Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 2/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-84

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika

a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2012

o sťažnosti J. V., B., zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., Bratislava, v mene ktorej koná

advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práv na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského

súdu v Bratislave z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. februára 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo J. V. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na riadne

dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 22. apríla 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 2. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 22. apríla 2010

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. februára 2011

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. J. V. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n í J. V.

uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 475,93 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a

deväťdesiattri centov), z ktorej je p o v i n n ý zaplatiť jej Krajský súd v Bratislave

317,28 € (slovom tristosedemnásť eur a dvadsaťosem centov) a Najvyšší súd Slovenskej

republiky 158,65 € (slovom stopäťdesiatosem eur a šesťdesiatpäť centov) na účet jej

právneho zástupcu spoločnosti F., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2011

doručená sťažnosť (doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 21. júna 2011,

12. júla 2011, 14. septembra 2011 a 12. októbra 2011) J. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom a rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 23. novembra 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn. , postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 2. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že bola označeným rozsudkom okresného súdu

odsúdená na podmienečný trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov a bola jej uložená

povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 32 175,30 €, a to pre trestný čin

sprenevery podľa ustanovení a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), keďže v zmysle rozsudku

okresného súdu si mala prisvojiť finančné prostriedky, ktoré jej boli zverené zmluvami

o pristúpení ku zmluvám o vklade (ďalej len „zmluvy o pristúpení“), keď bez súhlasu

a vedomia majiteľa (poškodeného) mala vybrať tieto finančné prostriedky a použiť ich

pre vlastnú potrebu napriek tomu, že mali byť použité výlučne pre potreby spojené

so starostlivosťou o poškodeného. O odvolaní, ktoré podala sťažovateľka proti

prvostupňovému rozhodnutiu, rozhodol krajský súd tak, že ho v zmysle ustanovenia § 319

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) ako nedôvodné zamietol. Dovolanie podané proti uzneseniu krajského súdu

opierajúce sa o dôvody podľa ustanovenia

(založenie rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia ) bolo

najvyšším súdom odmietnuté v zmysle ustanovenia

pre nedostatok dovolacích dôvodov.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla túto argumentáciu:

«Skutková podstata trestného činu sprenevery predpokladá, aby predmetom útoku

bola cudzia vec, ktorá bola zverená, pričom objektívnou stránkou je prisvojenie si

a subjektívnou stránkou úmysel. Máme za to, že obžalobe sa v konaní vôbec nepodarilo

nepreukázať, že sťažovateľka vykonala skutok tak, ako je uvedený vo výroku rozsudku a tiež

nepreukázala jej vinu z hľadiska naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty

trestného činu sprenevery a preto je rozhodnutie súdu o vine, treste a náhrade škody

nesprávne a to z nasledovných dôvodov:

1. nesprávne právne posúdenie zmlúv o pristúpení ku zmluvám o vklade

Dňa 10.01.2003 sťažovateľka uzatvorila s poškodeným, ako pôvodným majiteľom

vkladnej knižky a bankou S. a.s., B., Zmluvy o pristúpení ku zmluve o vklade. Na základe

týchto zmlúv sa sťažovateľka stala spolumajiteľom (výslovne uvedené v zmluve), nie iba

disponentom, peňažných vkladov na týchto vkladných knižkách, pričom na právne úkony

týkajúcich sa vkladov na vkladných knižkách bola oprávnená a povinná spolu s poškodeným

spoločne a nerozdielne, t.j. solidárne. Tieto zmluvy boli uzatvorené slobodne a vážne bez

uvedenia podmienok použitia vkladu na vkladných knižkách alebo iných obmedzení, či už

písomne alebo ústne a pred tretími osobami — pracovníčkami banky. To, že sťažovateľka sa

stala spoluvlastníčkou vkladov na vkladných knižkách, na základe zmeny vlastníctva k nim

na základe vyššie uvedených zmlúv, potvrdzuje aj oznámenie S., a.s. z 17.9.2007

a z 19.9.2007 (príloha č. 1 a č. 2).

Podpísanie týchto zmlúv v banke bolo písomným zakončením a faktickým i právnym

písomným potvrdením ústneho darovania peňažných vkladov na týchto vkladných knižkách

zo strany manželov M. sťažovateľke, ktoré jej zabezpečilo po právnom úkone darovania aj

reálnu možnosť disponovať s darom - vkladmi na vkladných knižkách. Táto zmluva tiež

preukazuje úmysel poškodeného a jeho manželky, previesť vlastníctvo vkladov na

sťažovateľku, nielen právo dispozície, ako tvrdí obžaloba.

Poznámka

Uvedené zmluvy o pristúpení ku zmluvám o vklade boli dňa 10.01.2003 spísané

v pobočke banky – S., a.s. B., ktorá bola najbližšou pobočkou k bytu, kde sťažovateľka

spoločne s p. M. bývali. Vzhľadom na skutočnosť, že zrušenie pôvodných zmlúv bolo podľa

pracovníčky banky možné urobiť iba v centrále na Suchom mýte č. 4, kde boli zmluvy

vedené, došlo „iba k pristúpeniu“ s tým, že na centrálu zájdu keď bude lepšie počasie.

Počasie v Bratislave sa však v ten deň prudko zhoršilo a napadlo veľa snehu. Návštevu

banky teda odložili na lepšie počasie a už sa tam nedostali. Zomrela p. G. M., zdravotný

stav p. M. sa zhoršil a bol dva krát hospitalizovaný. Po návrate z nemocnice a zotavení

odišiel „na dovolenku“ do Popradu.

Banka, S., a.s., v súvislosti s vkladmi, pozná aj obsahovo odlišné, tzv. dispozičné

právo, ktoré umožňovalo disponentovi iba nakladať (disponovať) vkladom majiteľa,

bez toho, aby sa tento disponent stal majiteľom vkladov, pričom táto dispozícia

neumožňovala rušenie vkladov. Pri tomto inštitúte boli vklady pre disponenta vždy cudzími

vecami a nakladať s nimi mohol len podľa pokynov a vôle majiteľa vkladov. Ak by

poškodený a jeho manželka mali vôľu, aby sa sťažovateľka stala iba disponentom vkladov,

aby ich mohla použiť len na starostlivosť a potom až po smrti, určite by poškodený

neuzatvoril zmluvy o pristúpení k zmluvám o vklade, na základe ktorých sa sťažovateľka

stala spolumajiteľkou vkladov, ale len zmluvy o dispozícii s vkladmi.

Zmluvy o pristúpení ku vkladom dokazujú, že:

- poškodený s manželkou daroval peňažné prostriedky na vkladoch sťažovateľke, nakoľko

v zmysle uzatvorených zmlúv, sa sťažovateľka stala spolumajiteľkou vkladov, čomu musel

predchádzať prejav vôle poškodeného a jeho manželky spojený s prevodom práv k vkladom,

ktorým bolo darovanie vykonané na Vianoce 2002 a ktoré bolo fakticky i právne potvrdené

poškodeným podpísaním zmlúv; úmysel darovať vklady je preto jednoznačne zrejmý

z podpisu zmlúv o pristúpení k zmluvám o vklade;

- sťažovateľka sa stala spolumajiteľkou vkladov so všetkými právami a povinnosťami

vo vzťahu k druhému spolumajiteľovi a dlžníkovi (banke) a vo vzťahu k banke aj solidárnym

veriteľom, čo možno vyvodiť z práv a povinností dohodnutých v zmluvách o pristúpení

k zmluvám o vkladoch a pričom záver len o dispozičnom práve z obsahu týchto zmlúv nie je

možné vyvodiť;

- sťažovateľka sa nestala iba disponentom vkladov, nakoľko v prípade takejto vôle

poškodeného, poznala banka osobitný inštitút, osobitný typ zmluvy, umožňujúci len

dispozíciu s vkladom, ktorý však poškodený nechcel uzatvoriť, nakoľko v tom čase a na tom

mieste si bol vedomý toho, že vklady s manželkou daroval;

- podpísané zmluvy o pristúpení k vkladom výslovne zakotvovali, že sťažovateľka sa stáva

spolumajiteľkou vkladov, pričom mala právo aj rušenia vkladov, čo banka „iba

disponentovi“, ako to neskôr začal tvrdiť poškodený, nepriznávala;

- neboli určené žiadne podmienky použitia vkladov zo strany poškodeného alebo jeho

manželky,

- možno teda skonštatovať, že je veľmi nepravdepodobné, že poškodený s manželkou najprv

uzavreli so sťažovateľkou, hoci aj ústne, dohodu o dispozícii a účele použitia vkladov

na vkladných knižkách a následne v rozpore s touto dohodou by poškodený v banke

podpísal dohody o pristúpení k vkladom, na základe ktorých sa stala sťažovateľka

spolumajiteľkou vkladov, nie iba disponentom, nakoľko jeden prejav vôle by odporoval

druhému a preto je viac ako isté, že podpisu zmlúv predchádzalo darovanie;

Z odôvodnenia, či skôr len z holého konštatovania prvostupňového súdu, vôbec nie je

zrejmé, akou právnou úvahou (právnym a skutkovým zdôvodnením) súd dospel jednoznačne

a nepochybne k tomu, že zmluvami o pristúpení k zmluvám o vkladoch sa sťažovateľka stala

len disponentom a nie spoluvlastníčkou vkladov a vlastníkmi zostal poškodený a jeho

manželka. Preto považujem toto zdôvodnenie uvedených zmlúv súdom za nedostatočné

a nepreskúmateľné, nemajúce oporu v právnych predpisoch.

2. nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov z hľadiska ich pravdivosti

a vierohodnosti

Výpoveď poškodeného a jej pravdivosť a vierohodnosť

Po zhodnotení výpovedí poškodeného v prípravnom konaní, i jeho písomných

vyjadrení je nepochybné, že tieto je potrebné vyhodnotiť ako nevierohodné, účelovo menené

a dopĺňané a v niektorých prípadoch si vzájomne odporujúce, ako i odporujúce tvrdeniam

iných svedkov na strane obžaloby a to z nasledovných dôvodov:

- poškodený pri výsluchu pred vyšetrovateľom dňa 21.3.2005 i v samotnom trestnom

oznámení popiera, že by obžalovanej daroval vklady na vkladných knižkách, tvrdí že ich dal

obžalovanej len do opatery pre jeho potreby a potreby jeho manželky s tým, že peniaze

ktoré zostanú, môže vybrať a použiť pre seba — toto popieranie darovania je v rozpore

s vyjadreniami o darovaní obsiahnutými v týchto listinách:

1. v liste z 30.11.2004, kde píše: „Áno s tetou sme Vám poskytli nemalý obnos

peňazí na kúpu záhrady s tým, že tam budeme tráviť spoločne chvíle voľna a oddychu“

(príloha č. 3 k odvolaniu),

2. v liste z 10.4.2006, kde píše: „... áno to bola pravda, že sme spoločne schvaľovali,

že táto darovaná suma sa použila na kúpu záhrady“ (príloha č. 4 k odvolaniu).

S týmito vyjadreniami poškodeného, na ktoré upozorňovala obhajoba i sťažovateľka,

sa súd pri odôvodňovaní rozsudku vôbec nevysporiadal, nie je zrejmé, prečo ich súd

nepovažoval za dôležité pre konanie a prečo nemohli spochybniť dôveryhodnosť

poškodeného ako svedka a naopak podporiť pravdivosť tvrdení sťažovateľky.

- darovanie vkladných knižiek potvrdzuje aj fotografia (príloha č. 5 k odvolaniu),

zachytávajúca poškodeného s manželkou, sťažovateľkou a jej dcérou na Vianoce roku 2002,

pred darovaním vkladných knižiek, na ktorých pod stromčekom v pravom dolnom rohu sú

tieto vkladné knižky zabalené v baliacom papieri a previazané stuhou; darovanie vkladných

knižiek pod stromčekom nebolo aktom darovania len knižiek (obalu), ale aj ich obsahu, teda

práva na vklady s nimi spojené; tento dôkaz sme predložili až v odvolacom konaní, nakoľko

sťažovateľka považovala tieto fotografie za stratené a podarilo sa jej ich nájsť až

po vyhlásení rozsudku.

- poškodený pri výsluchu pred vyšetrovateľom dňa 21.3.2005 i v samotnom trestnom

oznámení spomína len ústnu dohodu o spôsobe použitia peňazí na vkladoch, pričom však

v rozpore s týmito tvrdeniami naopak, vo vyjadrení z 10.4.2006 (príloha č. 4 k odvolaniu),

adresovanom Okresnému súdu Bratislava III, sp. zn.: , o vrátenie daru

uvádza, že uzatvoril aj s manželkou a V. písomnú dohodu o tom, že peniaze môžu vybrať až

po smrti; tomuto tvrdeniu odporuje aj vyjadrenie svedkyne V. pred vyšetrovateľom uvádza,

že mal byť napísaný lístok, že peniaze majú byť uložené v banke do tej doby, kým ona

s manželom nezomrú; iný svedkovia existenciu písomnej dohody nepotvrdili, pričom

vzhľadom na takú blízkosť svedkov V., C. a S., s poškodeným a jej manželkou, ako to títo

svedkovia na hlavnom pojednávaní o sebe uvádzali, sa javí ako krajne nepravdepodobné, že

by im o existencii písomnej dohody manželia M. nič nepovedali — z týchto odporujúcich si

tvrdení poškodeného, rozchádzajúcich sa v podstatnej náležitosti a to či bola dohoda

o použití vkladov uzatvorená písomne alebo ústne vyplýva, že ako svedok je poškodený

nevierohodný, nakoľko buď účelovo tvrdí, že existovala takáto dohoda a preto, keďže túto

nepravdu nedomyslel úplne, mu niektoré detaily unikajú, z čoho potom vyplýva rozpor

v jeho vyjadreniach alebo to svedčí o tom, že si na okolnosti okolo prenechania vkladných

knižiek nepamätá presne, čo taktiež spochybňuje jeho vierohodnosť ako svedka.

- poškodený tiež nepravdivo uvádza vo svojom doplnení trestného stíhania z 12.12.2005, že:

„V. majú 2 záhrady, ktoré kúpili ešte za života mojej manželky“. (prílohy č. 6); podľa

kúpnych zmlúv založených v spise, 1. záhrada bola kúpená 12.4.2002, pred smrťou pani M.

a 2. druhá záhrada bola kúpená v januári 2004 s tým, že záloha bola vyplatená koncom

decembra 2003 a pani M. zomrela 7.4.2003.

- z vyjadrení poškodeného vyplýva, že s odstupom času, nevníma právne úkony spôsobom,

akým prejavil vôľu, ale ako si myslí, že ju prejavil, často mení postoje a názory - toto

vyplýva napr.:

1. z listu z 12.8.2004 (príloha č. 7), kde spomína: „... keď z môjho vlastného bytu ...“,

aj keď list písal po darovaní bytu dňa 10.11.2000 - byt síce už daroval, stále ho však

považuje za svoj byt a tiež

2. z listu z 12.12.2005, kde v 3 odseku píše: „.Rozmýšľam a pozerám na ten Váš

pozdrav...“ a na jeho konci protichodne: „... Vaše listy a pohľadnice vôbec nečítam...“

(príloha č. 8),

Tieto listiny preukazujú zmätenosť v správaní sa poškodeného, rozpor s tým, ako

poškodený prejavil vôľu a s tým, ako prejavenú vôľu vníma neskôr. Rovnako tak možno

posúdiť jeho zmätenosť ohľadne vnímania darovania vkladných knižiek - údajne chcel dať

obžalovanej len dispozíciu k peniazom po ich smrti, no sám uvádza, že 10.1.2003 podpísal

ako pôvodný majiteľ zmluvu s pristupujúcim majiteľom; toto vyplýva to aj z vyjadrenia

svedka Kuchtu, ktorý vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní tvrdí, že: „M. mu sľúbila

100.000.- Sk z prerozdelenia, no následne si to rozmyslela, dá tomu, kto dochová..., kto sa

postará, im nič nedali len sesterniciam, bratrancom...“, pri otázke sťažovateľky uvádza, že:

„Sám sa zháčil, keď ho M. požiadala prerozdeliť peniaze, či ho len skúša.“

Máme za to, že rovnaký posun vo vnímaní svojich právnych úkonov nastal

u poškodeného aj po darovaní vkladných knižiek, keď voči sťažovateľke a jej manželovi

prejavil vôľu vkladné knižky darovať a s odstupom času to však vníma len ako zverenie

vkladných knižiek do opatery a preto táto zmena názoru nemôže byť na škodu sťažovateľky.

- poškodený sa účelovo vyhýba konfrontácii so sťažovateľkou v prípravnom konaní

i výsluchu pred súdom — toto vyhýbanie sa zdôvodňuje zlým zdravotným stavom, doložené

lekárskym potvrdením, avšak: v liste adresovanom vyšetrovateľovi 6.8.2006 (príloha č. 9

k odvolaniu), tvrdí, že sa na konfrontáciu pred nezávislým súdom sa priam teší, tiež

vo vyjadrení z 10.4.2006 (príloha č. 6 k odvolaniu) adresovanom Okresnému súdu

Bratislava III, sp. zn.: , o vrátenie daru uvádza, že — „Na môj vysoký vek si

myslím, že pamäť a myseľ mi ešte dobre slúži, psychický stav je výborný.“ a ďalej napriek

svojej údajnej neschopnosti sa vyjadriť, doloženej v roku 2006 na súd v tomto konaní, sa

poškodený zúčastnil na pojednávaní vedenom Okresnom súde Bratislava III, 28.11.2007,

sp. zn.: , kde sa preukázal skôr opak, teda nepamätanie si okolností, nič

nepočul, nechápal súvislosti a pod. Vyhýbanie sa procesným úkonom v trestnom konaní

jednoznačne vyvoláva pochybnosť o úmysle konania poškodeného, a jeho obave ustať

a obhájiť svoje tvrdenia pri konfrontácii so sťažovateľkou a ďalšími svedkami ohľadne

okolností darovania vkladných knižiek, podpisu zmlúv, starostlivosti o neho a s písomnými

vyhláseniami nižšie uvedených svedkov ohľadne starostlivosti.

Máme za to, že súd pochybil aj v tomto prípade, ak nepreveril opodstatnenosť

neúčasti poškodeného na hlavnom pojednávaní a uspokojil sa iba z jeho výpoveďou

pred vyšetrovateľom, ktorá však nemôže byť úplná a dostatočná na objasnenie veci bez

umožnenia sťažovateľky klásť mu otázky.»

