Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 361/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

, , konajúcej

prostredníctvom konateľa a advokáta , zastúpenej advokátkou

Mgr. Tatianou Frištikovou, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. júna 2017

a takto

r o z h o d o l

Sťažnosť spoločnosti ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA

spoločnosť s ručením obmedzeným o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. septembra 2017 doručená sťažnosť spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. júna 2017 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho

súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka, ktorá bola ustanovená uznesením

Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. z 18. apríla 2005 ako právna

zástupkyňa ex offo, po skončení zastupovania žiadosťou z 22. apríla 2014 požiadala

Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava (ďalej len „centrum“),

o uhradenie odmeny za právne zastupovanie vyčíslenej podľa druhej časti druhej hlavy

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) podľa počtu vykonaných úkonov právnej služby v súlade s právnou

úpravou účinnou v čase ustanovenia sťažovateľky.

3. Centrum o nároku sťažovateľky na odmenu rozhodlo tak, že v časti odmeny

za zastupovanie za úkony právnej služby vykonané pred 1. januárom 2006 bolo konanie

podľa o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov zastavené pre nedostatok právomoci centra a o zvyšnej časti

nároku bolo rozhodnuté tak, že centrum sťažovateľke priznalo odmenu pozostávajúcu

z paušálnej odmenu bez ohľadu na počet vykonaných úkonov právnej služby podľa tretej

hlavy druhej časti (§ 14a ‒ § 14c) vyhlášky, zrežijného paušálu a z náhrady hotových

výdavkov vrátane DPH.

4. Keďže sťažovateľka nesúhlasila s predmetným rozhodnutím centra, podala

na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti

postupu a rozhodnutia centra, ktorým bolo rozhodnuté o nároku sťažovateľky ako súdom

ustanoveného právneho zástupcu na odmenu za zastupovanie. Rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 29. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bola žaloba

sťažovateľky o preskúmanie postupu a rozhodnutia centra zamietnutá s odôvodnením, že

rozhodovanie o úkonoch právnej pomoci uskutočnených pred 1. januára 2006 nepatrí

do právomoci centra s tým, že o úkonoch právnej pomoci vykonaných po 1. januári 2006

rozhoduje centrum výlučne podľa druhej časti tretej hlavy vyhlášky ako o paušálnej

odmene.

5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdil.

6. Sťažovateľka sa domnieva, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej

označených základných práv a slobôd „... pretože najvyšší súd svoje rozhodnutie založil

na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré vychádza z ústavne neprípustnej aplikácie ust.

§ 14a nasl. vyhlášky, ktoré sa na nárok sťažovateľa na odmenu za zastupovanie

nevzťahovali, a naopak vo veci nároku sťažovateľa neaplikoval správne právne normy – ust.

§ 9 - 14 vyhlášky v znení účinnom v čase vykonania jednotlivých úkonov právnej služby,

v dôsledku čoho došlo zároveň k porušeniu zákazu neprípustnej retroaktivity, ako aj

v nesprávnom posúdení právomoci žalovaného rozhodnúť o odmene sťažovateľa za úkony

právnej služby vykonané pred 1.1.2006“.

7. V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentuje:

«Je nesporné, že právna úprava účinná do 31.12.2009 dôsledne rozlišovala prípady

ustanovenia advokáta súdom podľa a určenia advokáta Centrom právnej

pomoci podľa , pričom v prípade ustanovenia advokáta súdom mu

vznikol nárok na odmenu podľa § 9 - 14 vyhlášky v závislosti od počtu vykonaných úkonov

právnej služby a v prípade ustanovenia advokáta Centrom právnej pomoci vznikol mu

nárok na paušálnu odmenu podľa § 14a a nasl. vyhlášky (viď napr. rozsudok NS SR sp. zn.

zo dňa 28.2.2010).

