Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 736/2017
PDF · 667.87 KB
No categories available
II. ÚS 736/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 736/2017-106
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Ladislava Orosza a Lajosa Meszárosa prerokoval prijatú sťažnosť ,
, a maloletého , ,
zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Košice,
oboch právne zastúpených Advokátskou kanceláriou Hopferova, s. r. o., Bajzova 2, Košice,
v mene ktorej koná advokátka JUDr. Martina Hopferová, vo veci namietaného porušenia ich
základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a namietaného porušenia práv maloletého podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12
ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 CoP 229/2017 a jeho uznesením z 31. augusta 2017, za účasti
Krajského súdu v Košiciach, a takto
rozhodol:
1. Základné právo a maloletého na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rešpektovanie ich súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoP 229/2017 a jeho uznesením z 31. augusta 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 229/2017 z 31. augusta 2017
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý a maloletému
uhradiť trovy konania v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri
eur a osemdesiatjeden centov) na účet ich právneho zástupcu Advokátskej kancelárie
Hopferova, s. r. o., Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. decembra 2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“ alebo „matka maloletého“), a maloletého ,
, (ďalej len „maloletý, spolu ďalej len
„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a namietaného porušenia práv maloletého podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru
o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 P 149/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho
uznesením z 26. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoP 229/2017 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením
z 31. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že otec maloletého
(ďalej len „navrhovateľ“ alebo „otec maloletého“) podal okresnému súdu 5. októbra 2016
návrh na nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu, t. j. do Spojeného
kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len „Veľká Británia“).
O návrhu rozhodol okresný súd napadnutým uznesením č. k. 18 P 149/2016-222
z 26. januára 2017 tak, že nariadil návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu
do Veľkej Británie v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Zároveň otcovi maloletého
uložil povinnosť, aby v prípade návratu matky aj s maloletým do miesta jeho obvyklého
pobytu do Veľkej Británie zabezpečil primerané bývanie matke aj maloletému vo svojom
bydlisku na svoje náklady po dobu šiestich mesiacov od dátumu návratu matky
s maloletým.
Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením č. k. 8 CoP 229/2017-391 z 31. augusta 2017 tak,
že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na to, že konajúce súdy dospeli k záveru,
že obvyklý pobyt maloletého je vo Veľkej Británii, pričom odkazovali na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) z 2. apríla 2009 vo veci C-523/07 o návrhu
súdu Korkein (ďalej aj „vec Korkein“). Sťažovatelia sa domnievajú, že konajúce súdy
predmetné rozhodnutie nesprávne interpretovali a mali dospieť k záveru, že obvyklý pobyt
maloletého „je a vždy bol na území Slovenskej republiky“, a nie na území Veľkej Británie.
Poukazujú na to, že sťažovatelia a aj navrhovateľ majú všetkých rodinných príslušníkov
na Slovensku a tu majú aj trvalý pobyt. Maloletý má na Slovensku vytvorené „zázemie pre
svoj zdravý duševný a telesný rozvoj v kruhu svojich príbuzných. Maloletý navštevoval
Materskú škôlku a momentálne Liečebno-výchovné sanatórium, kde má svojich kamarátov
a stály režim, má tu dostatočne zabezpečenú aj vhodnú zdravotnú starostlivosť
s prihliadnutím na jeho zhoršený zdravotný stav.“.
Sťažovatelia nesúhlasia ani so záverom okresného súdu, podľa ktorého „britský súd“
v rozhodnutí z 5. októbra 2016 konštatoval, že miesto obvyklého pobytu maloletého
je v Anglicku a Walese. Z predmetného rozhodnutia podľa sťažovateľov je zrejmé,
že ide len o „predbežný nezáväzný názor ohľadne obvyklého pobytu maloletého dieťaťa
a to len na základe jednostranného tvrdenia navrhovateľa bez vypočutia sťažovateľky,
prípadne kohokoľvek iného“. Poukazujú tiež na to, že rozhodnutím zo 4. novembra 2016
uvedený súd návrh otca maloletého odročil, kým slovenské súdy nerozhodnú.
Sťažovatelia poukazujú na rozsudok Súdneho dvora vo veci Korkein
a tiež na rozsudok z 22. decembra 2010 vo veci C-497/10 PPU, ktorý súvisí s konaním
proti (ďalej aj „vec Mercredi“), z ktorých vyplýva,
že súd má „mať predovšetkým na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého
jednotlivého prípadu“, a argumentujú, že „maloleté dieťa nemôže získať bydlisko, a teda
ani obvyklý pobyt oddelene od tých, ktorí sa o neho starajú, čo je v tomto prípade
bezpochyby sťažovateľka“.
Sťažovatelia zároveň poukazujú na judikatúru iných štátov týkajúcu sa obvyklého
pobytu maloletých a uvádzajú:
„Z judikatúry väčšiny štátov vyplýva, že obvyklý pobyt dieťaťa vzniká v krajine
po šiestich mesiacoch pobytu na jednom mieste. Napríklad Najvyšší súd Rakúska
(8 Ob 121/03g Oberster Gerichtshof 30/10/2003, HC/E/AT 548) rozhodol, že za obvyklý
pobyt sa bude považovať doba pobytu dlhšia ako 6 mesiacov v inom štáte, a to i v prípade,
že sa koná proti vôli osoby, ktorá má právo starostlivosti o dieťa, pričom sa vychádza
zo skutkových tvrdení, že pre dieťa je taká krajina centrom jeho života.“
Sťažovatelia argumentujú tým, že maloletý sa zdržiava na území Slovenskej
republiky od roku 2015 a začal tu navštevovať aj materskú školu a Liečebno-výchovné
sanatórium, . Maloletý komunikuje len po slovensky, a napriek
snahe sťažovateľky odmieta komunikovať po anglicky. Sťažovateľka uvádza, že „rodinné
prostredie v prípade maloletého dieťaťa tvorí výchovné prostredie toho rodiča, ktorý
zabezpečuje starostlivosť oňho... Dieťa sa vždy cíti najlepšie a najbezpečnejšie v tom
prostredí, v ktorom sa nachádza jemu najbližšia osoba. Pokiaľ touto osobou je matka,
najbližšie rodinné prostredie dieťaťa je rodinné prostredie, v ktorom žije matka. Vzhľadom
na nízky vek maloletého dieťaťa je možné nepochybne predpokladať, že návratom dieťaťa
do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írka by bolo dieťa vystavené duševnej
ujme alebo inak privedené do neznesiteľnej situácie, nakoľko by došlo k vytrhnutiu
z rodinného prostredia, v ktorom sa cíti bezpečne a ktoré považuje za svoj prirodzený
domov. Sťažovateľka poukazuje na to, že návratom maloletého dieťaťa by nedošlo
k navráteniu dieťaťa do miesta, ktoré by bolo zároveň jeho rodinným prostredím.“.
Podľa sťažovateľov konajúce súdy nevyhodnotili všetky relevantné skutočnosti –
neskúmali, ako by sa mal maloletý vrátiť do Veľkej Británie bez sťažovateľky,
ktorú nemožno nútiť, aby sa vrátila spolu s maloletým; dostatočne neskúmali, ako
by sa navrhovateľ dokázal postarať o maloletého a aké by to pre neho mohlo mať následky.
Sťažovateľka sa v dôsledku trestného stíhania nemôže vrátiť do Veľkej Británie, keďže
nemá žiadnu záruku, že navrhovateľ nedá pokyn na jeho pokračovanie. Sťažovateľka nemá
vo Veľkej Británii prácu a ani žiaden príjem a podľa tamojších predpisov navrhovateľ
nie je povinný platiť výživné, čo ani reálne nerobí.
Sťažovatelia poukazujú na čl. 11 bod 4 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003
z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)
č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie č. 2201/2003“), podľa ktorého súd nemôže odmietnuť
návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže,
že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.
V tejto súvislosti sťažovatelia uvádzajú, že navrhovateľ neprodukoval primerané opatrenia
na zabezpečenie ochrany maloletého po návrate. Navrhovateľ sa nemôže spoliehať,
že s maloletým sa vráti aj sťažovateľka, a nepreukázal, ako po návrate maloletého chce
„zabezpečovať starostlivosť o dieťa, jeho výchovu, výživu, zaradenie do sociálneho
prostredia, školského systému, jeho integráciu a adaptovanie sa výlučne do rodinného
prostredia otca, a čo je najzásadnejšie, zabezpečovať zdravotnú starostlivosť o maloletého,
ktorý si vyžaduje špeciálny prístup a starostlivosť s ohľadom na diagnostikované ochorenie
ADHD a hyperaktivitu“. Relevantné je tiež to, že ani navrhovateľ nie je občanom Veľkej
Británie a jeho povolenie na pobyt má len časovo obmedzený charakter. Vzhľadom
na to, že maloletý je začlenený do rodinného a výchovného prostredia na Slovensku,
„nemožno logicky a rozumne predpokladať, že jeho navrátením do Veľkej Británie,
by nenastala u dieťaťa duševná ujma, resp. by inak nebolo privedené do neznesiteľnej
situácie. Maloletý by sa vrátil sám. Otec ani matka v Anglicku nemajú nijakých príbuzných
ani takých priateľov, ktorí by boli schopní pomôcť so starostlivosťou o maloletého. Otec
s touto starostlivosťou nebol schopný ani len pomôcť vtedy, keď túto zabezpečovala
primárne sťažovateľka ako matka, ak by ju mal celú zabezpečovať sám, znamenalo
by to priame ohrozenie maloletého.“.
Sťažovatelia považujú za závažné pochybenie konajúcich súdov to, že nezohľadnili
zdravotný stav maloletého. Zotrvanie maloletého na Slovensku je v súlade s odporúčaním
psychologičky , ktorá v správe z 20. novembra 2016 uviedla,
že „odporúča zabezpečiť dieťaťu pokojné prostredie, vyhýbať sa zmenám, dodržiavať denný
režim“. Podľa sťažovateľov denný režim maloletého vo Veľkej Británii nebol kvôli
navrhovateľovi pokojný, keďže tento nedodržiaval termíny styku, rušil stretnutia
a pod. Sťažovatelia predložili aj súkromný znalecký posudok
č. 17/2017 z 20. marca 2017, podľa ktorého „v prípade návratu maloletého bez matky,
by došlo k závažnej separácii dieťaťa od primárnej citovej osoby. Ak by sa maloletý vrátil
do Veľkej Británie sám, možno predpokladať, že by sa uňho začali objavovať poruchy
prispôsobenia, začali by sa rozvíjať separačno-úzkostné poruchy, pripadne posttraumatická
stresová porucha. Najvyšším stresom pre maloletého by bolo práve odlúčenie od matky
a premiestnenie kamkoľvek bez dostatočného holdingového ukotvenia. Akákoľvek zmena
a to aj pozitívna je pre maloletého záťažou. Pričom v tomto prípade, by maloletý túto zmenu
ťažko vnímal ako pozitívnu, s prihliadnutím na to, že sa sám vyjadril, že chce ostať tam,
kde je matka, pričom krajina zohráva sekundárnu úlohu. Zmenou pobytu maloletého
bez matky, by došlo k jeho psychickej dekompenzácii. Návrat maloletého bez matky podľa
názoru znalkyne preňho predstavoval enormný nápor na jeho adaptačné schopnosti...
Na území Slovenskej republiky bola započatá terapia maloletého, ktorá je naviazaná
na osoby, ktoré ju vykonávajú. Maloletý na Slovensku navštevuje aj Liečebno-výchovné
sanatórium, ktoré poskytuje psychologickú, psychoterapeutickú starostlivosť a výchovu
a vzdelávanie deťom s vývinovou poruchou učenia a deťom s poruchami aktivity
a pozornosti, u ktorých ambulantná starostlivosť neviedla k náprave. Nie je možné
konštatovať, že návrat maloletého je možné realizovať bez jeho duševnej ujmy alebo
uvedenia do inej neznesiteľnej situácie, čo vyplýva aj zo spisového materiálu, ktorým
sa však súd nedostatočne zaoberal. Podľa názoru sťažovateľky je rozhodnutie súdov
arbitrárne. Od príchodu na územie Slovenskej republiky sťažovateľka pravidelne
navštevovala s maloletým psychológa. Súdy v napadnutých rozhodnutiach poukazovali
na skutočnosť, že návštevy sťažovateľky s maloletým u psychológa mali byť účelové, keďže
tvrdia, že psychológa mali navštíviť vo februári 2016 a potom následne až v septembri
2016. Uvedené tvrdenie sa však nezakladá na pravde. V období od februára 2016
do septembra 2016 bol maloletý sledovaný u inej psychologičky, čo opätovne svedčí
o skutočnosti, že súd nebol dostatočne oboznámený so skutkovým stavom veci.“.
Sťažovatelia namietajú, že konajúce súdy na podklade súkromného znaleckého
posudku nenariadili v konaní znalecké dokazovanie.
Podľa sťažovateľov konajúce súdy nedostatočne vyhodnotili dôvody, ktoré viedli
sťažovateľku k odchodu z Veľkej Británie. Poukazuje na to, že s navrhovateľom žila
v spoločnej domácnosti 10 mesiacov (do augusta 2011) a následne „z dôvodu prítomnosti
domáceho násilia bola nútená ukončiť spolužitie s navrhovateľom, čo bolo podložené
aj spisom z polície“. Sťažovateľka uvádza, že navrhovateľ sa o maloletého nestaral
ani v čase, keď žili v spoločnej domácnosti, a ani potom. Podľa sťažovateľky navrhovateľ
bol nedochvíľny, nezodpovedný, nedodržiaval dohodnuté termíny stretnutia a opakovane
sa stalo, že napriek dohode neprišiel vyzdvihnúť maloletého do predškolského zariadenia,
čo predstavovalo pre sťažovateľku nutnosť narýchlo sa uvoľniť z práce a vyzdvihnúť
maloletého. Dôležitým bolo aj to, že navrhovateľ prestal platiť výživné pre maloletého,
čo spôsobilo, že základné životné potreby zabezpečovala „len s veľkými ťažkosťami“
výlučne sťažovateľka. Podľa sťažovateľky navrhovateľ sa v určitých obdobiach – trvajúcich
aj niekoľko mesiacov – o maloletého nestaral vôbec. Sťažovatelia ďalej uvádzajú:
„Pre sťažovateľku bolo neprekonateľne náročné sa o maloletého postarať takouto
formou, a to nielen po stránke finančnej, ako sa na to sústredil súd, ale najmä po stránke
fyzickej, čo už priamo ohrozovalo maloletého... Dieťa trpelo nezáujmom otca ako
aj podmienkami, v ktorých vyrastalo, keďže sťažovateľka tie sama zabezpečovala len
s ťažkosťami. Napriek tomu, že otec vedel, kde sa maloletý nachádza po odchode z Veľkej
Británie, nekontaktoval ho. Kontakt medzi nimi bol prerušený zavinením navrhovateľa ešte
pred samotným odchodom sťažovateľky s maloletým sťažovateľom na územie Slovenskej
republiky. Ani keď sa navrhovateľ nachádzal na území Slovenskej republiky maloletého
nekontaktoval a nekontaktovala ho ani matka navrhovateľa, ktorá žije na Slovensku
v
Sťažovateľka a maloletý sťažovateľ považujú rozhodnutia súdov za absolútne
rozporujúce záujmu maloletého dieťaťa...
... Sťažovateľke nie je zrejmé ako súd dospel k záveru, že práve rozhodnutie
o navrátení maloletého je v jeho záujme. Kolízny opatrovník ustanovený v tomto konaní
vykonával šetrenie a podával správu do konania tesne po podaní návrhu na začatie
konanie. Samotné konanie trvalo od 05. 10. 2016, keby bol podaný návrh na začatie
konania, do 31. 08. 2017, kedy rozhodol Krajský súd v Košiciach, teda takmer rok. V
priebehu konania nebola opätovne podávaná správa zo strany kolízneho opatrovníka a to
ani v rámci odvolacieho konania, kolízny opatrovník nepodával ani vyjadrenie k odvolaniu.
Súd prvej inštancie síce vypočul maloletého, ktorý sa vyjadril, že sa nechce vrátiť do
Anglicka, napriek tomu názoru maloletého nebola poskytnutá primeraná a dostatočná
pozornosť. Tento názor maloletý sťažovateľ prezentuje dodnes a povedal ho aj otcovi.
Krajsky súd a okresný súd sa... odchýlili nielen od zmyslu právnej úpravy,
ale aj od jej výslovného znenia a rozhodli spôsobom, ktorý je zjavným vybočením z medzí
zákona. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice I sú tak podľa
názoru sťažovateľov arbitrárne a neodôvodnené.“
Sťažovatelia napokon svoje námietky sumarizujú a uvádzajú:
«- pri určení obvyklého pobytu maloletého sťažovateľa nevychádzali súdy
zo starostlivo zisteného skutkového stavu a v odôvodnení napadnutých rozhodnutí nie sú
obsiahnuté úvahy súdov, na základe ktorých rozhodli, tak aby to nenieslo prvky
arbitrárnosti,
- krajský súd bez náležitého odôvodnenia nebral do úvahy predložený súkromný
znalecký posudok v rámci odvolacieho konania, poukazujúci na nevhodnosť návratu
maloletého sťažovateľa do Veľkej Británie s prihliadnutím na jeho zdravotný stav, pričom
okresný súd bez bližšieho odôvodnenia nepovažoval za potrebné nariadenie znaleckého
dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie,
- neprihliadali na dĺžku času, ktorý maloletý sťažovateľ strávil v Slovenskej
republike, na jeho adaptáciu, novonadobudnuté rodinné a sociálne väzby a započatú liečbu,
- neprihliadli primerane na názor maloletého sťažovateľa vo vzťahu k nariadeniu
jeho návratu,
- pri posudzovaní dôvodov, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletého sťažovateľa,
súdy „nevychádzali zo starostlivo zisteného skutkového stavu“ a neprihliadli na „najlepší
záujem dieťaťa“,
- súdy sa nedostatočne zaoberali skúmaním „ujmy“, resp. „hrozby“, ktorá
by maloletému mohla hroziť po jeho návrate a garanciami, ktoré boli potrebné.»
Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky... a maloletého sťažovateľa... na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozhodnutím Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 P/149/2016 a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 CoP/229/2017, porušené bolo.
Základné právo sťažovateľky... a maloletého sťažovateľa... na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
Ústavy... a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručené v čl. 8 ods. 1
Dohovoru... rozhodnutím Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
18 P/149/2016 a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, v konaní v edenom pod sp. zn.
8 CoP/229/2017, porušené bolo.
Základné právo maloletého sťažovateľa... podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa, rozhodnutím Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 P/149/2016 a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 CoP/229/2017, porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP/229/2017-391
z 31. augusta 2017 a uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 18 P/149/2016-222
zo dňa 26. januára 2017 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľke... a maloletému sťažovateľovi... priznáva spoločne a nerozdielne
primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 6.000 €, ktoré je Krajský súd
v Košiciach povinný zaplatiť vo výške 3.000 € a Okresný súd Košice I povinní zaplatiť
vo výške 3.000 €, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice I sú povinní nahradiť spoločne
a nerozdielne trovy konania vo výške 374,89 € do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet
právnej zástupkyne.“
Návrh na primerané finančné zadosťučinenie považujú sťažovatelia za dôvodný
a primeraný vzhľadom na to, že postupom konajúcich súdov „stratili vieru v princípy
súdnej moci, záväznosť judikatúry a spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka od začiatku
prejavovala maximálne úsilie, aby boli zachované najlepšie záujmy maloletého. Napriek
tomu v dôsledku nekoncepčnej činnosti súdov a nesprávneho právneho výkladu právnej
normy a medzinárodných právnych predpisov odvolací súd vyslovil, že potvrdzuje
uznesenie, ktorým súd prvej inštancie nariadil návrat maloletého. Maloletý tak bol uvedený
do neznesiteľnej situácie a mohol by byť reálne ohrozený jeho duševný stav.“.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a odložil vykonateľnosť „napadnutého
právoplatného rozhodnutia“ z dôvodu, že „násilný výkon rozhodnutia a násilné presídlenie
maloletého sťažovateľa na územie Veľkej Británie, ktorý sa tam vrátiť rozhodne nechce
a ktorý už na území Slovenskej republiky začína tretí rok svojho pobytu /zo siedmich/ a
ktorý je občanom Slovenskej republiky, ktorý tu má svoje zázemie a rodinu by v každom
prípade znamenal pre maloletého sťažovateľa aj sťažovateľku väčšiu ujmu ako by odloženie
výkonu napadnutého rozhodnutia znamenalo pre otca. Otec totiž niekoľkokrát bol na území
Slovenskej republiky počas pobytu sťažovateľa a nie vždy vôbec prejavil záujem sa o syna
zaujímať, ozvať sa mu a stretnúť sa s ním – navštívil svoju ostatnú rodinu na Slovensku,
ale nie syna. Sťažovateľka so synom až dodatočne dozvedeli, že otec bol na Slovensku.
Vždy, keď otec prejavil záujem sa so synom stretnúť, sťažovateľka to zabezpečila. Navyše
maloletý by nemal byť kde presídlený – nemá vo Veľkej Británii lekára, školu ani zázemie.“.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 20. decembra 2017 prijal
sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru
a porušenie práv maloletého podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho
uznesením z 31. augusta 2017 na ďalšie konanie, a odložil vykonateľnosť uznesenia
okresného súdu sp. zn. 18 P 149/2016 z 26. januára 2017 v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 8 CoP 229/2017 z 31. augusta 2017 do právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu vo veci samej. Maloletému ustanovil v tomto konaní za kolízneho
opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ďalej len „kolízny opatrovník“).
Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľov a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predseda krajského súdu a právna zástupkyňa sťažovateľov
ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu krajského
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od neho upustil, keďže dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Kolízny opatrovník sa k sťažnosti vyjadril v prípise z 2. februára 2018, v ktorom
uviedol, že maloletého zastupoval ako kolízny opatrovník aj v konaní o nariadenie návratu.
Opakovane vykonal šetrenie pomerov maloletého na území Slovenskej republiky a zistil,
že maloletý s matkou žijú v byte so starou matkou maloletého, matka maloletého
je zamestnaná. Na odporúčanie psychológa maloletý je od septembra 2017 žiakom
prípravného ročníka Liečebno – výchovného sanatória v , v rámci ktorého
má zabezpečenú starostlivosť logopéda, psychológa a špeciálneho pedagóga. Kolízny
opatrovník vykonal aj rozhovor s maloletým pre účely zistenia jeho názoru – v prítomnosti
matky a aj osamote. Bol primerane poučený o dôvode uvedeného rozhovoru, pričom
v rámci „bežnej komunikácie uviedol, že chodí do školy do kde sa mu páči, nakoľko
sa tam učia. Je to lepšie ako byť v škôlke. V škole sa učí písmená, vie už aj čítať, počítať.
Má tam kamarátov. Do školy chodí s mamou. Anglický jazyk v škole nemajú a nemal
ani anglický krúžok v škôlke. Povedal, že predtým vedel rozprávať po anglicky, ale teraz
už nie tak veľmi. Pozná bežné otázky a vedel odpovedať ako sa volá, koľko má rokov a kde
býva. Ohľadom otca sa vyjadril, že sa spolu rozprávajú cez skype, asi v utorok, štvrtok
a sobotu, alebo ako sa dohodnú. Väčšinou sa rozprávajú a pozerajú obľúbené rozprávky.
Aj sa stretli. Bez otázky povedal, že nechce ísť do Anglicka, lebo by sa už nevrátil. Jeho otec
by chcel aby išiel bývať do Anglicka, ale on nechce. Na otázku, či by išiel na návštevu
k otcovi, alebo na prázdniny, odpovedal, že nie, lebo sa bojí, že by sa už domov nevrátil.
Na dovolenku by išiel na Cyprus, kde bol keď bol malý, ale pamätá si to. Chce ostať
s mamou v má tam kamarátov, babku a krstného, ktorý síce býva v
ale chodí do Viac sa k téme nechcel vyjadrovať a radšej sa išiel ešte pohrať
s hračkami.“.
Vychádzajúc zo zistených skutočností kolízny opatrovník vo svojom prípise napokon
uviedol:
„Zisťovaním pomerov, ako aj vykonaným rozhovorom s matkou a maloletým
dieťaťom neboli zistené žiadne okolnosti zanedbávania starostlivosti o maloletého, matka
jeho výchovu a starostlivosť zabezpečuje na primeranej úrovni. Medzi matkou a maloletým
je badateľný silný citový vzťah, ako aj prirodzená naviazanosť maloletého na osobu matky,
ktorá dlhodobo sama zabezpečuje jeho výchovu a starostlivosť. Maloletý
má v rodinnom prostredí vytvorené vhodné podmienky pre všestranný vývin, je zžitý
s prostredím školy a domova, má vytvorené rodinné a priateľské väzby. Matka kontaktu
otca s maloletým nebráni, zabezpečuje jeho pravidelné plnenie. Záverom sme toho názoru,
že odloženie vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Košice I... v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach... je v vzhľadom k uvedeným skutočnostiam v záujme
maloletého.“
Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. 1 Spr V/163/2018
z 2. februára 2018, v ktorom zhrnul priebeh konania a obsah argumentácie konajúcich
súdov tak, ako to vyplynulo z odôvodnení ich rozhodnutí. Napokon vo svojom prípise
uviedol:
«K jednotlivým výhradám sťažovateľov v ústavnej sťažnosti, dovoľujem
si poznamenať, že nesúhlasíme s ich tvrdením, že súdy pri určení obvyklého pobytu
maloletého nevychádzali zo starostlivo zisteného skutkového stavu. O opaku
svedčia dôvody označených rozhodnutí súdov.
Je pravdou, že predložený súkromný znalecký posudok v rámci odvolacieho konania
nepovažoval odvolací súd za taký dôkaz, na základe ktorého by nariadil ďalšie znalecké
dokazovanie.
V dôvodoch rozhodnutí sa súdy podrobne vyporiadali aj s dĺžkou času, ktorý
maloletý „strávil“ v Slovenskej republike.
Súdy pri rozhodovaní vyhodnotili aj názor maloletého (s prihliadnutím na jeho vek)
na jeho návrat do miesta obvyklého pobytu.
Nepatričné sú námietky sťažovateľov, že súdy pri rozhodovaní neprihliadli na lepší
záujem dieťaťa.
Neopodstatnené sú tvrdenia sťažovateľov, že súdy nepreskúmali ujmu, resp. hrozbu,
ktorá maloletému hrozí pri jeho návrate.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (sp. zn. 8 CoP/229/2017)
obsahuje nielen podrobné vysvetlenie skutkovým zistení a záverov, ku ktorým odvolací súd
dospel, ale aj náležité právne posúdenie.
Podľa nášho názoru za vadu konania a porušenie základných práv sťažovateľov
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľov.»
Vychádzajúc z § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd doručil sťažnosť
sťažovateľov a tiež uznesenie ústavného súdu o prijatí z 20. decembra 2017 otcovi
maloletého. Otec maloletého uviedol svoje vyjadrenie v podaní z 19. februára 2018,
v ktorom v prvom rade poukázal na relevantný skutkový stav a uviedol, že jednostranným
rozhodnutím matky maloletého odsťahovať sa na Slovensko maloletý „stratil možnosť
ďalšieho rozvoja nášho vzťahu a tento už nemožno nazývať prirodzeným vzťahom.
To je to čo syn skutočne stratil a čo je potrebné napraviť.“. Podľa otca maloletého krajský
súd v napadnutom uznesení v spojení s uznesením okresného súdu riadne odôvodnil svoje
právne závery, ktoré nie sú arbitrárne. Z tohto hľadiska nemožno uvažovať o namietanom
porušení práv sťažovateľov.
K námietke sťažovateľky o nesprávnom určení krajiny obvyklého pobytu maloletého
otec maloletého uviedol, že právny záver konajúcich súdov nie je arbitrárny a zisteniu
krajiny obvyklého pobytu sa riadne venovali. Určenie krajiny obvyklého pobytu
zodpovedá nariadeniu č. 2201/2003 a Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky č. 119/2001 Z. z.) (ďalej len „Haagsky dohovor“) a judikatúre súdov.
Za najpodstatnejšie z výkladu krajského súdu považuje „konštatovanie, že vo Veľkej
Británii mal syn zabezpečené rodinné prostredie s najbližšími osobami, oboma rodičmi.
Krajský súd v odôvodnení sa márne snažil sťažovateľke vysvetliť, že nie je dôležitejšie
to kde má syn babku, dedka, či iných príbuzných a kde má trvalý pobyt, ale najmä
to kde má rodičov.“.
K námietke, že krajský súd neprihliadol na súkromný znalecký posudok, otec
maloletého uviedol, že žiaden «zo záverov tohto posudku nehovorí o „nevhodnosti návratu
maloletého sťažovateľa do Veľkej Británie“. Naopak. Zo záverov tohto posudku na str. 17
citujem: „V prípade, žeby návrat maloletého bol realizovaný spolu s jeho bazálnou
vzťahovou osobou, matkou, ak by bol pripravený na túto zmenu riadnym vysvetlením tohto
zásahu do jeho aktuálnej životnej rutiny, tak by túto zmenu pravdepodobne lepšie
toleroval“. To je skutočný odkaz znalkyne ako aj Krajského súdu matke, ktorý však ona
nevie alebo nechce pochopiť. Pokiaľ sa matka vráti so synom tak syn nebude nijako
postihnutý či ohrozený. Znalecký posudok vychádzal z premisy, že matka sa nevráti
so synom do UK a preto nie je v záujme dieťaťa návrat do UK. Z tohto dôvodu je posudok
pre konanie nepoužiteľný... Presadenie Haagskeho dohovoru nemôže byť závislé od chcenia
alebo nechcenia matky, otca alebo inej osoby. V opačnom prípade by nebol právne záväzný.
Súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 26. 1. 2017 jasne a zrozumiteľne odôvodnil,
že sťažovateľkou navrhované dokazovanie znaleckým posudkom nebolo potrebné v konaní
vykonať, uvedené rovnako zdôvodnil aj vo svojom uznesení o nariadení návratu konkrétne
v bode 47. Samotný znalecký posudok ktorý predložila sťažovateľka súčasne vyvrátil
akúkoľvek potrebu ďalšieho znaleckého dokazovania v odvolacom konaní. Odvolací súd
teda nemal dôvod čo i len uvažovať o ďalšom znaleckom posudku... samotná sťažovateľka
v konaní pred okresným súdom na pojednávaní dňa 16. 12. 2016 pripustila, že ak by súd
nariadil návrat syna tak by sa s ním vrátila aj ona. Je len a len na matke, sťažovateľke,
či svojmu synovi uľahčí návrat alebo nie...».
Podľa otca maloletého najpodstatnejšie je, aby maloletý mal prístup k obom rodičom.
Na aktuálne pomery maloletého nebolo možné prihliadnuť z dôvodu, že návrh na nariadenie
návratu bol podaný do jedného roka od premiestnenia.
Neobstojí ani námietka nezohľadnenia názoru maloletého, keďže z odôvodnenia
uznesení konajúcich súdov vyplýva, že názor maloletého bol zisťovaný a súdy na neho
prihliadli „primerane jeho veku a rozumovej vyspelosti... Syn vo veku šiestich či teraz
siedmich rokov nemôže plne pochopiť, čo je predmetom konania a aké dôsledky
by nenariadenie návratu na jeho život malo. Hlavne nemôže sa od neho očakávať, že dokáže
v plnej miere objektívne zhodnotiť, čo pre neho bude znamenať dlhodobé odlúčenie od jeho
otca.“.
K námietke nedostatočného zohľadnenia dôvodov eliminujúcich návrat maloletého
resp. ujmy, ktorá by hrozila maloletému po návrate do Veľkej Británie, poukázal
otec maloletého na to, že súčasťou rozhodnutí konajúcich súdov je primerané opatrenie,
na základe ktorého je povinný poskytnúť sťažovateľom bývanie na vlastné náklady po dobu
šiestich mesiacov. Okrem „primeraného opatrenia, ktoré súd poňal aj do výroku
napadnutého uznesenia som ja resp. samotný štát obvyklého pobytu vykonali ďalšie
primerané opatrenia a záruky na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.
Ide o nasledovné ďalšie primerané opatrenia a záruky: a) Rozhodnutím Najvyššieho súdu
Anglicka a Walesu, sp. zn.: FD16P00544 súd krajiny obvyklého pobytu rozhodol,
že opatrovníkom mal. až do plnoletosti je Najvyšší súd Anglicka a Walesu.
Uvedené opatrovníctvo znamená, že tento súd bude dohliadať nad zdravým psychickým
a fyzickým vývojom mal. dieťaťa, b) Trestné stíhanie matky mal. dieťaťa za rodičovský únos
bolo na môj podnet zastavené čo je zrejmé, z potvrdenia polície, ktoré som súdu v konaní
predložil. Argumentácia matky, že toto stíhanie môžem obnoviť je smiešna, ja nemôžem
za to, že matka spáchala trestný čin, nemôžem zmeniť britské zákony, môžem však dať
záruku, že ja žiadny podnet na trestné stíhanie nedám čo som spravil. Ako je uvedené
v potvrdení polície, táto nemá dôvod konať a konať nebude, c) Som pripravený uzavrieť
s matkou mal. dieťaťa aj písomnú rodičovskú dohodu podľa ktorej bude syn zverený
do jej opatery, ja budem zaviazaný prispievať na jeho výživu sumou 130 GBP mesačne
a môj styk so synom bude upravený tak, aby matka mala možnosť si v krajine obvyklého
pobytu nájsť prácu a zamestnať sa. Takúto rodičovskú dohodu môžeme predložiť súdu
v krajine obvyklého pobytu na schválenie, takže matka bude mať jasné a vykonateľné
právne záruky ohľadne zverenia, výživy a styku, ktoré, ako ona uvádza, postrádala. d) Mal.
dieťa môže chodiť do tej istej školy do ktorej aj chodilo, rovnako môže chodiť k tomu istému
lekárovi ku ktorému chodilo. Niet pochýb, že vo Veľkej Británii je dostatok špecialistov,
ktorí sa môžu podieľať na terapii syna, ktorý trpí ADHD. Táto porucha je bežná, rovnako
tak jej terapia.“.
K namietanému porušeniu práv maloletého poukázal otec maloletého na to,
že maloletý má právo na rodičovskú výchovu oboma rodičmi. Z uvedeného dôvodu pokiaľ
by „súd návrat nenariadil tak takéto rozhodnutie bezpochyby syna pripraví o možnosť
byť riadne vychovávaný oboma rodičmi... Pracujem a študujem na univerzite vo veľmi
špecifickej oblasti výskumu liečby rakoviny. Nemám možnosť doštudovať na Slovensku
a už vôbec sa tam zamestnať v odbore, ktorý študujem v blízkosti syna. Matka túto možnosť
vo Veľkej Británii má, nič jej nebráni sa zamestnať v tej istej oblasti ako pracovala pred
neoprávneným premiestnením. Ak sa syn do Británie vráti, bude mať možnosť pravidelného
a intenzívneho osobného kontaktu so svojim otcom, kým v prípade ak sa nevráti bude
so svojim otcom v osobnom kontakte len pár krát do roka.“.
Vychádzajúc z uvedeného považoval otec maloletého námietky sťažovateľky
za neopodstatnené, preto navrhol sťažnosti sťažovateľov nevyhovieť.
Sťažovatelia prostredníctvom právnej zástupkyne podali svoje stanovisko
k vyjadreniu predsedu krajského súdu a kolízneho opatrovníka v podaní
z 25. februára 2018, v ktorom poukázali na tvrdenie kolízneho opatrovníka,
že po rozhodnutí konajúcich súdov s otcom maloletého komunikovala sťažovateľka mailom
o možnosti zotrvania maloletého na Slovensku. K uvedenej skutočnosti uviedla,
že „po vydaní uznesenia odvolacím došlo medzi sťažovateľkou a otcom maloletého
k dohode na osobnom stretnutí, na ktorom by riešili vzniknutú situáciu v novembri 2017,
keď sa otec maloletého nachádzal na území Slovenskej republiky. Predmetné osobné
stretnutie sa neuskutočnilo napriek tomu, že sťažovateľka otca maloletého k nemu
vyzývala.“. Uviedla tiež, že otec maloletého komunikuje s maloletým prostredníctvom
aplikácie Skype a stretol sa s ním aj osobne. Opakovane maloletému uviedol, že sa vráti
do Veľkej Británie, otázku návratu maloletého mal riešiť nátlakovo a tiež „sa jej
v tomto smere vyhrážal. Všetko sa odohrávalo v prítomnosti maloletého sťažovateľa, ktorý
bol z celej situácie zmätený a uvedený do zlého psychického rozpoloženia. Tieto incidenty
sa viackrát opakovali počas osobných stretnutí otca maloletého s maloletým
v novembri 2017.“. K vyjadreniu predsedu krajského súdu sťažovateľka uviedla, že v plnom
rozsahu zotrváva na argumentoch uvedených v sťažnosti. Podľa sťažovateľov konajúce
súdy „nemali dostatočne na pamäti osobitné skutkové okolnosti prípadu, s ktorými sa teda
ani dostatočne nevysporiadali. Z vykonaného dokazovania neboli vyvodené správne
závery.“. Konajúce súdy podľa sťažovateľov nedostatočne zohľadnili zdravotný stav
maloletého, predložený znalecký posudok a tiež názor maloletého, že sa nechce vrátiť
do Veľkej Británie.
Kolízny opatrovník podal svoje stanovisko k vyjadreniu otca maloletého v prípise
z 5. marca 2018, v ktorom uviedol, že zotrváva na svojom stanovisku z 2. februára 2018.
Predseda krajského súdu podal svoje stanovisko k vyjadreniu otca maloletého
v prípise sp. zn. 1 Spr V/311/2018 z 8. marca 2018, v ktorom odkázal na svoje vyjadrenie
z 2. februára 2018. Uviedol, že vyjadrenie otca maloletého korešponduje s jeho prvým
vyjadrením. Otec maloletého sa ku „konkrétnym námietkam sťažovateľov... podrobne
vyjadruje a opisuje ich spolužitie vo Veľkej Británii. Stotožňujeme sa s jeho argumentáciou
k námietkam č. 4, 5, 6. Je len na matke, či svojmu synovi uľahčí návrat alebo nie.“.
Sťažovatelia podali svoje stanovisko k vyjadreniu otca maloletého v podaní
zo 7. marca 2018, v ktorom uviedli, že otcom maloletého opísaný skutkový stav je „značne
skreslený a jednostranný“. Podľa sťažovateľky ako „dôvod odsťahovania sa sťažovateľky
zo spoločnej domácnosti v roku 2011 chápe to, že sa rozišli a nie skutočnosť,
že sťažovateľka bola nútená sa od neho odsťahovať strachom o život a zdravie seba
a maloletého dieťaťa po násilnom chovaní zo strany otca. Pre otca a sťažovateľku
je vylúčené, aby žili spolu v jednej domácnosti a to aj po predchádzajúcich negatívnych
skúsenostiach. Situácia, ktorú otec opísal tak, že sa intenzívne so synom stretával a zaujímal
sa o neho, bola v rozhodnom období úplne odlišná. Vo veci styku otca s maloletým
sťažovateľom si otec kládol podmienky, ktoré neboli primerané veku maloletého dieťaťa.
Z toho dôvodu došlo k vyhľadaniu mediátora, pričom kým sa neuskutočnilo stretnutie
s mediátorom otec neprejavil žiadny záujem o styk s maloletým, čo bola doba takmer troch
mesiacov, kedy ho nekontaktoval. Ani po príchode sťažovateľov na územie Slovenskej
republiky otec maloletého vôbec nekontaktoval po dobu 10 mesiacov...
V žiadnom prípade sa sťažovateľka nestotožňuje s vyhlásením, že otcovi maloletého
zakázala styk s maloletým, toto tvrdenie je zavádzajúce a nezakladá sa na pravde. V lete
(júl až august 2015) sa otec maloletého sám odmlčal na obdobie šiestich týždňov...
Sťažovateľka vzhľadom na vyššie uvedené nemôže súhlasiť s tvrdenou
pravidelnosťou stretávania, ktorú prezentoval otec vo svojom vyjadrení. Práve naopak otec
si prispôsoboval stretnutia s maloletým, keď mu to nevyhovovalo alebo mu to niekto
poradil, nestýkal sa s ním aj niekoľko mesiacov. Pred odchodom sťažovateľov na územie
Slovenskej republiky otec syna vôbec nekontaktoval štyri mesiace.
Sťažovateľka sa síce zúčastňovala styku otca s maloletým už v čase, keď ho navštívil
na Slovensku /napr. august 2017/, no bolo to na výslovné vyžiadanie maloletého. Otec
maloletého osamote výrazne ovplyvňoval a mal v úmysle mu vštepiť názor, že by sa mal
vrátiť do Anglicka, maloletého zavádzal a manipuloval, čo maloletému nebolo príjemné.
Pričom maloletý je sklamaný aj zo skutočnosti, že otec nerešpektuje jeho rozhodnutie,
že sa nechce vrátiť do Anglicka.“.
K primeraným opatreniam, ktoré uviedol otec maloletého, sťažovatelia uviedli:
„Otec síce navrhol primerané opatrenia pri návrate maloletého do Anglicka,
ale tieto primerané opatrenia neboli dostatočne konzumované. Sťažovateľka sa nemôže
vrátiť do spoločnej domácnosti k otcovi maloletého, ktorú zo strachu opustila takmer pred
siedmimi rokmi. Pričom otec maloletého dostatočne nepreukázal, že by sa z predmetnej
domácnosti on odsťahoval. Nepredložil žiadny doklad o tom, že maloletý sa môže vrátiť
do rovnakej školy ani dôkaz o tom, kto bude maloletému poskytovať zdravotnú starostlivosť.
