Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 396/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu

Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti

DETEKTÍVNA INFORMAČNÁ SLUŽBA, s. r. o., Antona Bernoláka 51, Žilina, právne

zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Mozolíkovou, Palárikova 1449, Čadca, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. apríla 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti DETEKTÍVNA INFORMAČNÁ

SLUŽBA, s. r. o., na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. apríla 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. apríla 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti DETEKTÍVNA INFORMAČNÁ SLUŽBA, s. r. o., trovy konania v sume

325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jej právnej zástupkyne

JUDr. Anny Mozolíkovej, Palárikova 1449, Čadca, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-11 z 5. septembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti DETEKTÍVNA

INFORMAČNÁ SLUŽBA, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Annou Mozolíkovou, Palárikova 1449, Čadca, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Žilina rozsudkom č. k.

-103 zo 16. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil

sťažovateľke (ako žalovanej) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 000 € spolu s úrokom

z omeškania 9 % ročne zo sumy 5 000 € od 4. februára 2014 do zaplatenia, ako aj povinnosť

nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1 396,90 €. Vo zvyšku (uplatnené úroky

z omeškania od 27. marca 2012 do 4. februára 2014) žalobu zamietol.

Na základe odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu vydal Krajský súd

v Žiline rozsudok sp. zn. zo 14. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“), ktorým rozsudok okresného súdu v napadnutej časti výroku, ktorou sa

uložila povinnosť sťažovateľke, potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd

odmietol podľa (ďalej len „“) ako

procesne neprípustné bez toho, aby sa mohol zaoberať prípustnosťou dovolania.

3. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol: „Žalovaný prípustnosť svojho

dovolania vyvodzuje popri sebe z ustanovenia a zároveň aj z ustanovenia

..

Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje popri sebe z ustanovenia § 420

a (zároveň) aj z ustanovenia V súvislosti s kumuláciou dovolacích

dôvodov podľa ustanovenia a podľa ustanovenia , v spore

konajúci senát najvyššieho súdu poukazuje na uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 19.04.2017, sp. zn. , podľa ktorého uznesenia

kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a je

neprípustná. Dovolanie totiž nemôže byť úspešne založené na argumentácii týkajúcej sa

nesprávnosti právneho posúdenia odvolacieho súdu v niektorej právnej otázke (§ 421

), keď je v ňom súbežne uplatnená (protirečivá) argumentácia dovolateľa, podľa

ktorej dovolací súd za daného procesného stavu (zmätočnosti) vôbec nemal prikročiť

k právnemu posúdeniu ako takému.

... dovolací senát v tomto spore posudzoval prípustnosť dovolania žalovaného, iba

z hľadiska ním tvrdenej procesnej vady zmätočnosti ( ); v rámci dovolacieho

prieskumu teda nepristúpil (z už vyššie uvedených dôvodov ani nemohol pristúpiť),

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že jeho mimoriadny opravný prostriedok

je prípustný tiež podľa

... dovolací súd dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu podľa § 447

písm. c) ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať

dôvodnosťou dovolania.“

4. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Označené odmietavé rozhodnutie dovolacieho

súdu obsahuje interpretáciu a aplikáciu právnej normy ( a ), ktorá zásadne

popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, a dôvody, na ktorých je založené

označené súdne rozhodnutie, sú neústavné.

Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania a zároveň dovolacích dôvodov nie je

výslovne vylúčená s poukazom na

Slovenskej republiky. V procesnom práve síce analógia nie je prípustná, avšak nie je

rozumný a ústavný dôvod, aby v každom opravnom prostriedku, ktorý v civilnom procese

existuje, bola kumulácia dôvodov (opravného prostriedku/prípustnosti opravného

prostriedku) prípustná, iba v dovolaní nie, za situácie, že úprava nie je v zásade rozdielna.

Na tom nemení nič ani osobitosť dovolania v systéme opravných prostriedkov ako

mimoriadneho opravného prostriedku...

Ochranu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, teda práva sťažovateľky

na prejednanie dovolania zo všetkých uplatnených dôvodov prípustnosti dovolania

a zároveň dovolacích dôvodov aj podľa , aj podľa tak, aby sa

dovolací súd vysporiadal so všetkými tvrdeniami (relevantnými argumentami a

relevantnými nastolenými právnymi otázkami) sťažovateľky v dovolaní, o ktoré opiera

uplatnené dovolacie dôvody podľa , nie je možné dosiahnuť inými prostriedkami,

než touto ústavnou sťažnosťou.

