Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 638/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a zo sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

a , obaja bytom , zastúpených advokátom

JUDr. Rudolfom Žiklom, Tichá 18, Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. z 31. marca

2014 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. septembra 2015,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára

2016 osobne doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a

(ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), obaja bytom Ukrajinská 38,

Košice, zastúpených advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom, Tichá 18, Košice, ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 31. marca 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. septembra 2015

(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. vo veci určenia vlastníckeho

práva v postavení navrhovateľov. Sťažovatelia sa návrhom doručeným okresnému súdu

18. marca 2013 proti odporkyni v 1. rade a odporcovi v 2. rade domáhali určenia,

že sťažovateľ v 1. rade je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 4/10 k celku,

sťažovateľka je vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 4/10 k celku, sťažovateľ

v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi spoluvlastníckeho

podielu o veľkosti 2/10 k celku na nehnuteľnostiach bližšie určených v návrhu (ďalej len

„nehnuteľnosti“). Sťažovatelia v návrhu tvrdili, že darovacou zmluvou z 30. apríla 1996

darovali odporkyni v 1. rade spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach (vo výmere

½ k celku), pričom za tento dar sa odporkyňa v 1. rade zaviazala poskytnúť sťažovateľom

majetkovú protihodnotu, ktorou boli členské práva a povinnosti v Stavebnom bytovom

družstve Košice IV, s ktorými bol spojený nájom bytu bližšie určený v návrhu, a zaplatenie

zostatku pôžičky sťažovateľov proti , v sume 17 500 Sk,

z dôvodu čoho je darovacia zmluva neplatná.

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol návrh sťažovateľov zamietnutý.

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Sťažovatelia namietajú, že v napadnutých rozsudkoch okresného súdu a krajského

súdu absentuje «logické zdôvodnenie stavu a síce, že obdarovaná nemala právnu povinnosť

plniť za dar... ale aj napriek tomu za dar poskytla vysoké majetkové protiplnenia!? Údajne

podľa názoru súdov išlo iba len o faktický úkon obdarovanej, nemajúci k darovaniu priamy

vzťah!?... Súdy vôbec v odôvodnení rozsudkov neustálili, nevysvetlili a dôkazovo neozrejmili

motív konania žalovanej a síce prečo vôbec v súvislosti s „darovaním“ /ako toto sama

tvrdila/ poskytla vysoké majetkové plnenie v prospech darcov, ak na to nemala žiadnu

právnu povinnosť?».

Sťažovatelia v sťažnosti argumentujú, že «medzi účastníkmi konania bola uzatvorená

v súvislosti s predmetným darovaním tzv. tichá dohoda, ktorej obsah súdy vôbec neskúmali,

neustálili a v konaní jej vôbec nevenovali žiadnu pozornosť. Tento záver odôvodňuje

faktické konanie a správanie sa účastníkov darovacej zmluvy, ktoré bolo v čase uzatvárania

darovacej zmluvy vzájomne podmienené. Podľa nášho názoru bolo prvoradou povinnosťou

súdu v konaní ako predbežnú vyriešiť otázku platnosti, alebo neplatnosti darovacej zmluvy

a to v príčinnej súvislosti s existenciou vyššie spomínanej tichej dohody, ktorá vzhľadom

na konanie a správanie účastníkov fakticky uzatvorená bola, pretože v opačnom prípade by

sa „darovanie“ v priestore a čase neuskutočnilo z dôvodu zaťaženia nehnuteľností.».

Podľa sťažovateľov všeobecné súdy v ich veci nezodpovedali všetky otázky

zásadného skutkového významu, ktoré sú „veľmi významné pre kvalifikované rozsúdenie

veci“. V tejto súvislosti namietajú predovšetkým to, že

«- súdy... nezdôvodnili tvrdenia obdarovanej... a jej manžela..., ktorí nezávisle

na tomto konaní tvrdia, že za „dar poskytli majetkové protiplnenia a síce zaplatili dlh banke

za darcov a previedli na nich družstevný byt...

- ako nanajvýš rozporuplná sa javí „svedecká“ výpoveď Nováka st. v súdnom

konaní, ktorý v priestupkovom konaní tvrdí, že za dar poskytli darcom protiplnenia

majetkovej povahy, ale v súdnom konaní tvrdí, že to nebolo dohodnuté, teda na to nemali

právnu povinnosť...

