností uvádzaných v ústavnej sťažnosti
vyžiadal spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie, z ktorého zistil nasledujúce skutočnosti
o ďalšom priebehu konania o žalobe sťažovateľa s návrhom na vydanie platobného rozkazu:
Dňa 1. júla 2016 sťažovateľ podal žalobu s návrhom na vydanie platobného rozkazu
na zaplatenie sumy 21 147 € s príslušenstvom proti Poľnohospodárskemu družstvu
v Hruštíne (ďalej len „žalovaný“) z titulu nezaplatenia za stavebné práce vykonané
na základe zmluvy o dielo (vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 2 Cb 1/2016).
Okresný súd vyzval sťažovateľa 13. júla 2016 na zaplatenie súdneho poplatku.
Sťažovateľ požiadal 22. augusta 2016 o priznanie oslobodenia od platenia súdnych
poplatkov, na základe čoho následne 2. septembra 2016 doručil podklady nevyhnutné
k rozhodnutiu o priznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.
Uznesením okresného súdu č. k. 2 Cb 1/2016-52 z 10. januára 2017 bolo
sťažovateľovi priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu.
Okresný súd vydal 28. februára 2017 platobný rozkaz, ktorým žalovaného zaviazal
povinnosťou zaplatiť sťažovateľovi sumu 21 147 € s príslušenstvom a nahradiť
sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia a zaplatiť súdny poplatok v sume 1 268,50 €
(ďalej len „platobný rozkaz z 28. februára 2017“).
Proti platobnému rozkazu okresného súdu z 28. februára 2017 podal žalovaný
17. marca 2017 odpor.
Dňa 21. marca 2017 podal sťažovateľ návrh na vydanie opravného uznesenia vo veci
platobného rozkazu z 28. februára 2017.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Cb 1/2016 z 26. apríla 2017 bol zrušený
platobný rozkaz okresného súdu z 28. februára 2017.
Dňa 14. júla 2017 bol nariadený termín pojednávania na 6. september 2017.
Dňa 6. septembra 2017 sa uskutočnilo pojednávanie bez meritórneho prejednania
veci, ktoré bolo odročené na návrh právneho zástupcu sťažovateľa na 18. október 2017
z dôvodu, že na uvedený deň je nariadené pojednávanie v obdobnej veci vedenej medzi
rovnakými stranami sporu.
Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 18. októbra 2017, právny zástupca sťažovateľa
navrhol spojiť konanie vedené okresným súdom pôvodne pod sp. zn. 2 Cb 1/2016
s obdobnými vecami vedenými okresným súdom medzi totožnými stranami sporu
pod sp. zn. 2 Cb 3/2016 a sp. zn. 2 Cb 4/2016. Pojednávanie bolo odročené na rozhodnutie
o spojení vecí na 13. december 2017.
Uznesením okresného súdu č. k. 2 Cb 1/2016-83 z 30. októbra 2017 boli veci sp. zn.
2 Cb 1/2016, sp. zn. 2 Cb 3/2016 (vec žaloby sťažovateľa proti žalovanému s návrhom
na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 49 760,76 € s príslušenstvom) a sp. zn.
2 Cb 4/2016 (vec žaloby sťažovateľa proti žalovanému s návrhom na vydanie platobného
rozkazu na zaplatenie sumy 51 644,65 € s príslušenstvom) spojené na spoločné konanie
ďalej vedené pod sp. zn. 2 Cb 1/2016.
Dňa 13. decembra 2017 žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní
nariadenom na 13. december 2017, ktoré bolo následne bez prejednania veci v merite
odročené na 29. január 2018.
Pojednávanie nariadené na 29. január 2018 bolo 25. januára 2018 zrušené z dôvodu
práceneschopnosti zákonného sudcu.
Dňa 16. marca 2018 bol nariadený nový termín pojednávania na 18. jún 2018, ktorý
bol následne opätovne zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu.
Dňa 1. októbra 2018 bola vec v súlade s Dodatkom č. 6 k Rozvrhu práce Okresného
súdu Námestovo na rok 2018 pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Gabriele Kyseľovej.
