Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 638/2016
PDF · 313.88 KB
No categories available
II. ÚS 638/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a zo sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
a , obaja bytom , zastúpených advokátom
JUDr. Rudolfom Žiklom, Tichá 18, Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 28 C 41/2013 z 31. marca
2014 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 735/2014 z 30. septembra 2015,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára
2016 osobne doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a
(ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), obaja bytom Ukrajinská 38,
Košice, zastúpených advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom, Tichá 18, Košice, ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 C 41/2013
z 31. marca 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 735/2014 z 30. septembra 2015
(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 28 C 41/2013 vo veci určenia vlastníckeho
práva v postavení navrhovateľov. Sťažovatelia sa návrhom doručeným okresnému súdu
18. marca 2013 proti odporkyni v 1. rade a odporcovi v 2. rade domáhali určenia,
že sťažovateľ v 1. rade je vlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 4/10 k celku,
sťažovateľka je vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 4/10 k celku, sťažovateľ
v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi spoluvlastníckeho
podielu o veľkosti 2/10 k celku na nehnuteľnostiach bližšie určených v návrhu (ďalej len
„nehnuteľnosti“). Sťažovatelia v návrhu tvrdili, že darovacou zmluvou z 30. apríla 1996
darovali odporkyni v 1. rade spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach (vo výmere
½ k celku), pričom za tento dar sa odporkyňa v 1. rade zaviazala poskytnúť sťažovateľom
majetkovú protihodnotu, ktorou boli členské práva a povinnosti v Stavebnom bytovom
družstve Košice IV, s ktorými bol spojený nájom bytu bližšie určený v návrhu, a zaplatenie
zostatku pôžičky sťažovateľov proti , v sume 17 500 Sk,
z dôvodu čoho je darovacia zmluva neplatná.
Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol návrh sťažovateľov zamietnutý.
Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.
Sťažovatelia namietajú, že v napadnutých rozsudkoch okresného súdu a krajského
súdu absentuje «logické zdôvodnenie stavu a síce, že obdarovaná nemala právnu povinnosť
plniť za dar... ale aj napriek tomu za dar poskytla vysoké majetkové protiplnenia!? Údajne
podľa názoru súdov išlo iba len o faktický úkon obdarovanej, nemajúci k darovaniu priamy
vzťah!?... Súdy vôbec v odôvodnení rozsudkov neustálili, nevysvetlili a dôkazovo neozrejmili
motív konania žalovanej a síce prečo vôbec v súvislosti s „darovaním“ /ako toto sama
tvrdila/ poskytla vysoké majetkové plnenie v prospech darcov, ak na to nemala žiadnu
právnu povinnosť?».
Sťažovatelia v sťažnosti argumentujú, že «medzi účastníkmi konania bola uzatvorená
v súvislosti s predmetným darovaním tzv. tichá dohoda, ktorej obsah súdy vôbec neskúmali,
neustálili a v konaní jej vôbec nevenovali žiadnu pozornosť. Tento záver odôvodňuje
faktické konanie a správanie sa účastníkov darovacej zmluvy, ktoré bolo v čase uzatvárania
darovacej zmluvy vzájomne podmienené. Podľa nášho názoru bolo prvoradou povinnosťou
súdu v konaní ako predbežnú vyriešiť otázku platnosti, alebo neplatnosti darovacej zmluvy
a to v príčinnej súvislosti s existenciou vyššie spomínanej tichej dohody, ktorá vzhľadom
na konanie a správanie účastníkov fakticky uzatvorená bola, pretože v opačnom prípade by
sa „darovanie“ v priestore a čase neuskutočnilo z dôvodu zaťaženia nehnuteľností.».
Podľa sťažovateľov všeobecné súdy v ich veci nezodpovedali všetky otázky
zásadného skutkového významu, ktoré sú „veľmi významné pre kvalifikované rozsúdenie
veci“. V tejto súvislosti namietajú predovšetkým to, že
«- súdy... nezdôvodnili tvrdenia obdarovanej... a jej manžela..., ktorí nezávisle
na tomto konaní tvrdia, že za „dar poskytli majetkové protiplnenia a síce zaplatili dlh banke
za darcov a previedli na nich družstevný byt...
