Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-181-2017.pdf
PDF · 155.47 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/181/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: TMT partners, s.r.o., so sídlom Levočská 1, 080 01 Prešov, IČO: 36 782 459, zastúpeného spoločnosťou AK NOVIKMEC, s.r.o., so sídlom Rázusova 125, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 36 868 701, proti žalovanej: Q. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. M. XXXX/X, XXX XX D., zastúpená spoločnosťou: STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47 246 863, o zaplatenie sumy 340,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 17C/345/2015-123 zo dňa 24.05.2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17C/345/2015-123 zo dňa 24. 05. 2017 p o t v r d z u j e .
Žalovaná m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu o zaplatenie sumy 340,00 Eur s príslušenstvom zamietol (veta prvá výroku). Súčasne vyslovil, že žalovaná má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v celom rozsahu trov konania (veta druhá výroku). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobným návrhom domáhal zaplatenia sumy 340,00 Eur s 8,15 % úrokom z omeškania zo sumy 300,00 Eur od 26.08.2014 do zaplatenia a náhrady trov konania titulom neuhradenej vyúčtovanej odmeny. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 24.07.2012 strany uzavreli Zmluvu o poskytnutí služieb č. 196/2012, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu ako poskytovateľa poskytovať pre záujemcu (žalovanú) služby spojené s vykonávaním zamestnania záujemcom vo forme samostatnej zárobkovej činnosti ako opatrovateľ/opatrovateľka, prípadne vykonávanie pomocných prác v domácnosti a záväzok záujemcu za poskytovanie služieb zaplatiť odmenu. Jedná sa napr. o služby sprostredkovanie ďalšieho zahraničného zamestnávateľa a príprava zmluvy v nemeckom jazyku, zabezpečenie dopravy, zabezpečenie dokladov pre príslušné úrady v Rakúskej republike a komunikácia s úradmi a pod. a to podľa potreby záujemcu. V zmysle čl. IV. predmetnej zmluvy o poskytovaní služieb bola odmena v prospech žalobcu dohodnutá paušálne, a to vo výške 300,00 Eur s DPH počas obdobia jedného roka. Predmetná odmena bola žalovanej vyúčtovaná faktúrou č. 5140700334 zo dňa 27.07.2014, splatnou dňa 26.08.2014. Žalovaná uvedenú sumu v lehote splatnosti a ani na následnú výzvu žalobcu neuhradila. V dôsledku porušenia zmluvných podmienok týkajúcich sa odplaty a v súlade s čl. VI. ods. 2 Zmluvy o poskytnutí služieb žalobca so žalovanou ukončil zmluvnú spoluprácu dňa 29.10.2014. Celkový dlh, ktorý vznikol žalovanej z titulu neuhradenej paušálnej odmeny v zmysle zmluvy o poskytovaní služieb č. 196/2012 zo dňa 24.07.2012 predstavuje sumu 340,00 Eur pozostávajúcu zo sumy 300,00 Eur ako dlžnej sumy za neuhradenú odmenu a sumy 40,00 Eur ako paušálnej náhrady nákladov pri uplatňovaní pohľadávky.
3. Okresný súd Žilina vydal vo veci platobný rozkaz č. k. 17C 345/2015-21 zo dňa 13.10.2015, proti ktorému podala v zákonom stanovenej lehote žalovaná odpor s odôvodnením, čím nastali účinky podľa § 174 ods. 2 O.s.p. 4. Žalovaná v podanom odpore uviedla, že odmieta zaplatiť uvedenú odmenu za obdobie od 27.07.2014 do 27.07.2015 z dôvodu, že tento nárok žalobcovi nevznikol. V predmetnej zmluve sa žalobca zaviazal sprostredkovať žalovanej ďalšieho zamestnávateľa, avšak túto svoju povinnosť si nesplnil a od júna 2014 do septembra 2014 jej nebol schopný zabezpečiť ďalšieho zamestnávateľa. Žalovaná mu preto oznámila, že končí a od septembra 2014 si našla inú prácu. 5. Žalobca zotrval na svojej argumentácii v spore v zmysle z podanej žaloby. Uviedol, že z jeho strany došlo k plneniu zo zmluvy, a to zabezpečením novej rodiny, poslal tiež žalovanej SMS správu dňa 18.07.2014, ktorou bola adresátka informovaná o zabezpečení rodiny C., zdravotnom stave, a boli jej tiež poskytnuté informácie o odmene a dĺžke trvania turnusu, v samostatnom nástupe k rodine, ako aj odpoveď žalovanej, že bola oboznámená s týmito skutočnosťami. Na základe potvrdení a to magistrátu mesta Prinzersdorf zo dňa 22.07.2014 žalobca preukázal poskytnutie súčinnosti zahraničného zmluvného klienta ako vlastníka nehnuteľnosti prihlásiť žalovanú na prechodný pobyt. Z potvrdenia o legálnom pobyte vyplýva, že žalobca žalovanej preložil výkon živnosti na novú adresu do sprostredkovanej rodiny a túto skutočnosť oznámil príslušnému úradu. Ďalej žalobca uviedol, že zmluvou s rodinou C., ktorá bola žalovanej sprostredkovaná a v ktorej žalovaná aj pôsobila, disponuje len žalovaná. Žalobca si teda splnil povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy so žalovanou, komunikoval, ponúkol jej záskok a následne jej našiel aj novú rodinu. V súlade s čl. IV. Zmluvy žalobca vyúčtoval žalovanej odmenu za poskytnutie služieb za obdobie 27.07.2014 až 27.07.2015, na ktorú má na základe vyššie uvedeného právny nárok „poskytovateľ má nárok na odmenu v celej výške aj v prípade, ak vzájomný zmluvný vzťah so záujemcom bol ukončený pred uplynutím doby, za ktorú bola odplata uhradená“. V dôsledku porušenia zmluvných povinností zo strany žalovanej následne žalobca ukončil zmluvný vzťah a to dňa 03.11.2014. 