- súdy nepovažovali za potrebné ustáliť, skúmať a riadne zdôvodniť významnú otázku

prečo vlastne obdarovaná poskytla sťažovateľom majetkové protiplnenia vysokej hodnoty...

- prečo sťažovatelia prijali plnenia tak vysokej majetkovej hodnoty, ak podľa názoru

pojednávajúcich súdov na toto nemali právny nárok? Súdy neskúmali... motív strán, ktorý

ich viedol k vzájomne podmienenému konaniu...

- v súvislosti so sporným darovaním sa súdy vôbec nepovažovali za potrebné

vysporiadať so záložnými právami banky, ktoré v tom čase na nehnuteľnostiach viazli

a ktoré bolo predovšetkým potrebné riešiť ako prvoradé.

- prečo obdarovaná nikdy nepožadovala od darcov... vrátenie poskytnutých vysokých

majetkových protiplnení...

- prečo vôbec obdarovaná zaplatila za darcov pôžičku v banke a prišla tak

o pomerne značné majetkové hodnoty, ak predsa mohla pohodlne vyčkať až darcovia svoj

dlh banke splatia formou splátok a potom mohla s darcami začať rokovania o darovaní

formou bezplatného získania predmetu daru?

- prečo sa obdarovaná nesprávala v čase darovania tak, že ak mala v tom čase

na jednorazové zaplatenie dlžoby banke, nepožičala darcom financie, ktorými by títo dlh

banke zaplatili...».

Zodpovedanie uvedených otázok má (malo mať) podľa názoru sťažovateľov

pre rozhodnutie v ich veci zásadný význam, keďže «Správne zodpovedanie vyššie

uvedených otázok osvedčuje tvrdenie o existencii „tichej dohody“ medzi účastníkmi

darovacej zmluvy.».

Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľov „vmanévrovali celú záležitosť do

polohy, že za platnú uznali darovaciu zmluvu, ktorá evidentne vykazuje znaky simulovaného

právneho úkonu, čo vo svojej podstate znamená hrubé porušenie platného práva

a v právnom štáte je nebezpečným precedensom z dôvodu, že nielenže znamená porušenie

práva, ale významnou mierou narúša právnu istotu všetkých účastníkov spornej darovacej

zmluvy“. Vzhľadom na uvedené sú napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu

„nelogické, nevychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu veci, dôkazovo sú

vyhodnotené jednostranne, sú nepresvedčivé a naznačujú svojvôľu súdov“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavné právo sťažovateľov na súdnu ochranu v zmysle

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.

-154 zo dňa 31. 03. 2014 /právoplatný a vykonateľný dňom 27. 11. 2015

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -201 z 30. 09. 2015

/právoplatný a vykonateľný dňom 27. 11. 2015/ porušené boli.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Košice II. sp. zn. -154

zo dňa 31. 03. 2014 /právoplatný a vykonateľný dňom 27. 11. 2015/, v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. -201 z 30. 09. 2015 /právoplatný

a vykonateľný dňom 27. 11. 2015/ a vec vracia súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje Okresný súd Košice II a Krajský súd

v Košiciach spoločne a nerozdielne nahradiť trovy právnej pomoci poskytnutej pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky k rukám advokáta JUDr. Rudolfa Žiklu so sídlom

kancelárie Košice, Tichá č. 18, ktoré budú vyčíslené osobitným podaním a to do jedného

mesiaca od doručenia Nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia tvrdia, že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu,

ktoré sú podľa ich názoru arbitrárne a neodôvodnené, došlo k porušeniu ich základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru. Porušenie označených práv garantovaných

a dohovorom sťažovatelia odôvodňujú tým, že okresný súd ani krajský súd nezodpovedali

všetky otázky zásadného skutkového významu, pričom «Správne zodpovedanie vyššie

uvedených otázok osvedčuje tvrdenie o existencii „tichej dohody“ medzi účastníkmi

darovacej zmluvy.».

