Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 223/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť

, Írska republika, zastúpeného advokátom Mgr. Matejom

Múdrym, Bavlnárska 317/16, Trenčín, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a a práv podľa

čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 20. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. septembra 2016.

2. Sťažovateľ je otcom maloletého , (ďalej

len „maloletý“). Matkou maloletého je (ďalej aj „matka“ alebo „dotknutá

osoba“). Uznesením sp. zn. z 24. februára 2016 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“) Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol o návrhu

sťažovateľa na nariadenie návratu maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu tak, že

návrat maloletého nenariaďuje. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel

k záveru, že maloletý mal bezprostredne pred jeho premiestnením na územie Slovenskej

republiky obvyklý pobyt v Írskej republike, kde sa narodil a žil až do 19. septembra 2014.

Uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Súd ďalej konštatoval, že sťažovateľ

bezprostredne pred premiestnením vykonával opatrovnícke právo k maloletému a súhlas

s premiestnením maloletého matke nedal, a teda došlo k neoprávnenému premiestneniu

maloletého v zmysle čl. 2 bodu 11 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003

o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach

rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len

„nariadenie rady“). Ďalej pripomenul, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa riadia na prípad

aplikovateľné nariadenie rady a Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných

únosov detí prijatý v Haagu 25. októbra 1980, publikovaný pod č. (ďalej len

„haagsky dohovor“), je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa. Pokiaľ však ide

o návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu, je podľa okresného súdu

zrejmé, že haagsky dohovor aj nariadenie rady sú založené na zásade, že najlepší záujem

v prípade jeho neoprávneného premiestnenia či zadržania vyžaduje okrem výnimky

stanovenej v čl. 13 a čl. 20 haagskeho dohovoru vždy návrat dieťaťa. Poukázal na to, že

podľa čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru súd nie je povinný nariadiť návrat, ak by dieťa

bolo vystavené fyzickej alebo duševnej ujme alebo ak by sa inak dostalo do neznesiteľnej

situácie. Nariadenie rady potom rozširuje povinnosť súdu nariadiť návrat aj na prípady,

keby dieťa bolo vystavené takejto ujme, ale napriek tomu je preukázané, že boli vykonané

primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate, ktoré musia byť spôsobilé

dostatočne ochranu dieťaťa po jeho návrate zabezpečiť.

3. Následne okresný súd posúdil, či by maloletému v prípade návratu hrozila „vážna

ujma“. Dospel pritom k záveru, že návrat by maloletého vystavil riziku vážnej psychickej

ujmy a zo strany sťažovateľa neboli preukázané primerané opatrenia na zabezpečenie

ochrany maloletého po jeho návrate, ktoré by zakladali dôvod na nariadenie návratu podľa

čl. 11 bodu 4 nariadenia rady. Vychádzal pritom zo záverov vykonaného dokazovania,

z ktorých o spôsobe života otca vyplynulo, že je od svojich 17 rokov konzumentom

marihuany (navštevuje pravidelnú skupinovú terapiu v rámci terapeutického programu

poskytovaného jednotlivcom, ktorí chcú prestať alebo obmedziť užívanie marihuany alebo

udržať abstinenciu od jej užívania), je dlhší čas nezamestnaný, býva v nájomnom byte

a náklady na bývanie hradí z podpory. Na výživu maloletého začal sťažovateľ prispievať od

novembra 2015, do toho času zabezpečovala výživu maloletého výlučne matka. Súd ďalej

považoval za preukázané, že matka maloletého trpí závažným onkologickým ochorením,

ktorého liečba má byť podľa odborného vyjadrenia jej ošetrujúceho lekára ukončená až

v roku 2020, a lekár vzhľadom na fyzicky aj psychicky náročnú liečbu odporučil zachovať

kontinuitu liečebného režimu a pravidelných lekárskych kontrol na doterajšom

onkologickom pracovisku v Bratislave. S poukazom na práve uvedené súd konštatoval, že

„za situácie v akej sa nachádza matka maloletého, z hľadiska ochrany jej zdravia

a duševnej pohody... nemožno od matky spravodlivo požadovať, aby sa vrátila do Írskej

republiky spolu s maloletým, nakoľko podľa názoru súdu nikoho nemožno obmedziť v jeho

práve na výber lekára, resp. zdravotníckeho zariadenia, v ktorom podstupuje liečbu.

Z vykonaného dokazovania mal súd pritom za jednoznačne preukázané, že návrat

maloletého bez matky vzhľadom na vek maloletého, jeho citovú naviazanosť na matku

nepripadá v záujme maloletého do úvahy, čo potvrdil aj kolízny opatrovník ako zástupca

maloletého v konaní.“. Skutočnosť, že sťažovateľ bol v dobe rozhodovania nezamestnaný

a hradil životné náklady z podpory, podľa súdu nedávala záruky, že bude v prípade návratu

schopný podieľať sa aktívne na potrebách maloletého, ktoré aj do doby neoprávneného

premiestnenia zabezpečovala výlučne matka. Sťažovateľ podľa okresného súdu nepreukázal

ani splnenie takej základnej záruky na nariadenie návratu, akou je zabezpečenie bývania

maloletého s matkou. Pokiaľ ide o čiastku 2 000 € pripísanú na účet matky zo strany

rodičov sťažovateľa, zatiaľ čo toto konanie svedčí o ich úprimnom záujme o vnuka, nemôže

byť rozhodujúce pre posúdenie rodinnej situácie maloletého po návrate, pretože starí rodičia

nie sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti vo vzťahu k maloletému. Z predostretých

dôvodov rozhodol okresný súd o nenariadení návratu maloletého.

4. Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo na podklade odvolania sťažovateľa

preskúmané krajským súdom, ktorý ho uznesením č. k. -613

z 20. septembra 2016 potvrdil. S ohľadom na stotožnenie sa s odôvodnením napadnutého

uznesenia sa krajský súd obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov, prípadne

doplnenie o ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia. V relevantnej

časti rozhodnutia uviedol: „[o]dvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu prvého

stupňa, s ktorými sa stotožňuje. Odvolací súd odvolacie námietky otca maloletého

vyhodnotil ako nedôvodné, keď pre posúdenie veci nebola rozhodujúca len diagnóza matky

maloletého, ktorú odmietla sprístupniť, na čo má aj právo. Za takejto situácie správne súd

považoval za postačujúce vyjadrenie lekára, že ide o onkologické ochorenie, ktoré vyžaduje

liečbu a na to nadväzujúce dôvody nenariadenia návratu maloletého. Odvolací súd k tomu

dopĺňa, že uvedená skutočnosť bola jedným z dôvodom, prečo nebol nariadený návrat

maloletého a súd prvej inštancie správne vec posudzoval v najlepšom záujme maloletého

dieťaťa. Súd prvej inštancie nemal preukázané primerané opatrenia k zabezpečeniu

ochrany maloletého po návrate, ani úsilie otca, aby zabezpečil pokojný návrat maloletého

do Írskej republiky. Taktiež spôsob života a občasná konzumácia ľahkých drog nie je

zlučiteľná s výchovou maloletého dieťaťa a tiež neznamená zabezpečenie primeraných

opatrení pre pokojný návrat maloletého. Ak sa rodičia rozídu, je vždy ohrozený kontakt

dieťaťa s jedným z rodičov, či už je to matka alebo otec, rodičia neboli spôsobilí uzavrieť v

tomto smere žiadnu dohodu. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že

matke nemožno prikazovať, kde má absolvovať liečbu a súd nemá ani odborné znalosti na

to, aby posúdil, ktorá liečba a kde je pre matku vhodná, v najlepšom záujme dieťaťa nie je

jeho odlúčenie od matky a naviac pre návrat maloletého neboli zabezpečené primerané

podmienky. Otec v tomto neprejavil žiadne úsilie a ak uvedenú skutočnosť prejavili jeho

rodičia, títo nie sú nositeľmi rodičovských práv a povinností, ako uvádza súd prvej inštancie

a preto tieto opatrenia vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedostatočné.“

