Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 49/2020
PDF · 179.71 KB
No categories available
II. ÚS 49/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti ESP Consult, s. r. o., Vicenzy 2209/9A, Šamorín, IČO 46 092 404, právne
zastúpenej advokátkou JUDr. Kvetoslavou Živčákovou, Bratislavská 61/68, Šamorín,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 104/2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ESP Consult, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ESP Consult, s. r. o.,
Vicenzy 2209/9A, Šamorín, IČO 46 092 404 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 104/2019 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnuté konanie vo veci sp. zn.
2 S 104/2019 sa začalo podaním správnej žaloby zo strany sťažovateľky 24. mája 2019.
Dňa 30. mája 2019 bolo predložené doplnenie žaloby.
Krajský súd uznesením č. k. 2 S 104/2019-184 z 12. júna 2019 pribral do konania
účastníka administratívneho konania SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK,
štátny podnik.
Krajský súd následne vyrubil uznesením č. k. 2 S 104/2019-180 z 11. júna 2019
súdny poplatok za spracovanie správnej žaloby v sume 20 eur.
Vyššia súdna úradníčka 11. júna 2019 vyzvala žalovaného a 12. júna 2019 ďalšieho
účastníka na vyjadrenie k žalobe, jej prílohám a doplneniu.
Ďalší účastník sa 12. júla 2019 vyjadril k podanej žalobe a 6. augusta 2019
sťažovateľka doručila krajskému súdu repliku k predmetnému vyjadreniu.
Žalovaný predložil krajskému súdu vyjadrenie 14. augusta 2019 spolu
s administratívnym spisom.
Spisová kancelária krajského súdu 19. augusta 2019 doručovala vyjadrenie
žalovaného právnej zástupkyni sťažovateľky aj ďalšiemu účastníkovi a spis uložila
na lehotu bez toho, aby ho predložila referujúcej sudkyni, resp. senátu na rozhodnutie
o návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žaloby.
Dňa 6. septembra 2019 sa sťažovateľka vyjadrila k vyjadreniu žalovaného a spisová
kancelária repliku opäť doručovala žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania a spis
uložila na lehotu.
Referujúca sudkyňa krajského súdu uviedla, že spis jej bol predložený až po uplynutí
lehoty na rozhodnutie a ihneď návrh na priznanie odkladného účinku naštudovala a spis
predložila vyššej súdnej úradníčke na vypracovanie návrhu rozhodnutia.
Senát krajského súdu o návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žaloby
rozhodol uznesením 30. októbra 2019.
2.1 Krajskému súdu bola 25. októbra 2019 doručená sťažnosť sťažovateľky
z 24. októbra 2019, v ktorej namietala porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní. Sťažovateľka uviedla, že krajský súd nerozhodol
o priznaní odkladného účinku správnej žaloby v zmysle lehoty uvedenej v ustanovení § 185
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„SSP“).
2.2 Krajský súd sťažovateľke odpovedal listom sp. zn. Spr 224/2019
zo 14. novembra 2019, v ktorom uviedol:
„V zmysle vyššie uvedených skutočností som Vašu sťažnosť na postup súdu pri
rozhodovaní o návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žaloby Krajského súdu
v Bratislave pod sp. zn. 2S/104/2019 vyhodnotil ako dôvodnú. S poukazom na uvedené mi
dovoľte, aby som sa Vám v mene správy a riadenia Krajského súdu v Bratislave
ospravedlnil za vzniknutú nečinnosť.“
3. Sťažovateľka uvádza, že napadnutým postupom krajského súdu bolo porušené jej
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru
sťažovateľky sám krajský súd v odpovedi na sťažovateľkinu sťažnosť na prieťahy uznal, že
sťažnosť považuje za dôvodnú.
3.1 Sťažovateľka podľa svojich slov nijakým spôsobom neprispela k prieťahom
v konaní, o čom svedčí aj fakt, že sa domáhala ochrany svojho práva sťažnosťou
na prieťahy adresovanou predsedovi krajského súdu a doručenou 25. októbra 2019.
3.2 Sťažovateľka uvádza, že využila všetky dostupné prostriedky, ktoré jej zákon
na ochranu jej základných práv poskytuje. Keďže podľa jej presvedčenia niet iného súdu,
ktorý by chránil jej základné právo, domáha sa ochrany na ústavnom súde.
4. Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:
„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie záležitostí v primeranej dobe podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2S/104/2019 porušené bolo.
Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2S/104/2019 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.500,- € (slovom:
štyritisícpäťsto eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy konania v sume 354,- € ...“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
6.1 Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil
ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány
na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom
procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné
efektívne a vecne správne využívať.
6.2 Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé
namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti prípadu, pričom ústavný súd akcentuje tri základné kritériá
v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní pred všeobecnými súdmi: zložitosť veci,
správanie účastníkov konania a postup súdu (porov. napr. I. ÚS 3/00 alebo I. ÚS 7/02).
Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet
sporu v posudzovanom konaní a význam sporu pre sťažovateľa (porov. napr. II. ÚS 32/02
alebo I. ÚS 19/00). Napokon ústavný súd taktiež prihliada v konkrétnom prípade na čas
trvania konania (porov. napr. I. ÚS 92/97), resp. na celkovú dĺžku konania (porov. napr.