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V posudzovanom prípade mohli sťažovatelia namietať porušenie v sťažnosti

označených práv zaručených a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného súdu

podaním odvolania (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský

súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok

svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu

V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25

ods. 2 totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní je tiež posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd

vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Ústavný súd zároveň vychádzal zo skutočnosti, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Vychádzajúc z uvedených východísk, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu, ktorým bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený v súlade s § 219

ods. 1 (ďalej len „OSP“) ako vecne správny, v ktorom sa

k odvolacím námietkam sťažovateľov predovšetkým uvádza:

«Odvolacie argumenty navrhovateľov, ani skutočnosti uvedené v odvolaní,

neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozsudku. Navyše, odvolací súd poukazuje na obsah odvolania, v ktorom navrhovatelia

pod bodom 3/ na strane 9 uvádzajú, že „vôľa darcov bola darovať len 1/2 nového domu“,

preto navrhovateľom dodnes nie je zrejmé, ako sa do predmetu daru dostal aj starý dom

s pozemkom. Aj toto, zjavne nové, tvrdenie navrhovateľov svedčí o ich úmysle darovať

sporné nehnuteľnosti odporkyni v 1. rade (hoci uvedeným tvrdením navrhovatelia fakticky

nenapádajú platnosť celej darovacej zmluvy, a vzhľadom na toto tvrdenie by neplatnosť

darovacej zmluvy mal spôsobiť nedostatok vôle navrhovateľov darovať nehnuteľnosti

v takom rozsahu ako sú uvedené v darovacej zmluve, a nie odplatnosť darovania). Vyššie,

uvedené len potvrdzuje správnosť úvah a záverov súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal

z vnútornej rozpornosti tvrdení samotných navrhovateľov, ktorých vyjadrenia ohľadne

odplatnosti darovania sa pohybovali v spektre od kategorického tvrdenia o tom, že

odporkyňa v 1. rade sa zaviazala poskytnúť im za dar protihodnotu (previesť členské práva

a povinnosti a zaplatiť za nich pôžičku), až po diametrálne odlišné tvrdenia, že byt (členský

podiel v bytovom družstve) v súvislosti s darovaním nehnuteľností vôbec nebol predmetom

pozornosti účastníkov a že splatenie pôžičky za navrhovateľov navrhla samotná odporkyňa

v 1. rade, pričom k darovaniu nehnuteľností by došlo i bez tohto plnenia odporkyne

v 1. rade. Vzhľadom na vnútornú rozpornosť tvrdení navrhovateľov počas celého konania,

vrátane odvolacieho, a za situácie, keď odporcovia v konaní odplatnosť prevodu

nehnuteľností na odporkyňu v 1. rade popierali, tak súd prvého stupňa, ako ani odvolací

súd, nemohol bez preukázania tvrdení navrhovateľov inými dôkazmi, z ich pravdivosti

bez ďalšieho vychádzať.

V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd poukazuje na to, že navrhovanie

dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1), pričom

povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe

a vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena

v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho

procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie

súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom

v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil

svoju dôkaznú povinnosť.

Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena.

Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť

účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov.

V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné

zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie

účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho

uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú

všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek

tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí

rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu

účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné

bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného

práva, v danom prípade na žalobcovi.»

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozsudku okresného súdu, t. j. postupoval v súlade s v čase rozhodovania platným § 219

ods. 2 , a s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považuje

za potrebné poukázať i na to, že už okresný súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal so zásadnými námietkami sťažovateľov, ktorými spochybňovali platnosť

darovacej zmluvy, a to s prihliadnutím na „poskytnutie vysokých majetkových plnení“ v ich

prospech.

Okresný súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku k skutkovému stavu

prerokúvanej veci uviedol, že:

