Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 467/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., a. s., S., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B.,

B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.

47 ods. 3 a základného práva na verejné prerokovanie veci

a v jej prítomnosti podľa v spojení s ,

, , , a Slovenskej

republiky a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. septembra 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -400 z 11. júla 2008, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, takto

rozhodol:

Základné práva obchodnej spoločnosti Z., a. s., podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl.

48 ods. 2 v spojení s , , , čl.

141 ods. 1, a a jej právo podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. septembra 2009 v spojení s

uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -400 z 11. júla 2008

p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., a. s., S. (ďalej aj „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods.

5, , a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. septembra 2009 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -400 z 11. júla

2008, ktorým krajský súd zastavil odvolacie konanie vo veci určenia neplatnosti všetkých

uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia zo 7. októbra 2005.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu z 20. januára 2010 doplnila svoju sťažnosť

podaním z 15. februára 2010 doručeným mu 16. februára 2010 o listinné dôkazy, t. j.

o kópie namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

«2) Sťažovateľ sa ako žalobca domáhal voči spoločnosti Obchodné meno: C., a. s.,

Sídlo: S., Slovenská republika, Registrovaný: Okresný súd Košice I, obchodný register,

Oddiel Sa, ako žalovanému určenia neplatnosti všetkých uznesení mimoriadneho valného

zhromaždenia zo dňa 7. 10. 2005.

Súdne konanie o tomto návrhu bolo na prvom stupni vedené na Okresnom súde

Michalovce pod sp. zn.: , odvolacie konanie bolo vedené na Krajskom súde

v Košiciach pod sp. zn.: a dovolacie konanie bolo na Najvyššom súde

Slovenskej republiky vedené pod sp. zn.: .

Prvostupňový Rozsudok vyhlásil Okresný súd Michalovce dňa 21. 11. 2007, č. k:

-340 (7705214401).

Krajský súd v Košiciach Uznesením zo dňa 11. 7. 2008 č. k. -400

(7705214401), rozhodol, že: „Pripúšťa späťvzatie návrhu na začatie konania. Zrušuje

rozsudok Okresného súdu Michalovce zo 21. 11. 2007, č. k: -340 a konanie

zastavuje. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 30. 9. 2009, sp. zn.: 1 Obdo

28/2008 ako dovolací súd rozhodol, že „ Sudca Krajského súdu v Košiciach JUDr. V. H. nie

je vylúčený z rozhodovania a prejednávania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod

sp. zn.: . Dovolanie žalobcu sa odmieta. Žalovanému sa náhrada trov

dovolacieho konania nepriznáva.“. ...

3a) Krajský súd v Košiciach ako súd druhého stupňa vydal napadnuté rozhodnutie

na základe písomného podania datovaného 3. 7. 2008, doručeného súdu dňa 7. 7. 2008,

označeného ako „Návrh na späťvzatie žaloby a odvolania proti rozsudku OS Michalovce

-340“, podpísaného „Mgr. V. B, predseda predstavenstva Z., a. s.“.

Trváme na tvrdení, že právne úkony vykonané pánom Mgr. V. B. ako údajným

zástupcom našej spoločnosti nemožno platne kvalifikovať ako konanie v mene našej

spoločnosti alebo ako konanie, ktoré by malo platné právne účinky voči tretím osobám.

V zmysle uznesení valného zhromaždenia našej spoločnosti, ku dňu vyhotovenia

späťvzatia 03. 07. 2008, 07. 07. 2008 a ani do dňa 11. 07. 2008, Mgr. V. B. nebol

predsedom predstavenstva našej spoločnosti alebo oprávneným zástupcom našej

spoločnosti.

Pri vydaní rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach nebola zohľadnená tá

skutočnosť, že mimoriadne valné zhromaždenie našej spoločnosti, ktoré sa uskutočnilo dňa

23. 06. 2008, prijalo uznesenia, ktorými zvolilo do funkcie členov predstavenstva našej

spoločnosti tieto osoby: Ing. M. B., V. F. a Ing. J. C., pričom za jediného predsedu

predstavenstva MVZ určilo Ing. M. B., a za podpredsedu predstavenstva určilo V. F.

Podľa ust. § 194 ods. 2 Obch. zák.: (Orgán, ktorý volí členov predstavenstva, určí

zároveň, ktorý z členov predstavenstva je predsedom predstavenstva), a teda každá akciová

spoločnosť môže mať iba jedného predsedu predstavenstva.

Valné zhromaždenie našej spoločnosti už dňa 23. 06. 2008 určilo ako jediného

predsedu predstavenstva osobu Ing. M. B., a po tomto rozhodnutí nemohla byť predsedom

predstavenstva iná osoba ani Mgr. V. B., keďže všetkým predchádzajúcim predsedom

predstavenstva táto funkcia zanikla okamihom prijatia tohto nového rozhodnutia valného

zhromaždenia o určení nového predsedu predstavenstva.

