Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 39/2019
PDF · 256.31 KB
No categories available
III. ÚS 39/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter
Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, Rázusova 1, Košice, zastúpenej advokátkou
Mgr. Tatianou Frištikovou, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 32/2016 z 12. júla 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman
spoločnosť s ručením obmedzeným o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. septembra 2017 doručená sťažnosť spoločnosti ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA
JUDr. Peter Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku
podľa čl. Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 32/2016 z 12. júla 2017 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho
súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola uznesením Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 394/01-271 z 29. mája 2008 v spojení
s opravným uznesením č. k. 15 C 394/01-280 z 9. júna 2008 ustanovená ako právna
zástupkyňa ex offo. Po skončení zastupovania si uplatnila odmenu ustanoveného advokáta
vo výške 1783,96 € za vykonanie 16 úkonov právnej služby podľa druhej časti druhej hlavy
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) podľa počtu vykonaných úkonov právnej služby v súlade s právnou
úpravou účinnou v čase ustanovenia sťažovateľky. Okresný súd z dôvodu zmeny právnej
úpravy na základe zákona č. 495/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok o odmene sťažovateľky nerozhodol a odkázal ju na uplatnenie
nároku proti Centru právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava (ďalej len „centrum“).
3. Centrum o nároku sťažovateľky na odmenu rozhodlo tak, že jej priznalo odmenu
v sume 388,79 € pozostávajúcu z paušálnej odmeny bez ohľadu na počet vykonaných
úkonov právnej služby podľa tretej hlavy druhej časti (§ 14a ‒§ 14c) vyhlášky.
4. Sťažovateľka sa proti rozhodnutiu centra bránila žalobou o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia centra podanou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“). Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 256/2014-115 zo 7. apríla 2016 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“) bolo žalobou napadnuté rozhodnutie centra zrušené a vec
bola vrátená centru na ďalšie konanie.
5. Proti rozsudku krajského súdu podalo odvolanie centrum. O odvolaní rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu
sťažovateľky zamietol.
6. Sťažovateľka sa domnieva, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej
označených základných práv a slobôd, „... pretože najvyšší súd vo svojom rozhodnutí
vychádzal z ústavne neprípustnej aplikácie ust. § 14a nasl. vyhlášky, ktoré sa na nárok
sťažovateľa na odmenu za zastupovanie nevzťahovali, a naopak vo veci nároku sťažovateľa
neaplikoval správne právne normy – ust. § 9 - 14 vyhlášky v znení účinnom v čase
vykonania jednotlivých úkonov právnej služby, v dôsledku čoho došlo zároveň k porušeniu
zákazu neprípustnej retroaktivity“.
7. Sťažovateľka poukázala na to, že bola „ako advokát ex offo ustanovená
rozhodnutím súdu na základe ust. § 30 O.s.p. podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2009
a nie rozhodnutím Centra právnej pomoci“. V tejto súvislosti argumentovala, že «právna
úprava účinná do 31.12.2009 dôsledne rozlišovala prípady ustanovenia advokáta súdom
podľa § 30 O. s. p. a určenia advokáta Centrom právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005
Z. z., pričom v prípade ustanovenia advokáta súdom mu vznikol nárok na odmenu podľa § 9
- 14 vyhlášky v závislosti od počtu vykonaných úkonov právnej služby a v prípade
ustanovenia advokáta Centrom právnej pomoci vznikol mu nárok na paušálnu odmenu
podľa § 14a a nasl. vyhlášky (viď napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3 M Cdo 22/2008 zo dňa
28.2.2010).
Na základe zákona č. 495/2009 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2010 došlo k novelizácii
ust. § 149 ods. 2 O. s. p. tak, že znelo „ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca alebo
ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, pri náhrade trov sa
postupuje podľa osobitného predpisu. 15) pričom odkaz č. 15 odkazoval už nie na vyhlášku
ako celok, ale iba na jej časť, a to § 14a a nasl. vyhlášky. Zákon č. 495/2009 Z. z. vo vzťahu
k zmene ust. § 149 ods. 2 O. s. p. neobsahuje prechodné ustanovenie.
