Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 283/2016
PDF · 231.75 KB
No categories available
II. ÚS 283/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou, Štúrova 20, Košice,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan Hudák, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 3
písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prípisom generálneho
prokurátora Slovenskej republiky č. k. XVI/2 Pz 50/15/1000-6 z 25. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva byť podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b)
dohovoru prípisom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) č. k. XVI/2 Pz 50/15/1000-6 z 25. júna 2015 (ďalej len „prípis generálneho
prokurátora“ alebo „napadnutý prípis generálneho prokurátora“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa sekcie kontroly
a inšpekčnej služby, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu inšpekčnej služby,
odboru inšpekčnej služby západ Bratislava ČVS: SKIS-148/OISZ-V-2014 z 29. decembra
2014 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) bolo sťažovateľovi podľa § 206 ods. 1
Trestného poriadku vznesené obvinenie pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2
Sťažovateľ proti uzneseniu vyšetrovateľa podal 26. januára 2015 v zákonnej lehote
sťažnosť s tým, že ju odôvodní do 10 dní po nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu z dôvodu
potreby kvalifikovaného odôvodnenia sťažnosti. Dňa 2. februára 2015 sťažovateľ písomne
oznámil vyšetrovateľovi, že v určenej desaťdňovej lehote nemôže odôvodniť sťažnosť,
pretože sa s vyšetrovateľom nevedel skontaktovať písomne ani osobne, a požiadal
o vyhotovenie kópie vyšetrovacieho spisu na vlastné náklady. Napriek tejto
žiadosti vyšetrovateľ predložil spis na rozhodnutie dozorujúcemu prokurátorovi
úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „dozorujúci prokurátor“), ktorý uznesením
č. k. VII/2 Gv 22/14/1000-29 z 13. februára 2015 (ďalej len „uznesenie dozorujúceho
prokurátora“) sťažnosť zamietol s poukazom na to, že sťažovateľ svoju sťažnosť bližšie
neodôvodnil.
Sťažovateľ sa následne so svojím návrhom z 11. mája 2015 podľa § 363 ods. 1
a nasl. Trestného poriadku obrátil na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, v ktorom
žiadal zrušiť uznesenie vyšetrovateľa aj uznesenie dozorujúceho prokurátora.
Prípisom generálneho prokurátora (sťažovateľ ho označuje ako opatrenie, pozn.)
návrhu sťažovateľa nebolo vyhovené. Tento prípis bol právnemu zástupcovi sťažovateľa
doručený 15. júla 2015.
2
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v návrhu, ktorý adresoval generálnemu
prokurátorovi, poukazoval na viacero pochybení vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora,
no generálny prokurátor sa podľa sťažovateľa s týmito námietkami nevysporiadal ústavne
súladným spôsobom.
Vo svojom návrhu z 11. mája 2015 sťažovateľ poukazoval na „skutočnosť,
že dozorujúci prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia skôr ako
bolo sťažovateľovi umožnené nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu a riadne odôvodniť svoju
sťažnosť.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na fakt, že pre vzdialenosť 450 km z Košíc
do sídla úradu inšpekčnej služby v Bratislave, kde sa spis nachádzal, nie je možné
akýmkoľvek spôsobom promptne reagovať na procesné postupy bez toho, aby orgán činný
v trestnom konaní aspoň čiastočne vyhovel mojej požiadavke a bol prístupný k tomu,
aby sťažovateľ mohol riadnym a zodpovedným spôsobom odôvodniť rozhodnutie o obvinení
sťažovateľa a realizovať jeho právo na nazeranie do vyšetrovacieho spisu /§ 69 Trestného
poriadku/, a tým aj právo na obhajobu. Právo na obhajobu predstavuje jedno zo základných
práv obvineného v trestnom konaní a mnoho krát od jeho uplatnenia závisí zákonnosť
celého trestného konania, preto kľúčovým čiastkovým atribútom práva na obhajobu
je právo obvineného vedieť, čo sa mu kladie za vinu a zabezpečiť jeho náležitú obhajobu
v danom prípade možnosťou podania riadneho a náležitého odôvodenia opravného
prostriedku opretého o konkrétne argumenty, ktoré tvoria obhajobu. Postupom
vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora bolo sťažovateľovi znemožnené predostrieť jeho
námietky a vecné pripomienky, o ktorých mal dozorujúci prokurátor rozhodnúť resp. ich
preskúmať.“.
Generálny prokurátor sa podľa sťažovateľa k tejto námietke vyjadril v napadnutom
prípise len veľmi stroho, keď skonštatoval, že „vyšetrovateľ predložil spis až po
sťažovateľom navrhnutej 10 dňovej lehote, a teda postupoval v súlade so zákonom, rovnako
ako prokurátor, ktorý o neodôvodnenej sťažností rozhodol“. Podľa sťažovateľa sa však
vôbec nezaoberal otázkou nedostihnuteľnosti vyšetrovateľa a jeho žiadosťou o vyhotovenie
fotokópie vyšetrovacieho spisu.
V sťažnosti ďalej uvádza, že vo svojom návrhu tiež namietal, že vyšetrovateľ
ani dozorujúci prokurátor pri rozhodovaní nezistili rozhodujúce skutočnosti dôležité
pre rozhodnutie, dôsledne nevyhodnotili, či boli splnené podmienky na vznesenie
obvinenia. Z uvedeného dôvodu sú podľa sťažovateľa ich rozhodnutia nepreskúmateľné
a nezákonné. Vo vzťahu k tejto námietke sa generálny prokurátor podľa sťažovateľa vôbec
nevyjadril k tomu, že dozorujúci prokurátor sa vo svojom uznesení nevysporiadal
s existujúcim stavom dôkazov.
Rovnako sťažovateľ vo svojom návrhu „namietal, že rozhodnutie dozorujúceho
prokurátora, ktorým tento zamietol sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia
je arbitrárne, jeho odôvodnenie vôbec nekorešponduje zo zisteným skutkovým stavom
a existujúcim dôkazmi, na ktoré sťažovateľ po nazretí do vyšetrovacieho spisu chcel
poukázať, čím bolo porušené aj jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy SR.
... poukázal na absenciu skutkových okolností vzťahujúcich sa na výrokovú časť
uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj absentujúce vyhodnotenie znakov skutkovej podstaty
posudzovaného trestného činu, a to po objektívnej i subjektívnej stránke.
... poukázal na existujúce zásadné rozpory vo výpovediach svedkov, ktorí ho majú
z trestnej činnosti usvedčovať, pričom tiež pomerne rozsiahlo argumentoval nevierohodnosť
týchto výpovedí...
poukázal aj na obsah výpovedí ďalších svedkov..., ktoré všetky výpovede
spochybňujú zákonnosť a dôvodnosť vznesenia obvinenia sťažovateľovi.
... namietal dôkaznú silu záznamov z odposluchov telekomunikačnej prevádzky,
nevykonanie výsluchu - vyšetrovateľa PZ, ktorého výsluch by mohol
objektivizovať skutkový stav veci, a ktorého výsluch nariadil aj dozorujúci prokurátor
a v neposlednom rade namietal tiež skutočnosť, že vo svojom postavení operatívneho
pracovníka policajného zboru nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť vyšetrovanie vo veci
svedka , a teda nemohlo dôjsť ani k naplneniu esenciálnych náležitostí skutkovej
podstaty trestného činu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona.“.
4
Podľa sťažovateľa sa generálny prokurátor vo vzťahu k už uvedeným námietkam
obmedzil iba na konštatovanie, že sťažovateľ je usvedčovaný dvoma svedeckými
výpoveďami, a to svedka a svedkyne , absolútne sa nezaoberal jeho
argumentáciou spochybňujúcou hodnovernosť týchto svedkov ani tvrdenými
a preukázanými rozpormi v ich výpovediach. Generálny prokurátor sa podľa neho vôbec
nevyjadril ani k dôkazom, na ktoré poukazoval. Vo vzťahu k námietke o nedostatočnom
odôvodnení uznesenia vyšetrovateľa a uznesenia dozorujúceho prokurátora mal generálny
prokurátor len stroho uviesť, že namietané uznesenia boli náležite odôvodnené v súlade
s § 176 ods. 2 Trestného poriadku.
Generálny prokurátor sa podľa sťažovateľa tiež vôbec nezaoberal námietkou,
že konštatovanie dozorujúceho prokurátora, že rozhodnutie vyšetrovateľa pokladá
za zákonné a odôvodnené, je v zjavnom rozpore s následným pokynom toho istého
prokurátora, ktorý uložil vyšetrovateľovi preskúmať, či sa sťažovateľ mohol dopustiť
trestného činu, z ktorého je obvinený. Podľa sťažovateľa aj tento postup svedčí o tom,
že vznesenie obvinenia sťažovateľovi bolo predčasné a nezákonné.
Následne po poukázaní na príslušnú judikatúru ústavného súdu sťažovateľ uvádza,
že nedostatočne odôvodneným, arbitrárnym a svojvoľným rozhodnutím generálneho
prokurátora, ktorým nevyhovel jeho návrhu, došlo k porušeniu sťažovateľom označených
práv.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní vydal tento nález:
„1. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky svojim opatrením sp. zn.
XVI/2 Pz 50/15/1000-6 z 25. júna 2015 porušila základné právo sťažovateľa na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo byť podrobne oboznámený
s povahou a dôvodom obvinenia podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru, ako aj právo
na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.
