Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 553/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. Ústav

na výkon trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom

JUDr. Namirom Alyasrym, PhD., Štúrova 43, Nitra, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 28. júla 2016 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 10. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na riadne dokazovanie

podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. júla 2016 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“) a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. januára 2018 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Bratislava IV sp. zn. z 2. decembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie

okresného súdu“) uznaný vinným zo spáchania zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody na dobu troch

rokov. Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. O odvolaní bolo rozhodnuté

napadnutým rozhodnutím krajského súdu tak, že rozhodnutie okresného súdu bolo zrušené

v celom rozsahu a sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu

podvodu podľa a , za čo mu bol uložený

nepodmienečný trest odňatia slobody na dobu desiatich rokov a ochranný dohľad na dobu

osemnástich mesiacov. Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ

dovolanie. Dovolanie bolo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu zamietnuté.

Sťažovateľ tvrdí, že orgány činné v trestnom konaní napriek tomu, že ho od počiatku

podozrievali zo spáchania trestného činu (9. januára 2013 bol vypočutý v procesnom

postavení osoby podozrivej zo spáchania trestného činu), viedli trestné stíhanie dlhé

obdobie iba „vo veci“ (skutok sa stal 3 januára 2013; trestné stíhanie bolo začaté 10. januára

2013; výsluch poškodenej sa uskutočnil 8. februára 2013 a obvinenie bolo vznesené

29. apríla 2013). Poškodená (pani ) bola v konaní vypočutá iba raz, a to

pred vznesením obvinenia sťažovateľovi. Keďže sťažovateľ nebol pri výsluchu poškodenej

ešte obvinený a keďže poškodená zomrela (a tak nemohla byť vypočutá

v ďalších fázach konania), sťažovateľ tvrdí, že mu bolo upreté právo na obhajobu, pretože

poškodenej v konaní nemohol klásť otázky (a tým spochybniť jej tvrdenia) a jej výpoveď

(ktorá bola čítaná na hlavnom pojednávaní) považuje za dôkaz, na základe ktorého bola

vo významnej miere založená jeho vina. Sťažovateľ teda tvrdí, že obvinenie mu bolo

vznesené príliš neskoro, približne 5 mesiacov od spáchania skutku. Tvrdí, že orgány činné

v trestnom konaní mali vedomosť o vysokom veku poškodenej a tým, že bezdôvodne otáľali

so vznesením obvinenia, pripravili ho o možnosť aktívne sa zúčastniť kontradiktórneho

výsluchu poškodenej, a odvoláva sa na štatistiku i-Health INEKO o zdravotníctve, „z ktorej

vyplýva že u žien, ktoré sa na území SR narodili v 60.tych rokoch 20. storočia je očakávaná

doba života na úrovni 72,7 roka a až postupným vplyvom zlepšovania sa sociálnej

a zdravotnej situácie sa očakávaný vek predlžuje tak, že u žien narodených v roku 2006 sa

očakáva vek 78 rokov. Poukazujeme však na to, že poškodená sa narodila v roku -

pred Druhou svetovou vojnou, ktorú prežila a teda jej očakávaná dĺžka života bola

bezpochyby pod 70 rokov. Nemožno sa teda stotožniť s argumentmi súdov, že OČTK

nemohli v čase prvého výsluchu poškodenej, kedy mala rokov, predpokladať jej smrť tak,

ako to tvrdia. Štatistické dôkazy vyvracajú tieto tvrdenia.“.

Sťažovateľ zotrváva na argumente, ktorým sa bránil pred všeobecnými súdmi, že

výpoveď poškodenej učinenú pred vznesením obvinenia nemožno použiť ako dôkaz,

a nestotožňuje sa s argumentom najvyššieho súdu, podľa ktorého výsluch poškodenej nebol

jediným ani rozhodujúcim dôkazom. Podobnosť nachádza s vecou rozhodnutou ústavným

súdom nálezom sp. zn. z 30. októbra 2012, podstatou ktorej (rovnako ako

tejto sťažnosti) bola okolnosť, že vina obžalovaného bola vo významnej miere založená

na výsluchu, ktorý nebolo možné kontradiktórne spochybniť.

