Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)II. ÚS 223/2017
PDF · 451.18 KB
No categories available
II. ÚS 223/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť
, Írska republika, zastúpeného advokátom Mgr. Matejom
Múdrym, Bavlnárska 317/16, Trenčín, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 19 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 372/2016 a jeho uznesením
z 20. septembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 372/2016
a jeho uznesením z 20. septembra 2016.
2. Sťažovateľ je otcom maloletého , (ďalej
len „maloletý“). Matkou maloletého je (ďalej aj „matka“ alebo „dotknutá
osoba“). Uznesením sp. zn. 3 P 37/2015 z 24. februára 2016 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“) Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol o návrhu
sťažovateľa na nariadenie návratu maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu tak, že
návrat maloletého nenariaďuje. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel
k záveru, že maloletý mal bezprostredne pred jeho premiestnením na územie Slovenskej
republiky obvyklý pobyt v Írskej republike, kde sa narodil a žil až do 19. septembra 2014.
Uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Súd ďalej konštatoval, že sťažovateľ
bezprostredne pred premiestnením vykonával opatrovnícke právo k maloletému a súhlas
s premiestnením maloletého matke nedal, a teda došlo k neoprávnenému premiestneniu
maloletého v zmysle čl. 2 bodu 11 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003
o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len
„nariadenie rady“). Ďalej pripomenul, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa riadia na prípad
aplikovateľné nariadenie rady a Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí prijatý v Haagu 25. októbra 1980, publikovaný pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len
„haagsky dohovor“), je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa. Pokiaľ však ide
o návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu, je podľa okresného súdu
zrejmé, že haagsky dohovor aj nariadenie rady sú založené na zásade, že najlepší záujem
v prípade jeho neoprávneného premiestnenia či zadržania vyžaduje okrem výnimky
stanovenej v čl. 13 a čl. 20 haagskeho dohovoru vždy návrat dieťaťa. Poukázal na to, že
podľa čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru súd nie je povinný nariadiť návrat, ak by dieťa
bolo vystavené fyzickej alebo duševnej ujme alebo ak by sa inak dostalo do neznesiteľnej
situácie. Nariadenie rady potom rozširuje povinnosť súdu nariadiť návrat aj na prípady,
keby dieťa bolo vystavené takejto ujme, ale napriek tomu je preukázané, že boli vykonané
primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate, ktoré musia byť spôsobilé
dostatočne ochranu dieťaťa po jeho návrate zabezpečiť.
3. Následne okresný súd posúdil, či by maloletému v prípade návratu hrozila „vážna
ujma“. Dospel pritom k záveru, že návrat by maloletého vystavil riziku vážnej psychickej
ujmy a zo strany sťažovateľa neboli preukázané primerané opatrenia na zabezpečenie
ochrany maloletého po jeho návrate, ktoré by zakladali dôvod na nariadenie návratu podľa
čl. 11 bodu 4 nariadenia rady. Vychádzal pritom zo záverov vykonaného dokazovania,
z ktorých o spôsobe života otca vyplynulo, že je od svojich 17 rokov konzumentom
marihuany (navštevuje pravidelnú skupinovú terapiu v rámci terapeutického programu
poskytovaného jednotlivcom, ktorí chcú prestať alebo obmedziť užívanie marihuany alebo
udržať abstinenciu od jej užívania), je dlhší čas nezamestnaný, býva v nájomnom byte
a náklady na bývanie hradí z podpory. Na výživu maloletého začal sťažovateľ prispievať od
novembra 2015, do toho času zabezpečovala výživu maloletého výlučne matka. Súd ďalej
považoval za preukázané, že matka maloletého trpí závažným onkologickým ochorením,
ktorého liečba má byť podľa odborného vyjadrenia jej ošetrujúceho lekára ukončená až
v roku 2020, a lekár vzhľadom na fyzicky aj psychicky náročnú liečbu odporučil zachovať
kontinuitu liečebného režimu a pravidelných lekárskych kontrol na doterajšom
onkologickom pracovisku v Bratislave. S poukazom na práve uvedené súd konštatoval, že
„za situácie v akej sa nachádza matka maloletého, z hľadiska ochrany jej zdravia
a duševnej pohody... nemožno od matky spravodlivo požadovať, aby sa vrátila do Írskej
republiky spolu s maloletým, nakoľko podľa názoru súdu nikoho nemožno obmedziť v jeho
práve na výber lekára, resp. zdravotníckeho zariadenia, v ktorom podstupuje liečbu.
Z vykonaného dokazovania mal súd pritom za jednoznačne preukázané, že návrat
maloletého bez matky vzhľadom na vek maloletého, jeho citovú naviazanosť na matku
nepripadá v záujme maloletého do úvahy, čo potvrdil aj kolízny opatrovník ako zástupca
maloletého v konaní.“. Skutočnosť, že sťažovateľ bol v dobe rozhodovania nezamestnaný
a hradil životné náklady z podpory, podľa súdu nedávala záruky, že bude v prípade návratu
schopný podieľať sa aktívne na potrebách maloletého, ktoré aj do doby neoprávneného
premiestnenia zabezpečovala výlučne matka. Sťažovateľ podľa okresného súdu nepreukázal
ani splnenie takej základnej záruky na nariadenie návratu, akou je zabezpečenie bývania
maloletého s matkou. Pokiaľ ide o čiastku 2 000 € pripísanú na účet matky zo strany
rodičov sťažovateľa, zatiaľ čo toto konanie svedčí o ich úprimnom záujme o vnuka, nemôže
byť rozhodujúce pre posúdenie rodinnej situácie maloletého po návrate, pretože starí rodičia
nie sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti vo vzťahu k maloletému. Z predostretých
dôvodov rozhodol okresný súd o nenariadení návratu maloletého.
4. Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo na podklade odvolania sťažovateľa
preskúmané krajským súdom, ktorý ho uznesením č. k. 11 CoP 372/2016-613
z 20. septembra 2016 potvrdil. S ohľadom na stotožnenie sa s odôvodnením napadnutého
uznesenia sa krajský súd obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov, prípadne
doplnenie o ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia. V relevantnej
časti rozhodnutia uviedol: „[o]dvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu prvého
stupňa, s ktorými sa stotožňuje. Odvolací súd odvolacie námietky otca maloletého
vyhodnotil ako nedôvodné, keď pre posúdenie veci nebola rozhodujúca len diagnóza matky
maloletého, ktorú odmietla sprístupniť, na čo má aj právo. Za takejto situácie správne súd
považoval za postačujúce vyjadrenie lekára, že ide o onkologické ochorenie, ktoré vyžaduje
liečbu a na to nadväzujúce dôvody nenariadenia návratu maloletého. Odvolací súd k tomu
dopĺňa, že uvedená skutočnosť bola jedným z dôvodom, prečo nebol nariadený návrat
maloletého a súd prvej inštancie správne vec posudzoval v najlepšom záujme maloletého
dieťaťa. Súd prvej inštancie nemal preukázané primerané opatrenia k zabezpečeniu
ochrany maloletého po návrate, ani úsilie otca, aby zabezpečil pokojný návrat maloletého
do Írskej republiky. Taktiež spôsob života a občasná konzumácia ľahkých drog nie je
zlučiteľná s výchovou maloletého dieťaťa a tiež neznamená zabezpečenie primeraných
opatrení pre pokojný návrat maloletého. Ak sa rodičia rozídu, je vždy ohrozený kontakt
dieťaťa s jedným z rodičov, či už je to matka alebo otec, rodičia neboli spôsobilí uzavrieť v
tomto smere žiadnu dohodu. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že
matke nemožno prikazovať, kde má absolvovať liečbu a súd nemá ani odborné znalosti na
to, aby posúdil, ktorá liečba a kde je pre matku vhodná, v najlepšom záujme dieťaťa nie je
jeho odlúčenie od matky a naviac pre návrat maloletého neboli zabezpečené primerané
podmienky. Otec v tomto neprejavil žiadne úsilie a ak uvedenú skutočnosť prejavili jeho
rodičia, títo nie sú nositeľmi rodičovských práv a povinností, ako uvádza súd prvej inštancie
a preto tieto opatrenia vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedostatočné.“
5. V úvode ústavnej sťažnosti sťažovateľ popisuje skutkový stav veci. Uvádza, že
s matkou maloletého žili ako partneri v Írskej republike, kde matka bývala už približne 10
rokov pred narodením maloletého. Partnerské spolužitie ukončili približne 3 mesiace po
narodení maloletého v lete 2013. Ich vzájomné nezhody vyústili do súdnych konaní,
z ktorých viacero iniciovala matka maloletého. Sťažovateľa obviňovala okrem iného
z násilia pod vplyvom alkoholu alebo drog, no tieto obvinenia sa ukázali byť nepravdivé
a súdy, resp. polícia odmietli vo veciach ďalej konať. Výkon práv a povinností
k maloletému bol upravený súdnymi rozhodnutiami a významným pre toto konanie je
rozhodnutie z 20. júna 2014 (Order on Question Affecting Welfare of Child), ktorým bolo
sťažovateľovi umožnené stretávať sa s maloletým, resp. kontaktovať maloletého cez
„skype“ v stanovených dňoch a časoch. V bode 5 tohto rozhodnutia bolo súdom výslovne
konštatované, že primárnym bydliskom (miestom obvyklého pobytu) je Írska republika
a maloletý nemôže byť premiestnený spod právomoci Írskej republiky bez súhlasu
sťažovateľa. Dňa 19. septembra 2014 však bol maloletý matkou bez súhlasu sťažovateľa
premiestnený na územie Slovenskej republiky a do dnešného dňa sa nevrátil. S ohľadom
na uvedené skutočnosti podal sťažovateľ bezodkladne návrh na nariadenie návratu
maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, teda Írskej republiky. Okresný súd vydal
24. februára 2016 uznesenie sp. zn. 3 P 37/2015, ktorým návrat maloletého nenariadil.
Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie, avšak krajský súd sa
s odôvodnením napadnutého uznesenia stotožnil a uznesením sp. zn. 11 CoP 372/2016
z 20. septembra 2016 ho potvrdil. Napadnuté uznesenie okresného súdu (potvrdené
krajským súdom) podľa sťažovateľa vychádza z dvoch základných argumentačných línií,
a to sú: 1. onkologické ochorenie matky vyžadujúce liečbu a 2. nepreukázanie primeraných
opatrení zo strany sťažovateľa k zabezpečeniu návratu maloletého.
6. K nenariadeniu návratu s poukazom na onkologické ochorenie matky sťažovateľ
predovšetkým uvádza:
„Sťažovateľ síce súhlasí s názorom súdov, že nie je vhodné nariadiť návrat
Maloletého bez Matky (ostatne v celom konaní zastával Sťažovateľ názor, že je potrebné
premiestniť aj Matku), avšak nesúhlasí s tým, aby právo na slobodný výber lekára bolo
prekážkou nariadenia návratu a už vôbec nesúhlasí s tým, že právo na slobodný výber
lekára Matkou môže spôsobiť akúkoľvek neznesiteľnú situáciu alebo duševnú ujmu
Maloletého.
Sťažovateľ si v tejto súvislosti (tak ako konštantne v priebehu celého konania)
dovoľuje vyjadriť hlboký a úprimný rešpekt pred akýmikoľvek závažnými zdravotnými
ťažkosťami Matky, keďže je toho názoru, že pre Maloletého by bolo najvhodnejšie, aby mal
(a zároveň aj poznal) oboch rodičov a títo boli po nielen po fyzickej stránke spôsobilí
poskytovať mu rodičovskú starostlivosť.
Sťažovateľ je však presvedčený, že nariadením návratu maloletého do Írskej
republiky spolu s Matkou by nedošlo k narušeniu liečebného procesu matky, nakoľko
v Írskej republike je zdravotná starostlivosť na minimálne porovnateľnej úrovni ako
v Slovenskej republike, pričom existuje aj dostatok vysokokvalifikovaných
a špecializovaných zariadení, ktoré sa venujú onkologickým ochoreniam (bližší zoznam
nevie Sťažovateľ poskytnúť, keďže nemá vedomosť o konkrétnom type ochorenia Matky)...
Bez ohľadu na vyššie uvedené si Sťažovateľ dovoľuje uviesť, že hoci by v prípade
nariadenia návratu možno došlo k obmedzeniu práva Matky na výber lekára, takéto právo
nesmie byť v žiadnom prípade nadradené právu Sťažovateľa na rešpektovanie súkromného
a rodinného života, tak ako je obsiahnuté v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a Článku 19 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré patrí medzi
najzákladnejšie ľudské práva, a ktoré je podstatným spôsobom dotknuté a porušené tým, že
súdy rozhodli nenariadiť návrat Maloletého do Írskej republiky z dôvodu argumentácie
právom Matky na slobodný výber lekára.“
7. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na závažné procesné pochybenia, ktorých
sa súdy podľa neho dopustili pri akceptovaní už uvedenej argumentácie zdravotným stavom
matky a ktoré spočívali predovšetkým v tomto:
„... všetky zdravotné záznamy, o ktoré sa súd v rozhodovaní opieral, boli na základe
rozhodnutia Matky utajené, neboli iným účastníkom konania sprístupnené, a netvorili tak
časť spisu, ktorá by bola Sťažovateľovi k dispozícii. Z takéhoto dôvodu nebolo možné
oboznámiť sa z predloženými dokumentmi, ktoré mali preukázať a zdokumentovať zdravotný
stav Matky, pričom Sťažovateľ zdôrazňuje, že o zdravotnom stave Matky nemá žiadne
vedomosti, nakoľko tá ho neinformuje o žiadnych podstatných skutočnostiach, ktoré sa
týkajú jej alebo Maloletého (napriek viacerým predošlým žiadostiam). Sťažovateľ tak
rovnako nevie, čo je obsahom údajnej správy lekára, či takúto správu vypracoval všeobecný
lekár alebo príslušný lekár špecialista, a či takáto správa bola vypracovaná na základe
žiadosti Matky alebo na dopyt súdu. Sťažovateľ by v prípade, ak by správa bola
vypracovaná na žiadosť Matky, takýto dôkaz považoval za nepoužiteľný v súdnom konaní,
keďže by mal dôvodnú pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti takejto správy (nakoľko
väčšina ľudí má viac či menej dôverný vzťah so svojím lekárom a to najmä po prekonaní
závažného ochorenia, a taktiež s poukazom, že samotná Matka pochádza z lekárskej
rodiny). Sťažovateľ rovnako nevie, či sa lekár akokoľvek vyjadroval k vhodnosti alebo
nevhodnosti premiestnenia a z akých podkladov vychádzal pri písaní správy.