Sťažovateľka ďalej poukázala na svedecké tvrdenia poškodeného o zlej starostlivosti

zo strany sťažovateľky, ktorá bola dôvodom jeho odchodu od nej a o ktoré sa podľa

vyjadrenia sťažovateľky vo významnej miere opieral aj konajúci súd, a odkázala

na vyjadrenia 7 svedkov pripojené v prílohe sťažnosti, ktoré podľa sťažovateľky tieto

tvrdenia poškodeného vyvracajú. Podľa názoru sťažovateľky účelovosť týchto tvrdení

poškodeného je daná jeho snahou o opätovné získanie bytu, ktorý v minulosti daroval spolu

so svojou manželkou sťažovateľke a jej manželovi, čoho dôkazom je podľa sťažovateľky

skutočnosť, že po podaní trestného oznámenia podal poškodený 31. mája 2005 aj žalobu

o vrátenie daru, pričom svojimi vykonštruovanými tvrdeniami chce preukázať porušenie

dobrých mravov. Sťažovateľka napokon dodala, že u poškodeného možno tiež

predpokladať, že bol pri svojej výpovedi a písomných vyjadreniach ovplyvnený inými

osobami, s ktorými žije v spoločnej domácnosti a ktoré majú záujem o jeho majetok ako

dedičia.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie namietala spôsob vyhodnotenia

vykonaných dôkazov svedčiacich v jej prospech, a síce jej výpovede a výpovede jej

manžela, ktoré konajúci súd vyhodnotil ako výpovede účelové poukazujúc na snahu vyhnúť

sa trestnej zodpovednosti sťažovateľky a vráteniu neoprávneného majetkového prospechu,

čo považovala sťažovateľka za zdôvodnenie absolútne nedostatočné. Arbitrárnosť

odôvodnenia rozsudku videla sťažovateľka v skutočnosti, že konajúci súd „pri hodnotení

dôkazov vychádzal z axiómy, že tvrdeniu sťažovateľky a jej manžela a priori nemôže veriť,

lebo sa snaží zbaviť trestnej zodpovednosti, ale tvrdeniam poškodeného, bez ohľadu na ich

zmätočnosť a rozpornosť sa veriť musí“. Sťažovateľka dôvodila, že väčšina ňou

navrhovaných dôkazov, ktoré mali objasniť okolnosti týkajúce jednak darovania

predmetných vkladných knižiek a jednak starostlivosti o poškodeného, bola súdom

odmietnutá s odôvodnením, že ich nemožno vykonať (výsluch poškodeného, konfrontácia

s poškodeným) a že nie sú pre konanie relevantné (výsluch svedkov), čo považovala

sťažovateľka za narušenie spravodlivosti konania a porušenie práv obhajoby.

Sťažovateľka tiež formulovala názor, že v posudzovanom trestnom konaní boli

zo strany konajúcich súdov nesprávne právne posúdené zmluvy o pristúpení, ktoré podľa

nej predstavujú právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým vkladom, a to

darovaním. V tomto kontexte poukázala sťažovateľka na to, že konajúce súdy ústavne

nesúladným spôsobom interpretovali ustanovenia až

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a v spojitosti s nimi ustanovenia až

v znení neskorších predpisov upravujúce inštitút darovacej zmluvy. Sťažovateľka ďalej

uviedla, že v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku absentuje úvaha prezentujúca spôsob,

na základe ktorého dospel konajúci súd k jednoznačnému a nepochybnému záveru, že

zmluvami o pristúpení sa sťažovateľka nestala vlastníkom vkladov, ale len oprávneným

disponentom. Táto skutočnosť podľa sťažovateľky svedčí o porušení zásady spravodlivého

procesu vyžadujúcej, aby odôvodnenie rozhodnutia o vine zo spáchania trestného činu

zodpovedalo požiadavke preukázania všetkých zákonných znakov trestného činu mimo

rozumných pochybností. Sťažovateľka ďalej dôvodila, že z odôvodnenia odsudzujúceho

rozsudku objektívne nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane. Za podstatný

fakt, na ktorý by sa malo podľa názoru sťažovateľky konanie o sťažnosti sústrediť,

sťažovateľka považovala skutočnosť, že jej odsúdenie bolo v rozhodujúcej miere založené

len na výpovedi poškodeného z prípravného konania, pri ktorej nebolo rešpektované jej

právo na obhajobu – zúčastniť sa tohto výsluchu a klásť poškodenému otázky. Sťažovateľka

zdôraznila, že poškodený, ktorého výpoveď považoval konajúci súd za kľúčovú, nebol

vypočutý na hlavnom pojednávaní a nebol konfrontovaný so sťažovateľkou, pričom

pre takýto postup neexistovali legitímne a rozumné dôvody. Sťažovateľka pokračovala

v argumentácii poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) a uviedla, že pokiaľ je výpoveď podaná svedkom, v jej prípade poškodeným,

v „stricto sensu“ spôsobilá podstatným spôsobom podporiť odsúdenie obvineného, je

usvedčujúcim svedectvom a záruky čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sú aplikovateľné. Dôkazy

preto musia byť zásadne vykonané pred obvineným na verejnom pojednávaní na účely ich

kontradiktórneho prerokovania a z tejto zásady môžu existovať výnimky len vtedy, pokiaľ

to nie je na úkor obhajoby. Je možné opierať sa o výpoveď získanú počas vyšetrovania,

obvinený však musí mať primeranú a dostatočnú možnosť poprieť výpoveď buď počas

vyšetrovania, alebo počas pojednávania. Ak je odsúdenie založené výlučne a v rozhodujúcej

miere na výpovedi osoby, ktorú obvinený nemohol nikdy vypočuť alebo dať vypočuť, práva

obhajoby sú skrátené spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl. 6 dohovoru.

Sťažovateľka vo vzťahu k rozhodovaniu krajského súdu uviedla, že odvolací súd

prakticky prevzal závery a argumentáciu prvostupňového súdu, avšak reálne nepreskúmal

rozhodujúce otázky predostreté v podanom odvolaní. Takýto postup krajského súdu je

podľa názoru sťažovateľky porušením požiadavky odôvodnenia súdneho rozhodnutia

implicitne zahrnutého v práve na spravodlivý proces garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu dôvodila sťažovateľka

analogicky a uviedla, že dovolací súd iba mechanicky prevzal dôvody prezentované

okresným súdom a krajským súdom a neposkytol vo svojom rozhodnutí také argumenty,

ktoré by svedčili o skutočnom preskúmaní rozhodujúcich otázok predostretých v podanom

dovolaní.

V podaní doručenom ústavnému súdu 14. septembra 2011 sťažovateľka v súvislosti

s formulovanou námietkou porušenia čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru poukázala na znalecký

posudok z 2. februára 2011, ktorý získala do dispozície nazretím do spisového materiálu

Okresného súdu Bratislava III týkajúceho sa konania sp. zn. vyhotovený

z podnetu Okresného súdu Poprad, ktorého závery týkajúce sa zdravotného stavu

poškodeného sa podľa vyjadrenia sťažovateľky vzťahujú na obdobie počnúc už rokom

2004, teda aj na časové obdobie korešpondujúce prebiehajúcemu trestnému konaniu

vedenému proti sťažovateľke. Znalkyňa v predmetnom znaleckom posudku konštatovala, že

„vyšetrením psychických funkcií dospela k záveru, že u menovaného ide o organické

/sklerotickým ochorením/ poškodenie mozgových funkcií s obrazom stredne ťažkej

demencie. Ide o chronické degeneratívne ochorenie mozgu, ktoré sa v konkrétnom prípade

prejavuje prítomnou ťažkou poruchou pamäti, poruchou orientácie a poruchou intelektu.

U vyšetrovaného je výrazne defektný úsudok a chápavosť. Výrazne u menovaného je

v dôsledku degeneratívnych zmien mozgových buniek postihnutá reč, tá je redukovaná

na používanie pár slov. Znalkyňa u menovaného zistila tiež výraznú poruchu myslenia

v zmysle neschopnosti previesť logické úlohy, konkrétne na otázku znalkyne, aby uviedol

význam porekadla, nechápal ani význam položenej otázky.“.

Sťažovateľka v tomto kontexte zdôraznila, že konajúce súdy odmietli bez

racionálneho zdôvodnenia vykonať ňou navrhovaný kľúčový dôkaz – výsluch poškodeného

na hlavnom pojednávaní v konfrontácii s otázkami obhajoby v snahe dokázať, že všetky

podania a návrhy poškodeného v trestnom konaní sa nezakladajú na pravde, pretože

poškodený nie je a od počiatku nebol duševne spôsobilý posúdiť obsah a dôsledky svojich

úkonov.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu z 23. novembra

2009 v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom a uznesením krajského súdu

z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom a uznesením

najvyššieho súdu z 2. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. ,

predmetné rozhodnutia zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal jej

primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia,

ktoré budú povinné zaplatiť sťažovateľke konajúce súdy spoločne a nerozdielne.

Ústavný súd uznesením č. k. -47 zo 17. januára 2012 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva podľa

a práv podľa a 3 písm. d) dohovoru postupom a uznesením

krajského súdu z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

a uznesením najvyššieho súdu z 2. februára 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. . Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

Krajský súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 2. marca 2012 uviedol,

že postup okresného súdu týkajúci sa vykonania dôkazu (prečítanie výpovede svedka

poškodeného z prípravného konania) bol súladný s obsahom ustanovenia § 263 ods. 3

písm. a) a krajský súd v odvolacom konaní tento postup náležite

zdôvodnil poukazom na lekársku správu, podľa ktorej bol poškodený v čase

prvostupňového konania „občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré mu bránilo

zúčastniť sa hlavného pojednávania“. Podľa vyjadrenia krajského súdu „V danom prípade

nešlo v diagnóze poškodeného v spojení s vekom, prípadne o demenciu. Išlo len o problémy

mobility“, a tak odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o vierohodnosti jeho výpovede

z prípravného konania, a to aj s prihliadnutím na „jeho ďalšie aktivity“ a následne vykonané

ostatné dôkazy. Krajský súd v závere vyjadrenia uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

Najvyšší súd vo svojom liste doručenom ústavnému súdu 22. februára 2012

formuloval stanovisko, v ktorom odmietol tvrdenie sťažovateľky o arbitrárnosti ním

prijatého uznesenia dôvodiac, že rozhodnutie dáva primeranú odpoveď na základnú otázku

vymedzenú podaným dovolaním, ktorou bola správnosť právneho posúdenia zisteného

skutku, a odvolal sa aj na judikát trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

