Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 202/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Mojmíra Mamojku o sťažnosti obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátkou

, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. novembra 2016 a sp. zn.

z 19. decembra 2017 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. novembra 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. novembra 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti , trovy konania v sume 390,14 € (slovom

tristodeväťdesiat eur a štrnásť centov) na účet jej právnej zástupkyne

, advokátska kancelária, , do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 z 22. mája 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej

spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. novembra 2016 (ďalej

len „uznesenie odvolacieho súdu“) a postupom a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. decembra 2017 (ďalej len „uznesenie dovolacieho súdu“).

Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou

Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“ alebo aj „súd prvej inštancie“) v konaní

vedenom pod sp. zn. domáhala určenia neplatnosti uznesení riadneho

valného zhromaždenia žalovaného z 11. júna 2004. Krajský súd v označenom konaní

naposledy rozhodol uznesením sp. zn. z 3. augusta 2016 (ďalej len

„uznesenie súdu prvej inštancie“), ktorým konanie zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu

sťažovateľkou. Proti uvedenému uzneseniu súdu prvej inštancie sťažovateľka podala

odvolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací. Najvyšší súd ako súd

odvolací označeným uznesením potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne

správne. Sťažovateľka nespokojná s napadnutým uznesením odvolacieho súdu podala

proti nemu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší uznesením dovolacieho súdu tak,

že ho ako procesne neprípustné odmietol, keď konštatoval, že niektorými sťažovateľkou

namietanými dôvodmi prípustnosti jej dovolania sa nezaoberal s poukazom na názor

veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. apríla 2017.

3. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd

doručené späťvzatie návrhu nesprávne právne posúdili, keď ignorovali podľa jej názoru

rozhodujúce právne skutočnosti pre posúdenie tohto podania. V tejto súvislosti uviedla,

že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bolo konajúcemu súdu známe, že späťvzatie

návrhu bolo podpísané osobou, ktorá v rozhodnom čase nebola štatutárom sťažovateľky,

o čom bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Michalovce

sp. zn. z 22. októbra 2008 (právoplatného 17. decembra 2008). Uvedená

skutočnosť mala podľa názoru sťažovateľky spôsobiť neaplikovateľnosť označených

uznesení ústavného súdu v sťažnosti, na ktoré sa vo veci konajúce súdy odvolávali

a ktorými odôvodňovali svoje napadnuté rozhodnutia. Sťažovateľka ďalej uvádza skutkové

tvrdenia a súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označených rozhodnutí

súdov, ktoré považuje za nesprávne a porušujúce jej označené práva.

4. Ako už bolo uvedené, ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľky v rozsahu

vymedzenom v záhlaví tohto rozhodnutia na ďalšie konanie.

5. Následne ústavný súd 12. júna 2018 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k vecnej

stránke sťažnosti a zaujal stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania

vo veci. Zároveň v ten istý deň písomne požiadal krajský súd o zaslanie súdneho spisu

sp. zn. .

6. Krajský súd doručil ústavnému súdu žiadaný súdny spis 21. júna 2018. Najvyšší

súd doručil 12. júla 2018 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke v podstatnom uviedol:

„... Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky svoje uznesenie

z 19. decembra 2017, sp. zn. odôvodnil v súlade s ustanovením § 451

ods. 3 Dovolací súd sa pritom vysporiadal so všetkými sťažovateľkou v dovolaní

namietanými vadami zmätočnosti, pričom dospel k záveru, že ňou namietané vady

zmätočnosti podľa , a sú nedôvodné, a k vade zmätočnosti

podľa tak, ako už bolo vyššie skonštatované, uviedol, že žalobca

v dovolaní prípustnosť dovolania nepreukázal ani podľa V podstate

v dovolaní ani neuviedol, aký nesprávny procesný postup mu znemožnil, aby uskutočňoval

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý

proces. Súčasne nie je zjavné, ktoré jemu patriace procesné právo nesprávnym postupom

mu porušené bolo.

Skutočnosť, že sa súd s argumentmi alebo návrhmi sťažovateľky nestotožnil, nemôže

predstavovať porušenie jej práva na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Záverom poukazujeme na skutočnosť, že v uznesení z 22. mája 2018,

č. k. -16 bod 2 posledná veta, ktorým bola prijatá ústavná sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie, Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že sťažovateľka

nespokojná s napadnutým uznesením odvolacieho súdu podala proti nemu dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením dovolacieho súdu tak, že ho ako procesne

neprípustné odmietol, keď konštatoval, že niektorými sťažovateľkou namietanými dôvodmi

prípustnosti jej dovolania sa nezaoberal s poukazom na názor veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017.

