Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 433/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., a. s., S., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B.,

B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.

47 ods. 3 , základného práva na zákonného sudcu podľa

ods. 1 a základného práva na verejné prerokovanie veci a v jej

prítomnosti podľa v spojení s ,

ods. 2, , , a Slovenskej

republiky a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 17. septembra 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -494 z 11. júla 2008, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, takto

rozhodol:

Základné práva obchodnej spoločnosti Z., podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1

a 2 v spojení s , , , ods.

1, a a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. septembra 2009 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Košiciach č. k. -494 z 11. júla 2008 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., a. s., S. (ďalej aj „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7

ods. 5, , a (ďalej len

„ústava“) a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. septembra

2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-494 z 11. júla 2008, ktorým krajský súd zastavil odvolacie konanie vo veci

určenia neplatnosti všetkých uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia sťažovateľky

z 12. júna 2006.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu zo 17. februára 2010 doplnila svoju sťažnosť

podaním z 8. marca 2010 doručeným ústavnému súdu 10. marca 2010 o listinné dôkazy, t. j.

o kópie namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

«Sťažovateľ sa ako žalobca domáhal voči spoločnosti Obchodné meno: C., a. s.

Sídlo: S., Slovenská republika, Registrovaný: Okresný súd Košice I, obchodný register,

Oddiel Sa, ako žalovanému určenia neplatnosti všetkých uznesení mimoriadneho valného

zhromaždenia zo dňa 12. 6. 2006.

Súdne konanie o tomto návrhu bolo na prvom stupni vedené na Okresnom súde

Michalovce pod sp. zn.: , odvolacie konanie bolo vedené na Krajskom súde

v Košiciach pod sp. zn.: a dovolacie konanie bolo na Najvyššom súde

Slovenskej republiky vedené pod sp. zn.: .

Prvostupňový Rozsudok vyhlásil Okresný súd Michalovce dňa 21. 11. 2007, č. k:

-451 (7706212969).

Krajský súd v Košiciach Uznesením zo dňa 11. 7. 2008 č. k. -494

(7706212969), rozhodol: „Odvolacie konanie zastavuje. Žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov odvolacieho konania.“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 17. 9. 2009, sp. zn.:

41/2008 ako dovolací súd rozhodol: „Dovolanie žalobcu sa odmieta. Žalovanému sa

nepriznáva náhrada trov dovolacieho konania.“.

3a/ Krajský súd v Košiciach ako súd druhého stupňa vydal napadnuté rozhodnutie na

základe písomného podania datovaného 3. 7. 2008, doručeného súdu dňa 7. 7. 2008,

označeného ako „Späťvzatie odvolania proti rozsudku OS Michalovce 18 Cb 314/2006-

451“, podpísaného „Mgr. V. B. predseda predstavenstva Z., a. s.“.

Trváme na tvrdení, že právne úkony vykonané pánom Mgr. V. B. ako údajným

zástupcom našej spoločnosti nemožno platne kvalifikovať ako konanie v mene našej

spoločnosti alebo ako konanie, ktoré by malo platné právne účinky voči tretím osobám.

V zmysle uznesení valného zhromaždenia našej spoločnosti, ku dňu vyhotovenia

späťvzatia 03. 07. 2008, 07. 07. 2008 a ani dňa 11. 07. 2008, Mgr. V. B. nebol predsedom

predstavenstva našej spoločnosti alebo oprávneným zástupcom našej spoločnosti.

Pri vydaní rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach nebola zohľadnená tá

skutočnosť, že mimoriadne valné zhromaždenie našej spoločnosti, ktoré sa uskutočnilo dňa

23. 06. 2008, a rovnako aj dňa 27. 06. 2008, prijalo uznesenia, ktorými zvolilo do funkcie

členov predstavenstva našej spoločnosti tieto osoby: Ing. M. B., V. F. a Ing. J. C., pričom za

jediného predsedu predstavenstva MVZ určilo Ing. M. B., a za podpredsedu predstavenstva

určilo V. F.

Podľa ust. § 194 ods. 2 Obch. zák.: (Orgán, ktorý volí členov predstavenstva, určí

zároveň, ktorý z členov predstavenstva je predsedom predstavenstva), a teda každá akciová

spoločnosť môže mať iba jedného predsedu predstavenstva.

Valné zhromaždenie našej spoločnosti už dňa 23. 06. 2008 určilo ako jediného

predsedu predstavenstva osobu Ing. M. B., a po tomto rozhodnutí nemohla byť predsedom

predstavenstva iná osoba ani Mgr. V. B., keďže všetkým predchádzajúcim predsedom

predstavenstva táto funkcia zanikla okamihom prijatia tohto nového rozhodnutia valného

zhromaždenia o určení nového predsedu predstavenstva.

V zmysle platnej právnej úpravy hmotnoprávne účinky právnych skutočností, na

ktoré poukazujeme, t. j. (právotvorné) konštitutívne účinky zvolenia osôb za členov orgánov

našej akciovej spoločnosti, nastali už okamihom schválenia uznesení VZ dňa 23. 06. 2008,

27. 06. 2008, pričom zápis údajov o štatutárnom orgáne do obchodného registra má len

deklaratórny účinok.

Platnosť zápisníc, ktoré osvedčujú obsah uznesení VZ, trvá, uznesenia VZ sú

doposiaľ platné a osvedčujú existujúci skutočný stav v spoločnosti.