5. V úvode ústavnej sťažnosti sťažovateľ popisuje skutkový stav veci. Uvádza, že

s matkou maloletého žili ako partneri v Írskej republike, kde matka bývala už približne 10

rokov pred narodením maloletého. Partnerské spolužitie ukončili približne 3 mesiace po

narodení maloletého v lete 2013. Ich vzájomné nezhody vyústili do súdnych konaní,

z ktorých viacero iniciovala matka maloletého. Sťažovateľa obviňovala okrem iného

z násilia pod vplyvom alkoholu alebo drog, no tieto obvinenia sa ukázali byť nepravdivé

a súdy, resp. polícia odmietli vo veciach ďalej konať. Výkon práv a povinností

k maloletému bol upravený súdnymi rozhodnutiami a významným pre toto konanie je

rozhodnutie z 20. júna 2014 (Order on Question Affecting Welfare of Child), ktorým bolo

sťažovateľovi umožnené stretávať sa s maloletým, resp. kontaktovať maloletého cez

„skype“ v stanovených dňoch a časoch. V bode 5 tohto rozhodnutia bolo súdom výslovne

konštatované, že primárnym bydliskom (miestom obvyklého pobytu) je Írska republika

a maloletý nemôže byť premiestnený spod právomoci Írskej republiky bez súhlasu

sťažovateľa. Dňa 19. septembra 2014 však bol maloletý matkou bez súhlasu sťažovateľa

premiestnený na územie Slovenskej republiky a do dnešného dňa sa nevrátil. S ohľadom

na uvedené skutočnosti podal sťažovateľ bezodkladne návrh na nariadenie návratu

maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, teda Írskej republiky. Okresný súd vydal

24. februára 2016 uznesenie sp. zn. , ktorým návrat maloletého nenariadil.

Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie, avšak krajský súd sa

s odôvodnením napadnutého uznesenia stotožnil a uznesením sp. zn.

z 20. septembra 2016 ho potvrdil. Napadnuté uznesenie okresného súdu (potvrdené

krajským súdom) podľa sťažovateľa vychádza z dvoch základných argumentačných línií,

a to sú: 1. onkologické ochorenie matky vyžadujúce liečbu a 2. nepreukázanie primeraných

opatrení zo strany sťažovateľa k zabezpečeniu návratu maloletého.

6. K nenariadeniu návratu s poukazom na onkologické ochorenie matky sťažovateľ

predovšetkým uvádza:

„Sťažovateľ síce súhlasí s názorom súdov, že nie je vhodné nariadiť návrat

Maloletého bez Matky (ostatne v celom konaní zastával Sťažovateľ názor, že je potrebné

premiestniť aj Matku), avšak nesúhlasí s tým, aby právo na slobodný výber lekára bolo

prekážkou nariadenia návratu a už vôbec nesúhlasí s tým, že právo na slobodný výber

lekára Matkou môže spôsobiť akúkoľvek neznesiteľnú situáciu alebo duševnú ujmu

Maloletého.

Sťažovateľ si v tejto súvislosti (tak ako konštantne v priebehu celého konania)

dovoľuje vyjadriť hlboký a úprimný rešpekt pred akýmikoľvek závažnými zdravotnými

ťažkosťami Matky, keďže je toho názoru, že pre Maloletého by bolo najvhodnejšie, aby mal

(a zároveň aj poznal) oboch rodičov a títo boli po nielen po fyzickej stránke spôsobilí

poskytovať mu rodičovskú starostlivosť.

Sťažovateľ je však presvedčený, že nariadením návratu maloletého do Írskej

republiky spolu s Matkou by nedošlo k narušeniu liečebného procesu matky, nakoľko

v Írskej republike je zdravotná starostlivosť na minimálne porovnateľnej úrovni ako

v Slovenskej republike, pričom existuje aj dostatok vysokokvalifikovaných

a špecializovaných zariadení, ktoré sa venujú onkologickým ochoreniam (bližší zoznam

nevie Sťažovateľ poskytnúť, keďže nemá vedomosť o konkrétnom type ochorenia Matky)...

Bez ohľadu na vyššie uvedené si Sťažovateľ dovoľuje uviesť, že hoci by v prípade

nariadenia návratu možno došlo k obmedzeniu práva Matky na výber lekára, takéto právo

nesmie byť v žiadnom prípade nadradené právu Sťažovateľa na rešpektovanie súkromného

a rodinného života, tak ako je obsiahnuté v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a Článku 19 odsek 2 , ktoré patrí medzi

najzákladnejšie ľudské práva, a ktoré je podstatným spôsobom dotknuté a porušené tým, že

súdy rozhodli nenariadiť návrat Maloletého do Írskej republiky z dôvodu argumentácie

právom Matky na slobodný výber lekára.“

7. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na závažné procesné pochybenia, ktorých

sa súdy podľa neho dopustili pri akceptovaní už uvedenej argumentácie zdravotným stavom

matky a ktoré spočívali predovšetkým v tomto:

„... všetky zdravotné záznamy, o ktoré sa súd v rozhodovaní opieral, boli na základe

rozhodnutia Matky utajené, neboli iným účastníkom konania sprístupnené, a netvorili tak

časť spisu, ktorá by bola Sťažovateľovi k dispozícii. Z takéhoto dôvodu nebolo možné

oboznámiť sa z predloženými dokumentmi, ktoré mali preukázať a zdokumentovať zdravotný

stav Matky, pričom Sťažovateľ zdôrazňuje, že o zdravotnom stave Matky nemá žiadne

vedomosti, nakoľko tá ho neinformuje o žiadnych podstatných skutočnostiach, ktoré sa

týkajú jej alebo Maloletého (napriek viacerým predošlým žiadostiam). Sťažovateľ tak

rovnako nevie, čo je obsahom údajnej správy lekára, či takúto správu vypracoval všeobecný

lekár alebo príslušný lekár špecialista, a či takáto správa bola vypracovaná na základe

žiadosti Matky alebo na dopyt súdu. Sťažovateľ by v prípade, ak by správa bola

vypracovaná na žiadosť Matky, takýto dôkaz považoval za nepoužiteľný v súdnom konaní,

keďže by mal dôvodnú pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti takejto správy (nakoľko

väčšina ľudí má viac či menej dôverný vzťah so svojím lekárom a to najmä po prekonaní

závažného ochorenia, a taktiež s poukazom, že samotná Matka pochádza z lekárskej

rodiny). Sťažovateľ rovnako nevie, či sa lekár akokoľvek vyjadroval k vhodnosti alebo

nevhodnosti premiestnenia a z akých podkladov vychádzal pri písaní správy.