Táto zmena právnej úpravy na základe zákona č. 495/2009 Z. z. s účinnosťou
od 1.1.2010 nemôže mať vplyv na výšku nároku sťažovateľa na odmenu za úkony právnej
služby, vykonaných do 31.12.2009, nakoľko touto novelou došlo len k zmene orgánu
oprávneného rozhodovať o tomto nároku a procesného postupu pri rozhodovaní, nie však
k zmene obsahu hmotnoprávneho práva advokáta ako súdom ustanoveného právneho
zástupcu podľa predpisov účinných do 31.12.2009 na zaplatenie jeho odmeny.
Zmena ust. § 149 ods. 2 O. s. p. nemôže odôvodňovať priznanie trov právneho
zastúpenia spätne podľa § 14a a nasl. vyhlášky aj z toho dôvodu, že s ohľadom na to, že
Centrum právnej pomoci nikdy nerozhodovalo podľa Občianskeho súdneho poriadku,
nemôže byť odkaz normy Občianskeho súdneho poriadku na ust. § 14a nasl. vo veci
rozhodujúci.».
8. Podľa názoru sťažovateľky prekážkou rozhodnutia o jej nároku na odmenu
podľa § 9 – § 14 vyhlášky nie je ani ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z.
o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z.
v znení neskorších predpisov, na ktoré poukázal najvyšší súd, keďže sťažovateľka nebola
určená za právneho zástupcu osobe, ktorej nárok na poskytnutie právnej pomoci priznalo
centrum, ale bola ustanovená súdom.
9. Sťažovateľka tiež namietala záver najvyššieho súdu o tom, že právo advokáta
na zaplatenie odmeny má procesnoprávnu povahu obdobne ako nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia. V tejto súvislosti uviedla: «Záver najvyššieho súdu o tom, že
„až na základe právoplatného rozhodnutia o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia
možno hovoriť o hmotnoprávnom nároku a v súvislosti s tým o pohľadávke“, nemôže
vo vzťahu k nároku ustanoveného advokáta na odmenu voči štátu obstáť, nakoľko takýto
záver by znamenal v podstate právnu nevymáhateľnosť nároku advokáta na odmenu voči
štátu, keďže nárok advokáta na odmenu voči štátu za zastupovanie, teda za poskytnuté
právne služby v prospech klienta by bez vydania podľa záverov najvyššieho súdu
konštitutívneho rozhodnutia orgánu štátu de facto neexistoval a advokát by bol vystavený
svojvôli štátu, ako a či vôbec o jeho nároku na odmenu rozhodne, čo však v právnom štáte
nie je akceptovateľné. Rozhodnutie o povinnosti štátu zaplatiť odmenu ustanovenému
advokátovi preto nemôže mať konštitutívne účinky vo vzťahu k vzniku nároku advokáta
na odmenu, ale má význam len ako exekučný titul pre prípad potreby núteného vymáhania
tohto nároku...»
10. V ďalšej časti odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka spochybnila záver
najvyššieho súdu o tom, že v prípade absencie intertemporálnych ustanovení „je potrebné
vychádzať zo základných zásad teórie práva, podľa ktorých v procesnom práve sa aplikuje
procesnoprávna norma účinná v čase rozhodovania“, keďže tento záver je akceptovateľný
len vo vzťahu k normám procesného práva. V tejto súvislosti považuje sťažovateľka
za významné, že vyhláška je „hmotnoprávnym predpisom, pretože bola vydaná na základe
predpisu hmotného práva so silou zákona (zákon o advokácii) a nie na základe
Občianskeho súdneho poriadku“.
11. Sťažovateľka v tejto súvislosti tiež namieta porušenie zákazu retroaktivity,
k čomu uviedla:
„Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti nepravej retroaktivity, je potrebné brať
tiež do úvahy aj to, či v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci dôjde prijatím novej
právnej úpravy k výraznému zhoršeniu doterajšej právnej pozície dotknutých osôb (či už
fyzických, alebo právnických), pretože v takomto prípade je nová právna úprava minimálne
v napätí s princípom ochrany legitímnych očakávaní, keďže bez adekvátneho verejného
záujmu nesmie byť do budúcna arbitrárne zhoršená právna pozícia jednotlivca (napr.
PL. ÚS 9/2014, PL. ÚS 3/09 alebo PL. ÚS 11/2010). Pri retroaktívnom pôsobení nových
právnych noriem preto musí byť vždy zohľadnené, či nezasahujú neprípustným spôsobom
do ochrany legálne nadobudnutých práv (napr. PL. ÚS 38/99) ako aj to, či nedošlo k náhlej
zmene pravidiel, ktorá zakladá nepredvídateľnosť správania sa orgánov verejnej moci
(PL. ÚS 10/06).
