Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 408/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou

AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

právnu ochranu podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -141 z 8. novembra 2017 a jeho postupom

v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. januára 2018 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -141 z 8. novembra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)

a jeho postupom v tomto konaní.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) uznesením č. k. -36 z 9. júna 2017 zamietol návrh sťažovateľa

na vydanie neodkladného opatrenia podľa Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“ alebo

„CSP“), ktorým sa sťažovateľ domáhal, aby súd uložil žalovanému zložiť do úschovy

požadovanú peňažnú zábezpeku. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením

č. k. -141 z 8. novembra 2017 prvostupňové uznesenie okresného súdu

potvrdil.

3. Sťažovateľ namieta formalistické posúdenie veci a formalistický postup

odvolacieho súdu, ktorý sa nezaoberal podstatnými právnymi ani skutkovými otázkami

a porušil tak v petite označené práva sťažovateľa. Podľa sťažovateľa dospel okresný súd

k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. V sťažnosti k tomu uvádza: „Za porušenie práva na účinný prostriedok

nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru, porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

Dohovoru a porušenie práva na súdnu ochranu podľa SR sťažovateľ

považuje najmä:

- postup súdu, keď neaplikoval na vec sa vzťahujúce ustanovenia Autorského zákona

(najmä § 148, § 165 ods. 1, ods. 8 až 10, § 169 ods. 4 AZ) pričom súd má zo zákona (čl. 16

ods. 1 ) postupovať a rozhodovať v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi,

pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu (vzťah a AZ),

- výklad ustanovenia vyložil odvolací v rozpore s gramatickým

výkladom tohto zákona, v rozpore s účelom a zmyslom Smernice, na základe ktorej bola

osobitná úprava neodkladných opatrení v oblasti práv duševného vlastníctva do

transponovaná,

- postup a nesprávny výkladom osobitného procesného ustanovenia pre vydanie

neodkladných opatrení v oblasti práv duševného vlastníctva zo strany odvolacieho súdu,

ktorý vychádzal z chápania inštitútu dnes už neúčinného predbežného opatrenia, cez ktorý

sa nevie premostiť a aplikovať aktuálne, platné, procesné právo, čím poprel zmysel a účel

osobitnej úpravy v zmysle a , ktorá má svoje procesné a hmotnoprávne

špecifiká, je dôsledkom transpozície Smernice. Ide o úpravu novú, odlišnú od predbežných

opatrení podľa predchádzajúceho súdneho poriadku, ktorý takúto úpravu nepoznal.“

4. Podľa sťažovateľa bolo odvolacie konanie „hrubou ignoráciou práva, kedy

z odôvodnenia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd nemal ujasnené základné

poznatky autorského práva a jednotlivých inštitútov, ktoré následne nesprávne posudzoval

a o nich rozhodoval.“.

5. Interpretáciu práva zo strany odvolacieho súdu považuje sťažovateľ za svojvoľnú,

absurdnú a šikanóznu, v rozpore s normami, cieľom a účelom právnej úpravy obsiahnutej

v , ako aj v právnej teórii, v rozpore s transponovanou

smernicou 2004/48/ES a súvisiacim hmotným právom. Ako ďalej tvrdí, viaceré závery

odvolacieho súdu sú „ústavne neudržateľné s poukazom na ich rozpor s požiadavkou

zohľadňovania vzájomnej súvislosti medzi procesnou a hmotnoprávnou úpravou, rozpor

s platnou hmotnoprávnou úpravou použitia predmetov ochrany, spojenej s oprávnením ich

použitia odo dňa podania určovacej žaloby používateľom (§ 165 ods. 8 Autorského zákona),

čo je spojené so splnením ďalších povinností používateľom t.j. ukladanie peňažných

prostriedkov za používanie predmetov ochrany podľa § 168 ods. 9 písm. a) a písm. b)

Autorského zákona, a táto povinnosť vyplýva z § 165 ods. 10 Autorského zákona.

