Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 140/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , ,

, a , , zastúpených

advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. ,

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. januára 2017 mailom a 26. januára 2017 poštou doručená sťažnosť

, , ,

, a , (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Rudnayovo námestie 1,

Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. (ďalej spoločne vo vzťahu ku všetkým

označeným konaniam aj „napadnuté konania“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení

žalobcov stranou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. ,

predmetom ktorého bolo rozhodovanie o ich žalobou uplatnenom nároku na zaplatenie

sumy 132 775,68 € (4 000 000 Sk) s príslušenstvom proti žalovanému

. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. zo 7. júla 2008 rozhodol v prospech sťažovateľov (ich žalobe

ako dôvodnej vyhovel). Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 1. októbra 2009

na základe odvolania žalovaného rozsudok okresného súdu zo 7. júla 2008 zmenil tak,

že žalobu zamietol. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. mája 2012

rozsudok krajského súdu z 1. októbra 2009 na základe dovolania sťažovateľov zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd po vrátení veci dovolacím súdom rozsudkom sp. zn.

z 10. apríla 2014 rozsudok okresného súdu zo 7. júla 2008 zmenil tak, že žalobu

sťažovateľov zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu z 10. apríla 2014 podali

sťažovatelia dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 28. septembra 2016 zamietol.

Sťažovatelia v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namietajú porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom všeobecných súdov vo všetkých už označených (napadnutých) konaniach, pričom

svoju sťažnosť odôvodňujú okrem iného takto:

«... konanie trvalo viac ako 9 (deväť) rokov. V konaní pred súdmi sa vyskytlo

niekoľko dlhších období nečinnosti, a to predovšetkým:

(1) konanie na odvolacom súde do rozhodnutia v poradí prvým rozsudkom;

(2) konanie na Najvyššom súde SR po podaní v poradí prvého dovolania, kedy

Najvyššiemu súdu SR trvalo viac ako 2 (dva) roky, aby rozhodol o pomerne jednoduchej

právnej otázke;

(3) konanie na odvolacom súde po zrušení jeho v poradí prvého rozsudku, kedy mu

trvalo takmer dva roky, aby vo veci opätovne rozhodol;

(4) konanie na dovolacom súde, kedy Najvyššiemu súdu SR trvalo opätovne dva roky,

aby rozhodol len o právnej otázke (o právnych otázkach).

To nemožno označiť za efektívny postup v konaní. V každom prípade takmer 9 ročné

trvanie sporu v takejto nie veľmi náročnej veci, kde sa v podstate riešili len právne otázky,

nemožno označiť za primerané...

Čo s týka uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov...,

resp. práva, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná... v konaní pred

Ústavným súdom SR, sťažovatelia uvádzajú nasledovné:

(1) pre úspešnosť uplatnenia práva nie je rozhodujúce, či sťažovatelia podali

sťažnosť na prieťahy v konaní podľa o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,ZoSS“),

pretože túto sťažnosť nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy;

(2) pre úspešnosť uplatnenia práva nie je rozhodujúce ani to, či sťažovatelia uplatnili

ochranu práv garantovaných podľa SR a Dohovoru

po právoplatnom skončení konania;

(3) sťažovatelia poukazujú na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

v sťažnosti č.: 70899/14 zo dňa 22. 10. 2015, v ktorej schválil zmier medzi sťažovateľom

a Slovenskou republikou vo výške 10.900,- €. A to napriek tomu, že Ústavný súd SR sťažnosť

sťažovateľa, ktorý neuplatnil sťažnosť podľa ZoSS a podal ju po právoplatnom skončení

konania, odmietol (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. ).

... Dodávame, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre opakovane

odmietol argumentáciu vlády Slovenskej republiky o nepodaní ústavnej sťažnosti

na prieťahy v konaní v súlade s formálnymi požiadavkami a ustálenou praxou Ústavného

súdu SR, pokiaľ tento ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu, že vec už viac neprebiehala pred

súdom zodpovedným za namietaný prieťah... V tomto ohľade poukazujeme na to,

že sťažovateľ predkladá a formuluje túto ústavnú sťažnosť spôsobom, ktorý ústavnému súdu

umožňuje preskúmanie celkovej dĺžky konania. Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil,

že Ústavný súd SR má preskúmať celkovú dĺžku konania v súlade s prístupom Európskeho

súdu pre ľudské práva pri preskúmavaní podobných prípadov (Obluk proti Slovenskej

republike z roku 2006, č. 69484/01, A. R. spol. s r.o. proti Slovenskej republike z roku 2010,

č. 13960/06).»

