Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 299/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia – Slovenská asociácia producentov

v audiovízii, Grösslingová 32, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou AK MS

s. r. o., Galandova 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Miloslav

Šimkovič, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Bratislave č. k. -163 z 30. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia – Slovenská asociácia producentov v audiovízii

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 23. júla 2018

sa občianske združenie – Slovenská asociácia producentov v audiovízii, Grösslingová 32,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), domáhalo vydania nálezu, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených práv podľa , Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. -163 z 30. apríla 2018 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“) a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie.

2. Sťažnosť nadväzuje na prechádzajúce sťažnosti sťažovateľa, ktoré ústavný súd

uzneseniami sp. zn. z 5. júna 2018, sp. zn. z 20. júna

2018 a sp. zn. z 12. júla 2018 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) ako zjavne neopodstatnené.

3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným

Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 15. mája 2017 domáhal proti

(ďalej len „žalovaná“), nariadenia neodkladného

opatrenia, ktorým navrhoval, aby okresný súd podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) nariadil žalovanej

zložiť zábezpeku do úschovy súdu v sume 22 700,25 € na náhradu škody alebo inej ujmy

vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva. Okresný súd

uznesením č. k. -31 z 15. júna 2017 návrh sťažovateľa zamietol. V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že „keďže pre nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle

ustanovenia je nevyhnutné splnenie všeobecných zákonných podmienok

pre nariadenie neodkladného v zmysle , ak navrhovateľ odôvodňuje nariadenie

neodkladného opatrenia v zmysle bezodkladnou potrebou úpravy pomerov

v zmysle a ods. 2 písm. b) tým, že súd uloží odporcovi povinnosť zložiť

do úschovy súdu finančné prostriedky vo výške škody, ktorá podľa navrhovateľa vzniká

odporcovým konaním, ktoré spočíva v neplnení povinností v zmysle § 19 v spojení s § 86 a

§ 119 Autorského zákona tým, že používa a šíri audiovizuálne diela prostredníctvom

káblovej retransmisie bez udelenia súhlasu autorov na toto použitie z dôvodu neuzavretia

licenčnej zmluvy a bez zaplatenia odmeny a primeranej odmeny za súhlas s použitím týchto

diel, je nevyhnutné, aby navrhovateľ súdu preukázal, že uložením povinnosti odporcovi

zložiť do úschovy súdu finančné prostriedky dôjde k takej úprave pomerov strán sporu,

že do skončenia konania vo veci samej nebude dochádzať k vzniku ďalšej škody v súvislosti

s odporcovým porušovaním autorských práv. V opačnom prípade by nariadenie takéhoto

neodkladného opatrenia pôsobilo nie ako prostriedok na zabezpečenie ochrany práv

a nárokov navrhovateľa, vrátane bránenia vzniku ďalšej škody, do skončenia konania

vo veci samej, ale iba výhradne ako sankcia pre odporcu. Navrhovateľ v návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia uviedol, že odporca si neplní svoje povinnosti

v zmysle zákona, porušuje autorské práva, a tým dochádza k vzniku škody, ktorej zaplatenia

sa mieni voči odporcovi domáhať v konaní vo veci samej, avšak navrhovaným neodkladným

opatrením sa nedomáha zabránenia odporcovi v porušovaní dotknutých autorských práv

a vytváraní ďalšej škody, ale iba uloženia povinnosti zložiť finančnú zábezpeku do úschovy

súdu, ktorá má slúžiť na úhradu škody v prípade úspechu navrhovateľa v konaní vo veci

samej. Uvedenému by zodpovedala obava navrhovateľa z ohrozenia budúcej exekúcie

rozhodnutia súdu vo veci samej, ktorú však navrhovateľ v konaní nepreukázal,

a nie bezodkladná potreba úpravy pomerov strán, tak ako tvrdí navrhovateľ vo svojom

návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.“.

4. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením uznesenie

okresného súdu ako vecne správne potvrdil, pričom na zdôraznenie jeho správnosti

konštatoval, že „pokiaľ sa žalobca návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia

domáhal bezodkladnej úpravy pomerov strán sporu, aby nedochádzalo k porušovaniu

autorských práv subjektov, ktorých podľa jeho tvrdení ako kolektívny správca zastupuje,

nebolo ním navrhované neodkladné opatrenie objektívne spôsobilé naplniť svoj účel. Súd

prvej inštancie správne poznamenal, že v predmetnej veci bolo nevyhnutné, aby žalobca

preukázal, že uložením povinnosti žalovanému zložiť do úschovy súdu finančné prostriedky

dôjde k takej úprave pomerov strán sporu, že do skončenia konania vo veci samej nebude

dochádzať k vzniku ďalšej škody v súvislosti s porušovaním autorských práv žalovaným;

z navrhovaného neodkladného opatrenia však vyplýval opak, t. j. keďže aj pri nariadení

požadovaného neodkladného opatrenia, by žalovanému nič nebránilo, aby naďalej

postupoval žalobcom opísaným spôsobom, a preto nemožno prijať záver, že nariadením

neodkladného opatrenia by bol bezodkladne upravený pomer strán tak, aby nedochádzalo

k porušovaniu alebo ohrozovaniu práv strany, ktorá súdnu ochranu požaduje. Inými

slovami, ani nariadenie povinnosti žalovanému zložiť zábezpeku do súdnej úschovy by

žalovanému nebránilo v tom, aby naďalej vysielal prostredníctvom káblovej retransmisie,

a tak podľa žalobcu porušoval práva duševného vlastníctva autorov, ktorých zastupuje.

S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že žalobca navrhovaným neodkladným

opatrením nesleduje účel (legitímny cieľ), pre ktorý bola právna úprava neodkladného

opatrenia prijatá, a to zamedzenie pokračovania v porušovaní práv duševného vlastníctva.

Žalobca navrhovaným neodkladným opatrením neosvedčil ním uvádzaný predpoklad

pre nariadenie neodkladného opatrenia, t. j. potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi

stranami sporu. Neodkladné opatrenie, ktorým sa ukladá rušiteľovi práv duševného

vlastníctva zloženie peňažnej zábezpeky do úschovy súdu, má zabezpečiť efektívnu

vymožiteľnosť peňažných nárokov vzniknutých porušovaním (príp. ohrozovaním) práv

duševného vlastníctva. Legitímnu potrebu zloženia zábezpeky žalobca neodôvodnil žiadnym

tvrdením o ohrození vymožiteľnosti pohľadávky na náhradu škody, ktorá má vzniknúť

pokračovaním porušovania autorských práv žalovaným; žalobca sám potvrdil,

že neodkladným opatrením nesleduje obavu, že exekúcia bude ohrozená, a preto sa odvolací

súd takýmto podkladom pre nariadenie neodkladného opatrenia nezaoberal, hoci práve toto

sa javí ako oprávnený dôvod pre nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle ustanovenia

. Odvolací súd navyše považuje za potrebné uviesť, že žalobca v návrhu

ani dostatočne neosvedčil právo, ktorému žiadal poskytnúť ochranu požadovaným

neodkladným opatrením, keď okrem povolenia na výkon kolektívnej správy práv

k audiovizuálnym dielam, neosvedčil ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru,

že samotný jeho nárok je dôvodný, resp. minimálne osvedčený... Keďže žalobca v podanom

odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktoré by preukazovali nesprávnosť

napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval

za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou v prípade preukázania boli spôsobilé

privodiť zmenu napadnutého uznesenia; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací

súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú

spôsobilé privodiť zmenu napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie.“.

5. Sťažovateľ v sťažnosti zdôrazňuje, že podľa § 169 ods. 4 písm. b) zákona

č. Autorský zákon v znení neskorších predpisov je ako organizácia

kolektívnej správy zo zákona povinná vyberať nároky v mene nositeľov práv. Je

presvedčený, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia spĺňal všetky zákonné

podmienky pre jeho nariadenie, avšak okresný súd a v nadväznosti naň i krajský súd tento

návrh posúdili negatívne, čím zasiahli do práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta.

