Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 299/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XVI/2 Pz 10/18/1000 zo 4. júna 2018 a uznesením

Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn.

VII/2 Gv 15/17/1000 z 12. januára 2018 a konaniami, ktoré im predchádzali, bez bližšej

identifikácie a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. XVI/2 Pz 10/18/1000 zo 4. júna 2018

(ďalej aj „napadnuté oznámenie“) a uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) sp. zn.

VII/2 Gv 15/17/1000 z 12. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo uznesením

vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sp. zn. ČVS: PPZ-16/NKA-PP-VY-

2017 z 13. októbra 2017 vznesené obvinenie pre skutok kvalifikovaný ako pokračovací

zločin skrátenia dane a poistného podľa , a a obzvlášť

závažný pokračovací zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1, 3 a 4

, proti ktorému podal 25. októbra 2017 sťažnosť.

3. Úrad špeciálnej prokuratúry napadnutým uznesením jeho sťažnosť zamietol,

pretože nebola dôvodná. Následne podal sťažovateľ 10. apríla 2018 návrh na zrušenie

právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia, ktorému však generálna prokuratúra

nevyhovela napadnutým oznámením, pretože bola toho názoru, že zákon v jeho prípade

nebol porušený.

4. V sťažnosti sťažovateľ podrobne rozobral skutkové okolnosti svojej právnej veci,

ponúkol vlastné zhodnotenie prípadu a podstata jeho argumentácie v návrhu na zrušenie

napadnutého uzneseniu úradu špeciálnej prokuratúry (ako aj napadnutého uznesenia

vyšetrovateľa, pozn.) spočívala v jeho názore, že „nie je dostatočne opísaný skutok, skutok

ustálený vyšetrovateľom neobsahuje všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu“ alebo

že «napadnuté uznesenie používa právny pojem „škoda“ pričom policajt bol povinný

vymedziť tento normatívny znak skutkovými okolnosťami», resp. „v opise skutku (tak ako ho

vymedzil policajt) však nie je možné zistiť o aký typ škody sa v danom prípade jedná“

a podobne. Tvrdí, že voči nemu neexistuje žiaden dôkaz, „ktorý preukazoval aspoň

dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu. Žiaden

z obvinených tohto obvineného nepozná a neprišiel s ním ani do kontaktu. O obvinenom sa

nezmieňuje vo svojej rozsiahlej výpovedi ani svedok ...“.

5. Podľa sťažovateľa generálna prokuratúra sa jeho námietkami v sťažnosti

a v návrhu relevantným spôsobom nevysporiadala, jej napadnuté oznámenie a napadnuté

uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry vykazujú znaky maximálnej miery arbitrárnosti

a svojvôle, čím došlo k porušeniu jeho označených práv. Sťažnosť podáva v dvojmesačnej

lehote od nadobudnutia právoplatnosti oznámenia generálnej prokuratúry (podľa neho

podľa generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej

len ,,generálny prokurátor“) môže zrušiť rozhodnutie do šiestich mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, pozn.) a súčasne napáda aj uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry

a napadnutým uznesením úradu špeciálnej prokuratúry boli porušené jeho označené práva

podľa a dohovoru (bod 1). Súčasne žiada napadnuté upovedomenie generálnej

prokuratúry a napadnuté uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry zrušiť a vec vrátiť úradu

špeciálnej prokuratúry, aby vo veci znovu konal a rozhodol, a domáha sa aj priznania trov

konania pred ústavným súdom.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Ústavný súd v súvislosti s označenými právami (body 9 a 10) okrem iného už

vyslovil, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Reálne

uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho

konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr.

, ). Formulované ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na

ochranu poskytovanú súdmi, ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej

republiky.

K namietanému napadnutému uzneseniu úradu špeciálnej prokuratúry

12. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

13. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že hoci sťažovateľ prostredníctvom

kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručil aj splnomocnenie pre advokáta na

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené na

podanie ústavnej sťažnosti (iba) v súvislosti s napadnutým oznámením generálnej

prokuratúry.

14. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

15. Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie

udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom z 19. júna 2018 (ako

obligatórna náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2

) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia

sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením úradu špeciálnej prokuratúry, ale

len na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého oznámenia

generálnej prokuratúry.

16. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí

podaní účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré

je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva

v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,

ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

18. Obiter dictum ústavný súd ešte dodáva, že sťažnosť v tejto časti mohol odmietnuť

aj pre oneskorenosť, pretože podanie podnetu na mimoriadny opravný prostriedok resp.

podanie návrhu podľa nemožno považovať za účinný prostriedok

nápravy a napadnuté uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry nadobudlo právoplatnosť

podstatne skôr, ako bola podaná táto sťažnosť, a teda sťažnosť sťažovateľa nebola podaná

v zákonnej dvojmesačnej lehote od jeho právoplatnosti podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, tak ako to vyplýva z príloh k sťažnosti. Nedodržanie uvedenej lehoty je

teda zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti aj ako podanej oneskorene

podľa (napr. m. m. , ,

).

K namietanému napadnutému oznámeniu generálnej prokuratúry

19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

, , , ).

20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne

vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého oznámenia generálnej prokuratúry

(v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z napadnutého uznesenia úradu špeciálnej

prokuratúry, keďže sa nimi generálny prokurátor stotožnil a poukázal na jeho kvalifikované

odôvodnenie ‒v podstate od bodu III na 3 strane až po 8 stranu, ktoré sťažovateľ dobre

pozná, a preto z neho ústavný súd nebude citovať, pozn.) ústavný súd konštatuje, že

generálny prokurátor konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým

s príslušnými ustanoveniami , jeho úvahy sú logické, legitímne a právne

akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní

ktorého ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , čo zakladá

dôvod odmietnutia sťažnosti podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť. Inými slovami, generálny prokurátor vzal na vedomie podstatu

argumentov sťažovateľa vyjadrených v návrhu z 10. apríla 2018 na postup podľa § 363

a nasl. a zároveň uviedol svoje argumenty, ktoré ho viedli k záveru

o jeho možnej trestnoprávnej zodpovednosti. Závery, ku ktorým generálny prokurátor

dospel, sa ústavnému súdu nejavia ako svojvoľné a v štádiu prípravného konania

neudržateľné, dôsledku čoho ich teda nie je možné považovať za arbitrárne. V tejto

súvislosti ústavný súd akcentuje, že mu neprináleží vyjadrovať sa k právnej podstate

skutočností, na podklade ktorých bolo vznesené obvinenie sťažovateľa, ani hodnotiť

a „vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či

sú/nie sú postačujúce na záver o trestnoprávnej zodpovednosti postupu vo veci. Úlohou

ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať iba ústavné kautely

postupu orgánov verejnej moci a z nich vyplývajúce závery z pohľadu toho, či neprekračujú

rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi okolnosťami tej-

ktorej veci.

22. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že

súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa je aj právo

dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, a to aj

postupom podľa a nasl. , pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto

podnetom/návrhom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto

práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu/návrhu

vyhoveli (, a , , ,

).

23. Nad rámec doteraz uvedeného ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že

jednoznačnú podstatu sťažnosti sťažovateľa tvorí jeho nesúhlas s trestným stíhaním, teda

s tým, že mu bolo vznesené obvinenie (bod 2). V obdobných prípadoch ústavný súd už

opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom,

v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu

práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať

aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať

pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd podľa , ktoré neboli

odstránené v jeho priebehu (, , , ,

). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho

orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu

základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy

ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. ), prípadne iné orgány verejnej

moci na to určené.

24. Z uvedeného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje

sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (aj

po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému právne účinným spôsobom namietať

porušenie základných práv a slobôd garantovaných v predmetnej trestnej veci.

Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní

a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú nielen

z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ale aj III. časti

(súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne

šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné

prostriedky) .

25. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ďalšími jeho návrhmi

v bode 7 sa už ústavný súd nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2018