Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 2/2012
PDF · 617.98 KB
No categories available
III. ÚS 2/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika
a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2012
o sťažnosti J. V., B., zastúpenej spoločnosťou F., s. r. o., Bratislava, v mene ktorej koná
advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského
súdu v Bratislave z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 27/2010 a postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. februára 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tdo 1/2011 takto
rozhodol:
1. Základné právo J. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na riadne
dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 22. apríla 2010 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 To 27/2010 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 2. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2011 p o r u š e n é
b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 27/2010 z 22. apríla 2010
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 1/2011 z 2. februára 2011
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. J. V. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n í J. V.
uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 475,93 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a
deväťdesiattri centov), z ktorej je p o v i n n ý zaplatiť jej Krajský súd v Bratislave
317,28 € (slovom tristosedemnásť eur a dvadsaťosem centov) a Najvyšší súd Slovenskej
republiky 158,65 € (slovom stopäťdesiatosem eur a šesťdesiatpäť centov) na účet jej
právneho zástupcu spoločnosti F., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2011
doručená sťažnosť (doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 21. júna 2011,
12. júla 2011, 14. septembra 2011 a 12. októbra 2011) J. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom a rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 23. novembra 2009 v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 83/2007, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 27/2010
a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 2. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2011.
V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že bola označeným rozsudkom okresného súdu
odsúdená na podmienečný trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov a bola jej uložená
povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 32 175,30 €, a to pre trestný čin
sprenevery podľa ustanovení § 248 ods. 1 a 4 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), keďže v zmysle rozsudku
okresného súdu si mala prisvojiť finančné prostriedky, ktoré jej boli zverené zmluvami
o pristúpení ku zmluvám o vklade (ďalej len „zmluvy o pristúpení“), keď bez súhlasu
a vedomia majiteľa (poškodeného) mala vybrať tieto finančné prostriedky a použiť ich
pre vlastnú potrebu napriek tomu, že mali byť použité výlučne pre potreby spojené
so starostlivosťou o poškodeného. O odvolaní, ktoré podala sťažovateľka proti
prvostupňovému rozhodnutiu, rozhodol krajský súd tak, že ho v zmysle ustanovenia § 319
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) ako nedôvodné zamietol. Dovolanie podané proti uzneseniu krajského súdu
opierajúce sa o dôvody podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
(založenie rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia Trestného poriadku) bolo
najvyšším súdom odmietnuté v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku
pre nedostatok dovolacích dôvodov.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla túto argumentáciu:
«Skutková podstata trestného činu sprenevery predpokladá, aby predmetom útoku
bola cudzia vec, ktorá bola zverená, pričom objektívnou stránkou je prisvojenie si
a subjektívnou stránkou úmysel. Máme za to, že obžalobe sa v konaní vôbec nepodarilo
nepreukázať, že sťažovateľka vykonala skutok tak, ako je uvedený vo výroku rozsudku a tiež
nepreukázala jej vinu z hľadiska naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty
trestného činu sprenevery a preto je rozhodnutie súdu o vine, treste a náhrade škody
nesprávne a to z nasledovných dôvodov:
1. nesprávne právne posúdenie zmlúv o pristúpení ku zmluvám o vklade
Dňa 10.01.2003 sťažovateľka uzatvorila s poškodeným, ako pôvodným majiteľom
vkladnej knižky a bankou S. a.s., B., Zmluvy o pristúpení ku zmluve o vklade. Na základe
týchto zmlúv sa sťažovateľka stala spolumajiteľom (výslovne uvedené v zmluve), nie iba
disponentom, peňažných vkladov na týchto vkladných knižkách, pričom na právne úkony
týkajúcich sa vkladov na vkladných knižkách bola oprávnená a povinná spolu s poškodeným
spoločne a nerozdielne, t.j. solidárne. Tieto zmluvy boli uzatvorené slobodne a vážne bez
uvedenia podmienok použitia vkladu na vkladných knižkách alebo iných obmedzení, či už
písomne alebo ústne a pred tretími osobami — pracovníčkami banky. To, že sťažovateľka sa
stala spoluvlastníčkou vkladov na vkladných knižkách, na základe zmeny vlastníctva k nim
na základe vyššie uvedených zmlúv, potvrdzuje aj oznámenie S., a.s. z 17.9.2007
a z 19.9.2007 (príloha č. 1 a č. 2).
Podpísanie týchto zmlúv v banke bolo písomným zakončením a faktickým i právnym
písomným potvrdením ústneho darovania peňažných vkladov na týchto vkladných knižkách
zo strany manželov M. sťažovateľke, ktoré jej zabezpečilo po právnom úkone darovania aj
reálnu možnosť disponovať s darom - vkladmi na vkladných knižkách. Táto zmluva tiež
preukazuje úmysel poškodeného a jeho manželky, previesť vlastníctvo vkladov na
sťažovateľku, nielen právo dispozície, ako tvrdí obžaloba.
Poznámka
Uvedené zmluvy o pristúpení ku zmluvám o vklade boli dňa 10.01.2003 spísané
v pobočke banky – S., a.s. B., ktorá bola najbližšou pobočkou k bytu, kde sťažovateľka
spoločne s p. M. bývali. Vzhľadom na skutočnosť, že zrušenie pôvodných zmlúv bolo podľa
pracovníčky banky možné urobiť iba v centrále na Suchom mýte č. 4, kde boli zmluvy
vedené, došlo „iba k pristúpeniu“ s tým, že na centrálu zájdu keď bude lepšie počasie.
Počasie v Bratislave sa však v ten deň prudko zhoršilo a napadlo veľa snehu. Návštevu
banky teda odložili na lepšie počasie a už sa tam nedostali. Zomrela p. G. M., zdravotný
stav p. M. sa zhoršil a bol dva krát hospitalizovaný. Po návrate z nemocnice a zotavení
odišiel „na dovolenku“ do Popradu.
Banka, S., a.s., v súvislosti s vkladmi, pozná aj obsahovo odlišné, tzv. dispozičné
právo, ktoré umožňovalo disponentovi iba nakladať (disponovať) vkladom majiteľa,
bez toho, aby sa tento disponent stal majiteľom vkladov, pričom táto dispozícia
neumožňovala rušenie vkladov. Pri tomto inštitúte boli vklady pre disponenta vždy cudzími
vecami a nakladať s nimi mohol len podľa pokynov a vôle majiteľa vkladov. Ak by
poškodený a jeho manželka mali vôľu, aby sa sťažovateľka stala iba disponentom vkladov,
aby ich mohla použiť len na starostlivosť a potom až po smrti, určite by poškodený
neuzatvoril zmluvy o pristúpení k zmluvám o vklade, na základe ktorých sa sťažovateľka
stala spolumajiteľkou vkladov, ale len zmluvy o dispozícii s vkladmi.
Zmluvy o pristúpení ku vkladom dokazujú, že:
- poškodený s manželkou daroval peňažné prostriedky na vkladoch sťažovateľke, nakoľko
v zmysle uzatvorených zmlúv, sa sťažovateľka stala spolumajiteľkou vkladov, čomu musel
predchádzať prejav vôle poškodeného a jeho manželky spojený s prevodom práv k vkladom,
ktorým bolo darovanie vykonané na Vianoce 2002 a ktoré bolo fakticky i právne potvrdené
poškodeným podpísaním zmlúv; úmysel darovať vklady je preto jednoznačne zrejmý
z podpisu zmlúv o pristúpení k zmluvám o vklade;
- sťažovateľka sa stala spolumajiteľkou vkladov so všetkými právami a povinnosťami
vo vzťahu k druhému spolumajiteľovi a dlžníkovi (banke) a vo vzťahu k banke aj solidárnym
veriteľom, čo možno vyvodiť z práv a povinností dohodnutých v zmluvách o pristúpení
k zmluvám o vkladoch a pričom záver len o dispozičnom práve z obsahu týchto zmlúv nie je
možné vyvodiť;
- sťažovateľka sa nestala iba disponentom vkladov, nakoľko v prípade takejto vôle
poškodeného, poznala banka osobitný inštitút, osobitný typ zmluvy, umožňujúci len
dispozíciu s vkladom, ktorý však poškodený nechcel uzatvoriť, nakoľko v tom čase a na tom
mieste si bol vedomý toho, že vklady s manželkou daroval;
- podpísané zmluvy o pristúpení k vkladom výslovne zakotvovali, že sťažovateľka sa stáva
spolumajiteľkou vkladov, pričom mala právo aj rušenia vkladov, čo banka „iba
disponentovi“, ako to neskôr začal tvrdiť poškodený, nepriznávala;
- neboli určené žiadne podmienky použitia vkladov zo strany poškodeného alebo jeho
manželky,
- možno teda skonštatovať, že je veľmi nepravdepodobné, že poškodený s manželkou najprv
uzavreli so sťažovateľkou, hoci aj ústne, dohodu o dispozícii a účele použitia vkladov
na vkladných knižkách a následne v rozpore s touto dohodou by poškodený v banke
podpísal dohody o pristúpení k vkladom, na základe ktorých sa stala sťažovateľka
spolumajiteľkou vkladov, nie iba disponentom, nakoľko jeden prejav vôle by odporoval
druhému a preto je viac ako isté, že podpisu zmlúv predchádzalo darovanie;
Z odôvodnenia, či skôr len z holého konštatovania prvostupňového súdu, vôbec nie je
zrejmé, akou právnou úvahou (právnym a skutkovým zdôvodnením) súd dospel jednoznačne
a nepochybne k tomu, že zmluvami o pristúpení k zmluvám o vkladoch sa sťažovateľka stala
len disponentom a nie spoluvlastníčkou vkladov a vlastníkmi zostal poškodený a jeho
manželka. Preto považujem toto zdôvodnenie uvedených zmlúv súdom za nedostatočné
a nepreskúmateľné, nemajúce oporu v právnych predpisoch.
2. nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov z hľadiska ich pravdivosti
a vierohodnosti
Výpoveď poškodeného a jej pravdivosť a vierohodnosť
Po zhodnotení výpovedí poškodeného v prípravnom konaní, i jeho písomných
vyjadrení je nepochybné, že tieto je potrebné vyhodnotiť ako nevierohodné, účelovo menené
a dopĺňané a v niektorých prípadoch si vzájomne odporujúce, ako i odporujúce tvrdeniam
iných svedkov na strane obžaloby a to z nasledovných dôvodov:
- poškodený pri výsluchu pred vyšetrovateľom dňa 21.3.2005 i v samotnom trestnom
oznámení popiera, že by obžalovanej daroval vklady na vkladných knižkách, tvrdí že ich dal
obžalovanej len do opatery pre jeho potreby a potreby jeho manželky s tým, že peniaze
ktoré zostanú, môže vybrať a použiť pre seba — toto popieranie darovania je v rozpore
s vyjadreniami o darovaní obsiahnutými v týchto listinách:
1. v liste z 30.11.2004, kde píše: „Áno s tetou sme Vám poskytli nemalý obnos
peňazí na kúpu záhrady s tým, že tam budeme tráviť spoločne chvíle voľna a oddychu“
(príloha č. 3 k odvolaniu),
2. v liste z 10.4.2006, kde píše: „... áno to bola pravda, že sme spoločne schvaľovali,
že táto darovaná suma sa použila na kúpu záhrady“ (príloha č. 4 k odvolaniu).
S týmito vyjadreniami poškodeného, na ktoré upozorňovala obhajoba i sťažovateľka,
sa súd pri odôvodňovaní rozsudku vôbec nevysporiadal, nie je zrejmé, prečo ich súd
nepovažoval za dôležité pre konanie a prečo nemohli spochybniť dôveryhodnosť
poškodeného ako svedka a naopak podporiť pravdivosť tvrdení sťažovateľky.
- darovanie vkladných knižiek potvrdzuje aj fotografia (príloha č. 5 k odvolaniu),
zachytávajúca poškodeného s manželkou, sťažovateľkou a jej dcérou na Vianoce roku 2002,
pred darovaním vkladných knižiek, na ktorých pod stromčekom v pravom dolnom rohu sú
tieto vkladné knižky zabalené v baliacom papieri a previazané stuhou; darovanie vkladných
knižiek pod stromčekom nebolo aktom darovania len knižiek (obalu), ale aj ich obsahu, teda
práva na vklady s nimi spojené; tento dôkaz sme predložili až v odvolacom konaní, nakoľko
sťažovateľka považovala tieto fotografie za stratené a podarilo sa jej ich nájsť až
po vyhlásení rozsudku.
- poškodený pri výsluchu pred vyšetrovateľom dňa 21.3.2005 i v samotnom trestnom
oznámení spomína len ústnu dohodu o spôsobe použitia peňazí na vkladoch, pričom však
v rozpore s týmito tvrdeniami naopak, vo vyjadrení z 10.4.2006 (príloha č. 4 k odvolaniu),
adresovanom Okresnému súdu Bratislava III, sp. zn.: 12C/122/2005, o vrátenie daru
uvádza, že uzatvoril aj s manželkou a V. písomnú dohodu o tom, že peniaze môžu vybrať až
po smrti; tomuto tvrdeniu odporuje aj vyjadrenie svedkyne V. pred vyšetrovateľom uvádza,
že mal byť napísaný lístok, že peniaze majú byť uložené v banke do tej doby, kým ona
s manželom nezomrú; iný svedkovia existenciu písomnej dohody nepotvrdili, pričom
vzhľadom na takú blízkosť svedkov V., C. a S., s poškodeným a jej manželkou, ako to títo
svedkovia na hlavnom pojednávaní o sebe uvádzali, sa javí ako krajne nepravdepodobné, že
by im o existencii písomnej dohody manželia M. nič nepovedali — z týchto odporujúcich si
tvrdení poškodeného, rozchádzajúcich sa v podstatnej náležitosti a to či bola dohoda
o použití vkladov uzatvorená písomne alebo ústne vyplýva, že ako svedok je poškodený
nevierohodný, nakoľko buď účelovo tvrdí, že existovala takáto dohoda a preto, keďže túto
nepravdu nedomyslel úplne, mu niektoré detaily unikajú, z čoho potom vyplýva rozpor
v jeho vyjadreniach alebo to svedčí o tom, že si na okolnosti okolo prenechania vkladných
knižiek nepamätá presne, čo taktiež spochybňuje jeho vierohodnosť ako svedka.
- poškodený tiež nepravdivo uvádza vo svojom doplnení trestného stíhania z 12.12.2005, že:
„V. majú 2 záhrady, ktoré kúpili ešte za života mojej manželky“. (prílohy č. 6); podľa
kúpnych zmlúv založených v spise, 1. záhrada bola kúpená 12.4.2002, pred smrťou pani M.
a 2. druhá záhrada bola kúpená v januári 2004 s tým, že záloha bola vyplatená koncom
decembra 2003 a pani M. zomrela 7.4.2003.
- z vyjadrení poškodeného vyplýva, že s odstupom času, nevníma právne úkony spôsobom,
akým prejavil vôľu, ale ako si myslí, že ju prejavil, často mení postoje a názory - toto
vyplýva napr.:
1. z listu z 12.8.2004 (príloha č. 7), kde spomína: „... keď z môjho vlastného bytu ...“,
aj keď list písal po darovaní bytu dňa 10.11.2000 - byt síce už daroval, stále ho však
považuje za svoj byt a tiež
2. z listu z 12.12.2005, kde v 3 odseku píše: „.Rozmýšľam a pozerám na ten Váš
pozdrav...“ a na jeho konci protichodne: „... Vaše listy a pohľadnice vôbec nečítam...“
(príloha č. 8),
Tieto listiny preukazujú zmätenosť v správaní sa poškodeného, rozpor s tým, ako
poškodený prejavil vôľu a s tým, ako prejavenú vôľu vníma neskôr. Rovnako tak možno
posúdiť jeho zmätenosť ohľadne vnímania darovania vkladných knižiek - údajne chcel dať
obžalovanej len dispozíciu k peniazom po ich smrti, no sám uvádza, že 10.1.2003 podpísal
ako pôvodný majiteľ zmluvu s pristupujúcim majiteľom; toto vyplýva to aj z vyjadrenia
svedka Kuchtu, ktorý vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní tvrdí, že: „M. mu sľúbila
100.000.- Sk z prerozdelenia, no následne si to rozmyslela, dá tomu, kto dochová..., kto sa
postará, im nič nedali len sesterniciam, bratrancom...“, pri otázke sťažovateľky uvádza, že:
„Sám sa zháčil, keď ho M. požiadala prerozdeliť peniaze, či ho len skúša.“
Máme za to, že rovnaký posun vo vnímaní svojich právnych úkonov nastal
u poškodeného aj po darovaní vkladných knižiek, keď voči sťažovateľke a jej manželovi
prejavil vôľu vkladné knižky darovať a s odstupom času to však vníma len ako zverenie
vkladných knižiek do opatery a preto táto zmena názoru nemôže byť na škodu sťažovateľky.
- poškodený sa účelovo vyhýba konfrontácii so sťažovateľkou v prípravnom konaní
i výsluchu pred súdom — toto vyhýbanie sa zdôvodňuje zlým zdravotným stavom, doložené
lekárskym potvrdením, avšak: v liste adresovanom vyšetrovateľovi 6.8.2006 (príloha č. 9
k odvolaniu), tvrdí, že sa na konfrontáciu pred nezávislým súdom sa priam teší, tiež
vo vyjadrení z 10.4.2006 (príloha č. 6 k odvolaniu) adresovanom Okresnému súdu
Bratislava III, sp. zn.: 12C/122/2005, o vrátenie daru uvádza, že — „Na môj vysoký vek si
myslím, že pamäť a myseľ mi ešte dobre slúži, psychický stav je výborný.“ a ďalej napriek
svojej údajnej neschopnosti sa vyjadriť, doloženej v roku 2006 na súd v tomto konaní, sa
poškodený zúčastnil na pojednávaní vedenom Okresnom súde Bratislava III, 28.11.2007,
sp. zn.: 12C/122/2005, kde sa preukázal skôr opak, teda nepamätanie si okolností, nič
nepočul, nechápal súvislosti a pod. Vyhýbanie sa procesným úkonom v trestnom konaní
jednoznačne vyvoláva pochybnosť o úmysle konania poškodeného, a jeho obave ustať
a obhájiť svoje tvrdenia pri konfrontácii so sťažovateľkou a ďalšími svedkami ohľadne
okolností darovania vkladných knižiek, podpisu zmlúv, starostlivosti o neho a s písomnými
vyhláseniami nižšie uvedených svedkov ohľadne starostlivosti.
Máme za to, že súd pochybil aj v tomto prípade, ak nepreveril opodstatnenosť
neúčasti poškodeného na hlavnom pojednávaní a uspokojil sa iba z jeho výpoveďou
pred vyšetrovateľom, ktorá však nemôže byť úplná a dostatočná na objasnenie veci bez
umožnenia sťažovateľky klásť mu otázky.»
