Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 39/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter

Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, Rázusova 1, Košice, zastúpenej advokátkou

Mgr. Tatianou Frištikovou, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. júla 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman

spoločnosť s ručením obmedzeným o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. septembra 2017 doručená sťažnosť spoločnosti ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA

JUDr. Peter Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku

podľa čl. Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. júla 2017 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho

súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola uznesením Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -271 z 29. mája 2008 v spojení

s opravným uznesením č. k. -280 z 9. júna 2008 ustanovená ako právna

zástupkyňa ex offo. Po skončení zastupovania si uplatnila odmenu ustanoveného advokáta

vo výške 1783,96 € za vykonanie 16 úkonov právnej služby podľa druhej časti druhej hlavy

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) podľa počtu vykonaných úkonov právnej služby v súlade s právnou

úpravou účinnou v čase ustanovenia sťažovateľky. Okresný súd z dôvodu zmeny právnej

úpravy na základe , ktorým sa mení a dopĺňa

o odmene sťažovateľky nerozhodol a odkázal ju na uplatnenie

nároku proti Centru právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava (ďalej len „centrum“).

3. Centrum o nároku sťažovateľky na odmenu rozhodlo tak, že jej priznalo odmenu

v sume 388,79 € pozostávajúcu z paušálnej odmeny bez ohľadu na počet vykonaných

úkonov právnej služby podľa tretej hlavy druhej časti (§ 14a ‒§ 14c) vyhlášky.

4. Sťažovateľka sa proti rozhodnutiu centra bránila žalobou o preskúmanie

zákonnosti postupu a rozhodnutia centra podanou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“). Rozsudkom krajského súdu č. k. -115 zo 7. apríla 2016 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“) bolo žalobou napadnuté rozhodnutie centra zrušené a vec

bola vrátená centru na ďalšie konanie.

5. Proti rozsudku krajského súdu podalo odvolanie centrum. O odvolaní rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu

sťažovateľky zamietol.

6. Sťažovateľka sa domnieva, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej

označených základných práv a slobôd, „... pretože najvyšší súd vo svojom rozhodnutí

vychádzal z ústavne neprípustnej aplikácie ust. § 14a nasl. vyhlášky, ktoré sa na nárok

sťažovateľa na odmenu za zastupovanie nevzťahovali, a naopak vo veci nároku sťažovateľa

neaplikoval správne právne normy – ust. § 9 - 14 vyhlášky v znení účinnom v čase

vykonania jednotlivých úkonov právnej služby, v dôsledku čoho došlo zároveň k porušeniu

zákazu neprípustnej retroaktivity“.

7. Sťažovateľka poukázala na to, že bola „ako advokát ex offo ustanovená

rozhodnutím súdu na základe ust. podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2009

a nie rozhodnutím Centra právnej pomoci“. V tejto súvislosti argumentovala, že «právna

úprava účinná do 31.12.2009 dôsledne rozlišovala prípady ustanovenia advokáta súdom

podľa a určenia advokáta Centrom právnej pomoci podľa

Z. z., pričom v prípade ustanovenia advokáta súdom mu vznikol nárok na odmenu podľa § 9

- 14 vyhlášky v závislosti od počtu vykonaných úkonov právnej služby a v prípade

ustanovenia advokáta Centrom právnej pomoci vznikol mu nárok na paušálnu odmenu

podľa § 14a a nasl. vyhlášky (viď napr. rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa

28.2.2010).

Na základe s účinnosťou od 1.1.2010 došlo k novelizácii

ust. tak, že znelo „ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca alebo

ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, pri náhrade trov sa

postupuje podľa osobitného predpisu. 15) pričom odkaz č. 15 odkazoval už nie na vyhlášku

ako celok, ale iba na jej časť, a to a nasl. vyhlášky. vo vzťahu

k zmene ust. neobsahuje prechodné ustanovenie.

Táto zmena právnej úpravy na základe s účinnosťou

od 1.1.2010 nemôže mať vplyv na výšku nároku sťažovateľa na odmenu za úkony právnej

služby, vykonaných do 31.12.2009, nakoľko touto novelou došlo len k zmene orgánu

oprávneného rozhodovať o tomto nároku a procesného postupu pri rozhodovaní, nie však

k zmene obsahu hmotnoprávneho práva advokáta ako súdom ustanoveného právneho

zástupcu podľa predpisov účinných do 31.12.2009 na zaplatenie jeho odmeny.