Tpj 32/2007 z 30. mája 2011 obsahujúci právnu vetu, podľa ktorej zmluva o pristúpení

ku zmluve o vklade na účte nerieši vlastnícke práva klientov ku vkladu. Najvyšší súd

v ďalšom bode poukázal aj na správnosť postupu v zmysle ustanovenia § 263 ods. 3

písm. a) upravujúceho možnosť čítania skoršej výpovede svedka

z prípravného konania. Ďalej najvyšší súd argumentoval, že skutkové námietky

sťažovateľky naznačujúce duševnú nespôsobilosť svedka poškodeného už v čase činu

možno kvalifikovať iba ako výhradu k spôsobu hodnotenia jeho prečítaných výpovedí

z prípravného konania, keď v otázke vierohodnosti poškodeného zostalo dokazovanie

v základnom konaní neúplné s tým, že pokiaľ by vykonané bolo, nebolo by možné jeho

výpoveď hodnotiť ako vierohodnú. Podľa najvyššieho súdu tieto skutkové námietky

„predstavujú od 1.9. 2011 potenciálne nový dovolací dôvod podľa –

podľa ktorého minister spravodlivosti podá (na podnet) dovolanie aj proti právoplatnému

rozhodnutiu vychádzajúcemu zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných

dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený alebo ak boli pri zisťovaní

skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť

objasnenie veci“.

Podľa názoru najvyššieho súdu v uvedenom kontexte v posudzovanej veci

sťažovateľky prichádza do úvahy eventuálne len otázka dostatočného objasnenia veci, nie

však to, že by najvyšší súd porušil jej právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia ako súčasť

práva na spravodlivý proces. V závere svojho listu najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci sťažovateľky.

Argumentáciu k stanoviskám krajského súdu a najvyššieho súdu formuloval právny

zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 30. apríla 2012. Uviedol

v ňom, že sa so stanoviskom krajského súdu nemožno stotožniť, pretože podľa jeho

vyjadrenia v pozícii obžalovanej sťažovateľka neustále poukazovala opierajúc sa o reálne

dôkazy na duševnú nespôsobilosť svedka poškodeného, na ktorého tvrdeniach bolo

v majoritnej časti založené rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré získal konajúci súd len

na základe prečítania zápisnice o jeho výpovedi, pri realizácii ktorej nebolo rešpektované

právo sťažovateľky byť pri jeho výsluchu a klásť mu otázky. Za takýchto okolností právny

zástupca sťažovateľky považoval za neprípustné tvrdiť, že zákonnosť rozhodnutia

odvolacieho súdu je založená na preukázaní problémov s mobilitou tohto svedka. Právny

zástupca sťažovateľky dôvodil, že odvolací súd sa jej obranou vôbec nezaoberal

a iba mechanicky prevzal dôvody rozhodnutia obsiahnuté v rozsudku okresného súdu.

Všeobecné súdy boli podľa jeho vyjadrenia povinné uskutočniť všetky relevantné opatrenia

na preukázanie pravdivosti obrany sťažovateľky, predovšetkým garantovaním jej práva

na obhajobu, osobitne práva vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov

proti sebe podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, čo sa však v postupe krajského súdu

nestalo. Krajský súd ako súd odvolací vôbec neprihliadol na sťažovateľkou formulované

odvolacie dôvody a svoj postoj žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil, čím podľa

názoru právneho zástupcu sťažovateľky porušil aj jej právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia tvoriace súčasť práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 6 ods. 1

dohovoru. Vo vzťahu k stanovisku najvyššieho súdu právny zástupca sťažovateľky

poukázal na formalistický výklad príslušných ustanovení obsiahnutý

v jeho rozhodnutí, kde podľa názoru právneho zástupcu sťažovateľky najvyšší súd svoje

rozhodovanie podriadil jeho nesprávnej zužujúcej interpretácii, čím fakticky odmietol

poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky.

Podaním doručeným ústavnému súdu 7. septembra 2012 právny zástupca

sťažovateľky oznámil, že sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci

samej.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení odporcov a sťažovateľky,

ako aj z obsahu príslušného spisového materiálu zistil a zrekapituloval tieto relevantné

skutočnosti:

1. Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru z 26. mája 2005 bolo sťažovateľke

vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. c) Trestného

zákona, a to na základe predchádzajúceho trestného oznámenia poškodeného a jeho

predchádzajúceho (jediného vykonaného) výsluchu z 21. marca 2005 realizovaného teda

ešte pred vznesením obvinenia sťažovateľke, v rámci ktorého sa pred vyšetrovateľom

svedok poškodený výslovne zmienil o svojom nepriaznivom zdravotnom stave, pre ktorý

bol aj viackrát hospitalizovaný („som vojnový invalid a som ochrnutý na ľavú polovicu

tela“). Návrhu sťažovateľky na vykonanie konfrontácie s poškodeným predloženému

v rámci prípravného konania, vyhovené nebolo a nebola jej poskytnutá ani možnosť

konfrontovať svedka poškodeného prostredníctvom svojho obhajcu.

2. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 23. novembra 2009 uznal

sťažovateľku vinnou zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. c)

. V odôvodnení rozsudku poukázal na jednej strane na výpoveď

sťažovateľky a jej manžela svedčiace v jej prospech, na strane druhej na výpoveď

poškodeného z prípravného konania, ktorú ako dôkaz odvolávajúc sa na lekársku správu

o imobilite poškodeného vykonal s odkazom na ustanovenie § 263 ods. 3 Trestného

poriadku prečítaním zápisnice o jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní. Okrem výpovede

poškodeného ako na relevantné dôkazy svedčiace v neprospech sťažovateľky okresný súd

poukázal na výpovede štyroch svedkov. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že

návrh obhajoby vypočuť poškodeného a vykonať jeho konfrontáciu so sťažovateľkou

odmietol vzhľadom na zdravotný stav poškodeného, ktorý mu nedovoľuje zúčastniť sa

osobne hlavného pojednávania. Vo vzťahu k návrhu obhajoby na vykonanie ďalších

dôkazov – konkrétne vypočutie dvoch svedkov „na objasnenie rodinných vzťahov

a súvislosti“, okresný súd dôvodil, že ho odmietol, „nakoľko sa týka okolnosti nepodstatnej

pre rozhodnutie o veci samotnej a zrejme svedkovia nie sú až takí dôležití, nakoľko

v prípravnom konaní nie sú nikým spomínaní“. Okresný súd kvalifikoval obranu

sťažovateľky ako účelovú, vedenú snahou vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, ako aj

povinnosti vrátenia neoprávneného majetkového prospechu, rovnako hodnotil aj výpoveď

manžela sťažovateľky. Okresný súd považoval za preukázanú skutočnosť, že sťažovateľka

nadobudla dispozičné právo ku vkladným knižkám patriacim poškodenému a jeho

manželke. Na základe výpovede poškodeného a svedkov okresný súd uzavrel, že peniaze

na týchto vkladných knižkách mali byť použité pre potreby poškodeného a jeho manželky

a až po ich smrti mohla s finančnými prostriedkami, ktoré na vkladných knižkách ostanú,

disponovať sťažovateľka. Okresný súd konštatoval, že dokazovaním bolo zistené, že

sťažovateľka finančné prostriedky z vkladných knižiek vybrala bez vedomia a súhlasu

poškodeného, za predčasný výber zaplatila náhradu vo vysokej sume, vkladné knižky

následne zrušila a časť z týchto finančných prostriedkov použila na kúpu nehnuteľnosti,

ktorá nebola určená pre potreby poškodeného. V závere okresný súd zhrnul: „I keď nie je

nikde písomne ustanovené, že obžalovaná môže disponovať s peniazmi na vkladných

knižkách až po smrti poškodeného, súd nemal dôvod pochybovať o tvrdení poškodeného, že

to bolo dojednané ústne. Obžalovaná sa zmluvou o pristúpení k zmluve o vklade stala

oprávnená disponovať vkladom, ale nestala sa vlastníčkou finančných prostriedkov. Ich

vlastníkmi boli manželia M. a po smrti manželky poškodený. Obžalovaná teda nebola

oprávnená bez súhlasu poškodeného nakladať s peniazmi z vkladnej knižky ako s vlastnými,

a keďže tak urobila, prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená, čím naplnila zákonné

znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248 odsek 1, odsek 4 Tr. zák.

() po subjektívnej a objektívnej stránke.“

3. Prvostupňové rozhodnutie napadla sťažovateľka 20. januára 2010 odvolaním,

ktoré obsahovalo argumentáciu totožnú s tou, ktorú formulovala v sťažnosti podanej

ústavnému súdu. V odvolaní predostrela sťažovateľka návrh na vykonanie najmä týchto

špecifikovaných dôkazov: sťažovateľka žiadala opätovne o vypočutie svedka poškodeného

na hlavnom pojednávaní; žiadala o vyhotovenie odborného znaleckého posudku týkajúceho

sa svedeckej spôsobilosti poškodeného; ďalej navrhla vypočuť 8 svedkov, ktorých

svedectvá mali objasniť jednak okolnosti týkajúce sa sťažovateľkou tvrdeného darovania

vkladných knižiek a jednak okolnosti týkajúce sa starostlivosti o svedka poškodeného v čase

jeho pobytu u sťažovateľky; sťažovateľka takisto žiadala o vykonanie dôkazu – prečítanie

závetu svedka poškodeného, ktoré malo podľa vyjadrenia sťažovateľky preukázať, že

sporné finančné prostriedky poškodený v závete vôbec nezmienil, pretože si bol vedomý, že

ich v minulosti daroval sťažovateľke.