- ako nanajvýš rozporuplná sa javí „svedecká“ výpoveď Nováka st. v súdnom
konaní, ktorý v priestupkovom konaní tvrdí, že za dar poskytli darcom protiplnenia
majetkovej povahy, ale v súdnom konaní tvrdí, že to nebolo dohodnuté, teda na to nemali
právnu povinnosť...
- súdy nepovažovali za potrebné ustáliť, skúmať a riadne zdôvodniť významnú otázku
prečo vlastne obdarovaná poskytla sťažovateľom majetkové protiplnenia vysokej hodnoty...
- prečo sťažovatelia prijali plnenia tak vysokej majetkovej hodnoty, ak podľa názoru
pojednávajúcich súdov na toto nemali právny nárok? Súdy neskúmali... motív strán, ktorý
ich viedol k vzájomne podmienenému konaniu...
- v súvislosti so sporným darovaním sa súdy vôbec nepovažovali za potrebné
vysporiadať so záložnými právami banky, ktoré v tom čase na nehnuteľnostiach viazli
a ktoré bolo predovšetkým potrebné riešiť ako prvoradé.
- prečo obdarovaná nikdy nepožadovala od darcov... vrátenie poskytnutých vysokých
majetkových protiplnení...
- prečo vôbec obdarovaná zaplatila za darcov pôžičku v banke a prišla tak
o pomerne značné majetkové hodnoty, ak predsa mohla pohodlne vyčkať až darcovia svoj
dlh banke splatia formou splátok a potom mohla s darcami začať rokovania o darovaní
formou bezplatného získania predmetu daru?
- prečo sa obdarovaná nesprávala v čase darovania tak, že ak mala v tom čase
na jednorazové zaplatenie dlžoby banke, nepožičala darcom financie, ktorými by títo dlh
banke zaplatili...».
Zodpovedanie uvedených otázok má (malo mať) podľa názoru sťažovateľov
pre rozhodnutie v ich veci zásadný význam, keďže «Správne zodpovedanie vyššie
uvedených otázok osvedčuje tvrdenie o existencii „tichej dohody“ medzi účastníkmi
darovacej zmluvy.».
Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľov „vmanévrovali celú záležitosť do
polohy, že za platnú uznali darovaciu zmluvu, ktorá evidentne vykazuje znaky simulovaného
právneho úkonu, čo vo svojej podstate znamená hrubé porušenie platného práva
a v právnom štáte je nebezpečným precedensom z dôvodu, že nielenže znamená porušenie
práva, ale významnou mierou narúša právnu istotu všetkých účastníkov spornej darovacej
zmluvy“. Vzhľadom na uvedené sú napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu
„nelogické, nevychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu veci, dôkazovo sú
vyhodnotené jednostranne, sú nepresvedčivé a naznačujú svojvôľu súdov“.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Ústavné právo sťažovateľov na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.
28 C/41/2013-154 zo dňa 31. 03. 2014 /právoplatný a vykonateľný dňom 27. 11. 2015
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/735/2014-201 z 30. 09. 2015
/právoplatný a vykonateľný dňom 27. 11. 2015/ porušené boli.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Košice II. sp. zn. 28 C/41/2013-154
zo dňa 31. 03. 2014 /právoplatný a vykonateľný dňom 27. 11. 2015/, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Co/735/2014-201 z 30. 09. 2015 /právoplatný
a vykonateľný dňom 27. 11. 2015/ a vec vracia súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zaväzuje Okresný súd Košice II a Krajský súd
v Košiciach spoločne a nerozdielne nahradiť trovy právnej pomoci poskytnutej pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky k rukám advokáta JUDr. Rudolfa Žiklu so sídlom
kancelárie Košice, Tichá č. 18, ktoré budú vyčíslené osobitným podaním a to do jedného
mesiaca od doručenia Nálezu Ústavného súdu SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia tvrdia, že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu,
ktoré sú podľa ich názoru arbitrárne a neodôvodnené, došlo k porušeniu ich základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie označených práv garantovaných ústavou
a dohovorom sťažovatelia odôvodňujú tým, že okresný súd ani krajský súd nezodpovedali
všetky otázky zásadného skutkového významu, pričom «Správne zodpovedanie vyššie
uvedených otázok osvedčuje tvrdenie o existencii „tichej dohody“ medzi účastníkmi
darovacej zmluvy.».
