Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 426/2018
PDF · 214.82 KB
No categories available
III. ÚS 426/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku o sťažnosti
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom, advokátska kancelária, Aleja
slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 Cob 84/2015 zo 14. júna 2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 8/2018 z 27. februára 2018 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 8/2018 z 27. februára 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej sp. zn. 3 Obdo 8/2018 z 27. februára 2018
z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur
a päťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Poláka, advokátska
kancelária, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 426/2018-14 z 13. novembra 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej
len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
8 Cob 84/2015 zo 14. júna 2017 (ďalej len „uznesenie odvolacieho súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 8/2018
z 27. februára 2018 (ďalej len „uznesenie dovolacieho súdu“).
2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ po právoplatnom zamietnutí žaloby
o náhradu škody vedenom pred Okresným súdom Prievidza (ďalej len „súd prvej inštancie“)
pod sp. zn. 14 Cb 237/1999 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 8 Cob 126/2010
z 28. septembra 2011 sa návrhom doručeným súdu prvej inštancie domáhal obnovy konania
vo veci vedenej pod sp. zn. 14 Cb 237/1999. Súd prvej inštancie o návrhu sťažovateľa
rozhodol uznesením sp. zn. 5 Cb 123/2013 z 19. novembra 2014 tak, že návrh na obnovu
konania zamietol. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania na súde prvej inštancie
podal proti označenému uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
uznesením tak, že uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne. Sťažovateľ
proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením dovolacieho súdu tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol,
keď konštatoval, že niektorými sťažovateľom namietanými dôvodmi prípustnosti jeho
dovolania sa nezaoberal s poukazom na názor veľkého senátu občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 (ďalej len „rozhodnutie veľkého
senátu“).
3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že odvolací súd návrh nesprávne právne posúdil,
keď ignoroval podľa jeho názoru rozhodujúce právne skutočnosti pre posúdenie tohto
návrhu. Prijaté závery sú podľa jeho názoru „v príkrom rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou dovolacieho súdu, ale aj s elementárnou logikou a predpismi, ktoré upravujú inštitút
obnovy konania, keď odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie prijal záver, podľa
ktorého mohol získať fotokópiu listinného dôkazu výtlačku č. 4 Zmluvy o kúpe a výhradnom
obchodnom zastúpení č. 00280992/2, ktorá je podpísaná v zastúpení
a a informáciu o jej obsahu už v pôvodnom konaní, a to ak by
navrhol vypočuť svedka , ktorý hol zamestnancom protistrany, navyše viazaný
povinnosťou mlčanlivosti“. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa je potrebné dodať, že
jedným z dôvodov zamietnutia jeho pôvodného návrhu o náhradu škody bola skutočnosť, že
sťažovateľ v konaní predložil zmluvu (z ktorej odvádzal svoj nárok, pozn.), kde chýbal
podpis oprávnenej osoby ( , pozn.). Sťažovateľ ďalej v sťažnosti
uvádza skutkové tvrdenia a súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označených
rozhodnutí súdov, ktoré považuje za nesprávne a porušujúce jeho označené práva.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal, že najvyšší súd sa
„pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku“, čím mal porušiť základné právo
sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
4. Ako už bolo uvedené, ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa v rozsahu
vymedzenom v záhlaví tohto rozhodnutia na ďalšie konanie.
5. Následne ústavný súd 30. novembra 2018 vyzval krajský súd a najvyšší súd, aby
sa vyjadrili k vecnej stránke sťažnosti a zaujali stanovisko k možnému upusteniu od ústneho
pojednávania vo veci. Zároveň v ten istý deň písomne požiadal krajský súd, ako aj najvyšší
súd o zaslanie zberného spisu, ako aj základného spisu vo veci samej.