Predmetné uznesenia mimoriadneho valného zhromaždenia našej spoločnosti, na

ktoré poukazujeme a ktoré spochybňujú zápis v obchodnom registri, boli už v čase vydania

rozhodnutia Krajským súdom v Košiciach, založené aj v zbierke listín obchodného registra

Okresného súdu Košice I, a teda v zmysle ust. , boli účinné aj

voči tretím osobám.

Na okolnosť, že údaje zverejňované obchodným registrom Okresného súdu Košice I,

podľa ktorých ako predseda predstavenstva našej spoločnosti je zapísaný Mgr. V. B.,

nezodpovedajú skutočnému stavu v našej spoločnosti, naša spoločnosť upozornila Krajský

súd v Košiciach aj listom datovaným 10. 7. 2008, doručeným dňa 11. 7. 2008, t. j. v deň

vydania napadnutého rozhodnutia. A teda na existenciu rozhodujúcich právnych

skutočností, sme súd bez zbytočného odkladu riadne upozornili.

Krajský súd v Košiciach pri vydaní napadnutého rozhodnutia na horeuvedené

skutočnosti neprihliadal.

3b) Vzhľadom na tento protiprávny stav, sme sa ochrany práv a legitímnych záujmov

našej spoločnosti domáhali v dovolacom konaní.

Namietaný nesprávny postup druhostupňového súdu a nedostatky druhostupňového

konania, v ktorom nám bolo odopreté naše právo konať pred súdom, neboli odstránené

a napravené ani v rámci dovolacieho konania.

Zdôrazňujeme, že v čase po podaní dovolania, Okresný súd Michalovce vyhlásil

Rozsudok č. k: -135, ktorým vyhlásil všetky uznesenia údajného valného

zhromaždenia našej spoločnosti zo dňa 15. 12. 2009, za neplatné.

Podľa platnej právnej úpravy v prípade, ak súd vyhlási údajné uznesenia valného

zhromaždenia, na základe ktorých konal Mgr. V. B., za neplatné, zanikajú účinky všetkých

úkonov vykonaných Mgr. V. B., pričom toto právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti

týchto uznesení je záväzné pre každého.

Listina označeného rozsudku Okresného súdu Michalovce bola dňom 16. 03. 2009

založená aj do zbierky listín obchodného registra Okresného súdu Košice I, a teda v zmysle

ust. , tretie osoby sa nemohli odvolávať na právne účinky

existencie neplatných uznesení.

Vzhľadom na uvedené, úkon späťvzatia odvolania považujeme za neúčinný voči

tretím osobám už od okamihu jeho uskutočnenia. ...

V kontexte s uvedeným... namietame, že súdy rozhodli bez existencie riadneho

podania späťvzatia návrhu a riadneho návrhu na zastavenie konania, čím nám bola odňatá

možnosť konať pred súdom. ...

Namietame, že odvolací a dovolací súd rozhodli len na základe domnienky, ktorá

však nebola v konaní riadne preukázaná listinami.»

Sťažovateľka ďalej uviedla:

«V dovolacom konaní sme zároveň namietali, že vo veci rozhodoval sudca JUDr. V.

H., ktorý bol vylúčený z dôvodov podľa

Sudca Krajského súdu v Košiciach JUDr. V. H. sa ešte dňa 22. 08. 2005 písomne

vyjadril, že sa cíti byť zaujatý z dôvodu postoja k členovi predstavenstva našej spoločnosti,

ktorý bol poverený konať aj v tomto konaní, pričom tento sudca žiadal, aby bol vylúčený z

prejednávania a rozhodovania veci, v ktorej je účastníkom naša spoločnosť, na základe

čoho boli veci prideľované na rozhodnutie iným sudcom.

Na základe uvedeného, keďže sudca V. H. v písomnej forme potvrdil, že sa cíti byť

zaujatý vo vzťahu k členovi predstavenstva našej spoločnosti, sme toho názoru, že tento

sudca je pre postoj k osobe reprezentujúcej našu spoločnosť v zmysle

vylúčený z prejednávania vecí, v ktorých účastníkom je naša spoločnosť. Konanie sudcu,

ktorý napriek tomu, že ex lege je vylúčený konal vo veci, považujeme v rozpore s ust. § 14

, , a v rozpore s právom na nestranný súd.

V zmysle platnej právnej úpravy pre naplnenie zákonnej podmienky vylúčenia sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci... postačí, ak možno mať pochybnosti o nezaujatosti

sudcu. V danom prípade sa navyše jedná aj o preukázateľne vyslovenú zaujatosť sudcu

JUDr. V. H. voči našej spoločnosti.

Rozhodovanie o predmetnej veci sudcom JUDr. V. H., ktorý prezentoval svoje

stanovisko, že sa cíti byť zaujatý vo veci týkajúcej sa našej spoločnosti, je aj v rozpore

s judikovaným stanoviskom ESĽP: Spravodlivosť nielen má byť vykonávaná, ale sa musí aj

javiť, že je vykonávaná.

Zároveň, keďže sudca JUDr. V. H. rozhodoval o veci, aj napriek tomu, že je

zo zákona vylúčený, poukazujeme na rozhodnutie, podľa ktorého: „ Každé konanie súdu

alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva

na súdnu alebo inú ochranu.“, (I. Ústavný súd SR 26/94).