«... nemal v konaní za bezpečne preukázanú skutočnosť, na ktorej navrhovatelia

skutkovo založili svoj nárok a na nich vo vzťahu k preukázaniu tejto skutočnosti preto viazlo

i dôkazné bremeno, že odporkyňa v 1. rade dohodou s navrhovateľmi prevzala právnu

povinnosť poskytnúť navrhovateľom za darovanie nehnuteľností protiplnenie v podobe

bezodplatného prevodu členských práv a povinností v bytovom družstve, s ktorými bol

spojený nájom bytu... v Košiciach a vo forme tiež splnenia záväzku navrhovateľov zo zmluvy

o pôžičke voči veriteľovi Vo svojich úvahách vedúcich k tomuto

skutkovému záveru súd vyšiel predovšetkým z vnútornej rozpornosti tvrdení samotných

navrhovateľov, ktorých vyjadrenia ohľadne odplatnosti darovania sa pohybovali v spektre

od kategorického tvrdenia o tom, že odporkyňa v 1. rade sa zaviazala poskytnúť im za dar

protihodnotu (previesť členské práva a povinnosti a zaplatiť za nich pôžičku) až

po diametrálne odlišné tvrdenia, že byt (členský podiel v bytovom družstve) v súvislosti

s darovaním nehnuteľností vôbec nebol predmetom pozornosti účastníkov a že splatenie

pôžičky za navrhovateľov navrhla samotná odporkyňa v 1. rade, pričom k darovaniu

nehnuteľností by došlo i bez tohto plnenia odporkyne v 1. rade. Vzhľadom na vnútornú

rozpornosť tvrdení navrhovateľov, za situácie keď odporcovia v konaní odplatnosť prevodu

nehnuteľností na odporkyňu v 1. rade popierali a keďže tvrdenie o odplatnom prevode

nehnuteľností bolo v rozpore s obsahom tiež Darovacej zmluvy zo dňa 30. 4. 1996, súd

prirodzene nemohol bez preukázania tvrdení navrhovateľov inými dôkazmi, z ich

pravdivosti bez ďalšieho vychádzať. Navrhovatelia v konaní preukazovali skutočnosť

odplatnosti prevodu nehnuteľností na odporkyňu v 1. rade len poukazom na tvrdenia

odporkyne v 1. rade a v iných konaniach. Ostatné z navrhovateľmi

predložených listinných dôkazov vo vzťahu k tejto spornej skutočnosti nemali výpovednú

hodnotu a navrhovatelia iné dôkazy vykonať v konaní nenavrhovali. Podľa úvahy súdu ani

tvrdenie odporkyne v 1. rade v inom konaní „aj to darovanie nebolo celkom zadarmo.

Ja som za navrhovateľov vyplatila pôžičku, ktorá ešte viazla na nehnuteľnosti, pretože inak

by mi ju nemohli podarovať. Ďalej som darovala pre navrhovateľku v 2. rade aj členský

podiel z družstevného 2-izbového bytu na Išlo o môj družstevný byt, kde

sme bývali do roku 1996“ a ani tvrdenie v inom konaní „za dar...

a pozemok sme dali protiplnenie byt... teda moja manželka, plus sme zaplatili zvyšné dlžoby,

ktoré ešte boli nezaplatené asi 20.000,- Sk. Zaplatili sme to za pána a Pani

“, napriek použitým výrazovým prostriedkom, zvlášť slovným spojeniam

„darovanie nebolo celkom zadarmo“ a „sme dali protiplnenie“ nemajú výpovednú hodnotu

vo vzťahu k spornej skutočnosti, či k darovaniu nehnuteľností navrhovateľmi došlo oproti

prevzatiu právnej povinnosti odporkyňou v 1. rade poskytnúť navrhovateľom za prevod

vlastníctva k nehnuteľnostiam inú hodnotu. Ani tvrdenie odporkyne v 1. rade a ani tvrdenie

totiž vo svojom obsahu nevyjadrujú priamu vecnú súvislosť

a obligačnú podmienenosť ich plnenia s darovaním nehnuteľnosti, v tomto zmysle

predovšetkým, aby sa na odplate za prevod nehnuteľností navrhovatelia s odporkyňou

v 1. rade pri uzavretí darovacej zmluvy dohodli. Na tomto mieste súd poznamenáva, že

na základe vykonaného dokazovania bolo v konaní zistené, že na nehnuteľnostiach pred ich

darovaním odporkyni viazlo zabezpečovacie obmedzenie prevodu (§ 58 a nasl. Občianskeho

zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 1991), ktoré darovaniu nehnuteľnosti bez súhlasu

veriteľa objektívne bránilo, čo len korešponduje z neskoršími vyjadreniami navrhovateľov,