Zmena ust. nemôže odôvodňovať priznanie trov právneho

zastúpenia spätne podľa § 14a a nasl. vyhlášky aj z toho dôvodu, že s ohľadom na to, že

Centrum právnej pomoci nikdy nerozhodovalo podľa ,

nemôže byť odkaz normy na ust. nasl. vo veci

rozhodujúci.».

8. Podľa názoru sťažovateľky prekážkou rozhodnutia o jej nároku na odmenu

podľa – vyhlášky nie je ani ustanovenie

o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom

podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

v znení neskorších predpisov, na ktoré poukázal najvyšší súd, keďže sťažovateľka nebola

určená za právneho zástupcu osobe, ktorej nárok na poskytnutie právnej pomoci priznalo

centrum, ale bola ustanovená súdom.

9. Sťažovateľka tiež namietala záver najvyššieho súdu o tom, že právo advokáta

na zaplatenie odmeny má procesnoprávnu povahu obdobne ako nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia. V tejto súvislosti uviedla: «Záver najvyššieho súdu o tom, že

„až na základe právoplatného rozhodnutia o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia

možno hovoriť o hmotnoprávnom nároku a v súvislosti s tým o pohľadávke“, nemôže

vo vzťahu k nároku ustanoveného advokáta na odmenu voči štátu obstáť, nakoľko takýto

záver by znamenal v podstate právnu nevymáhateľnosť nároku advokáta na odmenu voči

štátu, keďže nárok advokáta na odmenu voči štátu za zastupovanie, teda za poskytnuté

právne služby v prospech klienta by bez vydania podľa záverov najvyššieho súdu

konštitutívneho rozhodnutia orgánu štátu de facto neexistoval a advokát by bol vystavený

svojvôli štátu, ako a či vôbec o jeho nároku na odmenu rozhodne, čo však v právnom štáte

nie je akceptovateľné. Rozhodnutie o povinnosti štátu zaplatiť odmenu ustanovenému

advokátovi preto nemôže mať konštitutívne účinky vo vzťahu k vzniku nároku advokáta

na odmenu, ale má význam len ako exekučný titul pre prípad potreby núteného vymáhania

tohto nároku...»

10. V ďalšej časti odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka spochybnila záver

najvyššieho súdu o tom, že v prípade absencie intertemporálnych ustanovení „je potrebné

vychádzať zo základných zásad teórie práva, podľa ktorých v procesnom práve sa aplikuje

procesnoprávna norma účinná v čase rozhodovania“, keďže tento záver je akceptovateľný

len vo vzťahu k normám procesného práva. V tejto súvislosti považuje sťažovateľka

za významné, že vyhláška je „hmotnoprávnym predpisom, pretože bola vydaná na základe

predpisu hmotného práva so silou zákona (zákon o advokácii) a nie na základe

“.

11. Sťažovateľka v tejto súvislosti tiež namieta porušenie zákazu retroaktivity,

k čomu uviedla:

„Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti nepravej retroaktivity, je potrebné brať

tiež do úvahy aj to, či v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci dôjde prijatím novej

právnej úpravy k výraznému zhoršeniu doterajšej právnej pozície dotknutých osôb (či už

fyzických, alebo právnických), pretože v takomto prípade je nová právna úprava minimálne

v napätí s princípom ochrany legitímnych očakávaní, keďže bez adekvátneho verejného

záujmu nesmie byť do budúcna arbitrárne zhoršená právna pozícia jednotlivca (napr.

, alebo ). Pri retroaktívnom pôsobení nových

právnych noriem preto musí byť vždy zohľadnené, či nezasahujú neprípustným spôsobom

do ochrany legálne nadobudnutých práv (napr. ) ako aj to, či nedošlo k náhlej

zmene pravidiel, ktorá zakladá nepredvídateľnosť správania sa orgánov verejnej moci

().