Namietame, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu sa nedá zistiť,

ako sa dovolací súd vysporiadal s touto našou námietkou nesplnenia podmienky

nestranného sudcu, keďže toto uznesenie neobsahuje odôvodňujúce stanovisko dovolacieho

súdu k našej dovolacej námietke.

S poukazom na uvedené okolnosti sme toho názoru, že dovolanie bolo prípustné aj

podľa ust. ísm. f), g) ...

Týmto nesprávnym procesným postupom súdov, nám ako účastníkovi konania bola

znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré nám

priznáva za účelom ochrany našich práv a právom chránených záujmov.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd na základe uvedeného takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie - právo na spravodlivé,

nezávislé, nestranné a zákonné prejednanie veci, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd č. v spojení s , ,

ods. 5, , , , právo na

súdnu ochranu - právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na

rovnosť účastníkov, právo na verejné prerokovanie veci, právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom, ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd č. v spojení s , , ,

, , , Uznesením

Krajského súdu v Košiciach č. k: -494 z 11. 7. 2008 v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: z 17. 9. 2009, porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -494 z 11. 7. 2008

a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: z 17. 9. 2009 sa

zrušujú a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv

sťažovateľa.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby obnovil stav pred

porušením práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške = 1,00 Euro,

ktoré je porušovateľ I. povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške = 1,00 Euro,

ktoré je porušovateľ II. povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktorú sú porušovatelia I.

a II povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí

senátu podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Pretože vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa , ,

a v spojení s , , ,

, a a jej práva podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. septembra 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -494 z 11. júla 2008 nezistil dôvody na jej

odmietnutie podľa , rozhodol uznesením č. k.

-21 z 25. novembra 2010 o jej prijatí na ďalšie konanie. Návrhu

sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 19. januára 2011 predsedu

krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu a 22. februára 2011 právnu zástupkyňu

sťažovateľky, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň predsedu

krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu vyzval, aby sa vyjadrili aj k sťažnosti.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 31. januára 2011

(, doručenom ústavnému súdu 4. februára 2011) okrem iného uviedol:

„... Zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti sťažnosti je to, či postupom

Krajského súdu v Košiciach, ktorý vo veci konal ako súd odvolací

a Najvyšší súd SR, ktorý vo veci konal ako súd dovolací (/ ods. 1 ), bola

sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom ( ) treba rozumieť taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov.

Krajský súd v Košiciach vo veci odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Michalovce zo dňa 21. 11. 2007, č. k. -451 rozhodol na neverejnom

zasadnutí dňa 11. júla 2008, a to na základe písomného podania žalobcu zo dňa 3. 7. 2008,

doručeného Krajskému súdu v Košiciach dňa 7. 7. 2008 označeného ako späťvzatie

odvolania proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. -451, ktoré

podpísal Mgr. V. B., predseda predstavenstva Z., a. s., S., ktorý v čase rozhodovania

Krajského súdu v Košiciach bol v obchodnom registri zapísaný ako predseda

predstavenstva Z., a. s., S..

O tom, že Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací postupoval v odvolacom konaní

správne a v súlade s platnou právnou úpravou, potvrdil svojim rozhodnutím aj Najvyšší súd

SR, ktorý vo veci konal ako dovolací súd.

Obchodný register je verejným zoznamom podnikateľov (nie všetkých) a základných

právne relevantných údajov o nich. Okruh osôb, ktoré sa zapisujú do obchodného registra

je určený v rôznych zákonoch. Rozlišujeme konštitutívne a deklaratórne zápisy.

Podľa , , zapísané údaje sú účinné voči tretím

osobám odo dňa ich zverejnenia. Obsah listín, ktorých zverejnenie zákon ustanovuje, je

účinný voči tretím osobám odo dňa, kedy bolo zverejnené oznámenie o uložení listín do

zbierky listín. To neplatí, ak zapísaná osoba preukáže, že tretia osoba o týchto údajoch

alebo o obsahu listín vedela. Zapísaná osoba sa však nemôže na tieto údaje alebo obsah

listín odvolávať voči tretím osobám do 15 dní odo dňa ich zverejnenia, ak tretie osoby

preukážu, že o nich nemohli vedieť. Ak je nesúlad medzi zapísanými a zverejnenými údajmi

alebo uloženými a zverejnenými listinami, nemožno voči tretím osobám namietať zverejnené

znenie. Tretie osoby sa môžu odvolávať na zverejnené znenie, ak zapísaná osoba

nepreukáže, že tretím osobám boli známe zapísané údaje alebo obsah listín uložených

v zbierke listín.

V je vyjadrený princíp materiálnej publicity,

ktorý spolu s princípom formálnej publicity dáva obchodnému registru povahu verejnej

listiny. To v praxi znamená, že údaje zapísané v obchodnom registri sú právne účinné

navonok i v prípade, ak nezodpovedajú skutočnému stavu, ak sú splnené podmienky

uplatnenia princípu materiálnej publicity. Pozitívna stránka princípu materiálnej publicity

spočíva v tom, že zápisy sú právne účinné voči každému aj súdu odo dňa ich vykonania

registrovým súdom. Znamená to, že odo dňa vykonania zápisu sa nemôže nikto dovolať

neznalosti ich obsahu.