V zmysle platnej právnej úpravy hmotnoprávne účinky právnych skutočností, na

ktoré poukazujeme, t. j. (právotvorné) konštitutívne účinky zvolenia osôb za členov orgánov

našej akciovej spoločnosti, nastali už okamihom schválenia uznesení VZ dňa 23. 06. 2008,

27. 06. 2008, pričom zápis údajov o štatutárnom orgáne do obchodného registra má len

deklaratómy účinok.

Platnosť zápisníc, ktoré osvedčujú obsah uznesení VZ, trvá, uznesenia VZ sú

doposiaľ platné a osvedčujú existujúci skutočný stav v spoločnosti.

Predmetné uznesenia mimoriadneho valného zhromaždenia našej spoločnosti, na

ktoré poukazujeme a ktoré spochybňujú zápis v obchodnom registri, boli už v čase vydania

rozhodnutia Krajským súdom v Košiciach, založené aj v zbierke listín obchodného registra

Okresného súdu Košice I, a teda v zmysle ust. , boli účinné aj

voči tretím osobám.

Na okolnosť, že údaje zverejňované obchodným registrom Okresného súdu Košice I,

podľa ktorých ako predseda predstavenstva našej spoločnosti je zapísaný Mgr. V. B.,

nezodpovedajú skutočnému stavu v našej spoločnosti, naša spoločnosť upozornila Krajský

súd v Košiciach aj listom datovaným 10. 7. 2008, doručeným dňa 11. 7. 2008, t. j. v deň

vydania napadnutého rozhodnutia. A teda na existenciu rozhodujúcich právnych

skutočností, sme súd bez zbytočného odkladu riadne upozornili.

Krajský súd v Košiciach pri vydaní napadnutého rozhodnutia na horeuvedené

skutočnosti neprihliadal.

3b) Vzhľadom na tento protiprávny stav, sme sa ochrany práv a legitímnych záujmov

našej spoločnosti domáhali v dovolacom konaní.

Namietaný nesprávny postup druhostupňového súdu a nedostatky druhostupňového

konania, v ktorom nám bolo odopreté naše právo konať pred súdom, neboli odstránené

a napravené ani v rámci dovolacieho konania.

Zdôrazňujeme, že v čase po podaní dovolania, Okresný súd Michalovce vyhlásil

Rozsudok č. k.: -135, ktorým vyhlásil všetky uznesenia údajného valného

zhromaždenia našej spoločnosti zo dňa 15. 12. 2009, za neplatné.

Podľa platnej právnej úpravy, v prípade, ak súd vyhlási údajné uznesenia valného

zhromaždenia, na základe ktorých konal Mgr. V. B., za neplatné, zanikajú účinky všetkých

úkonov vykonaných Mgr. V. B., pričom toto právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti

týchto uznesení je záväzné pre každého.

Listina označeného rozsudku Okresného súdu Michalovce bola dňom 16. 03. 2009

založená aj do zbierky listín obchodného registra Okresného súdu Košice I, a teda v zmysle

ust. , tretie osoby sa nemohli odvolávať na právne účinky

existencie neplatných uznesení.

Vzhľadom na uvedené úkon späťvzatia návrhu považujeme za neúčinný voči tretím

osobám už od okamihu jeho uskutočnenia. ...

V kontexte s uvedeným... namietame, že súdy rozhodli bez existencie riadneho

podania späťvzatia návrhu a riadneho návrhu na zastavenie konania, čím nám bola odňatá

možnosť konať pred súdom.

Namietame, že dovolací súd rozhodol len na základe domnienky, ktorá však nebola

v konaní riadne preukázaná listinami.»

Sťažovateľka ďalej uviedla:

«V dovolacom konaní sme zároveň namietali, že vo veci rozhodoval sudca JUDr. V.

H., ktorý bol vylúčený z dôvodov podľa

Sudca Krajského súdu v Košiciach JUDr. V. H. sa ešte dňa 22. 08. 2005 písomne

vyjadril, že sa cíti byť zaujatý z dôvodu postoja k členovi predstavenstva našej spoločnosti,

ktorý bol poverený konať aj v tomto konaní, pričom tento sudca žiadal, aby bol vylúčený z

prejednávania a rozhodovania veci, v ktorej je účastníkom naša spoločnosť, na základe

čoho boli veci prideľované na rozhodnutie iným sudcom.

Na základe uvedeného, keďže sudca JUDr. V. H. v písomnej forme potvrdil, že sa cíti

byť zaujatý vo vzťahu k členovi predstavenstva našej spoločnosti, sme toho názoru, že tento

sudca je pre postoj k osobe reprezentujúcej našu spoločnosť v zmysle

vylúčený z prejednávania vecí, v ktorých účastníkom je naša spoločnosť. Akékoľvek

následné, resp. dodatočne po rozhodnutí vyžiadané vyjadrenie, ktorým sudca vyhlásil, že sa

necíti byť zaujatý je jeho predchádzajúcim postojom spochybnené.

Konanie sudcu, ktorý napriek tomu, že ex lege je vylúčený konal vo veci, považujeme

v rozpore s ust. , , a v rozpore s právom na nestranný súd.