Sťažovatelia na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhujú, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , Krajský súd

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. , resp. pod sp. zn.

a Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. , resp. pod sp. zn.

porušil právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované SR a právo, aby ich záležitosť bola v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom garantované čl. 6 ods. 1

Dohovoru.

Sťažovateľovi v 1. rade sa priznáva peňažná suma vo výške 20.000,- € ako primerané

finančné zadosťučinenie, ktoré sú Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave

a Najvyšší súd SR povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi v 2. rade sa priznáva peňažná suma vo výške 20.000,- € ako primerané

finančné zadosťučinenie, ktoré sú Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave

a Najvyšší súd SR povinní spoločne nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi v 3. rade sa priznáva peňažná suma vo výške 20.000,- € ako primerané

finančné zadosťučinenie, ktoré sú Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave

a Najvyšší súd SR povinní spoločne nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v posudzovanej veci namietajú, že postupom okresného súdu, krajského

súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu ich základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv neexistujú zásadné odlišnosti, čo umožňuje, aby ústavný súd ich

namietané porušenie vo veci sťažovateľov posudzoval spoločne (m. m. napr. ).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne

sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu.

Preto na naplnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány

vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. ,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

sa ochrana základnému právu podľa (ako aj právu podľa

dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto

ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi (v tomto prípade

okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému

súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva

postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vo veci sťažovateľov:

- okresný súd meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 7. júla 2008,

- krajský súd rozhodol o uplatnenom riadnom opravnom prostriedku (odvolaní)

rozsudkom sp. zn. z 1. októbra 2009 a po vrátení veci dovolacím

súdom opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. z 10. apríla 2014,

- najvyšší súd rozhodol o v poradí prvom dovolaní sťažovateľov uznesením

sp. zn. z 28. mája 2012 a o ich v poradí druhom dovolaní

rozsudkom sp. zn. z 28. septembra 2016 (ktorý bol sťažovateľom

podľa ich vyjadrenia v sťažnosti doručený 23. novembra 2016, pozn.).

Z uvedených skutočností je zrejmé, že sťažovatelia svoju sťažnosť, ktorou namietajú

zbytočné prieťahy v postupe všeobecných súdov (súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu

i dovolacieho súdu) v ich veci, podali ústavnému súdu v čase (23. januára 2017), keď

už konania na jednotlivých stupňoch (inštanciách) boli meritórnymi rozhodnutiami

príslušných súdov právoplatne skončené. Vychádzajúc z už prezentovaných právnych

názorov, konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný

súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. ). Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na skutočnosť, že jeho právny názor, podľa ktorého sťažnosť doručená

ústavnému súdu v čase, keď už k namietanému porušovaniu označeného základného práva

postupom príslušného súdu nemohlo dochádzať, je zjavne neopodstatnená, akceptuje

vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie vo veci

Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05)].

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov, ktorej podstatu vystihuje ich tvrdenie, že

„pre úspešnosť uplatnenia práva nie je rozhodujúce ani to, či sťažovatelia uplatnili ochranu

práv garantovaných podľa SR a Dohovoru po právoplatnom

skončení konania“, ústavný súd uvádza, že s uvedeným prístupom sa nemožno stotožniť.

Účelom inštitútu sťažnosti podľa , ktorým sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa je totiž dosiahnutie stavu, aby príslušný orgán verejnej moci

po prípadnom rozhodnutí ústavného súdu, v ktorom bolo konštatované porušenie

označeného základného práva účastníka (strany) napadnutého konania, v jeho ďalšom

priebehu postupoval takým spôsobom, ktorý povedie k reálnemu naplneniu základného

práva sťažovateľa garantovaného prostredníctvom (resp. jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Je zjavné, že sťažnosť podaná ústavnému súdu

po právoplatnom skončení konania vo veci sťažovateľov tento účel napĺňať nemôže.

Vo vzťahu k sťažovateľmi označeným rozhodnutiam Európskeho súdu pre ľudské práva,

ktoré podľa ich názoru podporujú ich argumentáciu, ústavný súd napokon uvádza, že tieto

rozhodnutia sa netýkali situácie, kedy by bolo konanie, v ktorom malo dôjsť k zbytočným

prieťahom, v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už právoplatne skončené.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, keďže sťažnosť sťažovateľov, ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , resp. práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, smeruje proti postupu všeobecných súdov v konaniach,

v ktorých už v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (z dôvodu ich skoršieho

právoplatného skončenia) nemohlo dochádzať k porušovaniu označených práv

sťažovateľov, ústavný súd ich sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2018