Pokiaľ neskoršia právna úprava priznáva advokátovi paušálnu odmenu iba vo výške

podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky, hoci právna úprava platná v čase vzniku nároku

advokáta na odmenu mu priznávala odmenu vo výške podľa všeobecných ustanovení

za jednotlivé vykonané úkony právnej služby, je nepochybné, že zmenou právnej úpravy

a retroaktívnym pôsobením novej právnej úpravy dochádza k zhoršeniu právneho

postavenia nositeľa nároku ako aj k zásahu do už legálne nadobudnutých práv oprávnenej

osoby.“

12. V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla rozhodnúť týmto nálezom:

„I. Základné právo sťažovateľa ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter

Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a spravodlivý proces podľa a právo podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 12.7.2017, porušené boli.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa

12.7.2017 zrušuje a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej.

17. Podľa č. 20 ods. 1 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

18. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že keďže bola ustanovená

ako právny zástupca ex offo rozhodnutím súdu podľa právnej úpravy platnej a účinnej

do 31. decembra 2009, mala jej byť priznaná odmena za právne služby vo výške uplatnenej

podľa právnych predpisov, ktoré sa na vec vzťahovali v čase vzniku nároku na odmenu,

teda podľa § 9 – § 14 vyhlášky, a to bez ohľadu na to, že došlo k zmene orgánu

oprávneného o nároku sťažovateľa rozhodovať, pričom ani legislatívna zmena nemôže mať

za následok zmenu obsahu práva advokáta na zaplatenie odmeny. Najvyšší súd sa

s uvedenými námietkami sťažovateľky nevysporiadal ústavne súladným spôsobom.

19. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (). V zmysle a dohovoru má

účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd

jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Ústavný súd tak pristúpil k prieskumu, či výklad všeobecných súdov nebol natoľko

svojvoľný, že by to mohlo znamenať zásah do základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

20. Najvyšší súd zhrnul dôvody, pre ktoré zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa

a žalobu sťažovateľky zamietol, takto:

«Právna úprava účinná do 31.12.2009 rozlišovala prípady ustanovenia advokáta

súdom a určenie advokáta centrom za súčasnej existencie tzv. „dvojkoľajnosti“ aj v procese

priznávania trov právneho zastúpenia účastníka konania alebo oprávnenej osoby. Ak bol

advokát za právneho zástupcu účastníka konania ustanovený rozhodnutím súdu a súd

o odmene advokáta rozhodoval do 31.12.2009, súd pri stanovení výšky odmeny advokáta

postupoval podľa v znení účinnom do 31.12.2009, ktoré pri určovaní

výšky odmeny odkazovalo na celú vyhlášku č. , teda bez odkazu na nejaké jej

konkrétne ustanovenia.

, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

účinným od 01.01.2010, došlo okrem iného aj k novelizácii ustanovenia

Táto novela priniesla významný posun v procese odmeňovania advokátov poskytujúcich

bezplatnú právnu pomoc osobám v materiálnej núdzi. Súdy stratili právomoc rozhodovať

o odmene advokáta ustanoveného súdom a táto právomoc prešla na Centrum právnej

pomoci, ktoré o odmene rozhoduje postupom podľa a podľa

tretej hlavy druhej časti vyhlášky č. Odvolací súd sa preto nestotožnil

so záverom súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že vzhľadom na absenciu

intertemporálnych ustanovení k zmenám v právnej úprave Občianskeho súdneho

poriadku účinných od 01.01.2010 (, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov) je potrebné vychádzať zo základných zásad teórie práva,

podľa ktorých v procesnom práve sa aplikuje procesnoprávna norma účinná v čase

rozhodovania. Táto zásada je zakotvená aj v , podľa ktorého, ak nie je ďalej

ustanovené inak, platí tento zákon i pre konanie začaté pred jeho účinnosťou. Právne

účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú zachované.

Obdobnú úpravu aplikácie právneho predpisu obsahujú aj prechodné ustanovenia zákona

č.

K námietke žalobcu ohľadne neprípustnosti retroaktivity právnych noriem Najvyšší

súd Slovenskej republiky uvádza, že nie každá retroaktivita je nezlučiteľná s princípmi,

na ktorých je budovaný právny štát, pričom právny výklad pravej a nepravej retroaktivity je

okrem iného obsiahnutý aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 01.03.2016, na ktorý v tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky

poukazuje...