V zmysle platnej právnej úpravy pre naplnenie zákonnej podmienky vylúčenia sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci... postačí, ak možno mať pochybnosti o nezaujatosti

sudcu. V danom prípade sa navyše jedná aj o preukázateľne vyslovenú zaujatosť sudcu

JUDr. V. H. voči našej spoločnosti.

Rozhodovanie o predmetnej veci sudcom JUDr. V. H., ktorý prezentoval svoje

stanovisko, že sa cíti byť zaujatý vo veci týkajúcej sa našej spoločnosti, je aj v rozpore

s judikovaným stanoviskom ESĽP: Spravodlivosť nielen má byť vykonávaná, ale sa musí aj

javiť, že je vykonávaná.

Zároveň, keďže sudca JUDr. V. H. rozhodoval o veci, aj napriek tomu, že je

zo zákona vylúčený, poukazujeme na rozhodnutie, podľa ktorého: „Každé konanie súdu

alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva

na súdnu alebo inú ochranu.“, (I. Ústavný súd SR 26/94).

S poukazom na uvedené okolnosti sme toho názoru, že dovolanie bolo prípustné aj

podľa ust. ísm. f), g) ...

Týmto nesprávnym procesným postupom súdov, nám ako účastníkovi konania bola

znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré nám

priznáva za účelom ochrany našich práv a právom chránených záujmov.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd na základe uvedeného takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie - právo na spravodlivé,

nezávislé, nestranné a zákonné prejednanie veci, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd č. v spojení s , ,

ods. 5, , , , právo

na súdnu ochranu - právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo

na rovnosť účastníkov, právo na verejné prerokovanie veci, právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom, ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd č. v spojení s , , ,

, , , Uznesením

Krajského súdu v Košiciach č. k: -400 z 11. 7. 2008 v spojení s Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: z 30. 9. 2009, porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -400 z 11. 7. 2008

a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: z 30. 9. 2009 sa

zrušujú a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv

sťažovateľa.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby obnovil stav pred

porušením práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške = 1,00 Euro,

ktoré je porušovateľ I. povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške = 1,00 Euro,

ktoré je porušovateľ II. povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktorú sú porušovatelia I.

a II. povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí

senátu podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). V časti

namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

a jej práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

-400 z 11. júla 2008 nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

, a preto rozhodol uznesením č. k. -23

z 20. decembra 2010 o jej prijatí v tejto časti sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) na ďalšie

konanie. Návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 24. januára 2011 predsedu

krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu a 22. februára 2011 právnu zástupkyňu

sťažovateľky, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho pojednávania v danej veci,

a zároveň predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu vyzval, aby sa vyjadrili aj

k sťažnosti.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 4. februára 2011

(, doručenom ústavnému súdu 10. februára 2011) okrem iného uviedol:

„... Zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti sťažnosti je to, či postupom

Krajského súdu v Košiciach, ktorý vo veci konal ako súd odvolací ( )

a Najvyšší súd SR, ktorý vo veci konal ako súd dovolací (/ ods. 1 ) bola

sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom ( ) treba rozumieť taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov.

Krajský súd v Košiciach vo veci odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Michalovce zo dňa 21. 11. 2007, č. k. -340 rozhodol na neverejnom

zasadnutí dňa 11. júla 2008 na základe písomného podania žalobcu zo dňa 3. 7. 2008

doručeného Krajskému súdu v Košiciach dňa 7. 7. 2008, ktorým žalobca zobral návrh...

v celom rozsahu späť a navrhol konanie zastaviť. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 8. 7.

2008 súhlasil so späťvzatím žaloby, navrhol pripustiť späťvzatie žaloby a napadnutý

rozsudok Okresného súdu Michalovce zrušiť. Späťvzatie návrhu na začatie konania za

žalobcu podpísal Mgr. V. B., ktorý v čase rozhodovania Krajského súdu v Košiciach... bol v

obchodnom registri zapísaný ako predseda predstavenstva Z., a. s.

O tom, že Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací postupoval v odvolacom konaní

správne a v súlade s platnou právnou úpravou, potvrdil svojim rozhodnutím aj Najvyšší súd

SR, ktorý vo veci konal ako dovolací súd.

Obchodný register je verejným zoznamom podnikateľov (nie všetkých) a základných

právne relevantných údajov o nich. Okruh osôb, ktoré sa zapisujú do obchodného registra

je určený v rôznych zákonoch. Rozlišujeme konštitutívne a deklaratórne zápisy.