Sťažovateľka ďalej poukázala na svedecké tvrdenia poškodeného o zlej starostlivosti
zo strany sťažovateľky, ktorá bola dôvodom jeho odchodu od nej a o ktoré sa podľa
vyjadrenia sťažovateľky vo významnej miere opieral aj konajúci súd, a odkázala
na vyjadrenia 7 svedkov pripojené v prílohe sťažnosti, ktoré podľa sťažovateľky tieto
tvrdenia poškodeného vyvracajú. Podľa názoru sťažovateľky účelovosť týchto tvrdení
poškodeného je daná jeho snahou o opätovné získanie bytu, ktorý v minulosti daroval spolu
so svojou manželkou sťažovateľke a jej manželovi, čoho dôkazom je podľa sťažovateľky
skutočnosť, že po podaní trestného oznámenia podal poškodený 31. mája 2005 aj žalobu
o vrátenie daru, pričom svojimi vykonštruovanými tvrdeniami chce preukázať porušenie
dobrých mravov. Sťažovateľka napokon dodala, že u poškodeného možno tiež
predpokladať, že bol pri svojej výpovedi a písomných vyjadreniach ovplyvnený inými
osobami, s ktorými žije v spoločnej domácnosti a ktoré majú záujem o jeho majetok ako
dedičia.
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie namietala spôsob vyhodnotenia
vykonaných dôkazov svedčiacich v jej prospech, a síce jej výpovede a výpovede jej
manžela, ktoré konajúci súd vyhodnotil ako výpovede účelové poukazujúc na snahu vyhnúť
sa trestnej zodpovednosti sťažovateľky a vráteniu neoprávneného majetkového prospechu,
čo považovala sťažovateľka za zdôvodnenie absolútne nedostatočné. Arbitrárnosť
odôvodnenia rozsudku videla sťažovateľka v skutočnosti, že konajúci súd „pri hodnotení
dôkazov vychádzal z axiómy, že tvrdeniu sťažovateľky a jej manžela a priori nemôže veriť,
lebo sa snaží zbaviť trestnej zodpovednosti, ale tvrdeniam poškodeného, bez ohľadu na ich
zmätočnosť a rozpornosť sa veriť musí“. Sťažovateľka dôvodila, že väčšina ňou
navrhovaných dôkazov, ktoré mali objasniť okolnosti týkajúce jednak darovania
predmetných vkladných knižiek a jednak starostlivosti o poškodeného, bola súdom
odmietnutá s odôvodnením, že ich nemožno vykonať (výsluch poškodeného, konfrontácia
s poškodeným) a že nie sú pre konanie relevantné (výsluch svedkov), čo považovala
sťažovateľka za narušenie spravodlivosti konania a porušenie práv obhajoby.
Sťažovateľka tiež formulovala názor, že v posudzovanom trestnom konaní boli
zo strany konajúcich súdov nesprávne právne posúdené zmluvy o pristúpení, ktoré podľa
nej predstavujú právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým vkladom, a to
darovaním. V tomto kontexte poukázala sťažovateľka na to, že konajúce súdy ústavne
nesúladným spôsobom interpretovali ustanovenia § 708 až § 715 zákona č. 513/1991
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“)
a v spojitosti s nimi ustanovenia § 628 až § 630 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov upravujúce inštitút darovacej zmluvy. Sťažovateľka ďalej
uviedla, že v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku absentuje úvaha prezentujúca spôsob,
na základe ktorého dospel konajúci súd k jednoznačnému a nepochybnému záveru, že
zmluvami o pristúpení sa sťažovateľka nestala vlastníkom vkladov, ale len oprávneným
disponentom. Táto skutočnosť podľa sťažovateľky svedčí o porušení zásady spravodlivého
procesu vyžadujúcej, aby odôvodnenie rozhodnutia o vine zo spáchania trestného činu
zodpovedalo požiadavke preukázania všetkých zákonných znakov trestného činu mimo
rozumných pochybností. Sťažovateľka ďalej dôvodila, že z odôvodnenia odsudzujúceho
rozsudku objektívne nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane. Za podstatný
fakt, na ktorý by sa malo podľa názoru sťažovateľky konanie o sťažnosti sústrediť,
sťažovateľka považovala skutočnosť, že jej odsúdenie bolo v rozhodujúcej miere založené
len na výpovedi poškodeného z prípravného konania, pri ktorej nebolo rešpektované jej
právo na obhajobu – zúčastniť sa tohto výsluchu a klásť poškodenému otázky. Sťažovateľka
zdôraznila, že poškodený, ktorého výpoveď považoval konajúci súd za kľúčovú, nebol
vypočutý na hlavnom pojednávaní a nebol konfrontovaný so sťažovateľkou, pričom
pre takýto postup neexistovali legitímne a rozumné dôvody. Sťažovateľka pokračovala
v argumentácii poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) a uviedla, že pokiaľ je výpoveď podaná svedkom, v jej prípade poškodeným,
v „stricto sensu“ spôsobilá podstatným spôsobom podporiť odsúdenie obvineného, je
usvedčujúcim svedectvom a záruky čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sú aplikovateľné. Dôkazy
preto musia byť zásadne vykonané pred obvineným na verejnom pojednávaní na účely ich
kontradiktórneho prerokovania a z tejto zásady môžu existovať výnimky len vtedy, pokiaľ
to nie je na úkor obhajoby. Je možné opierať sa o výpoveď získanú počas vyšetrovania,
obvinený však musí mať primeranú a dostatočnú možnosť poprieť výpoveď buď počas
vyšetrovania, alebo počas pojednávania. Ak je odsúdenie založené výlučne a v rozhodujúcej
miere na výpovedi osoby, ktorú obvinený nemohol nikdy vypočuť alebo dať vypočuť, práva
obhajoby sú skrátené spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl. 6 dohovoru.
Sťažovateľka vo vzťahu k rozhodovaniu krajského súdu uviedla, že odvolací súd
prakticky prevzal závery a argumentáciu prvostupňového súdu, avšak reálne nepreskúmal
rozhodujúce otázky predostreté v podanom odvolaní. Takýto postup krajského súdu je
podľa názoru sťažovateľky porušením požiadavky odôvodnenia súdneho rozhodnutia
implicitne zahrnutého v práve na spravodlivý proces garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu dôvodila sťažovateľka
analogicky a uviedla, že dovolací súd iba mechanicky prevzal dôvody prezentované
okresným súdom a krajským súdom a neposkytol vo svojom rozhodnutí také argumenty,
ktoré by svedčili o skutočnom preskúmaní rozhodujúcich otázok predostretých v podanom
dovolaní.
V podaní doručenom ústavnému súdu 14. septembra 2011 sťažovateľka v súvislosti
s formulovanou námietkou porušenia čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru poukázala na znalecký
posudok z 2. februára 2011, ktorý získala do dispozície nazretím do spisového materiálu
Okresného súdu Bratislava III týkajúceho sa konania sp. zn. 12 C 122/2005 vyhotovený
z podnetu Okresného súdu Poprad, ktorého závery týkajúce sa zdravotného stavu
poškodeného sa podľa vyjadrenia sťažovateľky vzťahujú na obdobie počnúc už rokom
2004, teda aj na časové obdobie korešpondujúce prebiehajúcemu trestnému konaniu
vedenému proti sťažovateľke. Znalkyňa v predmetnom znaleckom posudku konštatovala, že
„vyšetrením psychických funkcií dospela k záveru, že u menovaného ide o organické
/sklerotickým ochorením/ poškodenie mozgových funkcií s obrazom stredne ťažkej
demencie. Ide o chronické degeneratívne ochorenie mozgu, ktoré sa v konkrétnom prípade
prejavuje prítomnou ťažkou poruchou pamäti, poruchou orientácie a poruchou intelektu.
U vyšetrovaného je výrazne defektný úsudok a chápavosť. Výrazne u menovaného je
v dôsledku degeneratívnych zmien mozgových buniek postihnutá reč, tá je redukovaná
na používanie pár slov. Znalkyňa u menovaného zistila tiež výraznú poruchu myslenia
v zmysle neschopnosti previesť logické úlohy, konkrétne na otázku znalkyne, aby uviedol
význam porekadla, nechápal ani význam položenej otázky.“.
Sťažovateľka v tomto kontexte zdôraznila, že konajúce súdy odmietli bez
racionálneho zdôvodnenia vykonať ňou navrhovaný kľúčový dôkaz – výsluch poškodeného
na hlavnom pojednávaní v konfrontácii s otázkami obhajoby v snahe dokázať, že všetky
podania a návrhy poškodeného v trestnom konaní sa nezakladajú na pravde, pretože
poškodený nie je a od počiatku nebol duševne spôsobilý posúdiť obsah a dôsledky svojich
úkonov.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu z 23. novembra
2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 83/2007, postupom a uznesením krajského súdu
z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 27/2010, postupom a uznesením
najvyššieho súdu z 2. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 1/2011,
predmetné rozhodnutia zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal jej
primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia,
ktoré budú povinné zaplatiť sťažovateľke konajúce súdy spoločne a nerozdielne.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 2/2012-47 zo 17. januára 2012 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru postupom a uznesením
krajského súdu z 22. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 27/2010 a postupom
a uznesením najvyššieho súdu z 2. februára 2011 v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Tdo 1/2011. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie.
Krajský súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 2. marca 2012 uviedol,
že postup okresného súdu týkajúci sa vykonania dôkazu (prečítanie výpovede svedka
poškodeného z prípravného konania) bol súladný s obsahom ustanovenia § 263 ods. 3
písm. a) Trestného poriadku a krajský súd v odvolacom konaní tento postup náležite
zdôvodnil poukazom na lekársku správu, podľa ktorej bol poškodený v čase
prvostupňového konania „občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré mu bránilo
zúčastniť sa hlavného pojednávania“. Podľa vyjadrenia krajského súdu „V danom prípade
nešlo v diagnóze poškodeného v spojení s vekom, prípadne o demenciu. Išlo len o problémy
mobility“, a tak odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o vierohodnosti jeho výpovede
z prípravného konania, a to aj s prihliadnutím na „jeho ďalšie aktivity“ a následne vykonané
ostatné dôkazy. Krajský súd v závere vyjadrenia uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
Najvyšší súd vo svojom liste doručenom ústavnému súdu 22. februára 2012
formuloval stanovisko, v ktorom odmietol tvrdenie sťažovateľky o arbitrárnosti ním
prijatého uznesenia dôvodiac, že rozhodnutie dáva primeranú odpoveď na základnú otázku
vymedzenú podaným dovolaním, ktorou bola správnosť právneho posúdenia zisteného
skutku, a odvolal sa aj na judikát trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.
