Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 356/2018
PDF · 183.89 KB
No categories available
I. ÚS 356/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej AK NOVIKMEC s. r. o., Rázusova 125, Vranov nad Topľou, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marián Novikmec, vo veci namietaného porušenia
základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na slobodu podnikania podľa čl. 16 Charty
základných práv Európskej únie, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č. k. 6 Co 181/2017-210 z 30. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti od m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. septembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej
len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na slobodu podnikania podľa čl. 16 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 181/2017-210 z 30. mája 2018
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom
z 30. mája 2018 potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k.
17 C 345/2015-123 z 24. mája 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bola
zamietnutá žaloba sťažovateľky. Sťažovateľka sa žalobou domáhala voči žalovanej
zaplatenia sumy 340 € s príslušenstvom z titulu paušálnej ročnej odmeny za služby za
obdobie od 27. júla 2014 do 27. júla 2015 na základe zmluvy o poskytovaní služieb
č. 196/2012 uzavretej 24. júla 2012 medzi sťažovateľkou a žalovanou, predmetom ktorej
bol záväzok sťažovateľky poskytnúť žalovanej ako záujemkyni služby spojené
s vykonávaním zamestnania formou samostatne zárobkovej činnosti ako opatrovateľka,
prípadne pomocné práce v domácnosti v zahraničí.
3. Krajský súd v napadnutom rozsudku zhrnul dôvody rozsudku okresného súdu, keď
uviedol:
„9. V danom prípade žalobca vyvodzoval opodstatnenosť žalobou uplatneného
nároku z uzavretej Zmluvy o poskytnutí služieb pre záujemcu spojených s vykonávaním
zamestnania žalovanej v zahraničí za odplatu a to za obdobie od 22.07.2014 do 22.07.2015.
V konaní bolo nesporné, že žalobca je právnická osoba, ktorá má v predmete podnikania
okrem iných aj sprostredkovanie zamestnania za úhradu. Žalovaná v pozícii záujemcu
uzavrela dňa 24.07.2012 so žalobcom v pozícii sprostredkovateľa Dohodu
o sprostredkovaní zamestnania za úhradu č. 120823 a zároveň v ten istý deň spornú Zmluvu
o poskytnutí služieb č. 196/2012…
10. Medzí stranami sporu bolo tiež nesporné, že žalovaná po uzavretí Dohody
o sprostredkovaní zamestnania za úhradu dňa 24.07.2012 začala pracovať u klienta
sprostredkovaného žalobcom... a za sprostredkovanie zamestnania žalovaná zaplatila
úhradu dohodnutej výške. Existencia dvoch popri sebe uzavretých zmlúv, keď ukončenie
jednej z nich (platne uzavretej) skončilo splnením záväzku sprostredkovať zamestnanie
záujemcovi, t.j. podpisom zmluvy záujemcu so zahraničným zamestnávateľom, nebolo
žalobcom logicky zdôvodnené. Rovnako nebolo sporné, že žalovaná v skutočnosti v rodine
odpracovala ako opatrovateľka v období od 22.07.2014 do 04.08.2014
(14 dní), a to počas trvania spornej zmluvy, pričom sprostredkovanie zamestnania bolo
realizované bez relevantnej písomnej zmluvy s novým zahraničným zamestnávateľom
(klientom). Podľa názoru okresného súdu dohoda medzi stranami sporu (e-mail
komunikácia zo dňa 18.07.2014), v ktorej je identifikovaný zamestnávateľ - názvom
, s uvedením odmeny 1.080,00 Eur
a dĺžkou trvania zamestnania žalovanej 14 dní, nástup 22.07.2014 a tieto podmienky
žalovaná akceptovala, je Dohodou o sprostredkovaní zamestnania za úhradu podľa § 25
ods. 4 zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.05.2013.
11. Ustanovenie § 25 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. (účinného od 01.05.2013)
ustanovuje možnosť vyberať poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania
za úhradu len od právnickej osoby alebo fyzickej osoby, pre ktorú sprostredkúva
zamestnanca. Dojednaná zmluvná úprava odmeny v čl. IV Zmluvy o poskytnutí služieb
č. 196/2012, od ktorej žalobca odvodzuje uplatnený nárok a za poskytnuté služby
potrebných pre vykonávanie práce záujemcom a spojené so zamestnaním žalovanej sa
prieči právnej úprave § 25 ods. 3 a 4 zákona č. 5/2004 účinnej od 01.05.2013...
... zmluvné ustanovenie článku IV. Zmluvy o poskytovaní služieb medzi stranami
sporu, ktoré upravovalo nárok poskytovateľa služby súvisiace so sprostredkovaním
zamestnania na zaplatenie odmeny vo výške 300,00 eur s DPH za jeden rok poskytovania
služieb, pričom uplynutím dohodnutej doby k tomuto dňu vzniká opätovne nárok
poskytovateľa na odplatu za poskytovanie služieb na nové obdobie, vyhodnotil okresný súd
ako absolútne neplatné a v rozpore so záväznou zákonnou úpravou. Takáto dojednaná
zmluvná úprava súčinnosťou od 01.05.2013 je v rozpore so zákonnou úpravou a umožňuje
žalobcovi ako sprostredkovateľovi dosahovať na úkor žalovanej od 01.05.2013 nezákonný
majetkový prospech.