Podľa , , zapísané údaje sú účinné voči tretím

osobám odo dňa ich zverejnenia. Obsah listín, ktorých zverejnenie zákon ustanovuje, je

účinný voči tretím osobám odo dňa, kedy bolo zverejnené oznámenie o uložení listín do

zbierky listín. To neplatí, ak zapísaná osoba preukáže, že tretia osoba o týchto údajoch

alebo o obsahu listín vedela. Zapísaná osoba sa však nemôže na tieto údaje alebo obsah

listín odvolávať voči tretím osobám do 15 dní odo dňa ich zverejnenia, ak tretie osoby

preukážu, že o nich nemohli vedieť. Ak je nesúlad medzi zapísanými a zverejnenými údajmi

alebo uloženými a zverejnenými listinami, nemožno voči tretím osobám namietať zverejnené

znenie. Tretie osoby sa môžu odvolávať na zverejnené znenie, ak zapísaná osoba

nepreukáže, že tretím osobám boli známe zapísané údaje alebo obsah listín uložených

v zbierke listín.

V je vyjadrený princíp materiálnej publicity,

ktorý spolu s princípom formálnej publicity dáva obchodnému registru povahu verejnej

listiny. To v praxi znamená, že údaje zapísané v obchodnom registri sú právne účinné

navonok i v prípade, ak nezodpovedajú skutočnému stavu, ak sú splnené podmienky

uplatnenia princípu materiálnej publicity. Pozitívna stránka princípu materiálnej publicity

spočíva v tom, že zápisy sú právne účinné voči každému aj súdu odo dňa ich vykonania

registrovým súdom. Znamená to, že odo dňa vykonania zápisu sa nemôže nikto dovolať

neznalosti ich obsahu.

Negatívna stránka materiálnej publicity doplňuje pozitívnu stránku, ktorá spočíva

v tom, že nie je možné namietať proti tretím osobám, teda aj súdu konajúcom v dôvere

v zápis, že tento zápis nezodpovedá skutočnosti.

Sťažnosť sťažovateľ odôvodňuje tým, že odvolací súd v čase rozhodovania vedel,

resp. musel vedieť o tom, že údaje zapísané v obchodnom registri sú odlišné od skutočnosti,

pričom žiadne dôkazy o tom nepredložil, a to napriek tomu, že dôkazné bremeno v danom

prípade nesie sťažovateľ.

Z obsahu spisu, ako aj sťažnosti vyplýva, že mimoriadne valné zhromaždenie

obchodnej spoločnosti C. a. s. sa konalo 7. 10. 2005, pričom sťažovateľ až podaním zo dňa

10. 7. 2008 doručeným Krajskému súdu v Košiciach dňa 11. 7. 2008, upozornil Krajský súd

v Košiciach, že údaje zapísané v obchodnom registri nezodpovedajú skutočnému stavu.

O odvolaní sťažovateľa síce Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozhodol dňa

11. júla 2008 v čase, keď upozornenie sťažovateľa nemal súd k dispozícii. To, že v čase

rozhodovania o odvolaní mal odvolací súd k dispozícii upozornenie sťažovateľa, sťažovateľ

relevantným spôsobom nepreukázal.

Z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania, Krajský súd v Košiciach ako súd

odvolací, nepreskúmal správnosť rozhodnutia Okresného súdu Michalovce, preto sa k tejto

časti sťažnosti nevyjadrujeme.

Pokiaľ sťažovateľ napáda aj rozhodnutie dovolacieho súdu, k tomu sa môže vyjadriť

len Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, ktorý vo veci konal, ako súd dovolací.

Z horeuvedeného nepochybne vyplýva, že Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací

pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa postupoval správne, o čom svedčí aj rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR v Bratislave, a preto sťažnosť považujem za nedôvodnú.“

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 16. februára 2011

(č. k. -10, doručenom ústavnému súdu 21. februára 2011) okrem iného uviedol:

«Predmetom konania v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne na najvyššom súde

bolo rozhodovanie o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach

z 11. júla 2008, č. k. -400, o určenie neplatnosti uznesení mimoriadneho

valného zhromaždenia, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. .

Dovolanie bolo tunajšiemu súdu doručené 28. októbra 2008 s tým, že vyššie označeným

uznesením najvyšší súd rozhodol, že sudca Krajského súdu v Košiciach JUDr. V. H. nie je

vylúčený z rozhodovania a prejednávania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod

sp. zn. . Zároveň najvyšší súd dovolanie žalobkyne odmietol ako neprípustné

a súčasne rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania tak, že túto žalovanej spoločnosti

C., a. s. (v súčasnosti v likvidácii) nepriznal.

Vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných

práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7

ods. 5, , a (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu

z 30. septembra 2009, sp. zn. , má tunajší súd za to, že k porušeniu

sťažovateľkou namietaných základných práv podľa vyššie označených článkov , ani

jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nedošlo.

Namietané rozhodnutie sa z pohľadu najvyššieho súdu nejaví ako zjavne

neopodstatnené, svojvoľné alebo ústavne neudržateľné, resp. spôsobilé vyvolať porušenie

sťažovateľkou označených práv zaručených v ústave a dohovore. Pokiaľ ide o dôvody

odmietnutia dovolania sťažovateľky, s týmito sa súd vysporiadal tak, ako na to poukázala

presedníčka senátu v odôvodnení rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že dôvodom odmietnutia

dovolania bola skutočnosť, že toto smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie

nie je prípustné. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu najvyšší súd

zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu

nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom.