Pokiaľ neskoršia právna úprava priznáva advokátovi paušálnu odmenu iba vo výške
podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky, hoci právna úprava platná v čase vzniku nároku
advokáta na odmenu mu priznávala odmenu vo výške podľa všeobecných ustanovení
za jednotlivé vykonané úkony právnej služby, je nepochybné, že zmenou právnej úpravy
a retroaktívnym pôsobením novej právnej úpravy dochádza k zhoršeniu právneho
postavenia nositeľa nároku ako aj k zásahu do už legálne nadobudnutých práv oprávnenej
osoby.“
12. V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla rozhodnúť týmto nálezom:
„I. Základné právo sťažovateľa ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter
Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžo/32/2016 zo dňa 12.7.2017, porušené boli.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžo/32/2016 zo dňa
12.7.2017 zrušuje a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.“
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej.
17. Podľa č. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
18. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že keďže bola ustanovená
ako právny zástupca ex offo rozhodnutím súdu podľa právnej úpravy platnej a účinnej
do 31. decembra 2009, mala jej byť priznaná odmena za právne služby vo výške uplatnenej
podľa právnych predpisov, ktoré sa na vec vzťahovali v čase vzniku nároku na odmenu,
teda podľa § 9 – § 14 vyhlášky, a to bez ohľadu na to, že došlo k zmene orgánu
oprávneného o nároku sťažovateľa rozhodovať, pričom ani legislatívna zmena nemôže mať
za následok zmenu obsahu práva advokáta na zaplatenie odmeny. Najvyšší súd sa
s uvedenými námietkami sťažovateľky nevysporiadal ústavne súladným spôsobom.
19. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07). V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má
účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Ústavný súd tak pristúpil k prieskumu, či výklad všeobecných súdov nebol natoľko
svojvoľný, že by to mohlo znamenať zásah do základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Najvyšší súd zhrnul dôvody, pre ktoré zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa
a žalobu sťažovateľky zamietol, takto:
«Právna úprava účinná do 31.12.2009 rozlišovala prípady ustanovenia advokáta
súdom a určenie advokáta centrom za súčasnej existencie tzv. „dvojkoľajnosti“ aj v procese
priznávania trov právneho zastúpenia účastníka konania alebo oprávnenej osoby. Ak bol
advokát za právneho zástupcu účastníka konania ustanovený rozhodnutím súdu a súd
o odmene advokáta rozhodoval do 31.12.2009, súd pri stanovení výšky odmeny advokáta
postupoval podľa § 149 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2009, ktoré pri určovaní
výšky odmeny odkazovalo na celú vyhlášku č. 655/2004 Z. z., teda bez odkazu na nejaké jej
konkrétne ustanovenia.
Zákonom č. 495/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
účinným od 01.01.2010, došlo okrem iného aj k novelizácii ustanovenia § 149 ods. 2 O.s.p.
Táto novela priniesla významný posun v procese odmeňovania advokátov poskytujúcich
bezplatnú právnu pomoc osobám v materiálnej núdzi. Súdy stratili právomoc rozhodovať
o odmene advokáta ustanoveného súdom a táto právomoc prešla na Centrum právnej
pomoci, ktoré o odmene rozhoduje postupom podľa § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. a podľa
tretej hlavy druhej časti vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Odvolací súd sa preto nestotožnil
so záverom súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že vzhľadom na absenciu
intertemporálnych ustanovení k zmenám v právnej úprave Občianskeho súdneho
poriadku účinných od 01.01.2010 (zákon č. 495/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov) je potrebné vychádzať zo základných zásad teórie práva,
podľa ktorých v procesnom práve sa aplikuje procesnoprávna norma účinná v čase
rozhodovania. Táto zásada je zakotvená aj v § 355 O.s.p., podľa ktorého, ak nie je ďalej
ustanovené inak, platí tento zákon i pre konanie začaté pred jeho účinnosťou. Právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú zachované.
