Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 345/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, t. č. , vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1, čl. 2, čl. 7, čl. 12, čl. 46 až čl. 50

a práv podľa , , , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 7. marca 2018, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 9. septembra 2013, rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn.

z 29. apríla 2013, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 24. októbra 2016, uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.

zo 4. augusta 2016, prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

č. k. XVI/1 Pz 22/2017/1000-4 zo 17. januára 2017, prípisom Krajskej prokuratúry

v Trenčíne č. k. -5 z 30. augusta 2016, prípisom Krajskej prokuratúry

v Trenčíne č. k. -9 zo 7. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 1, čl. 2, čl. 7, čl. 12, čl. 46 až čl. 50

(ďalej len „“) a práv podľa , , ,

a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 7. marca 2018 (ďalej len „namietané uznesenie najvyššieho súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. septembra 2013 (ďalej len „namietaný rozsudok krajského súdu“), rozsudkom

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. apríla 2013

(ďalej len „namietaný rozsudok okresného súdu“), uznesením krajského súdu sp. zn.

z 24. októbra 2016 (ďalej len „namietané uznesenie krajského súdu“),

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 4. augusta 2016 (ďalej len „namietané

uznesenie okresného súdu“), prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej

len „generálna prokuratúra“) č. k. XVI/1 Pz 22/2017/1000-4 zo 17. januára 2017 (ďalej len

„namietaný prípis generálnej prokuratúry“), prípisom Krajskej prokuratúry v Trenčíne

(ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. -5 z 30. augusta 2016 (ďalej len

„prvý namietaný prípis krajskej prokuratúry“) a prípisom krajskej

prokuratúry č. k. -9 zo 7. septembra 2016 (ďalej len „druhý namietaný

prípis krajskej prokuratúry“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol

namietaným rozsudkom okresného súdu uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu

vraždy podľa , a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na písm.

e) na skutkovom základe, že v presne nezistenom čase od 25. septembra

2011 od 17.00 h najneskôr do 26. septembra 2011 do 9.15 h na presne nezistenom mieste,

najpravdepodobnejšie v obytnom dome na presne

nezisteným spôsobom v úmysle získať majetkový prospech napadol a udusil poškodenú

, , , tak, že

jej uzatvoril dýchacie otvory nosa a úst, čím jej spôsobil opuch pľúc a mozgu, čo viedlo

k smrti poškodenej. Telo poškodenej uschoval v pivničných priestoroch predmetného

obytného domu, pričom z bytu poškodenej odcudzil finančnú hotovosť minimálne vo výške

1 100 € a samotnej poškodenej z tela odcudzil zlatú obrúčku, zlaté náušnice a zlatú retiazku

v hodnote 302 €, ktoré predal a následne 9. októbra 2011 po predchádzajúcej dohode

s družkou v čase okolo 20.00 h z pivnice domu vyniesol mŕtve telo

poškodenej vo vreci, ktoré spoločne s naložili pred vchodom

uvedeného obytného domu v do batožinového priestoru osobného

motorového vozidla a odviezli na odľahlé miesto

nachádzajúce sa v k. ú. , neďaleko mosta cez rieku Váh z obce

do , kde obvinený telo z vozidla vybral a odtiahol, kde bolo neskôr

16. októbra 2011 nájdené. Sťažovateľovi bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní 22 rokov a 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon nepodmienečného trestu

odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia podľa za

použitia a .

Proti namietanému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote

odvolanie. Namietaným rozsudkom krajského súdu bol zrušený namietaný rozsudok

okresného súdu v celom výroku o treste podľa § 321 ods. 1 písm. d), e) a ods. 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) a pri nezmenenom výroku o vine podľa bol

sťažovateľ odsúdený na ďalší nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 18 rokov a 6

mesiacov so zaradením do ústavu na výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody

s maximálnym stupňom stráženia podľa za použitia

a . Ostatné výroky namietaného rozsudku okresného

súdu zostali týmto zrušením nedotknuté a zároveň bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté

podľa , pretože nebolo dôvodné.

Sťažovateľ následne podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorý bol okresnému

súdu doručený 16. septembra 2015. Namietaným uznesením okresného súdu bol zamietnutý

návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci vedenej na okresnom

súde pod sp. zn. podľa 399 ods. 2 , pretože neboli zistené

podmienky obnovy konania podľa 399 . Proti namietanému uzneseniu

okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť.