Vo zvyšku sťažnosti sťažovateľ popisuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) k posudzovanej otázke. Ňou poukazuje najmä na to, že aj keď

ESĽP prečítanie svedeckej výpovede z prípravného konania v konaní pred súdom v zásade

na jednej strane nevylučuje, za porušenie v sťažnosti označených práv dohovoru na druhej

strane považuje také prípady, v ktorých je odsúdenie založené len na takto vykonanom

dôkaze. K veci ďalej dodáva, že «[z] odôvodnení rozhodnutí konajúcich súdov vyplýva, že

odsúdenie sťažovateľa založili na skutkovom zistení o podvode na poškodenej

vychádzajúcom predovšetkým z tvrdenia poškodenej (ako jediného

priameho svedka) o konkrétnych okolnostiach skutku zo dňa 03.01.2013, teda či poškodená

konala v omyle, o realizácii právnych úkonov z uvedeného dňa, o vzťahu poškodenej

s ostatnými svedkami - jej synovcami a neterou... podľa nášho názoru na objektívne

posúdenie toho, či išlo o dôkaz, ktorý mal rozhodujúcu, alebo určitú úlohu pri odsúdení

sťažovateľa je potrebné jednak „odmyslieť“ si spochybňovaný dôkaz výsluchom poškodenej

(tu vykonaný pred vznesením obvinenia), následne rozdeliť zvyšné dôkazy

na tie, ktoré obžalobu podporujú a tie, ktoré obžalobu vyvracajú a napokon si položiť

otázku, či práve na základe spochybňovaného dôkazu - výsluchu poškodenej

nebola miska pomyselných váh spravodlivosti preklonená na stranu

v prospech obžaloby.».

Sťažovateľ tiež tvrdí, že psychiatrické posudky vyznievajúce v konaní v jeho

neprospech majú charakter dôkazu „ovocia otráveného stromu“, pretože znalci vychádzali

aj z lekárskej správy ošetrujúceho psychiatra, ku ktorému sa však poškodená dostavila

až po skutku, a je názoru, že dôkazy vo veci tvoria dve skupiny, a to silnú a slabú. Pochybný

dôkaz (výpoveď poškodenej) je podľa názoru sťažovateľa dôkazom rozhodujúcim, pretože

prevažuje misku váh v jeho prospech. Sťažovateľ tvrdí, že bez oboznámenia sa

so zápisnicou o výsluchu poškodenej by v jeho veci muselo byť rozhodnuté v zmysle

zásady in dubio pro reo. Dodáva, že „[p]odľa ustanovenia § 263 ods. 3 písm. a) Trestného

poriadku zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka sa môže prečítať (okrem

iných zákonne vymedzených situácií) aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom

zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba zomrela alebo sa stala

nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo na neznámom mieste nedosiahnuteľnou,

alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch, alebo

ak sa taká osoba ani na opätovné predvolanie súdu k výsluchu bez dôvodného

ospravedlnenia nedostaví a jej predvedenie bolo neúspešné; ak ale ide o výpoveď svedka,

u ktorého bol v čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa má prečítať, dôvodný

predpoklad, že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť, možno jeho výpoveď

prečítať len vtedy, ak bol o úkone riadne upovedomený obvinený, a ak má obhajcu, jeho

obhajca.

Prvoradou povinnosťou súdov bolo teda preveriť, či existoval opodstatnený dôvod

na to, aby bolo od výsluchu svedkyne poškodenej na hlavnom pojednávaní upustené, teda

náležite zistiť, či neprítomnosť tohto svedka bolo možné naozaj ospravedlniť. Nakoľko

poškodená zomrela ešte pred podaním obžaloby, táto požiadavka naplnená bola.

Poškodená bola v rámci vedeného trestného konania vypočutá iba raz, a to v rámci

prípravného konania pred vznesením obvinenia sťažovateľovi. V danom kontexte sťažovateľ

v rámci uplatnených opravných prostriedkov namietal to, že nedošlo k prepočutiu

poškodenej.

Oveľa závažnejším negatívnym faktorom, pokiaľ ide o zákonné požiadavky

citovaného ustanovenia , však podľa nášho názoru bola skutočnosť, že

preukázateľne existovala prekážka predvídaná dotknutou právnou úpravou [§ 263 ods. 3

písm. a) ], ktorá vylučovala možnosť prečítania výpovede poškodenej

z prípravného konania na hlavnom pojednávaní. Je to z toho dôvodu, že už v čase výpovede

poškodenej v prípravnom konaní mal vyšetrovateľ vedomosť o vysokom veku a zdravotnom

stave poškodenej aj z lekárskej správy psychiatra, ktorá bola založená do spisu synovcom

poškodenej. Uvedené skutočnosti, spolu so skutočnosťou vysokého veku poškodenej tak

zakladali dôvodný predpoklad (o ktorom hovorí citované ustanovenie ),

že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť. Pretože išlo o výsluch vykonaný pred

vznesením obvinenia sťažovateľovi, nebol o tomto úkone (ani jeho obhajkyňa) nijakým

spôsobom upovedomený.“.

Sťažovateľ napokon považuje odôvodnenia napadnutých rozhodnutí

za nepresvedčivé a poukazuje aj na to, že bol uznaný vinným z uvedenia poškodenej

do omylu, pričom slovo omyl sa v skutkovej vete odsudzujúceho rozhodnutia ani len

nenachádza.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. júla 2016

a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10. januára 2018 bolo

porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na riadne dokazovanie

podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu

a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil, aby vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že sťažovateľ bol uznaný vinným

na základe dôkazu, ktorý bol vo veci rozhodujúci a nebol vykonaný kontradiktórne, čím

došlo k porušeniu v sťažnosti označených práv. Sťažovateľ tvrdí aj to, že mu malo byť

vznesené obvinenie súčasne so začatím trestného stíhania, čím sa tomuto nedostatku mohlo

predísť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

K napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 28. júla

2016

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že základné

práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „sú výsledkové“, to znamená, musí im

zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.

, , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry ESĽP (napr.

Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd

a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46

až , resp. dohovoru.

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd tiež poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúce námietky sťažovateľa predostreté v podanej

ústavnej sťažnosti sú posúdené v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu. Z konania pred

krajským súdom je tak potrebné poukázať iba na námietku ostatnú.

K namietanému znaleckému dokazovaniu, ktoré podľa tvrdení sťažovateľa

predstavuje „ovocie otráveného stromu“, pretože bolo vykonané aj za použitia lekárskej

správy ošetrujúceho psychiatra, ku ktorému sa však poškodená dostavila až po skutku,

ústavný súd konštatuje, že túto skutočnosť sťažovateľ dôkazmi nepodkladá a z napadnutého

rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že podkladom na vypracovanie znaleckých posudkov

bolo viacero lekárskych správ a vyšetrení (pozri s. 17 napadnutého rozhodnutia krajského

súdu).

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde jednak z dôvodu nedostatku svojej právomoci, ale aj pre zjavnú

neopodstatnenosť časti sťažnosti.

K napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. januára 2018

Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom vzneseným námietkam v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Námietky, ktoré sťažovateľ v podanej sťažnosti len opakuje z konania pred

všeobecnými súdmi, boli preskúmané v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu. Najvyšší

súd sa k námietkam sťažovateľa vyjadril takto:

«... Obvinený namietal, že mu malo byť súčasne so začatím trestného

stíhania vo veci vznesené obvinenie. Zároveň namietal dôkazy vykonané po začatí trestného

stíhania po vznesenie obvinenia. K tomu najvyšší súd uvádza. Dokazovanie od začatia

trestného stíhania po vznesenie obvinenia neprebieha spôsobom typickým pre prípravné

konanie a dokazované prostriedky sa obmedzujú len na výsluch oznamovateľa,

poškodeného, podozrivého a na vyžiadanie písomných podkladov. V prvom rade je potrebné

uviesť (ako to napokon najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach už niekoľkokrát zdôraznil), že

hranica procesnej použiteľnosti dôkazov je v zásade daná začatím trestného stíhania

„vo veci“.

Výnimkou sú (vo vzťahu k rozhodnutiu o vine) prípady, ak ide o vo významnej miere

rozhodujúci alebo jediný usvedčujúci dôkaz (dôkaz kľúčového charakteru) pre posúdenie

viny, ktorý musí byť vykonaný kontradiktórne, teda umožnením účasti obvineného alebo

obhajcu. Účelom a zmyslom procesného inštitútu začatia trestného stíhania „vo veci“

podľa je, aby orgány prípravného konania (

) mohli vykonávať procesne použiteľné úkony podľa

smerujúce k zisteniu páchateľa trestného činu a vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe

hneď, ako to odôvodňuje dôkazná situácia.

V posudzovanej veci v čase začatia trestného stíhania neexistoval dostatočne

odôvodnený záver, že trestný čin spáchala konkrétna osoba, a neboli v potrebnom rozsahu

objasnené ani ostatné dôležité skutočnosti potrebné k vzneseniu obvinenia. K začatiu

trestného stíhania došlo neodkladným a neopakovateľným úkonom - vydaním veci (č. 1.

279).

Po začatí trestného stíhania je policajt oprávnený vykonávať všetky úkony podľa

(ako to výslovne ustanovuje tohto zákona), je oprávnený aj

vypočúvať svedkov. V danom prípade boli svedkovia vypočutí aj po vznesení obvinenia

a v konaní pred súdom za účasti obvineného a obhajcu (okrem svedkyne ,

ktorá zomrela). Nemožno teda súhlasiť s námietkou obvineného o porušení zásady

kontradiktórnosti.

Podľa stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 7. decembra 2009,

sp. zn. Tpj 63/2009, obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné

dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením

uznesenia o vznesení obvinenia ( ), ak k ich vykonaniu došlo

po začatí trestného stíhania „vo veci“ podľa .

Dovolací súd po preštudovaní spisového materiálu nezistil žiadne skutočnosti

svedčiace o tom, že by v priebehu celého trestného konania došlo k porušeniu práva

obvineného na obhajobu a už vôbec nie zásadným spôsobom. Naopak, jeho

právo na obhajobu bolo v priebehu trestného konania zachované, pričom obvinený mal

možnosť zúčastňovať sa pojednávaní a uplatňovať svoje práva či už osobne, alebo

prostredníctvom obhajcu, pričom toto svoje právo v priebehu konania aj aktívne využíval.

K námietke obvineného, že súd opomenul v písomnom rozsudku uviesť, že boli

prehraté kamerové záznamy z VÚB banky a SLSP a nevysporiadal sa s tvrdeniami obhajoby

ohľadne týchto kamerových záznamov, najvyšší súd poukazuje na judikatúru ústavného

súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že v odôvodnení rozhodnutia

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obvineným, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, pripadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

procesnými stranami konania. Najvyšší súd konštatuje, že tento dôkaz bol vykonaný (č. l.

519) a súhlasí so záznamom a fotografiami na č. 1. 310 - 314, 324 - 332).

Obvinený ďalej uvádzal, že súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavných

pojednávaniach nerešpektoval ust. . V tejto súvislosti

najvyšší súd poukazuje napr. na obsah zápisnice z hlavného pojednávania 27. mája 2015

č. 1. 491 (čítanie dôkazov podľa ), kedy sa mal možnosť obvinený

i poškodený ku každému dôkazu vyjadriť. Toto právo obvineného a poškodeného bolo

zachované počas celého súdneho konania. O možnosti vyjadriť sa ku všetkým dôkazom boli

procesné strany náležite poučené. Bolo už len na ich rozhodnutí, či túto možnosť využijú,

alebo nie.

Vzhľadom na uvedené, dovolací súd konštatuje, že tento dovolací dôvod naplnený

nebol.

... Obvinený v dovolaní uviedol, že neboli splnené zákonné podmienky na to, aby bola

na hlavnom pojednávaní prečítaná výpoveď poškodenej z prípravného

konania podľa (poškodená zomrela).

Dovolací dôvod podľa možno úspešne

uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli

na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je

založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá

a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho

riadneho) opravného prostriedku.

Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu

pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/

len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného.

Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov,

potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/

, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces

v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie

bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent)

na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri

Mariana Marinescu proti Rumunsku, rozsudok č. 36110/03 z 2. februára 2010, Emen proti

Turecku, rozsudok č. 25585/02 z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší proti Holandsku,

Visser proti Holandsku, rozsudok č. 26668/95 zo 14. februára 2002t A1 - Khawaja a Tahery

proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. decembra 2011

a ďalšie).

V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom

podľa môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak

dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3

), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce

dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného

dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané

dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov, pretože by tak neprípustným

spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu

a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacieho konania. Dovolanie nemôže

nahrádzať riadne opravné prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom

rozsahu, aký je charakteristický pre riadne opravné prostriedky. Dovolanie a rozhodnutie

o ňom znamená prelom do právoplatných rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu

konečného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolanie aplikovať

iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia

súdu alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov.

... Právo obvineného na obhajobu v trestnom konaní patrí nepopierateľne medzi tie

základné práva, bez dôsledného rešpektovania ktorých nemožno hovoriť o spravodlivom

súdnom konaní. Pritom významnou súčasťou tohto práva je i právo obvineného vypočúvať

alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe, garantované čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Toto právo je založené na princípe, podľa

ktorého predtým, ako môže byť obvinený odsúdený, musia byť vykonané všetky dôkazy

v jeho prítomnosti na verejnom pojednávaní lak, aby ich bolo možné napadnúť. Ani toto

právo obvineného však nie je absolútne a aj v tomto smere pomerne stabilná judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripúšťa, že v istých prípadoch je

v súdnom konaní nevyhnutné použiť aj výpovede svedkov získané v štádiu vyšetrovania.

Napríklad vtedy, ak svedok zomrel, alebo využil svoje právo odoprieť výpoveď, alebo ak

primerané úsilie príslušných orgánov zabezpečiť prítomnosť svedka zlyhalo.

Pri posudzovaní zlučiteľnosti konania, v ktorom bola ako dôkaz použitá výpoveď svedka,

ktorý nebol prítomný a vypočutý na hlavnom pojednávaní, s čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/

Dohovoru postupuje ESĽP v troch krokoch (tzv. test Al-Khawaja). Najprv skúma, či

existoval závažný dôvod neprítomnosti svedka ospravedlňujúci pripustenie jeho skoršej

výpovede ako dôkazu. V ďalšom kroku posudzuje, či bola výpoveď neprítomného svedka

výlučným alebo rozhodujúcim základom pre odsúdenie obvineného. Napokon hodnotí, či

existovali dostatočne vyvažujúce faktory, vrátane silných procesných záruk, ktoré

kompenzovali ťažkosti spôsobené obhajobe v dôsledku pripustenia takejto výpovede

a zaistili, že konanie ako celok bolo spravodlivé. Súd musí posúdiť, či význam výpovede

neprítomného svedka, a to najmä z pohľadu, či je táto výpoveď výlučným alebo

rozhodujúcim dôkazom pre odsúdenie obžalovaného. Výlučný dôkaz definuje ako jediný

dôkaz proti obvinenému a za rozhodujúci dôkaz považuje usvedčujúci dôkaz takej

dôležitosti alebo významu, že bude pravdepodobne rozhodujúci pre výsledok konania.

Pritom platí, že použitie takejto svedeckej výpovede musí byt’ potvrdená inými podpornými

dôkazmi v závislosti od ich sily. Napokon v rámci tretieho kroku sa skúma, či vyvažujúce

faktory, ktoré boli obhajobe poskytnuté, umožnili spravodlivé a riadne posúdenie

spoľahlivosti neprítomného svedka.

V posudzovanej veci bolo súdmi vykonané rozsiahle dokazovanie výsluchmi svedkov

, , , ,

, , , ,

, , ,

, , prečítaním výpovede nebohej ,

, , výsluchmi znalcov z odvetvie psychiatrie

a , znalca z odboru psychológia odvetvie

klinická psychológia dospelých a psychológia sexuality , bol

oboznámený podstatný spisový materiál - listinné dôkazy, boli vykonané a prehraté

kamerové záznamy z banky, časť spisového materiálu vo veci Okresného súdu Malacky,

sp. zn. , uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. ,

oznámenie o úmrtí poškodenej , prečítaním odborného vyjadrenia

, klinického psychológa a vyjadrením poškodenej strany.

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sa jedná o svedectvo poškodenej

, nešlo o jediný ani o rozhodujúci dôkaz.

V posudzovanej veci boli teda splnené všetky zákonné podmienky uvedené v 263

ods. 3 písm. a/ na čítanie jej výpovede z prípravného konania. Výsluch

poškodenej bol vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam

. Poškodená zomrela, pričom v čase jej výsluchu nebol dôvodný

predpoklad, aby nebola vypočutá na hlavnom pojednávaní.

... Dovolateľ namietal, že súd nemal prihliadať na znalecké posudky

psychiatrov a psychológa, pretože boli vypracované bez osobného vyšetrenia poškodenej

( ).

Najvyšší súd už niekoľkokrát konštatoval, že v rámci dovolacieho konania nie je

prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou § 371

ods. 1 písm. i/ ), ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti podľa

. Skutkový stav môže najvyšší súd hodnotiť len z toho

hľadiska, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené, to

znamená, či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného

práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia

jednotlivých dôkazov, nakoľko toto sú otázky upravené normami procesného práva, nie

hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym

opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno

znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôže najvyšší súd

spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie

vykonané súdmi nižších stupňov, teda ani znalecké posudky.

Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá právny záver vyjadrený v posúdení

skutku ako obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/

. Použitú právnu kvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré

sú v popise skutku zahrnuté, a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej

podstaty označeného trestného činu. Zo spisového materiálu ako aj skutkovej vety vyplýva

aktívne konanie dovolateľa, ktorý naviedol poškodenú na prevod finančných prostriedkov

z podielových listov ako aj následný podpis darovacej zmluvy, uvedenie do omylu

poškodenej, vznik škody na cudzom majetku ako aj obohatenie sa dovolateľa. V tejto

súvislosti sa nemožno stotožniť s námietkou dovolateľa, že existuje rozpor medzi skutkovou

a právnou vetou rozhodnutia. Z právnej vety vyplýva skutočnosť, že obvinený sa dopustil

hore označeného trestného činu. Skutková veta popisuje konanie páchateľa v širších

súvislostiach, vrátane bližšej charakteristiky osoby poškodenej.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu konštatuje, že nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Najvyšší súd dal sťažovateľovi odpoveď na všetky rozhodujúce skutočnosti a vysvetlil,

z akého dôvodu výpoveď poškodenej nepovažuje za jediný a rozhodujúci dôkaz. Vo veci

pritom zohľadňoval aj označenú judikatúru ESĽP. Čo sa týka tvrdenej podobnosti

prejednávanej veci s nálezom ústavného súdu sp. zn. z 30. októbra 2012,

ústavný súd dodáva, že nejde o prípady obdobné, keďže v dotknutej veci „preukázateľne

existovala prekážka predvídaná dotknutou právnou úpravou [§ 263 ods. 3 písm. a)

], ktorá vylučovala možnosť prečítania výpovede svedka poškodeného

z prípravného konania na hlavnom pojednávaní. Počas výpovede v prípravnom konaní sa

totiž svedok poškodený pred vyšetrovateľom výslovne zmienil o charaktere svojho

nepriaznivého zdravotného stavu a s tým súvisiacou opakovanou hospitalizáciou. Uvedené

skutočnosti spolu so skutočnosťou vysokého veku svedka poškodeného zakladali dôvodný

predpoklad (o ktorom hovorí citované ustanovenie ), že na hlavnom

pojednávaní ho nebude možné vypočuť.“ (s. 26 dotknutého rozhodnutia). K namietaným

nedostatkom skutkovej vety najvyšší súd podrobne vysvetlil, z akého dôvodu konanie

sťažovateľa materiálne naplnilo skutkovú podstatu trestného činu podvodu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia tiež presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej spojitosti

medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základných

práv sťažovateľa. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu, ako aj s poukázaním na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu a napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,

vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie, náhrada trov konania) z dôvodu

odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2018