2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €
(slovom: dvetisíc eur), ktoré je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná
zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
... Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná nahradiť sťažovateľovi
trovy konania vo výške 296,44 Eur na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V rámci predbežného prerokovania ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde posudzuje aj to, či sťažnosť sťažovateľa nie je zjavne neopodstatnená. O
6
zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že prípisom generálneho prokurátora, ktorým bol
zamietnutý návrh sťažovateľa, došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva byť podrobne oboznámený
s povahou a dôvodom obvinenia podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru a práva na obhajobu
podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru z dôvodu, že tento prípis je nedostatočne odôvodnený,
arbitrárny a svojvoľný.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,
má tieto minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne
oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu; b) mať primeraný čas
a možnosti na prípravu svojej obhajoby...
Generálny prokurátor v napadnutom prípise, ktorým zamietol návrh sťažovateľa,
uviedol: «Napadnutým právoplatným rozhodnutím bolo podľa § 206 ods. 1 Tr. por.
vznesené obvinenie pre zločin prijímania úplatku podľa § 329
ods. 1, ods. 2 Tr. zák.
Z obsahu Vášho podania z 11. 5. 2015 je zrejmé, že uznesenie o vznesení obvinenia
považujete za nezákonné z viacerých dôvodov:
Predovšetkým namietate, že prokurátor zamietol Vašu sťažnosť proti uzneseniu
o vznesení obvinenia skôr, ako ste stihli nahliadnuť do spisu a písomne odôvodniť podanú
sťažnosť.
Poukazujete tiež na nezákonnosť postupu vyšetrovateľa, ktorý najprv trestné stíhanie
proti obv. zastavil a následne (po zrušení tohto uznesenia
dozorovým prokurátorom) na podklade tých istých dôkazov mu vzniesol obvinenie
pre inkriminovaný trestný čin.
Podkladom pre vznesenie obvinenia pritom nemôžu byť podľa Vás svedecké
výpovede a , pretože tieto sú nevierohodné a vzájomne
si odporujú.
Uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia ako aj uznesenie prokurátora
o zamietnutí Vašej sťažnosti považujete za nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, preto ich
žiadate ako nezákonné zrušiť.
V súlade s ustanovením § 62 ods. 1 Tr. por. bolo Vaše podanie posúdené podľa
obsahu ako návrh na postup podľa § 363 a nasl. Tr. por.
Po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu je potrebné konštatovať,
že návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní bol podaný
oprávnenou osobou a v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 364 ods. 1 písm. a) Tr. por.,
ale nie je dôvodný.
K Vašim jednotlivým námietkam treba uviesť, že proti uzneseniu o vznesení
obvinenia ste podali za obvineného v zákonnej lehote dňa 26. 1. 2015 sťažnosť, v ktorej ste
zároveň požiadali o lehotu 10 dní za účelom nahliadnutia do spisu a kvalifikovaného
odôvodnenia sťažnosti.
Z uvedeného dôvodu vyšetrovateľ predložil spis prokurátorovi s Vašou sťažnosťou až
dňa 10. 2. 2015.
Pretože ani do uvedenej doby orgány prípravného konania neobdržali písomné
odôvodnenie Vašej sťažnosti, prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry o sťažnosti rozhodol
dňa 13. 2. 2015. Uvedený postup prokurátora bol v súlade s Trestným poriadkom
8
a rozhodne ho nemožno považovať za porušenie práva obvineného na obhajobu,
ako to tvrdíte vo Vašom návrhu.
Pokiaľ ide o uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 2. 9. 2014, ktorým podľa § 215 ods. 1
písm. a), ods. 4 Tr. por. zastavil trestné stíhanie, toto uznesenie nezodpovedalo zistenému
skutkovému stavu a preto ho prokurátor v rámci vykonávania dozoru nad dodržiavaním
zákonnosti v prípravnom konaní dôvodne podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por.
ako nezákonné zrušil. Už v tom čase existujúca dôkazná situácia odôvodňovala vznesenie
obvinenia , preto vyšetrovateľ MV SR, rešpektujúc záväzný právny
názor dozorového prokurátora rozhodol podľa § 206 ods. 1 Tr. por. o vznesení obvinenia.
Uvedený postup orgánov prípravného konania bol plne v súlade s Trestným poriadkom.
K samotnej podstate vznesenia obvinenia je potrebné uviesť, že zo spáchania
trestného činu bol obv. opakovane usvedčený svedeckými výpoveďami
a , ktorí podrobne (a v podstatných bodoch úplne
zhodne) opísali okolnosti, za akých si obvinený vyžiadal a následne prijal úplatok vo výške
500 euro a následne vo výške 1 500 euro. S uvedenými svedeckými výpoveďami
korešpondujú ďalšie vo veci vykonané dôkazy potvrdzujúce výber finančných prostriedkov
z vkladnej knižky ako aj telefonické kontakty obvineného so svedkom
, pri ktorých si dohadovali osobné stretnutia.