Negatívna stránka materiálnej publicity doplňuje pozitívnu stránku, ktorá spočíva

v tom, že nie je možné namietať proti tretím osobám, teda aj súdu konajúcom v dôvere

v zápis, že tento zápis nezodpovedá skutočnosti.

Sťažnosť sťažovateľ odôvodňuje tým, že odvolací súd v čase rozhodovania vedel,

resp. musel vedieť o tom, že údaje zapísané v obchodnom registri sú odlišné od skutočnosti,

pričom žiadne dôkazy o tom nepredložil, a to napriek tomu, že dôkazné bremeno v danom

prípade nesie sťažovateľ.

Z obsahu spisu ako aj sťažnosti vyplýva, že mimoriadne valné zhromaždenie

obchodnej spoločnosti C. a. s. S. sa konalo 12. 6. 2006, pričom sťažovateľ až podaním zo

dňa 10. 7. 2008 doručeným Krajskému súdu v Košiciach dňa 11. 7. 2008, upozornil Krajský

súd v Košiciach, že údaje zapísané v obchodnom registri nezodpovedajú skutočnému stavu.

Teda sťažovateľ potreboval viac ako dva roky na to, aby upozornil Krajský súd v Košiciach

na nesúlad údajov v obchodnom registri.

O odvolaní sťažovateľa síce Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozhodol dňa

11. júla 2008 v čase, keď upozornenie sťažovateľa nemal súd k dispozícii. To, že v čase

rozhodovania o odvolaní mal odvolací súd k dispozícii upozornenie sťažovateľa, sťažovateľ

relevantným spôsobom nepreukázal.

K vylúčeniu sudcu JUDr. V. H., PhD. ako člena senátu, ktorý rozhodoval o odvolaní

je potrebné uviesť, že JUDr. V. H., PhD. nebol vylúčený z rozhodovania v uvedenej veci,

pričom listom zo dňa 22. 8. 2005, len poukázal na praktiky Ing. C.

Z dôvodu späťvzatia odvolania, Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací

nepreskúmal vecnú správnosť rozhodnutia Okresného súdu Michalovce, preto sa k tomu ani

nevyjadrujeme...

Pokiaľ sťažovateľ napáda aj rozhodnutie dovolacieho súdu, k tomu sa môže vyjadriť

len Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, ktorý vo veci konal, ako súd dovolací.

Z horeuvedeného nepochybne vyplýva, že Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací,

pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa postupoval správne, o čom svedčí aj rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR v Bratislave, a preto sťažnosť považujeme za nedôvodnú.“

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 15. februára 2011 (č. k.

KP 4/2011-7, doručenom ústavnému súdu 21. februára 2011) okrem iného uviedol:

«Predmetom konania v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne na najvyššom súde

bolo rozhodovanie o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach

z 11. júla 2008, č. k. -494, o určenie neplatnosti uznesení mimoriadneho

valného zhromaždenia žalovanej spoločnosti C., a. s. S. (v súčasnosti v likvidácii) z 12. júna

2006, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. . Dovolanie bolo

tunajšiemu súdu doručené 28. októbra 2008 s tým, že vyššie označeným uznesením najvyšší

súd dovolanie žalobkyne odmietol a súčasne rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania

tak, že túto žalovanému nepriznal. Pokiaľ ide o dôvody odmietnutia dovolania sťažovateľky,

s týmito sa súd vysporiadal tak, ako na to poukázala predsedníčka senátu v odôvodnení

rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že dôvodom odmietnutia dovolania bola skutočnosť, že

toto smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Pridržiavajúc

sa odôvodnenia uznesenia, toto považujeme za ústavne akceptovateľné, majúc na zreteli, že

inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej

moci, súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v

súlade s ( ). V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu najvyšší súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv

účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s

objektívnym právom.

Na zdôraznenie dôvodov, ktoré vo veci konajúci senát viedli k odmietnutiu dovolania

sťažovateľky, poukazujeme na jednej strane na jej správny názor spočívajúci v tvrdení, že

zmeny v osobách štatutárnych, resp. iných orgánov obchodných spoločností majú charakter

deklaratórneho zápisu. Právne skutočnosti týkajúce sa týchto zmien nastávajú bez ohľadu

na to, či je alebo nie je zápis o týchto skutočnostiach v obchodnom registri vykonaný.

Samotný zápis vo vzťahu k verejnosti v takýchto prípadoch len deklaruje (vyhlasuje), že

určitá právna skutočnosť nastala už skôr, t. j. pred zápisom. Na strane druhej je potrebné

pamätať na ustanovenie a , ktoré poskytujú ochranu

tretím osobám (a teda aj vo veci konajúcemu Krajskému súdu v Košiciach ako súdu

odvolaciemu, ktorý rozhodoval o späťvzatí žalobkyne, podaného Mgr. V. B.). V tejto

súvislosti dovolací súd vyčerpávajúcim spôsobom opísal celú chronológiu jednotlivých

právnych úkonov vykonaných v súvislosti s odvolaním Mgr. V. B. z funkcie člena

predstavenstva spoločnosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je v tomto smere

dostatočne zrozumiteľné, zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), v zmysle ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti...“, najvyšší súd má za to, že ani

v tomto smere k porušeniu jej základného práva nedošlo. Otázku existencie zbytočných

prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa , je

potrebné skúmať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej

zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval

súd. Posudzujúc tieto tri kritériá, najvyšší súd vzhľadom na stav zaťaženosti vo veci

konajúceho senátu a vybavovanie vecí v poradí, v akom súdu došli, považuje dobu

predmetného konania (od doručenia dovolania tunajšiemu súdu 28. októbra 2008 až do

rozhodnutia vo veci uznesením zo 17. septembra 2009) za ústavne akceptovateľnú.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má najvyšší súd za to, že k porušeniu

základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1, ods. 2

v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

, ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), uznesením najvyššieho súdu

zo 17. septembra 2009, sp. zn. , nedošlo.

Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov oznamujem, že

najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.»

Právna zástupkyňa sťažovateľky na opakovanú výzvu ústavného súdu z 20. apríla

2011, ktorú si prevzala 16. mája 2011, do času prerokovania sťažnosti nereagovala. Bola

upozornená na to, že ak na výzvu ústavného súdu do troch dní od jej doručenia nezareaguje,

ústavný súd to bude považovať za súhlas s tým, aby upustil od ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a zo stanoviska najvyššieho súdu a krajského súdu

ústavný súd podľa upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd, aplikujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k , skúma, či konanie ako celok

bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležité zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ().

Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí

právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlúčiteľnosti účinkov

takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru

súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov

ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci

Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288, Garcia Ruiz proti

Španielsku z 21. januára 1999). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je

relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného

súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej

konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka svojou sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a a 2 v spojení s ,

a a svojho práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. zo 17. septembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -494 z 11. júla 2008.

Z príslušného spisu krajského súdu vyplýva, že krajský súd rozhodol o zastavení

odvolacieho konania 11. júla 2008, pritom z napadnutého rozhodnutia krajského súdu

nevyplýva, či si krajský súd pred svojím rozhodnutím zisťoval, či Mgr. V. B., ktorý v mene

sťažovateľky 7. júla 2008 vzal odvolanie späť, bol v čase späťvzatia odvolania predsedom

štatutárneho orgánu.

Zo spisu krajského súdu ďalej vyplýva, že krajskému súdu bolo doručené podanie

zástupcov spoločnosti Z., a. s. S., podpísané Ing. M. B. ako predsedom predstavenstva a V.

F. ako podpredsedom predstavenstva z 10. júla 2008, a to „do obchodnej kancelárie 11.

júla 2008 o 14:00“ (v piatok, pozn.), čo dokumentuje aj prezenčná pečiatka s dátumom

„11. 07. 2008“ a pečiatka „Podané osobne“, ktoré bolo „založené do spisu dňa 14. 7.

2008“ (v pondelok, pozn.). Toto podanie bolo informáciou pre krajský súd zo strany

sťažovateľky o zmene obsadenia funkcií štatutárneho orgánu sťažovateľky. Jeho súčasťou

bola aj kópia stránky obchodného registra z internetu s názvom „Listiny uložené v Zbierke

listín Okresného súdu Košice I“. Na konci riadkovaného záznamu „Uložené listiny“ sa v

posledných dvoch riadkoch pred dátumom aktualizácie výpisu z obchodného registra (7.

júla 2008) uvádza ako uložená listina notárska zápisnica N 285/2008, Nz 26796/2008,

NCRIs 26526/2008 o priebehu mimoriadneho valného zhromaždenia s dátumom doručenia

24. júna 2008, ktorej dátum a čas, zachytený na výstupe z internetovej adresy

http://www.orsk.sk, 11. júla 2008 o 11.12 h, môže signalizovať zmenu.

Ďalej je v spise založený prvopis uznesenia krajského súdu č. k. -494

z 11. júla 2008 (doručený okresnému súdu 18. júla 2008 s vyznačením právoplatnosti

29. júla 2008). Výpis z obchodného registra, ktorý je tiež súčasťou spisu krajského súdu,

obsahuje výpis o sťažovateľke z „15. 07. 2008“ (v utorok) a s dátumom aktualizácie údajov

„07. 07. 2008.“ Z príslušného súdneho spisu vyplýva, že krajský súd si až 15. júla 2008

(uznesenie krajského súdu o zastavení odvolacieho konania je z 11. júla 2008, pozn.)

výpisom z obchodného registra z internetu overoval, zrejme na základe podania

sťažovateľky doručeného krajskému súdu 11. júla 2008, či osoba, ktorá v mene žalobcu

konala a vzala odvolanie späť, je predsedom štatutárneho orgánu.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia, ktorým vo veci č. k. -494

zastavil odvolacie konanie, uviedol:

„Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca podaním zo dňa 4. 2.

2008. Navrhol zmeniť rozsudok prvého stupňa, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a uplatnil

si náhradu trov konania.

Podaním zo dňa 3. 7. 2008 žalobca zobral svoje odvolanie v celom rozsahu späť.

Žalovaný podaním zo dňa 8. 7. 2008 navrhol odvolacie konanie zastaviť s tým, že

trovy konania nežiada.

Podľa , dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať

späť. Ak niekto vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté vzalo späť, odvolací súd odvolacie

konanie zastaví ( ).