Sťažovateľka však nenamietala (a dokonca ani len v ústavnej sťažnosti nespomenula),

že k porušeniu jej základných práv malo (alebo mohlo) dôjsť aj neposudzovaním dôvodov

prípustnosti dovolania podľa s odkazom na uznesenie veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017,

sp. zn. .

Z tohto dôvodu mám za to, že ústavná sťažnosť sťažovateľky je neopodstatnená.

Preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnej sťažnosti sťažovateľky

nevyhovel.“

7. Vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal 23. júla 2018 právnej zástupkyni

sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a zároveň požiadal aj o vyjadrenie

k možnému upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.

8. Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila ústavnému súdu 31. augusta 2018 súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

9. Ústavný súd podľa upustil v danej veci

od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

14. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu dovolacieho súdu

vo všeobecnosti tvrdila, že je arbitrárne a že „nesprávnym postupom a rozhodnutiami

všeobecných súdov, nám bola odňatá možnosť konať pred súdom“. Ústavný súd konštatuje

a vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

16. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. , ,

, ).

17. Ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateľky konštatuje, že z odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dôvodom odmietnutia dovolania bola

skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky týkajúcim sa prípustnosti

jej dovolania z dôvodu podľa

(ďalej len „CSP“), čo aj primeraným spôsobom odôvodnil. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol: „... 9/ Z obsahu spisu je zrejmé, že v konaní vystupovala za žalobcu

strana a za žalovaného . Zo žiadneho

dôkazu založeného v spise, a ani v dovolaní nie je zrejmé, z akého dôvodu by tieto strany

nemali procesnú subjektivitu. Pokiaľ dovolateľ spochybňuje procesnú subjektivitu

, dovolací súd túto námietku označil za právne bezdôvodnú. nie je

ten, kto vystupoval ako strana v spore.

10/ Dovolateľ taktiež žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal prípustnosť

dovolania podľa písmeno c/ , nakoľko strany, ktoré v konaní vystupovali,

procesnú subjektivitu konať pred súdom v plnom rozsahu majú a z obsahu odôvodnenia

dovolania ani nie je zjavné, prečo by spôsobilosť samostatne konať nemali mať. Súčasne,

pokiaľ dovolateľ mal na mysli stranu označenú menom, , ide o nezákonné

tvrdenie prípustnosti dovolania s poukazom na ustanovenie písmeno c/ ,

nakoľko nie je stranou v konaní, proti ktorému dovolateľ dovolanie podal.

11/ Prípustnosť dovolania nevyplýva ani z označeného ustanovenia § 420 písmeno e/

, keďže z dokladov založených v spise nie je zrejmé, že by v konaní bola niektorým

z účastníkov konania predložená námietka zaujatosti na sudcu prípadne súd. Tvrdenie

strany, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie napadnuté dovolaním vydané, o takzvaných

existujúcich legitímnych dôvodov o ich nestrannosti nezakladá splnenie podmienky danej

v ustanovení písmeno e/ , že rozhodoval vylúčený sudca. Ide o ničím

nepodložené tvrdenie, zrejme s cieľom predlžovať priebeh konania.

12/ Žalobca v dovolaní prípustnosť dovolania nepreukázal ani podľa § 420 písmeno

f/ V podstate v dovolaní ani neuviedol, aký nesprávny procesný postup mu

znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

13/ Súčasne nie je zjavné, ktoré jemu patriace procesné právo nesprávnym postupom

mu porušené bolo. Z predložených dokladov v spise, dovolací súd nezistil, že by v konaní

bol zistený neprávny postup, ktorým by procesné právo patriace dovolateľovi, porušené

bolo. Pokiaľ za porušenie procesného práva dovolateľ považuje otázku posúdenia

späťvzatia návrhu, nejde o porušenie jeho procesného práva založené na nesprávnom

procesnom postupe, ale o výklad súdu k otázke späťvzatia, o ktorej konajúci súd

rozhodoval.

14/ Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na citované dôvody

dospel k záveru, že prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písmeno b/, c/, e/ a f/

daná nie je.“

18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že námietky a dôvody,

pre ktoré sťažovateľka považovala napadnuté uznesenie dovolacieho súdu za porušujúce

jej označené práva, sú nedôvodné, preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku

tohto rozhodnutia).

19. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

ako súdu odvolacieho. Sťažovateľka v sťažnosti, ako aj odvolacom konaní namietala,

že osoba, ktorá doručila späťvzatie návrhu, nebola členom predstavenstva ani prokuristom

v rozhodnom čase. Inými slovami, namietala, že späťvzatie návrhu bolo podané

neoprávnenou osobou. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia

stotožňujúc sa s názorom súdu prvej inštancie v relevantnej časti uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na vyššie citované

ust. a konštatuje, že súd prvej inštancie svojím konaním

a rozhodnutím nenaplnil žiaden z odvolacích dôvodov tvrdených žalobcom. Súd prvej

inštancie v odôvodnení uznesenia jasne a zrozumiteľne popísal celý vývoj predmetnej veci,

poukázal na rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu ako aj na nálezy

Ústavného súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že sú prvej

inštancie v napadnutom uznesení postupoval v rozpore so zrušujúcim rozhodnutím

z 13. 10. 2008 sp. zn. , Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež poukazuje

na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. a

(oba z roku 2011), ktoré dali jednoznačnú odpoveď, že ako člen predstavenstva

žalobcu bol oprávnený v mene žalobcu vziať žalobu späť. Z oboch nálezov tiež vyplýva, že

bol v čase späťvzatia návrhu vo veci dňa 03. 07. 2008 zapísaný v obchodnom

registri ako predseda predstavenstva žalobcu, preto bol oprávnený zobrať žalobu späť.

Neobstoja preto tvrdenia žalobcu, že by súdy postupovali v rozpore so základnými

princípmi , . alebo že by súd prvej inštancie

postupoval a rozhodol v rozpore s existujúcim skutkovým a právnym stavom a so zákonom.“

20. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť namietaným uznesením najvyššieho

súdu porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , je potrebné

zohľadniť nielen odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu, ale aj uznesenia krajského

súdu. Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (obdobne ,

).

21. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odvolacieho súdu

pri rekapitulácii dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol:

„6. Krajský súd v Košiciach po tomto zrušení svojho skoršieho rozsudku v tejto veci,

v prvom rade sa vysporiadal s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré boli

vydané v obdobnej veci a to sp. zn. z 02. 06. 2011 a č.

z 02. 06. 2011 a z rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach v obdobných veciach sp. zn.

a .

7. Súd z týchto rozhodnutí - z uznesenia Krajského súdu v Košiciach 2Cob/31/2008-

400 z 11.07. 2008 (čl. 374 spisu) zistil, že účastníkmi konania v tomto konaní boli tí istí

účastníci ako v tomto konaní , a to žalobcom

a žalovaným . Krajský súd v Košiciach v tomto konaní

pripustil späťvzatie návrhu na základe písomného podania, ktoré urobil

žalobca písomným podaním dňa 03. 07. 2008, a preto konanie zastavil. Následne zrušil

rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 21. 11.2007, č. k. -340

a konanie zastavil. K tomuto rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach má priamy vzťah

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 02. 06. 2011 (čl. 351

spisu). Z tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ústavný súd posúdil,

že základné práva obchodnej spoločnosti podľa

neboli porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. 09. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 11. 07. 2008. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto náleze uviedol, že ak Krajský súd

v Košiciach rozhodol o späťvzatí návrhu, postupoval v súlade so zákonom, pretože

zobral v tejto veci návrh späť písomným podaním z 03. 07. 2008

(aj v tejto prejednávanej veci zobral návrh späť

dňa 03. 07. 2008 - čl. 85 spisu). Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

že ak Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, na 6. strane odôvodnenia svojho

rozhodnutia uviedol, že ak zmena v osobe predsedu štatutárneho orgánu nie je ešte

zapísaná v obchodnom registri, možno na ňu prihliadať vo vzťahu k tretím osobám, ale len

vtedy, ak sa preukáže, že tretia osoba o tejto skutočnosti vedela. V danej veci je treťou

osobou krajský súd, ktorý rozhodoval o späťvzatí návrhu sťažovateľky -

Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že ústavné práva neboli porušené,

pretože ak v čase rozhodovania o späťvzatí návrhu sťažovateľky, krajský súd z výpisu z

obchodného registra zistil, kto je v tom čase predsedom predstavenstva - sťažovateľky

a krajský súd v tom čase nemal relevantnú informáciu o zmene zloženia

štatutárneho orgánu, znamená to, že vo vzťahu k tretím osobám, aj ku krajskému súdu,

neboli relevantné informácie o zmene štatutárnych orgánoch sťažovateľky, než aké boli

zapísané v obchodnom registri. Jediným zdrojom pre Krajský súd v Košiciach bol v tom

čase obchodný register. Zmena v obchodnom registri bola vykonaná až 09. 04. 2009. Preto

ak Krajský súd v Košiciach rozhodol o späťvzatí návrhu 11. 07. 2008 a Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhodol tak, že odmietol dovolanie , potom rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je ústavne akceptovateľné a udržateľné a nevykazuje

znaky svojvôle a arbitrárnosti.