Tpj 32/2007 z 30. mája 2011 obsahujúci právnu vetu, podľa ktorej zmluva o pristúpení
ku zmluve o vklade na účte nerieši vlastnícke práva klientov ku vkladu. Najvyšší súd
v ďalšom bode poukázal aj na správnosť postupu v zmysle ustanovenia § 263 ods. 3
písm. a) Trestného poriadku upravujúceho možnosť čítania skoršej výpovede svedka
z prípravného konania. Ďalej najvyšší súd argumentoval, že skutkové námietky
sťažovateľky naznačujúce duševnú nespôsobilosť svedka poškodeného už v čase činu
možno kvalifikovať iba ako výhradu k spôsobu hodnotenia jeho prečítaných výpovedí
z prípravného konania, keď v otázke vierohodnosti poškodeného zostalo dokazovanie
v základnom konaní neúplné s tým, že pokiaľ by vykonané bolo, nebolo by možné jeho
výpoveď hodnotiť ako vierohodnú. Podľa najvyššieho súdu tieto skutkové námietky
„predstavujú od 1.9. 2011 potenciálne nový dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Tr. por. –
podľa ktorého minister spravodlivosti podá (na podnet) dovolanie aj proti právoplatnému
rozhodnutiu vychádzajúcemu zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných
dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený alebo ak boli pri zisťovaní
skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť
objasnenie veci“.
Podľa názoru najvyššieho súdu v uvedenom kontexte v posudzovanej veci
sťažovateľky prichádza do úvahy eventuálne len otázka dostatočného objasnenia veci, nie
však to, že by najvyšší súd porušil jej právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia ako súčasť
práva na spravodlivý proces. V závere svojho listu najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci sťažovateľky.
Argumentáciu k stanoviskám krajského súdu a najvyššieho súdu formuloval právny
zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 30. apríla 2012. Uviedol
v ňom, že sa so stanoviskom krajského súdu nemožno stotožniť, pretože podľa jeho
vyjadrenia v pozícii obžalovanej sťažovateľka neustále poukazovala opierajúc sa o reálne
dôkazy na duševnú nespôsobilosť svedka poškodeného, na ktorého tvrdeniach bolo
v majoritnej časti založené rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré získal konajúci súd len
na základe prečítania zápisnice o jeho výpovedi, pri realizácii ktorej nebolo rešpektované
právo sťažovateľky byť pri jeho výsluchu a klásť mu otázky. Za takýchto okolností právny
zástupca sťažovateľky považoval za neprípustné tvrdiť, že zákonnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu je založená na preukázaní problémov s mobilitou tohto svedka. Právny
zástupca sťažovateľky dôvodil, že odvolací súd sa jej obranou vôbec nezaoberal
a iba mechanicky prevzal dôvody rozhodnutia obsiahnuté v rozsudku okresného súdu.
Všeobecné súdy boli podľa jeho vyjadrenia povinné uskutočniť všetky relevantné opatrenia
na preukázanie pravdivosti obrany sťažovateľky, predovšetkým garantovaním jej práva
na obhajobu, osobitne práva vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov
proti sebe podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, čo sa však v postupe krajského súdu
nestalo. Krajský súd ako súd odvolací vôbec neprihliadol na sťažovateľkou formulované
odvolacie dôvody a svoj postoj žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil, čím podľa
názoru právneho zástupcu sťažovateľky porušil aj jej právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia tvoriace súčasť práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 6 ods. 1
dohovoru. Vo vzťahu k stanovisku najvyššieho súdu právny zástupca sťažovateľky
poukázal na formalistický výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku obsiahnutý
v jeho rozhodnutí, kde podľa názoru právneho zástupcu sťažovateľky najvyšší súd svoje
rozhodovanie podriadil jeho nesprávnej zužujúcej interpretácii, čím fakticky odmietol
poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky.
Podaním doručeným ústavnému súdu 7. septembra 2012 právny zástupca
sťažovateľky oznámil, že sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci
samej.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení odporcov a sťažovateľky,
ako aj z obsahu príslušného spisového materiálu zistil a zrekapituloval tieto relevantné
skutočnosti:
1. Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru z 26. mája 2005 bolo sťažovateľke
vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. c) Trestného
zákona, a to na základe predchádzajúceho trestného oznámenia poškodeného a jeho
predchádzajúceho (jediného vykonaného) výsluchu z 21. marca 2005 realizovaného teda
ešte pred vznesením obvinenia sťažovateľke, v rámci ktorého sa pred vyšetrovateľom
svedok poškodený výslovne zmienil o svojom nepriaznivom zdravotnom stave, pre ktorý
bol aj viackrát hospitalizovaný („som vojnový invalid a som ochrnutý na ľavú polovicu
tela“). Návrhu sťažovateľky na vykonanie konfrontácie s poškodeným predloženému
v rámci prípravného konania, vyhovené nebolo a nebola jej poskytnutá ani možnosť
konfrontovať svedka poškodeného prostredníctvom svojho obhajcu.
2. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 T 83/2007 z 23. novembra 2009 uznal
sťažovateľku vinnou zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. c)
Trestného zákona. V odôvodnení rozsudku poukázal na jednej strane na výpoveď
sťažovateľky a jej manžela svedčiace v jej prospech, na strane druhej na výpoveď
poškodeného z prípravného konania, ktorú ako dôkaz odvolávajúc sa na lekársku správu
o imobilite poškodeného vykonal s odkazom na ustanovenie § 263 ods. 3 Trestného
poriadku prečítaním zápisnice o jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní. Okrem výpovede
poškodeného ako na relevantné dôkazy svedčiace v neprospech sťažovateľky okresný súd
poukázal na výpovede štyroch svedkov. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že
návrh obhajoby vypočuť poškodeného a vykonať jeho konfrontáciu so sťažovateľkou
odmietol vzhľadom na zdravotný stav poškodeného, ktorý mu nedovoľuje zúčastniť sa
osobne hlavného pojednávania. Vo vzťahu k návrhu obhajoby na vykonanie ďalších
dôkazov – konkrétne vypočutie dvoch svedkov „na objasnenie rodinných vzťahov
a súvislosti“, okresný súd dôvodil, že ho odmietol, „nakoľko sa týka okolnosti nepodstatnej
pre rozhodnutie o veci samotnej a zrejme svedkovia nie sú až takí dôležití, nakoľko
v prípravnom konaní nie sú nikým spomínaní“. Okresný súd kvalifikoval obranu
sťažovateľky ako účelovú, vedenú snahou vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, ako aj
povinnosti vrátenia neoprávneného majetkového prospechu, rovnako hodnotil aj výpoveď
manžela sťažovateľky. Okresný súd považoval za preukázanú skutočnosť, že sťažovateľka
nadobudla dispozičné právo ku vkladným knižkám patriacim poškodenému a jeho
manželke. Na základe výpovede poškodeného a svedkov okresný súd uzavrel, že peniaze
na týchto vkladných knižkách mali byť použité pre potreby poškodeného a jeho manželky
a až po ich smrti mohla s finančnými prostriedkami, ktoré na vkladných knižkách ostanú,
disponovať sťažovateľka. Okresný súd konštatoval, že dokazovaním bolo zistené, že
sťažovateľka finančné prostriedky z vkladných knižiek vybrala bez vedomia a súhlasu
poškodeného, za predčasný výber zaplatila náhradu vo vysokej sume, vkladné knižky
následne zrušila a časť z týchto finančných prostriedkov použila na kúpu nehnuteľnosti,
ktorá nebola určená pre potreby poškodeného. V závere okresný súd zhrnul: „I keď nie je
nikde písomne ustanovené, že obžalovaná môže disponovať s peniazmi na vkladných
knižkách až po smrti poškodeného, súd nemal dôvod pochybovať o tvrdení poškodeného, že
to bolo dojednané ústne. Obžalovaná sa zmluvou o pristúpení k zmluve o vklade stala
oprávnená disponovať vkladom, ale nestala sa vlastníčkou finančných prostriedkov. Ich
vlastníkmi boli manželia M. a po smrti manželky poškodený. Obžalovaná teda nebola
oprávnená bez súhlasu poškodeného nakladať s peniazmi z vkladnej knižky ako s vlastnými,
a keďže tak urobila, prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená, čím naplnila zákonné
znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248 odsek 1, odsek 4 Tr. zák.
(zák. č. 140/1961 Zb.) po subjektívnej a objektívnej stránke.“
3. Prvostupňové rozhodnutie napadla sťažovateľka 20. januára 2010 odvolaním,
ktoré obsahovalo argumentáciu totožnú s tou, ktorú formulovala v sťažnosti podanej
ústavnému súdu. V odvolaní predostrela sťažovateľka návrh na vykonanie najmä týchto
špecifikovaných dôkazov: sťažovateľka žiadala opätovne o vypočutie svedka poškodeného
na hlavnom pojednávaní; žiadala o vyhotovenie odborného znaleckého posudku týkajúceho
sa svedeckej spôsobilosti poškodeného; ďalej navrhla vypočuť 8 svedkov, ktorých
svedectvá mali objasniť jednak okolnosti týkajúce sa sťažovateľkou tvrdeného darovania
vkladných knižiek a jednak okolnosti týkajúce sa starostlivosti o svedka poškodeného v čase
jeho pobytu u sťažovateľky; sťažovateľka takisto žiadala o vykonanie dôkazu – prečítanie
závetu svedka poškodeného, ktoré malo podľa vyjadrenia sťažovateľky preukázať, že
sporné finančné prostriedky poškodený v závete vôbec nezmienil, pretože si bol vedomý, že
ich v minulosti daroval sťažovateľke.
2. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 27/2010 z 22. apríla 2010 odvolanie
sťažovateľky podľa ustanovenia § 319 Trestného poriadku zamietol dôvodiac, že
v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým smerovalo
odvolanie sťažovateľky, ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo,
a zistil nedôvodnosť podaného odvolania. Krajský súd konštatoval, že prvostupňový súd
vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné pre jeho spravodlivé rozhodnutie a rešpektoval
pritom zásadu objasňovania okolností svedčiacich v prospech obžalovaného s rovnakou
starostlivosťou ako pri objasňovaní okolností svedčiacich v jeho neprospech. Krajský súd
odvolávajúc sa na zdravotný stav poškodeného vykonal dôkaz prečítaním jeho svedeckej
výpovede z prípravného konania. Krajský súd ďalej poukázal na výpovede troch svedkov
svedčiacich v neprospech sťažovateľky, ktorí podľa vyjadrenia krajského súdu vo svojich
výpovediach uviedli, že „úmysel manželov M. bol taký, aby obžalovaná s manželom mohli
po ich smrti s peniazmi manipulovať a peniaze uložené v banke nesmeli vybrať počas ich
života, mali byť použité pre ich potreby“. V nadväznosti na to dodal, že prvostupňový
rozsudok podrobne rozoberá aj ďalšie listinné dôkazy, a síce vyjadrenie peňažného ústavu,
zmluvy o pristúpení, notársku zápisnicu a listy poškodeného adresované sťažovateľke a jej
manželovi, z ktorých vyplýva skutočnosť, že sa o poškodeného riadne nestarali a bez jeho
vedomia a súhlasu zrušili vkladné knižky. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného
súdu o účelovosti obrany sťažovateľky. Citujúc zákonné znenie skutkovej podstaty
trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 Trestného zákona krajský súd zhrnul svoje
skutkové a právne závery, podľa ktorých podpísaním zmlúv o pristúpení vznikol vzťah
medzi sťažovateľkou a peňažným ústavom, na základe ktorého mohla ako splnomocnená
osoba vyberať vložený vklad, no nemohla s ním disponovať bez súhlasu a proti vôli
vkladateľov, teda poškodeného, pretože podpísaním uvedených zmlúv nedošlo automaticky
k vzniku vlastníckeho práva sťažovateľky ku vkladom, ale vlastníkom ďalej ostával
poškodený a jeho manželka. Úmyselným konaním si podľa vyjadrenia krajského súdu
sťažovateľka prisvojila cudziu vec, pretože konala v rozpore s účelom a vôľou
poškodeného, pričom za podklad tohto záveru považoval odvolací súd predovšetkým
samotné zmluvy a výpoveď poškodeného, ktorú kvalifikoval ako vierohodnú,
korešpondujúcu s celým skutkovým stavom. Krajský súd na vysvetlenie formuloval vlastnú
logickú úvahu, v ktorej poukázal na to, že pokiaľ by poškodený s manželkou chceli
sťažovateľke finančné prostriedky z vkladných knižiek darovať, nič im v tom nebránilo,
pretože sťažovateľke už predtým darovali byt a iné finančné prostriedky. O takejto možnosti
prevodu peňazí teda vedeli, ale práve podpísaním zmlúv o pristúpení riešili „určité
dochovanie“ s tým, že až v prípade ich smrti sa potenciálny zostatok na vkladných knižkách
mal stať vlastníctvom sťažovateľky.
3. Sťažovateľka právoplatné rozhodnutie napadla mimoriadnym opravným
prostriedkom – dovolaním, ktoré oprela o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku, teda že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V dovolaní
sťažovateľka argumentovala závažnými pochybeniami konajúcich súdov, pričom v prvom
rade formulovala námietku, že konajúce súdy sa nesprávne, resp. nedostatočne vysporiadali
s najdôležitejšou otázkou trestného činu sprenevery, ktorou je otázka vlastníctva, pretože
ich závery sú v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním a právnou úpravou, kde
poukázala na zmluvy o pristúpení a právnu úpravu vlastníctva vkladov – hmotnoprávne
predpisy o vkladových účtoch, podľa ktorých sa na základe zmlúv o pristúpení stala
majiteľom nie vkladných knižiek, ale majiteľom vkladov. V ďalšom bode dôvodila
sťažovateľka porušením práva na spravodlivý proces znemožnením možností účinnej
obrany odvolávajúc sa na skutočnosť, že oznamovateľ a svedok poškodený v jednej osobe,
u ktorého podľa názoru sťažovateľky je dôvodná obava z jeho ovplyvnenia (zmanipulovanie
treťou osobou) a nedostatku schopnosti objektívne posudzovať skutočnosti (čo sťažovateľka
opierala o priloženú lekársku správu), nikdy nebol konfrontovaný s otázkami obhajoby
alebo súdu. Sťažovateľka namietala nevyváženosť trestného konania, keď konajúce súdy
nebrali do úvahy žiadne z okolností predostretých obhajobou, nevykonali navrhované
dôkazy svedčiace v jej prospech, čo podľa jej názoru zabránilo objektívnemu zisteniu
skutkového stavu, ktorý konajúce súdy ustálili len na základe tvrdení nepriamych svedkov.
4. Uznesením sp. zn. 2 Tdo 1/2011 z 2. februára 2011 najvyšší súd dovolanie
sťažovateľky odmietol podľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku pre nesplnenie
dovolacích dôvodov. Najvyšší súd dôvodil, že námietky sťažovateľky o porušení práva
na spravodlivý súdny proces nevypočutím poškodeného v štádiu súdneho konania
a nevykonaním všetkých sťažovateľkou navrhovaných dôkazov, čo spôsobilo neobjektívne
zistenie skutkového stavu, stoja mimo uplatnený dovolací dôvod zakotvený v ustanovení
§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, preto nebolo možné na ne prihliadať. Najvyšší súd
interpretujúc aplikovateľnosť označeného dovolacieho dôvodu uviedol, že v rámci tohto
dôvodu možno uplatňovať výlučne námietky právne, avšak nie chyby skutkové, teda
nesprávnosť či neúplnosť skutkových zistení.
Najvyšší súd ďalej uviedol, že námietka porušenia práva na spravodlivý proces by
mohla byť posúdená iba v kontexte s dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom), pretože
základnou zložkou označeného práva je aj právo na obhajobu zahŕňajúce možnosť aspoň raz
kontradiktórnym spôsobom vypočúvať svedka, výpoveď ktorého má podstatný význam
pre rozhodnutie. Najvyšší súd argumentoval, že z tohto princípu kontradiktórnosti pozná aj
samotná judikatúra ESĽP výnimky, a jeho dodržiavanie preto nie je absolútne. Takéto
výnimky podľa najvyššieho súdu predstavujú situácie upravené v ustanoveniach § 263
ods. 3 písm. a) a b) Trestného poriadku, a preto v konkrétnom prípade sťažovateľky
nevypočutie svedka poškodeného na hlavnom pojednávaní, ktorého výpoveď z prípravného
konania bola za splnenia podmienok ustanovenia § 263 ods. 3 písm. a) citovaného zákona
na hlavnom pojednávaní prečítaná, nie je bez ďalšieho porušením práva obvineného
na obhajobu zásadným spôsobom. Ani nevyhovenie návrhom obhajoby na vykonanie
dokazovania v celom rozsahu ešte nemožno podľa stanoviska najvyššieho súdu subsumovať
pod označený dovolací dôvod. Najvyšší súd na základe uvedeného konštatoval, že nebol
naplnený ani dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
ktorý síce sťažovateľka v podanom dovolaní výslovne neformulovala, ale ktorým sa musel
najvyšší súd i napriek tomu zaoberať, keďže bol identifikovaný samotným obsahom
dovolania.
Najvyšší súd skonštatoval, že samotný skutok, tak ako je ustálený v tzv. skutkovej
vete prvostupňového rozhodnutia, ktorého správnosť a úplnosť nemôže dovolací súd meniť,
zodpovedá tak z hľadiska objektívneho i subjektívneho zákonným znakom skutkovej
podstaty trestného činu sprenevery. Najvyšší súd zdôraznil, že ustálený skutok nepochybne
vyjadruje skutočnosť, že vklady na vkladných knižkách boli vo vzťahu k sťažovateľke
vecou cudzou a že pokrýva aj preukázanie úmyselného zavinenia sťažovateľky, pretože
z neho vyplýva jej vedomosť, že s vkladom naložila v rozpore s účelom, pre ktorý jej
vzniklo oprávnenie s ním nakladať. Najvyšší súd ako na ťažiskový základ predmetného
záveru poukázal na osobitnú časť všeobecných obchodných podmienok príslušného
peňažného ústavu, podľa ktorých „banka neskúma vzájomné nároky klientov na peňažné
prostriedky na účte a nenesie za tieto nároky alebo iné vzájomné vzťahy klientov žiadnu
zodpovednosť“, a preto sťažovateľka uzavretím zmlúv o pristúpení sa stala síce oprávnenou
s vkladom disponovať, teda aj finančné prostriedky vybrať z vkladných knižiek a tieto
zrušiť, no finančné prostriedky nemohla použiť na iný ako zverený účel.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti uplatnila námietku porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru a na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.
Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti ako zásadnú námietku predostrela
tvrdenie o porušení svojho práva na riadne dokazovanie takým spôsobom vykonania, podľa
jej názoru rozhodujúceho dôkazu – výsluchu svedka poškodeného, ktorým došlo
k neprípustnému okliešteniu jej práva na obhajobu. V ďalšej nadväzujúcej rovine
sťažovateľka prezentovala argumentáciu o nevyváženosti trestného konania, keď konajúce
súdy odmietli väčšinu z ňou navrhovaných dôkazov bez toho, aby takéto odmietnutie
náležite zdôvodnili.