Súdy tak rozhodovali na základe dokumentov, s ktorými sa Sťažovateľ nemal

možnosť oboznámiť, kriticky ich preskúmať, žiadať k nim vysvetlenia alebo využiť iné riadne

procesné práva tak, ako pri akomkoľvek inom dôkaze v rámci riadneho súdneho konania.

Je pritom dôležité uviesť, že práve tieto nesprístupnené dokumenty zjavne tvoria

najpodstatnejšiu skutočnosť, o ktorú sa súdy pri nenariadení návratu opierajú.

Uznesenie I a Uznesenie II tak z tohto dôvodu trpia závažnými procesnými vadami,

kedy bol v procese ich vydávania Sťažovateľ ukrátený na svojich procesných právach,

a kedy došlo k zjavnému porušeniu rovnosti účastníkov súdneho konania v neprospech

Sťažovateľa a porušeniu práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, a tým

porušeniu práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, článku 47 odsek 3 a článku 48 odsek 2 Slovenskej

republiky.“

8. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ popisuje neochotu matky umožniť mu styk

s maloletým, čo vyplýva aj z vyjadrenia kolízneho opatrovníka k odvolaniu proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu. Matka podľa sťažovateľa pod rôznymi

zámienkami bráni akémukoľvek kontaktu a vytvoreniu akýchkoľvek väzieb medzi

maloletým a sťažovateľom. Vo vyjadrení opatrovníka sa okrem iného uvádza: „[p]ri

pretrvávaní aktuálneho stavu vo vzťahoch oboch rodičov je vzhľadom na naše doterajšie

zistenia prakticky nemožné udržiavanie kontaktu dieťaťa s druhým rodičom (otcom) nielen

v zmysle už vydaných rozhodnutí Írskej republiky. Dopadom, ktorý nepokladáme za záujem

dieťaťa, môže byť aj tá skutočnosť, že prestane svojho otca vnímať ako druhého rodiča

a rozumieť jazyku, v ktorom komunikuje.“ Podľa sťažovateľa citovaná pasáž presne

pomenúva zásah do jeho základných ľudských práv ako rodiča a pravdepodobne taktiež do

práv maloletého, ktorému sa napadnutými uzneseniami upiera právo poznať druhého rodiča.

Právo na výber lekára pre matku maloletého tak bolo podľa sťažovateľa nadradené

najlepšiemu záujmu dieťaťa, o ktorý by malo v tzv. návratových konaniach ísť

predovšetkým, keďže nenariadením návratu bude pokračovať ďalšie postupné odcudzovanie

maloletého a sťažovateľa.

9. Sťažovateľ sa napokon vyjadruje k zabezpečeniu ochrany maloletého po návrate

a zabezpečeniu návratu maloletého spolu s matkou. Uvádza, že v konaní pred súdmi

predložil rezervačnú zmluvu na byt, čo však matka nepovažovala za dostatočné, a následne

spochybnila aj kvalitu navrhovaného bývania. Rozhodovanie v návratových konaniach by

sa však podľa sťažovateľa v žiadnom prípade nemalo riadiť princípom kvality bývania

a jeho luxusom, a teda lepšie podmienky na bývanie v Slovenskej republike nemôžu byť

dôvodom na nenariadenie návratu maloletého do Írskej republiky. Sťažovateľ však aj

napriek tomu opakovane uviedol, že je pripravený zabezpečiť po návrate také riešenie

a bývanie, ktoré si zodpovedajúc reálnym možnostiam vyberie samotná matka. Pre tento

účel a pre účel uhradenia nákladov na návrat maloletého spolu s matkou, vložil na účet

matky sumu 2 000 €, čo je suma viac ako dostačujúca na bežné letenky a niekoľkomesačný

bežný nájom v Írskej republike. Sťažovateľ zároveň požiadal príslušné inštitúcie v Írskej

republike o poskytnutie súčinnosti pri vyčíslení dávok, na ktoré by matka mala nárok

v prípade návratu, a taktiež pre účely prešetrenia sociálnych podmienok sťažovateľa a jeho

rodiny v Írskej republike. Rovnako tak požiadal o súčinnosť pre účely garancií, že matka

nebude trestne stíhaná za neoprávnené premiestnenie maloletého, čo bolo zo strany súdu

počas prvostupňového konania prezentované ako jeden z hlavných dôvodov na nenariadenie

návratu. Uvedené inštitúcie súčinnosť poskytli po ukončení dokazovania v prvostupňovom

konaní, avšak ešte pred podaním odvolania a rozhodnutím odvolacieho súdu a ich

stanoviská svedčia jednoznačne v prospech nariadenia návratu a preukazujú, že maloletému

nehrozí žiadne nebezpečenstvo v prípade návratu. Krajský súd sa však novou dôkaznou

situáciou nijako nezaoberal, v dôsledku čoho je jeho uznesenie č. k. -613

z 20. septembra 2016 nepreskúmateľné a neodôvodnené.

10. S ohľadom na už uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Uznesením II (t. j. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo potvrdené

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I) a samotným Uznesením I tak došlo k zásahom a

porušeniam do základných ľudských práv Sťažovateľa, tak ako je opísané vyššie, a to najmä

do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 19 odsek 2 Slovenskej

republiky;

práva na rovnosť účastníkov v konaní a práva na spravodlivý súdny proces podľa

článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 47 odsek 3;

práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a porušeniu práva na

spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a článku 48 odsek 2 ;

práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd tým, že Uznesenie II nie je preskúmateľné, keďže sa súd

nevysporiadal so všetkými dôkaznými prostriedkami...

Sťažovateľ si dovoľuje navrhnúť, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.02.2016 () a Uznesenie

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.09.2016 () a vec vrátil na ďalšie

konanie.“

11. Uznesením č. k. -9 zo 4. apríla 2017 ústavný súd prijal sťažnosť

proti rozsudku krajského súdu č. k. -613 z 20. septembra 2016 na ďalšie

konanie, vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci. Na základe

žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd ako účastník konania,

zastúpený jeho predsedom, a to listom sp. zn. 1 Spr z 15. júna 2017 a matka

maloletého ako dotknutá osoba, zastúpená advokátkou Mgr. Andreou Šutovskou,

Vajanského 39, Trnava. Sťažovateľ na uvedené vyjadrenia reagoval stanoviskom

doručeným ústavnému súdu 27. júla 2017.

12. Krajský súd prostredníctvom predsedu vo vyjadrení uviedol, že námietky

sťažovateľa nie sú dôvodné. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakuje dôvody odvolania,

s ktorými sa odvolací súd vysporiadal. Spôsob a rozsah dokazovania vyplýva z charakteru

konania o nariadení návratu maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo

zadržiavaní. Súčasne poukázal na závery rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými sa

stotožnil aj odvolací súd.

