Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 715/2017
PDF · 168.48 KB
No categories available
II. ÚS 715/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou,
Na priekope 174/13, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 72/2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na priekope 174/13,
Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 72/2015
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení
navrhovateľa stranou konania vedeného Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.
15 Ct 33/2003 o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu neoprávneného zásahu
do osobnostných práv sťažovateľa. Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn.
15 Ct 33/2003 z 27. júna 2012 vyhovel žalobe sťažovateľa. Proti tomuto rozsudku podali
žalovaní odvolania, o ktorých prebieha napadnuté odvolacie konanie vedené krajským
súdom od 11. marca 2015.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľ je toho názoru, že postup Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej
pod sp. zn. 2 Co 72/2015 porušuje jeho základné právo priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...
porušuje jeho základné právo priznané čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
1. Predmetom konania pred všeobecnými súdmi je ochrana osobnosti žalobcu
z dôvodu neoprávneného zásahu do jeho súkromia. Z povahy veci nevyplýva skutková
a právna náročnosť sporu. Súdna ochrana osobnosti patrí do štandardnej rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov.
2. Správanie sťažovateľa žiadnym spôsobom nevytvorilo dlhodobo situáciu, ktorá by
odôvodňovala a ospravedlňovala dĺžku konania.
3. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zbytočné
prieťahy v konaní sú následkom najmä nečinnosti súdu, nesústredenou a neefektívnou
činnosťou súdu a nesprávnou činnosťou súdu. Postup odvolacieho súdu trpí predovšetkým
absolútnou nečinnosťou, keď od 11. 03. 2015 teda 2 a pol roka nebol podľa poznatkov
sťažovateľa vykonaný žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa
o výsledok jeho sporu, ktorá pasivita odvolacieho súdu v konečnom dôsledku spôsobuje
zbytočné prieťahy v konaní. Nečinnosť odvolacieho súdu v trvaní viac ako 2 a pol roka
v konaní o ochranu osobnosti, ktoré trvá od podania žaloby už viac ako 14 rokov
a 7 mesiacov je neprijateľná.
S poukazom na aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá
vyplýva z rozhodnutí Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti
Slovenskej republike sťažnosť na prieťahy adresovaná predsedovi súdu nie je účinným
prostriedkom nápravy.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na celkovú dĺžku konania, keď vo veci podal
žalobu 13. 02. 2003 (!!!) a po viac ako 14 rokoch a 7 mesiacoch vo veci nie je rozhodnuté
spôsobom, ktorý by odstránil stav právnej neistoty a preto je v podstate vylúčené domáhať
sa nápravy administratívnym spôsobom podávaním sťažnosti na prieťahy orgánu štátnej
správy súdov.“
Sťažovateľ sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, čo
odôvodňuje takto:
«V súlade s ust. § 50 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení noviel sťažovateľ
primerané finančné zadosťučinenie odôvodňuje pretrvávajúcim pocitom neistoty, pocitmi
márnosti a nespravodlivosti, ktoré vyplývajú z nečinnosti odporcu. Nemožno opomenúť, že
od podania žaloby uplynulo takmer 16 rokov a žalobca doteraz nedisponuje právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu.
... Sťažovateľ zdôrazňuje, že právo, aby vec bola prejednaná v primeranej lehote je
integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. Neskoré
rozhodnutie môže pre účastníka konania vôbec stratiť zmysel, teda doslova platí „neskorá
spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“ (justice deleyed is justice denied). Podľa názoru
sťažovateľa príliš pomalá spravodlivosť stráca kredibilitu v očiach verejnosti a účastník
konania je príliš dlho vystavený neistote o výsledku procesu, úzkosti a stresu s tým
spojeným. Sťažovateľ prežíva psychickú traumu spôsobenú bezdôvodnou a dlhšiu dobu
trvajúcou právnou neistotou o výsledok súdneho sporu. Pri existencii ústavou priznaného
práva na súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov čas od podania žaloby ku dňu podania
tejto sťažnosti (viac ako 14 rokov a 7 mesiacov) pôsobí takmer odstrašujúco pre každého,
kto len uvažuje o využití ústavou priznaného práva na súdnu ochranu bez zbytočných
prieťahov...»
