Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 372/2018
PDF · 176.37 KB
No categories available
I. ÚS 372/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s.,
Bajkalská 28, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou KS Legal, s. r. o.,
Zámocká 10, Bratislava, v mene ktorej konajú advokátky Mgr. Veronika Navrátilová
a JUDr. Kristína Cigáneková, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 115/2018 z 11. júla
2018 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 530/2016 a jeho
rozsudkom z 25. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. septembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
7 Cdo 115/2018 z 11. júla 2018 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) a postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 530/2016
z 25. októbra 2017 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že Okresný súd Rožňava (ďalej len „okresný
súd“) zamietol rozsudkom sp. zn. 8 C 38/2016 z 26. mája 2016 návrh na zaplatenie sumy
199,23 eur s prísl. z titulu neuhradenej zmluvnej pokuty (v časti konanie zastavil), pretože je
nedôvodný a neopodstatnený. Po podaní odvolania krajský súd rozsudkom v zamietajúcom
výroku a vo výroku o trovách konania potvrdil a následne po podaní dovolania najvyšší súd
uznesením jej dovolanie odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného
sporového poriadku.
3. Sťažovateľka nosné dôvody porušenia svojich práv v bode 1 vo svojej sťažnosti
vidí v odmietnutí jej dovolania najvyšším súdom bez meritórneho prerokovania
a rozhodnutia a proti rozsudku krajského súdu najmä v tom, že jeho postup a rozsudok trpel
vadou podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (odňatie možnosti konať pred
súdom, pozn.), ktorá spočívala v arbitrárnosti a svojvoľnosti rozsudku krajského súdu, jeho
nedostatočnom odôvodnení (nevyporiadanie sa s jej niektorými odvolacími námietkami),
ďalej nesprávnou aplikáciou ustanovení § 53a ods. 1 a § 53 ods. 1, 4 a 11 Občianskeho
zákonníka a postupom, ktorý bol podľa nej v rozpore s § 298 ods. 1 Civilného sporového
poriadku. Okrem toho krajský súd sa v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nevysporiadal
s jej podstatným argumentom „o novom type zmluvnej pokuty“ a rozdielmi so starou fixnou
zmluvnou pokutou, resp. sa odklonil podľa nej od konštantnej rozhodovacej praxe
všeobecných súdov.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej
označené práva podľa ústavy a dohovoru uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom
krajského súdu (bod 1) porušené boli, zrušil predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu
a krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa aj úhrady trov
konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.
8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej
účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je prípad sťažovateľky. K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (napr. IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
9. Jadrom sťažností sú námietky sťažovateľky uvedené v bode 3. Sťažovateľkou
uplatnené dôvody ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnené.
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
12. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Do práva na spravodlivý proces však
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno
považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr.
I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití
relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
13. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),
t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, však postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania
na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu
14. Ústavný súd s poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu v bodoch 7 až 11 (sťažovateľka ho dobre pozná, a preto z neho nebude
citovať, keďže bolo priložené k sťažnosti aj spoločne s rozsudkom okresného súdu
a uznesením najvyššieho súdu, pozri body 1 a 2) dospel pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky podstatné
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré
sťažovateľka v konaní nastolila. Z ústavného hľadiska rozsudok krajského súdu spĺňa
nevyhnutné požiadavky na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov a nie je ho možné
označiť ako arbitrárny a svojvoľný.
15. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so závermi krajského súdu nestotožňuje, resp. má
na vec iný názor, nemôže ešte sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti
(m. m. I. ÚS 10/2012). Ústavný súd preskúmal právny názor krajského súdu vyjadrený
v namietanom rozhodnutí v kontexte posudzovanej veci a konštatuje, že ním nemohlo byť
v žiadnom prípade zasiahnuté do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a ani do práva na spravodlivé súdne konanie a ani jej nebola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože krajský súd o jej žalobe riadne a zákonne rozhodol v súlade s naším
platným právnym poriadkom. Namietaný rozsudok krajského súdu je teda ústavne
udržateľný a nevykazuje znaky svojvôle či arbitrárnosti, či takú aplikáciu príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka a Civilného sporového poriadku, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu, alebo prípadne ich takú interpretáciu, ktorá by bola v nesúlade
s obsahom súdnej právnej praxe, napriek námietkam sťažovateľky uvedenými v bode 3.
Ústavný súd k tomu uvádza, že nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
záverov všeobecného súdu. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08).
16. Opierajúc sa o uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku
krajského súdu vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
17. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd najprv zdôrazňuje, že
odmietnutie dovolania ako procesne neprípustného a priori neznamená, že dovolací súd
odmietol poskytnúť súdnu ochranu základným právam dovolateľa, teda sťažovateľky.
Odmietavým výrokom dovolací súd záväzne konštatuje, že nie je naplnený žiaden zákonný
dôvod procesnej prípustnosti dovolania. Svojou podstatou teda ide o rozhodnutie vo veci,
avšak „vecou“ je procesná prípustnosť dovolania, nie predmet základného konania (m. m.
III. ÚS 356/2016, II. ÚS 255/2018).
18. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane
zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie
do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou
označených práv (m. m. II. ÚS 324/2010).
19. Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v ňom ústavne relevantným
spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré sťažovateľka v dovolaní
uplatnila (pozri bod 3 tohto rozhodnutia), a právne závery, ktoré k nim zaujal, sú
primeraným a jasným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych
noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval (pozri uznesenie a body 5
až 30, na s. 3 až 9, pozn.). Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska
tiež udržateľné a akceptovateľné.
20. Ústavný súd poukazuje tiež na to, že súčasťou základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku
uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez
ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
(ne)prípustnosti podaného dovolania boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu procesný predpis výslovne umožňoval, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku (m. m. I. ÚS 490/2017).
21. Ústavný súd napokon v danej veci zvýrazňuje, že vzhľadom na výšku zmluvnej
pokuty (199 €) ide aj o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde sa vzhľadom na
konkrétne okolnosti prípadu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (m. m.
IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015,
II. ÚS 357/2015, II. ÚS 149/2018, II. ÚS 136/2018, II. ÚS 255/2018) dôvod na odmietnutie
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní tiež
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
22. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018