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
V posudzovanom prípade mohli sťažovatelia namietať porušenie v sťažnosti
označených práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného súdu
podaním odvolania (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský
súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu
V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní je tiež posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd
vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd zároveň vychádzal zo skutočnosti, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
Vychádzajúc z uvedených východísk, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu, ktorým bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený v súlade s § 219
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako vecne správny, v ktorom sa
k odvolacím námietkam sťažovateľov predovšetkým uvádza:
«Odvolacie argumenty navrhovateľov, ani skutočnosti uvedené v odvolaní,
neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku. Navyše, odvolací súd poukazuje na obsah odvolania, v ktorom navrhovatelia
pod bodom 3/ na strane 9 uvádzajú, že „vôľa darcov bola darovať len 1/2 nového domu“,
preto navrhovateľom dodnes nie je zrejmé, ako sa do predmetu daru dostal aj starý dom
s pozemkom. Aj toto, zjavne nové, tvrdenie navrhovateľov svedčí o ich úmysle darovať
sporné nehnuteľnosti odporkyni v 1. rade (hoci uvedeným tvrdením navrhovatelia fakticky
nenapádajú platnosť celej darovacej zmluvy, a vzhľadom na toto tvrdenie by neplatnosť
darovacej zmluvy mal spôsobiť nedostatok vôle navrhovateľov darovať nehnuteľnosti
v takom rozsahu ako sú uvedené v darovacej zmluve, a nie odplatnosť darovania). Vyššie,
uvedené len potvrdzuje správnosť úvah a záverov súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal
z vnútornej rozpornosti tvrdení samotných navrhovateľov, ktorých vyjadrenia ohľadne
odplatnosti darovania sa pohybovali v spektre od kategorického tvrdenia o tom, že
odporkyňa v 1. rade sa zaviazala poskytnúť im za dar protihodnotu (previesť členské práva
a povinnosti a zaplatiť za nich pôžičku), až po diametrálne odlišné tvrdenia, že byt (členský
podiel v bytovom družstve) v súvislosti s darovaním nehnuteľností vôbec nebol predmetom
pozornosti účastníkov a že splatenie pôžičky za navrhovateľov navrhla samotná odporkyňa
v 1. rade, pričom k darovaniu nehnuteľností by došlo i bez tohto plnenia odporkyne
v 1. rade. Vzhľadom na vnútornú rozpornosť tvrdení navrhovateľov počas celého konania,
vrátane odvolacieho, a za situácie, keď odporcovia v konaní odplatnosť prevodu
nehnuteľností na odporkyňu v 1. rade popierali, tak súd prvého stupňa, ako ani odvolací
súd, nemohol bez preukázania tvrdení navrhovateľov inými dôkazmi, z ich pravdivosti
bez ďalšieho vychádzať.
V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd poukazuje na to, že navrhovanie
dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1), pričom
povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe
a vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena
v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho
procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie
súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom
v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil
svoju dôkaznú povinnosť.
Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena.
Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov.
V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné
zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie
účastníka. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho
uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú
všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek
tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí
rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu
účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného
práva, v danom prípade na žalobcovi.»
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozsudku okresného súdu, t. j. postupoval v súlade s v čase rozhodovania platným § 219
ods. 2 OSP, a s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považuje
za potrebné poukázať i na to, že už okresný súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal so zásadnými námietkami sťažovateľov, ktorými spochybňovali platnosť
darovacej zmluvy, a to s prihliadnutím na „poskytnutie vysokých majetkových plnení“ v ich
prospech.
