Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 299/2018
PDF · 187.16 KB
No categories available
I. ÚS 299/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XVI/2 Pz 10/18/1000 zo 4. júna 2018 a uznesením
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn.
VII/2 Gv 15/17/1000 z 12. januára 2018 a konaniami, ktoré im predchádzali, bez bližšej
identifikácie a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. XVI/2 Pz 10/18/1000 zo 4. júna 2018
(ďalej aj „napadnuté oznámenie“) a uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) sp. zn.
VII/2 Gv 15/17/1000 z 12. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo uznesením
vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sp. zn. ČVS: PPZ-16/NKA-PP-VY-
2017 z 13. októbra 2017 vznesené obvinenie pre skutok kvalifikovaný ako pokračovací
zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 2 a 4 Trestného zákona a obzvlášť
závažný pokračovací zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1, 3 a 4
Trestného zákona, proti ktorému podal 25. októbra 2017 sťažnosť.
3. Úrad špeciálnej prokuratúry napadnutým uznesením jeho sťažnosť zamietol,
pretože nebola dôvodná. Následne podal sťažovateľ 10. apríla 2018 návrh na zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia, ktorému však generálna prokuratúra
nevyhovela napadnutým oznámením, pretože bola toho názoru, že zákon v jeho prípade
nebol porušený.
4. V sťažnosti sťažovateľ podrobne rozobral skutkové okolnosti svojej právnej veci,
ponúkol vlastné zhodnotenie prípadu a podstata jeho argumentácie v návrhu na zrušenie
napadnutého uzneseniu úradu špeciálnej prokuratúry (ako aj napadnutého uznesenia
vyšetrovateľa, pozn.) spočívala v jeho názore, že „nie je dostatočne opísaný skutok, skutok
ustálený vyšetrovateľom neobsahuje všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu“ alebo
že «napadnuté uznesenie používa právny pojem „škoda“ pričom policajt bol povinný
vymedziť tento normatívny znak skutkovými okolnosťami», resp. „v opise skutku (tak ako ho
vymedzil policajt) však nie je možné zistiť o aký typ škody sa v danom prípade jedná“
a podobne. Tvrdí, že voči nemu neexistuje žiaden dôkaz, „ktorý preukazoval aspoň
dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu. Žiaden
z obvinených tohto obvineného nepozná a neprišiel s ním ani do kontaktu. O obvinenom sa
nezmieňuje vo svojej rozsiahlej výpovedi ani svedok ...“.
5. Podľa sťažovateľa generálna prokuratúra sa jeho námietkami v sťažnosti
a v návrhu relevantným spôsobom nevysporiadala, jej napadnuté oznámenie a napadnuté
uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry vykazujú znaky maximálnej miery arbitrárnosti
a svojvôle, čím došlo k porušeniu jeho označených práv. Sťažnosť podáva v dvojmesačnej
lehote od nadobudnutia právoplatnosti oznámenia generálnej prokuratúry (podľa neho
podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej
len ,,generálny prokurátor“) môže zrušiť rozhodnutie do šiestich mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, pozn.) a súčasne napáda aj uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry.
6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry
a napadnutým uznesením úradu špeciálnej prokuratúry boli porušené jeho označené práva
podľa ústavy a dohovoru (bod 1). Súčasne žiada napadnuté upovedomenie generálnej
prokuratúry a napadnuté uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry zrušiť a vec vrátiť úradu
špeciálnej prokuratúry, aby vo veci znovu konal a rozhodol, a domáha sa aj priznania trov
konania pred ústavným súdom.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Ústavný súd v súvislosti s označenými právami (body 9 a 10) okrem iného už
vyslovil, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Reálne
uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr.
IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04). Formulované ústavné závery sa v zásade vzťahujú nielen na
ochranu poskytovanú súdmi, ale aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej
republiky.
K namietanému napadnutému uzneseniu úradu špeciálnej prokuratúry
12. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
13. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že hoci sťažovateľ prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručil aj splnomocnenie pre advokáta na
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené na
podanie ústavnej sťažnosti (iba) v súvislosti s napadnutým oznámením generálnej
prokuratúry.
14. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
15. Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie
udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom z 19. júna 2018 (ako
obligatórna náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2
zákona o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia
sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením úradu špeciálnej prokuratúry, ale
len na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého oznámenia
generálnej prokuratúry.
16. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré
je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,
ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
18. Obiter dictum ústavný súd ešte dodáva, že sťažnosť v tejto časti mohol odmietnuť
aj pre oneskorenosť, pretože podanie podnetu na mimoriadny opravný prostriedok resp.
podanie návrhu podľa § 363 Trestného poriadku nemožno považovať za účinný prostriedok
nápravy a napadnuté uznesenie úradu špeciálnej prokuratúry nadobudlo právoplatnosť
podstatne skôr, ako bola podaná táto sťažnosť, a teda sťažnosť sťažovateľa nebola podaná
v zákonnej dvojmesačnej lehote od jeho právoplatnosti podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, tak ako to vyplýva z príloh k sťažnosti. Nedodržanie uvedenej lehoty je
teda zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti aj ako podanej oneskorene
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03,
K namietanému napadnutému oznámeniu generálnej prokuratúry
19. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 168/05, III. ÚS 187/2016, II. ÚS 283/2016, I. ÚS 325/2016).
20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne
vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého oznámenia generálnej prokuratúry
(v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z napadnutého uznesenia úradu špeciálnej
prokuratúry, keďže sa nimi generálny prokurátor stotožnil a poukázal na jeho kvalifikované
odôvodnenie ‒v podstate od bodu III na 3 strane až po 8 stranu, ktoré sťažovateľ dobre
pozná, a preto z neho ústavný súd nebude citovať, pozn.) ústavný súd konštatuje, že
generálny prokurátor konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne
akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní
ktorého ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo zakladá
dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť. Inými slovami, generálny prokurátor vzal na vedomie podstatu
argumentov sťažovateľa vyjadrených v návrhu z 10. apríla 2018 na postup podľa § 363
a nasl. Trestného poriadku a zároveň uviedol svoje argumenty, ktoré ho viedli k záveru
o jeho možnej trestnoprávnej zodpovednosti. Závery, ku ktorým generálny prokurátor
dospel, sa ústavnému súdu nejavia ako svojvoľné a v štádiu prípravného konania
neudržateľné, dôsledku čoho ich teda nie je možné považovať za arbitrárne. V tejto
súvislosti ústavný súd akcentuje, že mu neprináleží vyjadrovať sa k právnej podstate
skutočností, na podklade ktorých bolo vznesené obvinenie sťažovateľa, ani hodnotiť
a „vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či
sú/nie sú postačujúce na záver o trestnoprávnej zodpovednosti postupu vo veci. Úlohou
ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať iba ústavné kautely
postupu orgánov verejnej moci a z nich vyplývajúce závery z pohľadu toho, či neprekračujú
rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi okolnosťami tej-
ktorej veci.
22. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že
súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo
dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, a to aj
postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto
podnetom/návrhom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto
práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu/návrhu
vyhoveli (I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06, III. ÚS 443/2017, I. ÚS 514/2017,
23. Nad rámec doteraz uvedeného ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že
jednoznačnú podstatu sťažnosti sťažovateľa tvorí jeho nesúhlas s trestným stíhaním, teda
s tým, že mu bolo vznesené obvinenie (bod 2). V obdobných prípadoch ústavný súd už
opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom,
v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu
práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať
aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať
pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli
odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05,
I. ÚS 314/09). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho
orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu
základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných
zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy
ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02), prípadne iné orgány verejnej
moci na to určené.
24. Z uvedeného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje
sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (aj
po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému právne účinným spôsobom namietať
porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou v predmetnej trestnej veci.
Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní
a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú nielen
z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ale aj III. časti
(súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne
šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné
prostriedky) Trestného poriadku.
25. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ďalšími jeho návrhmi
v bode 7 sa už ústavný súd nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2018