Konštatovania otca maloletého sú v rovine teoretickej, čo vyplýva aj z tvrdenia, že vo Veľkej
Británii je dostatok špecialistov, ktorí sa môžu podieľať na terapii syna, ktorý trpí ADHD...
Napriek tomu, že ide o závažnú otázku zdravotného stavu maloletého, otec nepredložil
ani jediný doklad, že by sa pokúšal maloletému nejakého špecialistu zabezpečiť respektíve,
že by nejakého aspoň v tomto smere kontaktoval, alebo že by sa zaujímal o priebeh
a podmienky takejto terapie. V takom prípade by vedel, že táto terapia je v Anglicku značne
finančne náročná s dlhými čakacími dobami. Nie je možné hovoriť o primeraných
opatreniach zo strany otca maloletého. Pričom na území Slovenskej republiky má maloletý
zabezpečenú špecializovanú starostlivosť s ohľadom na jeho zdravotný stav.
Opatrovníctvo maloletého Najvyšším súdom Anglicka a Walesu je len formálna
záležitosť, súd reálne nebude dohliadať ani žiadnym spôsobom koordinovať jeho zdravý
psychický stav a fyzický vývoj, nebude ho finančne podporovať, zabezpečovať o neho
osobnú starostlivosť, ani mu zabezpečovať zdravotnú starostlivosť a vyhľadávať mu školské
zariadenie a ďalšie záležitosti, ktorý by musel uskutočňovať otec maloletého. Pokiaľ ide
o tvrdenú ochotu otca uzavrieť rodičovskú dohodu, zatiaľ ani jeden pokus smerujúci
k uzavretiu akejkoľvek dohody sťažovateľky s otcom nebol úspešný, preto jeho tvrdenie
sťažovateľka nemôže považovať za preukázané.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 31. augusta 2017
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom
interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán
verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,
nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva
v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci
bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného
garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,
ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná
tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti
nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou
Obdobne judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru síce
ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno
chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument
(napr. rozsudok vo veci Van Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61).
Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť
podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce
v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi
a vyhlasovaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro
Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú
podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou
spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka
konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne
neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67,
74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle proti Fínsku z 19. 12. 1997,
č. 20772/92; v tejto súvislosti porovnaj tiež IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 426/2012,
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a formulujú k nemu
predovšetkým tieto námietky:
Právny záver o krajine obvyklého pobytu maloletého považujú sťažovatelia
za arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Konajúce súdy nezohľadnili predovšetkým okolnosť,
že maloletý sa zžil s prostredím na Slovensku. Poukazujú na judikatúru, podľa ktorej
obvyklý pobyt dieťaťa vzniká v krajine po šiestich mesiacoch pobytu na jednom mieste.
Podľa sťažovateľov súdy nezohľadnili osobitné skutkové okolnosti týkajúce
sa návratu maloletého ‒napr. ako a či možno realizovať návrat maloletého bez
sťažovateľky, ako by sa otec maloletého o neho dokázal postarať, hrozbu trestného stíhania
sťažovateľky vo Veľkej Británii, a ani skutočnosť, že sťažovateľka vo Veľkej Británii nemá
prácu ani príjem a otec maloletého nemá právnu povinnosť platiť výživné.
Podľa sťažovateľov otec maloletého neprodukoval žiadne primerané opatrenia
zabezpečujúce ochranu maloletého po návrate do Veľkej Británie.
Podľa sťažovateľov konajúce súdy nezohľadnili dostatočne ani zdravotný stav
maloletého – podľa lekárskej správy sa maloletý má vyhýbať zmenám a má mať
zabezpečené pokojné prostredie. Pre maloletého je kľúčový vzťah s matkou, pričom chce
zostať tam, kde je matka. Sťažovatelia namietajú, že konajúce súdy nenariadili znalecké
dokazovanie.
Konajúce súdy dostatočne nezohľadnili dôvody, pre ktoré sťažovateľka s maloletým
odišla na Slovensko – sťažovatelia poukazujú na dĺžku bývania v spoločnej domácnosti,
na opustenie spoločnej domácnosti z dôvodu domáceho násilia, skutočnosť, že otec
maloletého neparticipoval na starostlivosti o maloletého, jeho prístup bol nezodpovedný,
bol nedochvíľny a nerešpektoval dohodnuté termíny stretnutia. Otec o maloletého
neprejavoval záujem a v dôsledku toho, že prestal platiť výživné, dostal sťažovateľov
do ťažkej situácie.
Podľa sťažovateľov konajúce súdy neprihliadli dostatočne na najlepší záujem
maloletého a nezohľadnili jeho názor, že sa nechce vrátiť do Veľkej Británie.
Pri preskúmavaní opodstatnenosti námietok sťažovateľov ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného, ako aj odvolacieho), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Z uvedeného dôvodu
ústavný súd posudzoval odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu spolu
s odôvodnením uznesenia okresného súdu z 26. januára 2017.
II.1.1 Ku krajine obvyklého pobytu maloletého
Krajský súd v napadnutom uznesení z 31. augusta 2017 ku krajine obvyklého pobytu
poukázal na relevantné východiskové kritériá, pričom v prvom rade odkázal na rozsudok
Súdneho dvora vo veci Korkein a uviedol rozhodné kritériá pre určenie krajiny obvyklého
pobytu podľa predmetného rozsudku, ktorému zodpovedá „miesto, ktoré odzrkadľuje istú
mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia“. Rovnako tak uviedol,
že krajinu obvyklého pobytu nemožno stotožňovať „s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom
bydlisko“, a tak isto zdôraznil časový aspekt pri určení krajiny obvyklého pobytu, pričom
uviedol, že „obvyklý pobyt detí v rámci aplikácie Dohovoru sa podľa jeho článku 3 zisťuje
podľa okolností, ktoré tu boli bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním detí
na území iného štátu“.
Vychádzajúc z týchto východiskových kritérií krajský súd následne uviedol,
že „maloletý sa narodil v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, kde žil
prevažnú väčšinu svojho života, rástol, navštevoval školské zariadenie, našiel si kamarátov
a začlenil sa do sociálneho prostredia až do jeho neoprávneného premiestnenia na Územie
Slovenskej republiky. ...od narodenia žil s matkou a stretávala sa s otcom, v dôsledku čoho
mal zabezpečené rodinné prostredie s najbližšími osobami rodičmi, pričom starých rodičov
a ostatných príbuzných navštevoval sporadicky spolu s rodičmi, preto pre posúdenie miesta
obvyklého pobytu nie je rozhodujúce, že ostatní príbuzní maloletého žijú na Slovensku...
z vykonaného dokazovania je nesporné, že obvyklým miestom pobytu maloletého je Veľká
Británia.“.
Okresný súd sa v uznesení z 26. januára 2017 s uvedenou otázkou vysporiadal
takmer identicky – tiež vychádzal z rozsudku Súdneho dvora vo veci Korkein – a dospel
k záveru, že v decembri 2015, t. j. v čase neoprávneného premiestnenia maloletého,
mal tento obvyklý pobyt vo Veľkej Británii, vzhľadom na to, že „sa tam narodil, vyrastal,
chodil do škôlky, resp. do školského zariadenia, ovládal anglický jazyk, na území Veľkej
Británie dlhodobo žili aj jeho rodičia, teda maloletý mal vybudovanú najužšiu väzbu na
nich a na svoje okolie vo Veľkej Británii, tam bol sociálne začlenený a tam mal zabezpečenú
aj zdravotnú starostlivosť... Pre rozhodnutie o obvyklom pobyte je irelevantné,
že príbuzenstvo rodičov maloletého bolo a je na území Slovenska, resp., že maloletý
Slovensko so svojimi rodičmi navštevoval...“.
Právny záver konajúcich súdov o tom, že Veľká Británia je krajinou obvyklého
pobytu maloletého, nepovažuje ústavný súd za arbitrárny. Konajúce súdy svoj právny záver
odôvodnili zrozumiteľne a logicky, poskytli adekvátnu argumentáciu a úvahy, ktorými
vysvetlili, ako dospeli k tomuto záveru, preto ho nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený.
Neobstojí námietka sťažovateľov, že konajúce súdy neprihliadli na to, že v čase
ich rozhodovania sa maloletý už zžil so svojím novým prostredím na Slovensku, keďže
krajský súd v tomto smere uviedol, že „námietky povinnej ohľadom rodinného zázemia
maloletého neobstoja, nakoľko sú v rozpore s jeho právom na oboch rodičov“,
a tiež uviedol, že skutočnosť, že maloletý sa na Slovensku zdržiava jeden rok,
„nie je dôvodom na konštatáciu, že obvyklým pobytom maloletého je Slovenská republika“.
Krajský súd tiež vychádzal zo zistenia, že otec maloletého podal návrh na návrat
maloletého desať mesiacov po jeho neoprávnenom premiestnení, t. j. v lehote jedného roka
podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru. Uvedený právny záver podľa ústavného súdu obstojí,
keďže pre určenie krajiny obvyklého pobytu nie sú relevantné životné okolnosti maloletého
v čase rozhodovania súdu o nariadení jeho návratu, ale okolnosti existujúce bezprostredne
pred neoprávneným premiestnením. Zžitie sa s novým prostredím možno zohľadniť
v prípade, ak návrh na nariadenie návratu bol podaný po uplynutí jedného roka
od neoprávneného premiestnenia, čo v tom prípade nebolo splnené.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľov, že obvyklý pobyt vzniká
po šiestich mesiacoch pobytu dieťaťa na jednom mieste. Uvedené pravidlo nemožno
v zásade aplikovať v prípade medzinárodných únosov detí, keďže by viedlo k automatickej
legalizácii faktického stavu nastoleného rodičom – únoscom. Aplikáciou tohto pravidla
by bolo pomerne jednoduché úplne znefunkčniť mechanizmus návratu unesených detí podľa
Haagskeho dohovoru. Neobstojí ani odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Rakúskej
republiky (ďalej len „rakúsky najvyšší súd“) sp. zn. 8 Ob 121/03g z 30. októbra 2003,
keďže rakúsky najvyšší súd kritérium „šiestich mesiacov pobytu na rovnakom mieste“
aplikoval na určenie krajiny obvyklého pobytu dieťaťa bezprostredne pred tvrdeným
únosom dieťaťa. Uvedený časový interval rakúsky najvyšší súd neaplikoval na čas po únose
a ani nedospel k záveru, že po jeho uplynutí dochádza k založeniu nového obvyklého
pobytu v krajine, do ktorej bolo dieťa unesené.