6. Sťažovateľ krajskému súdu vytýka najmä to, že dezinterpretoval účel

neodkladného opatrenia vydávaného vo veciach práva duševného vlastníctva a že ním

vydané rozhodnutie nemá „zákonný podklad“. Opätovne poukazuje na to, že úprava

neodkladného opatrenia vo veciach práva duševného vlastníctva ( a ) je

výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/48/ES z 29. apríla

2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (ďalej len „smernica“), ktorá «vo svojom

čl. 9 označenom ako predbežné a preventívne opatrenia v ods. 1 písm. a) pred bodkočiarkou

výslovne uvádza: „Členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány na návrh navrhovateľa

mohli vydať proti údajnému porušovateľovi príkaz na vykonanie predbežného opatrenia

s cieľom zabrániť akémukoľvek bezprostrednému porušeniu práva duševného vlastníctva,

alebo zakázať v prípade potreby s možnosťou uložiť opakovanú pokutu pri pokračovaní

v údajnom porušovaní tohto práva alebo podmieniť také pokračovanie zložením záruk

určených na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv.“». Krajský súd však „inštitút

neodkladného opatrenia... aplikoval v rozpore s , t. j. v rozpore

s komunitárnym právom v podobe prijatej a transponovanej Smernice. Výklad procesnej

ako aj hmotnoprávnej úpravy zo strany odvolacieho súd je ústavne nekonformný a v rozpore

s právami vyplývajúcimi z medzinárodných dohovorov.“.

7. Sťažovateľ nepovažuje rozhodnutie krajského súdu za presvedčivo odôvodnené,

tvrdí, že vykazuje jasné zámky svojvôle a že krajský súd rozhodol „bez zohľadnenia

vzájomných súvislostí medzi a Autorského zákona, v nadväznosti na ich výklad a znenie

aj v zmysle Smernice č. 2004/48/ES“, keďže sťažovateľ „už v návrhu na vydanie

neodkladného opatrenia (podobne v odvolacom konaní napr. súhrnným vyjadrením zo dňa

27. 11. 2017) poukázal na podstatné, skutkové a právne okolnosti, vyplývajúce pre

rozhodovanie podľa aj z hmotnoprávnej úpravy, najmä AZ v

spojení s § 165 ods. 9 a 10 AZ , ktoré relevantne osvedčil a ktoré odvolací súd bez toho, aby

mal ujasnené základné právne otázky kolektívnej správy práv podľa AZ úplne odignoroval.

Týmito boli najmä:

- Osvedčenie oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv k predmetu ochrany zo

strany kolektívneho správcu práv (sťažovateľa) vyplývajúce z § 148 AZ.

- Osvedčenie vedenia rokovaní podľa § 165 ods. 1 AZ, na to nadväzujúce neuzavretie

licenčnej zmluvy medzi sťažovateľom (ako príslušnou a jedinou zákonnou OKS na dané

predmety autorskoprávnej ochrany) a žalovaným (ako používateľom predmetov

autorskoprávnej ochrany pri káblovej retransmisií), pasivita žalovaného a zneužívanie jeho

postavenia (vysiela a neplatí s tým spojené poplatky).

- Osvedčenie používania predmetov autorskoprávnej ochrany so strany žalovaného

(prostredníctvom výkonu káblovej retransmisie, vysielania a šírenia audiovizuálnych diel)

bez uhradenia zákonných nárokov subjektom, ku ktorým sťažovateľ vykonáva povinnú

kolektívnu správu práv.

- Osvedčenie skutočnosti, že zo strany žalovaného nedošlo k podaniu návrhu podľa

§ 165 ods. 8 AZ a zároveň nedošlo z jeho strany k splneniu zákonnej povinnosti ukladať

peňažné prostriedky niektorým zo spôsobov podľa a .“.

II.

8. Podľa ústavný súd (každý) návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

10. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

11. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a listiny, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu (bod 4), ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

(bod 3), založená na nesúhlase sťažovateľa s výkladom zákonných ustanovení

pojednávajúcich o nariaďovaní neodkladných opatrení vo veciach práva duševného

vlastníctva ( a ) krajským súdom, pretože podľa jeho názoru odporuje

komunitárnemu právu, konkrétne čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice (body 6 a 7).

Sťažovateľ požaduje korekciu tohto výkladu ústavným súdom na účel ustálenia

rozhodovacej praxe všeobecných súdov.

12. Vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi ústavný súd konštatuje,

že rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia možno považovať

za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa (porov.

, , , ). Hoci je posúdenie

podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia predovšetkým vecou všeobecných súdov

( ), aj v takomto konaní musia byť dodržané minimálne požiadavky

zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu. Predpokladom pre záver o porušení

základných práv a slobôd sťažovateľa je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo

odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného súdu, napr. v konaní o veci samej

(porov. , ). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany

ústavnosti ( ) sa tak nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí

o neodkladných opatreniach v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností

účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (porov. m. m. ),

resp. kde s ohľadom na charakter konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže

toto zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí

zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (porov. m. m. ).

13. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (2016/C 202/01) na účely

výkonu právomocí Európskej únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia,

odporúčania a stanoviská. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,

a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód

ponecháva vnútroštátnym orgánom.

14. Z uvedeného vyplýva, že smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho

práva sú (na rozdiel od nariadení) typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým

osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch. Citované ustanovenie

primárneho práva Európskej únie vysiela zrozumiteľné posolstvo vnútroštátnym orgánom

členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon ich vrchnostenských kompetencií, ktorý

zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou. Inými slovami, ide tu o povinnosť

naplniť vôľu únijného tvorcu smernice vnútroštátnymi právnymi prostriedkami.

15. Podľa bodu 10 preambuly k smernici cieľom tejto smernice je priblížiť právne

poriadky tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany

na vnútornom trhu. Uvedené nadväzuje na potrebu aproximácie legislatívy členských štátov

pre riadne fungovanie vnútorného trhu (bod 9 preambuly k smernici).

16. Podľa čl. 3 ods. 1 smernice členské štáty stanovia opatrenia, postupy

a prostriedky právnej nápravy potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného

vlastníctva, ktorých sa týka táto smernica. Tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej

nápravy musia byť spravodlivé a nestranné a nesmú byť zbytočne zložité alebo nákladné

alebo mať za následok príliš dlhé lehoty alebo neoprávnené prieťahy.

17. Podľa čl. 3 ods. 2 smernice tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy

musia byť účinné, primerané a odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa

predišlo vytváraniu prekážok zákonného obchodu a musia stanovovať záruky proti ich

zneužívaniu.

18. Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány

na návrh navrhovateľa mohli vydať proti údajnému porušovateľovi príkaz na vykonanie

predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek bezprostrednému porušeniu práva

duševného vlastníctva, alebo zakázať a v prípade potreby s možnosťou uložiť opakovanú

pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva alebo podmieniť také

pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv.

19. Podľa čl. 9 ods. 3 smernice súdne orgány majú v súvislosti s opatreniami

uvedenými v odsekoch 1 a 2 právomoc požiadať navrhovateľa, aby poskytol akýkoľvek

dostupný dôkazný materiál, aby sa dostatočne presvedčili, že navrhovateľ je vlastníkom

práv a že právo navrhovateľa sa porušuje, alebo že také porušenie hrozí.

20. Podľa čl. 9 ods. 4 smernice členské štáty zabezpečia, aby predbežné opatrenia

uvedené v odsekoch 1 a 2 mohli byť vo vhodných prípadoch prijaté bez toho, aby bol

odporca vypočutý, najmä ak by akékoľvek omeškanie spôsobilo vlastníkovi práv

nenapraviteľnú ujmu. V takom prípade o tom budú účastníci bezodkladne informovaní,

a to najneskôr po vykonaní opatrení. Na návrh odporcu sa uskutoční preskúmanie, vrátane

práva na vypočutie, v primeranej dobe po oznámení opatrení s cieľom rozhodnúť, či tieto

opatrenia budú pozmenené, zrušené alebo potvrdené.

22. Podľa čl. 9 ods. 6 smernice príslušné súdne orgány môžu predbežné opatrenia

uvedené v odsekoch 1 a 2 podmieniť zložením dostatočnej kaucie alebo inej záruky

zo strany navrhovateľa určenej na zabezpečenie náhrady za akúkoľvek ujmu, ktorú utrpí

odporca tak, ako je stanovené v odseku 7.

