Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 588/2018
PDF · 182.17 KB
No categories available
II. ÚS 588/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou Steiner & Associates s. r. o., Moyzesova 46, Košice, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Pavel Šteiner, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sa 12/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra
2018 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sa 12/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti najmä vyplynulo, že 18. júla 2016 bola krajskému súdu
doručená správna žaloba v sociálnych veciach v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti
žalovanému Sociálnej poisťovni – ústrediu (ďalej len „žalovaný“). Konanie je vedené
pod sp. zn. 4 Sa 12/2016. Žalobca sa žalobou domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného
č. 33804-2/2016-BA z 11. mája 2016.
Krajský súd následne po prijatí vyjadrenia žalovaného zaslal žalobcovi výzvu
na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k žalobe. Táto výzva bola právnemu zástupcovi
žalobcu doručená 14. novembra 2016.
Sťažovateľ ako žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil
krajskému súdu 30. novembra 2016 svoje vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného.
Podľa slov sťažovateľa od tohto momentu (t. j. od 30. novembra 2016) krajský súd
nevykonal v predmetnej veci žiaden úkon.
Dňa 24. septembra 2018 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní
v predmetnej právnej veci – konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach sp. zn.
4 Sa 12/2016 predsedovi krajského súdu, v ktorej poukázal na značné prieťahy v tomto
konaní.
Krajský súd odpovedal sťažovateľovi na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní svojou
odpoveďou z 12. októbra 2018, doručenou právnemu zástupcovi sťažovateľa 16. októbra
2018. V odpovedi krajský súd uviedol, že sťažnosť považuje za dôvodnú. Napriek tomu
však krajský súd neprijal opatrenia s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu, ale
poskytol iba prísľub, že vo veci bude aj napriek zaťaženiu krajského súdu rozhodnuté ešte
tento rok. Do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti však nebolo vo veci podľa sťažovateľa
právoplatne rozhodnuté.
3. Sťažovateľ k dôvodom sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedol okrem
iného aj toto:
„Predmetom konania 4Sa/12/2016 pred Krajským súdom v Bratislave je posúdenie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného (Sociálnej poisťovne) č. 33804-2/2016-BA, ktorého
podstatou je vyrubenie penále za nedoplatok na poistnom. Na prvý pohľad sa môže javiť, že
skutkové a právne okolnosti prípadu (posúdenie platnosti generálneho pardonu, časová
pôsobnosť intertemporálnych právnych noriem, gramatický výklad ustanovení zákona o soc.
poistení a pod.) vykazujú určitú známku zložitosti, avšak sťažovateľ poukazuje na
skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave posudzoval dve správne žaloby sťažovateľa s takmer
totožným obsahom, doručené v zhodný deň (18.07.2016). Druhým konaním vedeným pod
sp. zn. 6S/327/2016 medzi totožnými účastníkmi napádal sťažovateľ rozhodnutie žalovaného
(Sociálnej poisťovne) č. 33805-2/2016-BA. Rozdiel v napádaných rozhodnutiach
žalovaného (Sociálnej poisťovne) je iba v tom, že týmito rozhodnutiami boli vyrubené
penále za rozdielne obdobie. V oboch napádaných rozhodnutiach žalovaného (Sociálnej
poisťovne) sa však posudzuje rovnaká právna otázka (aplikácia generálneho pardonu,
výklad príslušných ustanovení zákona o soc. poistení), je takmer rovnaký skutkový stav
(s výnimkou obdobia poistného). Toto druhé konanie sp. zn. 6S/327/2016 je už právoplatne
ukončené, a to rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/327/2016 zo dňa
13.07.2017. Podľa názoru sťažovateľa, Krajský súd v Bratislave v predmetnom rozsudku
6S/327/2016 dostatočne hlboko preskúmal skutkové i právne okolnosti prípadu, takmer
identické s okolnosťami v konaní 4Sa/12/2016 a tak z nich mohol aj v konaní 4Sa/12/2016
vychádzať, pričom však v konaní 4Sa/12/2016 doposiaľ vo veci samej ani nerozhodol, ani
nevykonal žiaden ďalší úkon už takmer 2 roky.
Preto sťažovateľ nepovažuje túto vec za tak zložitú, aby bola dôvodná nečinnosť
Krajského súdu v Bratislave a má za to, že Krajský súd v Bratislave už dávno mohol vec
právoplatne rozhodnúť...
Sťažovateľ má jednoznačne za to, že on žiadne prieťahy v konaní nespôsobil.
Sťažovateľ riadne a včas reagoval na výzvu Krajského súdu v Bratislave (doručená
sťažovateľovi 14.11.2016) a svoje Vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného preukázateľne
Krajskému súdu v Bratislave doručil (dňa 30.11.2016). Od tohto momentu súd žalobcu
k ničomu nevyzval, nevytýčil žiaden termín pojednávania. Sťažovateľ má za to, že sa správal
plne v súlade s právnymi predpismi a výzvami súdu, a svojím konaním nezapríčinil prieťahy
v konaní.
Sťažovateľ sa domnieva, že k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo v dôsledku nečinnosti alebo
nesprávneho postupu súdu, pričom neexistovala žiadna zákonná prekážka, ktorá by bránila
súdu vo veci riadne konať a rozhodnúť. Pochybenie súdu vidí sťažovateľ najmä v nečinnosti
súdu, ktorá trvá už takmer 2 roky, hoci druhý - skutkovo a právne takmer totožný prípad
(konanie 6S/327/2016) súd právoplatne rozhodol v priebehu 1 roka od začatia konania.“
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„Právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave bolo porušené.
Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4Sa/12/2016 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €, ktoré
je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
vo výške 390,50 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
7.1 Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil
ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na
také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom
procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné
efektívne a vecne správne využívať.
7.2 Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé
namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti prípadu, pričom ústavný súd akcentuje tri základné kritériá
v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní pred všeobecnými súdmi: zložitosť veci,
správanie účastníkov konania a postup súdu (porov. napr. I. ÚS 3/00 alebo I. ÚS 7/02).
Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet
sporu v posudzovanom konaní a význam sporu pre sťažovateľa (porov. napr. II. ÚS 32/02
alebo I. ÚS 19/00). Napokon ústavný súd taktiež prihliada v konkrétnom prípade na čas
trvania konania (porov. napr. I. ÚS 92/97), resp. na celkovú dĺžku konania (porov. napr.
III. ÚS 123/02). Obdobne i Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k právu na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma
primeranosť lehoty (reasonable time) konania v rámci konkrétnych okolností prípadu,
aplikujúc pritom štyri základné kritériá pre posúdenie primeranosti danej lehoty: zložitosť
veci, správanie sťažovateľa, postup štátnych orgánov a význam sporu pre sťažovateľa (pozri
napr. Sürmeli v. Nemecko, č. 75529/01, rozhodnutie ESĽP z 8. 6. 2006, bod 128;
Frydlender v. Francúzsko, č. 30979/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 6. 2000, bod 43).
7.3 Ústavný súd však poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých
opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama
osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. III. ÚS 91/04 alebo
II. ÚS 129/06) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(pozri napr. I. ÚS 46/01, III. ÚS 92/03 alebo I. ÚS 149/02, príp. III. ÚS 372/09). Na kratšie
obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa
vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho
konania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v III. ÚS 199/02 alebo
7.4 V duchu záverov deklarovaných v predchádzajúcom bode ústavný súd napríklad
v minulosti nepovažoval postup všeobecného súdu v sporovom konaní po uplynutí jedného
roka od podania žaloby na tomto súde do podania sťažnosti ústavnému súdu za taký postup,
ktorý by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy v konaní takej intenzity, ktorá by zakladala
porušenie práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri IV. ÚS 147/04). Z najnovšej
judikatúry možno odkázať na uznesenie sp. zn. II. ÚS 715/2017, ktorým ústavný súd
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť na porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, keďže ústavný súd vyhodnotil dĺžku nečinnosti súdu
od 11. marca 2015 do 22. septembra 2017 (do podania sťažnosti ústavnému súdu), t. j. 30
mesiacov, ako dĺžku, ktorá nesignalizuje porušenie označeného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, pričom ústavný súd uviedol: „Pri rozhodovaní ústavný súd
vychádza aj z charakteru... konania... Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo dosiaľ
k fakultatívnemu nariadeniu pojednávania, resp. k iným úkonom zistiteľným z pohľadu
sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd je vo veci úplne nečinný. Ústavný
súd aj preto nevyhodnotil doterajšiu dĺžku odvolacieho konania od predloženia veci
odvolaciemu súdu (11. marca 2015, pozn.) do podania tejto sťažnosti (22. septembra 2017,
pozn.) za nezlučiteľnú so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na krajským
súdom oznámený predpokladaný termín rozhodnutia vo veci (december 2017, pozn.)...
Po preskúmaní sťažnosti a postupu krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd dospel
k záveru, že doterajšia dĺžka napadnutého odvolacieho konania nesignalizuje nečinnosť
v ústavne relevantnej intenzite, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.“
7.5 Prístup ústavného súdu nie je špecifickým ani z komparatívneho pohľadu,
zohľadňujúc najmä judikatúru ESĽP. Medzi mnohými možno poukázať na viaceré
rozhodnutia ESĽP, v zmysle ktorých ESĽP v súvislosti s právom na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s ohľadom na ojedinelú nečinnosť súdu
členského štátu a charakter súdneho konania toleroval napr. 20 mesiacov nečinnosti
odvolacieho súdu, kým rozhodol o odvolaní sťažovateľa (pozri Cesarini v. Taliansko,
č. 11892/85, rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 – 21) alebo 28 mesiacov trvajúce
obdobie nečinnosti súdu (od podania žaloby do výzvy súdu k jej doplneniu) v rámci
civilného konania (pozri Dostál v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP
z 25. 5. 2004, body 192 – 193).
8. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že doterajšia činnosť krajského súdu
v napadnutom konaní síce nebola optimálna (keďže v jeho doterajšom priebehu došlo
k nečinnosti krajského súdu v dĺžke takmer dvoch rokov, pozn.), avšak po podaní sťažnosti
podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov predsedovi krajského súdu môže dôjsť k náprave,
t. j. postup krajského súdu môže smerovať k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.
8.1 Ani skutočnosť, že orgán štátnej správy súdu uzná sťažnosť na prieťahy
za dôvodnú, však nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie v konaní pred ústavným súdom, pretože ústavný súd,
pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanej judikatúry (porov. IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08,
IV. ÚS 323/2012, II. ÚS 456/2011, II. ÚS 228/2018), považuje za potrebné poskytnúť
všeobecnému súdu po podaní sťažnosti jeho predsedovi dostatočný časový priestor
na prijatie opatrení na účel nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho
dovtedajšou nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.
8.2 Ústavný súd, berúc do úvahy najmä nedostatočný časový priestor poskytnutý
na reálne pôsobenie prijatých opatrení po podanej sťažnosti na prieťahy orgánu štátnej
správy krajského súdu, dospel k záveru, že uvedené skutočnosti nesignalizujú v čase
predbežného prerokovania sťažnosti možnosť vysloviť v prípade jej prijatia na ďalšie
konanie porušenie v petite sťažnosti označeného základného práva sťažovateľa, a preto
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
9. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť
sa opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti krajský súd v napadnutom
konaní konal s neodôvodnenými prieťahmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2018