Následne sťažovateľ podal krajskej prokuratúre žiadosť o lustráciu v databáze DNA

profilov (ďalej len „predmetná žiadosť“). Prvým prípisom krajskej prokuratúry bolo

sťažovateľovi oznámené, že predmetná žiadosť bola z dôvodu príslušnosti a podľa § 238

ods. 2 predložená na ďalšie konanie Okresnému súdu Trenčín s tým,

aby predmetná žiadosť bola predložená Krajskému súdu v Trenčíne, ktorý bude rozhodovať

o opravnom prostriedku, ktorý podal sťažovateľ proti namietanému uzneseniu okresného

súdu. Okresný súd predmetnú žiadosť po jej vyhodnotení vrátil späť krajskej prokuratúre

ako orgánu kompetentnému na jej vybavenie. Druhým prípisom krajskej prokuratúry bolo

sťažovateľovi oznámené, že nie je daný dôvod na realizáciu ďalšieho znaleckého skúmania

skúmaním DNA profilu. Okresný súd totiž obnovu konania v trestnej veci sťažovateľa

nepovolil a ani v rámci navrhnutých dôkazov nezrealizoval sťažovateľom požadované

znalecké dokazovanie, pričom dozorujúci prokurátor proti tomuto postupu v rámci

rozhodovania o povolení obnovy konania nemal žiadne námietky.

Namietaným uznesením krajského súdu bolo rozhodnuté tak, že sťažnosť

sťažovateľa bola odmietnutá podľa , pretože nie je

dôvodná.

Následne sťažovateľ podal generálnej prokuratúre podnet, ktorým namietal

zákonnosť právoplatného namietaného rozsudku okresného súdu v spojitosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu a aj zákonnosť vybavenia predmetnej žiadosti, ktorou sa

domáhal vykonania lustrácie DNA profilu. Prípisom generálnej prokuratúry bolo

sťažovateľovi oznámené, že na podanie dovolania proti právoplatnému namietanému

rozsudku okresného súdu v spojitosti s namietaným rozsudkom krajského súdu uplynula

zákonná lehota ( ), a preto nie je možné podať v uvedenej veci

dovolanie. V prípade zákonnosti vybavenia generálna prokuratúra uviedla, že prokurátor

krajskej prokuratúry vec vybavil zákonným spôsobom, keď uviedol, že trestná vec

sťažovateľa bola meritórne skončená, a teda nie je dôvod na realizáciu ďalšieho skúmania

v rozsahu skúmania DNA profilu. Generálna prokuratúra ďalej poukázala na obsah

odôvodnenia namietaného uznesenia okresného súdu a namietaného uznesenia krajského

súdu. V oboch rozhodnutiach, ktorými nebola povolená obnova v trestnej veci sťažovateľa,

sa súdy vysporiadali aj s otázkou vykonania znaleckého dokazovania v rozsahu skúmania

DNA profilu. Tieto závery považuje generálna prokuratúra za vecne správne a zákonné.

Následne sťažovateľ podal dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. i) a písm. g)

, t. j. že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia a že

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté

podľa .

3. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „skutok, tak ako ho ustálil OS TN

a KS TN ho bez najmenších pripomienok prijal, evokuje arbitrárnosť a nezohľadnenie

všetkých legitímnych premís, úvah, faktov a z toho potenciálne vyplývajúcich iných

záverov“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že služobný pes špecializujúci sa na

vyhľadávanie mŕtvolných pachov tieto našiel iba v predmetnom aute, ale žiadne stopy po

mŕtvole neboli nájdené v pivničných priestoroch, z ktorých mal sťažovateľ vyniesť telo

zosnulej vo vreci. Nie je tiež mysliteľné, aby vo vreci o veľkosti 70 x 100 cm mohlo byť

uložené dospelé ľudské telo vážiace 85 kg a aby mohlo byť takto vážiace telo bez veľkej

námahy vynesené z pivnice.

Sťažovateľ tiež poukázal aj na nezrovnalosti vo výpovediach svedkov, ktorí

vypovedali o bielej, resp. čiernej farbe vreca, keď v októbri okolo 20.00 h na území

Slovenskej republiky nie je taká tma, že sa nedá rozoznať biele od čierneho.

Sťažovateľ ďalej namieta, že hotovosť vo výške minimálne 1 100 €, ktorú mal

odcudziť, nebola u neho nájdená, a skutočnosť, že v byte zosnulej mali byť nejaké peniaze,

je iba nepodložené tvrdenie jej syna.