Odvolací súd v predmetnej veci vzhľadom na prejav žalobcu zo dňa 3. 7. 2008

a prejav žalovaného zo dňa 8. 7. 2008 odvolacie konanie s poukazom na ust. § 207 ods. 3

zastavil.“

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky založené na dôvodoch upravených v § 237 písm. c), f) a g) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), s poukazom na , a ,

okrem iného uviedol:

„V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Podľa platí,

že ak bolo napadnuté rozhodnutie vydané v tejto procesnej forme, je dovolanie proti nemu

prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce uznesenie ( ) alebo potvrdzujúce

uznesenie ( ), ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak:

a) odvolací súd v ňom vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide po právnej stránke

o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie

výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo ak c) ide o uznesenie

o uznaní, príp. neuznaní cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné, resp.

nevykonateľné na území Slovenskej republiky.

Uznesenie o zastavení odvolacieho konania, ktoré žalobca napadá dovolaním, nie je

v a uvedené. Proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je však

prípustné dovolanie z dôvodov vymenovaných v ustanovení až g/

Okrem iných prípustnosť dovolania zakladá aj postup súdu, ktorým bola účastníkovi

konania odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/). Odňatím možnosti konať sa

v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny

poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O postup,

odnímajúci účastníkovi možnosť konať pred súdom ide tiež vtedy, ak odvolací súd zastaví

odvolacie konanie podľa , hoci podmienky pre tento postup neboli

splnené. Dovolateľ v postupe odvolacieho súdu vidí vadu, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie ( ). Uvedená vada je však skutočnosťou

zakladajúcou dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Prihliadnuť na ňu by bolo

možné, len ak by dovolanie bolo prípustné. Z opisu pochybenia, ktoré dovolateľ

odvolaciemu súdu vytýka, je zrejmé, že za vadný považuje postup odvolacieho súdu v tom,

že zastavil odvolacie konanie na základe späťvzatia odvolania, ktoré takýto účinok nemohlo

vyvolať, pretože bolo urobené niekým, kto na takýto úkon nebol oprávnený. Takéto

pochybenie by bolo treba považovať za postup, ktorým sa účastníkovi konania odňala

možnosť konať pred súdom, ktorý zakladá nielen dôvodnosť dovolania, ale aj jeho

prípustnosť. Dovolací súd preto vychádzajúc z druhá veta preskúmal

postup odvolacieho súdu i z uvedeného pohľadu.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa môže napadnúť odvolaním účastník konania.

Podané odvolanie, pokiaľ o ňom odvolací súd nerozhodol, môže účastník konania vziať

späť. V takom prípade odvolací súd odvolacie konanie zastaví (§ 201, § 207 ods. 2, 3

). Za právnickú osobu v občianskom súdnom konaní koná a robí procesné úkony

štatutárny orgán, alebo pracovník (člen), ktorý preukáže, že je oprávnený za ňu konať.

Právnická osoba, rovnako ako osoba fyzická, sa môže dať zastúpiť zástupcom, ktorého si

zvolí (, ). Plnomocenstvo pre zástupcu musí v takom prípade udeliť

štatutárny orgán.

Žalobcom v konaní je akciová spoločnosť, ktorej štatutárnym orgánom je

predstavenstvo volené valným zhromaždením. Podľa zápisu v obchodnom registri

za spoločnosť koná predseda, v jeho neprítomnosti podpredseda. Keď právny úkon vyžaduje

písomnú formu, podpisuje ho predseda, prípadne podpredseda a ďalší člen predstavenstva.

Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa podala dňa 7. februára 2008 v mene

žalobcu advokátka Mgr. Z. B. (č. l. 463). Plnomocenstvo pre ňu podpísali dňa 24. januára

2007 Ing. M. B. ako predseda predstavenstva a V. F. ako podpredseda predstavenstva (č. 1.

82). Späťvzatie odvolania, ktoré bolo podané na odvolací súd osobne dňa 7. júla 2008,

podpísal Mgr. V. B. ako predseda predstavenstva (č. l. 486). Dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu podala v mene žalobcu Mgr. Z. B. (č. l. 509). Plnomocenstvo pre ňu

podpísali dňa 22. augusta 2008 Ing. M. B. ako predseda predstavenstva a V. F. ako

podpredseda predstavenstva (č. 1. 521), v rovnakom postavení ako predchádzajúce

plnomocenstvo.

Dovolateľ nesprávny postup odvolacieho súdu vidí v tom, že konanie zastavil

na základe úkonu osoby, ktorá nebola oprávnená v jeho mene konať. Mgr. V. B. bol síce v

čase, keď urobil predmetný procesný úkon, zapísaný v obchodnom registri ako predseda

predstavenstva spoločnosti, v skutočnosti však ním už nebol, lebo uznesením mimoriadneho

valného zhromaždenia zo dňa 23. júna 2008 bol na funkciu predsedu predstavenstva

menovaný p. B. V uvedených súvislostiach treba prisvedčiť názoru dovolateľa, že funkcia v

štatutárnom orgáne vzniká rozhodnutím orgánu právnickej osoby, do ktorého kompetencie

patrí jeho vytváranie. Zápis do obchodného registra má už len deklaratórny, nie

konštitutívny účinok. Rovnako to platí aj pre zánik funkcie (§ 66 ods. 2 Obchodného

zákonníka). Ak urobia úkon osoby, ktoré v skutočnosti štatutárnym orgánom alebo jeho

členom nie sú, nepôjde o platný úkon právnickej osoby. Napriek uvedenému i v opísanom

prípade môže mať zápis v obchodnom registri účinky voči zapísanej právnickej osobe, ale

najmä voči tretím osobám.