že pôvodne mali vôľu nehnuteľnosti darovať a že s iniciatívou zaplatiť za navrhovateľov

pôžičku prišla sama odporkyňa v 1. rade ako aj s tvrdeniami odporcov, že vyrovnanie

pôžičky a následný výmaz obmedzenia prevodu v katastri nehnuteľností boli predpokladom,

aby k darovaniu vôbec došlo. V procese hodnotenia dôkazov súd nevyhnutne vyšiel

z existencie blízkeho vzťahu účastníkov (navrhovateľka v 2. rade je matkou odporkyne

v 1. rade, navrhovateľ v 1. rade je manželom navrhovateľky a nevlastným otcom odporkyne

v 1. rade, odporkyňa v 1. rade je matkou odporcu v 2. rade), ktorý bol v čase, kedy došlo

k darovaniu nehnuteľností odporkyni v 1. rade navrhovateľmi oboma sporovými stranami,

podľa zhodných tvrdení účastníkov dobrý a bezproblémový. Nepochybne typickým znakom

právnych vzťahov, do ktorých takéto blízke osoby, ktorých vzťahy nie sú narušené, vstupujú

(zvlášť rodičia a deti) je neformálnosť, opakovanosť a predovšetkým i bezodplatnosť, preto

len sama skutočnosť, že i odporkyňa v 1. rade poskytla navrhovateľom vo väčšej či menšej

časovej súvislosti s darovaním bezodplatne nejaké plnenie, sama o sebe bez ďalšieho

neznamená, že sa jednalo o odplatu za prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam, pokiaľ

preukázateľne takéto plnenie nepredstavovalo plnenie právnej povinnosti poskytnúť za dar

odplatu.»

Takto ustálený skutkový stav okresný súd následne právne posúdil, pričom

predovšetkým uviedol, že:

„Vo všeobecnosti právny vzťah darovania vzniká na základe zmluvy, ktorou darca

niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje niečo bezplatne prenechať obdarovanému

a obdarovaný tento dar alebo sľub daru prijíma. Pojmovými znakmi darovacej zmluvy sú

bezodplatnosť a dobrovoľnosť. O bezodplatnosti je pritom možné hovoriť vtedy, keď

obdarovaný nemá právnu povinnosť poskytnúť za dar protihodnotu. V danom prípade, ako

bolo konštatované už na inom mieste tohto odôvodnenia, súd nemal v konaní za preukázanú

existenciu právnej povinnosti odporkyne v 1. rade poskytnúť navrhovateľom za dar

protihodnotu. Sami navrhovatelia v konečnom dôsledku v konaní tvrdili, že ich vôľou bolo

darovať, s tým že sama odporkyňa v 1. rade iniciatívne prejavila vôľu v tejto súvislosti

za navrhovateľov vyrovnať pozdĺžnosť. Za týchto okolností i keď malo byť plnenie

(vyrovnanie pôžičky) poskytnuté v časovej súvislosti s darovaním, nie je možné považovať

ho za odplatu, pretože nepredstavovalo zmluvnú podmienku pre uzavretie darovacej zmluvy

a teda nemalo charakter právnej povinnosti. Jednalo sa o faktický úkon odporkyne v 1. rade

nemajúci k darovaniu ako takému priamy vzťah. Podľa posúdenia súdu voľou účastníkov

nebolo ani vymeniť spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach za členské práva

a povinnosti v bytovom družstve. Predovšetkým sami účastníci zhodne vylúčili, aby otázka

prevodu členských práv a povinností v bytovom družstve bola riešená v rámci rokovaní

o uzavretí darovacej zmluvy; zhodne účastníci prezentovali i účel prevodu členských práv

na navrhovateľku v 2. rade, ktorým bolo vyváženie darovania spoluvlastníckeho podielu

na nehnuteľnostiach odporkyni v 1. rade vo vzťahu k druhej dcére navrhovateľky v 2. rade,

z čoho podľa posúdenia súdu nepochybne vyplýva, že ani prevodom členských práv

a povinností v bytovom družstve na navrhovateľku v 2. rade odporkyňa v 1. rade neplnila

právnu povinnosť poskytnúť protihodnotu za dar. Na tomto mieste súd pre úplnosť

poznamenáva, že zmluvnými stranami sledované ekonomické ciele predstavujú z právneho

hľadiska len vnútornú pohnútku, na ktorú, pokiaľ v právnom úkone nie je prejavená

nemožno prihliadať. Rozhodujúcim z hľadiska posúdenia súladu vôle s jej prejavom je, že

napriek sledovanému ekonomickému cieľu účastníci uzavreli písomnú darovaciu zmluvu

v ktorej sa slobodne, vážne, zrozumiteľne a určito dohodli na všetkých podstatných

náležitostiach, včítane bezodplatnosti. Takto prejavenú vôľu v zmluve o prevode

nehnuteľností je podľa názoru súdu potrebné považovať za zodpovedajúcu skutočnej vôli

účastníkov a ako takú za platnú. Každá iná dohoda neuskutočnená v písomnej forme je

dohodou neplatnou, vzhľadom na to, že zmluva o prevode nehnuteľnosti musí byť uzavretá

v písomnej forme (por. rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 31. 1. 2011).

Darovacia zmluva je dvojstranným hmotnoprávnym úkonom a ako taký musí spĺňať

požiadavky, stanovené všeobecnou časťou , konkrétne

ustanoveniami § 37 a nasl., pre právne úkony ako prejavy vôle účastníkov

občianskoprávnych vzťahov. Právny úkon musí byť urobený slobodne a vážne, určite

a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1), jeho predmetom nesmie byť plnenie nemožné (§ 37 ods. 2)

nesmie obsahom alebo účelom odporovať zákonu, alebo ho obchádzať a nesmie sa priečiť

dobrým mravom (§ 39). Len pri dodržaní uvedených požiadaviek je právny úkon platný,

pričom tieto požiadavky sa musia vzťahovať na všetky podstatné náležitosti darovacej

zmluvy - jej účastníkov, predmet daru, dobrovoľnosť a bezodplatnosť, a to ku dňu uzavretia

(podpísania) takejto zmluvy. Darovacia zmluva zo dňa 30. 4. 1996 spĺňa podľa posúdenia

súdu všetky tieto zákonné predpoklady a tak uzavrel, že táto zmluva je platným právnym

úkonom, následkom ktorého odporkyňa v 1. rade nadobudla a navrhovatelia stratili

vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnostiach o veľkosti 1/2 k celku.

Za tohto stavu súd výlučné vlastnícke právo navrhovateľov k nehnuteľnostiam určiť

nemohol, keďže to nezodpovedá v konaní zisteným skutočnostiam. Riadiac sa týmito

úvahami súd návrh na začatie konania navrhovateľov zamietol.“

V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa (resp. dohovoru) je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Obdobne judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru síce

ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno

chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument

(napr. rozsudok vo veci Van Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61).

Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť

podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce

v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi

a vyhlasovaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro

Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú

podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka

konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne

neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67,

74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle proti Fínsku z 19. 12. 1997,

č. 20772/92).

Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

ratifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka konania požadovať, aby súdy prebrali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sám predkladá (, ,

).

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávne ustanovenia právnych

predpisov podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným

spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Krajský súd v okolnostiach danej veci

dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľmi vznesené odvolacie námietky a svoje

rozhodnutie o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa náležite a presvedčivo odôvodnil

v zmysle .

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku v spojení

s napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s predbežnou otázkou (ne)platnosti darovacej zmluvy, zodpovedanie ktorej bolo

nevyhnutné pre vyhovenie, či nevyhovenie návrhu sťažovateľov na určenie ich výlučného

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Dôkazné bremeno, a teda aj zodpovednosť

za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva v danom prípade

spočívala na sťažovateľoch. Keďže títo dôkazné bremeno k spornej skutočnosti, či

vyrovnanie peňažnej pôžičky a prevod členských práv a povinností v bytovom družstve

(ne)predstavujú dohodnutú odplatu za prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

neuniesli, je záver všeobecných súdov týkajúci sa sťažovateľmi uplatňovaného nároku

správny.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že skutkové a právne závery

krajského súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu

podľa , resp. dohovoru. Z ústavnoprávneho hľadiska preto

niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú

dostatočne odôvodnené a ústavne akceptovateľné.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľov podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu po prípadnom prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju

pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. augusta 2016