Súdy tak rozhodovali na základe dokumentov, s ktorými sa Sťažovateľ nemal
možnosť oboznámiť, kriticky ich preskúmať, žiadať k nim vysvetlenia alebo využiť iné riadne
procesné práva tak, ako pri akomkoľvek inom dôkaze v rámci riadneho súdneho konania.
Je pritom dôležité uviesť, že práve tieto nesprístupnené dokumenty zjavne tvoria
najpodstatnejšiu skutočnosť, o ktorú sa súdy pri nenariadení návratu opierajú.
Uznesenie I a Uznesenie II tak z tohto dôvodu trpia závažnými procesnými vadami,
kedy bol v procese ich vydávania Sťažovateľ ukrátený na svojich procesných právach,
a kedy došlo k zjavnému porušeniu rovnosti účastníkov súdneho konania v neprospech
Sťažovateľa a porušeniu práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, a tým
porušeniu práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, článku 47 odsek 3 a článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej
republiky.“
8. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ popisuje neochotu matky umožniť mu styk
s maloletým, čo vyplýva aj z vyjadrenia kolízneho opatrovníka k odvolaniu proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu. Matka podľa sťažovateľa pod rôznymi
zámienkami bráni akémukoľvek kontaktu a vytvoreniu akýchkoľvek väzieb medzi
maloletým a sťažovateľom. Vo vyjadrení opatrovníka sa okrem iného uvádza: „[p]ri
pretrvávaní aktuálneho stavu vo vzťahoch oboch rodičov je vzhľadom na naše doterajšie
zistenia prakticky nemožné udržiavanie kontaktu dieťaťa s druhým rodičom (otcom) nielen
v zmysle už vydaných rozhodnutí Írskej republiky. Dopadom, ktorý nepokladáme za záujem
dieťaťa, môže byť aj tá skutočnosť, že prestane svojho otca vnímať ako druhého rodiča
a rozumieť jazyku, v ktorom komunikuje.“ Podľa sťažovateľa citovaná pasáž presne
pomenúva zásah do jeho základných ľudských práv ako rodiča a pravdepodobne taktiež do
práv maloletého, ktorému sa napadnutými uzneseniami upiera právo poznať druhého rodiča.
Právo na výber lekára pre matku maloletého tak bolo podľa sťažovateľa nadradené
najlepšiemu záujmu dieťaťa, o ktorý by malo v tzv. návratových konaniach ísť
predovšetkým, keďže nenariadením návratu bude pokračovať ďalšie postupné odcudzovanie
maloletého a sťažovateľa.
9. Sťažovateľ sa napokon vyjadruje k zabezpečeniu ochrany maloletého po návrate
a zabezpečeniu návratu maloletého spolu s matkou. Uvádza, že v konaní pred súdmi
predložil rezervačnú zmluvu na byt, čo však matka nepovažovala za dostatočné, a následne
spochybnila aj kvalitu navrhovaného bývania. Rozhodovanie v návratových konaniach by
sa však podľa sťažovateľa v žiadnom prípade nemalo riadiť princípom kvality bývania
a jeho luxusom, a teda lepšie podmienky na bývanie v Slovenskej republike nemôžu byť
dôvodom na nenariadenie návratu maloletého do Írskej republiky. Sťažovateľ však aj
napriek tomu opakovane uviedol, že je pripravený zabezpečiť po návrate také riešenie
a bývanie, ktoré si zodpovedajúc reálnym možnostiam vyberie samotná matka. Pre tento
účel a pre účel uhradenia nákladov na návrat maloletého spolu s matkou, vložil na účet
matky sumu 2 000 €, čo je suma viac ako dostačujúca na bežné letenky a niekoľkomesačný
bežný nájom v Írskej republike. Sťažovateľ zároveň požiadal príslušné inštitúcie v Írskej
republike o poskytnutie súčinnosti pri vyčíslení dávok, na ktoré by matka mala nárok
v prípade návratu, a taktiež pre účely prešetrenia sociálnych podmienok sťažovateľa a jeho
rodiny v Írskej republike. Rovnako tak požiadal o súčinnosť pre účely garancií, že matka
nebude trestne stíhaná za neoprávnené premiestnenie maloletého, čo bolo zo strany súdu
počas prvostupňového konania prezentované ako jeden z hlavných dôvodov na nenariadenie
návratu. Uvedené inštitúcie súčinnosť poskytli po ukončení dokazovania v prvostupňovom
konaní, avšak ešte pred podaním odvolania a rozhodnutím odvolacieho súdu a ich
stanoviská svedčia jednoznačne v prospech nariadenia návratu a preukazujú, že maloletému
nehrozí žiadne nebezpečenstvo v prípade návratu. Krajský súd sa však novou dôkaznou
situáciou nijako nezaoberal, v dôsledku čoho je jeho uznesenie č. k. 11 CoP 372/2016-613
z 20. septembra 2016 nepreskúmateľné a neodôvodnené.
10. S ohľadom na už uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Uznesením II (t. j. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo potvrdené
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I) a samotným Uznesením I tak došlo k zásahom a
porušeniam do základných ľudských práv Sťažovateľa, tak ako je opísané vyššie, a to najmä
do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 19 odsek 2 Ústavy Slovenskej
republiky;
práva na rovnosť účastníkov v konaní a práva na spravodlivý súdny proces podľa
článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 47 odsek 3;
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky;
práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd tým, že Uznesenie II nie je preskúmateľné, keďže sa súd
nevysporiadal so všetkými dôkaznými prostriedkami...
Sťažovateľ si dovoľuje navrhnúť, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.02.2016 (3P/37/2015) a Uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.09.2016 (11CoP/372/2016) a vec vrátil na ďalšie
konanie.“
11. Uznesením č. k. II. ÚS 223/2017-9 zo 4. apríla 2017 ústavný súd prijal sťažnosť
proti rozsudku krajského súdu č. k. 11 CoP 372/2016-613 z 20. septembra 2016 na ďalšie
konanie, vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci. Na základe
žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd ako účastník konania,
zastúpený jeho predsedom, a to listom sp. zn. 1 Spr V/274/2017 z 15. júna 2017 a matka
maloletého ako dotknutá osoba, zastúpená advokátkou Mgr. Andreou Šutovskou,
Vajanského 39, Trnava. Sťažovateľ na uvedené vyjadrenia reagoval stanoviskom
doručeným ústavnému súdu 27. júla 2017.
12. Krajský súd prostredníctvom predsedu vo vyjadrení uviedol, že námietky
sťažovateľa nie sú dôvodné. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti opakuje dôvody odvolania,
s ktorými sa odvolací súd vysporiadal. Spôsob a rozsah dokazovania vyplýva z charakteru
konania o nariadení návratu maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo
zadržiavaní. Súčasne poukázal na závery rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými sa
stotožnil aj odvolací súd.