14. Na základe vyššie uvedených skutkových zistení a úvah prvoinštančný súd dospel
k záveru, že na základe zmluvného dojednania s účinnosťou od 01.05.2013 nie je možné
priznať žalobcovi proti žalovanej žiadne plnenie za služby súvisiace so sprostredkovaním
zahraničného zamestnávateľa, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol...“
4. K odvolacej argumentácii sťažovateľky krajský súd uviedol:
„... okresný súd postupoval správne, keď pri svojom rozhodnutí prihliadol na novelu
zákona č. 5/2004 Z. z. o službách v zamestnanosti vykonanú zákonom č. 96/2013 Z. Z.,
účinnú od 01.05.2013, v zmysle ktorej bolo z predmetného zákona vypustené ust. § 25
ods. 4… Okresný súd teda v súlade s princípmi nepravej retroaktivity vyhodnotil obsah
právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. Na základe toho správne ustálil, že nárok
žalobcu uplatneného žalobou voči žalovanej nie je dôvodný. …
45. Pokiaľ odvolateľ poukázal na odlišné rozhodnutia súdov SR v identickej situácii,
odvolací súd primáme poukazuje na ust. § 193 CSP, z ktorého vyplýva, akými
rozhodnutiami je súd viazaný. Je zrejmé, že označené rozhodnutia takými nie sú. Okrem
toho netreba opomínať fakt, že pri rozhodovaní akejkoľvek sporovej veci súd prihliada na
individuálne okolnosti prípadu, tak ako tomu bolo aj v prejednávanej veci.
46. Je zrejmé, že žalovaná nie je aktuálne pasívne vecne legitimovaná na zaplatenie
žalovanej istiny v prospech žalobcu. Na uvedenom závere odvolacieho súdu nič nemení ani
fakt, či žalovaná v právnom vzťahu so žalobcom vystupuje v pozícii fyzickej osoby,
spotrebiteľa alebo podnikateľa. Konkrétny právny vzťah je upravený špeciálnou právnou
úpravou, a to práve zákonom č. 5/2004 Z. z., z ktorého súd prvej inštancie správne
vychádzal. Uvedený právny predpis má preto prednosť pred všeobecnou právnou úpravou.
47. Hoci v zmluve uzavretej medzi stranami sporu dňa 24.07.2012 je uvedené, že
zmluva je uzavretá v zmysle § 642 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom Obchodný
zákonník upravuje ako osobitný zmluvný typ aj zmluvu o sprostredkovaní, predmetom
uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou je sprostredkovanie kontaktu medzi
záujemcom (žalovanou) a klientom, aby mal záujemca príležitosť uzavrieť s klientom
dohodu o poskytovaní služieb, a to za úhradu (províziu). Sprostredkovanie zamestnania za
úhradu je regulované osobitným zákonom č. 5/2004 Z. z. o službách v zamestnanosti. Tento
zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, t j. pri sprostredkovaní
zamestnania za úhradu, bez ohľadu na povahu účastníkov právneho vzťahu, je nutné
aplikovať tento osobitný zákon, ktorý upravuje konkrétne podmienky sprostredkovania
zamestnania za úhradu v § 25. S poukazom na zmenu právnej úpravy účinnú od 01.05.2013
žalobca už nie je oprávnený od žalovanej vymáhať nárok uplatnený žalobou, a to aj keď bol
predmetom dojednania vyššie uvedenej zmluvy...“
5. Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta
nesprávne právne závery krajského súdu v napadnutom rozsudku č. k. 6 Co 181/2017-210
z 30. mája 2018 (ktorý rozsudok chybne označuje v petite sťažnosti nesprávnym dátumom
ako rozsudok z 30. mája 2017) a ústavnému súdu navrhuje, aby o jej sťažnosti rozhodol
týmto nálezom:
„Základné právo obchodnej spoločnosti podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručené čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo na slobodu podnikania zaručené v čl. 16 Charty základných práv Európskej
únie, základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.
mája 2017, č. k. 6Co/181/2017-210 porušené boli...
Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. mája 2017, č. k. 6Co/181/2017-210
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie...
Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 900,- EUR, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu...
Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 85,85- Eur na účet jeho právneho zástupcu AK NOVIKMEC s.r.o. do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
11. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
12. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva.
13. Vzhľadom na hodnotu sporu (340 € s príslušenstvom), v ktorom krajský súd
rozhodol napadnutým rozsudkom, ide o prípad posudzovaný pred ústavným súdom ako
tzv. bagateľná vec, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom
prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti z hľadiska doterajšej judikatúry
ústavného súdu (porovnaj najmä IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014,
II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015). Ústavný súd už viackrát vyslovil právny názor, podľa
ktorého, ak platná a účinná právna úprava vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí
vydaných druhostupňovými súdmi v rámci všeobecného súdnictva v dovolacom konaní,
bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny
ústavného súdnictva. Preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti
rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje
ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť
signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom
rozsahu, intenzite (m. m. IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011,
14. Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu
celkom zjavne nejde.
15. Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu v intenciách svojej už označenej judikatúry a konštatuje, že
sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky polemizujúcu s právnym posúdením veci krajským
súdom nevyhodnotil ako signalizujúcu, že by v danom prípade mohlo dôjsť k zásahu do
základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu.
16. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha
ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej
judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. Ústavný súd v závere zdôrazňuje, že jeho judikatúra v otázke posudzovania
náležitostí sťažnosti sa postupne sprísňuje. Preto vzhľadom na formuláciu petitu sťažnosti
sťažovateľky, zastúpenej kvalifikovaným advokátom (v petite sťažnosti je nesprávne
označený dátum rozsudku krajského súdu), by bol v danom prípade naplnený aj dôvod na
odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie predpísaných náležitostí. Ústavný súd napriek tomu
tento nedostatok v danej veci vyhodnotil len ako zrejmú chybu v písaní a vecne posúdil
sťažnosť z hľadiska možnosti porušenia práv sťažovateľky.
18. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2018