2. Krajský súd uznesením sp. zn. z 22. apríla 2010 odvolanie

sťažovateľky podľa ustanovenia zamietol dôvodiac, že

v intenciách ustanovenia preskúmal zákonnosť

a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým smerovalo

odvolanie sťažovateľky, ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo,

a zistil nedôvodnosť podaného odvolania. Krajský súd konštatoval, že prvostupňový súd

vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné pre jeho spravodlivé rozhodnutie a rešpektoval

pritom zásadu objasňovania okolností svedčiacich v prospech obžalovaného s rovnakou

starostlivosťou ako pri objasňovaní okolností svedčiacich v jeho neprospech. Krajský súd

odvolávajúc sa na zdravotný stav poškodeného vykonal dôkaz prečítaním jeho svedeckej

výpovede z prípravného konania. Krajský súd ďalej poukázal na výpovede troch svedkov

svedčiacich v neprospech sťažovateľky, ktorí podľa vyjadrenia krajského súdu vo svojich

výpovediach uviedli, že „úmysel manželov M. bol taký, aby obžalovaná s manželom mohli

po ich smrti s peniazmi manipulovať a peniaze uložené v banke nesmeli vybrať počas ich

života, mali byť použité pre ich potreby“. V nadväznosti na to dodal, že prvostupňový

rozsudok podrobne rozoberá aj ďalšie listinné dôkazy, a síce vyjadrenie peňažného ústavu,

zmluvy o pristúpení, notársku zápisnicu a listy poškodeného adresované sťažovateľke a jej

manželovi, z ktorých vyplýva skutočnosť, že sa o poškodeného riadne nestarali a bez jeho

vedomia a súhlasu zrušili vkladné knižky. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného

súdu o účelovosti obrany sťažovateľky. Citujúc zákonné znenie skutkovej podstaty

trestného činu sprenevery podľa a krajský súd zhrnul svoje

skutkové a právne závery, podľa ktorých podpísaním zmlúv o pristúpení vznikol vzťah

medzi sťažovateľkou a peňažným , na základe ktorého mohla ako splnomocnená

osoba vyberať vložený vklad, no nemohla s ním disponovať bez súhlasu a proti vôli

vkladateľov, teda poškodeného, pretože podpísaním uvedených zmlúv nedošlo automaticky

k vzniku vlastníckeho práva sťažovateľky ku vkladom, ale vlastníkom ďalej ostával

poškodený a jeho manželka. Úmyselným konaním si podľa vyjadrenia krajského súdu

sťažovateľka prisvojila cudziu vec, pretože konala v rozpore s účelom a vôľou

poškodeného, pričom za podklad tohto záveru považoval odvolací súd predovšetkým

samotné zmluvy a výpoveď poškodeného, ktorú kvalifikoval ako vierohodnú,

korešpondujúcu s celým skutkovým stavom. Krajský súd na vysvetlenie formuloval vlastnú

logickú úvahu, v ktorej poukázal na to, že pokiaľ by poškodený s manželkou chceli

sťažovateľke finančné prostriedky z vkladných knižiek darovať, nič im v tom nebránilo,

pretože sťažovateľke už predtým darovali byt a iné finančné prostriedky. O takejto možnosti

prevodu peňazí teda vedeli, ale práve podpísaním zmlúv o pristúpení riešili „určité

dochovanie“ s tým, že až v prípade ich smrti sa potenciálny zostatok na vkladných knižkách

mal stať vlastníctvom sťažovateľky.

3. Sťažovateľka právoplatné rozhodnutie napadla mimoriadnym opravným

prostriedkom – dovolaním, ktoré oprela o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

, teda že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V dovolaní

sťažovateľka argumentovala závažnými pochybeniami konajúcich súdov, pričom v prvom

rade formulovala námietku, že konajúce súdy sa nesprávne, resp. nedostatočne vysporiadali

s najdôležitejšou otázkou trestného činu sprenevery, ktorou je otázka vlastníctva, pretože

ich závery sú v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním a právnou úpravou, kde

poukázala na zmluvy o pristúpení a právnu úpravu vlastníctva vkladov – hmotnoprávne

predpisy o vkladových účtoch, podľa ktorých sa na základe zmlúv o pristúpení stala

majiteľom nie vkladných knižiek, ale majiteľom vkladov. V ďalšom bode dôvodila

sťažovateľka porušením práva na spravodlivý proces znemožnením možností účinnej

obrany odvolávajúc sa na skutočnosť, že oznamovateľ a svedok poškodený v jednej osobe,

u ktorého podľa názoru sťažovateľky je dôvodná obava z jeho ovplyvnenia (zmanipulovanie

treťou osobou) a nedostatku schopnosti objektívne posudzovať skutočnosti (čo sťažovateľka

opierala o priloženú lekársku správu), nikdy nebol konfrontovaný s otázkami obhajoby

alebo súdu. Sťažovateľka namietala nevyváženosť trestného konania, keď konajúce súdy

nebrali do úvahy žiadne z okolností predostretých obhajobou, nevykonali navrhované

dôkazy svedčiace v jej prospech, čo podľa jej názoru zabránilo objektívnemu zisteniu

skutkového stavu, ktorý konajúce súdy ustálili len na základe tvrdení nepriamych svedkov.

4. Uznesením sp. zn. z 2. februára 2011 najvyšší súd dovolanie

sťažovateľky odmietol podľa ustanovenia pre nesplnenie

dovolacích dôvodov. Najvyšší súd dôvodil, že námietky sťažovateľky o porušení práva

na spravodlivý súdny proces nevypočutím poškodeného v štádiu súdneho konania

a nevykonaním všetkých sťažovateľkou navrhovaných dôkazov, čo spôsobilo neobjektívne

zistenie skutkového stavu, stoja mimo uplatnený dovolací dôvod zakotvený v ustanovení

, preto nebolo možné na ne prihliadať. Najvyšší súd

interpretujúc aplikovateľnosť označeného dovolacieho dôvodu uviedol, že v rámci tohto

dôvodu možno uplatňovať výlučne námietky právne, avšak nie chyby skutkové, teda

nesprávnosť či neúplnosť skutkových zistení.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že námietka porušenia práva na spravodlivý proces by

mohla byť posúdená iba v kontexte s dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1

písm. c) (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom), pretože

základnou zložkou označeného práva je aj právo na obhajobu zahŕňajúce možnosť aspoň raz

kontradiktórnym spôsobom vypočúvať svedka, výpoveď ktorého má podstatný význam

pre rozhodnutie. Najvyšší súd argumentoval, že z tohto princípu kontradiktórnosti pozná aj

samotná judikatúra ESĽP výnimky, a jeho dodržiavanie preto nie je absolútne. Takéto

výnimky podľa najvyššieho súdu predstavujú situácie upravené v ustanoveniach § 263

ods. 3 písm. a) a b) , a preto v konkrétnom prípade sťažovateľky

nevypočutie svedka poškodeného na hlavnom pojednávaní, ktorého výpoveď z prípravného

konania bola za splnenia podmienok ustanovenia § 263 ods. 3 písm. a) citovaného zákona

na hlavnom pojednávaní prečítaná, nie je bez ďalšieho porušením práva obvineného

na obhajobu zásadným spôsobom. Ani nevyhovenie návrhom obhajoby na vykonanie

dokazovania v celom rozsahu ešte nemožno podľa stanoviska najvyššieho súdu subsumovať

pod označený dovolací dôvod. Najvyšší súd na základe uvedeného konštatoval, že nebol

naplnený ani dovolací dôvod podľa ustanovenia ,

ktorý síce sťažovateľka v podanom dovolaní výslovne neformulovala, ale ktorým sa musel

najvyšší súd i napriek tomu zaoberať, keďže bol identifikovaný samotným obsahom

dovolania.

Najvyšší súd skonštatoval, že samotný skutok, tak ako je ustálený v tzv. skutkovej

vete prvostupňového rozhodnutia, ktorého správnosť a úplnosť nemôže dovolací súd meniť,

zodpovedá tak z hľadiska objektívneho i subjektívneho zákonným znakom skutkovej

podstaty trestného činu sprenevery. Najvyšší súd zdôraznil, že ustálený skutok nepochybne

vyjadruje skutočnosť, že vklady na vkladných knižkách boli vo vzťahu k sťažovateľke

vecou cudzou a že pokrýva aj preukázanie úmyselného zavinenia sťažovateľky, pretože

z neho vyplýva jej vedomosť, že s vkladom naložila v rozpore s účelom, pre ktorý jej

vzniklo oprávnenie s ním nakladať. Najvyšší súd ako na ťažiskový základ predmetného

záveru poukázal na osobitnú časť všeobecných obchodných podmienok príslušného

peňažného ústavu, podľa ktorých „banka neskúma vzájomné nároky klientov na peňažné

prostriedky na účte a nenesie za tieto nároky alebo iné vzájomné vzťahy klientov žiadnu

zodpovednosť“, a preto sťažovateľka uzavretím zmlúv o pristúpení sa stala síce oprávnenou

s vkladom disponovať, teda aj finančné prostriedky vybrať z vkladných knižiek a tieto

zrušiť, no finančné prostriedky nemohla použiť na iný ako zverený účel.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti uplatnila námietku porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa ods.

1 dohovoru a na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti ako zásadnú námietku predostrela

tvrdenie o porušení svojho práva na riadne dokazovanie takým spôsobom vykonania, podľa

jej názoru rozhodujúceho dôkazu – výsluchu svedka poškodeného, ktorým došlo

k neprípustnému okliešteniu jej práva na obhajobu. V ďalšej nadväzujúcej rovine

sťažovateľka prezentovala argumentáciu o nevyváženosti trestného konania, keď konajúce

súdy odmietli väčšinu z ňou navrhovaných dôkazov bez toho, aby takéto odmietnutie

náležite zdôvodnili.