... rozhodnutie v odmietavom výroku o odmietnutí dovolania sťažovateľky proti

rozsudku odvolacieho súdu je neústavné z dôvodu odmietnutia spravodlivosti (denagatio

iustitiae) formálnym odmietnutím zaoberania sa, resp. nezaoberaním sa uplatnenými

dovolacími dôvodmi podľa a relevantnými tvrdeniami/argumentmi sťažovateľky

v dovolaní, o ktoré opiera uplatnené dovolacie dôvody podľa , na základe

neústavného rozhodnutia veľkého senátu dovolacieho súdu o neprípustnosti

kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania/dovolacích dôvodov podľa aj podľa

. Sťažovateľka v tomto kontexte poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu

dovolacieho súdu o prípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti

dovolania/dovolacích dôvodov podľa a .“

5. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel a po vykonanom

dokazovaní vydal nález, v ktorom by

„... vyslovil - porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 odsek 1 ,

- porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý proces (spravodlivé súdne konanie)

podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich,

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

25.04.2018 o odmietnutí dovolania sťažovateľky proti Rozsudku Krajského súdu v Žiline

zo dňa 14.09.2016;

... zrušil Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

25.04.2018 o odmietnutí dovolania sťažovateľky proti Rozsudku Krajského súdu v Žiline

zo dňa 14.09.2016 a vec vrátil v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že pri prejednaní

dovolania sťažovateľky je potrebné, aby sa dovolací súd vysporiadal so všetkými tvrdeniami

(relevantnými argumentmi a relevantnými nastolenými právnymi otázkami) sťažovateľky

v dovolaní, o ktoré opiera uplatnené dovolacie dôvody podľa ;

... uložil porušovateľovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania pred ústavným

súdom sťažovateľke vo výške 325,42 EUR na účet právnej zástupkyne sťažovateľky

JUDr. Anny Mozolíkovej, advokátky, Palárikova 1449, 022 01 Čadca do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony právnej služby – 1. prevzatie a príprava 153,50 € +

9,21 €, 2. sťažnosť 153,50 € + 9,21 €).“.

II.

6. Ústavný súd podľa predložil prijatú sťažnosť

účastníkom konania na vyjadrenie a podľa účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

7. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti z 8. októbra 2018 uviedol:

«... poukazujeme na znenie ustanovenia prvá veta , podľa ktorého právny

záver vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Senát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2O pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa

postupoval v súlade s citovanou právnou úpravou. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe

Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v civilnom sporovom konaní tak, ako

tomu bolo v posudzovanom prípade (rovnako aj , ).

Z tohto dôvodu uvádzame, že v čase rozhodovania o dovolaní sťažovateľky bol senát

2O stále viazaný závermi vyslovenými v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017, sp. zn. .

Pokiaľ sťažovateľka poukazovala vo svojej ústavnej sťažnosti na rozhodnutie veľkého

senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca

2018. sp. zn. , uvádzame, že predmetné rozhodnutie bolo vyhotovené a

zverejnené až v druhej polovici mesiaca máj 2018. V čase rozhodovania senátu 2O o

dovolaní sťažovateľky neboli závery prijaté uznesením sp. zn. známe a ani

dostupné.

... až v deň, kedy Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o dovolaní sťažovateľky

(t. j. 25. apríla 2018), prijalo plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky uznesenie sp. zn.

, v ktorom bol vyslovený opačný právny názor, ako bol prezentovaný

v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 19. apríla 2017, sp. zn. ...

