Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 408/2018
PDF · 270.83 KB
No categories available
IV. ÚS 408/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou
AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 217/2017-141 z 8. novembra 2017 a jeho postupom
v tomto konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. januára 2018 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 15 Co 217/2017-141 z 8. novembra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)
a jeho postupom v tomto konaní.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) uznesením č. k. 14 Ca 8/2017-36 z 9. júna 2017 zamietol návrh sťažovateľa
na vydanie neodkladného opatrenia podľa § 342 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Civilný sporový poriadok“ alebo
„CSP“), ktorým sa sťažovateľ domáhal, aby súd uložil žalovanému zložiť do úschovy
požadovanú peňažnú zábezpeku. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením
č. k. 15 Co 217/2017-141 z 8. novembra 2017 prvostupňové uznesenie okresného súdu
potvrdil.
3. Sťažovateľ namieta formalistické posúdenie veci a formalistický postup
odvolacieho súdu, ktorý sa nezaoberal podstatnými právnymi ani skutkovými otázkami
a porušil tak v petite označené práva sťažovateľa. Podľa sťažovateľa dospel okresný súd
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V sťažnosti k tomu uvádza: „Za porušenie práva na účinný prostriedok
nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru, porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
Dohovoru a porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sťažovateľ
považuje najmä:
- postup súdu, keď neaplikoval na vec sa vzťahujúce ustanovenia Autorského zákona
(najmä § 148, § 165 ods. 1, ods. 8 až 10, § 169 ods. 4 AZ) pričom súd má zo zákona (čl. 16
ods. 1 CSP) postupovať a rozhodovať v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi,
pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu (vzťah CSP a AZ),
- výklad ustanovenia § 342 ods. 1 CSP vyložil odvolací v rozpore s gramatickým
výkladom tohto zákona, v rozpore s účelom a zmyslom Smernice, na základe ktorej bola
osobitná úprava neodkladných opatrení v oblasti práv duševného vlastníctva do CSP
transponovaná,
- postup a nesprávny výkladom osobitného procesného ustanovenia pre vydanie
neodkladných opatrení v oblasti práv duševného vlastníctva zo strany odvolacieho súdu,
ktorý vychádzal z chápania inštitútu dnes už neúčinného predbežného opatrenia, cez ktorý
sa nevie premostiť a aplikovať aktuálne, platné, procesné právo, čím poprel zmysel a účel
osobitnej úpravy v zmysle § 341 a § 342 CSP, ktorá má svoje procesné a hmotnoprávne
špecifiká, je dôsledkom transpozície Smernice. Ide o úpravu novú, odlišnú od predbežných
opatrení podľa predchádzajúceho súdneho poriadku, ktorý takúto úpravu nepoznal.“
4. Podľa sťažovateľa bolo odvolacie konanie „hrubou ignoráciou práva, kedy
z odôvodnenia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd nemal ujasnené základné
poznatky autorského práva a jednotlivých inštitútov, ktoré následne nesprávne posudzoval
a o nich rozhodoval.“.
5. Interpretáciu práva zo strany odvolacieho súdu považuje sťažovateľ za svojvoľnú,
absurdnú a šikanóznu, v rozpore s normami, cieľom a účelom právnej úpravy obsiahnutej
v Civilnom sporovom poriadku, ako aj v právnej teórii, v rozpore s transponovanou
smernicou 2004/48/ES a súvisiacim hmotným právom. Ako ďalej tvrdí, viaceré závery
odvolacieho súdu sú „ústavne neudržateľné s poukazom na ich rozpor s požiadavkou
zohľadňovania vzájomnej súvislosti medzi procesnou a hmotnoprávnou úpravou, rozpor
s platnou hmotnoprávnou úpravou použitia predmetov ochrany, spojenej s oprávnením ich
použitia odo dňa podania určovacej žaloby používateľom (§ 165 ods. 8 Autorského zákona),
čo je spojené so splnením ďalších povinností používateľom t.j. ukladanie peňažných
prostriedkov za používanie predmetov ochrany podľa § 168 ods. 9 písm. a) a písm. b)
Autorského zákona, a táto povinnosť vyplýva z § 165 ods. 10 Autorského zákona.