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v napadnutom konaní, prikázal krajskému súdu konať v napadnutom konaní
bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
a uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť mu trovy konania.
Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu
k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 498/2017
z 2. novembra 2017, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Predmetná vec bola odvolaciemu súdu predložená na konanie a rozhodnutie dňa
11. 03. 2015...
Doteraz vec sp. zn. 2 Co/72/2015 nie je rozhodnutá najmä z dôvodu existencie
okolností objektívnej povahy, so zreteľom na aktuálne množstvo spisov v senáte 2 Co.
Okrem tejto veci, po ukončení dočasného pridelenia na Najvyššom súde Slovenskej
republiky k 01. 10. 2014, boli pridelené Dodatkami č. 10 a č. 11
k Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2014 spisy v počte 232, a to z roku
2012 a 2013, ako aj veci z roku 2014, predložené odvolaciemu súdu skôr, ako vec sp. zn.
... K tvrdenej nečinnosti súdu, neefektívnej a nesprávnej činnosti súdu predsedníčka
senátu 2 Co... uviedla, že vzhľadom na počet skôr prijatých nevybavených spisov a tiež na
prednostnú poručenskú agendu sa snaží veci v senáte 2 Co a 20 CoP, ktoré má pridelené,
urýchlene vybaviť, aby nevznikali prieťahy, ktoré osobne nezavinila. K tomu využíva aj svoj
voľný čas, počas ktorého je v práci, alebo pracuje doma.
Predsedníčka senátu 2Co predpokladá, že vzhľadom na stav v oddelení 2 Co
a 20 CoP s počtom nerozhodnutých vecí k 30. 09. 2017 v senáte v počte 320 spisov, vo veci
sp. zn. 2 Co/72/2015 bude rozhodnuté v decembri 2017.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv neexistuje zásadná odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,
I. ÚS 132/03), čo umožňuje ich namietané porušenie preskúmať spoločne.
Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru opakovane
pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa
nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne
neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Ústavný súd poukazuje na to, že pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti účinkov
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej moci na základné práva účastníkov konania je
viazaný predmetom konania vymedzeným sťažnosťou a jej petitom. Sťažnosť sťažovateľa
v danej veci (s poukazom na označenia odporcu, ktorým je odvolací súd a na znenie jej
petitu) požaduje vyslovenie porušenia označených ústavných práv výlučne postupom
odvolacieho súdu v konaní sp. zn. 2 Co 72/2015. Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd
sústredil na preskúmanie postupu odvolacieho súdu z hľadiska aspektu jeho zlučiteľnosti
s požiadavkami vyvoditeľnými zo základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádza aj z charakteru odvolacieho konania, v ktorom
je úlohou odvolacieho súdu preskúmanie postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo dosiaľ k fakultatívnemu nariadeniu
pojednávania, resp. k iným úkonom zistiteľným z pohľadu sťažovateľa, ešte samo osebe
neznamená, že odvolací súd je vo veci úplne nečinný. Ústavný súd aj preto nevyhodnotil
doterajšiu dĺžku odvolacieho konania od predloženia veci odvolaciemu súdu (11. marca
2015, pozn.) do podania tejto sťažnosti (22. septembra 2017, pozn.) za nezlučiteľnú
so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na krajským súdom oznámený
predpokladaný termín rozhodnutia vo veci (december 2017, pozn.).
V nadväznosti na uvedené zistenia ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovený
v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, či práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 42/01,
III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa
vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
Po preskúmaní sťažnosti a postupu krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd
dospel k záveru, že doterajšia dĺžka napadnutého odvolacieho konania nesignalizuje
nečinnosť v ústavne relevantnej intenzite, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto
sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť sa
opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti krajský súd v napadnutom
konaní konal s neodôvodnenými prieťahmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017