13. Matka maloletého ako dotknutá osoba vo vyjadrení k námietke sťažovateľa,
podľa ktorej krajský súd rozhodoval na základe sťažovateľovi nesprístupnených
dokumentov, konštatuje, že v predmetnej veci sa dostali do kolízie dve zákonom vysoko
chránené hodnoty, a to právo matky na ochranu údajov o svojom zdravotnom stave a z toho
vyplývajúce právo každého rozhodovať o svojom súkromnom živote a právo sťažovateľa na
spravodlivý proces. Poukazuje na to, že údaje týkajúce sa zdravotného stavu sa dotýkajú
tých najintímnejších stránok ľudskej bytosti, a preto by mali podliehať vyššiemu režimu
ochrany. Primárnym zákonom, ktorý sa podľa dotknutej osoby venuje dispozícii s údajmi
o zdravotnom stave osoby z pohľadu práva je zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej
starostlivosti“), ktorý zabezpečuje ochranu údajov o zdravotnom stave osoby. Podľa § 24
ods. 1 a ods. 4 písm. f) tohto zákona platí, že údaje zo zdravotnej dokumentácie sa
poskytujú formou výpisu zo zdravotnej dokumentácie. Poskytovateľ je povinný na základe
písomného vyžiadania, ak v písmene a) nie je ustanovené inak, poskytnúť výpis
zo zdravotnej dokumentácie v rozsahu, ktorý priamo súvisí s účelom vyžiadania, súdu
na účely trestného konania alebo občianskeho súdneho konania. Dotknutá osoba z toho
odvodzuje, že „[o]sobou povinnou na poskytnutie týchto údajov je poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti, pretože dispozícia tejto normy sa nevzťahuje na zdravotníckeho pracovníka.
Jediným reálnym spôsobom ako sa poskytovateľ môže dostať k týmto informáciám je
prostredníctvom zdravotníckeho pracovníka. Ten je však stále viazaný mlčanlivosťou. Záver
je teda taký, že ak chce poskytovateľ zdravotnej starostlivosti predať údaje o zdravotnom
stave súdu, musí byť zdravotnícky pracovník najprv zbavený mlčanlivosti kompetentným
orgánom, aby mohol poskytovateľovi údaje o zdravotnom stave osoby predať. Oprávnenie
zbavovať mlčanlivosti zdravotníckych pracovníkov súdu neprináleží.“. Dotknutá osoba
vo vyjadrení ďalej podotýka, že „[v] danom prípade, matka sama, na svoju žiadosť
zabezpečila pre súd údaje z jej zdravotnej dokumentácie a to konkrétne - lekársku správu
klinického onkológa Národného onkologického ústavu v Bratislave,
zo dňa 30. 11. 2015. Nebolo teda ani potrebné, aby súd musel sám vyžiadať takéto
údaje a dbať pri tom na zachovávanie mlčanlivosti pri vykonávaní dôkazov podľa § 190
CSP, pretože matka sama v súlade so zákonom týmto pozbavila zdravotníckeho pracovníka
mlčanlivosti. Matka o tom, že pre súd zabezpečila túto lekársku správu zároveň písomne
listom zo dňa 30. 11. 2015 (je založený v súdnom spise) informovala aj protistranu - teda
sťažovateľa a aj kolízneho opatrovníka, avšak okrem súdu nedala súhlas, aby bola
protistrana resp. iná osoba, s výnimkou súdu, oboznámená s obsahom uvedenej lekárskej
správy (okrem odporúčaní ošetrujúceho lekára v nej uvedených). Súd na pojednávaní dňa
29. 1. 2016 oboznámil uvedenú lekársku správu v rozsahu jej odporúčaní, teda, že
ošetrujúci lekár vzhľadom k fyzicky a psychicky náročnej liečbe
odporučil zachovať kontinuitu liečebného režimu a pravidelných lekárskych kontrol
na doterajšom pracovisku Národného onkologického ústavu v Bratislave. Súd to uvádza aj
v odôvodnení svojho Uznesenia I na str. 9, posledný odsek. Z tohto oboznámenia (okrem
iného) sa teda Sťažovateľ dozvedel, že matka trpí závažným ochorením - ktoré je
onkologické, že jej ošetrujúcim lekárom je , klinický onkológ, že
lekárska správa bola vydaná na žiadosť matky a dozvedel sa aj odporúčania ošetrujúceho
lekára v súvislosti s liečbou matky. Počas celého konania boli všetky listinné dôkazy
súvisiace s onkologickým ochorením matky súdom oboznamované, príp. aj doručované
všetkým účastníkom konania vrátane otca s tým, že súd neoboznámil ostatných účastníkov
len s konkrétnou onkologickou diagnózou matky, pretože matka konkrétnu onkologickú
diagnózu zverejniť nechcela - viď 2. strana Zápisnice z pojednávania zo dňa 29. 1. 2016,
5. odsek zhora - oboznamovanie podania matky na č. l. 474 - 475. Okrem toho ochorenie
matky a jej liečba boli uvádzané aj v iných listinných dôkazoch doručovaných otcovi - napr.
Znalecký posudok č. 15/2015 z 12. 8. 2015 - str. 3, 7 a 8
a správa z psychologického vyšetrenia maloletého
z 12. 8. 2015 - 4. odsek, ako aj v žiadosti matky o odročenie pojednávania v dňoch
1.6.2015, 17.6.2015, 24.7.2015 a nakoniec aj v jej výsluchu pred súdom. S poukazom na
uvedené sa potom javia námietky sťažovateľa uvedené na str. 4 jeho Ústavnej sťažnosti - že
o zdravotnom stave matky nemá žiadne vedomosti, že nevie čo je obsahom lekárskej správy
zo dňa 30.11.2015, že nevie či takúto správu vypracoval všeobecný
lekár alebo príslušný lekár špecialista, že nevie, či takáto správa bola vypracovaná
na žiadosť matky alebo na dopyt súdu a pod. ako neopodstatnené.“. Dotknutá osoba
uzatvára, že jediné opatrenie, ktoré súd v súvislosti s ochranou údajov pacientky o jej
zdravotnom stave a jej právom na súkromie urobil, bolo, že uvedenú lekársku správu
neuviedol v celom rozsahu, teda neuviedol konkrétnu matkinu onkologickú diagnózu
a konkrétny odborný postup jej liečby. Uvedeným postupom podľa dotknutej osoby krajský
súd dostatočne chránil právo sťažovateľa na spravodlivý proces, ale aj rešpektoval ochranu
údajov matky – pacientky o jej zdravotnom stave, a tým rešpektoval ústavné právo každého
rozhodovať o svojom súkromnom živote. Za takýchto okolností sa javí postup súdov ako
zákonný, ústavný a v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj
„ESĽP“), ako i v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti.