III. ÚS 123/02). Obdobne i Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k právu na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma
primeranosť lehoty (reasonable time) konania v rámci konkrétnych okolností prípadu,
aplikujúc pritom štyri základné kritériá pre posúdenie primeranosti danej lehoty: zložitosť
veci, správanie sťažovateľa, postup štátnych orgánov a význam sporu pre sťažovateľa (pozri
napr. Sürmeli v. Nemecko, č. 75529/01, rozhodnutie ESĽP z 8. 6. 2006, bod 128;
Frydlender v. Francúzsko, č. 30979/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 6. 2000, bod 43).
6.3 Ústavný súd však poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých
opakovane vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama
osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. III. ÚS 91/04 alebo
II. ÚS 129/06) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(pozri napr. I. ÚS 46/01, III. ÚS 92/03 alebo I. ÚS 149/02, príp. III. ÚS 372/09). Na kratšie
obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa
vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho
konania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v III. ÚS 199/02 alebo
6.4 V duchu záverov deklarovaných v predchádzajúcom bode ústavný súd
v minulosti nepovažoval postup všeobecného súdu v sporovom konaní po uplynutí jedného
roka od podania žaloby na tomto súde do podania sťažnosti ústavnému súdu za taký postup,
ktorý by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy v konaní takej intenzity, ktorá by zakladala
porušenie práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri IV. ÚS 147/04). Z najnovšej
judikatúry možno odkázať na uznesenie sp. zn. II. ÚS 715/2017, ktorým ústavný súd
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť na porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, keďže ústavný súd vyhodnotil dĺžku nečinnosti súdu
od 11. marca 2015 do 22. septembra 2017 (do podania sťažnosti ústavnému súdu), t. j. 30
mesiacov, ako dĺžku, ktorá nesignalizuje porušenie označeného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, pričom ústavný súd uviedol: „Pri rozhodovaní ústavný súd
vychádza aj z charakteru... konania... Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo dosiaľ
k fakultatívnemu nariadeniu pojednávania, resp. k iným úkonom zistiteľným z pohľadu
sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd je vo veci úplne nečinný. Ústavný
súd aj preto nevyhodnotil doterajšiu dĺžku odvolacieho konania od predloženia veci
odvolaciemu súdu (11. marca 2015, pozn.) do podania tejto sťažnosti (22. septembra 2017,
pozn.) za nezlučiteľnú so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na krajským
súdom oznámený predpokladaný termín rozhodnutia vo veci (december 2017, pozn.)...
Po preskúmaní sťažnosti a postupu krajského súdu v napadnutom konaní ústavný súd dospel
k záveru, že doterajšia dĺžka napadnutého odvolacieho konania nesignalizuje nečinnosť
v ústavne relevantnej intenzite, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.“
6.5 Prístup ústavného súdu nie je špecifickým ani z komparatívneho pohľadu,
zohľadňujúc najmä judikatúru ESĽP. Medzi mnohými možno poukázať na viaceré
rozhodnutia ESĽP, v zmysle ktorých ESĽP v súvislosti s právom na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s ohľadom na ojedinelú nečinnosť súdu
členského štátu a charakter súdneho konania toleroval napr. 20 mesiacov nečinnosti
odvolacieho súdu, kým rozhodol o odvolaní sťažovateľa (pozri Cesarini v. Taliansko,
č. 11892/85, rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 ‒21) alebo 28 mesiacov trvajúce
obdobie nečinnosti súdu (od podania žaloby do výzvy súdu k jej doplneniu) v rámci
civilného konania (pozri Dostál v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP
z 25. 5. 2004, body 192 ‒193).
7. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že v doterajšej činnosti krajského súdu
v napadnutom konaní síce došlo k pochybeniu (nerozhodnutie o priznaní odkladného účinku
správnej žaloby v lehote podľa § 185 SSP), avšak po podaní sťažnosti podľa § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi krajského súdu došlo
k náprave opísaného pochybenia, t. j. krajský súd o návrhu na priznanie odkladného účinku
správnej žaloby rozhodol uznesením 30. októbra 2019.
7.1 Krajský súd po podaní sťažnosti jeho predsedovi tak prijal dostatočné opatrenie
s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho dovtedajšou
činnosťou.
7.2 Čo sa týka celkovej dĺžky napadnutého konania, ústavný súd uvádza, že
zohľadniac (i) sťažovateľkou opísaný skutkový a právny stav, (ii) charakter právneho
a skutkového stavu, (iii) posudzované kritériá v konaní o sťažnosti pre namietané porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, (iv) krajským súdom nevyhnutne
vykonané úkony v predmetnom napadnutom konaní a (v) ustálenú judikatúru ústavného
súdu, ústavný súd konštatuje, že výslednú namietanú dĺžku konania pred krajským súdom
(8 mesiacov) v napadnutom konaní nemožno posúdiť ako zbytočné prieťahy (resp.
nečinnosť krajského súdu) a nebolo by tak možné ani po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy alebo
porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
8. Na základe dosiaľ uvedených záverov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľky podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
9. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť
sa opätovne s ústavnou sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti krajský súd
v napadnutom konaní konal s neodôvodnenými prieťahmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu