Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 588/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou Steiner & Associates s. r. o., Moyzesova 46, Košice, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Pavel Šteiner, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra

2018 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti najmä vyplynulo, že 18. júla 2016 bola krajskému súdu

doručená správna žaloba v sociálnych veciach v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti

žalovanému Sociálnej poisťovni – ústrediu (ďalej len „žalovaný“). Konanie je vedené

pod sp. zn. . Žalobca sa žalobou domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného

č. 33804-2/2016-BA z 11. mája 2016.

Krajský súd následne po prijatí vyjadrenia žalovaného zaslal žalobcovi výzvu

na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k žalobe. Táto výzva bola právnemu zástupcovi

žalobcu doručená 14. novembra 2016.

Sťažovateľ ako žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil

krajskému súdu 30. novembra 2016 svoje vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného.

Podľa slov sťažovateľa od tohto momentu (t. j. od 30. novembra 2016) krajský súd

nevykonal v predmetnej veci žiaden úkon.

Dňa 24. septembra 2018 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní

v predmetnej právnej veci – konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach sp. zn.

predsedovi krajského súdu, v ktorej poukázal na značné prieťahy v tomto

konaní.

Krajský súd odpovedal sťažovateľovi na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní svojou

odpoveďou z 12. októbra 2018, doručenou právnemu zástupcovi sťažovateľa 16. októbra

2018. V odpovedi krajský súd uviedol, že sťažnosť považuje za dôvodnú. Napriek tomu

však krajský súd neprijal opatrenia s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu, ale

poskytol iba prísľub, že vo veci bude aj napriek zaťaženiu krajského súdu rozhodnuté ešte

tento rok. Do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti však nebolo vo veci podľa sťažovateľa

právoplatne rozhodnuté.

3. Sťažovateľ k dôvodom sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedol okrem

iného aj toto:

„Predmetom konania pred Krajským súdom v Bratislave je posúdenie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného (Sociálnej poisťovne) č. 33804-2/2016-BA, ktorého

podstatou je vyrubenie penále za nedoplatok na poistnom. Na prvý pohľad sa môže javiť, že

skutkové a právne okolnosti prípadu (posúdenie platnosti generálneho pardonu, časová

pôsobnosť intertemporálnych právnych noriem, gramatický výklad ustanovení zákona o soc.

poistení a pod.) vykazujú určitú známku zložitosti, avšak sťažovateľ poukazuje na

skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave posudzoval dve správne žaloby sťažovateľa s takmer

totožným obsahom, doručené v zhodný deň (18.07.2016). Druhým konaním vedeným pod

sp. zn. medzi totožnými účastníkmi napádal sťažovateľ rozhodnutie žalovaného

(Sociálnej poisťovne) č. 33805-2/2016-BA. Rozdiel v napádaných rozhodnutiach

žalovaného (Sociálnej poisťovne) je iba v tom, že týmito rozhodnutiami boli vyrubené

penále za rozdielne obdobie. V oboch napádaných rozhodnutiach žalovaného (Sociálnej

poisťovne) sa však posudzuje rovnaká právna otázka (aplikácia generálneho pardonu,

výklad príslušných ustanovení zákona o soc. poistení), je takmer rovnaký skutkový stav

(s výnimkou obdobia poistného). Toto druhé konanie sp. zn. je už právoplatne

ukončené, a to rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

13.07.2017. Podľa názoru sťažovateľa, Krajský súd v Bratislave v predmetnom rozsudku

dostatočne hlboko preskúmal skutkové i právne okolnosti prípadu, takmer

identické s okolnosťami v konaní a tak z nich mohol aj v konaní

vychádzať, pričom však v konaní doposiaľ vo veci samej ani nerozhodol, ani

nevykonal žiaden ďalší úkon už takmer 2 roky.

Preto sťažovateľ nepovažuje túto vec za tak zložitú, aby bola dôvodná nečinnosť

Krajského súdu v Bratislave a má za to, že Krajský súd v Bratislave už dávno mohol vec

právoplatne rozhodnúť...

Sťažovateľ má jednoznačne za to, že on žiadne prieťahy v konaní nespôsobil.

Sťažovateľ riadne a včas reagoval na výzvu Krajského súdu v Bratislave (doručená

sťažovateľovi 14.11.2016) a svoje Vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného preukázateľne

Krajskému súdu v Bratislave doručil (dňa 30.11.2016). Od tohto momentu súd žalobcu

k ničomu nevyzval, nevytýčil žiaden termín pojednávania. Sťažovateľ má za to, že sa správal

plne v súlade s právnymi predpismi a výzvami súdu, a svojím konaním nezapríčinil prieťahy

v konaní.

Sťažovateľ sa domnieva, že k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa došlo v dôsledku nečinnosti alebo

nesprávneho postupu súdu, pričom neexistovala žiadna zákonná prekážka, ktorá by bránila

súdu vo veci riadne konať a rozhodnúť. Pochybenie súdu vidí sťažovateľ najmä v nečinnosti

súdu, ktorá trvá už takmer 2 roky, hoci druhý - skutkovo a právne takmer totožný prípad

(konanie ) súd právoplatne rozhodol v priebehu 1 roka od začatia konania.“

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave bolo porušené.

Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €, ktoré

je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 390,50 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7.1 Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil

ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (). Základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na

také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom

procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné

efektívne a vecne správne využívať.