Napokon sťažovateľka načrtla aj námietky o ústavne nekonformnej interpretácii
relevantnej právnej úpravy.
1. K namietanému porušeniu práva na riadne dokazovanie
Požiadavky obsiahnuté v ods. 3 čl. 6 dohovoru predstavujú zvláštne aspekty práva na
spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Do skupiny týchto osobitných
trestnoprocesných záruk spravodlivého prerokovania veci pred súdom zaraďuje judikatúra
štrasburských orgánov ochrany práva aj právo na riadne dokazovanie garantované čl. 6
ods. 3 písm. d) dohovoru, ktorého obsahom je právo vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov
proti sebe, a právo dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých
podmienok ako svedkov proti sebe. Zo znenia predmetného článku dohovoru vyplýva, že
obvinený má:
a) jednak právo byť prítomný a aktívne sa zapájať do výsluchu svedkov proti sebe,
b) jednak právo, aby sa zabezpečil výsluch svedkov, ktorých výpovede by mali byť
v jeho prospech; pričom ani jedno z týchto práv nemá absolútny charakter.
K bodu a)
Právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe (ďalej aj „právo
na výsluch svedka“) je ilustráciou princípu rovností zbraní vyplývajúceho z práva
spravodlivého prerokovania veci pred súdom a týka sa predovšetkým prípravného konania
(kde k výsluchu svedkov dochádza v niektorých prípadoch bez účasti obvineného)
a následnej možnosti prečítať takúto svedeckú výpoveď pred súdom na hlavnom
pojednávaní. Judikatúra ESĽP v zásade nevylučuje prečítanie svedeckej výpovede
z prípravného konania v konaní pred súdom, ale na druhej strane kvalifikuje ako porušenie
čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru spravidla také prípady,
v ktorých je odsúdenie založené len na takto vykonanom dôkaze, čo považuje
za znemožnenie vedenia kontradiktórneho súdneho procesu. Prečítanie výpovede svedka
z prípravného konania v konaní pred súdom teda na jednej strane nemôže byť samo osebe
považované za nezlučiteľné s čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, na druhej strane však použitie
takejto výpovede ako dôkazu musí byť zlučiteľné s právami obhajoby, ktorých ochrana je
predmetom a účelom čl. 6 dohovoru a platí to predovšetkým v prípadoch, keď obvinený
nemal príležitosť vypočúvať alebo nechať vypočúvať tohto svedka proti sebe, ktorého
výpoveď je pred súdom čítaná, v žiadnom predchádzajúcom štádiu trestného konania (napr.
rozhodnutie ESĽP Unterpertinger proti Rakúsku z 24. novembra 1986). Konštantná
judikatúra ESĽP formuluje stanovisko, podľa ktorého k obmedzeniu práva na obhajobu
spôsobom nezlučiteľným s čl. 6 dohovoru dochádza predovšetkým vtedy, keď sa odsúdenie
zakladá výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi svedka, ktorého obvinený vo fáze
vyšetrovania a ani v súdnom konaní nemal možnosť vypočuť alebo dať vypočuť
(rozhodnutia ESĽP Van Mechelen a ďalší proti Holandsku z 23. apríla 1997, Balšán proti
Českej republike z 18. júla 2006). V tomto kontexte práva obsiahnuté v čl. 6 ods. 3 písm. d)
dohovoru sú rozhodovacou praxou ESĽP ponímané ako práva obhajoby ako celku,
a judikatúra preto považuje za dostatočné, ak bola možnosť vypočuť sporného svedka
poskytnutá aspoň obhajcovi obvineného za predpokladu, že tento disponoval všetkými
relevantnými informáciami potrebnými pre účinnú realizáciu obhajoby (napr. rozhodnutia
ESĽP Verdam proti Holandsku z 31. augusta 1999, Vebiu proti Českej republike z 26. júla
2003, Kurup proti Dánsku z 10. júla 1985). Právo na výsluch svedka ESĽP interpretuje ako
možnosť vyjadriť sa k výpovedi svedka a súčasne možnosť klásť svedkovi otázky, teda ho
priamo „vypočúvať“ (napr. rozhodnutia ESĽP Hulki Günes proti Turecku z 19. júna 2003,
Atanasov proti Macedónsku z 19. apríla 2011). V súvislosti s otázkou existencie prekážok
objektívneho charakteru brániacich vykonaniu výsluchu svedka v „súdnej sieni“ ESĽP
vyslovil, že dohovor zaväzuje príslušné orgány, aby využili tie z dostupných spôsobov
alternatívneho vykonania výsluchu, ktoré zachovávajú práva obhajoby v čo najširšej miere
(napr. rozhodnutie ESĽP Kachan proti Poľsku z 3. novembra 2009). Takisto ESĽP
upozornil vyzdvihujúc osobitný význam rešpektovania práv obhajoby v trestnom konaní, že
obvinenému nemožno odoprieť jeho právo garantované mu čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru
s odkazom na skutočnosť, že vnútroštátne právo pre rozhodnutie o oprávnenosti trestného
obvinenia umožňuje použiť „prehlásenie“ uskutočnené v etape pred súdnym prerokovaním
prípadu osobami ex post nedostupnými (napr. svedok, ktorého pobyt v čase súdneho
pojednávania nie je známy; svedok, ktorý objektívne nie je schopný vypovedať pred súdom
a pod.); [pozri napr. rozhodnutie ESĽP Fausciana proti Taliansku z 1. apríla 2004].
Aj ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej praxe v intenciách čl. 154c ods. 1 ústavy
zohľadňuje popísané interpretačné východiská zastrešujúce obsah sťažovateľkou
namietaného porušenia čl. 6 ods. 3 písm. d) v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru (a súčasne
čl. 46 ods. 1 ústavy), a preto posúdil, či postup konania v trestnej veci sťažovateľky
nevybočoval z takto vymedzených limitov.
Z odôvodnení rozhodnutí konajúcich súdov vyplýva, že odsúdenie sťažovateľky
založili na skutkovom zistení o spreneverení cudzích finančných prostriedkov (patriacich
poškodenému) vychádzajúcom predovšetkým z tvrdenia poškodeného (ako jediného
priameho svedka) o existencii ústneho dojednania, podľa ktorého sťažovateľka síce
na základe zmlúv o pristúpení bola oprávnená disponovať s vkladom, avšak s finančnými
prostriedkami ako s vlastnými mohla nakladať až po smrti poškodeného. Rozhodnutia
okresného súdu a krajského súdu, ale aj samotná podstata posudzovaného skutku (výlučná
vôľa poškodeného ako vlastníka finančných prostriedkov určujúca charakter možností
sťažovateľky disponovať s jeho finančnými prostriedkami) profilovali výpoveď svedka
poškodeného ako rozhodujúci dôkaz viny sťažovateľky.
Keďže výpoveď svedka poškodeného, nevypočutého na hlavnom pojednávaní,
vykonaná prečítaním zápisnice o jeho výsluchu z prípravného konania bola určujúcim
a kľúčovým dôkazom („déterminante“) pre odsúdenie sťažovateľky, bolo povinnosťou
konajúcich súdov postupovať nanajvýš opatrne a podrobiť postup prísnemu preskúmaniu
spoľahlivosti tohto dôkazu vrátane rešpektovania pevných procesných záruk vzhľadom
na vysoký stupeň rizika, ktorý dôkaz takéhoto charakteru so sebou prináša.
Ústavný súd preto z hľadiska požiadavky rešpektovania všetkých aspektov
spravodlivosti trestného konania skúmal, či spomínané riziko konajúce súdy vyvážili inými
faktormi zaručujúcimi korektnosť a spravodlivosť posudzovaného trestného konania.
Úlohou ústavného súdu v tomto kontexte nebolo hodnotenie zhromaždených dôkazov,
na ktorých súdy založili svoje rozhodnutie, ale preskúmanie, či posudzované súdne konanie
ako celok vrátane spôsobu vykonávania dôkazov bolo spravodlivé.
Všetky dôkazy by mali byť v zásade vykonávané za prítomnosti obvineného
na verejnom pojednávaní pre účely ich kontradiktórneho prerokovania, kde sú dôkazy
predložené pred obvineného ku kontradiktórnej diskusii (rozhodnutie ESĽP Barberá,
Messegué a Jabardo proti Španielsku zo 6. decembra 1988). Ako už bolo povedané, z tohto
pravidla akceptuje výnimky aj judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva a počíta
s nimi i samotný Trestnoprocesný kódex, avšak za predpokladu rešpektovania práva
na obhajobu.
Podľa ustanovenia § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku zápisnica o výpovedi
spoluobžalovaného alebo svedka sa môže prečítať (okrem iných zákonne vymedzených
situácii) aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto
zákona a taká osoba zomrela alebo sa stala nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo
na neznámom mieste nedosiahnuteľnou, alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo
na dlhší čas znemožňuje jej výsluch, alebo ak sa taká osoba ani na opätovné predvolanie
súdu k výsluchu bez dôvodného ospravedlnenia nedostaví a jej predvedenie bolo neúspešné;
ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol v čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa
má prečítať, dôvodný predpoklad, že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť,
možno jeho výpoveď prečítať len vtedy, ak bol o úkone riadne upovedomený obvinený, a
ak má obhajcu, jeho obhajca.