Na margo posúdenia platnosti právneho úkonu - späťvzatia žaloby Mgr. V. B. v čase

vykonania namietaného právneho úkonu (7. júla 2008), keď síce ešte bol zapísaný ako

predseda predstavenstva v obchodnom registri, ale v skutočnosti ním už v tom čase nebol z

dôvodu odvolania jeho osoby z funkcie člena predstavenstva (prijatím uznesenia na

mimoriadnom valnom zhromaždení konanom 23. júna 2008), najvyšší súd uvádza, že zmeny

v osobách štatutárnych, resp. iných orgánov spoločnosti majú charakter deklaratórneho

zápisu. Právne skutočnosti týkajúce sa zmien v osobách štatutárnych orgánov nastávajú bez

ohľadu na to, či je alebo nie je zápis o týchto skutočnostiach v obchodnom registri

vykonaný. Samotný zápis vo vzťahu k verejnosti v takýchto prípadoch len deklaruje

(vyhlasuje), že určitá právna skutočnosť nastala už skôr, t. j. pred zápisom. Tým sa

deklaratórny zápis odlišuje od konštitutívneho zápisu, ktorý vznik, zmenu, resp. zánik určitej

právnej skutočnosti spôsobuje. Napriek uvedenému je potrebné pamätať na ustanovenie §

27 ods. 3 a 6 , ktoré poskytujú ochranu tretím osobám (a teda aj vo

veci konajúcemu Krajskému súdu v Košiciach ako súdu odvolaciemu, ktorý rozhodoval o

späťvzatí návrhu žalobkyne na začatie konania). Odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu je v tomto smere nanajvýš vyčerpávajúce, dostatočne zrozumiteľné a

zodpovedajúce ustanoveniu .

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu , v zmysle

ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov

a v jeho prítomnosti...“, najvyšší súd má za to, že ani v tomto smere k porušeniu jej

základného práva nedošlo. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj

porušenia základného práva podľa , je potrebné skúmať vždy s ohľadom

na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania

účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd. Posudzujúc tieto tri kritériá,

najvyšší súd vzhľadom na stav zaťaženosti vo veci konajúceho senátu a vybavovanie vecí

v poradí, v akom súdu došli, považuje dobu predmetného konania (od doručenia dovolania

tunajšiemu súdu 28. októbra 2008 až do rozhodnutia vo veci uznesením z 30. septembra

2009) za ústavne akceptovateľnú.

K možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov oznamujeme, že najvyšší súd

s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.»

Právna zástupkyňa sťažovateľky na opakovanú výzvu ústavného súdu z 20. apríla

2011, ktorú si prevzala 16. mája 2011, do času prerokovania sťažnosti nereagovala. Bola

upozornená na to, že ak na výzvu ústavného súdu do troch dní od jej doručenia nezareaguje,

ústavný súd to bude považovať za súhlas s tým, aby upustil od ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a zo stanoviska najvyššieho súdu a krajského súdu

ústavný súd podľa upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd, aplikujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k , skúma, či konanie ako celok

bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležité zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ().

Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa

riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ,

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru

súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov

ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci

Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288, Garcia Ruiz proti

Španielsku z 21. januára 1999). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je

relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného

súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej

konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a v spojení s , , ,

, a a práva podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu v konaní sp. zn. z 30. septembra 2009, ktorým

najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie sťažovateľky založené na dôvodoch upravených

v , a (ďalej len „OSP“) s poukázaním na

, a odmietol, v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

-400 z 11. júla 2008, ktorým krajský súd ako súd odvolací pripustil

späťvzatie návrhu na začatie konania, zrušil rozsudok okresného súdu č. k.

340 z 21. novembra 2007 a konanie zastavil.

Z príslušného spisu krajského súdu vyplýva, že krajský súd uznesením č. k.

-400 z 11. júla 2008 pripustil späťvzatie návrhu na začatie konania, zrušil

rozsudok okresného súdu č. k. -340 z 21. novembra 2007 a zastavil konanie,

pritom z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd pred svojím

rozhodnutím zisťoval, či Mgr. V. B., ktorý v mene sťažovateľky vzal 7. júla 2008 návrh

späť, bol v čase späťvzatia návrhu predsedom štatutárneho orgánu.

Zo spisu krajského súdu ďalej vyplýva, že krajskému súdu bolo doručené podanie

zástupcov spoločnosti Z., a. s., podpísané Ing. M. B. ako predsedom predstavenstva a V. F.

ako podpredsedom predstavenstva z 10. júla 2008, a to „do obchodnej kancelárie 11. júla

2008 o 14:00“ (v piatok, pozn.), čo dokumentuje aj prezenčná pečiatka s dátumom „11. 07.

2008“ a pečiatka „Podané osobne“, ktoré bolo „založené do spisu dňa 14. 7. 2008“

(v pondelok, pozn.). Toto podanie bolo informáciou zo strany sťažovateľky pre krajský súd

o zmene obsadenia funkcií štatutárneho orgánu sťažovateľky. Jeho súčasťou bola aj kópia

stránky obchodného registra z internetu s názvom „Listiny uložené v Zbierke listín

Okresného súdu Košice I“. Na konci riadkovaného záznamu „Uložené listiny“ sa v

posledných dvoch riadkoch pred dátumom aktualizácie výpisu z obchodného registra (7.

júla 2008) uvádza ako uložená listina notárska zápisnica N 285/2008, Nz 26796/2008,

NCRIs 26526/2008 o priebehu mimoriadneho valného zhromaždenia s dátumom doručenia

24. júna 2008, ktorej dátum a čas, zachytený na výstupe z internetovej adresy

http://www.orsk.sk 11. júla 2008 o 11.12 h, môže signalizovať zmenu.

Ďalej je v spise založený prvopis uznesenia krajského súdu č. k. -400

z 11. júla 2008. Výpis z obchodného registra, ktorý je tiež súčasťou spisu krajského súdu,

obsahuje výpis krajského súdu o sťažovateľke z „15. 07. 2008“ (v utorok) a s dátumom

aktualizácie údajov „07. 07. 2008.“ Z príslušného súdneho spisu krajského súdu vyplýva,

že krajský súd si až 15. júla 2008 (uznesenie krajského súdu o zastavení odvolacieho

konania je z 11. júla 2008, pozn.) výpisom z obchodného registra z internetu overoval,

zrejme na základe podania sťažovateľky z 10. júla 2008 doručeného krajskému súdu

11. júla 2008, či osoba, ktorá v mene žalobcu konala a vzala odvolanie späť, je predsedom

štatutárneho orgánu.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 11. júla 2008, ktorým vo veci č. k.

-400 zastavil odvolacie konanie, uviedol:

„Proti... rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca podaním zo dňa 28. 1.

2008. Navrhol zmeniť rozsudok prvého stupňa a žalobu v celom rozsahu zamietnuť...

Proti rozsudku sa odvolal tiež žalobca podaním zo dňa 28. 1. 2008. Navrhol zmeniť

rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorej súd žalobu zamietol a vyhovieť návrhu v celom

rozsahu.

Žalobca podaním zo dňa 3. 7. 2008 zobral návrh na začatie konania v celom rozsahu

späť. Navrhol zastaviť konanie a nepriznať žiadnej zo strán náhradu trov konania.

Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 8. 7. 2008 uviedol, že súhlasí so späťvzatím

žaloby, navrhuje pripustiť späťvzatie žaloby, zrušiť rozsudok Okresného súdu Michalovce

zo dňa 21. 11. 2007 pod sp. zn. a konanie zastaviť. Trovy konania nežiadal.

Podľa ust. , ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol

súd prvého stupňa, ak jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne

o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak

späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Žalobca zobral späť návrh v čase, keď súd prvého stupňa rozhodol, ale rozhodnutie

ešte nenadobudlo právoplatnosť. So späťvzatím návrhu súhlasil žalovaný.

Krajský súd v Košiciach preto podľa ust. pripustil späťvzatie návrhu,

zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastavil.“

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

z 30. septembra 2009 vyjadril aj k namietanej nestrannosti JUDr. V. H., a to takto:

„Sudca Krajského súdu v Košiciach JUDr. V. H. sa k námietke dovolateľa vyjadril

tak, že sa vo veci necíti zaujatý, pretože nemá žiaden osobný vzťah k prejednávanej veci, ani

k účastníkom konania a ich zástupcom.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti ( ).

Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3

).

Zákon spája vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania vo veci nielen

so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať pochybnosť o ich

nezaujatosti.

Nezaujatosť je potrebné skúmať z objektívnej, ako i subjektívnej stránky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vznesenú námietku zaujatosti sudcu

a o nej rozhodol podľa ust.

Sudca JUDr. V. H. subjektívne nepociťuje k veci ani účastníkom alebo ich zástupcom

taký vzťah, z ktorého možno mať pochybnosti o jeho zaujatosti, o čom svedčí písomné

vyjadrenie namietaného sudcu.

Najvyšší súd posudzoval i objektivitu namietaného sudcu a konštatuje, že tento sudca

neporušil zásadu, že spravodlivosť musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je

poskytovaná.

Namietaný sudca nekonal a právny zástupca nijakými konkrétnymi skutočnosťami

nepreukázal zaujatosť tohto sudcu a dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že sudca Krajského súdu

v Košiciach JUDr. V. H. nie je vylúčený z rozhodovania a prejednania veci vedenej na

Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. .“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania odôvodnil takto:

„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ak to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu upravujú ustanovenia a

V prejednávanej veci žalovaný podal dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým z dôvodu späťvzatia žaloby bolo rozhodnuté v zmysle Uznesenie

o zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa a zastavenie konania, ktoré je napadnuté

dovolaním, nie je uvedené v a , a preto podľa nie je

dovolanie prípustné.