V zmysle je pre rozhodovanie žalovaného

rozhodujúce, či súd oprávnenej osobe, zastúpenej ustanoveným advokátom, priznal náhradu

trov konania. V prípade, ak tejto osobe náhrada trov právneho zastúpenia nebola priznaná,

advokátovi (pri splnení podmienok uvedených v citovanom ustanovení) prizná centrum

odmenu za právne zastupovanie podľa a vyhlášky č.

Ako už Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, novelou Občianskeho súdneho

poriadku účinnou od 01.01.2010 súdy stratili právomoc rozhodovať o odmene advokáta

ustanoveného súdom a táto právomoc prešla na Centrum právnej pomoci, ktoré o odmene

rozhoduje postupom podľa a podľa tretej hlavy druhej časti

vyhlášky č. , na základe ktorej sa ustanovenému advokátovi za zastupovanie

osoby v materiálnej núdzi priznáva paušálna odmena za konanie ako celok a nie

odmena za jednotlivé úkony právnej služby podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky

č. Tento výklad zodpovedá odkazu k ust. v znení účinnom

od 01.01.2010, ktorý poukazuje na aplikáciu až 14e vyhl. č.

Od 01.01.2010 teda došlo k zmene orgánu, ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať

o uplatnených nárokoch na trovy právneho zastúpenia ustanovených alebo určených

advokátov, ako aj k zmene mechanizmu rozhodovania o uplatnených nárokoch vo vzťahu

k určeniu výšky odmeny. Žalobcovi bola odmena za zastupovanie priznaná v súlade s touto

právnou úpravou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s tvrdením, podľa ktorého právny

vzťah uplatnenia trov právneho zastúpenia má hmotnoprávnu povahu. Nárok na náhradu

trov právneho zastúpenia a jeho uplatnenie je nárokom procesným, pretože má základ

v procesnom práve. Až na základe právoplatného rozhodnutia o priznaní náhrady trov

právneho zastúpenia možno hovoriť o hmotnoprávnom nároku a v súvislosti s tým

o pohľadávke. Až takáto pohľadávka má majetkovú hodnotu, a preto nie je opodstatnené ani

poukazovanie na právo vlastniť a pokojne užívať majetok.

Uvedenými zmenami došlo k zjednoteniu rozhodovania o uplatnenej náhrade trov

advokátov ustanovených za zástupcov z prostriedkov štátu a to bez ohľadu na to, či advokát

bol za zástupcu ustanovený súdom podľa alebo určený Centrom právnej pomoci

podľa

Až na základe , účinného od 1.1.2013 sa rozšírila

právomoc centra rozhodovať o nárokoch na trovy konania a trovy právneho zastúpenia

advokátov vzniknutých pred 01.01.2010 v zmysle druhej hlavy, druhej časti vyhlášky.

Z je zrejmé, že centrum môže rozhodovať o náhrade

trov právneho zastúpenia advokáta podľa druhej hlavy, druhej časti vyhlášky č. 655/2004

Z. z. za splnenia zákonom stanovených podmienok a to, ak: 1. účastníkovi konania vznikol

nárok na náhradu trov konania a 2. súd nerozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia

advokáta ustanoveného súdom do 31.12.2009, 3. advokáta odkázal na centrum 4. alebo

nerozhodoval o tom vôbec napriek tomu, že advokát si riadne a včas uplatnil nárok

na náhradu trov právneho zastúpenia v predmetnom konaní pred súdom. Ustanovenie § 137

obsahuje demonštratívny výpočet jednotlivých trov konania. Náhrada trov konania je

širší pojem ako náhrada trov právneho zastúpenia. Nárok na náhradu trov konania vzniká