6. Spornou ostala v konaní otázka, či žalobcovi ako sprostredkovateľovi zamestnania vznikol nárok na odplatu za služby sprostredkovania ďalšieho zahraničného zamestnávateľa na nové obdobie jedného roka od 22.07.2014 do 22.07.2015 dohodnutú v čl. IV. predmetnej Zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 24.07.2012 tak, ako vymedzoval žalobca v žalobe, že v zmysle zmluvných povinností zabezpečil nového klienta, vypracoval s novým klientom zmluvu, prihlásil žalovanú na prechodný pobyt na novej adrese a vybavil ostatné formality s touto zmenou súvisiace. 7. Po právnej stránke súd prvej inštancie posudzoval predmetný zmluvný vzťah v súlade s právnou úpravou účinnou v deň uzavretia Zmluvy dňa 24.07.2012 a v súlade s právnou úpravou účinnou v čase poskytnutia služby sprostredkovania ďalšieho zahraničného zamestnávateľa dňa 22.07.2014. 8. Okresný súd následne citoval ust. § 39 Občianskeho zákonníka, § 25 ods. 1, 3, 4 a 5 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 25 ods. 1, 3, a 4 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení účinnom od 01.05.2013 a konštatoval, že ustanovenie § 25 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) hovorí o „úhrade“ za sprostredkovanie zamestnania za úhradu, ktorej výšku dojednáva sprostredkovateľ s osobou, pre ktorú sprostredkúva zamestnanca. Preto, ak úhradu za sprostredkovanie zamestnania sprostredkovateľ dojednáva s potenciálnym zamestnávateľom, t.j. právnickou alebo fyzickou osobou, pre ktorú zamestnanca sprostredkúva, nemôže túto úhradu požadovať sprostredkovateľ od občana, ktorého ako zamestnanca sprostredkúva pre zamestnávateľa. Úhrada za sprostredkovanie zamestnania nie je otázkou vzájomného právneho vzťahu sprostredkovateľa a subjektu, pre ktorého sprostredkovateľ zamestnanca sprostredkúva, a teda úhradu za sprostredkovanie zamestnania tento subjekt aj znáša, pričom jej výška nie je zákonom limitovaná. Od záujemcu o zamestnanie môže sprostredkovateľ požadovať iba poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania, a to iba do sumy určenej vykonávacím právnym predpisom. V prípade, ak sprostredkovateľ sprostredkuje zamestnanie za úhradu v zahraničí, uzatvára s občanom písomnú dohodu, ktorej náležitosťou je podľa § 25 ods. 5 písm. f) citovaného zákona s účinnosťou k 30.04.2013 aj výška úhrady za sprostredkovanie zamestnania za úhradu podľa odseku 4. Zákonodarca na tomto mieste síce používa slovné spojenie „výška úhrady za sprostredkovanie zamestnania za úhradu“, no zároveň odkazuje na § 25 ods. 4, ktorý upravuje poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania. Súd konštatuje, že v zmysle uvedených záväzných právnych predpisov s účinnosťou k 30.04.2013 t.j. aj v čase uzavretia zmluvy mohol žalobca ako sprostredkovateľ dojednať poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania zaväzujúci žalovanú ako záujemcu, avšak len ako jednorazovú platbu, ktorú bol sprostredkovateľ oprávnený vybrať po prijatí záujemcu do sprostredkovaného zamestnania.
9. V danom prípade žalobca vyvodzoval opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku z uzavretej Zmluvy o poskytnutí služieb pre záujemcu spojených s vykonávaním zamestnania žalovanej v zahraničí za odplatu a to za obdobie od 22.07.2014 do 22.07.2015. V konaní bolo nesporné, že žalobca je právnická osoba, ktorá má v predmete podnikania okrem iných aj sprostredkovanie zamestnania za úhradu. Žalovaná v pozícii záujemcu uzavrela dňa 24.07.2012 so žalobcom v pozícii sprostredkovateľa Dohodu o sprostredkovaní zamestnania za úhradu č. 120823 a zároveň v ten istý deň spornú Zmluvu o poskytnutí služieb č. 196/2012. V obidvoch zmluvách je žalovaná identifikovaná ako fyzická osoba s dátumom narodenia bez pridelenia IČO a evidencie v registri. 10. Medzi stranami sporu bolo tiež nesporné, že žalovaná po uzavretí Dohody o sprostredkovaní zamestnania za úhradu dňa 24.07.2012 začala pracovať u klienta sprostredkovaného žalobcom (č.l. 94) a za sprostredkovanie zamestnania žalovaná zaplatila úhradu dohodnutej výške. Existencia dvoch popri sebe uzavretých zmlúv, keď ukončenie jednej z nich (platne uzavretej) skončilo splnením záväzku sprostredkovať zamestnanie záujemcovi, t.j. podpisom zmluvy záujemcu so zahraničným zamestnávateľom, nebolo žalobcom logicky zdôvodnené. Rovnako nebolo sporné, že žalovaná v skutočnosti v rodine C. odpracovala ako opatrovateľka v období od 22.07.2014 do 04.08.2014 (14 dní), a to počas trvania spornej zmluvy, pričom sprostredkovanie zamestnania bolo realizované bez relevantnej písomnej zmluvy s novým zahraničným zamestnávateľom (klientom). Podľa názoru okresného súdu dohoda medzi stranami sporu (e-mail komunikácia zo dňa 18.07.2014), v ktorej je identifikovaný zamestnávateľ - názvom C. Q. a S., adresou W., s uvedením odmeny 1.080,00 Eur a dĺžkou trvania zamestnania žalovanej 14 dní, nástup 22.07.2014 a tieto podmienky žalovaná akceptovala, je Dohodou o sprostredkovaní zamestnania za úhradu podľa § 25 ods. 4 zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.05.2013. 11. Ustanovenie § 25 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. (účinného od 01.05.2013) ustanovuje možnosť vyberať poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania za úhradu len od právnickej osoby alebo fyzickej osoby, pre ktorú sprostredkúva zamestnanca. Dojednaná zmluvná úprava odmeny v čl. IV Zmluvy o poskytnutí služieb č. 196/2012, od ktorej žalobca odvodzuje uplatnený nárok a za poskytnuté služby potrebných pre vykonávanie práce záujemcom a spojené so zamestnaním žalovanej sa prieči právnej úprave § 25 ods. 3 a 4 zákona č. 5/2004 účinnej od 01.05.2013. 12. Novelou vykonanou zákonom č. 96/2013 Z. z. k zákonu č. 5/2004 Z. z. účinnou od 01.05.2013 bolo z predmetného zákona vypustené ustanovenie § 25 ods. 4 (v znení sprostredkovateľ môže vyberať poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania do určenej sumy len od fyzickej osoby, ktorá nie je uchádzačom o zamestnanie ku dňu podania žiadosti o sprostredkovanie zamestnania za úhradu; tento poplatok sprostredkovateľ vyberá až po jej prijatí do sprostredkovaného zamestnania), čím sa zrušila možnosť vyberania poplatkov za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania od akejkoľvek fyzickej osoby a sprostredkovateľ zamestnania môže vyberať poplatok len od právnickej osoby alebo fyzickej osoby, pre ktorú sprostredkúva zamestnanca. K uvedenej zmene došlo v súlade s dohovorom MOP č. 181 z roku 1997 o súkromných agentúrach zamestnania a s poukazom na jeho čl. 7 ods. 1, podľa ktorého súkromné agentúry zamestnania pracovníkom neúčtujú priamo alebo nepriamo, vcelku alebo sčasti akékoľvek poplatky alebo náklady. Preto žalobca ako sprostredkovateľ zamestnania mohol podľa citovaného ustanovenia § 25 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2013 vybrať poplatok iba od osoby, pre ktorú sprostredkúval zamestnanca, no nie od samotného zamestnanca, t.j. žalovanej. 13. Vychádzajúc z uvedeného výkladu ustanovení § 25 ods. 3 a 4 zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.05.2013 zmluvné ustanovenie článku IV. Zmluvy o poskytovaní služieb medzi stranami sporu, ktoré upravovalo nárok poskytovateľa služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania na zaplatenie odmeny vo výške 300,00 eur s DPH za jeden rok poskytovania služieb, pričom uplynutím dohodnutej doby k tomuto dňu vzniká opätovne nárok poskytovateľa na odplatu za poskytovanie služieb na nové obdobie, vyhodnotil okresný súd ako absolútne neplatné a v rozpore so záväznou zákonnou úpravou. Takáto dojednaná zmluvná úprava s účinnosťou od 01.05.2013 je v rozpore so zákonnou úpravou a umožňuje žalobcovi ako sprostredkovateľovi dosahovať na úkor žalovanej od 01.05.2013 nezákonný majetkový prospech. 14. Na základe vyššie uvedených skutkových zistení a úvah prvoinštančný súd dospel k záveru, že na základe zmluvného dojednania s účinnosťou od 01.05.2013 nie je možné priznať žalobcovi proti žalovanej žiadne plnenie za služby súvisiace so sprostredkovaním zahraničného zamestnávateľa, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. 15. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 262 ods. 1 CSP s použitím § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanej, ktorá mala plný úspech vo veci nárok na ich náhradu v celom
rozsahu proti žalobcovi neúspešnému v konaní, s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP.
16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie a zároveň prizná žalovanému (správne má byť žalobcovi - poznámka odvolacieho súdu) nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %; alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 17. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. 18. Odvolateľ zdôraznil, že prvotnou obranou žalovanej v spore bolo údajné nedodanie služieb - sprostredkovaním ďalšieho zamestnávateľa, ktorú si žalobca nemal splniť, nebol schopný zabezpečiť jej ďalšieho zamestnávateľa, a preto oznámila, že končí a od septembra 2014 si našla inú prácu. Jej obrana bola teda založená na dokazovaní, či žalobca poskytol žalovanej svoje služby, či jej vytvoril príležitosť na uzatvorenie zmluvy o opatrovaní podľa ustanovení rakúskeho práva, na základe ktorej bola žalovaná oprávnená vykonávať svoju činnosť v zahraničí a či jej poskytol služby, ktoré súvisia s preložením jej živnostenského oprávnenia na novú adresu ku klientovi, ktorého opatrovala. Žalobca tiež namietal, že konajúci súd sa v prejednávanej veci vôbec nevysporiadal s jeho podaním označeným ako „Vyjadrenie žalobcu zo dňa 21.04.2017“, v ktorom žalobca podrobným spôsobom opísal najpodstatnejšie zmeny zákona o službách zamestnanosti voči dôležitému medzníku v danej právnej úprave k 01.05.2013 vykonanej zákonom č. 96/2013 Z. z. Konštatoval, že medzi stranami je nesporné, že uzatvorili dva právne vzťahy - konkrétne sa jednalo prvý právny vzťah - dohodu o sprostredkovaní zamestnania za úhradu č. 120823 zo dňa 24.07.2012, ktorá bola uzatvorená v režime zákona č. 5/2004 Z. z. a v nadväznosti na odmenu žalobcu aj v zmysle vyhlášky č. 31/2004 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o službách zamestnanosti účinný k 24.07.2012. Sprostredkovaním rodiny P. R., dohoda zanikla v súlade s jej článkom IV. bod 1, pričom za toto sprostredkovanie zahraničného klienta vybral žalobca od žalovanej odmenu, ktorá bola vyčíslená v súlade sa vyhláškou č. 31/2004 Z. z. a bola vopred stanovená v článku II. bod 4 písm. m/ predmetnej dohody o sprostredkovaní zamestnania za úhradu. Druhým právnym vzťahom, ktorý zmluvné strany uzatvorili dňa 24.07.2012 bola zmluva o poskytnutí služieb č. 196/2012, v zmysle ktorej boli žalovanej poskytované paušálne služby za jeden ročný poplatok. Práve poskytovanie týchto služieb a preukazovanie dodaného plnenia bolo predmetom dokazovania zo strany žalobcu, keďže svoj nárok v tomto konaní uplatnil práve z titulu nezaplatenia poplatku za dodané služby (najpodstatnejším v rámci týchto služieb je sprostredkovanie ďalšej príležitosti na uzatvorenie novej zmluvy s rakúskym klientom, na základe ktorej žalovaná pôsobila u tohto klienta). Tento vzťah nie je vzťahom vykonávania závislej činnosti (zamestnania), ale vzťahom zo zmluvy o opatrovaní, ktorú žalovaná vykonáva na podklade živnostenského oprávnenia. 