Podľa v znení účinnom v čase späťvzatia

odvolania sú zapísané údaje účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Podľa §

27 ods. 6, od zverejnenia zápisu štatutárneho orgánu alebo jeho členov do obchodného

registra sa zapísaná osoba nemôže voči tretím osobám domáhať porušenia právnych

predpisov, spoločenskej zmluvy, alebo stanov pri voľbe alebo vymenovaní štatutárnych

orgánov alebo ich členov, okrem prípadu, že sa preukáže, že tretia osoba o ich porušení

vedela. Uvedené ustanovenia poskytujú ochranu tretím osobám, ktoré konajú v dobrej viere,

že údaje týkajúce sa štatutárnych orgánov, ktoré sú zapísané v obchodnom registri

a zverejnené, sú správne a zodpovedajú skutočnosti.

Dovolací súd si zapožičal z registrového súdu - Okresný súd Košice I spis týkajúci sa

zápisu zmien spoločnosti Z., a. s., S., zapísaného v oddieli Sa, Z uvedeného spisu vyplýva, že

dňa 19. júna 2008 bol podaný návrh na zápis zmeny zapísaných údajov, ktorý sa týkal

výmazu predsedu predstavenstva Ing. M. B. a zároveň zápisu predsedu predstavenstva Mgr.

V. B. Táto zmena bola vykonaná dňa 24. júna 2008 a zapísaná ku dňu 8. júla 2008.

Ďalším návrhom zo dňa 25. júna 2008 sa navrhol zápis zmeny v osobe predsedu

predstavenstva, a to zápis Ing. M. B. Registrový súd túto zmenu odmietol vykonať, nakoľko

návrh nespĺňal podmienky na vykonanie zápisu. Dňa 3. júla sa podali námietky proti

oznámeniu o odmietnutí vykonať zápis. Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 23. júla

2008, sp. zn. námietky navrhovateľa zamietol. Na odvolanie navrhovateľa

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením zo dňa 29. septembra 2008, č. k. 1

Cob/97/2008-714 zmenil napadnuté uznesenie tak, že povolil v obchodnom registri v oddieli

Sa vl. č. 798/V okrem iného zápis v časti štatutárny orgán - predstavenstvo: Ing. M. B. a

výmaz predsedu predstavenstva Mgr. V. B. k 23. júnu 2008. Toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 4. novembra 2008. Z potvrdenia o vykonaní zápisu registrového súdu (č. k.

742) vyplýva, že predmetná zmena bola vykonaná dňa 9. apríla 2009.

Uvedené zloženie členov predstavenstva bolo takto zapísané v obchodnom registri až

9. apríla 2009, kedy súd vydal aj potvrdenie o vymazaní zapísaného predsedu

predstavenstva a ukončení funkcie k 23. júnu 2008 a zapísaní nových členov, okrem iných aj

Ing. M. B., so vznikom funkcie 23. júna 2008. Túto zmenu však nevykonal na základe

uznesenia valného zhromaždenia zo dňa 23. júna 2008, ako sa uvádza v dovolaní. Zmeny

zapísal až na základe rozhodnutia o odvolaní, ktorým zmenil uznesenie o námietkach tak, že

námietkam vyhovel a rozhodol o zápise.

Znamená to, že v čase podania odvolania bol Mgr. V. B., ktorý v mene žalobcu vzal

odvolanie späť, zapísaný v obchodnom registri ako člen štatutárneho orgánu – predsedu

predstavenstva. Vzhľadom na charakter sporu si odvolací súd zrejme zadovážením výpisu

z obchodného registra overoval, či osoba, ktorá v mene žalobcu konala a vzala odvolanie

späť, je skutočne členom štatutárneho orgánu. V spise je na č. 1. 488 výpis z obchodného

registra zo dňa 15. júla 2008, podľa ktorého uvedený stav stále platil. K inému záveru, a to

ani z obsahu registrového spisu, v čase rozhodovania o späťvzatí odvolací súd nemohol

dospieť. Za uvedenej situácie sa žalobca, vzhľadom na ustanovenie § 27 ods. 6 Obchodného

zákonníka, nemohol dovolávať toho, že procesný úkon, ktorý urobila osoba zapísaná v

obchodnom registri ako člen štatutárneho orgánu, nie je platný a účinný. Odvolací súd

preto nemal dôvod pochybovať o tom, že odvolanie vzala späť osoba, ktorá právom konala

za žalobcu.

Odvolací súd odvolacie konanie správne zastavil a v konaní nedošlo k vade uvedenej

v Dovolací súd nezistil žiadne iné skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa ďalších ustanovení Dovolanie preto podľa

ods. 1 v spojení s ustanovením ako neprípustné odmietol.“

Najvyšší súd ako súd dovolací, ktorý o dovolaní sťažovateľky rozhodoval

17. septembra 2009, rekapituluje vo svojom rozhodnutí skutočnosti rozhodujúce z hľadiska

posúdenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pričom závery najvyššieho súdu

vychádzajú z hodnotenia skutkového stavu v čase rozhodovania krajského súdu.

