Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 91/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo

námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je stranou

v napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom postavení žalobcu, ktorý sa

proti žalovanému domáha zaplatenia sumy presne špecifikovanej v žalobe doručenej

okresnému súdu s návrhom na vydanie platobného rozkazu 1. júla 2016 z titulu

nezaplatených prác vykonaných na základe zmluvy o dielo.

3. Sťažovateľ namieta, že aj napriek skutočnosti, že odo dňa začatia napadnutého

konania uplynuli 2 roky a 7 mesiacov, nie je jeho vec právoplatne skončená.

4. K základných kritériám, ktoré ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti vo veci

namietaného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 berie do úvahy, sťažovateľ uvádza, že predmetom napadnutého konania

vedeného okresným súdom je zaplatenie sumy bližšie špecifikovanej v samotnej žalobe

s návrhom na vydanie platobného rozkazu z titulu nezaplatenia faktúr za vykonané stavebné

práce. Podľa sťažovateľa vec nie je fakticky ani právne zložitá.

5. Ku kritériu správanie účastníka konania sťažovateľ zdôrazňuje, že v napadnutom

konaní nespôsobil žiadne prieťahy. Naopak, pojednávania nariadené na 6. september 2017,

18. október 2017, 13. december 2017 a 18. jún 2018 sa neuskutočnili, pričom pojednávanie

nariadené na 16. január 2019 bolo odročené z dôvodu kolízie termínov právneho zástupcu

žalovaného aj napriek tomu, že podľa kolízia termínov pojednávaní

u advokáta nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania.

6. Sťažovateľ ďalej namieta, že jeho vec sa stala reštančnou, pričom postup

okresného súdu v napadnutom konaní možno hodnotiť ako neefektívny. Už len samotná

dĺžka napadnutého konania vedeného okresným súdom v trvaní 2 rokov a 7 mesiacov

preukazuje porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

7. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikáže okresnému súdu v napadnutom

konaní konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi prizná úhradu trov konania v sume

346,26 € a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

8. Priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje existenciou

nemateriálnej ujmy, ktorá mu bola spôsobená nekonaním a neefektívnym postupom

okresného súdu, ktorý v napadnutom konaní nerešpektuje zásadu rýchlosti a hospodárnosti

konania.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudli účinnosť ustanovenia čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28

a až a a o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu

12. februára 2019, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom

súde.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ). K ďalším dôvodom, ktoré môžu zakladať záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

14. Ústavný súd tiež pripomína, že vo veciach namietaného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa jednou

zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú

preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , , ).

15. Rovnako ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že nie každý

zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa či práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr.

, , ).

16. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom

na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ). V prípade, keď ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa

nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

„zbytočné prieťahy“ v zmysle , sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne

neopodstatnenú (napr. , , ).

17. Ústavný súd si na účel preskúmania skutočností uvádzaných v ústavnej sťažnosti

vyžiadal spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie, z ktorého zistil nasledujúce skutočnosti

o ďalšom priebehu konania o žalobe sťažovateľa s návrhom na vydanie platobného rozkazu:

Dňa 1. júla 2016 sťažovateľ podal žalobu s návrhom na vydanie platobného rozkazu

na zaplatenie sumy 21 147 € s príslušenstvom proti Poľnohospodárskemu družstvu

v Hruštíne (ďalej len „žalovaný“) z titulu nezaplatenia za stavebné práce vykonané

na základe zmluvy o dielo (vec vedená okresným súdom pod sp. zn. ).

Okresný súd vyzval sťažovateľa 13. júla 2016 na zaplatenie súdneho poplatku.

Sťažovateľ požiadal 22. augusta 2016 o priznanie oslobodenia od platenia súdnych

poplatkov, na základe čoho následne 2. septembra 2016 doručil podklady nevyhnutné

k rozhodnutiu o priznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.

Uznesením okresného súdu č. k. -52 z 10. januára 2017 bolo

sťažovateľovi priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu.

Okresný súd vydal 28. februára 2017 platobný rozkaz, ktorým žalovaného zaviazal

povinnosťou zaplatiť sťažovateľovi sumu 21 147 € s príslušenstvom a nahradiť

sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia a zaplatiť súdny poplatok v sume 1 268,50 €

(ďalej len „platobný rozkaz z 28. februára 2017“).

Proti platobnému rozkazu okresného súdu z 28. februára 2017 podal žalovaný

17. marca 2017 odpor.

Dňa 21. marca 2017 podal sťažovateľ návrh na vydanie opravného uznesenia vo veci

platobného rozkazu z 28. februára 2017.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. apríla 2017 bol zrušený

platobný rozkaz okresného súdu z 28. februára 2017.

Dňa 14. júla 2017 bol nariadený termín pojednávania na 6. september 2017.

Dňa 6. septembra 2017 sa uskutočnilo pojednávanie bez meritórneho prejednania

veci, ktoré bolo odročené na návrh právneho zástupcu sťažovateľa na 18. október 2017

z dôvodu, že na uvedený deň je nariadené pojednávanie v obdobnej veci vedenej medzi

rovnakými stranami sporu.

Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 18. októbra 2017, právny zástupca sťažovateľa

navrhol spojiť konanie vedené okresným súdom pôvodne pod sp. zn.

s obdobnými vecami vedenými okresným súdom medzi totožnými stranami sporu

pod sp. zn. a sp. zn. . Pojednávanie bolo odročené na rozhodnutie

o spojení vecí na 13. december 2017.