Napokon sťažovateľka načrtla aj námietky o ústavne nekonformnej interpretácii

relevantnej právnej úpravy.

1. K namietanému porušeniu práva na riadne dokazovanie

Požiadavky obsiahnuté v ods. 3 čl. 6 dohovoru predstavujú zvláštne aspekty práva na

spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Do skupiny týchto osobitných

trestnoprocesných záruk spravodlivého prerokovania veci pred súdom zaraďuje judikatúra

štrasburských orgánov ochrany práva aj právo na riadne dokazovanie garantované čl. 6

ods. 3 písm. d) dohovoru, ktorého obsahom je právo vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov

proti sebe, a právo dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých

podmienok ako svedkov proti sebe. Zo znenia predmetného článku dohovoru vyplýva, že

obvinený má:

a) jednak právo byť prítomný a aktívne sa zapájať do výsluchu svedkov proti sebe,

b) jednak právo, aby sa zabezpečil výsluch svedkov, ktorých výpovede by mali byť

v jeho prospech; pričom ani jedno z týchto práv nemá absolútny charakter.

K bodu a)

Právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe (ďalej aj „právo

na výsluch svedka“) je ilustráciou princípu rovností zbraní vyplývajúceho z práva

spravodlivého prerokovania veci pred súdom a týka sa predovšetkým prípravného konania

(kde k výsluchu svedkov dochádza v niektorých prípadoch bez účasti obvineného)

a následnej možnosti prečítať takúto svedeckú výpoveď pred súdom na hlavnom

pojednávaní. Judikatúra ESĽP v zásade nevylučuje prečítanie svedeckej výpovede

z prípravného konania v konaní pred súdom, ale na druhej strane kvalifikuje ako porušenie

čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru spravidla také prípady,

v ktorých je odsúdenie založené len na takto vykonanom dôkaze, čo považuje

za znemožnenie vedenia kontradiktórneho súdneho procesu. Prečítanie výpovede svedka

z prípravného konania v konaní pred súdom teda na jednej strane nemôže byť samo osebe

považované za nezlučiteľné s čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, na druhej strane však použitie

takejto výpovede ako dôkazu musí byť zlučiteľné s právami obhajoby, ktorých ochrana je

predmetom a účelom čl. 6 dohovoru a platí to predovšetkým v prípadoch, keď obvinený

nemal príležitosť vypočúvať alebo nechať vypočúvať tohto svedka proti sebe, ktorého

výpoveď je pred súdom čítaná, v žiadnom predchádzajúcom štádiu trestného konania (napr.

rozhodnutie ESĽP Unterpertinger proti Rakúsku z 24. novembra 1986). Konštantná

judikatúra ESĽP formuluje stanovisko, podľa ktorého k obmedzeniu práva na obhajobu

spôsobom nezlučiteľným s čl. 6 dohovoru dochádza predovšetkým vtedy, keď sa odsúdenie

zakladá výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi svedka, ktorého obvinený vo fáze

vyšetrovania a ani v súdnom konaní nemal možnosť vypočuť alebo dať vypočuť

(rozhodnutia ESĽP Van Mechelen a ďalší proti Holandsku z 23. apríla 1997, Balšán proti

Českej republike z 18. júla 2006). V tomto kontexte práva obsiahnuté v čl. 6 ods. 3 písm. d)

dohovoru sú rozhodovacou praxou ESĽP ponímané ako práva obhajoby ako celku,

a judikatúra preto považuje za dostatočné, ak bola možnosť vypočuť sporného svedka

poskytnutá aspoň obhajcovi obvineného za predpokladu, že tento disponoval všetkými

relevantnými informáciami potrebnými pre účinnú realizáciu obhajoby (napr. rozhodnutia

ESĽP Verdam proti Holandsku z 31. augusta 1999, Vebiu proti Českej republike z 26. júla

2003, Kurup proti Dánsku z 10. júla 1985). Právo na výsluch svedka ESĽP interpretuje ako

možnosť vyjadriť sa k výpovedi svedka a súčasne možnosť klásť svedkovi otázky, teda ho

priamo „vypočúvať“ (napr. rozhodnutia ESĽP Hulki Günes proti Turecku z 19. júna 2003,

Atanasov proti Macedónsku z 19. apríla 2011). V súvislosti s otázkou existencie prekážok

objektívneho charakteru brániacich vykonaniu výsluchu svedka v „súdnej sieni“ ESĽP

vyslovil, že dohovor zaväzuje príslušné orgány, aby využili tie z dostupných spôsobov

alternatívneho vykonania výsluchu, ktoré zachovávajú práva obhajoby v čo najširšej miere

(napr. rozhodnutie ESĽP Kachan proti Poľsku z 3. novembra 2009). Takisto ESĽP

upozornil vyzdvihujúc osobitný význam rešpektovania práv obhajoby v trestnom konaní, že

obvinenému nemožno odoprieť jeho právo garantované mu čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

s odkazom na skutočnosť, že vnútroštátne právo pre rozhodnutie o oprávnenosti trestného

obvinenia umožňuje použiť „prehlásenie“ uskutočnené v etape pred súdnym prerokovaním

prípadu osobami ex post nedostupnými (napr. svedok, ktorého pobyt v čase súdneho

pojednávania nie je známy; svedok, ktorý objektívne nie je schopný vypovedať pred súdom

a pod.); [pozri napr. rozhodnutie ESĽP Fausciana proti Taliansku z 1. apríla 2004].

Aj ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej praxe v intenciách c ods. 1

zohľadňuje popísané interpretačné východiská zastrešujúce obsah sťažovateľkou

namietaného porušenia čl. 6 ods. 3 písm. d) v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru (a súčasne

), a preto posúdil, či postup konania v trestnej veci sťažovateľky

nevybočoval z takto vymedzených limitov.

Z odôvodnení rozhodnutí konajúcich súdov vyplýva, že odsúdenie sťažovateľky

založili na skutkovom zistení o spreneverení cudzích finančných prostriedkov (patriacich

poškodenému) vychádzajúcom predovšetkým z tvrdenia poškodeného (ako jediného

priameho svedka) o existencii ústneho dojednania, podľa ktorého sťažovateľka síce

na základe zmlúv o pristúpení bola oprávnená disponovať s vkladom, avšak s finančnými

prostriedkami ako s vlastnými mohla nakladať až po smrti poškodeného. Rozhodnutia

okresného súdu a krajského súdu, ale aj samotná podstata posudzovaného skutku (výlučná

vôľa poškodeného ako vlastníka finančných prostriedkov určujúca charakter možností

sťažovateľky disponovať s jeho finančnými prostriedkami) profilovali výpoveď svedka

poškodeného ako rozhodujúci dôkaz viny sťažovateľky.

Keďže výpoveď svedka poškodeného, nevypočutého na hlavnom pojednávaní,

vykonaná prečítaním zápisnice o jeho výsluchu z prípravného konania bola určujúcim

a kľúčovým dôkazom („déterminante“) pre odsúdenie sťažovateľky, bolo povinnosťou

konajúcich súdov postupovať nanajvýš opatrne a podrobiť postup prísnemu preskúmaniu

spoľahlivosti tohto dôkazu vrátane rešpektovania pevných procesných záruk vzhľadom

na vysoký stupeň rizika, ktorý dôkaz takéhoto charakteru so sebou prináša.

Ústavný súd preto z hľadiska požiadavky rešpektovania všetkých aspektov

spravodlivosti trestného konania skúmal, či spomínané riziko konajúce súdy vyvážili inými

faktormi zaručujúcimi korektnosť a spravodlivosť posudzovaného trestného konania.

Úlohou ústavného súdu v tomto kontexte nebolo hodnotenie zhromaždených dôkazov,

na ktorých súdy založili svoje rozhodnutie, ale preskúmanie, či posudzované súdne konanie

ako celok vrátane spôsobu vykonávania dôkazov bolo spravodlivé.

Všetky dôkazy by mali byť v zásade vykonávané za prítomnosti obvineného

na verejnom pojednávaní pre účely ich kontradiktórneho prerokovania, kde sú dôkazy

predložené pred obvineného ku kontradiktórnej diskusii (rozhodnutie ESĽP Barberá,

Messegué a Jabardo proti Španielsku zo 6. decembra 1988). Ako už bolo povedané, z tohto

pravidla akceptuje výnimky aj judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva a počíta

s nimi i samotný Trestnoprocesný kódex, avšak za predpokladu rešpektovania práva

na obhajobu.

Podľa ustanovenia zápisnica o výpovedi

spoluobžalovaného alebo svedka sa môže prečítať (okrem iných zákonne vymedzených

situácii) aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto

zákona a taká osoba zomrela alebo sa stala nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo

na neznámom mieste nedosiahnuteľnou, alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo

na dlhší čas znemožňuje jej výsluch, alebo ak sa taká osoba ani na opätovné predvolanie

súdu k výsluchu bez dôvodného ospravedlnenia nedostaví a jej predvedenie bolo neúspešné;

ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol v čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa

má prečítať, dôvodný predpoklad, že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť,

možno jeho výpoveď prečítať len vtedy, ak bol o úkone riadne upovedomený obvinený, a

ak má obhajcu, jeho obhajca.

Prvoradou povinnosťou súdov bolo teda preveriť, či existoval opodstatnený dôvod

na to, aby bolo od výsluchu svedka poškodeného na hlavnom pojednávaní upustené, teda

náležite zistiť, či neprítomnosť tohto svedka bolo možné naozaj ospravedlniť (obdobne

pozri rozhodnutie ESĽP Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu z 15. decembra

2011). Svedok poškodený bol v rámci vedeného trestného konania vypočutý iba raz, a to

v rámci prípravného konania pred vznesením obvinenia sťažovateľke. Po následnej žiadosti

sťažovateľky o vykonanie konfrontácie s daným svedkom predloženej v priebehu

prípravného konania bolo pre potreby prípravného konania predložené „Oznámenie

o zdravotnom stave“ z 12. decembra 2006 vystavené ošetrujúcou lekárkou svedka

poškodeného, v ktorej sa na základe jeho žiadosti táto vyjadrila, že „z vážnych zdravotných

dôvodov je neschopný teraz ani v budúcnosti zúčastniť sa vypočutia – konfrontácie

ohľadom hnuteľného aj nehnuteľného majetku“, a stanovisko obdobného charakteru

vystavila ošetrujúca lekárka na základe žiadosti svedka poškodeného aj v rámci etapy

prvostupňového súdneho konania 4. marca 2008. V danom kontexte sťažovateľka v rámci

uplatneného odvolania z 19. januára 2010, kde (okrem iného) žiadala o riadne vypočutie

svedka poškodeného na hlavnom pojednávaní, upozornila odvolací súd na relevantnú

skutočnosť, a síce, že sa svedok (poškodený) napriek spomínaným lekárskym správam

o jeho nepriaznivom zdravotnom stave osobne zúčastnil (28. novembra 2007) súdneho

pojednávania v inej občianskoprávnej veci prerokovávanej Okresným súdom Bratislava III.

Krajský súd ako súd odvolací však tak závažnej informácii vyvolávajúcej minimálne

pochybnosti o existencii relevantných dôvodov na uplatnenie výnimky zo zásady ústnosti

konania a priameho oboznámenia sa sudcu s dôkazmi („principio deĺ immutabilita del

giudice del dibattimento“) nevenoval žiadnu pozornosť, a teda sa s ňou nijako

nevysporiadal, čím podľa názoru ústavného súdu vážne narušil spravodlivú rovnováhu

konania v neprospech sťažovateľky.

Oveľa závažnejším negatívnym faktorom, pokiaľ ide o zákonné požiadavky

citovaného ustanovenia , bola skutočnosť, že preukázateľne existovala

prekážka predvídaná dotknutou právnou úpravou [§ 263 ods. 3 písm. a) Trestného

poriadku], ktorá vylučovala možnosť prečítania výpovede svedka poškodeného

z prípravného konania na hlavnom pojednávaní. Počas výpovede v prípravnom konaní sa

totiž svedok poškodený pred vyšetrovateľom výslovne zmienil o charaktere svojho

nepriaznivého zdravotného stavu a s tým súvisiacou opakovanou hospitalizáciou. Uvedené

skutočnosti spolu so skutočnosťou vysokého veku svedka poškodeného zakladali dôvodný

predpoklad (o ktorom hovorí citované ustanovenie ), že na hlavnom

pojednávaní ho nebude možné vypočuť. Pretože išlo o výsluch vykonaný pred vznesením

obvinenia sťažovateľke, nebola o tomto úkone (ani jej právny zástupca) nijakým spôsobom

upovedomená.

Najzávažnejšou z pohľadu prezentovanej judikatúry štrasburských orgánov ochrany

práva je však skutočnosť, že sťažovateľke možnosť „vypočúvať“ tohto určujúceho svedka

obžaloby nebola nikdy poskytnutá.

V ďalšej rovine ústavný súd sústredil svoju pozornosť na sťažovateľkou predostretú

otázku spoľahlivosti výpovede dotknutého svedka poškodeného, vo vzťahu ku ktorej

zdôraznila, že nebola napriek jej opakovaným a zdôvodneným výhradám prednášaným už

od počiatku vedeného trestného konania konajúcimi súdmi vyriešená.

Okresný súd a krajský súd vo svojich rozhodnutiach uviedli, že nemali dôvod neveriť

tvrdeniam svedka poškodeného a že jeho výpoveď považovali za hodnovernú

a presvedčivú, sťažovateľka však argumentovala, že práve naopak, existovali okolnosti

signalizujúce duševnú nespôsobilosť svedka poškodeného riadne vypovedať, na základe

ktorých tvrdení sťažovateľka navrhovala na posúdenie jeho svedeckej spôsobilosti pribratie

znalca.

Ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s otázkou svedeckej spôsobilosti svedka

poškodeného vzhľadom na informácie týkajúce sa jeho osoby, jednak tie, na ktoré

sťažovateľka v rámci svojej obrany upozorňovala (vyjadrenia svedka poškodeného, ktoré si

podľa názoru sťažovateľky odporovali navzájom a ktoré odporovali aj niektorým

vyjadreniam vypočutých svedkov; domnienka o možnosti manipulácie svedka poškodeného

vzhľadom na jeho duševný stav zo strany tretej osoby), ale predovšetkým tie, o ktorých

existovali v spisovom materiáli pripojené relevantné listinné podklady – „Prepúšťacia

správa“ zo 4. apríla 2003 obsahujúca informácie o psychiatrickou vyšetrení svedka

poškodeného so stanovenou diagnózou („nespecif. organicka porucha osobnosti

po poskodeni a dysf. mozgu, delirium nasadujuce na demenciu...“), bolo úlohou konajúcich

súdov postupovať s osobitnou starostlivosťou, tieto závažné informácie náležite preveriť

a v kontexte výsledkov týchto zistení vyhodnotiť hodnovernosť výpovede svedka

poškodeného, resp. jeho spôsobilosť riadne vypovedať. Konajúce súdy však situáciu

podcenili, tak závažné signály prešli mlčaním a nevenovali im žiadnu pozornosť, ktorá tak

ako preukazuje listinný dokument predložený ústavnému súdu sťažovateľkou, bola

absolútne na mieste (znalecký posudok z 2. februára 2011 o duševnom stave svedka

poškodeného, v ktorom znalec kvalifikoval jeho psychický stav ako tak závažný, že

vylučuje schopnosť menovaného previesť objektívne, racionálne a správne akýkoľvek

právny úkon, a súčasne navrhol pozbaviť ho spôsobilosti na právne úkony).

V intenciách prezentovanej judikatúry teda možno skonštatovať, že na strane

sťažovateľky, ktorá nemala v žiadnej fáze konania možnosť konfrontovať či už osobne

alebo prostredníctvom svojho obhajcu kľúčového svedka obžaloby, u ktorého navyše

obhajobou prezentované závažné informácie spochybňujúce spoľahlivosť jeho výpovede

neboli nijakým spôsobom súdom preverené, došlo ku skráteniu práv obhajoby spôsobom

nezlučiteľným s obsahom čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, čím bola sťažovateľka pripravená

o spravodlivé konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, na vykonanie dôkazu

prečítaním výpovede svedka poškodeného z prípravného konania na hlavnom pojednávaní

zjavne nebola splnená jedna z obligátornych podmienok, ktoré požadoval aj samotný

.

K bodu b) Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrnuje

právo, aby každá strana (trestného) súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať

svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere

k druhej strane (rozhodnutie ESĽP Szwabowicz proti Švédsku z 30. júna 1959).

V rámci garancií práva na obhajobu v prípade uplatnenia návrhu obvineného

na výsluch svedka v jeho prospech má byť tento návrh posudzovaný kritériom užitočnosti

takéhoto dôkazu pre rozhodnutie, pričom konajúci súd nie je povinný takémuto návrhu

bezpodmienečne vyhovieť. Adekvátna obhajoba pred súdom nevyžaduje predvolanie

a výsluch každého svedka, ktorého navrhla obhajoba, je však potrebné vždy posúdiť, či

nevypočutie svedkov alebo nevykonanie iných dôkazov nestavia obvineného ako účastníka

konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní so stranou obžaloby (pozri rozhodnutia

ESĽP Engel a ostatní proti Holandsku z 8. júna 1976; De Haes a Gijsels proti Belgicku

z 24. februára 1997). V prípade odmietnutia návrhu obvineného na výsluch svedka je

konajúci súd povinný toto odmietnutie v rámci zásady spravodlivého súdneho procesu

riadne zdôvodniť (napr. rozhodnutia ESĽP Vidal proti Belgicku z 22. apríla 1992, Sgarbi

proti Taliansku z 21. októbra 2008, Köktas proti Nemecku z 13. septembra 2011). Takisto

treba poukázať na skutočnosť, že ESĽP v rámci svojej rozhodovacej činnosti už konštatoval

porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru v prípadoch, v rámci ktorých obvinenému súd

nepovolil ani jedného alebo väčšinu z ním navrhovaných svedkov v jeho prospech na úkor

rovnováhy a rovnosti medzi stranou obžaloby a obhajoby (napr. rozhodnutie ESĽP Vaturi

proti Francúzsku z 13. apríla 2006). Článok 6 ods. 3 písm. d) dohovoru teda neukladá

povinnosť predvolať všetkých svedkov, ale jeho cieľom je zabezpečiť rovnosť prostriedkov

(rozhodnutie ESĽP Pisano proti Taliansku z 24. októbra 2002).