II.1.2 K nezohľadneniu názoru maloletého
Maloletý mal v čase rozhodovania okresného súdu šesť rokov a dva mesiace, pričom
z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 26. januára 2017 vyplýva, že okresný súd
zisťoval názor maloletého prostredníctvom kolízneho opatrovníka, ktorý realizoval
rozhovor s maloletým so súhlasom sťažovateľky v domácnosti starej matky a taktiež v sídle
kolízneho opatrovníka, pričom konštatoval, že v oboch prípadoch bolo náročné udržať
si pozornosť maloletého. Kolízny opatrovník zisťoval názor maloletého na to, kde by chcel
bývať, a maloletý mal uviesť, že „v “. Následne aj okresný súd mal snahu vypočuť
maloletého a konštatoval, že maloletý bol hravý a odpovedal len na otázky, na ktoré
odpovedať chcel. Na otázku, či sa chce vrátiť do Veľkej Británie, maloletý odpovedal,
že „nie, lebo tam boli iba sami dvaja s mamkou a tatkom a to je málo“. Okresný súd
napokon v uznesení z 26. januára 2017 uviedol, že napriek prejavenej vôli maloletým zostať
v na jeho názor neprihliadol, keďže „vzhľadom na jeho vek a psychickú vyspelosť
nemôže pochopiť, čo je predmetom tohto konania a jeho prejavy môžu byť ovplyvnené
dospelými osobami v prostredí v ktorom v súčasnosti žije“.
Z uvedeného je zrejmé, že konajúce súdy zisťovali názor maloletého a vyvinuli
primerané úsilie v tomto smere. Ak konajúce súdy vzhľadom na vek maloletého a jeho
rozumovú vyspelosť v čase výsluchu neprihliadli na jeho názor na otázku návratu, nemožno
tento postup považovať za ústavne neakceptovateľný, preto je táto námietka sťažovateľov
neopodstatnená.
II.1.3 K nezohľadneniu osobitných skutkových okolností a najlepšieho záujmu
maloletého a k primeraným opatreniam podľa čl. 11 ods. 4 nariadenia č. 2201/2003
Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že všeobecné súdy, rovnako
aj ústavný súd, sú v tomto prípade viazané Haagskym dohovorom a dohovorom. Pri výklade
príslušných ustanovení uvedených medzinárodných zmlúv sú povinné postupovať tak,
aby sa nedostali do vzájomnej kolízie. Vo výsledku teda musí byť na jednej strane
rešpektovaný účel Haagskeho dohovoru a na strane druhej požiadavky, ktoré
na rozhodovanie súdov kladie dohovor a príslušná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj ,,ESĽP“) (porovnaj II. ÚS 223/2017).
Účelom Haagskeho dohovoru je ochrana detí na medzinárodnej úrovni
pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo zadržania a vytvorenie
mechanizmu, zabezpečujúceho ich urýchlený návrat do štátu ich obvyklého pobytu
(porov. preambulu, ako aj čl. 1 Haagskeho dohovoru, m. m. aj II. ÚS 223/2017,
Aj v konaní o návrat dieťaťa je podľa Haagskeho dohovoru vždy prvoradý najlepší
záujem dieťaťa. K naplneniu tohto účelu Haagsky dohovor vychádza z vyvrátiteľnej
domnienky, že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom
premiestnení dieťaťa alebo jeho neoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej
krajine) v najlepšom záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto,
kde má dieťa rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby). Výnimku
z uvedeného pravidla predstavujú prípady uvedené v čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho
dohovoru.
Z uvedeného teda vyplýva, že Haagsky dohovor nie je len technickým, hodnotovo
neutrálnym právnym predpisom určujúcim prostredníctvom kolíznych noriem právomoc
súdov členských štátov. Jeho primárnym účelom je zabezpečenie ochrany najlepšieho
záujmu dieťaťa a jeho hmotných práv a vzhľadom na tento účel je potrebné vykladať
jednotlivé jeho ustanovenia. Ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa môže byť v niektorých
prípadoch zabezpečená len prostredníctvom aplikácie niektorej z výnimiek z nariadenia
návratu dieťaťa zakotvených v čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadnenie
ľudských práv a slobôd dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru (m. m.
II. ÚS 294/2015, II. ÚS 223/2017, II. ÚS 282/2017).
Podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie
predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť
návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho
vrátením, preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil
fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Z povahy ustanovenia čl. 13 písm. b), ktoré je koncipované ako výnimka
z pravidla (nariadenie návratu dieťaťa), vyplýva, že musí byť vykladané reštriktívne.
Tento záver potvrdzuje okrem iného aj výkladová správa k Haagskemu dohovoru
od Elisy Peréz-Vera (PERÉZ-VERA, Elisa. Explanatory Report: Hague Conference
on Private International Law; III Acts and Documents of the Fourteenth Session
[online]. 1980, s. 426, bod 116, dostupné na: <https://www.hcch.net/en/publications-and-
studies/details4/?pid=2779>, stav k 18. júlu 2018) či prax zahraničných súdov
(pozri napr. James D. Garbolino. The 1980 Hague Convention on the Civil Aspects
of International Child Abduction: A Guide for Judges, Federal Judicial Center [online],
2012, s. 79-80, dostupné na: <https://www.fjc.gov/content/1980-hague-convention-civil-
aspects-international-child-abduction-guide-judges-0>, stav k 18. júlu 2018) a napokon
aj judikatúra ESĽP (napr. rozsudok vo veci X proti Lotyšsku z 26. 11. 2013, odsek 107)
(porovnaj II. ÚS 223/2017).
Pri aplikácii relevantných ustanovení Haagskeho dohovoru nesmú všeobecné súdy
ignorovať ani záväzky vyplývajúce z dohovoru, predovšetkým z jeho čl. 8. Ustanovenie
čl. 8 dohovoru (ktorý v tomto smere poskytuje obdobné garancie ako čl. 19 ods. 2 ústavy)
prikazuje štátnym orgánom zdržať sa zásahov do práva na súkromný a rodinný život,
ale tiež zakladá aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt k nim (porovnaj napr.
II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, I. ÚS 4/02). Orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu
ochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách a tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad
a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01,
Vzájomným vzťahom Haagskeho dohovoru a dohovoru sa explicitne zaoberal ESĽP
v rozsudku Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku zo 6. 7. 2010.
V tomto rozhodnutí ESĽP vyslovil požiadavku adresovanú vnútroštátnym súdom
rozhodujúcim v návratovom konaní, aby výnimku zakotvenú v čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru vykladali v rámci čl. 8 dohovoru a pre tento účel „detailne preskúmali celú
rodinnú situáciu a celý súbor okolností, predovšetkým skutkových, emocionálnych,
psychologických, materiálnych a zdravotných“ (odsek 139), a uistili sa, že návratom dieťaťa
nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo k tomu, že ho návrat inak
privedie do neznesiteľnej situácie. „Z čl. 8 vyplýva, že keď sa aplikuje Haagsky dohovor,
návrat dieťaťa nemôže byť nariadený automaticky, resp. mechanicky. Najlepší záujem
dieťaťa z hľadiska jeho osobného rozvoja závisí od množstva individuálnych okolností,
predovšetkým jeho veku, stupňa vyspelosti, prítomnosti či absencie jeho rodičov, jeho
okolitého prostredia či skúseností“ (odsek 138) (porovnaj tiež rozsudok ESĽP vo veci
Šneersone a Kampanella proti Taliansku z 12. 7. 2011).
Predmetný právny názor bol dôslednejšie vymedzený v rozsudku Veľkej komory
vo veci X proti Lotyšsku z 26. novembra 2013. V uvedenom rozhodnutí ESĽP spresnil,
že rozsah skúmania najlepšieho záujmu dieťaťa v konaní o návrate nemá byť totožný
(s použitím rovnakých kritérií) s rozsahom skúmania v prípade konania o starostlivosť
o dieťa. Európsky súd pre ľudské práva teda upustil od skôr vyslovenej požiadavky
detailného prieskumu celej rodinnej situácie v rámci konania o návrate dieťaťa.
Konštatoval, že pojem najlepší záujem dieťaťa musí byť pre účely návratového konania
interpretovaný v rámci výnimiek obsiahnutých v čl. 12, 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru
(odsek 101), ktoré musia byť vykladané reštriktívne (odsek 107). Súdy sú však povinné
reálne a explicitne sa zaoberať skutočnosťami svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku
z nariadenia návratu – osobitne v prípade, keď tieto skutočnosti namieta niektorý
z účastníkov – a tieto skutočnosti musia byť hodnotené v rámci čl. 8 dohovoru a napokon
rozhodnutia súdov musia byť v uvedených bodoch riadne odôvodnené (porovnaj odsek
100 ‒ 101 a 104 ‒106).
Ústavný súd už v skoršom rozhodnutí uviedol, že existencia vážneho nebezpečenstva
fyzickej alebo duševnej ujmy nie je daná, ak ide o nebezpečenstvo všeobecné, potenciálne,
alebo nebezpečenstvo v miere predpokladanej a logickej. Neznesiteľnou situáciou v zmysle
tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo
ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému (neúnosnému) strádaniu po stránke nedostatku
pre život nevyhnutných základných predpokladov ‒strava, ošatenie, bývanie a pod.
Ústavný súd dodáva, že aj „fyzická či psychická ujma“ v zmysle tohto ustanovenia musí
mať intenzitu „neznesiteľnej situácie“ (uvedené vyplýva zo zvolenej formulácie „alebo ho
inak priviedol do neznesiteľnej situácie“) (II. ÚS 282/2017). V tomto smere aj ESĽP
uviedol, že výnimka podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru sa netýka „ťažkostí, ktoré
sú nevyhnutne spojené so skúsenosťou návratu: výnimka stanovená v článku 13 písm. b)
sa týka tých situácií, ktoré prekračujú to, čo dieťa môže rozumne znášať.“ (rozsudok vo veci
X proti Lotyšsku, odsek 116).
Vo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku ESĽP poukázal na to, že súdy
rozhodujúce o nariadení návratu vychádzali implicitne z predpokladu, že spolu s dieťaťom
sa do krajiny obvyklého pobytu vráti aj jeho matka. Z tohto pohľadu považoval
za relevantné preskúmať z hľadiska práva podľa čl. 8 dohovoru opodstatnenosť záverov,
že vo veci neboli zistené okolnosti, ktoré by objektívne ospravedlňovali nesúhlas matky
s jej návratom do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa (odsek 144). V predmetnej veci
napokon ESĽP nepovažoval za úplne neopodstatnený nesúhlas matky s jej návratom
z dôvodu možného trestného stíhania s prípadným uložením trestu odňatia slobody v krajine
obvyklého pobytu dieťaťa (odsek 149 a 150).