Prvoradou povinnosťou súdov bolo teda preveriť, či existoval opodstatnený dôvod
na to, aby bolo od výsluchu svedka poškodeného na hlavnom pojednávaní upustené, teda
náležite zistiť, či neprítomnosť tohto svedka bolo možné naozaj ospravedlniť (obdobne
pozri rozhodnutie ESĽP Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu z 15. decembra
2011). Svedok poškodený bol v rámci vedeného trestného konania vypočutý iba raz, a to
v rámci prípravného konania pred vznesením obvinenia sťažovateľke. Po následnej žiadosti
sťažovateľky o vykonanie konfrontácie s daným svedkom predloženej v priebehu
prípravného konania bolo pre potreby prípravného konania predložené „Oznámenie
o zdravotnom stave“ z 12. decembra 2006 vystavené ošetrujúcou lekárkou svedka
poškodeného, v ktorej sa na základe jeho žiadosti táto vyjadrila, že „z vážnych zdravotných
dôvodov je neschopný teraz ani v budúcnosti zúčastniť sa vypočutia – konfrontácie
ohľadom hnuteľného aj nehnuteľného majetku“, a stanovisko obdobného charakteru
vystavila ošetrujúca lekárka na základe žiadosti svedka poškodeného aj v rámci etapy
prvostupňového súdneho konania 4. marca 2008. V danom kontexte sťažovateľka v rámci
uplatneného odvolania z 19. januára 2010, kde (okrem iného) žiadala o riadne vypočutie
svedka poškodeného na hlavnom pojednávaní, upozornila odvolací súd na relevantnú
skutočnosť, a síce, že sa svedok (poškodený) napriek spomínaným lekárskym správam
o jeho nepriaznivom zdravotnom stave osobne zúčastnil (28. novembra 2007) súdneho
pojednávania v inej občianskoprávnej veci prerokovávanej Okresným súdom Bratislava III.
Krajský súd ako súd odvolací však tak závažnej informácii vyvolávajúcej minimálne
pochybnosti o existencii relevantných dôvodov na uplatnenie výnimky zo zásady ústnosti
konania a priameho oboznámenia sa sudcu s dôkazmi („principio deĺ immutabilita del
giudice del dibattimento“) nevenoval žiadnu pozornosť, a teda sa s ňou nijako
nevysporiadal, čím podľa názoru ústavného súdu vážne narušil spravodlivú rovnováhu
konania v neprospech sťažovateľky.
Oveľa závažnejším negatívnym faktorom, pokiaľ ide o zákonné požiadavky
citovaného ustanovenia Trestného poriadku, bola skutočnosť, že preukázateľne existovala
prekážka predvídaná dotknutou právnou úpravou [§ 263 ods. 3 písm. a) Trestného
poriadku], ktorá vylučovala možnosť prečítania výpovede svedka poškodeného
z prípravného konania na hlavnom pojednávaní. Počas výpovede v prípravnom konaní sa
totiž svedok poškodený pred vyšetrovateľom výslovne zmienil o charaktere svojho
nepriaznivého zdravotného stavu a s tým súvisiacou opakovanou hospitalizáciou. Uvedené
skutočnosti spolu so skutočnosťou vysokého veku svedka poškodeného zakladali dôvodný
predpoklad (o ktorom hovorí citované ustanovenie Trestného poriadku), že na hlavnom
pojednávaní ho nebude možné vypočuť. Pretože išlo o výsluch vykonaný pred vznesením
obvinenia sťažovateľke, nebola o tomto úkone (ani jej právny zástupca) nijakým spôsobom
upovedomená.
Najzávažnejšou z pohľadu prezentovanej judikatúry štrasburských orgánov ochrany
práva je však skutočnosť, že sťažovateľke možnosť „vypočúvať“ tohto určujúceho svedka
obžaloby nebola nikdy poskytnutá.
V ďalšej rovine ústavný súd sústredil svoju pozornosť na sťažovateľkou predostretú
otázku spoľahlivosti výpovede dotknutého svedka poškodeného, vo vzťahu ku ktorej
zdôraznila, že nebola napriek jej opakovaným a zdôvodneným výhradám prednášaným už
od počiatku vedeného trestného konania konajúcimi súdmi vyriešená.
Okresný súd a krajský súd vo svojich rozhodnutiach uviedli, že nemali dôvod neveriť
tvrdeniam svedka poškodeného a že jeho výpoveď považovali za hodnovernú
a presvedčivú, sťažovateľka však argumentovala, že práve naopak, existovali okolnosti
signalizujúce duševnú nespôsobilosť svedka poškodeného riadne vypovedať, na základe
ktorých tvrdení sťažovateľka navrhovala na posúdenie jeho svedeckej spôsobilosti pribratie
znalca.
Ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s otázkou svedeckej spôsobilosti svedka
poškodeného vzhľadom na informácie týkajúce sa jeho osoby, jednak tie, na ktoré
sťažovateľka v rámci svojej obrany upozorňovala (vyjadrenia svedka poškodeného, ktoré si
podľa názoru sťažovateľky odporovali navzájom a ktoré odporovali aj niektorým
vyjadreniam vypočutých svedkov; domnienka o možnosti manipulácie svedka poškodeného
vzhľadom na jeho duševný stav zo strany tretej osoby), ale predovšetkým tie, o ktorých
existovali v spisovom materiáli pripojené relevantné listinné podklady – „Prepúšťacia
správa“ zo 4. apríla 2003 obsahujúca informácie o psychiatrickou vyšetrení svedka
poškodeného so stanovenou diagnózou („nespecif. organicka porucha osobnosti
po poskodeni a dysf. mozgu, delirium nasadujuce na demenciu...“), bolo úlohou konajúcich
súdov postupovať s osobitnou starostlivosťou, tieto závažné informácie náležite preveriť
a v kontexte výsledkov týchto zistení vyhodnotiť hodnovernosť výpovede svedka
poškodeného, resp. jeho spôsobilosť riadne vypovedať. Konajúce súdy však situáciu
podcenili, tak závažné signály prešli mlčaním a nevenovali im žiadnu pozornosť, ktorá tak
ako preukazuje listinný dokument predložený ústavnému súdu sťažovateľkou, bola
absolútne na mieste (znalecký posudok z 2. februára 2011 o duševnom stave svedka
poškodeného, v ktorom znalec kvalifikoval jeho psychický stav ako tak závažný, že
vylučuje schopnosť menovaného previesť objektívne, racionálne a správne akýkoľvek
právny úkon, a súčasne navrhol pozbaviť ho spôsobilosti na právne úkony).
V intenciách prezentovanej judikatúry teda možno skonštatovať, že na strane
sťažovateľky, ktorá nemala v žiadnej fáze konania možnosť konfrontovať či už osobne
alebo prostredníctvom svojho obhajcu kľúčového svedka obžaloby, u ktorého navyše
obhajobou prezentované závažné informácie spochybňujúce spoľahlivosť jeho výpovede
neboli nijakým spôsobom súdom preverené, došlo ku skráteniu práv obhajoby spôsobom
nezlučiteľným s obsahom čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, čím bola sťažovateľka pripravená
o spravodlivé konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, na vykonanie dôkazu
prečítaním výpovede svedka poškodeného z prípravného konania na hlavnom pojednávaní
zjavne nebola splnená jedna z obligátornych podmienok, ktoré požadoval aj samotný
K bodu b) Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrnuje
právo, aby každá strana (trestného) súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať
svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere
k druhej strane (rozhodnutie ESĽP Szwabowicz proti Švédsku z 30. júna 1959).
V rámci garancií práva na obhajobu v prípade uplatnenia návrhu obvineného
na výsluch svedka v jeho prospech má byť tento návrh posudzovaný kritériom užitočnosti
takéhoto dôkazu pre rozhodnutie, pričom konajúci súd nie je povinný takémuto návrhu
bezpodmienečne vyhovieť. Adekvátna obhajoba pred súdom nevyžaduje predvolanie
a výsluch každého svedka, ktorého navrhla obhajoba, je však potrebné vždy posúdiť, či
nevypočutie svedkov alebo nevykonanie iných dôkazov nestavia obvineného ako účastníka
konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní so stranou obžaloby (pozri rozhodnutia
ESĽP Engel a ostatní proti Holandsku z 8. júna 1976; De Haes a Gijsels proti Belgicku
z 24. februára 1997). V prípade odmietnutia návrhu obvineného na výsluch svedka je
konajúci súd povinný toto odmietnutie v rámci zásady spravodlivého súdneho procesu
riadne zdôvodniť (napr. rozhodnutia ESĽP Vidal proti Belgicku z 22. apríla 1992, Sgarbi
proti Taliansku z 21. októbra 2008, Köktas proti Nemecku z 13. septembra 2011). Takisto
treba poukázať na skutočnosť, že ESĽP v rámci svojej rozhodovacej činnosti už konštatoval
porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru v prípadoch, v rámci ktorých obvinenému súd
nepovolil ani jedného alebo väčšinu z ním navrhovaných svedkov v jeho prospech na úkor
rovnováhy a rovnosti medzi stranou obžaloby a obhajoby (napr. rozhodnutie ESĽP Vaturi
proti Francúzsku z 13. apríla 2006). Článok 6 ods. 3 písm. d) dohovoru teda neukladá
povinnosť predvolať všetkých svedkov, ale jeho cieľom je zabezpečiť rovnosť prostriedkov
(rozhodnutie ESĽP Pisano proti Taliansku z 24. októbra 2002).