Uznesením okresného súdu č. k. -83 z 30. októbra 2017 boli veci sp. zn.

, sp. zn. (vec žaloby sťažovateľa proti žalovanému s návrhom

na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 49 760,76 € s príslušenstvom) a sp. zn.

(vec žaloby sťažovateľa proti žalovanému s návrhom na vydanie platobného

rozkazu na zaplatenie sumy 51 644,65 € s príslušenstvom) spojené na spoločné konanie

ďalej vedené pod sp. zn. .

Dňa 13. decembra 2017 žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní

nariadenom na 13. december 2017, ktoré bolo následne bez prejednania veci v merite

odročené na 29. január 2018.

Pojednávanie nariadené na 29. január 2018 bolo 25. januára 2018 zrušené z dôvodu

práceneschopnosti zákonného sudcu.

Dňa 16. marca 2018 bol nariadený nový termín pojednávania na 18. jún 2018, ktorý

bol následne opätovne zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu.

Dňa 1. októbra 2018 bola vec v súlade s Dodatkom č. 6 k Rozvrhu práce Okresného

súdu Námestovo na rok 2018 pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Gabriele Kyseľovej.

Dňa 5. decembra 2018 bol nariadený termín pojednávania na 16. január 2019.

Dňa 11. decembra 2018 právny zástupca žalovaného požiadal o odročenie

pojednávania z dôvodu kolízie pojednávania nariadeného v jeho inej veci, na podklade čoho

následne okresný súd 19. decembra 2018 odročil pojednávanie na 12. február 2019.

Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 12. februára 2019, okresný súd vyhlásil

dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok pre zmeškanie, ktorým uložil žalovanému

povinnosti zaplatiť sťažovateľovi sumu 122 552,41 € s príslušenstvom, nahradiť trovy

konania v rozsahu 100 % a zaplatiť súdny poplatok v sume 7 352,50 € (ďalej len „rozsudok

z 21. februára 2019“).

Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 21. februára 2019 sa v súčasnosti doručuje

rozsudok okresného súdu z 12. februára 2019.

18. Ústavný súd vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľa o tom, že k vzniku

zbytočných prieťahov v napadnutom konaní vedenom okresným súdom došlo v dôsledku

neprimeranej doby, keď napadnuté konanie nie je ani po vyše dvoch rokoch skončené,

poukazuje na svoj už opakovane judikovaný právny názor, že k porušeniu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môže dôjsť aj vtedy, ak konanie trvá

(globálne) neprimerane dlhú dobu, a to bez ohľadu na to, či v posudzovanom prípade boli

zaznamenané prieťahy spôsobené postupom súdu. Inými slovami, k porušeniu uvedeného

práva môže dôjsť aj vtedy, ak nedošlo v konaní k prieťahom, a naopak, i keď k prieťahom

v konaní došlo, nemusí vždy ísť o porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej dobe,

ak konanie ako celok zodpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné uzavretie

konania spravidla očakávať (pozri k tomu rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veciach Libanský v. Česká republika alebo Králiček v. Česká republika, obdobne

, tiež napr. , , , ,

, , ).

19. V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že charakter

postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle , sťažnosť

spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. , ,

). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa ,

môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní

pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo

vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach,

v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje

kontradiktórnosť konania (pozri napr. ).

20. V postupe okresného súdu v napadnutom konaní síce možno identifikovať kratšie

obdobie nečinnosti (od apríla 2017, keď bol zrušený platobný rozkaz okresného súdu

z 28. februára 2017, až do pojednávania nariadeného na 6. september 2017), ako aj dlhšie

obdobia nečinnosti okresného súdu (od decembra 2017, keď došlo k zrušeniu nariadeného

pojednávania, až do októbra 2018, keď bola vec sťažovateľa z dôvodu práceneschopnosti

zákonného sudcu pridelená novej zákonnej sudkyni).

21. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, po preskúmaní sťažnosti, jej príloh,

ako aj obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu však aj napriek už uvedenému ústavný súd

konštatuje, že v napadnutom konaní zo strany okresného súdu nedošlo k prieťahom takej

ústavne relevantnej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy

v zmysle (obdobne dohovoru). Uvedený záver ústavný súd

vyslovuje najmä s ohľadom na to, že celková dĺžka napadnutého konania okresného súdu

(od podania žaloby s návrhom na vydanie platobného rozkazu až do rozhodnutia okresného

súdu rozsudkom z 12. februára 2019 uplynuli 2 roky a 8 mesiacov) v okolnostiach

posudzovanej veci nevybočuje z medzí ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný

súd v tomto smere prihliadol aj na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom

stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr.

, , ).

22. V konkrétnych okolnostiach veci ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že

okresný súd vo veci meritórne rozhodol deň po podaní ústavnej sťažnosti ústavnému súdu

(ústavná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 11. februára 2019), pričom v súčasnosti

sa na základe pokynu vo veci konajúcej zákonnej sudkyne stranám sporu doručuje rozsudok

okresného súdu z 12. februára 2019.

23. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

postupom okresného súdu v jeho napadnutom konaní a sťažovateľom namietaným

porušením jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa

podľa a dohovoru. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2019