Obdobne vo veci X proti Lotyšsku ESĽP vytkol súdom rozhodujúcim o návrate,
že napriek tomu, že sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu v Rige posudok vypracovaný
psychológom, ktorý signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky
môže vzniknúť u dieťaťa psychická trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal. Podľa
názoru ESĽP bolo neprijateľné, aby súd rozhodol o neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu,
že sa týkal viac merita opatrovníckeho konania ako merita konania o návrat. V tejto
súvislosti ESĽP zdôraznil, že psychologický posudok upriamoval pozornosť na riziko
vzniku vážnej psychickej traumy, ktorá bola priamo spojená s najlepším záujmom dieťaťa,
a preto toto tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru
(odsek 114). Súdy sa taktiež mali zaoberať otázkou, či bolo možné, aby matka nasledovala
dcéru do krajiny obvyklého pobytu a udržala si tak s ňou kontakt (odsek 117).
V kontexte s čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je potrebné aplikovať čl. 11 ods. 4
nariadenia č. 2201/2003, podľa ktorého súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13
písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané
opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.
V tomto smere ESĽP uviedol, že „súdy sa musia presvedčiť, že dostatočné záruky
sú presvedčivo poskytnuté v krajine (obvyklého pobytu, pozn.) a v prípade známeho
nebezpečenstva sú zavedené reálne ochranné opatrenia“ (rozsudok vo veci X proti
Lotyšsku, odsek 108, pozri tiež posudzovanie primeranosti poskytnutých opatrení vo veci
Šneersone a Kampanella proti Taliansku, odseky 94 až 96).
Uvedené východiská boli relevantné aj v prípade sťažovateľov vzhľadom
na skutkovú a právnu podobnosť ich prípadu s citovanými právnymi vecami, v ktorých
rozhodoval ESĽP.
Krajský súd v napadnutom uznesení pre určenie východiskového rámca rozsahu
zisťovania relevantných skutočností uviedol, že „súd v konaní o návrat... neposudzuje,
či návrat je alebo nie je v záujme dieťaťa, nakoľko táto otázka bola zákonodarcom
vyriešená pri ratifikácii Dohovoru“. Rovnako tak uviedol, že v prejednávanej veci
ide „o špecifické konanie o návrat, v ktorom úlohou súdu je len posúdiť, či došlo
k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu v zmysle čl. 3 Dohovoru a zabezpečiť
okamžitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu“. Následne krajský súd uviedol,
že sťažovateľka má možnosť na príslušnom súde podať návrh na nahradenie súhlasu otca
maloletého s vysťahovaním maloletého z miesta jeho obvyklého pobytu, prípadne sa o tom
môže s otcom maloletého dohodnúť. K predloženému znaleckému posudku a k námietke,
že uznesením okresného súdu je sťažovateľka nepriamo nútená presťahovať sa do Veľkej
Británie, krajský súd uviedol, že je povinnosťou rodičov vykonávať ich rodičovské práva
a povinnosti v najlepšom záujme maloletého, pričom v najlepšom záujme maloletého je žiť
a vyrastať v blízkom a pravidelnom kontakte s oboma rodičmi v mieste svojho obvyklého
pobytu, „preto zo zreteľom na práva dieťaťa obsiahnuté v Dohovore o právach dieťaťa
musia obaja rodičia, ktorí sa rozhodli, že sa ich dieťa narodí, bude vyrastať a teda
nadobudne obvyklý pobyt v zahraničí, túto skutočnosť akceptovať a v záujme dieťaťa
sa jej prispôsobiť...“.
Okresný súd v uznesení z 26. januára 2017 uviedol ako základné východisko
skutočnosť, že súd nemá povinnosť nariadiť návrat dieťaťa, ak je daná niektorá z výnimiek
uvedených v čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru. Rovnako tak uviedol, že súd „aj v tomto
konaní prihliada na najlepší záujem dieťaťa“, pričom poukázal aj na nález ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. mája 2014, v ktorom tento vyslovil požiadavku na súladnú
interpretáciu Haagskeho dohovoru a dohovoru.
Okresný súd následne uviedol, že z výpovede účastníkov konania nezistil okolnosti,
ktoré by svedčili o skutočnostiach predpokladaných v čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho
dohovoru. Poukázal na to, že maloletý má s otcom vytvorený dobrý vzťah, ktorý v čase
rozhodovania udržiaval prostredníctvom aplikácie Skype, a na kontakt s otcom sa teší. Otec
maloletého mal podľa okresného súdu vytvorené vhodné podmienky na výchovu
maloletého – poukázal na prenájom rodinného domu, na predloženú fotodokumentáciu
domu a jeho vnútorného vybavenia. Vychádzajúc z uvedeného okresný súd dospel k záveru,
že maloletý sa „vráti do svojho prirodzeného výchovného prostredia, kde vyrastal
od narodenia, preto súd mal za to, že neexistujú okolnosti vylučujúce návrat maloletého“.
Okresný súd hodnotil aj zdravotný stav maloletého – hyperaktivitu (ADHD) – z toho
pohľadu, či zakladá dôvod na nenariadenie návratu. Poukázal na to, že vysťahovanie
na Slovensko bez súhlasu otca mohlo zhoršiť zdravotný stav maloletého. Nové prostredie,
strata kontaktu s otcom „sú tak závažné skutočnosti v živote 5 ročného dieťaťa, ktoré naozaj
mohli zanechať stopy na jeho psychike, resp. jeho psychický stav zhoršiť. Preto
je neprimerané, aby matka v tomto konaní poukazovala práve na psychický zdravotný stav
maloletého, ktorý by mal vylúčiť jeho návrat do miesta obvyklého pobytu, keď sama
na to neprihliadala pri sťahovaní maloletého.“. Podľa okresného súdu zdravotný stav
maloletého sa nemusel zhoršiť, „pokiaľ by matka reálne zvážila svoje možnosti,
resp. zabezpečila písomný súhlas otca so sťahovaním alebo rozhodnutie príslušného súdu“.
Okresný súd tiež dospel k záveru, že sťažovateľke nič nebránilo zostať v jurisdikcii
britských súdov. Finančné dôvody odchodu Haagsky dohovor nepozná, pričom
sťažovateľka mala na území Veľkej Británie zamestnanie, podieľala sa na sociálnom
zabezpečení, mala zabezpečenú zdravotnú starostlivosť pre seba aj pre maloletého
a v prípade potreby mala „dostatočné právne záruky na dosiahnutie sociálnej podpory
pre seba a pre dieťa“. Adekvátnu zdravotnú starostlivosť môže podľa okresného súdu
dosiahnuť sťažovateľka pre maloletého aj vo Veľkej Británii, pričom „v správach
z psychologického vyšetrenia dieťaťa predložených matkou je odporúčané zabezpečiť
pokojné prostredie dieťaťa, pravidelný denný režim s vylúčením neočakávaných zmien
a praktizovanie filiálnej terapie v domácom prostredí. Tieto podmienky pre úspešnú liečbu
dieťaťa je možné zabezpečiť aj na území Veľkej Británie a je znova na matke, aby dieťaťu
zmenu prostredia jeho návratom do Veľkej Británie dostatočne vysvetlila a pripravila
ho psychicky na návrat.“.
Pri posudzovaní najlepšieho záujmu maloletého okresný súd „zvažoval najmä
skutočnosť, že dieťa v súčasnosti žije s matkou a starou matkou, ktoré najviac zdieľajú
starostlivosť o dieťa. Dieťa nemá zabezpečený dostatočný kontakt so svojim otcom ani
s rodinou zo strany otca. Podľa zváženia súdu takto zabezpečovaná starostlivosť nie je
v najlepšom záujme dieťaťa. Dieťa má právo na výchovu a starostlivosť zo strany oboch
rodičov, má právo na zachovávanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho styku
s obidvomi rodičmi. Toto právo dieťaťa je možné zabezpečiť jeho návratom do miesta
obvyklého pobytu, kde doposiaľ žije jeho otec. Samozrejme bude závisieť od otca, aby svoj
kontakt s dieťaťom udržiaval a s matkou dieťaťa sa dohodol na úprave rodičovských práv
a povinností, je na otcovi, aby dodržal svoje prísľuby, ktoré v tomto konaní dal matke
(napr. zaplatil jej a dieťaťu letenku pre návrat do Anglicka, platil výživné v sume 130 Eur,
platil poplatky za bývanie), pretože len tak má význam výsledok tohto konania.“.
K otázke primeraných opatrení podľa čl. 11 ods. 4 nariadenia č. 2201/2003 okresný
súd uviedol, že v záujme komplexnej ochrany práv maloletého „uložil navrhovateľovi
pre prípad, že sa matka rozhodne vrátiť s dieťaťom do miesta jeho obvyklého pobytu,
aby im umožnil bývať vo svojom bydlisku spolu s maloletým po dobu 6 mesiacov,
ktoré obdobie súd považoval za primerané na to, aby matka mohla zabezpečiť na území
Veľkej Británie bývanie pre seba, pre dieťa, ako aj príjem z pracovnej činnosti“.
Vychádzajúc z právnych východísk vymedzených v tejto časti nálezu
a z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného
súdu, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa reálne a explicitne nezaoberal
skutočnosťami svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku z nariadenia návratu,
napriek tomu, že sťažovateľka na takéto skutočnosti poukazovala, a napadnuté
uznesenie v tomto smere riadne neodôvodnil. Krajský súd nedostatočne zohľadnil
aj osobitné okolnosti prejednávanej veci a nedostatočne prihliadol na najlepší záujem
maloletého.
Rozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci sú založené na implicitnom závere,
že spolu s maloletým sa vráti do krajiny obvyklého pobytu aj sťažovateľka. Súkromný
znalecký posudok predložený sťažovateľkou v odvolacom konaní svedčí o tom, že matka
(sťažovateľka) je primárnou citovou osobou pre maloletého a kľúčové je zachovanie tohto
vzťahu. Separácia od sťažovateľky by bola pre maloletého stresujúca a priviedla
by ho do neznesiteľnej situácie. Zachovanie vzťahu s matkou takto predstavovalo
nevyhnutný aspekt realizácie najlepšieho záujmu maloletého v konaní. Z tohto pohľadu
bolo preto kľúčové, aby sa konajúce súdy osobitne zaoberali tými skutočnosťami, ktoré
by objasnili, či návrat sťažovateľky do krajiny obvyklého pobytu maloletého je možný,
prípadne či existovali také okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že sťažovateľka opodstatnene
odmieta návrat do krajiny obvyklého pobytu. Pri zistení skutočností svedčiacich
o opodstatnenom nesúhlase sťažovateľky s návratom mali konajúce súdy skúmať, či možno
primeranými opatreniami vytvoriť stav, ktorý by umožňoval návrat maloletého
aj so sťažovateľkou, t. j. vytvoriť stav, ktorý by robil nesúhlas matky s návratom
neopodstatneným.