Na základe s účinnosťou od 1.1.2010 došlo k novelizácii

ust. tak, že znelo „ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca alebo

ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, pri náhrade trov sa

postupuje podľa osobitného predpisu. 15) pričom odkaz č. 15 odkazoval už nie na vyhlášku

ako celok, ale iba na jej časť, a to a nasl. vyhlášky. vo vzťahu

k zmene ust. neobsahuje prechodné ustanovenie.

Táto zmena právnej úpravy na základe s účinnosťou

od 1.1.2010 nemôže mať vplyv na výšku nároku sťažovateľa na odmenu za úkony právnej

služby, vykonaných do 31.12.2009, nakoľko touto novelou došlo len k zmene orgánu

oprávneného rozhodovať o tomto nároku a procesného postupu pri rozhodovaní, nie však

k zmene obsahu hmotnoprávneho práva advokáta ako súdom ustanoveného právneho

zástupcu podľa predpisov účinných do 31.12.2009 na zaplatenie jeho odmeny.

Zmena ust. nemôže odôvodňovať priznanie trov právneho

zastúpenia spätne podľa § 14a a nasl. vyhlášky aj z toho dôvodu, že s ohľadom na to, že

Centrum právnej pomoci nikdy nerozhodovalo podľa ,

nemôže byť odkaz normy na ust. nasl. vo veci

rozhodujúci, ako to v inej súvislosti konštatoval aj najvyšší súd, keď uviedol, že na konanie

a rozhodovanie Centra sa totiž nevzťahuje...

Záver najvyššieho súdu o tom, že „až na základe právoplatného rozhodnutia

o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia možno hovoriť o hmotnoprávnom nároku

a v súvislosti s tým o pohľadávke“ nemôže vo vzťahu k nároku ustanoveného advokáta

na odmenu voči štátu obstáť, nakoľko takýto záver by znamenal v podstate právnu

nevymáhateľnosť nároku advokáta na odmenu voči štátu, keďže nárok advokáta na odmenu

voči štátu za zastupovanie, teda za poskytnuté právne služby v prospech klienta by bez

vydania podľa záverov najvyššieho súdu konštitutívneho rozhodnutia orgánu štátu de facto

neexistoval a advokát by bol vystavený svojvôli štátu, ako a či vôbec o jeho nároku

na odmenu rozhodne, čo však v právnom štáte nie je akceptovateľné. Rozhodnutie

o povinnosti štátu zaplatiť odmenu ustanovenému advokátovi preto nemôže mať

konštitutívne účinky vo vzťahu k vzniku nároku advokáta na odmenu, ale má význam len ako

exekučný titul pre prípad potreby núteného vymáhania tohto nároku...

Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti nepravej retroaktivity, je potrebné brať

tiež do úvahy aj to, či v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci dôjde prijatím novej

právnej úpravy k výraznému zhoršeniu doterajšej právnej pozície dotknutých osôb (či už

fyzických, alebo právnických), pretože v takomto prípade je nová právna úprava minimálne

v napätí s princípom ochrany legitímnych očakávaní, keďže bez adekvátneho verejného

záujmu nesmie byť do budúcna arbitrárne zhoršená právna pozícia jednotlivca (napr.

, alebo ). Pri retroaktívnom pôsobení nových

právnych noriem preto musí byť vždy zohľadnené, či nezasahujú neprípustným spôsobom

do ochrany legálne nadobudnutých práv (napr. ) ako aj to, či nedošlo k náhlej

zmene pravidiel, ktorá zakladá nepredvídateľnosť správania sa orgánov verejnej moci

().

Pokiaľ neskoršia právna úprava priznáva advokátovi paušálnu odmenu iba vo výške

podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky, hoci právna úprava platná v čase vzniku nároku

advokáta na odmenu mu priznávala odmenu vo výške podľa všeobecných ustanovení

za jednotlivé vykonané úkony právnej služby, je nepochybné, že zmenou právnej úpravy

a retroaktívnym pôsobením novej právnej úpravy dochádza k zhoršeniu právneho

postavenia nositeľa nároku ako aj k zásahu do už legálne nadobudnutých práv oprávnenej

osoby.»

8. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených základných práv podľa , dohovoru a dodatkového

protokolu rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil napádaný rozsudok najvyššieho súdu a vrátil

vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej.

13. Podľa č. 20 ods. 1 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

14. Ústavný súd konštatuje, že podstatu sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľky, že bol

ustanovený súdom ako právny zástupca ešte pred účinnosťou novely Občianskeho súdneho

poriadku , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, a preto si odmenu za poskytnutie právnej služby

vyčíslila v súlade s úpravou platnou a účinnou v čase jeho ustanovenia. Správny orgán však

pri priznaní odmeny nerešpektoval túto skutočnosť a poskytol jej odmenu podľa právnej

úpravy platnej a účinnej v čase rozhodovania o jej odmene, čo potvrdili aj všeobecné súdy

v rozhodovaní o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti

rozhodnutí správneho orgánu.

15. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (). V zmysle a dohovoru má

účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd

jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Ústavný súd tak pristúpil k prieskumu, či výklad všeobecných súdov nebol natoľko

svojvoľný, že by to mohlo znamenať zásah do základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

16. Najvyšší súd zhrnul dôvody, pre ktoré žalobu sťažovateľky zamietol, takto:

«Podľa žalobcu sa na rozhodovanie o trovách mal uplatniť , účinný

do 31.12.2009.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu uvádza, že vzhľadom na absenciu

intertemporálnych ustanovení k zmenám v právnej úprave , účinných od 01.01.2010

(), je potrebné vychádzať zo základných zásad teórie práva, podľa

ktorých v procesnom práve sa aplikuje procesnoprávna norma účinná v čase rozhodovania.

Táto zásada je zakotvená aj v ust. , podľa ktorého ak nie je ďalej

ustanovené inak, platí tento zákon i pre konanie začaté pred jeho účinnosťou. Právne

účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou tohto zákona zostávajú zachované.

K námietke žalobcu ohľadne neprípustnosti retroaktivity právnych noriem Najvyšší

súd SR poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

01.01.2016, ktorý v tejto súvislosti obsahuje právny výklad pravej a nepravej retroaktivity

nasledovne: „... advokátovi vzniká nárok na odmenu až potom, ako bol právoplatne

ustanovený alebo určený na zastupovanie účastníka konania, samozrejme a dňom, kedy

došlo k vykonaniu jeho prvého samotného úkonu v rámci poskytovania právnej služby

v konaní, avšak až po právoplatnosti rozhodnutia o ustanovení. Zmena právnej úpravy

týkajúcej sa určenia orgánu, ktorý má právomoc priznávať nárok na bezplatnú právnu

pomoc, resp. výška tejto odmeny a spôsob rozhodovania a jej vyplácania môžu nasvedčovať

tomu, že v tomto prípade sa jedná o nepravú spätnú účinnosť právnej normy (nepriamu

retroaktivitu). Nepriama retroaktivita však v konečnom dôsledku nepôsobí do minulosti,

pretože akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej normy a tento stav

rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy...

Súdne konanie, v ktorom bol žalobca ustanovený ako zástupca navrhovateľky bolo

právoplatne ukončené dňa 03.03.2014, bez priznania nároku na náhradu trov konania.

V zmysle ust. je pre rozhodovanie žalovaného

rozhodujúce, či súd oprávnenej osobe zastúpenej ustanoveným advokátom priznal náhradu

trov konania. V prípade, ak tejto osobe náhrada trov právneho zastúpenia nebola priznaná,

advokátovi (pri splnení podmienok uvedených v citovanom ustanovení) prizná Centrum

odmenu za právne zastupovanie podľa a vyhlášky č.