Na vznesenie obvinenia podľa § 206 ods. 1 Tr. por. zákon vyžaduje existenciu
„dostatočne odôvodneného záveru“, že trestný čin spáchala určitá osoba. Na postup podľa
§ 206 ods. 1 Tr. por. teda postačuje vyšší stupeň pravdepodobností, ktorý je odôvodnený
konkrétnymi zistenými skutočnosťami, tak ako sa to stalo v danom prípade.
Vznesenie obvinenia je preto potrebné považovať za dôvodné
a zákonné, zodpovedajúce zistenému skutkovému stavu.
Napokon, nemožno sa stotožniť ani s Vašimi námietkami týkajúcimi sa arbitrárnosti
a nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí. Tak vyšetrovateľ v uznesení
o vznesení obvinenia ako aj prokurátor v uznesení o zamietnutí sťažnosti uviedli konkrétne
dôkazy, o ktoré opreli skutkové závery, pričom svoje rozhodnutia náležíte odôvodnili
v súlade s ustanovením § 176 ods. 2 Tr. por.
Podľa § 363 ods. 1 Tr. por. generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie
prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo,
bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo
ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na to, že napadnutými rozhodnutiami ani v konaní, ktoré im predchádzalo,
som nezistil porušenie zákona odôvodňujúce ich zrušenie, som nevyhovel Vášmu návrhu
zo dňa 11. 5. 2015.»
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd v prvom rade pripomína, že cieľom
právomoci ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie
je primárne preskúmavať a posudzovať právne názory orgánov verejnej moci rozhodujúcich
o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv
a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného
skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu
byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
Ústavný súd po preskúmaní prípisu generálneho prokurátora s prihliadnutím na obsah
sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že generálny prokurátor ústavne akceptovateľným
spôsobom zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky týkajúce sa predmetnej
veci, pri svojom konaní postupoval v medziach svojej právomoci, jeho závery sú preto
právne akceptovateľné a ústavne udržateľné.
10
Ústavný súd už viackrát vyslovil názor, podľa ktorého do obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým
a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je ani záruka, že rozhodnutie orgánu verejnej moci bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania.
Ústavný súd zároveň pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04).
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie je od svojho
začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho
skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.
III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 197/08).
Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že vznesenie obvinenia je
dôležitým procesným úkonom, pretože týmto úkonom sa proti určitej osobe začína trestné
stíhanie za konkrétny skutok, ktorý je trestným činom, a súčasne sa určuje aj jej procesné
postavenie v trestnom konaní ako obvineného. Pre vznesenie obvinenia je preto potrebné,
aby sa odôvodnil záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, pričom k takémuto záveru
o spáchaní trestného činu určitou osobou stačí tzv. vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý
musí byť konkrétne zistenými skutočnosťami dostatočne odôvodnený. Nie je však potrebné,
aby trestná činnosť bola spoľahlivo preukázaná, ako to je v prípade obžaloby.
Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je predmetom celého trestného konania
a ústavnému súdu v tejto súvislosti prináleží zaoberať sa otázkou ochrany základných práv
a slobôd zásadne až po jeho skončení (s výnimkou niektorých špecifických situácií,
napríklad ak súčasne došlo k zásahu do osobnej slobody sťažovateľa), teda po vyčerpaní
všetkých procesných prostriedkov, ktoré obvinenému, resp. obžalovanému Trestný poriadok
poskytuje.
Platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému
a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby)
ako obžalovanému v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným spôsobom
namietať porušenie svojich základných práv a slobôd, ku ktorým malo podľa názoru
sťažovateľa dôjsť v dôsledku protiprávneho postupu vyšetrovateľa a dozorujúceho
prokurátora, ako aj generálneho prokuratúra v predmetnej trestnej veci. Tak ako súd prvého
stupňa, ktorý bude (je) oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa,
aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou
jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových
aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného
konania v trestnej veci sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu
obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Rovnako ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd odmietol aj sťažnosť v časti,
v ktorej sťažovateľ namieta porušenie práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a b) dohovoru,
z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým
prípisom generálneho prokurátora a namietaným porušením označených základných práv,
pretože ničím neodôvodňuje, akým spôsobom malo dôjsť prípisom generálneho prokurátora
k porušeniu sťažovateľom označených práv. Odôvodnenie, ktoré sťažovateľ predostrel
vo svojej sťažnosti napriek tomu, že v ňom uvádzal aj porušenie označených práv podľa
dohovoru, zakladalo v prípade jeho opodstatnenosti len porušenie základného práva podľa
12
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa obsiahnutým v petite jeho
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2016