14. Druhá námietka sťažovateľa podľa dotknutej osoby spočíva v tvrdení, že krajský
súd „nesprávne dôvodil právom matky na výber lekára, a z toho nesprávne vyvodil, že inak
by maloleté dieťa bolo vystavené riziku vzniku vážnej psychickej ujmy“. Dotknutá osoba
v reakcii na túto námietku poukazuje na judikatúru ESĽP (predovšetkým rozsudok vo veci
X proti Lotyšsku č. 27853/09 z 26. 11. 2013), podľa ktorej sú národné súdy pri zisťovaní
najlepšieho záujmu dieťaťa povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane
tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a s tým spojené
zistenia musia náležite odôvodniť. V judikatúre ESĽP sa prejavuje názor, podľa ktorého má
národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov
materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy (dotknutá osoba
poukazuje na rozsudok vo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku č. 41615/07
zo 6. 7. 2010). Dotknutá osoba následne poukazuje na relevantné pasáže napadnutých
rozhodnutí, z ktorých vyplýva, že všeobecné súdy dostatočne zohľadnili požiadavky
vyplývajúce z aktuálnej judikatúry ESĽP a ústavného súdu. Náležite preskúmali
predovšetkým celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, vychádzali zo zásady
najlepšieho záujmu dieťaťa a rešpektovali požiadavku na dôslednú ochranu práv maloletých
a na tomto základe formulovali svoje právne závery. Dotknutá osoba zastáva názor, že súdy
akceptovateľným spôsobom odôvodnili spôsob hodnotenia dôkazov a jasne a zrozumiteľne
vysvetlili, prečo nenariadili návrat maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, ako aj
skutočnosť, že v danom prípade prevážil záujem maloletého nad záujmom jeho otca. To, že
sa sťažovateľ nestotožnil so spôsobom hodnotenia dôkazov, podľa dotknutej osoby
neznamená, že boli porušené jeho práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 6 a čl. 8 dohovoru.
Aj druhá námietka sťažovateľa je podľa dotknutej osoby neopodstatnená.
15. K tretej námietke sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd nevysporiadal
s dôkazmi o primeraných opatreniach na ochranu maloletého po jeho návrate do krajiny
obvyklého pobytu, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a neodôvodnené,
dotknutá osoba uvádza, že krajský súd v bode 12 rozhodnutia č. k. 11 CoP 372/2016-613
z 20. septembra 2016 zrozumiteľným spôsobom vysvetlil dôvody potvrdenia napadnutého
uznesenia okresného súdu. Dotknutá osoba poukazuje na to, že súdy primerané opatrenia
poskytnuté sťažovateľom zhodnotili ako nedostatočné, a to s poukazom na spôsob jeho
života, neschopnosť samostatne (bez pomoci rodičov) zložiť finančnú zábezpeku pre prípad
návratu matky a nepreukázanie riadneho zabezpečenia bývania pre maloletého a matku po
návrate. Rovnako sa podľa dotknutej osoby súdy vysporiadali aj so správami ústredného
orgánu Írskej republiky, a to konštatovaním, že tieto správy boli doručené neskoro – až po
ukončení dokazovania, avšak ani v nich uvedené skutočnosti neboli podstatné pre závery
prijaté súdmi. Ani v tomto smere teda nemožno ich rozhodnutia považovať za
nepreskúmateľné a neodôvodnené.
16. Kolízny opatrovník maloletého v konaní pred všeobecnými súdmi sa ako
dotknutá osoba pridŕžal všetkých vyjadrení podaných v danom konaní. Kolízny opatrovník
aj v tomto konaní zastáva názor, že je v záujme maloletého, aby svojho otca nielen poznal,
ale s ním aj kontinuálne udržiaval kontakt, a tak rozumel jeho jazyku.
17. Sťažovateľ v reakcii na uvedené vyjadrenia zotrval na svojich tvrdeniach
v ústavnej sťažnosti. Dodal, že skutočnosti obsiahnuté v doručených vyjadreniach (najmä
vo vyjadrení matky maloletého) by mali byť predmetom konania o úprave rodičovských
práv a určení prípadného výživného, a nie v konaní o nariadenie návratu maloletého ani
v nadväzujúcom konaní pred ústavným súdom.
18. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami
k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
20. Predmetom sťažnosti je návrh sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia
všeobecného súdu vo veci medzinárodného únosu dieťaťa, konkrétne rozhodnutia vydaného
v tzv. návratovom konaní v zmysle haagskeho dohovoru. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti
uplatňuje tri skupiny námietok, a to (A) porušenie jeho práva na súkromný život v dôsledku
nenariadenia návratu maloletého do krajiny jeho obvyklého pobytu, ďalej (B) porušenie
jeho práva na spravodlivý proces, práva vyjadriť sa k dôkazom a práva na rovnosť
účastníkov konania v dôsledku nesprístupnenia všetkých zdravotných záznamov, o ktoré sa
súd v rámci rozhodovania opieral, (C) porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku
nezohľadnenia dôkazov zaslaných írskymi orgánmi krajskému súdu a z toho vyplývajúceho
nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré mali byť preukázané
týmito dôkazmi. Ústavný súd sa postupne zaoberal všetkými uvedenými námietkami
sťažovateľa a dospel k záveru, že sú nedôvodné.
A. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na súkromný život
21. Sťažovateľ v prvom rade spochybňuje spôsob, akým všeobecné súdy aplikovali
haagsky dohovor, konkrétne jeho čl. 13 písm. b), a z toho vyplývajúci záver o nemožnosti
nariadiť návrat maloletého. Uprednostnením práva matky na výber lekára podľa sťažovateľa
všeobecné súdy pri interpretácii uvedeného ustanovenia porušili jeho právo na súkromný
život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, resp. čl. 8 dohovoru.
22. Podľa čl. 12 haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo
zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom
zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat
dieťaťa.
V súlade s čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru justičný alebo správny orgán
dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa podľa čl. 12, ak osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že existuje vážne
nebezpečenstvo (grave risk), že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo
ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1). Štátny orgán nemôže do výkonu
tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia
alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (odsek 2).
23. Ústavný súd na úvod konštatuje, že všeobecné súdy, rovnako ako aj ústavný súd,
sú v tomto prípade viazané haagskym dohovorom aj Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Pri výklade príslušných ustanovení uvedených medzinárodných zmlúv
musia postupovať tak, aby sa nedostali do vzájomnej kolízie. Pri výklade a aplikácii
akejkoľvek medzinárodnej zmluvy sú totiž zmluvné strany povinné zohľadniť všetky
relevantné pravidlá medzinárodného práva použiteľné vo vzťahoch medzi stranami [pozri
čl. 31 ods. 3 písm. c) vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 15/1988 Zb. o Viedenskom
dohovore o zmluvnom práve]. Vo výsledku teda musí byť na jednej strane rešpektovaný
účel haagskeho dohovoru a na strane druhej požiadavky, ktoré na rozhodovanie súdov
kladie dohovor a príslušná judikatúra ESĽP.
24. Dôvodom, prečo sa štáty medzinárodného spoločenstva odhodlali k prijatiu
haagskeho dohovoru (publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod
č. 119/2001 Z. z., platný pre Slovenskú republiku od 1. februára 2001), bola vidina ochrany
detí na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia
alebo zadržania a vôľa stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu
ich obvyklého pobytu (porov. preambulu, ako aj čl. 1 haagskeho dohovoru).
25. Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa haagskeho dohovoru je vždy
prvoradý. K naplneniu tohto účelu haagsky dohovor vychádza z vyvrátiteľnej domnienky,
že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom premiestnení dieťaťa
alebo jeho neoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej krajine) v najlepšom záujme
dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, kde má dieťa rodinné,
sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých prípadov, na ktoré
pamätajú čl. 12, čl. 13 a čl. 20 haagskeho dohovoru.
26. Z už uvedeného vyplýva, že haagsky dohovor nie je len technickým, hodnotovo
neutrálnym právnym predpisom určujúcim prostredníctvom kolíznych noriem právomoc
súdov členských štátov. Jeho primárnym účelom je zabezpečenie ochrany najlepšieho
záujmu dieťaťa a jeho hmotných práv a vzhľadom na tento účel je potrebné vykladať
jednotlivé jeho ustanovenia. Ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa môže byť v niektorých
prípadoch zabezpečená len prostredníctvom aplikácie niektorej z výnimiek z nariadenia
návratu dieťaťa zakotvených v čl. 12 a čl. 13 haagskeho dohovoru, resp. zohľadnenie
ľudských práv a slobôd dieťaťa v zmysle čl. 20 haagskeho dohovoru.
27. Podľa čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru je možné aj v prípade splnenia
podmienky čl. 12 haagskeho dohovoru (dieťa bolo neoprávnene premiestnené alebo
zadržané) návrat dieťaťa nenariadiť v prípade existencie vážneho nebezpečenstva, že
„návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do
neznesiteľnej situácie“. Už zo samotnej povahy tohto ustanovenia, ktoré je koncipované ako
výnimka z pravidla (nariadenie návratu dieťaťa), vyplýva, že musí byť vykladané
reštriktívne. Tento záver potvrdzuje okrem iného aj výkladová správa k haagskemu
dohovoru, ktorej autorkou je Elisa Peréz-Vera (PERÉZ-VERA, Elisa. Explanatory Report:
Hague Conference on Private International Law; III Acts and Documents of the Fourteenth
Session [online]. 1980, s. 426, bod 116. Dostupné na internete:
https://www.hcch.net/en/publications-and-studies/details4/?pid=2779), či prax zahraničných
súdov (pozri napr. James D. Garbolino. The 1980 Hague Convention on the Civil Aspects
of International Child Abduction: A Guide for Judges, Federal Judicial Center [online],
2012, s. 79 – 80. Dostupné na internete: https://www.fjc.gov/content/1980-hague-
convention-civil-aspects-international-child-abduction-guide-judges-0), a napokon aj
samotný ESĽP (prípad X, bod 107). Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“
vystavenia duševnej či fyzickej ujme (v originálnom znení „grave risk of harm“), ústavný
súd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. apríla 2017 uviedol, že musí ísť o reálne
hroziace, a teda nie všeobecné či potenciálne nebezpečenstvo. Neznesiteľnou situáciou
v zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj
dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému (neúnosnému) strádaniu po
stránke nedostatku pre život nevyhnutných základných predpokladov – strava, ošatenie,
bývanie a pod. Ústavný súd dodáva, že aj „fyzická či psychická ujma“ v zmysle tohto
ustanovenia musí mať intenzitu „neznesiteľnej situácie“ (uvedené vyplýva zo zvolenej
formulácie „alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie“).
28. Pri aplikácii relevantných ustanovení haagskeho dohovoru nesmú všeobecné súdy
ignorovať ani záväzky vyplývajúce z dohovoru, predovšetkým z jeho čl. 8. Ustanovenie
čl. 8 dohovoru (ktorý v tomto smere poskytuje obdobné garancie ako čl. 19 ods. 2 ústavy)
prikazuje štátnym orgánom zdržať sa zásahov do práva na súkromný a rodinný život, ale
tiež zakladá aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt k nim (porovnaj napr.
II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, I. ÚS 4/02). Orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu
ochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách a tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad
a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01,
29. Vzájomným vzťahom haagskeho dohovoru a dohovoru sa explicitne zaoberal
Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk proti
Švajčiarsku č. 41615/07 zo 6. júla 2010. V tomto rozhodnutí vyslovil požiadavku
adresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v návratovom konaní, aby výnimku
zakotvenú v čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru vykladali v rámci čl. 8 dohovoru a pre
tento účel „detailne preskúmali celú rodinnú situáciu“ a uistili sa, že návratom dieťaťa
nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo k tomu, že ho návrat inak
privedie do neznesiteľnej situácie. Nariadenie návratu dieťaťa nemôže byť podľa ESĽP
automatické, resp. mechanické. Podľa ESĽP „najlepší záujem dieťaťa z hľadiska jeho
osobného rozvoja závisí od množstva okolností, ako sú jeho vek, vyspelosť, prítomnosť či
absencia jeho rodičov, okolité prostredie či skúsenosti“, ktoré musia byť zohľadnené (pozri
prípad Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku č. 41615/07 zo 6. 7. 2010, body 36 a 37).
30. Vzhľadom na to, že sa uvedená požiadavka na detailný prieskum celej rodinnej
situácie javila byť v rozpore s reštriktívnym charakterom čl. 13 písm. b) haagskeho
dohovoru (a účelom haagskeho dohovoru, ktorým je urýchlený návrat dieťaťa), predmetný
názor bol zmiernený v rozsudku Veľkej komory vo veci X proti Lotyšsku č. 27853/09
z 26. novembra 2013. V uvedenom rozhodnutí ESĽP spresnil, že rozsah skúmania
najlepšieho záujmu dieťaťa v konaní o návrate nemá byť totožný (s použitím rovnakých
kritérií) s rozsahom skúmania v prípade konania o starostlivosť o dieťa. Európsky súd pre
ľudské práva teda upustil od skôr vyslovenej požiadavky detailného prieskumu celej
rodinnej situácie v rámci konania o návrate dieťaťa. Konštatoval, že pojem najlepší záujem
dieťaťa musí byť pre účely návratového konania interpretovaný v rámci výnimiek
obsiahnutých v čl. 12, 13 a 20 haagskeho dohovoru (bod 101), ktoré musia byť vykladané
reštriktívne (bod 107). Súdy sú však povinné reálne a explicitne sa zaoberať skutočnosťami
svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku z nariadenia návratu a tieto skutočnosti musia byť
hodnotené v rámci čl. 8 dohovoru (body 100 – 101 a 104 – 106) a rozhodnutia súdov musia
byť riadne odôvodnené.
31. Z už uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy sú pri výklade výnimiek
stanovených čl. 13 haagskeho dohovoru povinné zohľadniť aj čl. 8 dohovoru, konkrétne
právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života všetkých zúčastnených aktérov.
Avšak stále platí, že výklad výnimiek musí byť reštriktívny, teda že pre ich aplikáciu musí
existovať veľmi silný dôvod.
32. V posudzovanom prípade všeobecné súdy dospeli k záveru, že návrat maloletého
bez matky nie je s ohľadom na jeho vek a citovú naviazanosť na matku, ktorá doteraz
zabezpečovala všetky jeho životné potreby, možný (s čím, ako sám poukazuje vo svojej
ústavnej sťažnosti, súhlasil aj sťažovateľ), pretože by ho vystavil vážnej psychickej ujme.