19. Všetky dodané služby a ich charakter s vymedzením, že sa jednalo o služby súvisiace so živnosťou v Rakúsku, žalobca súdu preukazoval listinnými dôkazmi - najprv v podaní „Vyjadrenie k odporu zo dňa 12.11.2015,“ ku ktorému priložil podklady preukazujúce sprostredkovanie ďalšieho klienta a odsúhlasenie tohto klienta, poskytovanie služieb preukázal v podaní „Predloženie listinných dôkazov preukazujúcich plnenie povinnosti žalobcu zo dňa 09.11.2016,“ v zmysle ktorého predložil všetky listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že žalobca konal a preložil žalovanej živnosť, prihlásil ju na úrady a vykonal všetky úkony súvisiace so zabezpečením nového klienta, a tieto, keďže boli v nemeckom jazyku, preložil v podaní zaslanie prekladov a vyúčtovania zo dňa 02.01.2017. Jednalo sa o listiny preukazujúce udelenie pobytu v Rakúsku, oznámenie o zápise do živnostenského registra, ohlásenie živnostenského oprávnenia s predmetom opatrovanie osôb, voľná živnosť, plná moc pre žalobcu udelená žalovanou na zastupovanie voči štátnym úradom v Rakúsku súvisiacim s jej živnostenským podnikaním. Vyberanie poplatku, ktoré súvisí s poskytovaním služieb, bolo stanovené plne v súlade s ust. § 25 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (24.07.2012), kde sa uvádzalo „Sprostredkovateľ môže vyberať poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania do určenej sumy len od fyzickej osoby, ktorá nie je uchádzačom o zamestnanie ku dňu podania žiadosti o sprostredkovanie zamestnania za úhradu; tento poplatok sprostredkovateľ vyberá až po jej prijatí do sprostredkovaného zamestnania. Je teda nesporné, že obidva zmluvné vzťahy vznikli a spravovali sa znením zákona o službách zamestnanosti do jeho novely vykonanej k 01.05.2013, pričom do tejto novely sa aj sprostredkovanie činnosti vo forme samostatne zárobkovo činnej osoby vzťahovalo pod pojem „zamestnanie“ a pojem „sprostredkovanie zamestnania
za úhradu“. Je nevyhnutné poukázať na právny stav, ktorý tu v čase uzatvorenia dohody existoval - t.j. čo všetko bolo subsumované pod pojmom „zamestnanie“ do novely vykonanej zákonom č. 96/2013 Z. z., t.j. do 01.05.2013. Zamestnanie podľa § 6 zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom ku dňu 24.07.2012, kedy boli uzatvorené predmetné zmluvy, bolo definované nasledovne: „Zamestnanie na účely tohto zákona je vykonávanie zárobkovej činnosti zamestnancov podľa § 4, prevádzkovanie alebo vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti samostatnej zárobkovo činnou osobou podľa § 5 a vykonávanie slobodného povolania podľa osobitných predpisov.“ V čase uzatvorenia dohody o sprostredkovaní zamestnania za úhradu bola teda činnosť SZČO, ktorú žalovaná vykonávala v Rakúsku subsumovaná pod režim zákona o službách zamestnanosti - sprostredkovanie zamestnania za úhradu napriek skutočnosti, že sa jedná o živnosť. Táto definícia bola aj súčasťou dohody o sprostredkovaní zamestnania za úhradu v článku II. bod 2 a 3 citovanej dohody, kde sa uvádza, že TMT partners, s.r.o. sprostredkuje žalovanej zamestnanie vo forme samostatne zárobkovo činnej osoby. Zákonom č. 96/2013 Z. z. bol s účinnosťou od 01.05.2013 zmenený a doplnený zákon č. 5/2004 Z. z., kde pôvodné ustanovenie § 6 v definícii zamestnania bolo odstránené a nanovo bolo upravené definovanie samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 zákona č. 5/2004 Z. z., čím došlo k stavu, že činnosť vykonávaná vo forme samostatne zárobkovo činnej osoby nepodlieha režimu sprostredkovania zamestnania za úhradu tak, ako je uvedené v § 25 citovaného zákona. Dôvodová správa k zákonu č. 96/2013 Z. z. uvádza: „V § 5 ods. 1 sa navrhuje nanovo zadefinovať samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) na účely tohto zákona. Na základe poznatkov aplikačnej praxe sa spresňuje znenie písmena a). V súlade so živnostenským zákonom sa spresňuje znenie písmena b). Podľa písmena c) sa za SZČO navrhuje považovať fyzickú osobu, ktorá vykonáva činnosť podľa osobitných predpisov uvedených v poznámke pod čiarou k odkazu 12 (okrem živnostenského zákona). Zároveň sa navrhuje vypustiť súčasné znenie písmena e), nakoľko sprostredkovanie zamestnania za úhradu sa už podľa súčasného právneho stavu považuje za prevádzkovanie činnosti podľa živnostenského zákona. Zároveň sa v odseku 2 definuje samostatná zárobková činnosť na účely tohto zákona ako činnosť, ktorú vykonáva alebo prevádzkuje SZČO podľa odseku 1.“ Je teda zrejmé, že novelou zákona boli činnosti samostatne zárobkovo činných osôb vyňaté z pôsobnosti zákona o službách zamestnanosti. Prechodné ustanovenia zákona č. 96/2013 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 5/2004 Z. z. (§ 72t) upravujú len niektoré špecifiká a právne inštitúty, neriešia však aplikáciu zákona ako celku na právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jeho účinnosti. Nedošlo k spätnej účinnosti zákona na už vzniknuté zmluvné vzťahy (pravá retroaktivita), ale aj v prípade, ak by došlo k pravej retroaktivite, tak činnosť samostatne zárobkovo činných osôb a služby im poskytované nepatria od 01.05.2013 pod režim tohto zákona, o čom svedčí nanovo definovaný pojem „zamestnanec“ a „zamestnanie“ uvedené vyššie. Zároveň platí, že ak nie je prechodnými ustanoveniami stanovené inak, uplatňujú sa základné ústavné princípy. Preto aj zmluva o poskytnutí služieb č. 196/2012 zostala v platnosti tak, ako si ju zmluvné strany dohodli, nakoľko jej predmetom je poskytovanie ďalších služieb týkajúcich sa sprostredkovania novej rodiny (zmluvného klienta žalobcu) žalovanej ako živnostníčke a služby týkajúce sa komunikácie a zmien v živnostenskom oprávnení. V tomto prípade tak došlo k štandardnej novele zákona vo forme jej nepravej retroaktivity, kedy zákonodarca uznal právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov (uzatvorenie dohody a zmluvy medzi žalobcom a žalovanou). V rámci prechodných ustanovení nebolo vyriešené, čo so zmluvami, ktoré sú už uzatvorené. Vzhľadom na to platí, že všeobecné platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp. zrušení právneho predpisu a nahradení ho novým právnym predpisom určuje, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak. Zmluva o poskytnutí služieb č. 196/2012 zo dňa 24.07.2012 bola uzatvorená na tom základe, že žalovanej boli poskytované všetky služby súvisiace so získaním živnostenského oprávnenia, nakoľko žalovaná pôsobí ako samostatne zárobkovo činná osoba v Rakúsku. Práve činnosťou a poskytnutými službami žalobcu jej boli tieto podmienky vytvorené. Naviac žalovaná dodnes svoje živnostenské oprávnenie nepredložila súdu. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že u žalovanej sa nejedná o závislú činnosť - zamestnanie, ale o samostatne zárobkovo činnú osobu, ktorý názor žalobca podporil aj judikatúrou Európskeho súdneho dvora vo vyjadrení zo dňa 21.04.2017. 20. Odvolateľ ďalej zdôraznil, že aj to, že pojem zamestnanec je definovaný Zákonníkom práce, ako osoba, ktorá vykonáva závislú činnosť pre zamestnávateľa na základe pracovného vzťahu, jedná sa o vykonávanie závislej činnosti pre zamestnávateľa. Žalovaná je samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorá riadne podáva daňové priznanie v Rakúsku, ako aj na Slovensku - Daňové priznanie fyzickej osoby typ B, kde presne priznáva príjem zo samostatnej zárobkovej činnosti v zahraničí v zmysle zákona o dani z príjmov, a nie príjem zo závislej činnosti. Na preukázanie tohto
tvrdenia žalobca navrhol, aby súd vyzval žalovanú predložiť daňové priznanie k dani z príjmov zo samostatnej zárobkovej činnosti, ako aj jej rakúsku živnosť. Na tieto fakty žalobca poukázal aj z dôvodu, že obrana žalovanej často smerovala k tvrdeniu, že má status spotrebiteľa, a to za účelom zneplatnenia všetkých dohôd s účelom vylákať plnenie, a za toto plnenie žalobcovi následne nezaplatiť. Žalobcu však poskytovanie služieb v zahraničí stojí nemálo finančných prostriedkov, ktoré musí reálne vynaložiť za účelom zisťovania pomerov v rodinách, zabezpečenia administratívnych služieb pre žalovanú, zabezpečenia prekladov a právnych záležitostí v Rakúsku. Ak by sa jednalo o sprostredkovanie zahraničného zamestnávateľa, jednalo by sa o skutkovo a právne úplne iné posúdenie sprostredkovaného vzťahu a poplatok by žalobcovi patril len od sprostredkovaného zamestnávateľa. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na rozhodnutie v obdobnom spore (konkrétne rozsudok Okresného súdu Košice okolie sp. zn. 10Cb/158/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Cob/154/2016 zo dňa 27.04.2017). Odvolateľ ďalej uviedol, že konajúce súdy občas zamietajú jeho nárok na zaplatenie odmeny za sprostredkovanie práve z dôvodu vyššie uvedených legislatívnych zmien - zamestnanie a samostatne zárobková činnosť, keď ujde ich pozornosti, že v čase do 30.04.2013 sa pod pojem zamestnanie zaraďovala aj samostatne zárobková činnosť (bez ohľadu na charakter), pričom od 01.05.2013 sa za zamestnanie už samostatne zárobková činnosť nepovažuje. Poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania vybrať nemožno, žalobca však stále vo svojich zmluvných vzťahoch (aj pred 01.05.2013 i po tomto medzníku) neskrýval, ba práve naopak deklaroval, že sprostredkúva rodinu, kde opatrovateľka pôsobí ako „opatrovateľská firma
- samostatne zárobkovo činná osoba.“ Opatrovanie osôb už len z charakteru svojej činnosti nemôže byť závislou činnosťou vykonávanou v pracovnom pomere, nakoľko na takúto „zdravotnícku službu inej osobe“ sa vyžaduje medicínske vzdelanie, prípadne medicínske kurzy a je vykonávané „turnusovo“ 14 dní v celodennom režime podľa zdravotných potrieb opatrovanej osoby; naproti tomu sa pri zamestnaní pracuje v presne vymedzenom pracovnom čase. 21. Na podporu svojich tvrdení žalobca tiež uviedol, že právne vzťahy zo sprostredkovania musia vychádzať a rešpektovať aj úpravu platnú v Rakúsku. V súčasnosti sa jedná o 397. nariadenie: Profesijné a vykonávacie predpisy pre organizácie zabezpečujúce opatrovanie osôb, ktorým sa vykonáva § 69 ods. 2 živnostenského zákona 1994 - GeWo 1994 spolkovej zbierky zákonov. Tento je (nielen) v slovenskom jazyku zverejnený na webovom sídle WKO (Rakúskej hospodárskej komory). 22. Priamo odsek 1 citovaného nariadenia upravuje základné pojmy „opatrovateľ osôb“ - ako osoby oprávnené vykonávať živnosť v zmysle rakúskeho živnostenského zákona. Najpodstatnejšou časťou je odsek 3 - organizačná zmluva - ktorá priamo uvádza, že v zmluve o poskytnutí služieb (organizačnej zmluve) je sprostredkovateľská firma (žalobca) povinný uviesť poskytované služby a ich ocenenie, ktoré budú poskytované opatrovateľskej firme (žalovanej). Označené nariadenie, ako aj súdne rozhodnutia odvolateľ pripojil ku svojmu opravnému prostriedku.
23. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. 24. Poukázala na svoju obranu prezentovanú v priebehu prvoinštančného konania konštatujúc, že podľa jej názoru žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie odmeny za fakturované obdobie od 27.07.2014 do 27.07.2015. V predmetnej zmluve sa žalobca zaviazal sprostredkovať žalovanej ďalšieho zamestnávateľa, ktorú povinnosť si však nesplnil. Od júna 2014 do septembra 2014 žalobca nebol schopný žalovanej zabezpečiť ďalšieho zamestnávateľa. Žalovaná mu preto oznámila, že u neho končí a od septembra 2014 si našla inú prácu. Okresný súd vyhodnotením všetkých dôkazov predložených stranami v konaní dospel ku správnym skutkovým zisteniam a následne správne skonštatoval, že na základe zmluvného dojednania s účinnosťou od 01.05.2013 nie je možné žalobcovi priznať proti žalovanej žiadne plnenie za služby súvisiace so sprostredkovaním zahraničného zamestnávateľa.
25. Žalobca vo svojej odvolacej replike zotrval na dôvodoch svojho opravného prostriedku. 26. Konštatoval, že žalovaná vo svojom vyjadrení neuvádza žiadne nové skutočnosti oproti tým, ktorými sa bránila v prvoinštančnom konaní. Odvolateľ preto poukázal na dôvody svojho opravného prostriedku, ako aj vyjadrenie zo dňa 21.04.2017, na ktorých zotrval.
27. Žalovaná nepodala vo veci odvolaciu dupliku.
28. Pred svojím rozhodnutím odvolací súd poučil strany sporu v súlade s ust. § 382 CSP o možnej aplikácii ust. § 261 ods. 1, § 269 ods. 1, § 272 ods. 1, § 369c, § 365, § 369 Obchodného zákonníka,
§ 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka odvolacím súdom, ktoré pri doterajšom posúdení veci neboli použité.
29. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 16.04.2018 nesúhlasil s možnou aplikáciou uvedených zákonných ustanovení (Obchodného zákonníka) na prejednávanú vec. Zdôraznil, že tomu, že prvoinštančný súd nemal úplne ustálené, či sa jedná o spotrebiteľský alebo podnikateľský vzťah, nasvedčuje aj jeho predbežné právne posúdenie prezentované na pojednávaniach v dňoch 14.11.2016 a 24.04.2017. Zároveň poukázal na pojem „spotrebiteľ“ upravený v smernici 93/13/EHS, 97/7/ES, 199/44/ES, 2000/31/ES a 2002/65/ES, v zmysle ktorej sa jedná o fyzickú osobu, ktorá koná mimo obchodu, podnikania alebo výkonu profesie. Vymedzenie pojmu „spotrebiteľ“ zaviedol do Občianskeho zákonníka zákon č. 150/2004 Z. z., v zmysle ktorého spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4). Odvolateľ však v danej súvislosti zdôraznil, že za spotrebiteľa nemožno považovať osobu, ktorá síce ešte nezačala vykonávať svoju podnikateľskú činnosť, ale uskutočňuje právne úkony, ktoré smerujú k začatiu podnikateľskej činnosti (napr. uzatvoriť nájomnú zmluvu, ktorej predmetom nájmu je kancelária, ktorú plánuje použiť na neskoršiu podnikateľskú činnosť). V danej súvislosti odvolateľ poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora z 03.07.1997 vo veci C-269/95 Francesco Benincasa a Dentalkit Srl I-03767. Na tomto mieste žalobca poukázal aj na účel zmluvy o poskytnutí služieb č. 196/2012 zo dňa 24.07.2012, kde sa zmluvné strany dohodli, že ich vzťah sa bude spravovať normami Obchodného zákonníka, ako aj predmet zmluvy v nej dojednaný. Žalobca v zmysle zásady „pacta sunt servanda“ zo zmluvy preukázateľne plnil, no žalovaná je tou, ktorá svoj peňažný záväzok odmietla plniť čo i len čiastočne a v konaní sa bráni rozličnými spôsobmi (neposkytnuté plnenie, spotrebiteľské postavenie, rozpor zmluvy pre obchádzanie zákona a pod.). Žalobca však dodanie služieb v konaní preukázal listinnými dôkazmi a naďalej tvrdí, že sa so žalovanou dohodol na platnej zmluve, z ktorej si zmluvné strany majú vzájomne plniť.
30. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 24.04.2018 vyslovila nesúhlas s aplikáciou vyššie uvedených ustanovení Obchodného zákonníka a nariadenia vlády odvolacím súdom. Zdôraznila, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v danom prípade nemôže ísť o obchodnoprávny vzťah, ale sa jedná o spotrebiteľský záväzok, keďže žalovaná v čase uzatvárania dohody o sprostredkovaní zamestnania za úhradu č. 120823 zo dňa 24.07.2012 a dohody o poskytnutí služieb č. 196/2012 zo dňa 24.07.2012 vystupovala ako súkromná fyzická osoba, nekonala v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Z toho vyplýva, že v predmetnom čase žalovaná nepodnikala, nebola samostatne zárobkovo činnou osobou a nemala ani živnostenské oprávnenie. V danej súvislosti preto poukázala na definíciu dodávateľa a spotrebiteľa uvedenú v § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka. K spotrebiteľskému charakteru zmlúv a následného súdneho konania žalovaná poukázala napr. na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/278/20123 zo dňa 13.06.2012, ako aj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/178/2015 zo dňa 28.04.2016. Hoci je v zmluve o poskytnutí služieb uvedené, že je uzavretá v zmysle § 269 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka, sprostredkovanie zamestnanca za úhradu je regulované osobitným zákonom č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti. Tento zákon je teda lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, t. j. pri sprostredkovaní zamestnania za úhradu, bez ohľadu na povahu účastníkov, je nutné aplikovať tento osobitný zákon, ktorý upravuje konkrétne podmienky sprostredkovania zamestnania za úhradu v § 25 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. účinného v čase vzniku zmluvného vzťahu. Žalovaná uviedla, že sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že aj keď sa žalobca snaží striktne a účelne a aj právne oddeliť predmetné dohody/zmluvy, je zrejmé, že tieto boli uzatvorené v jeden deň a aj s prihliadnutím na okolnosti, že boli uzatvárané ako závislé a vzájomne prepojené na existenciu ich zmluvných vzťahov je potrebné predmet zmluvy o poskytnutí služieb považovať za služby ako súčasť sprostredkovania zamestnania, teda ide o plnenia, na ktoré sa rovnako vzťahuje osobitne zákon o službách v zamestnanosti, a nie Obchodný zákonník. Žalovaná poukázala na znenie ust. § 25 ods. 5 zákona č. 5/2004 Z. z. konštatujúc, že z predloženej zmluvy o poskytnutí služieb je zrejmé, že táto nie je uzatvorená v zmysle ustanovení zákona o službách v zamestnanosti a je v súlade s tým uzatvorená neplatne podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Naviac, keby bola zmluva uzatvorená aj platne v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka, nárok na zaplatenie žalovanej sumy by žalobcovi nevznikol z dôvodu, že žalobca si neplnil svoju časť povinností zo zmluvy, a teda neposkytol žalovanej predmet zmluvy a nesprostredkoval jej zamestnanie. Zo strany žalobcu teda nebolo poskytnuté dohodnuté plnenie, za ktoré si nárokuje odmenu.
31. Žalobca sa k predmetnému podaniu žalovanej vo vzťahu k možnej právnej kvalifikácii písomne nevyjadril.
32. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie vo veci samej (t.j. v prvej vete výroku) a v závislom výroku o trovách konania (veta druhá výroku) v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
33. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
34. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalobcu uvedené v jeho opravnom prostriedku a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.
35. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam len zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
36. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobcu k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu nevyhovel a ku svojim záverom dospel k kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov.
37. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd vo všeobecnej rovine dopĺňa, že pod vecou je potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci. Okresný súd vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu správne aplikoval a interpretoval právne normy, predovšetkým § 39 Občianskeho zákonníka, § 25 ods. 1, 3, 4 a 5 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 25 ods. 1, 3, a 4 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení účinnom od 01.05.2013 a pokiaľ dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, odvolací súd sa s týmto záverom a jeho dôvodmi stotožnil tak, ako to prvoinštannčný súd dostatočne vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku.
38. Odvolací súd sa teda napriek predchádzajúcemu poučeniu strán sporu podľa § 382 CSP napokon stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, keď s poukazom na znenie ust. § 25 ods. 3 a 4 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách v zamestnanosti v znení účinnom od 01.05.2013 konštatoval, že nárok žalobcu nie je dôvodný.
39. Hoci je pravdou, že zmluva medzi stranami sporu, z ktorej žalobca uplatňuje nárok v tomto konaní, bola uzavretá dňa 24.07.2012, teda za účinnosti zákona č. 5/2004 Z. z. účinného do 30.04.2015, s
ohľadom na fakturované obdobie (22.07.2014 až 22.07.2015) pri rozhodovaní v súdenej veci nemožno prehliadať znenie ust. § 25 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách v zamestnanosti účinné od 01.05.2013.
40. K argumentácii žalobcu ohľadne spätného pôsobenia právnych noriem odvolací súd uvádza, že z rozhodnutí Ústavného súdu SR vyplýva, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanom a právnej istoty. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze PL. ÚS 3/00 pravú retroaktivitu vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava nenachádza oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori alebo stav, keď zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje už do právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností). Naproti tomu retroaktivita nepravá nie je spätným pôsobením právnej normy, ale určitým spôsobom pre budúcnosť ex nunc modifikuje už založené právne vzťahy. 41. K otázke nepravej retroaktivity sa ústavný súd vyjadril, že ide o stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo k zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 38/99).
42. Z uvedeného vyplýva, že napriek tomu, že neskoršia norma má vplyv na právne vzťahy založené v minulosti skoršou právnou normou, tento vplyv sa uskutočňuje až od vzniku účinnosti neskoršej normy. Všeobecne je prijatý názor, že plnenie právnej povinnosti sa musí uskutočňovať na základe práva platného v čase, kedy dochádza k plneniu danej právnej povinnosti. Obdobné platí aj pre spôsob uplatňovania nárokov, ku ktorému musí dôjsť na základe práva platného v čase, kedy sa uskutočňuje realizácia nároku.
43. Ochrana nadobudnutých práv, ako aj zásahy do týchto práv, sú úzko späté s nepravou retroaktivitou. Pri nepravej retroaktivite nemožno hovoriť o spätnej účinnosti v pravom zmysle slova. Pokiaľ došlo k zmene právnej úpravy, musia byť subjektívne práva a povinnosti, vznikajúce z právnych vzťahov, posudzované podľa práva účinného v čase ich vzniku. Príslušné subjekty musia požívať rovnaký rozsah týchto práv a povinností, avšak daný rozsah sa musí s určitými výnimkami meniť na základe účinnosti nových zákonov. Vyriešiť časový stret dvoch právnych noriem je hlavnou úlohou nepravej retroaktivity. To znamená, že podľa skorších platných noriem sa bude určovať vznik a platnosť právnych vzťahov, právneho správania a právnych skutočností. Podľa normy účinnej v dobe, kedy sa o týchto vzťahoch rozhoduje, sa však bude určovať obsah právnych vzťahov.