23. Podľa čl. 9 ods. 7 smernice ak sú predbežné opatrenia zrušené alebo

ak sú premlčané v dôsledku nejakého skutku alebo opomenutia zo strany navrhovateľa,

alebo ak sa následne zistí, že nedošlo k porušeniu alebo k hrozbe porušenia práva

duševného vlastníctva, súdne orgány majú právomoc na návrh odporcu nariadiť

navrhovateľovi, aby poskytol odporcovi primeranú náhradu za akúkoľvek škodu spôsobenú

týmito opatreniami.

24. Európska komisia v usmernení k niektorým aspektom smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva

z 29. novembra 2017 konštatovala, že sa v nej «uvádza minimálny, zato však štandardný

súbor opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy, ktorými sa umožňuje účinné

občianskoprávne presadzovanie práv duševného vlastníctva. Cieľom smernice je priblížiť

vnútroštátne právne poriadky tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň

ochrany na vnútornom trhu...

Všeobecnou povinnosťou je podľa smernice zabezpečenie opatrení, postupov

a prostriedkov právnej nápravy potrebných na presadzovanie práv duševného vlastníctva.

Tie sú „spravodlivé a nestranné“ a nesmú byť „zbytočne zložité alebo nákladné alebo mať

za následok príliš dlhé lehoty alebo neoprávnené prieťahy“. Musia byť aj účinné, primerané

a odradzujúce, nesmú predstavovať prekážky obchodu a musia stanovovať záruky proti

zneužívaniu (článok 3 ods. 1 a 2). Okrem toho by sa tieto opatrenia, postupy a prostriedky

právnej nápravy mali v každom prípade určovať tak, aby umožňovali riadne zohľadnenie

osobitných charakteristík daného prípadu, a to aj osobitných znakov každého práva

duševného vlastníctva, a v prípade potreby aj úmyselnej alebo neúmyselnej povahy

porušenia. S cieľom zabezpečiť vyvážené využívanie systému občianskoprávneho

presadzovania práv duševného vlastníctva by príslušné súdne orgány preto mali

vo všeobecnosti pri zvažovaní stanovenia opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy

uvedených v smernici posudzovať prípady jednotlivo...

Vo všetkých prípadoch, v ktorých sa vykladajú a uplatňujú ustanovenia smernice

a v ktorých ide o rôzne kolízne základné práva chránené v právnom poriadku EÚ,

by sa malo zabezpečiť nastolenie spravodlivej rovnováhy, pokiaľ ide o zásadu

proporcionality...

V smernici sa stanovujú dva druhy súdnych príkazov. Po prvé, podľa článku 9 ods. 1

písm. a) sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby mali nositelia práv príležitosť navrhnúť

príkaz na vykonanie predbežného opatrenia proti porušovateľovi alebo sprostredkovateľovi.

Cieľom takýchto súdnych príkazov je zabrániť bezprostrednému porušeniu práv alebo

zakázať ďalšie porušovanie. Po druhé, podľa článku 11 sú členské štáty povinné zabezpečiť,

aby mohli príslušné súdne orgány v konaniach vo veci samej vydať súdny príkaz buď proti

porušovateľovi s cieľom zakázať ďalšie porušovanie, alebo proti sprostredkovateľovi, aby

ukončil porušovanie alebo zabránil ďalšiemu porušovaniu...

Aj keď rozsah pôsobnosti súdneho príkazu, ktorý navrhovateľ považuje za primeraný

na zabránenie bezprostrednému porušeniu práv alebo zastavenie prebiehajúceho

porušovania, určí najskôr navrhovateľ vo svojom návrhu, o uvedenom návrhu rozhoduje

príslušný súdny orgán. Príslušný súdny orgán preto určuje aj opatrenia (ak existujú), ktoré

bude musieť prijať odporca. Daný súdny orgán by mal posúdiť uplatňovanie na základe

riadneho zohľadnenia osobitných charakteristík daného prípadu a každý vydaný súdny

príkaz musí byť v súlade so zásadou proporcionality a s ostatnými všeobecnými

požiadavkami stanovenými v článku 3, ako aj s uplatniteľnými základnými právami.