Obdobnú úpravu aplikácie právneho predpisu obsahujú aj prechodné ustanovenia zákona
K námietke žalobcu ohľadne neprípustnosti retroaktivity právnych noriem Najvyšší
súd Slovenskej republiky uvádza, že nie každá retroaktivita je nezlučiteľná s princípmi,
na ktorých je budovaný právny štát, pričom právny výklad pravej a nepravej retroaktivity je
okrem iného obsiahnutý aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Sžo/56/2015 z 01.03.2016, na ktorý v tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky
poukazuje...
V zmysle § 15 ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. je pre rozhodovanie žalovaného
rozhodujúce, či súd oprávnenej osobe, zastúpenej ustanoveným advokátom, priznal náhradu
trov konania. V prípade, ak tejto osobe náhrada trov právneho zastúpenia nebola priznaná,
advokátovi (pri splnení podmienok uvedených v citovanom ustanovení) prizná centrum
odmenu za právne zastupovanie podľa § 14a a § 14b vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
Ako už Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, novelou Občianskeho súdneho
poriadku účinnou od 01.01.2010 súdy stratili právomoc rozhodovať o odmene advokáta
ustanoveného súdom a táto právomoc prešla na Centrum právnej pomoci, ktoré o odmene
rozhoduje postupom podľa § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. a podľa tretej hlavy druhej časti
vyhlášky č. 655/2004 Z. z., na základe ktorej sa ustanovenému advokátovi za zastupovanie
osoby v materiálnej núdzi priznáva paušálna odmena za konanie ako celok a nie
odmena za jednotlivé úkony právnej služby podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. Tento výklad zodpovedá odkazu k ust. § 149 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom
od 01.01.2010, ktorý poukazuje na aplikáciu § 14a až 14e vyhl. č. 655/2004 Z.z.
Od 01.01.2010 teda došlo k zmene orgánu, ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať
o uplatnených nárokoch na trovy právneho zastúpenia ustanovených alebo určených
advokátov, ako aj k zmene mechanizmu rozhodovania o uplatnených nárokoch vo vzťahu
k určeniu výšky odmeny. Žalobcovi bola odmena za zastupovanie priznaná v súlade s touto
právnou úpravou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s tvrdením, podľa ktorého právny
vzťah uplatnenia trov právneho zastúpenia má hmotnoprávnu povahu. Nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia a jeho uplatnenie je nárokom procesným, pretože má základ
v procesnom práve. Až na základe právoplatného rozhodnutia o priznaní náhrady trov
právneho zastúpenia možno hovoriť o hmotnoprávnom nároku a v súvislosti s tým
o pohľadávke. Až takáto pohľadávka má majetkovú hodnotu, a preto nie je opodstatnené ani
poukazovanie na právo vlastniť a pokojne užívať majetok.
Uvedenými zmenami došlo k zjednoteniu rozhodovania o uplatnenej náhrade trov
advokátov ustanovených za zástupcov z prostriedkov štátu a to bez ohľadu na to, či advokát
bol za zástupcu ustanovený súdom podľa § 30 O.s.p. alebo určený Centrom právnej pomoci
podľa zákona č. 327/2005 Z. z.
Až na základe § 24e zákona č. 327/2005 Z. z., účinného od 1.1.2013 sa rozšírila
právomoc centra rozhodovať o nárokoch na trovy konania a trovy právneho zastúpenia
advokátov vzniknutých pred 01.01.2010 v zmysle druhej hlavy, druhej časti vyhlášky.
Z § 24e ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. je zrejmé, že centrum môže rozhodovať o náhrade
trov právneho zastúpenia advokáta podľa druhej hlavy, druhej časti vyhlášky č. 655/2004
Z. z. za splnenia zákonom stanovených podmienok a to, ak: 1. účastníkovi konania vznikol
nárok na náhradu trov konania a 2. súd nerozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia
advokáta ustanoveného súdom do 31.12.2009, 3. advokáta odkázal na centrum 4. alebo
nerozhodoval o tom vôbec napriek tomu, že advokát si riadne a včas uplatnil nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia v predmetnom konaní pred súdom. Ustanovenie § 137
O.s.p. obsahuje demonštratívny výpočet jednotlivých trov konania. Náhrada trov konania je
širší pojem ako náhrada trov právneho zastúpenia. Nárok na náhradu trov konania vzniká
účastníkovi občianskeho súdneho konania, ak bol vo veci úspešný a to na základe
právoplatného rozhodnutia súdu o trovách konania. Uvedené ustanovenie preto nemožno
aplikovať na prípady, keď súd oprávnenej osobe nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Teda len kumulatívnym splnením vyššie uvedených podmienok je centrum oprávnené
rozhodovať o náhrade trov právneho zastúpenia súdom ustanoveného advokáta podľa
druhej hlavy, druhej Časti vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Vyššie uvedené len potvrdzuje, že
centrum je oprávnené a povinné pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia
advokáta postupovať (okrem výnimky zavedenej až od 1.1.2013, uvedenej v § 24e), len
podľa tretej hlavy, druhej časti vyhlášky.“
21. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd v prvom rade konštatuje, že
rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania považuje za integrálnu súčasť civilného
procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania v zásade ide
vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania
meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie
všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo
ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť
do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu
sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť
ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto
konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08,
II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016).