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľka v rámci prvostupňového

konania navrhovala vypočutie troch svedkov vo svoj prospech, ktorí mali súdu objasniť

charakter relevantných rodinných vzťahov a ostatných podstatných súvislostí, ako aj

vykonanie ďalších dôkazov (oboznámenie sa s okolnosťami dedičského konania

po manželke svedka poškodeného, v rámci ktorého podľa vyjadrenia sťažovateľky neboli

sporné finančné prostriedky na vkladných knižkách predmetom dedičského konania;

prečítanie závetu svedka poškodeného, do ktorého podľa vyjadrenia sťažovateľky svedok

poškodený sporné finančné prostriedky na vkladných knižkách nezahrnul) a, samozrejme,

priame vypočutie svedka poškodeného. Prvostupňový súd prečítal zápisnicu z prípravného

konania o výsluchu svedka poškodeného, zo svedkov navrhnutých obžalobou svedčiacich

v neprospech sťažovateľky vypočul na hlavnom pojednávaní 3 svedkov, pričom sa nijako

nevysporiadal s námietkami sťažovateľky o možnej účelovosti výpovede jedného z týchto

svedkov vzhľadom na jeho pomer k veci. Okresný súd takisto prečítal zápisnicu o výpovedi

štvrtého svedka obžaloby, ktorého výsluch bol vykonaný len v rámci prípravného konania

a o ktorého vykonaní nebola sťažovateľka v prípravnom konaní nijako oboznámená, a teda

ho nemala nikdy možnosť konfrontovať či už osobne, alebo prostredníctvom svojho

obhajcu. Zo sťažovateľkou navrhovaných svedkov vykonal výsluch jedného z nich, pričom

jeho výpoveď vzhľadom na jeho pomer k osobe sťažovateľky (manžel sťažovateľky)

považoval za účelovú, rovnako ako výpoveď sťažovateľky. Vo vzťahu k zvyšným dvom

svedkom navrhovaným sťažovateľkou súd skonštatoval, že „Tento dôkaz súd tiež odmietol,

nakoľko sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie o veci samotnej a zrejme svedkovia

nie sú až takí dôležití, nakoľko v prípravnom konaní nie sú nikým spomínaní“, z obsahu

spisu však jasne vyplýva, že sťažovateľka o vypočutie týchto svedkov v rámci prípravného

konania žiadala.

V podanom odvolaní sťažovateľka žiadala opätovne o vypočutie svedka

poškodeného na hlavnom pojednávaní, ďalej navrhla vypočuť 8 svedkov, ktorí mali

objasniť jednak okolnosti týkajúce sa sťažovateľkou tvrdeného darovania vkladných

knižiek, jednak okolnosti týkajúce sa otázky starostlivosti o svedka poškodeného v čase

jeho pobytu u sťažovateľky, a takisto žiadala o vykonanie dôkazu – prečítanie závetu

svedka poškodeného, ktorý mal podľa vyjadrenia sťažovateľky potvrdzovať darovanie

vkladných knižiek sťažovateľke. Krajský súd považoval výpoveď svedka poškodeného za

jednoznačnú a súčasne podporenú výpoveďami 3 svedkov navrhnutých obžalobou

svedčiacich v neprospech sťažovateľky, z ktorých dvaja boli vypočutí v rámci

prvostupňového konania a jeden len v rámci prípravného konania. Výpoveď štvrtého svedka

obžaloby, u ktorého sťažovateľka namietala hodnovernosť jeho výpovede pre jeho pomer

k veci, krajský súd z uvedeného okruhu svedkov svedčiacich v neprospech sťažovateľky

bez bližšieho zdôvodnenia vypustil. Výpoveď sťažovateľky (ktorú podporovalo svedectvo

jedného z ňou navrhnutých svedkov – manžel sťažovateľky) hodnotil ako účelovú. Ďalej

krajský súd poukázal na skutkové zistenia o negatívnych ľudských vzťahov medzi

poškodeným a sťažovateľkou, ktoré považoval za preukázané výpoveďami spomínaných

3 svedkov, ako aj listinnými dôkazmi (listy poškodeného adresované sťažovateľke). Krajský

súd nijako podrobnejšie nevysvetlil, z akých dôvodov nebolo vyhovené návrhom

sťažovateľky na vykonanie dokazovania, iba formálne skonštatoval, že „Okresný súd

vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, riadiac sa pritom zásadou,

že s rovnakou starostlivosťou treba objasňovať okolnosti svedčiace proti obžalovanému,

ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a vykonal dôkazy tak, aby mohol

spravodlivo rozhodnúť.“.

Spravodlivosť konania si v posudzovanom prípade sťažovateľky vyžadovala, aby sa

aj jej ponúkol primeraný priestor brániť sa presne a účinne. Odhliadnuc od zmlúv

o pristúpení, na ktoré ako na listinné dôkazy poukazovali obe strany, a výpovede priameho

svedka poškodeného, čomu sa ústavný súd venoval v bode a), z hľadiska jednoduchého

aritmetického ponímania na jednej strane boli krajským súdom ako vykonané dôkazy

zohľadnené výpovede 3 nepriamych svedkov navrhnutých obžalobou svedčiacich

v neprospech sťažovateľky, kde u jedného z nich boli práva obhajoby skrátené

neakceptovateľným spôsobom (výsluch svedka vykonaný len v prípravnom konaní bez

poskytnutia možnosti sťažovateľke „vypočúvať“ svedka), a listinné dôkazy, prevažne

písomné prejavy svedka poškodeného, ktorých relevancia je vzhľadom na okolnosti

uvedené v bode a) spochybnená. Priestoru, ktorý bol poskytnutý sťažovateľke, zodpovedá

výsluch jedného z ňou navrhovaných svedkov, ku ktorého relevancii sa však krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nevyjadril (a teda ho nevyhodnotil), zvyšným

návrhom sťažovateľky na vykonanie dôkazov vyhovené nebolo, no s touto skutočnosťou sa

krajský súd v odôvodnení rozhodnutia nijako argumentačne nevysporiadal. Takto zistený

aritmeticky vyjadrený pomer síl za súčasnej absencie dostatočného zdôvodnenia

zamietnutia návrhov sťažovateľky na vykonanie dôkazov a porušenia práv obhajoby

v prípade jednej zo svedeckých výpovedí v neprospech sťažovateľky potvrdzuje

nerovnováhu konania a je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho procesu v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd prijal preto záver, že strana obhajoby bola obmedzená

natoľko, že bola sťažovateľka aj z uvedeného hľadiska pripravená o spravodlivé konanie,

ktoré by prebiehalo v duchu plného práva na obhajobu a princípu „rovnosti zbraní“.

2. K námietkam neústavnej interpretácie relevantnej právnej úpravy

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažnosti obsahujúcu námietky o protiústavnej

interpretácii relevantnej právnej úpravy a Občianskeho kódexu,

v ktorej konajúce súdy s podporou stanoviska dovolacieho súdu uzavreli, že zmluva

o pristúpení ku zmluve o vklade na účte nerieši vlastnícke práva klientov ku vkladu, je

ústavný súd toho názoru, že ju nemožno považovať za arbitrárnu. Právny záver, že

pristúpenie k zmluve o vklade bez ďalšieho ešte neznamená, že vlastník finančných

prostriedkov previedol vlastnícke právo k nim na pristupujúcu osobu, totiž dovolací súd

náležite podporil odkazom na ustálenú judikačnú prax.

Vychádzajúc zo všetkých čiastkových záverov ústavný súd kvalifikuje postup

krajského súdu ako inštančne nadriadeného prvostupňovému súdu, ktorého povinnosťou

bolo poskytnúť ochranu sťažovateľke garantovaným právam vyplývajúcim z

a dohovoru ako ústavne neudržateľný, odporujúci obsahu

a nekonformný so zárukami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru, a preto

skonštatoval ich porušenie, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu. Rovnaký záver

platí aj vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu, ktorému ako súdu dovolaciemu prislúchala

ex offo povinnosť preskúmať otázku rešpektovania práva na obhajobu a poskytnúť ochranu

v prípade jeho porušenia, čo sa napriek zisteniam ústavného súdu nestalo.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto

rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd konštatoval porušenie označeného základného práva

sťažovateľky zaručeného a práv sťažovateľky zaručených dohovorom, tak

ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm.

b) rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom je krajský súd viazaný

právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 5 000 €, ktoré odôvodnila postupom konajúcich súdov odporujúcim jej

základným právam, ktoré jej podľa vlastného vyjadrenia spôsobili nemajetkovú ujmu

spočívajúcu v spôsobených psychických útrapách, znevážení dobrého mena

a nákladoch na svoju ochranu.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval

zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že

cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy

pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených , resp. záväznou

medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľky postupom

a rozhodnutiami oboch konajúcich súdov, zrušenie napadnutých rozhodnutí a vrátenie veci

krajskému súdu na ďalšie konanie predstavujú vo svojom súhrne podľa názoru ústavného

súdu dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny

predpoklad i pre garantovanie ústavne konformnej ochrany práv sťažovateľky v ďalšom

konaní pred všeobecnými súdmi, preto jej požadované primerané finančné zadosťučinenie

nepriznal.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej

ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku

špecifikovala sumou 1 356,05 €.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky

vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.

z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred

ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle ) je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným

zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným

súdom (napr. , , ).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2011

v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy

741 €), čo predstavuje sumu 123,50 € a hodnota režijného paušálu sumu 7,41 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2012

v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy

763 €), čo predstavuje sumu 127,16 € a hodnota režijného paušálu sumu 7,63 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za dva

úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia

sťažovateľky, podanie sťažnosti) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku

2012 (vyjadrenie k stanoviskám krajského súdu a najvyššieho súdu), čo celkovo

predstavuje sumu 374,16 €.

K tomu bolo potrebné pripočítať dvakrát režijný paušál vo výške 7,41 €

a jedenkrát režijný paušál vo výške 7,63 €, čo predstavuje sumu 396,61 €. Keďže

právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, priznal jej ústavný súd náhradu trov

právneho zastúpenia v celkovej sume 475,93 €. Zohľadniac pomer zodpovednosti

konajúcich súdov je z uvedenej sumy povinný zaplatiť jej krajský súd 317,28 € a

najvyšší súd 158,65 € , a to na účet jej právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012