44. S poukazom na argumentáciu odvolacieho súdu uvedenú v bodoch 40. až 43. tohto rozhodnutia je zrejmé, že okresný súd postupoval správne, keď pri svojom rozhodnutí prihliadol na novelu zákona č. 5/2004 Z. z. o službách v zamestnanosti vykonanú zákonom č. 96/2013 Z. Z., účinnú od 01.05.2013, v zmysle ktorej bolo z predmetného zákona vypustené ust. § 25 ods. 4, podľa ktorého „sprostredkovateľ môže vyberať poplatok za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania do určenej sumy len od fyzickej osoby, ktorá nie je uchádzačom o zamestnanie ku dňu podania žiadosti o sprostredkovanie zamestnania za úhradu; tento poplatok sprostredkovateľ vyberá až po jej prijatí do sprostredkovaného zamestnania.“ Tým sa zrušila možnosť vyberania poplatkov za služby súvisiace so sprostredkovaním zamestnania od akejkoľvek fyzickej osoby (bez ohľadu na jej status spotrebiteľa alebo podnikateľa) a sprostredkovateľ zamestnania môže od tohto dátumu vyberať poplatok len od právnickej osoby alebo fyzickej osoby, pre ktorú sprostredkúva zamestnanca. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca ako sprostredkovateľ zamestnania mohol v období od 22.07.2014 do 22.07.2015, za ktoré žalovanej vystavil faktúru, vyberať poplatok iba od osoby, pre ktorú sprostredkúval zamestnanca, a nie od žalovanej. Táto skutočnosť priamo vyplýva z ust. § 25 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. účinného od 01.05.2013. Okresný súd teda v súlade s princípmi nepravej retroaktivity vyhodnotil obsah právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. Na základe toho správne ustálil, že nárok žalobcu uplatneného žalobou voči žalovanej nie je dôvodný. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na právnu argumentáciu uvedenú súdom prvej inštancie v odôvodnení jeho rozhodnutia, najmä v bodoch 18. až 33.
45. Pokiaľ odvolateľ poukázal na odlišné rozhodnutia súdov SR v identickej situácii, odvolací súd primárne poukazuje na ust. § 193 CSP, z ktorého vyplýva, akými rozhodnutiami je súd viazaný. Je
zrejmé, že označené rozhodnutia takými nie sú. Okrem toho netreba opomínať fakt, že pri rozhodovaní akejkoľvek sporovej veci súd prihliada na individuálne okolnosti prípadu, tak ako tomu bolo aj v prejednávanej veci.
46. Je zrejmé, že žalovaná nie je aktuálne pasívne vecne legitimovaná na zaplatenie žalovanej istiny v prospech žalobcu. Na uvedenom závere odvolacieho súdu nič nemení ani fakt, či žalovaná v právnom vzťahu so žalobcom vystupuje v pozícii fyzickej osoby, spotrebiteľa alebo podnikateľa. Konkrétny právny vzťah je upravený špeciálnou právnou úpravou, a to práve zákonom č. 5/2004 Z. z., z ktorého súd prvej inštancie správne vychádzal. Uvedený právny predpis má preto prednosť pred všeobecnou právnou úpravou.
47. Hoci v zmluve uzavretej medzi stranami sporu dňa 24.07.2012 je uvedené, že zmluva je uzavretá v zmysle § 642 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom Obchodný zákonník upravuje ako osobitný zmluvný typ aj zmluvu o sprostredkovaní, predmetom uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou je sprostredkovanie kontaktu medzi záujemcom (žalovanou) a klientom, aby mal záujemca príležitosť uzavrieť s klientom dohodu o poskytovaní služieb, a to za úhradu (províziu). Sprostredkovanie zamestnania za úhradu je regulované osobitným zákonom č. 5/2004 Z. z. o službách v zamestnanosti. Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, t. j. pri sprostredkovaní zamestnania za úhradu, bez ohľadu na povahu účastníkov právneho vzťahu, je nutné aplikovať tento osobitný zákon, ktorý upravuje konkrétne podmienky sprostredkovania zamestnania za úhradu v § 25. S poukazom na zmenu právnej úpravy účinnú od 01.05.2013 žalobca už nie je oprávnený od žalovanej vymáhať nárok uplatnený žalobou, a to aj keď bol predmetom dojednania vyššie uvedenej zmluvy.
48. Vo vzťahu k dôkazom navrhovaným žalobcom v bode 18. jeho opravného prostriedku krajský súd uvádza, že pre odvolanie podľa civilného sporového poriadku je typický systém neúplnej apelácie, ktorý vylučuje možnosť efektívneho uplatnenia nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní. Výnimkou pre odvolateľa je použitie nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v odvolaní, a to za splnenia taxatívne vymedzených podmienok v zmysle § 366 CSP. Z ust. § 366 CSP totiž vyplýva, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP). Pokiaľ teda odvolateľ vo svojom odvolaní označil nové dôkazy (daňové priznanie žalovanej podané na Slovensku i v Rakúsku), na tieto odvolací súd už neprihliadal. Jednalo sa totiž o prostriedok procesného útoku, ktorého zamýšľaným účelom bolo preukázanie skutkových tvrdení žalobcu, ktoré mohol žalobca nepochybne označiť už v štádiu prvoinštančného konania. Keďže žalobca tento prostriedok procesného útoku označil až v rámci odvolacieho konania, odvolací súd ho už nemohol akceptovať, nakoľko v danom prípade nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v § 366 CSP. Naviac s poukazom na právnu argumentáciu odvolacieho súdu prezentovanú v bode 44. tohto rozhodnutia by bolo akékoľvek dokazovanie v prejednávanej veci nadbytočné. 49. Okresný súd vykonal dokazovanie v prejednávanej veci náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu a spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania, umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil preto krajský súd ako neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP aj správne odôvodnil. V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej (t.j. v prvej vete výroku) ako vecne správny potvrdil.
50. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta druhá výroku), ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.
51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, nakoľko mala v tomto štádiu konania plný úspech. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
52. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).