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľka v rámci prvostupňového
konania navrhovala vypočutie troch svedkov vo svoj prospech, ktorí mali súdu objasniť
charakter relevantných rodinných vzťahov a ostatných podstatných súvislostí, ako aj
vykonanie ďalších dôkazov (oboznámenie sa s okolnosťami dedičského konania
po manželke svedka poškodeného, v rámci ktorého podľa vyjadrenia sťažovateľky neboli
sporné finančné prostriedky na vkladných knižkách predmetom dedičského konania;
prečítanie závetu svedka poškodeného, do ktorého podľa vyjadrenia sťažovateľky svedok
poškodený sporné finančné prostriedky na vkladných knižkách nezahrnul) a, samozrejme,
priame vypočutie svedka poškodeného. Prvostupňový súd prečítal zápisnicu z prípravného
konania o výsluchu svedka poškodeného, zo svedkov navrhnutých obžalobou svedčiacich
v neprospech sťažovateľky vypočul na hlavnom pojednávaní 3 svedkov, pričom sa nijako
nevysporiadal s námietkami sťažovateľky o možnej účelovosti výpovede jedného z týchto
svedkov vzhľadom na jeho pomer k veci. Okresný súd takisto prečítal zápisnicu o výpovedi
štvrtého svedka obžaloby, ktorého výsluch bol vykonaný len v rámci prípravného konania
a o ktorého vykonaní nebola sťažovateľka v prípravnom konaní nijako oboznámená, a teda
ho nemala nikdy možnosť konfrontovať či už osobne, alebo prostredníctvom svojho
obhajcu. Zo sťažovateľkou navrhovaných svedkov vykonal výsluch jedného z nich, pričom
jeho výpoveď vzhľadom na jeho pomer k osobe sťažovateľky (manžel sťažovateľky)
považoval za účelovú, rovnako ako výpoveď sťažovateľky. Vo vzťahu k zvyšným dvom
svedkom navrhovaným sťažovateľkou súd skonštatoval, že „Tento dôkaz súd tiež odmietol,
nakoľko sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie o veci samotnej a zrejme svedkovia
nie sú až takí dôležití, nakoľko v prípravnom konaní nie sú nikým spomínaní“, z obsahu
spisu však jasne vyplýva, že sťažovateľka o vypočutie týchto svedkov v rámci prípravného
konania žiadala.
V podanom odvolaní sťažovateľka žiadala opätovne o vypočutie svedka
poškodeného na hlavnom pojednávaní, ďalej navrhla vypočuť 8 svedkov, ktorí mali
objasniť jednak okolnosti týkajúce sa sťažovateľkou tvrdeného darovania vkladných
knižiek, jednak okolnosti týkajúce sa otázky starostlivosti o svedka poškodeného v čase
jeho pobytu u sťažovateľky, a takisto žiadala o vykonanie dôkazu – prečítanie závetu
svedka poškodeného, ktorý mal podľa vyjadrenia sťažovateľky potvrdzovať darovanie
vkladných knižiek sťažovateľke. Krajský súd považoval výpoveď svedka poškodeného za
jednoznačnú a súčasne podporenú výpoveďami 3 svedkov navrhnutých obžalobou
svedčiacich v neprospech sťažovateľky, z ktorých dvaja boli vypočutí v rámci
prvostupňového konania a jeden len v rámci prípravného konania. Výpoveď štvrtého svedka
obžaloby, u ktorého sťažovateľka namietala hodnovernosť jeho výpovede pre jeho pomer
k veci, krajský súd z uvedeného okruhu svedkov svedčiacich v neprospech sťažovateľky
bez bližšieho zdôvodnenia vypustil. Výpoveď sťažovateľky (ktorú podporovalo svedectvo
jedného z ňou navrhnutých svedkov – manžel sťažovateľky) hodnotil ako účelovú. Ďalej
krajský súd poukázal na skutkové zistenia o negatívnych ľudských vzťahov medzi
poškodeným a sťažovateľkou, ktoré považoval za preukázané výpoveďami spomínaných
3 svedkov, ako aj listinnými dôkazmi (listy poškodeného adresované sťažovateľke). Krajský
súd nijako podrobnejšie nevysvetlil, z akých dôvodov nebolo vyhovené návrhom
sťažovateľky na vykonanie dokazovania, iba formálne skonštatoval, že „Okresný súd
vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, riadiac sa pritom zásadou,
že s rovnakou starostlivosťou treba objasňovať okolnosti svedčiace proti obžalovanému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a vykonal dôkazy tak, aby mohol
spravodlivo rozhodnúť.“.
Spravodlivosť konania si v posudzovanom prípade sťažovateľky vyžadovala, aby sa
aj jej ponúkol primeraný priestor brániť sa presne a účinne. Odhliadnuc od zmlúv
o pristúpení, na ktoré ako na listinné dôkazy poukazovali obe strany, a výpovede priameho
svedka poškodeného, čomu sa ústavný súd venoval v bode a), z hľadiska jednoduchého
aritmetického ponímania na jednej strane boli krajským súdom ako vykonané dôkazy
zohľadnené výpovede 3 nepriamych svedkov navrhnutých obžalobou svedčiacich
v neprospech sťažovateľky, kde u jedného z nich boli práva obhajoby skrátené
neakceptovateľným spôsobom (výsluch svedka vykonaný len v prípravnom konaní bez
poskytnutia možnosti sťažovateľke „vypočúvať“ svedka), a listinné dôkazy, prevažne
písomné prejavy svedka poškodeného, ktorých relevancia je vzhľadom na okolnosti
uvedené v bode a) spochybnená. Priestoru, ktorý bol poskytnutý sťažovateľke, zodpovedá
výsluch jedného z ňou navrhovaných svedkov, ku ktorého relevancii sa však krajský súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nevyjadril (a teda ho nevyhodnotil), zvyšným
návrhom sťažovateľky na vykonanie dôkazov vyhovené nebolo, no s touto skutočnosťou sa
krajský súd v odôvodnení rozhodnutia nijako argumentačne nevysporiadal. Takto zistený
aritmeticky vyjadrený pomer síl za súčasnej absencie dostatočného zdôvodnenia
zamietnutia návrhov sťažovateľky na vykonanie dôkazov a porušenia práv obhajoby
v prípade jednej zo svedeckých výpovedí v neprospech sťažovateľky potvrdzuje
nerovnováhu konania a je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho procesu v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd prijal preto záver, že strana obhajoby bola obmedzená
natoľko, že bola sťažovateľka aj z uvedeného hľadiska pripravená o spravodlivé konanie,
ktoré by prebiehalo v duchu plného práva na obhajobu a princípu „rovnosti zbraní“.
2. K námietkam neústavnej interpretácie relevantnej právnej úpravy
Pokiaľ ide o argumentáciu sťažnosti obsahujúcu námietky o protiústavnej
interpretácii relevantnej právnej úpravy Obchodného zákonníka a Občianskeho kódexu,
v ktorej konajúce súdy s podporou stanoviska dovolacieho súdu uzavreli, že zmluva
o pristúpení ku zmluve o vklade na účte nerieši vlastnícke práva klientov ku vkladu, je
ústavný súd toho názoru, že ju nemožno považovať za arbitrárnu. Právny záver, že
pristúpenie k zmluve o vklade bez ďalšieho ešte neznamená, že vlastník finančných
prostriedkov previedol vlastnícke právo k nim na pristupujúcu osobu, totiž dovolací súd
náležite podporil odkazom na ustálenú judikačnú prax.
Vychádzajúc zo všetkých čiastkových záverov ústavný súd kvalifikuje postup
krajského súdu ako inštančne nadriadeného prvostupňovému súdu, ktorého povinnosťou
bolo poskytnúť ochranu sťažovateľke garantovaným právam vyplývajúcim z ústavy
a dohovoru ako ústavne neudržateľný, odporujúci obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy
a nekonformný so zárukami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru, a preto
skonštatoval ich porušenie, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu. Rovnaký záver
platí aj vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu, ktorému ako súdu dovolaciemu prislúchala
ex offo povinnosť preskúmať otázku rešpektovania práva na obhajobu a poskytnúť ochranu
v prípade jeho porušenia, čo sa napriek zisteniam ústavného súdu nestalo.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto
rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd konštatoval porušenie označeného základného práva
sťažovateľky zaručeného ústavou a práv sťažovateľky zaručených dohovorom, tak
ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm.
b) zákona o ústavnom súde rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom je krajský súd viazaný
právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde).
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 5 000 €, ktoré odôvodnila postupom konajúcich súdov odporujúcim jej
základným právam, ktoré jej podľa vlastného vyjadrenia spôsobili nemajetkovú ujmu
spočívajúcu v spôsobených psychických útrapách, znevážení dobrého mena
a nákladoch na svoju ochranu.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval
zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že
cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy
pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou
medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľky postupom
a rozhodnutiami oboch konajúcich súdov, zrušenie napadnutých rozhodnutí a vrátenie veci
krajskému súdu na ďalšie konanie predstavujú vo svojom súhrne podľa názoru ústavného
súdu dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny
predpoklad i pre garantovanie ústavne konformnej ochrany práv sťažovateľky v ďalšom
konaní pred všeobecnými súdmi, preto jej požadované primerané finančné zadosťučinenie
nepriznal.
Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej
ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku
špecifikovala sumou 1 356,05 €.
Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky
vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.
z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred
ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným
zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným
súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2011
v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy
741 €), čo predstavuje sumu 123,50 € a hodnota režijného paušálu sumu 7,41 €.
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2012
v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy
763 €), čo predstavuje sumu 127,16 € a hodnota režijného paušálu sumu 7,63 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za dva
úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia
sťažovateľky, podanie sťažnosti) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku
2012 (vyjadrenie k stanoviskám krajského súdu a najvyššieho súdu), čo celkovo
predstavuje sumu 374,16 €.
K tomu bolo potrebné pripočítať dvakrát režijný paušál vo výške 7,41 €
a jedenkrát režijný paušál vo výške 7,63 €, čo predstavuje sumu 396,61 €. Keďže
právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, priznal jej ústavný súd náhradu trov
právneho zastúpenia v celkovej sume 475,93 €. Zohľadniac pomer zodpovednosti
konajúcich súdov je z uvedenej sumy povinný zaplatiť jej krajský súd 317,28 € a
najvyšší súd 158,65 € , a to na účet jej právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom
súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2012