Ústavný súd zisťoval, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľky podané proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, nemá znaky

svojvoľnosti a arbitrárnosti a či je ústavne akceptovateľné. Posudzoval, ako najvyšší súd

ako súd dovolací preskúmal uznesenie krajského súdu z hľadiska existencie dovolacích

dôvodov uvedených v [pričom akceptoval názor najvyššieho súdu

o absencii dovolacích dôvodov podľa a , aj keď bez bližšieho

odôvodnenia, pretože išlo o procesné rozhodnutie krajského súdu o zastavení konania

na základe späťvzatia odvolania samotným žalobcom, t. j. sťažovateľkou].

Z hľadiska ochrany základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru bolo najzávažnejšou otázkou, či najvyšší

súd po vecnej a právnej stránke správne posúdil otázku prípustnosti dovolania voči

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

Je nespochybniteľné, že najvyššiemu súdu bolo v čase rozhodovania o dovolaní

sťažovateľky (17. septembra 2009) známe, že v čase rozhodovania krajského súdu

o späťvzatí odvolania a o zastavení konania (11. júla 2008) už došlo k zmene v osobe

predsedu štatutárneho orgánu sťažovateľky. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia vyrovnáva s otázkou, či táto zmena napriek tomu, že ešte nebola zaznamenaná

v obchodnom registri, mala byť zohľadnená krajským súdom pri rozhodovaní o späťvzatí

odvolania sťažovateľky. Na tomto základe najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania.

Najvyšší súd poukázal vo svojom odôvodnení na to, že aj keď zmena v osobe

predsedu štatutárneho orgánu nie je ešte zapísaná v obchodnom registri, možno na ňu

prihliadať podľa príslušných právnych predpisov ( )

vo vzťahu k tretím osobám, ale len vtedy, keď sa preukáže, že tretia osoba o tejto

skutočnosti vedela. V danom prípade „treťou osobou“ bol krajský súd, ktorý rozhodoval

o späťvzatí odvolania sťažovateľky. Je pravda, že v čase rozhodovania o späťvzatí

odvolania sťažovateľky krajský súd zmenu v osobe predsedu štatutárneho orgánu nezisťoval

a výpis z obchodného registra získaný 15. júla 2008, t. j. už po vydaní napadnutého

uznesenia krajského súdu, nevykazuje zmeny v zložení štatutárneho orgánu avizované

v podaní sťažovateľky z 10. júla 2008 (doručenom krajskému súdu 11. júla 2008, pozn.),

ktoré by boli nespochybniteľnou relevantnou informáciou pre tretie osoby, že došlo k zmene

zloženia štatutárneho orgánu. Na skutočnosti, že krajský súd nemal v danom čase relevantnú

informáciu o zmene zloženia štatutárneho orgánu, založil najvyšší súd svoj formálno-právny

záver o neprípustnosti dovolania, pretože v čase rozhodovania krajského súdu absentovali

vo vzťahu k tretím osobám iné relevantné informácie o zmene štatutárnych orgánov

sťažovateľky, ako boli v tom čase uvedené v obchodnom registri.

Nespochybňujúc a rešpektujúc preferenciu materiálneho chápania ochrany ústavnosti

najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu musel pri svojom rozhodovaní vychádzať a aj

vychádzal z aktuálneho skutkového a právneho stavu v čase rozhodovania krajského súdu

vrátane preferovania dostupnosti právne relevantných informácií, ktorých jediným zdrojom

v čase rozhodovania krajského súdu bol obchodný register. Najvyšší súd pre účely

objektívneho posúdenia skutočnosti, či späťvzatie odvolania uskutočnil oprávnený

štatutárny orgán, si zadovážil spis Okresného súdu Košice I, z ktorého vyplynulo, že

Okresný súd Košice I ako registrový súd až uznesením sp. zn. z 23. júla

2008 námietky sťažovateľky týkajúce sa zápisu do obchodného registra zamietol.

Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala odvolanie krajskému súdu, ktorý o týchto

námietkach rozhodol uznesením č. k. -714 z 29. septembra 2008, pričom toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4. novembra 2008 a zmena v obchodnom registri bola

vykonaná až 9. apríla 2009.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd síce rozhodoval o dovolaní 17. septembra

2009, avšak tieto informácie nemohol zohľadniť ako informácie, ktoré by boli rozhodujúce

a relevantné pre posúdenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu v čase jeho

rozhodovania, pretože krajský súd rozhodoval o späťvzatí návrhu 11. júla 2008. Formálno-

právny záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania podľa názoru ústavného súdu

vychádza z akceptovania relevantných informácií, ktoré mal krajský súd k dispozícii v čase

svojho rozhodovania, a zodpovedá štádiu procesného preskúmavania zákonných podmienok

prípustnosti dovolania. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je preto podľa názoru

ústavného súdu ústavne akceptovateľné a udržateľné a nevykazuje znaky svojvôle

a arbitrárnosti.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nevyhovel časti sťažnosti, v ktorej

sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 1

a svojho práva podľa dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky garantovaných

v a a 2 v spojení s , , ,

, a namietaným uznesením najvyššieho

súdu v spojení s namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd uvádza, že až po

meritórnom prerokovaní dovolania by bolo možné posúdiť, či k namietanému porušeniu

označených základných práv sťažovateľky napadnutým postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu došlo, a preto ani tejto časti sťažnosti sťažovateľky ústavný súd

nevyhovel, pretože rozhodnutie o odmietnutí dovolania je procesným rozhodnutím.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že základné práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1, a a 2 v spojení s , , ,

, a a právo podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. septembra 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -494 z 11. júla 2008 porušené neboli.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011