účastníkovi občianskeho súdneho konania, ak bol vo veci úspešný a to na základe

právoplatného rozhodnutia súdu o trovách konania. Uvedené ustanovenie preto nemožno

aplikovať na prípady, keď súd oprávnenej osobe nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Teda len kumulatívnym splnením vyššie uvedených podmienok je centrum oprávnené

rozhodovať o náhrade trov právneho zastúpenia súdom ustanoveného advokáta podľa

druhej hlavy, druhej Časti vyhlášky č. Vyššie uvedené len potvrdzuje, že

centrum je oprávnené a povinné pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia

advokáta postupovať (okrem výnimky zavedenej až od 1.1.2013, uvedenej v § 24e), len

podľa tretej hlavy, druhej časti vyhlášky.“

21. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd v prvom rade konštatuje, že

rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania považuje za integrálnu súčasť civilného

procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania v zásade ide

vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania

meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie

všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo

ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť

do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu

sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (m. m. , , , , ,

, , ).

22. K námietkam sťažovateľa spochybňujúcim záver najvyššieho súdu

o procesnoprávnom charaktere uplatnenia trov právneho zastúpenia ústavný súd už

v obdobnej veci () konštatoval, že argumentácia všeobecných súdov

o procesnoprávnej povahe nároku na náhradu trov právneho zastúpenia je ústavne

konformná. Ústavný súd nezistil dôvody, pre ktoré by sa mal od týchto záverov odkláňať.

V zásade totožný záver ako v konaní sp. zn. zaujal ústavný súd aj v inej

veci sťažovateľky vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. .

23. Ústavný súd v preskúmavanej veci nepovažuje za arbitrárnu alebo svojvoľnú

argumentáciu najvyššieho súdu, ktorý s ohľadom na ústavne akceptovateľnú argumentáciu

o procesnoprávnej povahe nároku na náhradu trov právneho zastúpenia poukázal

na základnú zásadu teórie práva, ktorá rieši otázku časovej pôsobnosti noriem procesného

práva tak, že sa v zásade aplikuje procesnoprávna norma účinná v čase rozhodovania.

Rovnako tak ústavný súd považuje za akceptovateľný aj záver najvyššieho súdu, že pokiaľ

nová právna úprava nepôsobí do minulosti, ale smeruje do budúcnosti, nejde o pravú spätnú

účinnosť. V tejto súvislosti ústavný súd vo vzťahu k obsahovo totožnej námietke

sťažovateľky uplatnenej v konaní vedenom pod sp. zn. z podstatného

obsahu uznesenia sp. zn. z 10. októbra 2018 považuje za dôležité poukázať

na záver, podľa ktorého v prípade „právnej úpravy odmeny advokáta zastupujúceho ex offo

však treba mať na pamäti umocnený verejný záujem, ktorý spočíva v povinnosti poskytovať

pomoc v právnych záležitostiach ex offo ako súčasť základných profesijných povinností

advokáta vykonávajúceho advokátsku činnosť. Znížená odmena, ku ktorej došlo v dôsledku

predmetnej zmeny právnej úpravy, je kompenzovaná zákonom priznanými privilégiami

advokátov oproti iným profesijným skupinám, ako napríklad zákonná povinnosť zastúpenia

v určitých druhoch súdnych konaní.“. Ústavný súd svoj záver opiera aj o obsah rozsudku

Komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 18. októbra 2011 vo veci Graziani-Weiss proti

Rakúsku, sťažnosť č. 31950/06, pričom v obdobných súvislostiach je možné poukázať aj

na skorší rozsudok z 23. novembra 1983 vo veci Van der Mussele proti Belgicku, sťažnosť

č. 8919/80.

24. Ústavný súd v závere konštatuje, že najvyšší súd reagoval na argumentáciu

sťažovateľky ústavne akceptovateľným spôsobom, z napádaného rozsudku je zrejmé,

na základe akých právnych predpisov rozhodol a akými úvahami sa spravoval, pričom

aplikácia právnej úpravy nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Nesúhlas sťažovateľky

s rozsudkom najvyššieho súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd nezistil také ústavnoprávne vady rozsudku

najvyššieho súdu, ktoré by odôvodňovali zásah do namietaného uznesenia v súlade s jeho

právomocami, a preto podľa sťažnosť odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

25. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa ,

resp. práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu videla sťažovateľka iba

v záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva

vlastniť majetok garantovaného , resp. dodatkového protokolu.

26. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2019