Okresný súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku k skutkovému stavu
prerokúvanej veci uviedol, že:
«... nemal v konaní za bezpečne preukázanú skutočnosť, na ktorej navrhovatelia
skutkovo založili svoj nárok a na nich vo vzťahu k preukázaniu tejto skutočnosti preto viazlo
i dôkazné bremeno, že odporkyňa v 1. rade dohodou s navrhovateľmi prevzala právnu
povinnosť poskytnúť navrhovateľom za darovanie nehnuteľností protiplnenie v podobe
bezodplatného prevodu členských práv a povinností v bytovom družstve, s ktorými bol
spojený nájom bytu... v Košiciach a vo forme tiež splnenia záväzku navrhovateľov zo zmluvy
o pôžičke voči veriteľovi Vo svojich úvahách vedúcich k tomuto
skutkovému záveru súd vyšiel predovšetkým z vnútornej rozpornosti tvrdení samotných
navrhovateľov, ktorých vyjadrenia ohľadne odplatnosti darovania sa pohybovali v spektre
od kategorického tvrdenia o tom, že odporkyňa v 1. rade sa zaviazala poskytnúť im za dar
protihodnotu (previesť členské práva a povinnosti a zaplatiť za nich pôžičku) až
po diametrálne odlišné tvrdenia, že byt (členský podiel v bytovom družstve) v súvislosti
s darovaním nehnuteľností vôbec nebol predmetom pozornosti účastníkov a že splatenie
pôžičky za navrhovateľov navrhla samotná odporkyňa v 1. rade, pričom k darovaniu
nehnuteľností by došlo i bez tohto plnenia odporkyne v 1. rade. Vzhľadom na vnútornú
rozpornosť tvrdení navrhovateľov, za situácie keď odporcovia v konaní odplatnosť prevodu
nehnuteľností na odporkyňu v 1. rade popierali a keďže tvrdenie o odplatnom prevode
nehnuteľností bolo v rozpore s obsahom tiež Darovacej zmluvy zo dňa 30. 4. 1996, súd
prirodzene nemohol bez preukázania tvrdení navrhovateľov inými dôkazmi, z ich
pravdivosti bez ďalšieho vychádzať. Navrhovatelia v konaní preukazovali skutočnosť
odplatnosti prevodu nehnuteľností na odporkyňu v 1. rade len poukazom na tvrdenia
odporkyne v 1. rade a v iných konaniach. Ostatné z navrhovateľmi
predložených listinných dôkazov vo vzťahu k tejto spornej skutočnosti nemali výpovednú
hodnotu a navrhovatelia iné dôkazy vykonať v konaní nenavrhovali. Podľa úvahy súdu ani
tvrdenie odporkyne v 1. rade v inom konaní „aj to darovanie nebolo celkom zadarmo.
Ja som za navrhovateľov vyplatila pôžičku, ktorá ešte viazla na nehnuteľnosti, pretože inak
by mi ju nemohli podarovať. Ďalej som darovala pre navrhovateľku v 2. rade aj členský
podiel z družstevného 2-izbového bytu na Išlo o môj družstevný byt, kde
sme bývali do roku 1996“ a ani tvrdenie v inom konaní „za dar...
a pozemok sme dali protiplnenie byt... teda moja manželka, plus sme zaplatili zvyšné dlžoby,
ktoré ešte boli nezaplatené asi 20.000,- Sk. Zaplatili sme to za pána a Pani
“, napriek použitým výrazovým prostriedkom, zvlášť slovným spojeniam
„darovanie nebolo celkom zadarmo“ a „sme dali protiplnenie“ nemajú výpovednú hodnotu
vo vzťahu k spornej skutočnosti, či k darovaniu nehnuteľností navrhovateľmi došlo oproti
prevzatiu právnej povinnosti odporkyňou v 1. rade poskytnúť navrhovateľom za prevod
vlastníctva k nehnuteľnostiam inú hodnotu. Ani tvrdenie odporkyne v 1. rade a ani tvrdenie
totiž vo svojom obsahu nevyjadrujú priamu vecnú súvislosť
a obligačnú podmienenosť ich plnenia s darovaním nehnuteľnosti, v tomto zmysle
predovšetkým, aby sa na odplate za prevod nehnuteľností navrhovatelia s odporkyňou
v 1. rade pri uzavretí darovacej zmluvy dohodli. Na tomto mieste súd poznamenáva, že
na základe vykonaného dokazovania bolo v konaní zistené, že na nehnuteľnostiach pred ich
darovaním odporkyni viazlo zabezpečovacie obmedzenie prevodu (§ 58 a nasl. Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 1991), ktoré darovaniu nehnuteľnosti bez súhlasu
veriteľa objektívne bránilo, čo len korešponduje z neskoršími vyjadreniami navrhovateľov,
že pôvodne mali vôľu nehnuteľnosti darovať a že s iniciatívou zaplatiť za navrhovateľov
pôžičku prišla sama odporkyňa v 1. rade ako aj s tvrdeniami odporcov, že vyrovnanie
pôžičky a následný výmaz obmedzenia prevodu v katastri nehnuteľností boli predpokladom,