13. Matka maloletého ako dotknutá osoba vo vyjadrení k námietke sťažovateľa,

podľa ktorej krajský súd rozhodoval na základe sťažovateľovi nesprístupnených

dokumentov, konštatuje, že v predmetnej veci sa dostali do kolízie dve zákonom vysoko

chránené hodnoty, a to právo matky na ochranu údajov o svojom zdravotnom stave a z toho

vyplývajúce právo každého rozhodovať o svojom súkromnom živote a právo sťažovateľa na

spravodlivý proces. Poukazuje na to, že údaje týkajúce sa zdravotného stavu sa dotýkajú

tých najintímnejších stránok ľudskej bytosti, a preto by mali podliehať vyššiemu režimu

ochrany. Primárnym zákonom, ktorý sa podľa dotknutej osoby venuje dispozícii s údajmi

o zdravotnom stave osoby z pohľadu práva je o zdravotnej

starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej

starostlivosti“), ktorý zabezpečuje ochranu údajov o zdravotnom stave osoby. Podľa § 24

ods. 1 a ods. 4 písm. f) tohto zákona platí, že údaje zo zdravotnej dokumentácie sa

poskytujú formou výpisu zo zdravotnej dokumentácie. Poskytovateľ je povinný na základe

písomného vyžiadania, ak v písmene a) nie je ustanovené inak, poskytnúť výpis

zo zdravotnej dokumentácie v rozsahu, ktorý priamo súvisí s účelom vyžiadania, súdu

na účely trestného konania alebo občianskeho súdneho konania. Dotknutá osoba z toho

odvodzuje, že „[o]sobou povinnou na poskytnutie týchto údajov je poskytovateľ zdravotnej

starostlivosti, pretože dispozícia tejto normy sa nevzťahuje na zdravotníckeho pracovníka.

Jediným reálnym spôsobom ako sa poskytovateľ môže dostať k týmto informáciám je

prostredníctvom zdravotníckeho pracovníka. Ten je však stále viazaný mlčanlivosťou. Záver

je teda taký, že ak chce poskytovateľ zdravotnej starostlivosti predať údaje o zdravotnom

stave súdu, musí byť zdravotnícky pracovník najprv zbavený mlčanlivosti kompetentným

orgánom, aby mohol poskytovateľovi údaje o zdravotnom stave osoby predať. Oprávnenie

zbavovať mlčanlivosti zdravotníckych pracovníkov súdu neprináleží.“. Dotknutá osoba

vo vyjadrení ďalej podotýka, že „[v] danom prípade, matka sama, na svoju žiadosť

zabezpečila pre súd údaje z jej zdravotnej dokumentácie a to konkrétne - lekársku správu

klinického onkológa Národného onkologického ústavu v Bratislave,

zo dňa 30. 11. 2015. Nebolo teda ani potrebné, aby súd musel sám vyžiadať takéto

údaje a dbať pri tom na zachovávanie mlčanlivosti pri vykonávaní dôkazov podľa § 190

, pretože matka sama v súlade so zákonom týmto pozbavila zdravotníckeho pracovníka

mlčanlivosti. Matka o tom, že pre súd zabezpečila túto lekársku správu zároveň písomne

listom zo dňa 30. 11. 2015 (je založený v súdnom spise) informovala aj protistranu - teda

sťažovateľa a aj kolízneho opatrovníka, avšak okrem súdu nedala súhlas, aby bola

protistrana resp. iná osoba, s výnimkou súdu, oboznámená s obsahom uvedenej lekárskej

správy (okrem odporúčaní ošetrujúceho lekára v nej uvedených). Súd na pojednávaní dňa

29. 1. 2016 oboznámil uvedenú lekársku správu v rozsahu jej odporúčaní, teda, že

ošetrujúci lekár vzhľadom k fyzicky a psychicky náročnej liečbe

odporučil zachovať kontinuitu liečebného režimu a pravidelných lekárskych kontrol

na doterajšom pracovisku Národného onkologického ústavu v Bratislave. Súd to uvádza aj

v odôvodnení svojho Uznesenia I na str. 9, posledný odsek. Z tohto oboznámenia (okrem

iného) sa teda Sťažovateľ dozvedel, že matka trpí závažným ochorením - ktoré je

onkologické, že jej ošetrujúcim lekárom je , klinický onkológ, že

lekárska správa bola vydaná na žiadosť matky a dozvedel sa aj odporúčania ošetrujúceho

lekára v súvislosti s liečbou matky. Počas celého konania boli všetky listinné dôkazy

súvisiace s onkologickým ochorením matky súdom oboznamované, príp. aj doručované

všetkým účastníkom konania vrátane otca s tým, že súd neoboznámil ostatných účastníkov

len s konkrétnou onkologickou diagnózou matky, pretože matka konkrétnu onkologickú

diagnózu zverejniť nechcela - viď 2. strana Zápisnice z pojednávania zo dňa 29. 1. 2016,

5. odsek zhora - oboznamovanie podania matky na č. l. 474 - 475. Okrem toho ochorenie

matky a jej liečba boli uvádzané aj v iných listinných dôkazoch doručovaných otcovi - napr.

Znalecký posudok č. 15/2015 z 12. 8. 2015 - str. 3, 7 a 8

a správa z psychologického vyšetrenia maloletého

z 12. 8. 2015 - 4. odsek, ako aj v žiadosti matky o odročenie pojednávania v dňoch

1.6.2015, 17.6.2015, 24.7.2015 a nakoniec aj v jej výsluchu pred súdom. S poukazom na

uvedené sa potom javia námietky sťažovateľa uvedené na str. 4 jeho Ústavnej sťažnosti - že

o zdravotnom stave matky nemá žiadne vedomosti, že nevie čo je obsahom lekárskej správy

zo dňa 30.11.2015, že nevie či takúto správu vypracoval všeobecný

lekár alebo príslušný lekár špecialista, že nevie, či takáto správa bola vypracovaná

na žiadosť matky alebo na dopyt súdu a pod. ako neopodstatnené.“. Dotknutá osoba

uzatvára, že jediné opatrenie, ktoré súd v súvislosti s ochranou údajov pacientky o jej

zdravotnom stave a jej právom na súkromie urobil, bolo, že uvedenú lekársku správu

neuviedol v celom rozsahu, teda neuviedol konkrétnu matkinu onkologickú diagnózu

a konkrétny odborný postup jej liečby. Uvedeným postupom podľa dotknutej osoby krajský

súd dostatočne chránil právo sťažovateľa na spravodlivý proces, ale aj rešpektoval ochranu

údajov matky – pacientky o jej zdravotnom stave, a tým rešpektoval ústavné právo každého

rozhodovať o svojom súkromnom živote. Za takýchto okolností sa javí postup súdov ako

zákonný, ústavný a v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“), ako i v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti.