Okrem prípadov uvedených v je dovolanie prípustné v prípadoch

uvedených v ustanovení Ide o prípady závažných vád konania, keď je

dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v

Žalobca v dovolaní poukázal na prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. c/, f/ a g/

Ako účastník konania môže každý pred súdom konať, a to v rozsahu, v akom má

spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti. Žalobca ako právnická osoba

má procesnú spôsobilosť v neobmedzenom rozsahu, preto nemôže vzniknúť prípustnosť

dovolania v zmysle , ak účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený.

Prípustnosť dovolania ďalej zdôvodňuje postupom súdu, ktorým bola účastníkovi

konania odňatá možnosť konať pred súdom ( ) Uvedené ustanovenie

ochraňuje práva účastníka konania a právom chránených záujmov, ak súd nerešpektuje

jeho procesné práva a vynesie rozhodnutie. O postup, odnímajúci účastníkovi možnosť

konať pred súdom ide tiež vtedy, ak odvolací súd zastaví konanie podľa , hoci

podmienky pre tento postup neboli splnené.

Dovolateľ namietal, že odvolací súd postupoval podľa , t. j. zrušil

rozhodnutie súdu prvého stupňa a zastavil konanie na základe späťvzatia žaloby, ktoré

späťvzatie nemohlo vyvolať takýto účinok, pretože bolo urobené niekým, kto na takýto úkon

nebol oprávnený. Takéto pochybenie by bolo treba považovať za postup, ktorým sa

účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, ktorý zakladá nielen dôvodnosť

dovolania, ale aj jeho prípustnosť.

Dovolateľ namietal nesprávny postup odvolacieho súdu v tom, že konanie zastavil na

základe právneho úkonu späťvzatia žaloby osobou Mgr. V. B., ktorý nebol oprávnený v

mene dovolateľa konať. Mgr. V. B. bol síce v čase keď urobil predmetný procesný úkon 7.

júla 2008 zapísaný v obchodnom registri ako predseda predstavenstva, ale v skutočnosti

ním už nebol, lebo z funkcie člena predstavenstva bol odvolaný prijatím uznesenia na

mimoriadnom valnom zhromaždení konanom 23. júna 2008.

Je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, že funkcia v štatutárnom orgáne vzniká

rozhodnutím orgánu právnickej osoby, do ktorého kompetencie patrí jeho vytváranie. Zápis

do obchodného registra má už len deklaratórny, nie konštitutívny účinok. Rovnako to platí

aj pre zánik funkcie ( ). Ak urobia úkon osoby, ktoré

v skutočnosti štatutárnym orgánom alebo jeho členom nie sú, nepôjde o platný úkon

právnickej osoby.

Napriek uvedenému môže mať zápis v obchodnom registri účinky voči zapísanej

právnickej osobe, ale najmä voči tretím osobám. Podľa § 27 ods. 3 prvá veta Obchodného

zákonníka v znení účinnom v čase späťvzatia žaloby sú zapísané údaje účinné voči tretím

osobám odo dňa ich zverejnenia. Od zverejnenia zápisu štatutárneho orgánu alebo jeho

členov do obchodného registra sa zapísaná osoba nemôže voči tretím osobám domáhať

porušenia právnych predpisov, spoločenskej zmluvy alebo stanov pri voľbe alebo

vymenovaní štatutárnych organov alebo ich členov okrem prípadu, že sa preukáže, že tretia

osoba o ich porušení vedela ( ). Uvedené ustanovenia

poskytujú ochranu tretím osobám, ktoré konajú v dobrej viere, že údaje týkajúce sa

štatutárnych orgánov, ktoré sú zapísané v obchodnom registri a zverejnené, sú správne

a zodpovedajú skutočnosti.

Odvolací súd zrejme za účelom overenia, či osoba, ktorá vzala žalobu späť je

skutočne predsedom predstavenstva, zaobstaral výpis z obchodného registra. Z výpisu

z 15. júla 2008, vložka číslo 798/V, oddiel: Sa (č. 1. 394 spisu) zistil, že od 24. júna 2008 je

zapísaný ako predseda predstavenstva Mgr. V. B. Tento podpísal podanie osobne doručené

odvolaciemu súdu 7. júla 2008, ktorým vzal žalobu späť. Odvolací súd preto nemal dôvod

pochybovať o tom, že späťvzatie žaloby urobila osoba, ktorá právom konala za žalobcu.

Vzhľadom na ustanovenie sa žalobca nemohol

dovolávať toho, že procesný úkon, ktorý urobila osoba zapísaná v obchodnom registri ako

člen štatutárneho orgánu, nie je platný a účinný.