8. Súd v odôvodnení poukázal aj na obdobný nález vo veci tých istých účastníkov

o tom istom práve, a to Ústavný nález Slovenskej republiky sp. zn. z 02. 06.

2011 (čl. 355 spisu). Aj z tohto nálezu ústavného súdu vyplýva, že v čase späťvzatia návrhu

vo veci dňa 03. 07. 2008 bol ( ) zapísaný v obchodnom registri

ako predseda predstavenstva žalobcu , preto bol oprávnený zobrať

žalobu späť.

9. Krajský súd v Košiciach v tejto prejednávanej veci preto riadiac sa

pokynmi odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. po oboznámení sa s týmito rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach

a Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že ak ústavný súd v uvedených

nálezoch vyslovil, že bol oprávnený v mene žalobcu zobrať návrh späť

dňa 03. 07. 2008, bol preto oprávnený zobrať návrh späť aj v tejto

prejednávanej veci , a to písomným podaním z 03. 07. 2008, ktoré je v spise

na čl. 85. Ako vyplýva z výpisu z obchodného registra o zápise žalobcu

(čl. 92) z obdobia tohto späťvzatia návrhu v tejto veci 03. 07. 2008.

bol predseda predstavenstva žalobcu od 24. 06. 2008, preto bol oprávnený písomným

podaním z 03. 07. 2008, ktoré doručil osobne súdu v tejto veci 07. 07. 2008, na späťvzatie

žaloby.

10. Súd poukázal, že v tejto prejednávanej veci zastavil už raz konanie na základe

tohto späťvzatia návrhu za žalobcu písomným podaním

z 03. 07. 2008, a to uznesením č. k. -87 zo dňa 11. 07. 2008, avšak na základe

odvolania žalobcu proti tomuto uzneseniu. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako odvolací

súd, uznesením č. k. zo dňa 13. 10. 2008 (čl. 135 tohto spisu) zrušil

uznesenie a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že úlohou súdu je preskúmať, či späťvzatie

návrhu bolo právnym úkonom žalobcu a či bol oprávnený

na späťvzatie tohto návrhu.

11. Súd dodal, že od predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 13. 10. 2008 uplynul dlhší čas a súd v tejto veci konal,

následné nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sú vyššie citované a sú z roku

2011, dali odpoveď na to, či bol oprávnený v mene žalobcu zobrať

dňa 03. 07. 2008 žalobu späť alebo nie. Ústavný súd Slovenskej republiky v týchto dvoch

nálezoch jednoznačne určil, že dňa 03. 07. 2008 bol ako predseda

predstavenstva žalobcu oprávnený v mene žalobcu zobrať žalobu späť, pretože bol v tom

čase zapísaný ako predseda predstavenstva žalobcu v obchodnom registri a tento zápis

je preto aj pre krajský súd záväzný, ak ako konajúci súd nemal iné informácie o tom,

že predsedom predstavenstva je niekto iný ako zapísaný v obchodnom

registri.

12. Súd preto aj v tejto veci konanie na základe späťvzatia návrhu žalobcu

dňa 03. 07. 2008 ( spisu) zastavil podľa ,

účinného v čase rozhodovania súdu, pretože toto späťvzatie žalobca urobil pred začatím

pojednávania, za účinnosti , ale jeho účinky podľa

ods. 2 zostávajú zachované aj po účinnosti Civilného

sporového poriadku – po 01.07. 2016, teda v čase rozhodovania súdu.“

22. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia odvolacieho súdu konštatuje,

že najvyšší súd dostatočne nereflektoval na námietky sťažovateľky, len sa stotožnil

s názorom súdu prvej inštancie. Pritom z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu, konkrétne z rekapitulácie uvedenej v bode 7 napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu, vyplýva (predchádzajúci bod odôvodnenia tohto rozhodnutia, pozn.),

že „Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že ústavné práva neboli

porušené, pretože ak v čase rozhodovania o späťvzatí návrhu sťažovateľky, krajský súd

z výpisu z obchodného registra zistil, kto je v tom čase predsedom predstavenstva -

sťažovateľky a krajský súd v tom čase nemal relevantnú informáciu o zmene

zloženia štatutárneho orgánu, znamená to, že vo vzťahu k tretím osobám, aj ku krajskému

súdu, neboli relevantné informácie o zmene štatutárnych orgánoch sťažovateľky, než aké

boli zapísané v obchodnom registri. Jediným zdrojom pre Krajský súd v Košiciach bol v tom

čase obchodný register. Zmena v obchodnom registri bola vykonaná až 09. 04. 2009.“.