14. Druhá námietka sťažovateľa podľa dotknutej osoby spočíva v tvrdení, že krajský

súd „nesprávne dôvodil právom matky na výber lekára, a z toho nesprávne vyvodil, že inak

by maloleté dieťa bolo vystavené riziku vzniku vážnej psychickej ujmy“. Dotknutá osoba

v reakcii na túto námietku poukazuje na judikatúru ESĽP (predovšetkým rozsudok vo veci

X proti Lotyšsku č. 27853/09 z 26. 11. 2013), podľa ktorej sú národné súdy pri zisťovaní

najlepšieho záujmu dieťaťa povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane

tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a s tým spojené

zistenia musia náležite odôvodniť. V judikatúre ESĽP sa prejavuje názor, podľa ktorého má

národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov

materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy (dotknutá osoba

poukazuje na rozsudok vo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku č. 41615/07

zo 6. 7. 2010). Dotknutá osoba následne poukazuje na relevantné pasáže napadnutých

rozhodnutí, z ktorých vyplýva, že všeobecné súdy dostatočne zohľadnili požiadavky

vyplývajúce z aktuálnej judikatúry ESĽP a ústavného súdu. Náležite preskúmali

predovšetkým celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, vychádzali zo zásady

najlepšieho záujmu dieťaťa a rešpektovali požiadavku na dôslednú ochranu práv maloletých

a na tomto základe formulovali svoje právne závery. Dotknutá osoba zastáva názor, že súdy

akceptovateľným spôsobom odôvodnili spôsob hodnotenia dôkazov a jasne a zrozumiteľne

vysvetlili, prečo nenariadili návrat maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, ako aj

skutočnosť, že v danom prípade prevážil záujem maloletého nad záujmom jeho otca. To, že

sa sťažovateľ nestotožnil so spôsobom hodnotenia dôkazov, podľa dotknutej osoby

neznamená, že boli porušené jeho práva podľa a a dohovoru.

Aj druhá námietka sťažovateľa je podľa dotknutej osoby neopodstatnená.

15. K tretej námietke sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd nevysporiadal

s dôkazmi o primeraných opatreniach na ochranu maloletého po jeho návrate do krajiny

obvyklého pobytu, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a neodôvodnené,

dotknutá osoba uvádza, že krajský súd v bode 12 rozhodnutia č. k. -613

z 20. septembra 2016 zrozumiteľným spôsobom vysvetlil dôvody potvrdenia napadnutého

uznesenia okresného súdu. Dotknutá osoba poukazuje na to, že súdy primerané opatrenia

poskytnuté sťažovateľom zhodnotili ako nedostatočné, a to s poukazom na spôsob jeho

života, neschopnosť samostatne (bez pomoci rodičov) zložiť finančnú zábezpeku pre prípad

návratu matky a nepreukázanie riadneho zabezpečenia bývania pre maloletého a matku po

návrate. Rovnako sa podľa dotknutej osoby súdy vysporiadali aj so správami ústredného

orgánu Írskej republiky, a to konštatovaním, že tieto správy boli doručené neskoro – až po

ukončení dokazovania, avšak ani v nich uvedené skutočnosti neboli podstatné pre závery

prijaté súdmi. Ani v tomto smere teda nemožno ich rozhodnutia považovať za

nepreskúmateľné a neodôvodnené.

16. Kolízny opatrovník maloletého v konaní pred všeobecnými súdmi sa ako

dotknutá osoba pridŕžal všetkých vyjadrení podaných v danom konaní. Kolízny opatrovník

aj v tomto konaní zastáva názor, že je v záujme maloletého, aby svojho otca nielen poznal,

ale s ním aj kontinuálne udržiaval kontakt, a tak rozumel jeho jazyku.

17. Sťažovateľ v reakcii na uvedené vyjadrenia zotrval na svojich tvrdeniach

v ústavnej sťažnosti. Dodal, že skutočnosti obsiahnuté v doručených vyjadreniach (najmä

vo vyjadrení matky maloletého) by mali byť predmetom konania o úprave rodičovských

práv a určení prípadného výživného, a nie v konaní o nariadenie návratu maloletého ani

v nadväzujúcom konaní pred ústavným súdom.

18. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami

k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

20. Predmetom sťažnosti je návrh sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia

všeobecného súdu vo veci medzinárodného únosu dieťaťa, konkrétne rozhodnutia vydaného

v tzv. návratovom konaní v zmysle haagskeho dohovoru. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

uplatňuje tri skupiny námietok, a to (A) porušenie jeho práva na súkromný život v dôsledku

nenariadenia návratu maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, ďalej (B) porušenie

jeho práva na spravodlivý proces, práva vyjadriť sa k dôkazom a práva na rovnosť

účastníkov konania v dôsledku nesprístupnenia všetkých zdravotných záznamov, o ktoré sa

súd v rámci rozhodovania opieral, (C) porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku

nezohľadnenia dôkazov zaslaných írskymi orgánmi krajskému súdu a z toho vyplývajúceho

nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré mali byť preukázané

týmito dôkazmi. Ústavný súd sa postupne zaoberal všetkými uvedenými námietkami

sťažovateľa a dospel k záveru, že sú nedôvodné.

A. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na súkromný život

21. Sťažovateľ v prvom rade spochybňuje spôsob, akým všeobecné súdy aplikovali

haagsky dohovor, konkrétne jeho čl. 13 písm. b), a z toho vyplývajúci záver o nemožnosti

nariadiť návrat maloletého. Uprednostnením práva matky na výber lekára podľa sťažovateľa

všeobecné súdy pri interpretácii uvedeného ustanovenia porušili jeho právo na súkromný

život podľa , resp. dohovoru.

22. Podľa čl. 12 haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo

zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom

zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat

dieťaťa.

V súlade s čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru justičný alebo správny orgán

dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa podľa čl. 12, ak osoba, inštitúcia alebo iná

právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že existuje vážne

nebezpečenstvo (grave risk), že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo

ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1). Štátny orgán nemôže do výkonu

tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia

alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (odsek 2).

23. Ústavný súd na úvod konštatuje, že všeobecné súdy, rovnako ako aj ústavný súd,

sú v tomto prípade viazané haagskym dohovorom aj Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Pri výklade príslušných ustanovení uvedených medzinárodných zmlúv

musia postupovať tak, aby sa nedostali do vzájomnej kolízie. Pri výklade a aplikácii

akejkoľvek medzinárodnej zmluvy sú totiž zmluvné strany povinné zohľadniť všetky

relevantné pravidlá medzinárodného práva použiteľné vo vzťahoch medzi stranami [pozri

vyhlášky ministra zahraničných vecí č. o Viedenskom

dohovore o zmluvnom práve]. Vo výsledku teda musí byť na jednej strane rešpektovaný

účel haagskeho dohovoru a na strane druhej požiadavky, ktoré na rozhodovanie súdov

kladie dohovor a príslušná judikatúra ESĽP.

24. Dôvodom, prečo sa štáty medzinárodného spoločenstva odhodlali k prijatiu

haagskeho dohovoru (publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod

č. , platný pre Slovenskú republiku od 1. februára 2001), bola vidina ochrany

detí na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia

alebo zadržania a vôľa stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu

ich obvyklého pobytu (porov. preambulu, ako aj čl. 1 haagskeho dohovoru).

25. Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa haagskeho dohovoru je vždy

prvoradý. K naplneniu tohto účelu haagsky dohovor vychádza z vyvrátiteľnej domnienky,

že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom premiestnení dieťaťa

alebo jeho neoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej krajine) v najlepšom záujme

dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, kde má dieťa rodinné,

sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých prípadov, na ktoré

pamätajú čl. 12, čl. 13 a čl. 20 haagskeho dohovoru.

26. Z už uvedeného vyplýva, že haagsky dohovor nie je len technickým, hodnotovo

neutrálnym právnym predpisom určujúcim prostredníctvom kolíznych noriem právomoc

súdov členských štátov. Jeho primárnym účelom je zabezpečenie ochrany najlepšieho

záujmu dieťaťa a jeho hmotných práv a vzhľadom na tento účel je potrebné vykladať

jednotlivé jeho ustanovenia. Ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa môže byť v niektorých

prípadoch zabezpečená len prostredníctvom aplikácie niektorej z výnimiek z nariadenia

návratu dieťaťa zakotvených v čl. 12 a čl. 13 haagskeho dohovoru, resp. zohľadnenie

ľudských práv a slobôd dieťaťa v zmysle čl. 20 haagskeho dohovoru.

27. Podľa čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru je možné aj v prípade splnenia

podmienky čl. 12 haagskeho dohovoru (dieťa bolo neoprávnene premiestnené alebo

zadržané) návrat dieťaťa nenariadiť v prípade existencie vážneho nebezpečenstva, že

„návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do

neznesiteľnej situácie“. Už zo samotnej povahy tohto ustanovenia, ktoré je koncipované ako

výnimka z pravidla (nariadenie návratu dieťaťa), vyplýva, že musí byť vykladané

reštriktívne. Tento záver potvrdzuje okrem iného aj výkladová správa k haagskemu

dohovoru, ktorej autorkou je Elisa Peréz-Vera (PERÉZ-VERA, Elisa. Explanatory Report:

Hague Conference on Private International Law; III Acts and Documents of the Fourteenth

Session [online]. 1980, s. 426, bod 116. Dostupné na internete:

https://www.hcch.net/en/publications-and-studies/details4/?pid=2779), či prax zahraničných

súdov (pozri napr. James D. Garbolino. The 1980 Hague Convention on the Civil Aspects

of International Child Abduction: A Guide for Judges, Federal Judicial Center [online],

2012, s. 79 – 80. Dostupné na internete: https://www.fjc.gov/content/1980-hague-

convention-civil-aspects-international-child-abduction-guide-judges-0), a napokon aj

samotný ESĽP (prípad X, bod 107). Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“

vystavenia duševnej či fyzickej ujme (v originálnom znení „grave risk of harm“), ústavný

súd už v uznesení sp. zn. z 26. apríla 2017 uviedol, že musí ísť o reálne

hroziace, a teda nie všeobecné či potenciálne nebezpečenstvo. Neznesiteľnou situáciou

v zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj

dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému (neúnosnému) strádaniu po

stránke nedostatku pre život nevyhnutných základných predpokladov – strava, ošatenie,

bývanie a pod. Ústavný súd dodáva, že aj „fyzická či psychická ujma“ v zmysle tohto

ustanovenia musí mať intenzitu „neznesiteľnej situácie“ (uvedené vyplýva zo zvolenej

formulácie „alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie“).

28. Pri aplikácii relevantných ustanovení haagskeho dohovoru nesmú všeobecné súdy

ignorovať ani záväzky vyplývajúce z dohovoru, predovšetkým z jeho čl. 8. Ustanovenie

dohovoru (ktorý v tomto smere poskytuje obdobné garancie ako )

prikazuje štátnym orgánom zdržať sa zásahov do práva na súkromný a rodinný život, ale

tiež zakladá aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt k nim (porovnaj napr.

, , ). Orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu

ochranu práv garantovaných a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách a tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad

a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (,

).

29. Vzájomným vzťahom haagskeho dohovoru a dohovoru sa explicitne zaoberal

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk proti

Švajčiarsku č. 41615/07 zo 6. júla 2010. V tomto rozhodnutí vyslovil požiadavku

adresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v návratovom konaní, aby výnimku

zakotvenú v čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru vykladali v rámci čl. 8 dohovoru a pre

tento účel „detailne preskúmali celú rodinnú situáciu“ a uistili sa, že návratom dieťaťa

nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo k tomu, že ho návrat inak

privedie do neznesiteľnej situácie. Nariadenie návratu dieťaťa nemôže byť podľa ESĽP

automatické, resp. mechanické. Podľa ESĽP „najlepší záujem dieťaťa z hľadiska jeho

osobného rozvoja závisí od množstva okolností, ako sú jeho vek, vyspelosť, prítomnosť či

absencia jeho rodičov, okolité prostredie či skúsenosti“, ktoré musia byť zohľadnené (pozri

prípad Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku č. 41615/07 zo 6. 7. 2010, body 36 a 37).

30. Vzhľadom na to, že sa uvedená požiadavka na detailný prieskum celej rodinnej

situácie javila byť v rozpore s reštriktívnym charakterom čl. 13 písm. b) haagskeho

dohovoru (a účelom haagskeho dohovoru, ktorým je urýchlený návrat dieťaťa), predmetný

názor bol zmiernený v rozsudku Veľkej komory vo veci X proti Lotyšsku č. 27853/09

z 26. novembra 2013. V uvedenom rozhodnutí ESĽP spresnil, že rozsah skúmania

najlepšieho záujmu dieťaťa v konaní o návrate nemá byť totožný (s použitím rovnakých

kritérií) s rozsahom skúmania v prípade konania o starostlivosť o dieťa. Európsky súd pre

ľudské práva teda upustil od skôr vyslovenej požiadavky detailného prieskumu celej

rodinnej situácie v rámci konania o návrate dieťaťa. Konštatoval, že pojem najlepší záujem

dieťaťa musí byť pre účely návratového konania interpretovaný v rámci výnimiek

obsiahnutých v čl. 12, 13 a 20 haagskeho dohovoru (bod 101), ktoré musia byť vykladané

reštriktívne (bod 107). Súdy sú však povinné reálne a explicitne sa zaoberať skutočnosťami

svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku z nariadenia návratu a tieto skutočnosti musia byť

hodnotené v rámci čl. 8 dohovoru (body 100 – 101 a 104 – 106) a rozhodnutia súdov musia

byť riadne odôvodnené.

31. Z už uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy sú pri výklade výnimiek

stanovených čl. 13 haagskeho dohovoru povinné zohľadniť aj čl. 8 dohovoru, konkrétne

právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života všetkých zúčastnených aktérov.

Avšak stále platí, že výklad výnimiek musí byť reštriktívny, teda že pre ich aplikáciu musí

existovať veľmi silný dôvod.

32. V posudzovanom prípade všeobecné súdy dospeli k záveru, že návrat maloletého

bez matky nie je s ohľadom na jeho vek a citovú naviazanosť na matku, ktorá doteraz

zabezpečovala všetky jeho životné potreby, možný (s čím, ako sám poukazuje vo svojej

ústavnej sťažnosti, súhlasil aj sťažovateľ), pretože by ho vystavil vážnej psychickej ujme.