22. K námietkam sťažovateľa spochybňujúcim záver najvyššieho súdu
o procesnoprávnom charaktere uplatnenia trov právneho zastúpenia ústavný súd už
v obdobnej veci (IV. ÚS 273/2018) konštatoval, že argumentácia všeobecných súdov
o procesnoprávnej povahe nároku na náhradu trov právneho zastúpenia je ústavne
konformná. Ústavný súd nezistil dôvody, pre ktoré by sa mal od týchto záverov odkláňať.
V zásade totožný záver ako v konaní sp. zn. IV. ÚS 273/2018 zaujal ústavný súd aj v inej
veci sťažovateľky vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 361/2018.
23. Ústavný súd v preskúmavanej veci nepovažuje za arbitrárnu alebo svojvoľnú
argumentáciu najvyššieho súdu, ktorý s ohľadom na ústavne akceptovateľnú argumentáciu
o procesnoprávnej povahe nároku na náhradu trov právneho zastúpenia poukázal
na základnú zásadu teórie práva, ktorá rieši otázku časovej pôsobnosti noriem procesného
práva tak, že sa v zásade aplikuje procesnoprávna norma účinná v čase rozhodovania.
Rovnako tak ústavný súd považuje za akceptovateľný aj záver najvyššieho súdu, že pokiaľ
nová právna úprava nepôsobí do minulosti, ale smeruje do budúcnosti, nejde o pravú spätnú
účinnosť. V tejto súvislosti ústavný súd vo vzťahu k obsahovo totožnej námietke
sťažovateľky uplatnenej v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 361/2018 z podstatného
obsahu uznesenia sp. zn. I. ÚS 361/2018 z 10. októbra 2018 považuje za dôležité poukázať
na záver, podľa ktorého v prípade „právnej úpravy odmeny advokáta zastupujúceho ex offo
však treba mať na pamäti umocnený verejný záujem, ktorý spočíva v povinnosti poskytovať
pomoc v právnych záležitostiach ex offo ako súčasť základných profesijných povinností
advokáta vykonávajúceho advokátsku činnosť. Znížená odmena, ku ktorej došlo v dôsledku
predmetnej zmeny právnej úpravy, je kompenzovaná zákonom priznanými privilégiami
advokátov oproti iným profesijným skupinám, ako napríklad zákonná povinnosť zastúpenia
v určitých druhoch súdnych konaní.“. Ústavný súd svoj záver opiera aj o obsah rozsudku
Komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 18. októbra 2011 vo veci Graziani-Weiss proti
Rakúsku, sťažnosť č. 31950/06, pričom v obdobných súvislostiach je možné poukázať aj
na skorší rozsudok z 23. novembra 1983 vo veci Van der Mussele proti Belgicku, sťažnosť
č. 8919/80.
24. Ústavný súd v závere konštatuje, že najvyšší súd reagoval na argumentáciu
sťažovateľky ústavne akceptovateľným spôsobom, z napádaného rozsudku je zrejmé,
na základe akých právnych predpisov rozhodol a akými úvahami sa spravoval, pričom
aplikácia právnej úpravy nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Nesúhlas sťažovateľky
s rozsudkom najvyššieho súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd nezistil také ústavnoprávne vady rozsudku
najvyššieho súdu, ktoré by odôvodňovali zásah do namietaného uznesenia v súlade s jeho
právomocami, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
25. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy,
resp. práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu videla sťažovateľka iba
v záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva
vlastniť majetok garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu.
26. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2019