Zároveň však nebolo možné od matky, ktorá trpí závažným onkologickým ochorením
a podstupuje liečbu v Slovenskej republike (podľa odborného vyjadrenia jej ošetrujúceho
lekára bolo potrebné zachovať kontinuitu tejto fyzicky a psychicky náročnej liečby na
doterajšom onkologickom pracovisku), spravodlivo požadovať, aby sa vrátila do Írskej
republiky spolu s maloletým.
33. Ústavný súd podotýka, že rozhodovanie o otázkach týkajúcich sa zdravotného
stavu osoby spadá nepochybne pod právo na súkromný život v zmysle čl. 8 dohovoru, resp.
čl. 19 ods. 2 ústavy. Zdravie (ako najdôležitejšia hodnota) a zdravotný stav človeka sú
neoddeliteľne späté s jeho telesnou a duševnou integritou, preto rozhodovanie o nich je
možné zahrnúť do najintímnejšej sféry súkromia osoby. V prípade zhoršenia zdravotného
stavu je na vôli dotknutej osoby, či a akú liečbu podstúpi, resp. kde ju podstúpi (v rámci
možností ponúkaných zdravotným systémom). Zásah zo strany štátu v podobe donútenia je
možný len v prípade, že je to nevyhnutné pre účely ochrany iných záujmov, napr. ochrana
zdravia, morálky či práv a slobôd iných osôb (pozri čl. 8 ods. 2 dohovoru).
34. V kolízii s právom dotknutej osoby na súkromný život v tomto prípade bolo
právo sťažovateľa na súkromný a rodinný život. Z tohto práva vyplýva okrem iného právo
rodiča rozvíjať vzťah s dieťaťom cez osobný kontakt s ním. Tomu korešponduje aj právo
maloletého poznať oboch svojich rodičov a byť v kontakte s nimi. Neoprávneným
premiestnením maloletého z Írskej republiky do Slovenskej republiky došlo k faktickému
obmedzeniu možnosti priameho kontaktu sťažovateľa s maloletým. Obe v kolízii stojace
základné práva je možné považovať za rovnocenné.
35. Ústavný súd je toho názoru, že v danom prípade všeobecné súdy správne vyvážili
v kolízii stojace záujmy, keď dospeli k záveru, že nie je možné „z hľadiska ochrany jej
zdravia a duševnej pohody“ od matky spravodlivo požadovať, aby sa vrátila do Írskej
republiky a v liečbe pokračovala tam. V prípade boja proti závažnej chorobe totiž nie je
dôležitá len úroveň zdravotnej starostlivosti, ktorá je osobe poskytnutá (a ktorá je podľa
sťažovateľa v Írskej republike na minimálne rovnakej úrovni, čo ústavný súd
nespochybňuje), ale tiež ďalšie faktory, ako je zázemie, prostredie, rodina, psychická
pohoda a pod. Výber najlepšej možnosti liečby môže dotknutá osoba učiniť až po
komplexnom zohľadnení všetkých faktorov. Ani potenciálne rovnaká úroveň zdravotnej
starostlivosti preto nijako nemodifikuje právo osoby na výber lekára a spôsobu či miesta
liečby. Vzhľadom na to, že uloženie povinnosti k návratu maloletého do Írskej republiky by
za daných okolností znamenalo uloženie rovnakej povinnosti dotknutej osobe (keďže návrat
maloletého bez matky neprichádzal do úvahy), bola by takáto požiadavka neprimeraným
bremenom, a to aj napriek tomu, že na druhej strane stojí nie menej dôležité právo otca
na rodinný život a priamy kontakt so synom. Ústavný súd navyše zohľadnil aj skutočnosť,
že nenariadením návratu nutne nedochádza k úplnému prerušeniu kontaktu maloletého
s otcom, keďže matka je aj naďalej viazaná právoplatnými rozhodnutiami, podľa ktorých
má otcovi kontakt s maloletým umožniť. Za daných okolností by teda nebolo spravodlivé
(inými slovami, nešlo by o proporcionálny zásah) od matky maloletého požadovať, aby
ochranu svojho zdravia podriadila záujmu otca o nariadenie návratu maloletého.
36. Ústavný súd uzatvára, že všeobecné súdy riadne odôvodnili legitímnosť zásahu
do sťažovateľovho práva na súkromný a rodinný život (v podobe nenariadenia návratu
maloletého do krajiny obvyklého pobytu maloletého), ktorý bol v danom prípade vyvážený
záujmom matky o ochranu jej zdravia a záujmom maloletého o zotrvanie s matkou.
Pri výklade čl. 13 písm. b) haagskeho dohovoru súdy náležite zohľadnili čl. 8 dohovoru
a s ohľadom na výnimočné okolnosti prípadu nie je možné tento výklad považovať
za extenzívny, ale za ústavne akceptovateľný. V prvej časti je teda sťažnosť nedôvodná.
B. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces, práva vyjadriť sa
k dôkazom a práva na rovnosť účastníkov konania v dôsledku nesprístupnenia
dokumentov týkajúcich sa zdravotného stavu dotknutej osoby – matky
37. Sťažovateľ ďalej namieta zásah do práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva vyjadriť
sa k dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v dôsledku nesprístupnenia všetkých súdu
dostupných dokumentov týkajúcich sa zdravotného stavu matky. Sťažovateľ v dôsledku
tohto pochybenia nemal možnosť sa s dokumentmi oboznámiť, kriticky ich posúdiť a žiadať
k nim vysvetlenie. Matka ako dotknutá osoba k tomu naopak uvádza, že práva sťažovateľa
boli rešpektované v maximálne možnej miere, pretože jediná informácia, ktorá
sťažovateľovi nebola sprístupnená, bola presná onkologická diagnóza a konkrétny odborný
postup jej liečby. Týmto postupom bolo dostatočne ochránené právo sťažovateľa na
spravodlivý proces a na druhej strane bolo rešpektované právo matky na ochranu údajov
o zdravotnom stave vyplývajúce z čl. 8 dohovoru.
38. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom
čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
39. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje
vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.
Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých
procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.
Za súčasť tohto základného práva však nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať
všetky dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp
voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého
rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia
k takémuto rozhodnutiu vedú (IV. ÚS 100/2014). Všeobecný súd má právomoc posúdiť, či
a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz
zabezpečí, avšak nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup (IV. ÚS 100/2014).
40. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej
procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,
ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, ako v ktorej je jej odporca. Právo na
kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen
predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými
dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu
a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovensku,
č. 32106/96, body 45 a 46).