7.2 Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé

namietané porušenie základného práva podľa sa skúma vždy s ohľadom

na konkrétne okolnosti prípadu, pričom ústavný súd akcentuje tri základné kritériá

v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní pred všeobecnými súdmi: zložitosť veci,

správanie účastníkov konania a postup súdu (porov. napr. alebo ).

Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet

sporu v posudzovanom konaní a význam sporu pre sťažovateľa (porov. napr.

alebo ). Napokon ústavný súd taktiež prihliada v konkrétnom prípade na čas

trvania konania (porov. napr. ), resp. na celkovú dĺžku konania (porov. napr.

). Obdobne i Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k právu na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma

primeranosť lehoty (reasonable time) konania v rámci konkrétnych okolností prípadu,

aplikujúc pritom štyri základné kritériá pre posúdenie primeranosti danej lehoty: zložitosť

veci, správanie sťažovateľa, postup štátnych orgánov a význam sporu pre sťažovateľa (pozri

napr. Sürmeli v. Nemecko, č. 75529/01, rozhodnutie ESĽP z 8. 6. 2006, bod 128;

Frydlender v. Francúzsko, č. 30979/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 6. 2000, bod 43).

7.3 Ústavný súd však poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých

opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama

osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (pozri napr. alebo

) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(pozri napr. , alebo , príp. ). Na kratšie

obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa

vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho

konania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v alebo

).

7.4 V duchu záverov deklarovaných v predchádzajúcom bode ústavný súd napríklad

v minulosti nepovažoval postup všeobecného súdu v sporovom konaní po uplynutí jedného

roka od podania žaloby na tomto súde do podania sťažnosti ústavnému súdu za taký postup,

ktorý by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy v konaní takej intenzity, ktorá by zakladala

porušenie práva zaručeného v (pozri ). Z najnovšej

judikatúry možno odkázať na uznesenie sp. zn. , ktorým ústavný súd

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť na porušenie práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, keďže ústavný súd vyhodnotil dĺžku nečinnosti súdu

od 11. marca 2015 do 22. septembra 2017 (do podania sťažnosti ústavnému súdu), t. j. 30

mesiacov, ako dĺžku, ktorá nesignalizuje porušenie označeného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, pričom ústavný súd uviedol: „Pri rozhodovaní ústavný súd

vychádza aj z charakteru... konania... Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo dosiaľ

k fakultatívnemu nariadeniu pojednávania, resp. k iným úkonom zistiteľným z pohľadu

sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd je vo veci úplne nečinný. Ústavný

súd aj preto nevyhodnotil doterajšiu dĺžku odvolacieho konania od predloženia veci

odvolaciemu súdu (11. marca 2015, pozn.) do podania tejto sťažnosti (22. septembra 2017,

pozn.) za nezlučiteľnú so základným právom podľa a právom podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na krajským

súdom oznámený predpokladaný termín rozhodnutia vo veci (december 2017, pozn.)...

Po preskúmaní sťažnosti a postupu krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd dospel

k záveru, že doterajšia dĺžka napadnutého odvolacieho konania nesignalizuje nečinnosť

v ústavne relevantnej intenzite, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.“

7.5 Prístup ústavného súdu nie je špecifickým ani z komparatívneho pohľadu,

zohľadňujúc najmä judikatúru ESĽP. Medzi mnohými možno poukázať na viaceré

rozhodnutia ESĽP, v zmysle ktorých ESĽP v súvislosti s právom na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s ohľadom na ojedinelú nečinnosť súdu

členského štátu a charakter súdneho konania toleroval napr. 20 mesiacov nečinnosti

odvolacieho súdu, kým rozhodol o odvolaní sťažovateľa (pozri Cesarini v. Taliansko,

č. 11892/85, rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 – 21) alebo 28 mesiacov trvajúce

obdobie nečinnosti súdu (od podania žaloby do výzvy súdu k jej doplneniu) v rámci

civilného konania (pozri Dostál v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP

z 25. 5. 2004, body 192 – 193).

8. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že doterajšia činnosť krajského súdu

v napadnutom konaní síce nebola optimálna (keďže v jeho doterajšom priebehu došlo

k nečinnosti krajského súdu v dĺžke takmer dvoch rokov, pozn.), avšak po podaní sťažnosti

podľa a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov predsedovi krajského súdu môže dôjsť k náprave,

t. j. postup krajského súdu môže smerovať k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

8.1 Ani skutočnosť, že orgán štátnej správy súdu uzná sťažnosť na prieťahy

za dôvodnú, však nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti

podľa na ďalšie konanie v konaní pred ústavným súdom, pretože ústavný súd,

pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanej judikatúry (porov. , ,

, , ), považuje za potrebné poskytnúť

všeobecnému súdu po podaní sťažnosti jeho predsedovi dostatočný časový priestor

na prijatie opatrení na účel nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho

dovtedajšou nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

8.2 Ústavný súd, berúc do úvahy najmä nedostatočný časový priestor poskytnutý

na reálne pôsobenie prijatých opatrení po podanej sťažnosti na prieťahy orgánu štátnej

správy krajského súdu, dospel k záveru, že uvedené skutočnosti nesignalizujú v čase

predbežného prerokovania sťažnosti možnosť vysloviť v prípade jej prijatia na ďalšie

konanie porušenie v petite sťažnosti označeného základného práva sťažovateľa, a preto

sťažnosť podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

9. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť

sa opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti krajský súd v napadnutom

konaní konal s neodôvodnenými prieťahmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2018