Z toho vyplýva, že príslušný súdny orgán by nemal vydávať súdne príkazy,

na základe ktorých sa vyžaduje prijatie opatrení presahujúcich to, čo je primerané

a nevyhnutné vzhľadom na skutkovú podstatu a okolnosti predmetného prípadu s cieľom

zabrániť bezprostrednému porušeniu práva alebo zakázať jeho ďalšie porušovanie. Každý

súdny príkaz by tak mal mať potrebný účinok, ale aj minimálny rozsah pôsobnosti potrebný

na dosiahnutie tohto cieľa. Nie je potrebné, aby opatrenia, ktoré sa vyžadujú v súdnom

príkaze, viedli k úplnému skončeniu porušovania práv duševného vlastníctva; za určitých

okolností môže stačiť, keď sa nimi sťaží konanie, ktorým sa porušujú práva, alebo sa

od takého konania do veľkej miery odradí. Adresát súdneho príkazu by zároveň nemal

znášať neprimerané náklady...

Uložené opatrenia musia byť dostatočne presné a účinné, pričom sa nevyžaduje, aby

sa opatrením zabezpečilo ukončenie porušovania práv. V tejto súvislosti by sa malo

zabezpečiť dodržanie základných práv všetkých zúčastnených strán, a to aj vrátane tých

tretích strán, ktoré môžu byť dotknuté opatreniami prijatými s cieľom dodržať požiadavky

súdneho príkazu...».

25. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že z čl. 9 ods. 1 písm. a)

smernice nevyplýva povinnosť členským štátom nariadiť súdnym orgánom povinnosť

pri porušovaní práv duševného vlastníctva zvoliť konkrétny postup riešenia sporu, ale

povinnosť zabezpečiť takú kvalitu platnej (vnútroštátnej) právnej úpravy, ktorá bude

rešpektovať cieľ sledovaný smernicou, ktorým je zabránenie bezprostrednému porušeniu

práv nositeľov alebo zakázanie ich ďalšieho porušovania. V tejto súvislosti je na všeobecné

súdy rozhodujúce v konkrétnych prípadoch kladená (okrem iných aj) požiadavka

zabezpečenia nastolenia spravodlivej rovnováhy, pokiaľ ide o zásadu proporcionality.

26. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na

to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach

vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd (, , ,

, , ). Ústavný súd taktiež už viackrát akcentoval,

že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu

zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý,

ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (, ,

). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom

právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia

jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov

zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych

prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód

právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna

z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali

navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu

právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne

potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením

zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov

vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ).

Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)

a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch

nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho

napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom

(m. m. ).

27. Súdny dvor vo veci Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01) zdôraznil,

že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade

týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba

na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne

právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie

k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115). Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých

okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho

právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho

práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu

a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd

povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116).

28. Prijatím sa zmenila koncepcia právnej úpravy

predbežných opatrení podľa , podľa ktorej bolo cieľom

predbežných opatrení dočasne upraviť pomery účastníkov konania a následne rozhodnúť

vo veci samej, resp. eliminovať ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa

od doterajšej koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení

navrhovaných opatrení nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa § 336

ods. 1 môže súd pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku

uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej.

Ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov

medzi stranami, súd túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie

neodkladného opatrenia, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330

ods. 2 ), na rozdiel od úpravy podľa , pri ktorej

dočasnosť predbežných opatrení vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo

totožný s výrokom vo veci samej. Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať

len po určený čas ( ). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas,

na ktorý bolo nariadené ( ).

29. Podľa neodkladným opatrením môže súd nariadiť strane,

aby sa zdržala konania, ktorým ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva.

Citované ustanovenie systematicky predchádza ustanoveniu ,

podľa ktorého sa sťažovateľ domáhal nariadenia zloženia zábezpeky do úschovy súdu

na náhradu škody alebo inej ujmy žalovanej.

30. Ústavný súd konštatuje, že ani v tomto prípade nemá dôvod odchýliť sa

od svojho meritórneho postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich

sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnené (bod 2). Napadnuté uznesenie krajského

súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich

na prvostupňové konanie, pričom jeho preskúmaním ústavný súd nezistil, že by tieto závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu, a teda nerešpektovala účel smernice.

31. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a

listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2018