V tomto kontexte je relevantné, že sťažovateľka v prvom rade uvádzala,
že pri návrate do krajiny obvyklého pobytu môže čeliť trestnému stíhaniu. Konajúce súdy
vychádzali zo zistenia, že na základe nesúhlasu otca maloletého sa nepokračovalo
v trestnom stíhaní sťažovateľky. Zo správy britskej polície predloženej
navrhovateľom však vyplýva, že dokiaľ navrhovateľ nedá súhlas, stíhanie nemá dôvod
pokračovať. Z uvedeného bolo zrejmé, že ďalšie stíhanie sťažovateľky je výlučne
v rukách navrhovateľa, čo podľa ústavného súdu zakladá značnú mieru neistoty
pre sťažovateľku aj s prihliadnutím na v konaní preukázané nezhody medzi sťažovateľkou
a navrhovateľom. Podľa ústavného súdu bolo namieste, aby krajský súd uvedenú okolnosť
preskúmal dôslednejšie – javilo sa ako vhodné zistiť, aká je skutočná prax britských
orgánov činných v trestnom konaní pri stíhaní uvedených skutkov, aké tresty sú ukladané
za uvedené trestné činy, t. j. predovšetkým či sa ukladá nepodmienečný trest odňatia
slobody. V závislosti od zistených skutočností by bolo zrejmé, či je potrebné túto situáciu
zmierniť dodatočnými primeranými opatreniami podľa čl. 11 ods. 4 nariadenia č. 2201/2003
– napr. dosiahnutím garancií od príslušných autorít Veľkej Británie o nestíhaní
sťažovateľky a pod.
Sťažovateľka tiež namietala, že spoločnú domácnosť s otcom maloletého opustila
v dôsledku domáceho násilia z jeho strany, pričom sa tak udialo za asistencie polície.
V spise sú pripojené záznamy, ktoré svedčia o tom, že uvedené skutočnosti sú pravdivé.
Z priložených záznamov vyplýva, že policajné orgány vyhodnotili uvedenú udalosť
ako „veľmi malý domáci incident“. V policajnej správe sa tiež uvádza, že medzi
sťažovateľkou a otcom maloletého boli opakované hádky. Krajský súd poukázal na to,
že uznesenie okresného súdu ukladá primerané opatrenia, ktorým zaväzuje otca maloletého
umožniť sťažovateľke bývať v spoločnej domácnosti s navrhovateľom v ním prenajatom
rodinnom dome po dobu šiestich mesiacov s úhradou nákladov. Podľa zistených okolností
sa toto primerané opatrenie javí ako nedostačujúce. V prípade preukázaných nezhôd medzi
rodičmi maloletého sa nejaví ako primerané trvať na tom, aby sa títo rodičia nasťahovali
do spoločnej domácnosti. Podľa ústavného súdu bolo vhodnejšie trvať na takých
primeraných opatreniach, ktoré by aspoň po minimálnu dobu garantovali možnosť
oddeleného bývania sťažovateľky a maloletého od otca maloletého, aby sa tak vytvorilo
pokojné rodinné prostredie pre maloletého a vytvorila možnosť pre sťažovateľku zabezpečiť
si vlastné bývanie, prácu a pod.
V konaní bolo taktiež nesporne zistené, že otec maloletého je študentom, ktorý podľa
práva krajiny obvyklého pobytu nie je povinný kvôli svojmu statusu platiť výživné.
Uvedená skutková okolnosť má pomerne závažné implikácie – v prípade návratu
sťažovateľov do krajiny obvyklého pobytu – nie je zrejmé, akým spôsobom by mohla
sťažovateľka právne donútiť otca maloletého platiť výživné v prípade, ak by otec výživné
platiť odmietol. Z tohto pohľadu bolo potrebné, aby krajský súd dôslednejšie preskúmal
uvedenú skutočnosť a prípadne aby trval na takých primeraných opatreniach, ktoré by viedli
k právne vynútiteľnému záväzku otca maloletého podieľať sa na výžive maloletého
(napr. podpis dohody alebo podpis právne vynútiteľného jednostranného vyhlásenia otca),
alebo k opatreniam, ktoré by primerane posilnili postavenie sťažovateľky voči otcovi
maloletého (napr. zložením peňažnej sumy na účet sťažovateľky, ktorá by predstavovala
výživné zo strany otca na určité obdobie vopred s deklaráciou, že nejde o platbu dlžného
výživného a pod.).
Sťažovateľka v konaní predložila vyjadrenie (č. l. 336 spisu), z ktorého vyplynuli
zistenia o možnosti liečby ADHD vo Veľkej Británii – možnosť liečby v súkromnom
zariadení za finančnú úhradu, prípadne liečba v systéme verejného zdravotníctva s čakacími
lehotami. V tomto smere je potrebné uviesť, že je všeobecne známou skutočnosťou,
že veľké množstvo občanov Slovenskej republiky žije vo Veľkej Británii – s úmyslom
študovať alebo pracovať. Nie je tiež neznáme, že zdravotníctvo vo Veľkej Británii
je zabezpečené systémom verejného zdravotníctva a tiež na základe súkromného
pripoistenia. Mnoho občanov Slovenskej republiky žijúcich vo Veľkej Británii absolvuje
rutinné prípadne mimoriadne zdravotné úkony a vyšetrenia na Slovensku z dôvodu
finančnej náročnosti obdobných úkonov a vyšetrení vo Veľkej Británii, prípadne z dôvodu
dlhých čakacích dôb. Z tohto pohľadu sú relevantné zistenia týkajúce sa zdravotného stavu
maloletého a skutočnosti uvedené sťažovateľkou o možnosti liečby vo Veľkej Británii.
Nemožno pochybovať o schopnosti zdravotníctva Veľkej Británie a miestnych odborníkov
poskytnúť adekvátnu liečbu maloletému. Na druhej strane sa však javí ako
primerané, aby boli poskytnuté konkrétnejšie dôkazy o tom, v akých časových intervaloch
by bola liečba konkrétne pre maloletého vo Veľkej Británii dostupná, a taktiež údaje
o cenovej náročnosti uvedenej liečby. Krajský súd sa uvedenými skutočnosťami bližšie
nezaoberal.
Uvedené skutkové okolnosti vo svojom súhrne vytvárajú stav, ktorý svedčí o tom,
že nesúhlas matky s návratom do krajiny obvyklého pobytu by nebol neopodstatnený, čím
by nebolo reálne možné dosiahnuť zachovanie vzťahu medzi maloletým a sťažovateľkou.
Tieto skutkové okolnosti takto indikujú možnú výnimku podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru, pre ktorú by bolo možné nenariadiť návrat maloletého do krajiny obvyklého
pobytu. Tieto skutkové okolnosti zároveň predpokladajú aj aplikáciu čl. 11 ods. 4 nariadenia
č. 2201/2003 a tým aj skúmanie, či vhodnými primeranými opatreniami je potrebné
a možné vytvoriť stav, ktorý by umožnil nariadiť návrat maloletého tak, aby to bolo v jeho
najlepšom záujme. Krajský súd však v napadnutom uznesení rezignoval na dôkladné
skúmanie uvedených skutkových okolností, preto z uvedených hľadísk je napadnuté
uznesenie nepreskúmateľné. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie krajského súdu je vo vymedzenom rozsahu zjavne neodôvodnené,
nepreskúmateľné a ústavne neakceptovateľné. Ústavný súd preto rozhodol, že krajský súd
napadnutým uznesením z 31. augusta 2017 porušil základné právo sťažovateľov na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Európsky súd pre ľudské práva opakovane rozhodol, že rozhodnutie o nariadení
návratu, dokonca aj keď nebolo vykonané, samo osebe predstavuje zásah do práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života (rozsudok vo veci Šneersone
a Kampanella proti Taliansku, odsek 88, rozsudok vo veci Neulinger a Shuruk proti
Švajčiarsku, odsek 90 ‒91). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd tiež rozhodol,
že krajský súd napadnutým uznesením z 31. augusta 2017 porušil základné právo
sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a ich právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku tohto nálezu).
II.2 K namietanému porušeniu práv maloletého podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12
ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho uznesením z 31. augusta 2017
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv maloletého podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12
ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie
svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010,
IV. ÚS 100/2014), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných
práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia
základných práv sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, a zrušením tohto uznesenia sa otvára priestor na to,
aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel, uprednostňujúc
právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania
pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).
Navyše ústavný súd v súvislosti s čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru
o právach dieťaťa odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. septembra
2014 (publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
2014 pod č. 57/2014), v ktorom uviedol, že na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako
aj na úrovni samotnej Organizácie Spojených národov prevládol (dnes už konštantný)
právny názor, že medzi články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné
zásady/princípy (general principles) a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto
zásady inkorporovať do príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno
zaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 12 čl. 6 a čl. 12 (pozri HODGKIN, R., NEWELL,
P. Implementation Handbook for the Convention on the Rights of the Child. Fully revised
third edition. Ženeva : UNICEF Regional Office for Europe, 2007, p. 39, 83, 158; k tomu
porov. aj Committee on the Rights of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5,
body 19, 20 a 22). Tento záver podporuje i samotný text týchto článkov Dohovoru
o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“, „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“).
Naopak, k priamo vykonateľným právnym normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné
zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Keďže krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoP 229/2017 z 31. augusta 2017
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil označené základné práva sťažovateľov
podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou krajského súdu
bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu a vysporiadať sa so skutočnosťami
uvedenými v tomto náleze.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Vychádzajúc z okolností prejednávanej veci – s prihliadnutím aj na skutočnosť,
že napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu
z 26. januára 2017 nebolo vykonané, t. j. nedošlo k reálnemu návratu maloletého do Veľkej
Británie – ústavný súd dospel k záveru, že vyslovenie porušenia označených základných
práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu
je dostatočným pre ochranu namietaného porušenia práv sťažovateľov. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľov v časti, v ktorej žiadali o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).
Sťažovatelia žiadali úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré im vznikli
v súvislosti s ich právnym zastupovaním. Sťažovatelia si uplatnili úhradu trov konania
v sume 374,89 € za dva úkony právnej služby.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov konania
vo výške 374,81 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby
podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej
porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal
zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2017 v sume
147,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových
výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,84 € (1/100 výpočtového
základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 312,34 €. Zo zistenia
ústavného súdu vyplýva, že právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len
„DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky
a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Vo zvyšnej časti uplatnených trov ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto
nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2018