Zároveň však nebolo možné od matky, ktorá trpí závažným onkologickým ochorením

a podstupuje liečbu v Slovenskej republike (podľa odborného vyjadrenia jej ošetrujúceho

lekára bolo potrebné zachovať kontinuitu tejto fyzicky a psychicky náročnej liečby na

doterajšom onkologickom pracovisku), spravodlivo požadovať, aby sa vrátila do Írskej

republiky spolu s maloletým.

33. Ústavný súd podotýka, že rozhodovanie o otázkach týkajúcich sa zdravotného

stavu osoby spadá nepochybne pod právo na súkromný život v zmysle čl. 8 dohovoru, resp.

. Zdravie (ako najdôležitejšia hodnota) a zdravotný stav človeka sú

neoddeliteľne späté s jeho telesnou a duševnou integritou, preto rozhodovanie o nich je

možné zahrnúť do najintímnejšej sféry súkromia osoby. V prípade zhoršenia zdravotného

stavu je na vôli dotknutej osoby, či a akú liečbu podstúpi, resp. kde ju podstúpi (v rámci

možností ponúkaných zdravotným systémom). Zásah zo strany štátu v podobe donútenia je

možný len v prípade, že je to nevyhnutné pre účely ochrany iných záujmov, napr. ochrana

zdravia, morálky či práv a slobôd iných osôb (pozri čl. 8 ods. 2 dohovoru).

34. V kolízii s právom dotknutej osoby na súkromný život v tomto prípade bolo

právo sťažovateľa na súkromný a rodinný život. Z tohto práva vyplýva okrem iného právo

rodiča rozvíjať vzťah s dieťaťom cez osobný kontakt s ním. Tomu korešponduje aj právo

maloletého poznať oboch svojich rodičov a byť v kontakte s nimi. Neoprávneným

premiestnením maloletého z Írskej republiky do Slovenskej republiky došlo k faktickému

obmedzeniu možnosti priameho kontaktu sťažovateľa s maloletým. Obe v kolízii stojace

základné práva je možné považovať za rovnocenné.

35. Ústavný súd je toho názoru, že v danom prípade všeobecné súdy správne vyvážili

v kolízii stojace záujmy, keď dospeli k záveru, že nie je možné „z hľadiska ochrany jej

zdravia a duševnej pohody“ od matky spravodlivo požadovať, aby sa vrátila do Írskej

republiky a v liečbe pokračovala tam. V prípade boja proti závažnej chorobe totiž nie je

dôležitá len úroveň zdravotnej starostlivosti, ktorá je osobe poskytnutá (a ktorá je podľa

sťažovateľa v Írskej republike na minimálne rovnakej úrovni, čo ústavný súd

nespochybňuje), ale tiež ďalšie faktory, ako je zázemie, prostredie, rodina, psychická

pohoda a pod. Výber najlepšej možnosti liečby môže dotknutá osoba učiniť až po

komplexnom zohľadnení všetkých faktorov. Ani potenciálne rovnaká úroveň zdravotnej

starostlivosti preto nijako nemodifikuje právo osoby na výber lekára a spôsobu či miesta

liečby. Vzhľadom na to, že uloženie povinnosti k návratu maloletého do Írskej republiky by

za daných okolností znamenalo uloženie rovnakej povinnosti dotknutej osobe (keďže návrat

maloletého bez matky neprichádzal do úvahy), bola by takáto požiadavka neprimeraným

bremenom, a to aj napriek tomu, že na druhej strane stojí nie menej dôležité právo otca

na rodinný život a priamy kontakt so synom. Ústavný súd navyše zohľadnil aj skutočnosť,

že nenariadením návratu nutne nedochádza k úplnému prerušeniu kontaktu maloletého

s otcom, keďže matka je aj naďalej viazaná právoplatnými rozhodnutiami, podľa ktorých

má otcovi kontakt s maloletým umožniť. Za daných okolností by teda nebolo spravodlivé

(inými slovami, nešlo by o proporcionálny zásah) od matky maloletého požadovať, aby

ochranu svojho zdravia podriadila záujmu otca o nariadenie návratu maloletého.

36. Ústavný súd uzatvára, že všeobecné súdy riadne odôvodnili legitímnosť zásahu

do sťažovateľovho práva na súkromný a rodinný život (v podobe nenariadenia návratu

maloletého do krajiny obvyklého pobytu maloletého), ktorý bol v danom prípade vyvážený

záujmom matky o ochranu jej zdravia a záujmom maloletého o zotrvanie s matkou.

Pri výklade čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru súdy náležite zohľadnili čl. 8 dohovoru

a s ohľadom na výnimočné okolnosti prípadu nie je možné tento výklad považovať

za extenzívny, ale za ústavne akceptovateľný. V prvej časti je teda sťažnosť nedôvodná.

B. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces, práva vyjadriť sa

k dôkazom a práva na rovnosť účastníkov konania v dôsledku nesprístupnenia

dokumentov týkajúcich sa zdravotného stavu dotknutej osoby – matky

37. Sťažovateľ ďalej namieta zásah do práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, práva na rovnosť účastníkov konania podľa a práva vyjadriť

sa k dôkazom podľa v dôsledku nesprístupnenia všetkých súdu

dostupných dokumentov týkajúcich sa zdravotného stavu matky. Sťažovateľ v dôsledku

tohto pochybenia nemal možnosť sa s dokumentmi oboznámiť, kriticky ich posúdiť a žiadať

k nim vysvetlenie. Matka ako dotknutá osoba k tomu naopak uvádza, že práva sťažovateľa

boli rešpektované v maximálne možnej miere, pretože jediná informácia, ktorá

sťažovateľovi nebola sprístupnená, bola presná onkologická diagnóza a konkrétny odborný

postup jej liečby. Týmto postupom bolo dostatočne ochránené právo sťažovateľa na

spravodlivý proces a na druhej strane bolo rešpektované právo matky na ochranu údajov

o zdravotnom stave vyplývajúce z čl. 8 dohovoru.

38. Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom

čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

39. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje

vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.

Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých

procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Za súčasť tohto základného práva však nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať

všetky dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp

voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého

rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia

k takémuto rozhodnutiu vedú (). Všeobecný súd má právomoc posúdiť, či

a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz

zabezpečí, avšak nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup ().

40. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej

procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,

ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, ako v ktorej je jej odporca. Právo na

kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými

dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu

a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovensku,

č. 32106/96, body 45 a 46).