Ako už Najvyšší súd SR uviedol, novelou účinnou od 01.01.2010 súdy stratili

právomoc rozhodovať o odmene advokáta ustanoveného súdom a táto právomoc prešla

na Centrum právnej pomoci, ktoré o odmene rozhoduje postupom podľa § 15 zákona

č. podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky č. , na základe

ktorej sa ustanovenému advokátovi za zastupovanie osoby priznáva paušálna odmena za

konanie ako celok a nie odmena za jednotlivé úkony právnej služby podľa druhej hlavy

druhej časti vyhlášky č. Žalobcovi bola odmena za zastupovanie priznaná v

súlade s touto právnou úpravou, a preto krajský súd rozhodol vo veci správne, keď žalobu

žalobcu zamietol.»

17. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd v prvom rade konštatuje, že

rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania považuje za integrálnu súčasť civilného

procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania v zásade ide

vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania

meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie

všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo

ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť

do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu

sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (m. m. , , , , ,

, , ).

18. Ústavný súd zároveň poukazuje aj na výšku predmetu „sporu“, t. j. rozdiel medzi

požadovanou a priznanou odmenou, ktorý je približne 500 €. V tejto súvislosti totiž už

viackrát formuloval právny názor, podľa ktorého ak platná a účinná právna úprava vylučuje

u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej

moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu

sťažovateľovi len v celkom výnimočných prípadoch, a to v prípade, ak sťažnosť signalizuje,

že k zásahu do základných práv alebo slobôd došlo v mimoriadne závažnom rozsahu

(m. m. , , , ).

19. Napokon ústavný súd poukazuje na to, že obdobná právna vec už bola riešená

iným senátom ústavného súdu (), ktorý dospel k záveru, že vo veci

posúdenia charakteru uplatnenia trov právneho zastúpenia (t. j. či má hmotnoprávnu alebo

procesnoprávnu povahu) argumentácia všeobecných súdov o procesnoprávnej povahe

nároku na náhradu trov právneho zastúpenia je ústavne konformná a sťažnosť považoval

za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd nezistil dôvody, pre ktoré by sa mal od týchto

záverov odkláňať a v podrobnostiach na nich odkazuje.

20. Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že nemožno rozporovať skutočnosť,

že v dôsledku zmeny právnej úpravy, ktorá vniesla do existujúcich právnych vzťahov nový

mechanizmus nepravou retroaktivitou, došlo k narušeniu legitímnych očakávaní

sťažovateľky vo vzťahu k výške odmeny. Ústavný súd dáva za pravdu sťažovateľke aj

v tom smere, že nepravá retroaktivita nemôže byť paušálna, svojvoľná, ale vždy je

nevyhnutné proporčne sledovať zamýšľaný cieľ v kontraste s rozsahom zavádzaných zmien.

V prípade právnej úpravy odmeny advokáta zastupujúceho ex offo však treba mať na

pamäti umocnený verejný záujem, ktorý spočíva v povinnosti poskytovať pomoc v

právnych záležitostiach ex offo ako súčasť základných profesijných povinností advokáta

vykonávajúceho advokátsku činnosť. Znížená odmena, ku ktorej došlo v dôsledku

predmetnej zmeny právnej úpravy, je kompenzovaná zákonom priznanými privilégiami

advokátov oproti iným profesijným skupinám, ako napríklad zákonná povinnosť zastúpenia

v určitých druhoch súdnych konaní (v širších súvislostiach rozsudok Komory ESĽP

z 18. 10. 2011 vo veci Graziani-Weiss proti Rakúsku, sťažnosť č. 31950/06).

21. Ústavný súd v závere konštatuje, že najvyšší súd reagoval na argumentáciu

sťažovateľky ústavne akceptovateľným spôsobom, z napádaného rozsudku je zrejmé,

na základe akých právnych predpisov rozhodol a akými úvahami sa spravoval, pričom

aplikácia právnej úpravy nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Nesúhlas sťažovateľky

s rozsudkom najvyššieho súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady

rozsudku najvyššieho súdu, ktoré by odôvodňovali zásah do namietaného uznesenia

v súlade s jeho právomocami, a preto podľa sťažnosť

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

22. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa ,

resp. práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu videla sťažovateľka iba

v záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva

vlastniť majetok garantovaného , resp. dodatkového protokolu.

23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2018