Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 372/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s.,

Bajkalská 28, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou KS Legal, s. r. o.,

Zámocká 10, Bratislava, v mene ktorej konajú advokátky Mgr. Veronika Navrátilová

a JUDr. Kristína Cigáneková, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. júla

2018 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. septembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. júla 2018 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) a postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. októbra 2017 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že Okresný súd Rožňava (ďalej len „okresný

súd“) zamietol rozsudkom sp. zn. z 26. mája 2016 návrh na zaplatenie sumy

199,23 eur s prísl. z titulu neuhradenej zmluvnej pokuty (v časti konanie zastavil), pretože je

nedôvodný a neopodstatnený. Po podaní odvolania krajský súd rozsudkom v zamietajúcom

výroku a vo výroku o trovách konania potvrdil a následne po podaní dovolania najvyšší súd

uznesením jej dovolanie odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného

sporového poriadku.

3. Sťažovateľka nosné dôvody porušenia svojich práv v bode 1 vo svojej sťažnosti

vidí v odmietnutí jej dovolania najvyšším súdom bez meritórneho prerokovania

a rozhodnutia a proti rozsudku krajského súdu najmä v tom, že jeho postup a rozsudok trpel

vadou podľa (odňatie možnosti konať pred

súdom, pozn.), ktorá spočívala v arbitrárnosti a svojvoľnosti rozsudku krajského súdu, jeho

nedostatočnom odôvodnení (nevyporiadanie sa s jej niektorými odvolacími námietkami),

ďalej nesprávnou aplikáciou ustanovení § 53a ods. 1 a § 53 ods. 1, 4 a 11 Občianskeho

zákonníka a postupom, ktorý bol podľa nej v rozpore s § 298 ods. 1 Civilného sporového

poriadku. Okrem toho krajský súd sa v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nevysporiadal

s jej podstatným argumentom „o novom type zmluvnej pokuty“ a rozdielmi so starou fixnou

zmluvnou pokutou, resp. sa odklonil podľa nej od konštantnej rozhodovacej praxe

všeobecných súdov.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej

označené práva podľa a dohovoru uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom

krajského súdu (bod 1) porušené boli, zrušil predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu

a krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa aj úhrady trov

konania.

II.

5. Podľa je ústavný súd nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej

účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ), čo však nie je prípad sťažovateľky. K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (napr. , m. m. ).

9. Jadrom sťažností sú námietky sťažovateľky uvedené v bode 3. Sťažovateľkou

uplatnené dôvody ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnené.

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , , ).

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon ().

12. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu (). Do práva na spravodlivý proces však

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno

považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr.

, , ). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že

všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

13. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, však postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu

14. Ústavný súd s poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu v bodoch 7 až 11 (sťažovateľka ho dobre pozná, a preto z neho nebude

citovať, keďže bolo priložené k sťažnosti aj spoločne s rozsudkom okresného súdu

a uznesením najvyššieho súdu, pozri body 1 a 2) dospel pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky podstatné

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré

sťažovateľka v konaní nastolila. Z ústavného hľadiska rozsudok krajského súdu spĺňa

nevyhnutné požiadavky na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov a nie je ho možné

označiť ako arbitrárny a svojvoľný.

15. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so závermi krajského súdu nestotožňuje, resp. má

na vec iný názor, nemôže ešte sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti

(m. m. ). Ústavný súd preskúmal právny názor krajského súdu vyjadrený

v namietanom rozhodnutí v kontexte posudzovanej veci a konštatuje, že ním nemohlo byť

v žiadnom prípade zasiahnuté do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a ani do práva na spravodlivé súdne konanie a ani jej nebola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože krajský súd o jej žalobe riadne a zákonne rozhodol v súlade s naším

platným právnym poriadkom. Namietaný rozsudok krajského súdu je teda ústavne

udržateľný a nevykazuje znaky svojvôle či arbitrárnosti, či takú aplikáciu príslušných

ustanovení a , ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu, alebo prípadne ich takú interpretáciu, ktorá by bola v nesúlade

s obsahom súdnej právnej praxe, napriek námietkam sťažovateľky uvedenými v bode 3.

Ústavný súd k tomu uvádza, že nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záverov všeobecného súdu. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ ().

16. Opierajúc sa o uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2

.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

17. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd najprv zdôrazňuje, že

odmietnutie dovolania ako procesne neprípustného a priori neznamená, že dovolací súd

odmietol poskytnúť súdnu ochranu základným právam dovolateľa, teda sťažovateľky.

Odmietavým výrokom dovolací súd záväzne konštatuje, že nie je naplnený žiaden zákonný

dôvod procesnej prípustnosti dovolania. Svojou podstatou teda ide o rozhodnutie vo veci,

avšak „vecou“ je procesná prípustnosť dovolania, nie predmet základného konania (m. m.

, ).

18. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane

zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou

označených práv (m. m. ).

19. Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v ňom ústavne relevantným

spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré sťažovateľka v dovolaní

uplatnila (pozri bod 3 tohto rozhodnutia), a právne závery, ktoré k nim zaujal, sú

primeraným a jasným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych

noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval (pozri uznesenie a body 5

až 30, na s. 3 až 9, pozn.). Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska

tiež udržateľné a akceptovateľné.

20. Ústavný súd poukazuje tiež na to, že súčasťou základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez

ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

(ne)prípustnosti podaného dovolania boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu procesný predpis výslovne umožňoval, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku (m. m. ).

21. Ústavný súd napokon v danej veci zvýrazňuje, že vzhľadom na výšku zmluvnej

pokuty (199 €) ide aj o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde sa vzhľadom na

konkrétne okolnosti prípadu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (m. m.

, ako aj , , ,

, , , ) dôvod na odmietnutie

sťažnosti podľa už pri jej predbežnom prerokovaní tiež

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2018