41. Ústavný súd považuje za nevyhnutné v úvode poukázať na širší kontext

nakladania s údajmi o zdravotnom stave v konaní pred súdmi. Údaje o zdravotnom stave

tvoria najintímnejšiu súčasť súkromia fyzickej osoby. Ústavný súd nemá žiadne

pochybnosti o tom, že aj zdravotnícka dokumentácia ako súbor údajov o zdravotnom stave

osoby je chránená právom na ochranu súkromia v zmysle čl. 8 dohovoru, resp. čl. 19 ods. 2

. Každá osoba má pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti právo na zachovanie

mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jej zdravotného stavu a skutočnostiach

súvisiacich s jej zdravotným stavom. Aj ESĽP už v minulosti vyslovil, že „ochrana

osobných údajov, o to viac lekárskych dát, má pre požívanie práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života zásadný význam“ (rozsudok vo veci Z. proti Fínsku

z 25. 2. 1997, č. 22009/93, bod 95). Do tejto sféry ochrany pritom spadá aj právo fyzickej

osoby rozhodnúť sa, či a v akom rozsahu, resp. akým spôsobom majú byť informácie o jej

zdravotnom stave sprístupnené iným. Všeobecné súdy sú povinné aj v rámci dokazovania

zohľadniť špecifický charakter údajov o zdravotnom stave a pri vykonávaní dôkazov sú

povinné nájsť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami účastníka, ktorý sa vykonania takého

dôkazu dovoláva, na strane jednej a záujmami osoby, ktorej zdravotného stavu sa tieto údaje

týkajú, na strane druhej.

42. Údajom o zdravotnom stave poskytuje zákonná úprava zvýšenú ochranu.

Zachádzanie s nimi upravuje predovšetkým zákon o zdravotnej starostlivosti. Potreba

zvláštneho zachádzania s údajmi o zdravotnom stave osoby je zohľadnená tiež v právnej

úprave dokazovania v občianskom súdnom konaní (pozri napr.

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je treba

dokazovanie vykonávať tak, aby sa zachovala povinnosť mlčanlivosti o utajovaných

skutočnostiach chránených podľa osobitných zákonov a iná zákonom ustanovená alebo

štátom uznaná povinnosť mlčanlivosti, medzi ktoré patrí aj povinnosť mlčanlivosti

zdravotníckych pracovníkov vyplývajúca z

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských

organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov). Podobne aj zdravotná dokumentácia je predmetom zvláštnej ochrany zákona.

Podľa zákona o zdravotnej starostlivosti sa s obsahom zdravotníckej dokumentácie môžu

oboznamovať len osoby a inštitúcie taxatívne vymedzené v § 25, a to formou nahliadania do

nej. Súd má v rámci občianskeho súdneho konania možnosť vyžiadať si výpis zo zdravotnej

dokumentácie, nie však kópie či originály dokumentov zo zdravotníckej dokumentácie.

Poskytovateľ môže poskytnúť výpis len „v rozsahu, ktorý priamo súvisí s účelom

vyžiadania“ [pozri § 24 ods. 4 v spojení s písm. f) zákona o zdravotnej starostlivosti].

Uvedené ustanovenia reflektujú zásadu minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd

(v tomto prípade práva na ochranu súkromného života v zmysle čl. 8 dohovoru či čl. 19

ods. 2 , resp. nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia v zmysle ).

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že použitie lekárskych informácií v súdnych konaniach musí

byť „čo najviac obmedzené na to, čo je nevyhnutne nutné s ohľadom na špecifické okolnosti

konania a skutočnosti prípadu“ (rozsudok L. L. proti Francúzsku z 10. 10. 2006, č. 7508/02,

bod 45). Uvedené závery sú pre posúdenie danej veci relevantné do tej miery, že nepriamo

vymedzujú aj hranice práv druhého účastníka konania, ktorý sa sprístupnenia takýchto

údajov domáha.

43. Požiadavku na zvýšenú obozretnosť pri nakladaní s údajmi o zdravotnom stave

osoby je možné vztiahnuť aj na nakladanie s dôkaznými prostriedkami, ktoré boli

predložené samotnými účastníkmi. V posudzovanom prípade nedošlo k vyžiadaniu výpisu

zdravotníckej dokumentácie od poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zo strany súdu, ale

dotknutá osoba sama poskytla lekársku správu vypracovanú klinickým onkológom a dala

súhlas s oboznámením s časťou tejto správy, a to v rozsahu informácie, že ide

o onkologickú chorobu a odporúčaní lekára týkajúcich sa režimu liečby. Súd následne

vykonal dôkaz oboznámením sa s časťou tejto lekárskej správy. Pokiaľ sťažovateľ

poukazuje na „neprístupné dokumenty“, resp. „zdravotné záznamy“, z ktorých mal súd

vychádzať, ústavný súd podotýka, že z rozhodnutia nevyplýva, že by mal súd vychádzať

z ďalších dokumentov okrem citovanej lekárskej správy. Na žiadne ďalšie zdravotné

dokumenty sa súd v odôvodnení rozhodnutí neodvoláva. Z hľadiska posúdenia ústavnosti

postupu všeobecných súdov je podstatné, že časť lekárskej správy, ktorá bola v konaní

vykonaná ako dôkaz, bola podľa nich dostatočným podkladom záverov prijatých v ich

rozhodnutiach. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že dotknutá osoba podľa nich uniesla

dôkazné bremeno spojené s tvrdením o onkologickej chorobe, ktorá jej neumožňuje vrátiť

sa do Írskej republiky. Tým, že rozhodujúci súd vykonal dôkaz iba tou časťou zdravotníckej

dokumentácie, ktorá bola relevantná pre jeho rozhodnutie, dostatočne vyvážil záujmy osôb

zainteresovaných na súdnom konaní. Neporušil preto základné právo sťažovateľa na

spravodlivý proces ani súvisiace základné právo na rovnosť účastníkov konania a na

kontradiktórnosť konania.

C. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces v dôsledku

nezohľadnenia dôkazov zaslaných írskymi orgánmi krajskému súdu a z toho

vyplývajúceho nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré mali

byť preukázané týmito dôkazmi

44. Posledná námietka sťažovateľa smeruje proti spôsobu, akým sa všeobecné súdy

vysporiadali s otázkou primeraných opatrení k návratu maloletého. Ústavný súd na tomto

mieste konštatuje, že krajský súd zrozumiteľným spôsobom vysvetlil dôvody potvrdenia

rozhodnutia okresného súdu (bod 12 rozhodnutia). Primerané opatrenia poskytnuté

sťažovateľom vyhodnotili súdy ako nedostatočné, a to s poukazom na spôsob jeho života,

neschopnosť samostatne (bez pomoci rodičov) zložiť finančnú zábezpeku pre prípad

návratu dotknutej osoby a nepreukázanie riadneho zabezpečenia bývania pre maloletého

a dotknutú osobu po návrate. K správam ústredného orgánu Írskej republiky, ktoré boli

doručené po ukončení dokazovania okresný súd okrem iného uviedol, že „vzhľadom na

výsledky vykonaného dokazovania (najmä zdravotný stav na strane matky) dospel súd k

záveru, že skutočnosti ktorých sa týkali, t.j. vedenie trestného stíhania voči matke

maloletého a šetrenie v domácnosti otca a starých rodičov maloletého, neboli pre

rozhodovanie súdu poukazujúc na prijaté závery podstatné“. Krajský súd sa s názorom

okresného súdu stotožnil. Z uvedeného vyplýva, že podľa všeobecných súdov boli tieto

správy nadbytočné (nemohli ovplyvniť ich závery). V tomto smere splnili svoju povinnosť

odôvodniť nevykonanie dôkazu. Z ústavného hľadiska je preto tento postup akceptovateľný.

45. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd uzatvára, že postupom krajského súdu

nedošlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, a preto ústavný súd návrhu

sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozhodnutia nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2018