Dňa 5. decembra 2018 bol nariadený termín pojednávania na 16. január 2019.
Dňa 11. decembra 2018 právny zástupca žalovaného požiadal o odročenie
pojednávania z dôvodu kolízie pojednávania nariadeného v jeho inej veci, na podklade čoho
následne okresný súd 19. decembra 2018 odročil pojednávanie na 12. február 2019.
Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 12. februára 2019, okresný súd vyhlásil
dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok pre zmeškanie, ktorým uložil žalovanému
povinnosti zaplatiť sťažovateľovi sumu 122 552,41 € s príslušenstvom, nahradiť trovy
konania v rozsahu 100 % a zaplatiť súdny poplatok v sume 7 352,50 € (ďalej len „rozsudok
z 21. februára 2019“).
Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 21. februára 2019 sa v súčasnosti doručuje
rozsudok okresného súdu z 12. februára 2019.
18. Ústavný súd vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľa o tom, že k vzniku
zbytočných prieťahov v napadnutom konaní vedenom okresným súdom došlo v dôsledku
neprimeranej doby, keď napadnuté konanie nie je ani po vyše dvoch rokoch skončené,
poukazuje na svoj už opakovane judikovaný právny názor, že k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môže dôjsť aj vtedy, ak konanie trvá
(globálne) neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu na to, či v posudzovanom prípade boli
zaznamenané prieťahy spôsobené postupom súdu. Inými slovami, k porušeniu uvedeného
práva môže dôjsť aj vtedy, ak nedošlo v konaní k prieťahom, a naopak, i keď k prieťahom
v konaní došlo, nemusí vždy ísť o porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej dobe,
ak konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavretie
konania spravidla očakávať (pozri k tomu rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veciach Libanský v. Česká republika alebo Králiček v. Česká republika, obdobne
I. ÚS 418/2014, tiež napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03,
I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).
19. V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť
spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
III. ÚS 59/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach,
v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje
kontradiktórnosť konania (pozri napr. IV. ÚS 147/04).
20. V postupe okresného súdu v napadnutom konaní síce možno identifikovať kratšie
obdobie nečinnosti (od apríla 2017, keď bol zrušený platobný rozkaz okresného súdu
z 28. februára 2017, až do pojednávania nariadeného na 6. september 2017), ako aj dlhšie
obdobia nečinnosti okresného súdu (od decembra 2017, keď došlo k zrušeniu nariadeného
pojednávania, až do októbra 2018, keď bola vec sťažovateľa z dôvodu práceneschopnosti
zákonného sudcu pridelená novej zákonnej sudkyni).
21. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, po preskúmaní sťažnosti, jej príloh,
ako aj obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu však aj napriek už uvedenému ústavný súd
konštatuje, že v napadnutom konaní zo strany okresného súdu nedošlo k prieťahom takej
ústavne relevantnej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru). Uvedený záver ústavný súd
vyslovuje najmä s ohľadom na to, že celková dĺžka napadnutého konania okresného súdu
(od podania žaloby s návrhom na vydanie platobného rozkazu až do rozhodnutia okresného
súdu rozsudkom z 12. februára 2019 uplynuli 2 roky a 8 mesiacov) v okolnostiach
posudzovanej veci nevybočuje z medzí ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný
súd v tomto smere prihliadol aj na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom
stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr.
II. ÚS 596/2017, IV. ÚS 211/2018, IV. ÚS 399/2018).
22. V konkrétnych okolnostiach veci ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že
okresný súd vo veci meritórne rozhodol deň po podaní ústavnej sťažnosti ústavnému súdu
(ústavná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 11. februára 2019), pričom v súčasnosti
sa na základe pokynu vo veci konajúcej zákonnej sudkyne stranám sporu doručuje rozsudok
okresného súdu z 12. februára 2019.
23. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným
postupom okresného súdu v jeho napadnutom konaní a sťažovateľom namietaným
porušením jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa
podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2019