Ak používateľ nepodal žalobu podľa § 165 ods. 9 a 10 AZ a neplní tieto povinnosti, bolo na
mieste vydanie navrhovaného neodkladného opatrenia v zmysle § 342 ods. 1 CSP. Odvolací
súd namiesto toho uviedol záver, že sťažovateľ neosvedčil vznik škody. S poukazom na
argumentáciu v úvode tejto sťažnosti nie je jasné, mal podľa názoru odvolacieho súdu
sťažovateľ osvedčovať na vhodnosť vydania neodkladného opatrenia ako to, že zo strany
porušovateľa došlo k neuzavretiu licenčnej zmluvy, nepodania žaloby podľa § 165 ods. 8 AZ
o určenie obsahu licenčnej zmluvy a nahradenia vôle ju čo viac uzavrieť, neuzavretie
dohody so sťažovateľom ako OKS o skladaní finančných prostriedkov na účet sťažovateľa
podľa § 165 ods. 9 písm. a) AZ ak zároveň žalovaný porušuje práva duševného vlastníctva
(šírením káblovou retransmisiou) a ani nepreukázanie skladania finančných prostriedkov
jedným so spôsobov podľa § 165 ods. 9 písm. b) AZ. Podmienky a dôsledky neodkladného
opatrenia vydaného podľa § 342 ods. 1 CSP sú upravené v § 342 ods. 2, 3 CSP a sú totožné
s úpravou v § 165 ods. 9 AZ, v ktorej sú formulované ako právna povinnosť porušovateľa.“.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po
predbežnom prerokovaní veci uznesením prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po konaní
vo veci samej vydal tento nález:
„Uznesením a postupom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/217/2017-141
zo dňa 8.11.2017 boli porušené sťažovateľove základné práva a slobody podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné práva a slobody podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/217/2017-141 zo dňa 8.11.2017
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na nové rozhodnutie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 4.008,96 €,
ktoré je povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu
“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
10. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého
vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
11. Kľúčová námietka sťažovateľa uplatnená v sťažnosti sa týka nesprávneho
výkladu a aplikácie príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku týkajúcich sa
nariadenia neodkladného opatrenia vo veciach duševného vlastníctva okresným súdom, ako
aj odvolacím súdom, ktorý napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.
Interpretácia a aplikácia procesného práva zo strany krajského súdu nezohľadnila relevantnú
právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení neskorších
predpisov a je podľa neho formalistická, arbitrárna a nezohľadňujúca vzájomné súvislosti
medzi procesnou a hmotnoprávnou úpravou.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 listiny) a obsahom práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,
že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu
sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich
namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.
16. Sťažovateľom napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené uznesenie
okresného súdu, ktorým súd zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného
opatrenia, ktorým sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zložiť do úschovy
požadovanú peňažnú zábezpeku. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil,
pretože ho považoval vo výroku za vecne správne a stotožnil sa aj s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia.
17. Krajský súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoje rozhodnutie takto:
„7. Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvej inštancie odvolací súd pripomína, že
pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie
(§ 329 ods. 2 C.s.p.). Neodkladné opatrenie môže súd nariadiť iba za predpokladu, ak
sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Neodkladné opatrenie plní
funkciu prostriedku regulujúceho právne vzťahy na obdobie po jeho vydaní a má preto
výrazný preventívny zmysel i účinok, ktorý v naliehavých prípadoch môže zamedziť i vzniku
škody alebo inej ujmy a ak k nej došlo, neodkladným opatrením je možné zabrániť jej
rozširovaniu.
8. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia (po 1.7.2016) či už v konaní podľa
Civilného sporového poriadku, ale aj podľa Civilného mimosporového poriadku, má
obsahovať náležitosti uvedené v stanovení § 326 C.s.p. (opísanie rozhodujúcich skutočností
odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude
ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku,
ktorému sa má poskytnúť ochrana), spolu s pripojením listín, na ktoré sa odvoláva.
9. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie v napadnutom
uznesení, že žalobca nepreukázal (ani len neosvedčil) naliehavú potrebu nariadenia
neodkladného opatrenia spočívajúceho v bezodkladnej úprave pomerov medzi stranami
sporu, pretože iba tvrdil, že zo strany žalovaného dochádza k porušovaniu autorských práv
a že neplatí odmeny autorov a producentov, ktorých on zastupuje, čím hrubo porušuje
práva nositeľov autorských práv, ktorým vzniká škoda, pričom zložená finančná zábezpeka
vo výške 620.550,- € do úschovy súdu má slúžiť ako náhrada škody za obdobie od 1.1.2016
do 31.3.2017 do právoplatného skončenia veci samej bez osvedčenia uvedených
skutočností.
10. Cieľom neodkladného opatrenia je rýchlo a pružne vyriešiť situáciu, keď je
potrebný okamžitý zásah súdu, pričom záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv
je vyjadrený aj v menej striktných požiadavkách na formu neodkladného opatrenia. Potreba
bezodkladnej úpravy pomerov (právnych vzťahov) strán sporu tak zahŕňa prvok
naliehavosti a nevyhnutnosti. Účelom neodkladného opatrenia je okamžite dočasne vytvoriť
stav, kedy k porušovaniu alebo ohrozeniu práv strany, ktorá súdnu ochranu požaduje,
nebude dochádzať. Zloženie zábezpeky na náhradu škody, resp. inej ujmy požadovanej
žalobcom, tento cieľ nenaplní, pretože žalobca sám uviedol, že má obavu, že žalovaný bude
aj naďalej zasahovať do autorských práv ich nositeľov používaním audiovizuálnych diel
a audiovizuálnych záznamov káblovou retransmisiou. Žalobca tak nepreukázal, ani
netvrdil, že uložením povinnosti žalovanému zložiť do úschovy súdu finančnú zábezpeku,
dôjde k takej úprave pomerov strán sporu, že do skončenia konania vo veci samej nebude
dochádzať k vzniku ďalšej škody.
11. Žalobca sa domáha nariadenia neodkladného opatrenia podľa ustanovenia § 342
ods. 1 C.s.p., podľa ktorého navrhovateľ neodkladného opatrenia môže navrhnúť, aby ten,
kto ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva, mohol namiesto zdržania sa
takého konania zložiť zábezpeku do úschovy súdu na náhradu škody alebo inej ujmy
vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva. O výške
zábezpeky rozhodne súd uznesením, v ktorom určí výšku zábezpeky, ako aj lehotu, v ktorej je
potrebné zábezpeku zložiť.
12. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že v prípade, ak je ohrozené alebo
porušené právo duševného vlastníctva, navrhovateľ neodkladného opatrenia môže
navrhnúť, aby žalovaný namiesto zdržania sa konania ohrozujúceho alebo porušujúceho
právo duševného vlastníctva, zložil zábezpeku do úschovy súdu za účelom náhrady škody
alebo inej ujmy vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva.