23. Kľúčovou informáciou a nosným dôvodom odmietnutia označených a citovaných

predchádzajúcich sťažností sťažovateľky ústavným súdom bola tá skutočnosť, že vo veci

konajúce všeobecné súdy v čase svojho rozhodovania nedisponovali informáciou o zmene

v obchodnom registri, ktorá nastala neskôr, t. j. 9. apríla 2009.

24. Podľa , ktorý platí aj pre uznesenia podľa ,

pre rozsudok, ako aj uznesenie je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

25. Súd prvej inštancie však rozhodol o spaťvzatí návrhu (z 3. júla 2008 doručenom

súdu prvej inštancie 7. júla 2008, pozn.) naposledy uznesením z 3. augusta 2016, pričom

z aktuálneho internetového výpisu sťažovateľky z obchodného registra vyplýva, že osoba,

ktorá učinila späťvzatie, nebola v čase podania späťvzatia návrhu predsedom predstavenstva

ani prokuristom, teda oprávnenou osobou. Totiž z aktuálneho výpisu z obchodného registra

uverejneného na internete vyplýva, že predsedom predstavenstva sťažovateľky bola

v rozhodnom čase iná osoba ( ), a nie osoba ( ), ktorá

doručila späťvzatie. K tomuto zápisu zmeny v obchodnom registri skutočne došlo tak,

ako to konštatoval súd prvej inštancie a následne v rekapitulácii dôvodov rozhodnutia súdu

prvej inštancie aj najvyšší súd ako súd odvolací, teda 9. apríla 2009. Bez ohľadu na princíp

materiálnej publicity podľa ústavný súd si v súčinnosti

s obchodným registrom zabezpečil príslušné potvrdenia o vykonaní zápisov v obchodnom

registri týkajúce sa sťažovateľky, z ktorých vyplýva, že v rozhodnom čase, teda

3. júla 2008, nebol predsedom predstavenstva ani jeho členom alebo

prokuristom, z čoho vyplýva, že nebol osobou oprávnenou konať v mene sťažovateľky,

a teda ani osobou, ktorá mohla účinne zobrať návrh späť.

26. Z uvedených skutočností ústavný súd považoval za preukázané to, že súd prvej

inštancie, ako aj najvyšší súd ako súd odvolací v čase svojho rozhodovania disponovali

už uvedenými informáciami o zmene zápisu v obchodnom registri, preto vo veci konajúce

súdy nesprávne vyhodnotili oprávnenosť konať v mene spoločnosti

sťažovateľky v rozhodnom čase, a to aj napriek tomu, že sťažovateľka na to celý čas,

a to aj v rámci svojho odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie poukazovala

a namietala nesprávnosť právneho záveru o oprávnenosti konať

v mene spoločnosti sťažovateľky.

27. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že najvyšší súd

ako súd odvolací zlyhal pri posúdení relevantnej skutočnosti namietanej a vznesenej

sťažovateľkou v rámci odvolania, a k záverom, ktoré sú objektívne v rozpore

so skutočnosťou. Keďže najvyšší súd neposkytol súdnu ochranu sťažovateľke v kvalite

požadovanej , ako aj zaručenej dohovoru, ústavný súd

nevyhnutne dospel k záveru, že napadnutým uznesením odvolacieho súdu došlo

k neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľky, preto vyslovil ich porušenie

(bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

28. Podľa v spojení s a zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

29. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením odvolacieho súdu, bolo pre dovŕšenie

ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa ,

resp. podľa a , a preto ústavný súd zrušil

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

30. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

31. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

32. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľky

si uplatnila trovy konania, ktoré však nevyčíslila.

33. Ústavný súd vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení

s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom

za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu, pričom ak ide o zastupovanie

viacerých osôb podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži

o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

34. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku

2017 v sume 921 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 153,35 €. Ďalej má právna zástupkyňa

sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 9,21 € za dva úkony podľa vyhlášky

vykonané v roku 2018. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je zároveň platiteľom dane

z pridanej hodnoty, odmena a náhrady sa zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň

z pridanej hodnoty.

35. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol priznal celkovú náhradu

trov konania v sume 390,14 €, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výroku

rozhodnutia).

36. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2018