aby k darovaniu vôbec došlo. V procese hodnotenia dôkazov súd nevyhnutne vyšiel
z existencie blízkeho vzťahu účastníkov (navrhovateľka v 2. rade je matkou odporkyne
v 1. rade, navrhovateľ v 1. rade je manželom navrhovateľky a nevlastným otcom odporkyne
v 1. rade, odporkyňa v 1. rade je matkou odporcu v 2. rade), ktorý bol v čase, kedy došlo
k darovaniu nehnuteľností odporkyni v 1. rade navrhovateľmi oboma sporovými stranami,
podľa zhodných tvrdení účastníkov dobrý a bezproblémový. Nepochybne typickým znakom
právnych vzťahov, do ktorých takéto blízke osoby, ktorých vzťahy nie sú narušené, vstupujú
(zvlášť rodičia a deti) je neformálnosť, opakovanosť a predovšetkým i bezodplatnosť, preto
len sama skutočnosť, že i odporkyňa v 1. rade poskytla navrhovateľom vo väčšej či menšej
časovej súvislosti s darovaním bezodplatne nejaké plnenie, sama o sebe bez ďalšieho
neznamená, že sa jednalo o odplatu za prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam, pokiaľ
preukázateľne takéto plnenie nepredstavovalo plnenie právnej povinnosti poskytnúť za dar
odplatu.»
Takto ustálený skutkový stav okresný súd následne právne posúdil, pričom
predovšetkým uviedol, že:
„Vo všeobecnosti právny vzťah darovania vzniká na základe zmluvy, ktorou darca
niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje niečo bezplatne prenechať obdarovanému
a obdarovaný tento dar alebo sľub daru prijíma. Pojmovými znakmi darovacej zmluvy sú
bezodplatnosť a dobrovoľnosť. O bezodplatnosti je pritom možné hovoriť vtedy, keď
obdarovaný nemá právnu povinnosť poskytnúť za dar protihodnotu. V danom prípade, ako
bolo konštatované už na inom mieste tohto odôvodnenia, súd nemal v konaní za preukázanú
existenciu právnej povinnosti odporkyne v 1. rade poskytnúť navrhovateľom za dar
protihodnotu. Sami navrhovatelia v konečnom dôsledku v konaní tvrdili, že ich vôľou bolo
darovať, s tým že sama odporkyňa v 1. rade iniciatívne prejavila vôľu v tejto súvislosti
za navrhovateľov vyrovnať pozdĺžnosť. Za týchto okolností i keď malo byť plnenie
(vyrovnanie pôžičky) poskytnuté v časovej súvislosti s darovaním, nie je možné považovať
ho za odplatu, pretože nepredstavovalo zmluvnú podmienku pre uzavretie darovacej zmluvy
a teda nemalo charakter právnej povinnosti. Jednalo sa o faktický úkon odporkyne v 1. rade
nemajúci k darovaniu ako takému priamy vzťah. Podľa posúdenia súdu voľou účastníkov
nebolo ani vymeniť spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach za členské práva
a povinnosti v bytovom družstve. Predovšetkým sami účastníci zhodne vylúčili, aby otázka
prevodu členských práv a povinností v bytovom družstve bola riešená v rámci rokovaní
o uzavretí darovacej zmluvy; zhodne účastníci prezentovali i účel prevodu členských práv
na navrhovateľku v 2. rade, ktorým bolo vyváženie darovania spoluvlastníckeho podielu
na nehnuteľnostiach odporkyni v 1. rade vo vzťahu k druhej dcére navrhovateľky v 2. rade,
z čoho podľa posúdenia súdu nepochybne vyplýva, že ani prevodom členských práv
a povinností v bytovom družstve na navrhovateľku v 2. rade odporkyňa v 1. rade neplnila
právnu povinnosť poskytnúť protihodnotu za dar. Na tomto mieste súd pre úplnosť
poznamenáva, že zmluvnými stranami sledované ekonomické ciele predstavujú z právneho
hľadiska len vnútornú pohnútku, na ktorú, pokiaľ v právnom úkone nie je prejavená
nemožno prihliadať. Rozhodujúcim z hľadiska posúdenia súladu vôle s jej prejavom je, že
napriek sledovanému ekonomickému cieľu účastníci uzavreli písomnú darovaciu zmluvu
v ktorej sa slobodne, vážne, zrozumiteľne a určito dohodli na všetkých podstatných
náležitostiach, včítane bezodplatnosti. Takto prejavenú vôľu v zmluve o prevode
nehnuteľností je podľa názoru súdu potrebné považovať za zodpovedajúcu skutočnej vôli
účastníkov a ako takú za platnú. Každá iná dohoda neuskutočnená v písomnej forme je
dohodou neplatnou, vzhľadom na to, že zmluva o prevode nehnuteľnosti musí byť uzavretá
v písomnej forme (por. rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 191/2009 zo dňa 31. 1. 2011).
Darovacia zmluva je dvojstranným hmotnoprávnym úkonom a ako taký musí spĺňať
požiadavky, stanovené všeobecnou časťou Občianskeho zákonníka, konkrétne
ustanoveniami § 37 a nasl., pre právne úkony ako prejavy vôle účastníkov
občianskoprávnych vzťahov. Právny úkon musí byť urobený slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1), jeho predmetom nesmie byť plnenie nemožné (§ 37 ods. 2)
nesmie obsahom alebo účelom odporovať zákonu, alebo ho obchádzať a nesmie sa priečiť
dobrým mravom (§ 39). Len pri dodržaní uvedených požiadaviek je právny úkon platný,
pričom tieto požiadavky sa musia vzťahovať na všetky podstatné náležitosti darovacej
zmluvy - jej účastníkov, predmet daru, dobrovoľnosť a bezodplatnosť, a to ku dňu uzavretia
(podpísania) takejto zmluvy. Darovacia zmluva zo dňa 30. 4. 1996 spĺňa podľa posúdenia
súdu všetky tieto zákonné predpoklady a tak uzavrel, že táto zmluva je platným právnym
úkonom, následkom ktorého odporkyňa v 1. rade nadobudla a navrhovatelia stratili
vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnostiach o veľkosti 1/2 k celku.
Za tohto stavu súd výlučné vlastnícke právo navrhovateľov k nehnuteľnostiam určiť
nemohol, keďže to nezodpovedá v konaní zisteným skutočnostiam. Riadiac sa týmito
úvahami súd návrh na začatie konania navrhovateľov zamietol.“
V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Obdobne judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru síce
ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno
chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument
(napr. rozsudok vo veci Van Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61).
Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť
podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce
v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi
a vyhlasovaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro
Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú
podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou
spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka
konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne
neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67,
74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle proti Fínsku z 19. 12. 1997,
č. 20772/92).
Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
ratifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka konania požadovať, aby súdy prebrali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý sám predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávne ustanovenia právnych
predpisov podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným
spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Krajský súd v okolnostiach danej veci
dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľmi vznesené odvolacie námietky a svoje
rozhodnutie o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa náležite a presvedčivo odôvodnil
v zmysle § 157 ods. 2 OSP.
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku v spojení
s napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s predbežnou otázkou (ne)platnosti darovacej zmluvy, zodpovedanie ktorej bolo
nevyhnutné pre vyhovenie, či nevyhovenie návrhu sťažovateľov na určenie ich výlučného
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Dôkazné bremeno, a teda aj zodpovednosť
za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva v danom prípade
spočívala na sťažovateľoch. Keďže títo dôkazné bremeno k spornej skutočnosti, či
vyrovnanie peňažnej pôžičky a prevod členských práv a povinností v bytovom družstve
(ne)predstavujú dohodnutú odplatu za prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
neuniesli, je záver všeobecných súdov týkajúci sa sťažovateľmi uplatňovaného nároku
správny.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že skutkové a právne závery
krajského súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z ústavnoprávneho hľadiska preto
niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú
dostatočne odôvodnené a ústavne akceptovateľné.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva
sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu po prípadnom prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju
pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. augusta 2016