Žalobcovi sa priznáva dispozičné oprávnenie spočívajúce v tom, že sa môže rozhodnúť, či
bude v žalobnom petite žiadať, aby súd neodkladným opatrením uložil tomu, kto ohrozuje
alebo porušuje právo duševného vlastníctva, povinnosť zdržať sa konania, ktorým sa
porušuje alebo ohrozuje právo duševného vlastníctva, alebo sa rozhodne navrhnúť, aby ten,
kto ohrozuje alebo porušuje práva duševného vlastníctva, mohol namiesto splnenia tejto
povinnosti zložiť do úschovy súdu zábezpeku určenú na náhradu ujmy vzniknutú porušením
alebo ohrozením práva duševného vlastníctva. Výber z uvedenej alternatívy je pritom na
žalovanom. Žalobca návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia žiadal iba o uloženie
povinnosti žalovanému, ktorý, podľa jeho názoru, porušuje, ohrozuje, práva duševného
vlastníctva, zložiť do úschovy súdu zábezpeku určenú na náhradu ujmy (škody), ktorá mu
vznikla v období od 1.1.2016 do 31.3.2017 bez toho, aby zároveň žiadal, aby bola
žalovanému uložená povinnosť zdržať sa konania, ktorým porušuje, ohrozuje práva
duševného vlastníctva, tak ako tvrdí. Vo veciach práv duševného vlastníctva sa má
neodkladným opatrením v prvom rade zamedziť rušiteľovi v pokračovaní konania, ktorým
porušuje alebo ohrozuje práva duševného vlastníctva, a tým sa zamedzí, aby dochádzalo
k ďalšej hroziacej škode alebo inej ujme s tým, že je tu zároveň daná možnosť
nepokračovania v tejto činnosti zložením zábezpeky, ktorou sa zabezpečí vymožiteľnosť
hroziacej škody alebo inej ujmy. Odvolací súd dodáva, že nie je ani len osvedčené, že
k vzniku škody v danej veci už došlo, pričom zábezpeka (kaucia) slúži na krytie
potenciálnych škôd, ktoré vzniknú úmyselným konaním žalovaného a predstavujú tak
alternatívu nariadenia neodkladného opatrenia.
13. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu
žalobcu, že žalobca ani len neosvedčil, že by zastupoval na základe zmlúv o zastúpení
konkrétnych nositeľov autorských práv, ani konkrétne predmety ochrany a použitie
konkrétnych audiovizuálnych diel a audiovizuálnych záznamov žalovaným v rozhodnom
období, čím neosvedčil dôvodnosť svojho nároku požadovaného navrhovaným neodkladným
opatrením.
14. Žalobca nepreukázal, či žalovanému zaslal návrh Hromadnej licenčnej zmluvy,
v ktorej sú uvedené podmienky používania audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou, či
túto zmluvu sám podpísal, dokedy mu plynula lehota na vyjadrenie, alebo podpísanie tejto
zmluvy. Odvolací súd poukazuje na to, že zmluva predstavuje dvojstranný alebo viacstranný
právny úkon, na základe ktorého dochádza k vzniku, zmene alebo zániku súkromnoprávnych
vzťahov. Zmluva vzniká na základe zhodného prejavu vôle zúčastnených osôb. Podmienkou
právnej účinnosti návrhu ako jednostranného právneho úkonu je to, že je adresovaný
individuálne určenej osobe, keďže určenie zmluvných strán patrí medzi podstatné náležitosti
každej zmluvy. V danej veci však tieto náležitosti splnené neboli, nakoľko žalobca
neosvedčil, že návrh Hromadnej licenčnej zmluvy, ktorú priložil k návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia bola adresovaná žalovanému, v tejto zmluve absentuje údaj
o prevádzkovateľovi retransmisie (náležitosť osoby) a chýba v nej podpis žalobcu.
15. Neopodstatnené je aj tvrdenie žalobcu, že napadnuté uznesenie je
nepreskúmateľné, resp. arbitrárne, pretože odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie uznesenia v ustanovení § 236 C.s.p.,
keď podľa názoru odvolacieho súdu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s nárokom
žalobcu uplatnenom navrhovaným neodkladným opatrením, a preto jeho námietka týkajúca
sa nepreskúmateľnosti, resp. arbitrámosti napadnutého uznesenia, je absolútne
neopodstatnená.“
18. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
19. Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento
výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(I. ÚS 19/02, I. ÚS 226/03, I. ÚS 50/04).
20. Ústavnému súdu neprislúcha ingerovať do výkladu zákonov a podzákonných
noriem uskutočneného všeobecnými súdmi, avšak to platí za predpokladu, že tento výklad
nie jej arbitrárny a odôvodnenie súdneho rozhodnutia dáva odpoveď na všetky relevantné
okolnosti predložené účastníkmi konania (IV. ÚS 296/09, m. m. II. ÚS 122/05).
21. Uvedené princípy platia aj v prípade interpretácie právnej úpravy vzťahujúcej sa
na proces nariadenia neodkladného opatrenia. Ústavný súd v tejto súvislosti prízvukuje, že
podobne ako v prípade inštitútu predbežného opatrenia aj posúdenie podmienok
na nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142
ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa preto
nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o nariadení neodkladného opatrenia,
keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré
do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (podobne
IV. ÚS 82/09). Posudzovanie problematiky neodkladných opatrení ústavným súdom môže
prísť do úvahy zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
o jeho nariadení alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie len za celkom výnimočných
okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných
opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému
excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (podobne
IV. ÚS. 178/2010).
22. Ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa o arbitrárnom
a formalistickom postupe odvolacieho súdu, ktorý vyslovil názor, že zo strany sťažovateľa
neboli osvedčené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali naliehavosť a potrebu
bezodkladnej úpravy pomerov sporových strán formou požadovaného neodkladného
opatrenia. Ustanovenie § 342 CSP upravuje osobitný druh neodkladného opatrenia
vo veciach duševného vlastníctva, avšak realizuje sa v spojení s § 325 ods. 1 CSP, ktoré
vymedzuje všeobecné predpoklady nariadenia neodkladného opatrenia. Všeobecný súd
preto preskúmava okolnosti vzájomného vzťahu strán v spore a zisťuje skutočnosti, ktoré by
potvrdzovali, že je potrebné bezodkladne upraviť pomery, alebo vzbudzovali obavu, že
exekúcia bude ohrozená. Tieto skutočnosti musí osvedčiť navrhovateľ neodkladného
opatrenia, na ktorom spočíva dôkazné bremeno. Zároveň musí preukázať aj naliehavosť
a nevyhnutnosť nariadenia neodkladného opatrenia. Záver všeobecných súdov, že
sťažovateľ neosvedčil základné skutočnosti umožňujúce prijať záver o pravdepodobnosti
nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ani nebezpečenstvo hroziacej ujmy, po posúdení
všetkých skutočností a okolností prípadu nie je možné posúdiť ako ústavný exces, ktorý
porušuje princípy spravodlivého procesu.
23. Ústavný súd sa nestotožňuje ani s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej všeobecné
súdy nemali právomoc posudzovať otázku, či sťažovateľ zastupuje konkrétnych autorov
audiovizuálnych diel alebo výrobcov audiovizuálnych záznamov, ktorých audiovizuálne
diela alebo audiovizuálne záznamy žalovaný používal v predmetnom období, keďže táto
otázka súvisí s posúdením opodstatnenosti požadovaného neodkladného opatrenia.
24. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to,
aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní
nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov
vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,
ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
25. S prihliadnutím na citované časti napadnutých uznesení krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že jeho závery považuje za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky
arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia dalo jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa odvolací súd spravoval pri potvrdení
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Uplatnený spôsob interpretácie a aplikácie príslušných
ustanovení právnych predpisov podľa názoru ústavného súdu nemohol neprípustným
spôsobom zasiahnuť do základných práv sťažovateľa
26. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia a aplikácia príslušných
ustanovení Civilného sporového poriadku všeobecnými súdmi takéto nedostatky
nevykazuje, a preto odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom
prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu práva na účinný opravný prostriedok podľa
čl. 13 ods. 1 dohovoru
27. V súlade s čl. 13 ods. 1 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto
dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
28. K sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 ods. 1 dohovoru,
ktorým sa zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy, ústavný súd zdôrazňuje, že
v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa citované
ustanovenie vzťahuje výlučne na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať
pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom
(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988, bod 52).
29. Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo
akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom
v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva
vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie
(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (III. ÚS 38/05).
30. Vzhľadom na dôvody zakladajúce odmietnutie sťažnosti v časti namietajúcej
porušenie sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením čl. 13 dohovoru a skutkovým stavom popísaným v sťažnosti, ktorý
by mohol reálne zakladať dôvod na vyslovenie porušenia tohto práva po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júla 2018