Ak používateľ nepodal žalobu podľa § 165 ods. 9 a 10 AZ a neplní tieto povinnosti, bolo na

mieste vydanie navrhovaného neodkladného opatrenia v zmysle . Odvolací

súd namiesto toho uviedol záver, že sťažovateľ neosvedčil vznik škody. S poukazom na

argumentáciu v úvode tejto sťažnosti nie je jasné, mal podľa názoru odvolacieho súdu

sťažovateľ osvedčovať na vhodnosť vydania neodkladného opatrenia ako to, že zo strany

porušovateľa došlo k neuzavretiu licenčnej zmluvy, nepodania žaloby podľa § 165 ods. 8 AZ

o určenie obsahu licenčnej zmluvy a nahradenia vôle ju čo viac uzavrieť, neuzavretie

dohody so sťažovateľom ako OKS o skladaní finančných prostriedkov na účet sťažovateľa

podľa § 165 ods. 9 písm. a) AZ ak zároveň žalovaný porušuje práva duševného vlastníctva

(šírením káblovou retransmisiou) a ani nepreukázanie skladania finančných prostriedkov

jedným so spôsobov podľa § 165 ods. 9 písm. b) AZ. Podmienky a dôsledky neodkladného

opatrenia vydaného podľa sú upravené v , a sú totožné

s úpravou v § 165 ods. 9 AZ, v ktorej sú formulované ako právna povinnosť porušovateľa.“.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po

predbežnom prerokovaní veci uznesením prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po konaní

vo veci samej vydal tento nález:

„Uznesením a postupom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -141

zo dňa 8.11.2017 boli porušené sťažovateľove základné práva a slobody podľa čl. 46 ods. 1

, základné práva a slobody podľa Listiny

základných práv a slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -141 zo dňa 8.11.2017

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na nové rozhodnutie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 4.008,96 €,

ktoré je povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu

“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

10. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd

štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého

vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

11. Kľúčová námietka sťažovateľa uplatnená v sťažnosti sa týka nesprávneho

výkladu a aplikácie príslušných ustanovení týkajúcich sa

nariadenia neodkladného opatrenia vo veciach duševného vlastníctva okresným súdom, ako

aj odvolacím súdom, ktorý napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

Interpretácia a aplikácia procesného práva zo strany krajského súdu nezohľadnila relevantnú

právnu úpravu obsiahnutú v Autorský zákon v znení neskorších

predpisov a je podľa neho formalistická, arbitrárna a nezohľadňujúca vzájomné súvislosti

medzi procesnou a hmotnoprávnou úpravou.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa (ako aj listiny) a obsahom práva podľa

ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu

sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (), a preto ich

namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.

16. Sťažovateľom napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené uznesenie

okresného súdu, ktorým súd zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného

opatrenia, ktorým sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zložiť do úschovy

požadovanú peňažnú zábezpeku. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil,

pretože ho považoval vo výroku za vecne správne a stotožnil sa aj s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia.

17. Krajský súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoje rozhodnutie takto:

„7. Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvej inštancie odvolací súd pripomína, že

pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie

( ). Neodkladné opatrenie môže súd nariadiť iba za predpokladu, ak

sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Neodkladné opatrenie plní

funkciu prostriedku regulujúceho právne vzťahy na obdobie po jeho vydaní a má preto

výrazný preventívny zmysel i účinok, ktorý v naliehavých prípadoch môže zamedziť i vzniku

škody alebo inej ujmy a ak k nej došlo, neodkladným opatrením je možné zabrániť jej

rozširovaniu.

8. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia (po 1.7.2016) či už v konaní podľa

, ale aj podľa , má

obsahovať náležitosti uvedené v stanovení (opísanie rozhodujúcich skutočností

odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude

ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku,

ktorému sa má poskytnúť ochrana), spolu s pripojením listín, na ktoré sa odvoláva.

9. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie v napadnutom

uznesení, že žalobca nepreukázal (ani len neosvedčil) naliehavú potrebu nariadenia

neodkladného opatrenia spočívajúceho v bezodkladnej úprave pomerov medzi stranami

sporu, pretože iba tvrdil, že zo strany žalovaného dochádza k porušovaniu autorských práv

a že neplatí odmeny autorov a producentov, ktorých on zastupuje, čím hrubo porušuje

práva nositeľov autorských práv, ktorým vzniká škoda, pričom zložená finančná zábezpeka

vo výške 620.550,- € do úschovy súdu má slúžiť ako náhrada škody za obdobie od 1.1.2016

do 31.3.2017 do právoplatného skončenia veci samej bez osvedčenia uvedených

skutočností.

10. Cieľom neodkladného opatrenia je rýchlo a pružne vyriešiť situáciu, keď je

potrebný okamžitý zásah súdu, pričom záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv

je vyjadrený aj v menej striktných požiadavkách na formu neodkladného opatrenia. Potreba

bezodkladnej úpravy pomerov (právnych vzťahov) strán sporu tak zahŕňa prvok

naliehavosti a nevyhnutnosti. Účelom neodkladného opatrenia je okamžite dočasne vytvoriť

stav, kedy k porušovaniu alebo ohrozeniu práv strany, ktorá súdnu ochranu požaduje,

nebude dochádzať. Zloženie zábezpeky na náhradu škody, resp. inej ujmy požadovanej

žalobcom, tento cieľ nenaplní, pretože žalobca sám uviedol, že má obavu, že žalovaný bude

aj naďalej zasahovať do autorských práv ich nositeľov používaním audiovizuálnych diel

a audiovizuálnych záznamov káblovou retransmisiou. Žalobca tak nepreukázal, ani

netvrdil, že uložením povinnosti žalovanému zložiť do úschovy súdu finančnú zábezpeku,

dôjde k takej úprave pomerov strán sporu, že do skončenia konania vo veci samej nebude

dochádzať k vzniku ďalšej škody.

11. Žalobca sa domáha nariadenia neodkladného opatrenia podľa ustanovenia § 342

ods. 1 , podľa ktorého navrhovateľ neodkladného opatrenia môže navrhnúť, aby ten,

kto ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva, mohol namiesto zdržania sa

takého konania zložiť zábezpeku do úschovy súdu na náhradu škody alebo inej ujmy

vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva. O výške

zábezpeky rozhodne súd uznesením, v ktorom určí výšku zábezpeky, ako aj lehotu, v ktorej je

potrebné zábezpeku zložiť.

12. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že v prípade, ak je ohrozené alebo

porušené právo duševného vlastníctva, navrhovateľ neodkladného opatrenia môže

navrhnúť, aby žalovaný namiesto zdržania sa konania ohrozujúceho alebo porušujúceho

právo duševného vlastníctva, zložil zábezpeku do úschovy súdu za účelom náhrady škody

alebo inej ujmy vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva.

Žalobcovi sa priznáva dispozičné oprávnenie spočívajúce v tom, že sa môže rozhodnúť, či

bude v žalobnom petite žiadať, aby súd neodkladným opatrením uložil tomu, kto ohrozuje

alebo porušuje právo duševného vlastníctva, povinnosť zdržať sa konania, ktorým sa

porušuje alebo ohrozuje právo duševného vlastníctva, alebo sa rozhodne navrhnúť, aby ten,

kto ohrozuje alebo porušuje práva duševného vlastníctva, mohol namiesto splnenia tejto

povinnosti zložiť do úschovy súdu zábezpeku určenú na náhradu ujmy vzniknutú porušením

alebo ohrozením práva duševného vlastníctva. Výber z uvedenej alternatívy je pritom na

žalovanom. Žalobca návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia žiadal iba o uloženie

povinnosti žalovanému, ktorý, podľa jeho názoru, porušuje, ohrozuje, práva duševného

vlastníctva, zložiť do úschovy súdu zábezpeku určenú na náhradu ujmy (škody), ktorá mu

vznikla v období od 1.1.2016 do 31.3.2017 bez toho, aby zároveň žiadal, aby bola

žalovanému uložená povinnosť zdržať sa konania, ktorým porušuje, ohrozuje práva

duševného vlastníctva, tak ako tvrdí. Vo veciach práv duševného vlastníctva sa má

neodkladným opatrením v prvom rade zamedziť rušiteľovi v pokračovaní konania, ktorým

porušuje alebo ohrozuje práva duševného vlastníctva, a tým sa zamedzí, aby dochádzalo

k ďalšej hroziacej škode alebo inej ujme s tým, že je tu zároveň daná možnosť

nepokračovania v tejto činnosti zložením zábezpeky, ktorou sa zabezpečí vymožiteľnosť

hroziacej škody alebo inej ujmy. Odvolací súd dodáva, že nie je ani len osvedčené, že

k vzniku škody v danej veci už došlo, pričom zábezpeka (kaucia) slúži na krytie

potenciálnych škôd, ktoré vzniknú úmyselným konaním žalovaného a predstavujú tak

alternatívu nariadenia neodkladného opatrenia.

13. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu

žalobcu, že žalobca ani len neosvedčil, že by zastupoval na základe zmlúv o zastúpení

konkrétnych nositeľov autorských práv, ani konkrétne predmety ochrany a použitie

konkrétnych audiovizuálnych diel a audiovizuálnych záznamov žalovaným v rozhodnom

období, čím neosvedčil dôvodnosť svojho nároku požadovaného navrhovaným neodkladným

opatrením.

14. Žalobca nepreukázal, či žalovanému zaslal návrh Hromadnej licenčnej zmluvy,

v ktorej sú uvedené podmienky používania audiovizuálnych diel káblovou retransmisiou, či

túto zmluvu sám podpísal, dokedy mu plynula lehota na vyjadrenie, alebo podpísanie tejto

zmluvy. Odvolací súd poukazuje na to, že zmluva predstavuje dvojstranný alebo viacstranný

právny úkon, na základe ktorého dochádza k vzniku, zmene alebo zániku súkromnoprávnych

vzťahov. Zmluva vzniká na základe zhodného prejavu vôle zúčastnených osôb. Podmienkou

právnej účinnosti návrhu ako jednostranného právneho úkonu je to, že je adresovaný

individuálne určenej osobe, keďže určenie zmluvných strán patrí medzi podstatné náležitosti

každej zmluvy. V danej veci však tieto náležitosti splnené neboli, nakoľko žalobca

neosvedčil, že návrh Hromadnej licenčnej zmluvy, ktorú priložil k návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia bola adresovaná žalovanému, v tejto zmluve absentuje údaj

o prevádzkovateľovi retransmisie (náležitosť osoby) a chýba v nej podpis žalobcu.

15. Neopodstatnené je aj tvrdenie žalobcu, že napadnuté uznesenie je

nepreskúmateľné, resp. arbitrárne, pretože odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie uznesenia v ustanovení ,

keď podľa názoru odvolacieho súdu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s nárokom

žalobcu uplatnenom navrhovaným neodkladným opatrením, a preto jeho námietka týkajúca

sa nepreskúmateľnosti, resp. arbitrámosti napadnutého uznesenia, je absolútne

neopodstatnená.“

18. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ).

19. Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento

výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(, , ).

20. Ústavnému súdu neprislúcha ingerovať do výkladu zákonov a podzákonných

noriem uskutočneného všeobecnými súdmi, avšak to platí za predpokladu, že tento výklad

nie jej arbitrárny a odôvodnenie súdneho rozhodnutia dáva odpoveď na všetky relevantné

okolnosti predložené účastníkmi konania (, m. m. ).

21. Uvedené princípy platia aj v prípade interpretácie právnej úpravy vzťahujúcej sa

na proces nariadenia neodkladného opatrenia. Ústavný súd v tejto súvislosti prízvukuje, že

podobne ako v prípade inštitútu predbežného opatrenia aj posúdenie podmienok

na nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142

). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa preto

nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o nariadení neodkladného opatrenia,

keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré

do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (podobne

). Posudzovanie problematiky neodkladných opatrení ústavným súdom môže

prísť do úvahy zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

o jeho nariadení alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie len za celkom výnimočných

okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných

opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému

excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (podobne

IV. ÚS. 178/2010).

22. Ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa o arbitrárnom

a formalistickom postupe odvolacieho súdu, ktorý vyslovil názor, že zo strany sťažovateľa

neboli osvedčené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali naliehavosť a potrebu

bezodkladnej úpravy pomerov sporových strán formou požadovaného neodkladného

opatrenia. Ustanovenie upravuje osobitný druh neodkladného opatrenia

vo veciach duševného vlastníctva, avšak realizuje sa v spojení s , ktoré

vymedzuje všeobecné predpoklady nariadenia neodkladného opatrenia. Všeobecný súd

preto preskúmava okolnosti vzájomného vzťahu strán v spore a zisťuje skutočnosti, ktoré by

potvrdzovali, že je potrebné bezodkladne upraviť pomery, alebo vzbudzovali obavu, že

exekúcia bude ohrozená. Tieto skutočnosti musí osvedčiť navrhovateľ neodkladného

opatrenia, na ktorom spočíva dôkazné bremeno. Zároveň musí preukázať aj naliehavosť

a nevyhnutnosť nariadenia neodkladného opatrenia. Záver všeobecných súdov, že

sťažovateľ neosvedčil základné skutočnosti umožňujúce prijať záver o pravdepodobnosti

nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ani nebezpečenstvo hroziacej ujmy, po posúdení

všetkých skutočností a okolností prípadu nie je možné posúdiť ako ústavný exces, ktorý

porušuje princípy spravodlivého procesu.

23. Ústavný súd sa nestotožňuje ani s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej všeobecné

súdy nemali právomoc posudzovať otázku, či sťažovateľ zastupuje konkrétnych autorov

audiovizuálnych diel alebo výrobcov audiovizuálnych záznamov, ktorých audiovizuálne

diela alebo audiovizuálne záznamy žalovaný používal v predmetnom období, keďže táto

otázka súvisí s posúdením opodstatnenosti požadovaného neodkladného opatrenia.

24. Právo na spravodlivý proces podľa neznamená právo na to,

aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté

v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní

nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov

vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,

ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. , ).

25. S prihliadnutím na citované časti napadnutých uznesení krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že jeho závery považuje za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky

arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia dalo jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa odvolací súd spravoval pri potvrdení

rozhodnutia súdu prvého stupňa. Uplatnený spôsob interpretácie a aplikácie príslušných

ustanovení právnych predpisov podľa názoru ústavného súdu nemohol neprípustným

spôsobom zasiahnuť do základných práv sťažovateľa

26. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia a aplikácia príslušných

ustanovení všeobecnými súdmi takéto nedostatky

nevykazuje, a preto odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa už pri jej predbežnom

prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

II.2 K namietanému porušeniu práva na účinný opravný prostriedok podľa

čl. 13 ods. 1 dohovoru

27. V súlade s čl. 13 ods. 1 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto

dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

28. K sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 ods. 1 dohovoru,

ktorým sa zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy, ústavný súd zdôrazňuje, že

v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa citované

ustanovenie vzťahuje výlučne na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988, bod 52).

29. Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo

akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom

v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva

vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie

(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom ().

30. Vzhľadom na dôvody zakladajúce odmietnutie sťažnosti v časti namietajúcej

porušenie sťažovateľovho základného práva podľa a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením čl. 13 dohovoru a skutkovým stavom popísaným v sťažnosti, ktorý

by mohol reálne zakladať dôvod na vyslovenie porušenia tohto práva po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018