41. Ústavný súd považuje za nevyhnutné v úvode poukázať na širší kontext
nakladania s údajmi o zdravotnom stave v konaní pred súdmi. Údaje o zdravotnom stave
tvoria najintímnejšiu súčasť súkromia fyzickej osoby. Ústavný súd nemá žiadne
pochybnosti o tom, že aj zdravotnícka dokumentácia ako súbor údajov o zdravotnom stave
osoby je chránená právom na ochranu súkromia v zmysle čl. 8 dohovoru, resp. čl. 19 ods. 2
ústavy. Každá osoba má pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti právo na zachovanie
mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jej zdravotného stavu a skutočnostiach
súvisiacich s jej zdravotným stavom. Aj ESĽP už v minulosti vyslovil, že „ochrana
osobných údajov, o to viac lekárskych dát, má pre požívanie práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života zásadný význam“ (rozsudok vo veci Z. proti Fínsku
z 25. 2. 1997, č. 22009/93, bod 95). Do tejto sféry ochrany pritom spadá aj právo fyzickej
osoby rozhodnúť sa, či a v akom rozsahu, resp. akým spôsobom majú byť informácie o jej
zdravotnom stave sprístupnené iným. Všeobecné súdy sú povinné aj v rámci dokazovania
zohľadniť špecifický charakter údajov o zdravotnom stave a pri vykonávaní dôkazov sú
povinné nájsť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami účastníka, ktorý sa vykonania takého
dôkazu dovoláva, na strane jednej a záujmami osoby, ktorej zdravotného stavu sa tieto údaje
týkajú, na strane druhej.
42. Údajom o zdravotnom stave poskytuje zákonná úprava zvýšenú ochranu.
Zachádzanie s nimi upravuje predovšetkým zákon o zdravotnej starostlivosti. Potreba
zvláštneho zachádzania s údajmi o zdravotnom stave osoby je zohľadnená tiež v právnej
úprave dokazovania v občianskom súdnom konaní (pozri napr. § 120 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je treba
dokazovanie vykonávať tak, aby sa zachovala povinnosť mlčanlivosti o utajovaných
skutočnostiach chránených podľa osobitných zákonov a iná zákonom ustanovená alebo
štátom uznaná povinnosť mlčanlivosti, medzi ktoré patrí aj povinnosť mlčanlivosti
zdravotníckych pracovníkov vyplývajúca z § 80 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Podobne aj zdravotná dokumentácia je predmetom zvláštnej ochrany zákona.
Podľa zákona o zdravotnej starostlivosti sa s obsahom zdravotníckej dokumentácie môžu
oboznamovať len osoby a inštitúcie taxatívne vymedzené v § 25, a to formou nahliadania do
nej. Súd má v rámci občianskeho súdneho konania možnosť vyžiadať si výpis zo zdravotnej
dokumentácie, nie však kópie či originály dokumentov zo zdravotníckej dokumentácie.
Poskytovateľ môže poskytnúť výpis len „v rozsahu, ktorý priamo súvisí s účelom
vyžiadania“ [pozri § 24 ods. 4 v spojení s písm. f) zákona o zdravotnej starostlivosti].
Uvedené ustanovenia reflektujú zásadu minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd
(v tomto prípade práva na ochranu súkromného života v zmysle čl. 8 dohovoru či čl. 19
ods. 2 ústavy, resp. nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia v zmysle čl. 16 ods. 2 ústavy).
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že použitie lekárskych informácií v súdnych konaniach musí
byť „čo najviac obmedzené na to, čo je nevyhnutne nutné s ohľadom na špecifické okolnosti
konania a skutočnosti prípadu“ (rozsudok L. L. proti Francúzsku z 10. 10. 2006, č. 7508/02,
bod 45). Uvedené závery sú pre posúdenie danej veci relevantné do tej miery, že nepriamo
vymedzujú aj hranice práv druhého účastníka konania, ktorý sa sprístupnenia takýchto
údajov domáha.
43. Požiadavku na zvýšenú obozretnosť pri nakladaní s údajmi o zdravotnom stave
osoby je možné vztiahnuť aj na nakladanie s dôkaznými prostriedkami, ktoré boli
predložené samotnými účastníkmi. V posudzovanom prípade nedošlo k vyžiadaniu výpisu
zdravotníckej dokumentácie od poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zo strany súdu, ale
dotknutá osoba sama poskytla lekársku správu vypracovanú klinickým onkológom a dala
súhlas s oboznámením s časťou tejto správy, a to v rozsahu informácie, že ide
o onkologickú chorobu a odporúčaní lekára týkajúcich sa režimu liečby. Súd následne
vykonal dôkaz oboznámením sa s časťou tejto lekárskej správy. Pokiaľ sťažovateľ
poukazuje na „neprístupné dokumenty“, resp. „zdravotné záznamy“, z ktorých mal súd
vychádzať, ústavný súd podotýka, že z rozhodnutia nevyplýva, že by mal súd vychádzať
z ďalších dokumentov okrem citovanej lekárskej správy. Na žiadne ďalšie zdravotné
dokumenty sa súd v odôvodnení rozhodnutí neodvoláva. Z hľadiska posúdenia ústavnosti
postupu všeobecných súdov je podstatné, že časť lekárskej správy, ktorá bola v konaní
vykonaná ako dôkaz, bola podľa nich dostatočným podkladom záverov prijatých v ich
rozhodnutiach. Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že dotknutá osoba podľa nich uniesla
dôkazné bremeno spojené s tvrdením o onkologickej chorobe, ktorá jej neumožňuje vrátiť
sa do Írskej republiky. Tým, že rozhodujúci súd vykonal dôkaz iba tou časťou zdravotníckej
dokumentácie, ktorá bola relevantná pre jeho rozhodnutie, dostatočne vyvážil záujmy osôb
zainteresovaných na súdnom konaní. Neporušil preto základné právo sťažovateľa na
spravodlivý proces ani súvisiace základné právo na rovnosť účastníkov konania a na
kontradiktórnosť konania.
C. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces v dôsledku
nezohľadnenia dôkazov zaslaných írskymi orgánmi krajskému súdu a z toho
vyplývajúceho nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré mali
byť preukázané týmito dôkazmi
44. Posledná námietka sťažovateľa smeruje proti spôsobu, akým sa všeobecné súdy
vysporiadali s otázkou primeraných opatrení k návratu maloletého. Ústavný súd na tomto
mieste konštatuje, že krajský súd zrozumiteľným spôsobom vysvetlil dôvody potvrdenia
rozhodnutia okresného súdu (bod 12 rozhodnutia). Primerané opatrenia poskytnuté
sťažovateľom vyhodnotili súdy ako nedostatočné, a to s poukazom na spôsob jeho života,
neschopnosť samostatne (bez pomoci rodičov) zložiť finančnú zábezpeku pre prípad
návratu dotknutej osoby a nepreukázanie riadneho zabezpečenia bývania pre maloletého
a dotknutú osobu po návrate. K správam ústredného orgánu Írskej republiky, ktoré boli
doručené po ukončení dokazovania okresný súd okrem iného uviedol, že „vzhľadom na
výsledky vykonaného dokazovania (najmä zdravotný stav na strane matky) dospel súd k
záveru, že skutočnosti ktorých sa týkali, t.j. vedenie trestného stíhania voči matke
maloletého a šetrenie v domácnosti otca a starých rodičov maloletého, neboli pre
rozhodovanie súdu poukazujúc na prijaté závery podstatné“. Krajský súd sa s názorom
okresného súdu stotožnil. Z uvedeného vyplýva, že podľa všeobecných súdov boli tieto
správy nadbytočné (nemohli ovplyvniť ich závery). V tomto smere splnili svoju povinnosť
odôvodniť nevykonanie dôkazu. Z ústavného hľadiska je preto tento postup akceptovateľný.
45. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd uzatvára, že postupom krajského súdu
nedošlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, a preto ústavný súd návrhu
sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozhodnutia nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2018