6. Krajský súd doručil 27. decembra 2018 ústavnému súdu elektronické podanie –
vyjadrenie a žiadaný súdny spis 2. januára 2019. Najvyšší súd doručil 28. decembra 2018
ústavnému súdu vyjadrenie a zberný spis. Z označených vyjadrení vyplýva, že obe označené
súdy vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke
krajský súd v podstatnom uviedol:
„... Odvolací súd posúdením obsahu odvolania považoval za podstatné odvolacie
námietky žalobcu, že súd prvej inštancie nemal vychádzať zo zmätočného vyhlásenia
zo dňa 13.10.2014, ktorého žalobca nežiadal vypočuť ako svedka v konaní
o obnove, že bolo potrebné vychádzať zo svedeckej výpovede , že žalobcovi sa
postupom súdu prvej inštancie odňala možnosť konať pred súdom, vec nesprávne právne
posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci, prekročil rozsah preskúmavania upravený
v ust. § 228 až 234 O.s.p., a že súd prvej inštancie vo výroku II. ultra petitum v rozpore
s procesnou praxou zastavil konanie v merite veci, ktoré rozhodnutie má svoje miesto až
v rámci konania o povolení obnovy konania a že o merite veci sa rozhoduje až v druhom
štádiu konania. S uvedenými odvolacími námietkami sa odvolací súd podrobne vysporiadal,
pričom sa nestotožnil s odvolacími dôvodmi, a to ani v jednom tvrdení uvedenom
v odvolaní, a jeho argumentáciu nepovažoval za dôvodnú. Zhodne so závermi súdu prvej
inštancie dospel k záveru, že dôkazy, ktoré žalobca predložil v konaní o návrhu na
povolenie obnovy, mohol predložiť už v pôvodnom konaní.“
7. Najvyšší súd k vecnej stránke sťažnosti vo svojom vyjadrení v podstatnom
uviedol:
„Úlohou súdov je poskytovať súdnu ochranu v materiálnom zmysle, a nie
vo formálnom zmysle. Predmetnú skutočnosť by mal Ústavný súd Slovenskej republiky
zohľadniť aj pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa a pristupovať k nej
z materiálneho hľadiska, a nie čisto formalistický zrušením rozhodnutia, lebo sa dovolací
súd nezaoberal zákonným ustanovením označeným niektorých z dôvodov prípustnosti
dovolania bez toho, aby tieto boli podopreté akoukoľvek argumentáciou vyžadovanou
ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p. V zmysle ustálenej judikatúry platí, že ak je už
pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že súd, ktorému sa vec po zrušení jeho
rozhodnutia má vrátiť na d'alšie konanie, bude musieť rozhodnúť rovnako ako
v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak
súd po vrátení veci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho
rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie opodstatnenie (k tomu napr. rozsudky Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/9/2014, 3MCdo/12/2014, 3MCdo/14/2014,
8MCdo/13/2014 a 4MCdo/17/2014 a im zodpovedajúce uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 194/2016 a II. ÚS 729/2015). Tieto závery sú podľa
nášho názoru aplikovateľné aj na rozhodovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti sťažovateľa.“
8. Označené vyjadrenia najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu ústavný súd zaslal
3. januára 2019 právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko
a zároveň požiadal aj o vyjadrenie k možnému upusteniu od ústneho pojednávania
o sťažnosti.
9. Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 7. januára 2019 súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
10. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci
od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
14. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
15. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu dovolacieho súdu, ústavný súd konštatuje a vo svojej konštantnej judikatúre
pravidelne pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
17. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu
ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
18. Zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bol od prijatia rozhodnutia
veľkého senátu predmetom všeobecnej diskusie a kritiky odbornej verejnosti. Vzhľadom
na nejednotnosť názorov ústavného súdu v otázke posúdenia ústavnej konformnosti
takéhoto názoru vyjadreného v označenom uznesení veľkého senátu aplikovaného
vo viacerých prípadoch bol aj predmetom zjednotenia názorov v pléne ústavného súdu
podľa § 6 zákona o ústavnom súde, pričom v konaní vedenom pod PLz. ÚS 1/2018 bolo
25. apríla 2018 prijaté uznesenie pléna ústavného súdu s neskôr uvedeným stanoviskom,
ktorým sú jednotlivé senáty podľa § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde
pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané.
19. „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa
pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (PLz. ÚS 1/2018).“
20. III. senát ústavného súdu sa s prijatým stanoviskom pléna plne stotožňuje
a v podrobnostiach odkazuje naň.
21. Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že predmetné stanovisko pléna
je aplikovateľné aj na vec sťažovateľa, pretože najvyšší súd v jeho veci neposúdil aj
súbežne uplatnené dôvody prípustnosti jeho dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b)
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Ústavný súd sa nestotožnil s citovanou
obranou najvyššieho súdu uvedenou v stanovisku k prijatej sťažnosti (bod 7 odôvodnenia
tohto rozhodnutia), že sťažovateľ vo svojom dovolaní riadne neuplatnil dôvody prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 a) a b) CSP, ale len formálne, a preto by rozhodnutie
o dovolaní po zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavným súdom a vrátením
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie viedlo k rovnakému výsledku. Pokiaľ by ústavný súd
akceptoval túto obranu, došlo by k atrahovaniu právomoci najvyššieho súdu ústavným
súdom a vlastnému posúdeniu podaného dovolania ústavným súdom z hľadiska jeho možnej
ne/úspešnosti, čo je neprípustné. Otázka posúdenia, či sťažovateľ účinne uplatnil dôvody
svojho dovolania, alebo len formálne, náleží do právomoci najvyššieho súdu, a nie
ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu je obrana najvyššieho súdu neakceptovateľná.
Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že je povinnosťou najvyššieho súdu preskúmať
všetky uplatnené dôvody dovolania v samotnom rozhodnutí o ňom a preskúmateľným
spôsobom zaujať k nim postoj. Podľa názoru ústavného súdu nie je možné nahrádzať
a doplňovať dôvody rozhodnutia o dovolaní, respektíve dodatočnou argumentáciou
odôvodňovať správnosť výroku o dovolaní ex post bez toho, že by tieto dôvody neboli
aspoň implicitne obsiahnuté v samotnom odôvodnení rozhodnutia o dovolaní. Pokiaľ
najvyšší súd poukazoval na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 194/2016, ústavný
súd konštatuje, že okolnosti a dôvody rozhodnutia sú neaplikovateľné na vec sťažovateľa
z dôvodu, že v označenej veci boli identifikované ďalšie nedotknuté právne závery
(absolútna neplatnosť) obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré spochybnené neboli a ktoré by aj v prípade zrušenia rozhodnutia ústavným
súdom a vrátenia veci všeobecnému súdu bránili vo veci konajúcemu súdu dospieť k inému
výroku.
22. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd považoval za dostatočne
preukázané, že sťažovateľ uplatnil aj dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
a) a b) CSP, pričom, vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
dovolacieho súdu, je nepochybné, že najvyšší súd sa týmto dôvodom odmietol zaoberať
s poukazom na rozhodnutie veľkého senátu, čím v okolnostiach posudzovanej veci odňal
dovolateľovi právo na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae, preto
ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením
dovolacieho súdu (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).
23. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
24. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením dovolacieho súdu, bolo pre dovŕšenie
ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp.
podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
25. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
26. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k namietanému uzneseniu
odvolacieho súdu ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1
in fine ústavy, a preto rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti
(PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011), ústavný nepovažoval za potrebné zaoberať
sa namietaným uznesením odvolacieho súdu, ktoré bude predmetom posúdenia zo strany
najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol
aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže
nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu
namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri
napr. IV. ÚS 128/07, I. ÚS 643/2017, III. ÚS 202/2018).
27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel
(bod 4 výroku tohto rozhodnutia).
III.
28. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
29. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa si
uplatnil trovy konania v sume 598,26 €.
30. Ústavný súd vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení
s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom
za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu, pričom ak ide o zastupovanie
viacerých osôb podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, sa základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži
o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
31. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2017 v sume 921 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 153,50 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 9,21 € za dva úkony podľa vyhlášky
vykonané v roku 2018. Keďže právny zástupca sťažovateľky je zároveň platiteľom dane
z pridanej hodnoty, odmena a náhrady sa zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň
z pridanej hodnoty. Pokiaľ ide o písomné podanie právneho zástupcu k stanovisku
krajského a najvyššieho súdu doručeného 7. januára 2019, ústavný súd za tento úkon
právnej služby náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal, keďže podanie neobsahovalo
žiadne argumenty alebo skutočnosti, ktoré ústavnému súdu neboli známe z predloženého
spisu, resp. zo samotnej sťažnosti.
32. Na základe uvedených skutočností ústavný súd priznal celkovú náhradu trov
konania v sume 390,50 €, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (bod 3 výroku
rozhodnutia).
33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2019