... v ustanovení je viazaná prípustnosť dovolania výlučne

na riešenie právnych otázok. Sťažovateľkou v dovolaní sformulovaná otázka však nie je

otázkou právnou, ale jedná sa o otázku skutkovú. Zároveň v dovolaní sťažovateľka v zásade

nepolemizovala s právnymi závermi prijatými odvolacím súdom, ale prezentovala vlastné

chápanie skutkového stavu sporu a hodnotila dokazovanie vykonané súdmi nižšej inštancie

v predmetnom spore. Máme za to, že táto skutočnosť by mala byť zohľadnená Ústavným

súdom Slovenskej republiky pri meritórnom rozhodovaní o ústavnej sťažnosti vychádzajúc

z toho, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových

zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože

(na rozdiel od prvoinštančného a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť

vykonávať dokazovanie - viď ustanovenie („dovolací súd je viazaný

skutkovým stavom tak. ako ho zistil odvolací súd“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

... aj keby dovolací súd skúmal sťažovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania

podľa , musel by jej dovolanie odmietnuť, nakoľko by nebol oprávnený

preskúmavať ňou tvrdené skutočnosti.

V zmysle ustálenej judikatúry platí, že ak je už pri preskúmavaní napadnutého

rozhodnutia zrejmé, že súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na ďalšie

konanie, bude musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné

rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení veci nebude môcť

postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné

rozhodnutie opodstatnenie (k tomu napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , , ,

a a im zodpovedajúce uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. a )...

... je potrebné, aby Ústavný súd Slovenskej republiky pristupoval ku každému

jednému prípadu - kedy bolo ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie dovolacieho súdu

vydané na základe záväzného právneho názoru vyplývajúceho z uznesenia veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017, sp. zn.

1 - individuálne a prihliadal aj na skutočnosti uvedené v tomto vyjadrení

(napr. že dovolanie sťažovateľky sa netýka riešenia právnych ale skutkových otázok, ktoré

sú irelevantné pre zákonom vymedzenú prípustnosť dovolania, a ktoré nie je dovolací súd

oprávnený riešiť).

... Najvyšší súd Slovenskej republiky netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania.»

8. Sťažovateľka k vyjadreniu k ústavnej sťažnosti z 8. októbra 2018, ktoré poskytol

najvyšší súd, vo svojej replike z 9. novembra 2018 uviedla: „... Sťažovateľka i po vyjadrení

porušovateľa k sťažnosti trvá na svojej sťažnosti a žiada, aby jej sťažnosti ústavný súd

vyhovel v plnom rozsahu. Sťažovateľka zároveň trvá na ústnom pojednávaní a nesúhlasí

s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom.

... Vyjadrenie najvyššieho súdu (v časti týkajúcej sa dovolania sťažovateľky), ktorým

prejudikuje rozhodnutie zákonného dovolacieho senátu o dovolaní po prípadnom zrušení

napadnutého uznesenia ústavným súdom, je neprípustné, nezákonné a neakceptovateľné

po formálnej (procesnej) stránke z dôvodu zásahu funkcionára súdu do nezávislosti súdu –

príslušného dovolacieho senátu i po materiálnej stránke z dôvodu, že nie je pravdivé a je

v rozpore s obsahom dovolania, ktorým sťažovateľka nastoľuje na vyriešenie dovolacím

súdom (presnejšie príslušným dovolacím senátom) viaceré zásadné právne otázky

zodpovednosti strážnej služby klientovi za škodu spôsobenú tretej osobe (nájomcovi klienta)

štvrtou osobou (neznámym páchateľom), ktorou zásadnou namietanou právnou otázkou sa

konajúce všeobecné súdy nevysporiadali v rámci práva na spravodlivý proces.“

9. Sťažovateľka ďalej vo svojej replike namieta, že v dovolaní predostrela

jednoznačne otázky právnej povahy (vrátane polemiky o zodpovednosti za škodu

a aplikácie amortizácie pri určovaní jej výšky), ktoré v replike ďalej rozvádza. Zároveň

sťažovateľka uviedla, že v dovolaní uviedla aj niekoľko skutkových otázok, no len

na ilustráciu „... nesprávnosti rozhodnutí prvoinštančného súdu i odvolacieho súdu...“.

Ďalej uvádza, že dovolanie obsahuje aj námietku zmätočnosti spočívajúcu v nezistení

základných skutkových tvrdení, ktorá „... je dôvodom prípustnosti dovolania sťažovateľky

a zároveň dovolacím dôvodom podľa .“.

10. Napokon sťažovateľka žiada ústavný súd, aby „obiter dictum vyjadril, že

dovolanie obsahuje zásadné právne otázky v zmysle na riešenie dovolacím

súdom, ktoré si zasluhujú zvýšenú pozornosť a riadne podrobné rozobratie a odôvodnenie

s prihliadnutím aj na zavedený kategorický imperatív

v , ktoré platí i pre dovolací súd.

... ústavný súd ako vrcholný orgán súdnej moci má jednoznačne právo nielen

na obiter dictum, ale i nižšie postavenému súdu naznačiť právne závery, ktorými je nižší súd

viazaný...“.

11. Sťažovateľka 4. decembra 2018 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní.

III.

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

13. Predmetom sťažnosti sú tvrdenia sťažovateľky o nesprávnosti posúdenia

kumulácie dôvodov dovolania v zmysle a ako kumulácie neprípustnej.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch.

15. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

17. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

18. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46

ods. 1 inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje

zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu

poskytuje každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky

upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo

inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je

porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu ().

19. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym

spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli

oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva

a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného

súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch.

Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany

v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. ,

).

20. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto

rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými

zásadami upravenými v ústave.

21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , , ).

22. Pri posudzovaní prístupu najvyššieho súdu, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní

súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa , ako aj , dovolací súd sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska , zaujal ústavný súd uznesením č. k. PLz. -22 z 25. apríla

2018 zjednocujúce stanovisko v znení:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

23. Ústavný súd v odôvodnení uvedeného zjednocujúceho stanoviska okrem iného

uviedol:

«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého

dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný

dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je

v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd

pri rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je

určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.

18. Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi

povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že

dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421

). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej

úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)

zákonom, a nie názorom de lege ferenda.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého

každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,

čo zákon neukladá.

V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný

sporový poriadok spočíva ( ).

20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález

ústavného súdu sp. zn. ).

21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (

ods. 1 ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok

minimálnej mzdy [ ] za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred

zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (Drgonec, J.

. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak

žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že

právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok

ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body

35 - 36).

Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak

hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,

potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti

dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým

právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»

24. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj

v prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.

25. Z tohto dôvodu ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľka v podanom

dovolaní uplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa , ako aj podľa

a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska , porušil tým

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

26. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, ústavný

súd toto uznesenie zrušil ( v spojení s zákona o ústavnom

súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b)

; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd

viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde).

27. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k namietanému postupu

a rozhodnutiam súdov nižších stupňov ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený

v in fine , a preto, rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia

a zdržanlivosti (, , ), ústavný nepovažoval

za potrebné zaoberať sa postupom a rozhodnutiami súdov nižších stupňov, ktoré budú

predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov

do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej práv

poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci

sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. ).

28. V zmysle už uvedeného sa ústavný súd nevyjadroval obiter dictum k otázkam

skutkovej či právnej povahy týkajúcim sa veci samej. Zároveň nemohol ponechať

v platnosti napadnuté uznesenie opierajúce sa o závery veľkého senátu občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu z 19. apríla 2017, ktoré boli uvedeným zjednocujúcim

stanoviskom ústavného súdu vyhodnotené ako neústavné.

IV.

29. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

30. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to

pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

31. Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

32. V danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľky potrebné

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2

výroku tohto nálezu). V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí ( ).

Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ).

33. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

34. Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj

o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom.

35. Sťažovateľka si v petite sťažnosti uplatnila náhradu trov konania vo výške

325,42 € za 2 úkony právnej služby (za prevzatie a prípravu zastupovania vo výške 153,50 €

spolu s režijným paušálom vo výške 9,21 € a za sťažnosť vo výške 153,50 € spolu

s režijným paušálom vo výške 9,21 €).

36. Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov vyčíslil náhradu

trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 325,42 €, a to za dva

úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné

podanie sťažnosti) v sume dvakrát po 153,50 € a dva režijné paušály v sume po 9,21 €

(bod 3 výroku tohto nálezu). Za vyjadrenie z 9. novembra 2018 po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie a účasť na ústnom pojednávaní ústavný súd sťažovateľke náhradu trov

právneho zastúpenia nepriznal z dôvodu, že ako v predmetnom vyjadrení, tak na ústnom

pojednávaní neboli predostreté nové skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci.

37. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

38. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2018