Podľa názoru sťažovateľa sa všeobecné súdy nevysporiadali s premisou, že zosnulá

mohla sťažovateľovi dobrovoľne dať alebo požičať veci (zlatá obrúčka, zlaté náušnice

a zlatá retiazka), ktoré mal ukradnúť. Zosnulá totiž mohla vidieť, že sťažovateľ hladoval

(bol vo finančnej tiesni), a preto sa zľutovala, čím sa narúša téza motivácie sťažovateľa

usmrtiť zosnulú z dôvodu finančného prospechu.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že ak by zosnulú udusil (táto skutočnosť vyplýva zo

znaleckého posudku), bola by nájdená jeho DNA na tele zosnulej (chlp, mihalnica, koža... ),

najmä ak mal hýbať s telom a uložiť ho do vreca. Pod nechtami nebohej (podľa sťažovateľa

by sa dusená osoba mala brániť a napádať útočníka) nebolo nájdené DNA sťažovateľa.

V prípade odevných zvrškov, zlata, leskima tiež neboli nájdené stopy DNA sťažovateľa.

Zároveň sa pod nechtami zosnulej našli dve vzorky DNA, ktorých lustráciu všeobecné súdy

zamietli.

Sťažovateľ sa tiež domnieva, že existujú stopy, ktoré by nasvedčovali eventuálnemu

zápasu medzi vrahom a zosnulou, na rozdiel od tvrdenia krajského súdu. Sťažovateľ za tieto

stopy považuje zlomeniny rebier, ktoré mali podľa súdneho znalca vzniknúť ešte počas

života zosnulej.

Sťažovateľ zároveň poukázal na skutočnosť, že ak by vo vreci telo odtiahol,

zanechalo by to na tele zosnulej stopy, čo by súdny znalec zistil. Všeobecné súdy totiž

konštatovali, že podľa súdneho znalca bolo telo donesené na miesto nálezu, nie ťahané, a to

až po smrti zosnulej. Svedkovia zároveň uviedli, že sťažovateľ mal telo ťahať niekoľko sto

metrov až zmizol z dohľadu. Z toho podľa sťažovateľa vyplýva, že buď klame súdny znalec

alebo svedkovia. Ak klamali svedkovia, mohli klamať aj v iných veciach a prispôsobiť si

výpovede proti sťažovateľovi. V aute sa viezli tri ďalšie osoby, nájdené sú dve neznáme

vzorky DNA pod nechtami nebohej a nie je nenariadená ich lustrácia v databáze, v opačnom

prípade sa mohol rozšíriť okruh podozrivých.

4. Sťažovateľ sa domnieva, že:

«Okresný súd Trenčín (ďalej len „OS TN“) odmietol prijať argumenty

obžalovaného, závažnejšie však je, že sa k nim vo svojom rozsudku explicitne nevyjadril, čo

je jedna zo základných podmienok spravodlivého procesu. Navyše sa OS TN vo svojom

rozsudku zaoberal len otázkami smerujúcimi v môj neprospech. Nepoužil a nekládol si

žiadne otázky v môj prospech, resp. sa nezoberal žiadnymi úvahami schopnými potenciálne

oslabiť obžalobu, teda v prospech obžalovaného, čo je taktiež jeden z pilierov spravodlivého

procesu, aby tak nevznikli žiadne nepotvrdené alebo neprediskutované otázky a vina bola

preukázané nad všetky rozumné pochybnosti.

Vo sfére vyššie uvedeného najviac pochybil Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „KS

TN“) ako orgán odvolací, teda orgán, ktorý má kontrolovať činnosť prvostupňového súdu,

teda i dokazovanie, úvahy a presvedčenie senátu. KS TN si iba prisvojil účelovú logiku

usvedčenia obžalovaného a de facto prevzal potvrdené, ale i nepotvrdené premisy OS TN.

V tomto prípade bolo rozhodnutie prvostupňového súdu nedostatočné, tendenčné,

vnútorne rozporné a pripúšťajúce mnohé nezodpovedané otázky – teda arbitrárne, čo KS

TN, ako súd odvolací ignoroval, čím nevykonal svoju úlohu (povinnosť) dôsledne. Úvahy,

nezodpovedané otázky a rozumné myšlienkové kroky obžalovaného, ktoré narúšajú

„ucelenú reťaz“ iba nepriamych dôkazov proti obžalovanému neboli v rozumnej miere

odstránené ani OS TN, ani KS TN – a preto kontrola a následné rozhodnutie odvolacieho

súdu je v rozpore so základným právom na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Pochybenie NS SR vníma odsúdený v tom, že tento nepreskúmal presvedčivo

a dostatočne konanie nižších súdov, ale obmedzil sa iba na všeobecné formulácie na

zbavenie sa zodpovednosti na súdnu ochranu odsúdeného.

Ak by NS SR pristúpil k problematike súdnych rozhodnutí OS TN a KS TN

zodpovednejšie, považoval by za potrebné nájsť odpovede prinajmenšom na tieto otázky:

a) ak fundamentálne zásada hmotnoprávneho ustanovenia

„in dubio pro reo“ vyplýva priamo z SR ( a ), potom v situácii,

kde nie je aplikovaná, sa poruší zákonné ustanovenie, t. j. právna norma vyplývajúca so

zákona? A ak sa poruší fundamentálne hmotnoprávne ustanovenie, všetko ostatne je

koherentne nezákonné (teória rozvetveného stromu plodiaceho hnilé ovocie) a tým pádom je

rozhodnutie nižšieho súdu založené na nesprávnom, alebo nie úplnom použití

hmotnoprávneho ustanovenia, čo je dovolací dôvod? Dovolanie teda malo byť prijaté

a vrátené súdu nižšej inštancie, pretože sa hmotnoprávne ustanovenie (jeho podstata)

použilo nesprávne, arbitrárne,

b) ak odsúdený žiadal súdy nižšej inštancie (dokonca 2x, druhýkrát skrz inštitút

obnovy konania) o vykonanie niektorých dôkazov v zmysle práva na obhajobu a rovnosti

zbraní, aby mal šancu ak nie priamo vyvrátiť aspoň spochybniť tvrdenia prokurátora

(obžaloby, napríklad rozšíriť diapazón podozrivých), no tieto súdy mu toto právo bez

relevantného a racionálneho vysvetlenia odmietli, porušili tým ďalšiu fundamentálnu

zásadu vyplývajúcu ako z , tak i z ? Tým pádom porušili

hmotnoprávne ustanovenie a právo na obhajobu, čo sú dovolacie dôvody,

c) ak medzi „iné hmotnoprávne ustanovenie“ patria aj také atribúty ako subjekt

súdneho konania, objekt súdneho konania, spravodlivosť prerokovania veci pred súdom,

zásada rovnosti zbraní, kontradiktórnosť súdneho konania, zákaz diskriminácie vlastnej

osoby, riadne dokazovanie a obhajoba, princíp prezumpcie neviny, zásada kvalitatívnych

požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné, tak NS SR si nevykonal svoju

povinnosť v intenciách právnych a ratifikovaných ustanovení, a tým pádom porušil

procesnoprávne i hmotnoprávne ustanovenia,

d) ak odsúdený namieta, že dôkazy mali byť vykonané nezákonným spôsobom, no vo

svojej argumentácii sa opomenul o nich vyjadriť (vzhľadom na obšírnosť prípadu), je toto

dôvod, aby sa NS SR touto námietkou vôbec nezaoberal alebo je to dôvod na to, aby

odsúdený doplnil na výzvu NS SR svoje argumenty?»

5. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv uvedenými

rozhodnutiami všeobecných súdov a prípismi prokuratúry. Sťažovateľ ďalej žiada zrušiť

uvedené rozhodnutia všeobecných súdov a vrátiť vec na ďalšie konanie. Sťažovateľ sa tiež

domáha, aby ústavný súd zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd a aby

prikázal všeobecným súdom obnoviť stav pred porušením základných práv a slobôd. Okrem

toho sťažovateľ navrhuje aj upustenie od povinnosti nahradiť trovy konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa

namietaným rozsudkom okresného súdu a namietaným uznesením okresného súdu

10. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov a dohovoru

namietaným rozsudkom okresného súdu a namietaným uznesením okresného súdu ústavný

súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého je

pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným

súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

11. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom

uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj za

dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým

fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

12. Z obsahu sťažností a jej príloh vyplýva, že namietaný rozsudok okresného súdu

a namietané uznesenie okresného súdu boli predmetom súdneho prieskumu realizovaného

krajským súdom na základe sťažovateľom podaného odvolania, resp. sťažnosti a konania

o týchto opravných prostriedkov boli skončené namietaným rozsudkom krajského súdu,

resp. namietaným uznesením krajského súdu.

Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý

poukazuje . To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum

sťažnosťou prezentovaného porušenia v bode 1 označených základných práv namietaným

rozsudkom okresného súdu a namietaným uznesením okresného súdu.

13. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická

osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými

procesnými úkonmi (, ).

14. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa

namietaným uznesením krajského súdu, namietaným prípisom generálnej

prokuratúry a namietanými prípismi krajskej prokuratúry

15. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť

podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok

ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , , ,

). Preto jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie

je jej podanie v lehote ustanovenej v .

16. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

17. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia... .

18. Podľa lehoty podľa tohto zákona sa počítajú na

hodiny, dni, týždne, mesiace a roky.

19. Podľa lehota určená podľa týždňov, mesiacov

alebo rokov sa skončí uplynutím toho dňa, ktorý svojím pomenovaním alebo číselným

označením zodpovedá dňu, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty. Ak chýba

tento deň v poslednom mesiaci lehoty, končí sa lehota uplynutím posledného dňa tohto

mesiaca.

20. Lustráciou ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo

právoplatnosť 24. októbra 2016 a sťažovateľovi bolo doručené 8. novembra 2016.

Namietané prípisy krajskej prokuratúry boli sťažovateľovi doručené v roku 2016

a namietaný prípis generálnej prokuratúry bol sťažovateľovi doručený v roku 2017.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že sťažnosť v tejto časti bola zjavne podaná už

po zákonom ustanovenej lehote uvedenej v .

21. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty zákon

o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr.

, ).

22. Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa ako podanú

oneskorene.

II.C K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa

namietaným rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu

23. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(porov. napr. , , , ).

24. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

25. Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie a dohovoru

(vo všeobecnosti); z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ konkrétne namieta porušenie

a dohovoru.

26. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a

dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže

domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

28. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na

spravodlivý proces (m. m. , ).

29. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

30. Ústavný súd sa oboznámil s namietaným rozsudkom krajského súdu

a namietaným uznesením najvyššieho súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných

úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom v bode 1 označených

článkov a dohovoru, ktorých porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd

pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť

skutkových zistení všeobecných súdov. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach

svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného rozsudku krajského

súdu a namietaného uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej

úpravy, ktorú krajský súd a najvyšší súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami,

ústavnú udržateľnosť rozhodnutí všeobecných súdov.

31. Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu jednoznačne vyplýva, že

krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením namietaného rozsudku okresného

súdu, primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval na

sťažovateľom vznesené odvolacie námietky (strana 5 namietaného rozsudku krajského

súdu, ktoré ústavný súd už necituje, keďže sú sťažovateľovi známe, pozn.). Ústavný súd

považuje odôvodnenie krajského súdu za zrozumiteľné a dostatočne logické, teda nemožno

ho hodnotiť ani ako arbitrárne či celkom zjavne neodôvodnené alebo za extrémne

porušujúce v bode 1 označené práva sťažovateľa. Ústavný súd s úvahami krajského súdu

v okolnostiach danej veci nemá žiadny dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny

názor svojím vlastným.

32. Ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,

ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci. Zároveň poukazuje na

to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United

Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) (napríklad v prípade Delcourt, resp.

Monnel a Morris)] pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade

nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu

().

33. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Uvedené pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby

využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998). Otázku posúdenia prípustnosti dovolania

rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti

dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis

). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie

porušenia označeného práva sťažovateľa.

34. Ústavný súd sa tiež oboznámil aj s namietaným uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v namietanom uznesení jasne

a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol

(strany 5 až 7 namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktoré ústavný súd tiež necituje,

keďže sú sťažovateľovi známe, pozn.). Ústavný súd na základe uvedeného opätovne

zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej

neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam

(m. m. , ). Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej

judikatúry poznamenáva, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

35. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s namietaným

rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu tiež poznamenáva,

že nie je možné právo na súdnu ochranu podľa stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok (, , ). Podstatou je, aby postup

súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

36. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje žiadnu ústavne významnú

argumentáciu. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre

neho priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd uvádza, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

37. Sťažovateľ taktiež namietal, že namietaným rozsudkom krajského súdu

a namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k zásahu do jeho základných práv podľa

, , , , až a práv podľa , , a

dohovoru. Ústavný súd však nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými

článkami a dohovoru, ktoré mali byť podľa názoru sťažovateľa rovnako porušené.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom krajského

súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na

súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základných

práv podľa , , , , až a práv podľa , ,

a čl. 17 dohovoru.

38. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti (bod 23, pozn.).

39. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

40. Nad rámec odmietnutia sťažnosti ústavný súd v súvislosti so žiadosťou

sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu poznamenáva, že vzhľadom na konkrétne

okolnosti posudzovanej veci by ani prípadné ustanovenie kvalifikovaného zástupcu

nemohlo prispieť k inému rozhodnutiu ústavného súdu, pretože ani v prípade právneho

zastúpenia by sťažnosť nebola spôsobilá na jej prijatie na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2018