Na tento právny záver nemá vplyv podanie žalobcu z 10. júla 2008 označené ako

upozornenie, v ktorom oznamoval súdu, že úkony Mgr. V. B. nie sú vykonané zástupcom

spoločnosti, lebo bol uznesením mimoriadneho valného zhromaždenia konanom v júni 2008

odvolaný z člena predstavenstva, ale uvedené podanie vzhľadom na uvedený dátum prijatia

uznesenia nejasné a súčasne nevierohodné. K tomuto podaniu nebolo predložené

zodpovedajúce uznesenie valného zhromaždenia o neoprávnenosti konať za spoločnosť

Mgr. V. B. a naopak o oprávnenosti konať Ing. M. B. a V. F. Naviac na toto podanie

žalobcu nemohol odvolací súd reagovať, pretože podľa úradného záznamu v ňom uvedenom

bolo založené do spisu 14. júla 2008, teda po vydaní napadnutého uznesenia.

Ak odvolací súd v odvolacom konaní rozhodol podľa , t. j. zastavil

konanie po späťvzatí žaloby vykonanom Mgr. B., nedošlo tým k procesnej vade uvedenej v §

237 písm. f)

Dovolací súd nezistil ani prípustnosť dovolania podľa , že

rozhodoval vylúčený sudca. Prejednávaná vec bola pridelená do senátu Krajského súdu

v Košiciach 2 Cob v zložení: predsedkyňa senátu JUDr. K. P. a členovia senátu JUDr. V.

H. a JUDr. J. K. Z obsahu spisu vyplýva, že voči členovi senátu JUDr. V. H. nebola

uplatnená účastníkom konania námietka zaujatosti v zmysle počas odvolacieho

konania a sudca nebol ani z prejednávania a rozhodnutia veci vylúčený v zmysle § 14 O. s.

p. Preto v tejto časti je námietka žalobcu uvedená v dovolaní nedôvodná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací preto dovolanie podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s ako neprípustné odmietol.

O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods.

5 Úspešný žalovaný trovy dovolacieho konania nežiadal, a preto dovolací súd mu

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.“

Najvyšší súd ako súd dovolací, ktorý o dovolaní sťažovateľky rozhodoval

30. septembra 2009, rekapituluje vo svojom rozhodnutí skutočnosti rozhodujúce z hľadiska

posúdenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pričom jeho závery vychádzajú

z hodnotenia skutkového stavu v čase rozhodovania krajského súdu.

Ústavný súd zisťoval, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľky podané proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, nemá znaky

svojvoľnosti a arbitrárnosti a či je ústavne akceptovateľné. Posudzoval preto, ako najvyšší

súd ako súd dovolací odôvodnil uznesenie krajského súdu z hľadiska existencie dovolacích

dôvodov uvedených v , a .

Z hľadiska ochrany základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru bolo najzávažnejšou otázkou, či najvyšší súd po vecnej

a právnej stránke správne posúdil otázku prípustnosti dovolania voči napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu.

Je nespochybniteľné, že najvyššiemu súdu bolo v čase rozhodovania o dovolaní

sťažovateľky (30. septembra 2009) známe, že v čase rozhodovania o späťvzatí návrhu

a rozhodnutia krajského súdu o zastavení konania (11. júla 2008) už došlo k zmene v osobe

predsedu štatutárneho orgánu sťažovateľky. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia vyrovnáva s otázkou, či táto zmena napriek tomu, že ešte nebola zaznamenaná

v obchodnom registri, mala byť zohľadnená krajským súdom pri rozhodovaní o späťvzatí

odvolania sťažovateľky. Na tomto základe najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania.

Najvyšší súd poukázal vo svojom odôvodnení na to, že aj keď zmena v osobe

predsedu štatutárneho orgánu nie je ešte zapísaná v obchodnom registri, možno na ňu

prihliadať vo vzťahu k tretím osobám, ale len vtedy, keď sa preukáže, že tretia osoba o tejto

skutočnosti vedela. V danom prípade „treťou osobou“ bol krajský súd, ktorý rozhodoval

o späťvzatí návrhu sťažovateľky. Je pravda, že v čase rozhodovania o späťvzatí návrhu

sťažovateľky krajský súd zmenu v osobe predsedu štatutárneho orgánu nezisťoval, a tiež to,

že výpis z obchodného registra získaný 15. júla 2008, t. j. už po vydaní napadnutého

uznesenia krajského súdu, nevykazuje zmeny v zložení štatutárneho orgánu sťažovateľky

avizované v jej podaní z 10. júla 2008, ktoré by boli nespochybniteľnou relevantnou

informáciou pre tretie osoby, že došlo k zmene zloženia štatutárneho orgánu.

Na skutočnosti, že krajský súd nemal v tom čase relevantnú informáciu o zmene zloženia

štatutárneho orgánu, založil najvyšší súd svoj formálno-právny záver o neprípustnosti

dovolania, pretože v čase rozhodovania krajského súdu absentovali vo vzťahu k tretím

osobám iné relevantné informácie o zmene štatutárnych orgánov sťažovateľky, ako boli

uvedené v obchodnom registri.

Nespochybňujúc a rešpektujúc preferenciu materiálneho chápania ochrany ústavnosti

najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu musel pri svojom rozhodovaní vychádzať a aj

vychádzal z aktuálneho skutkového a právneho stavu v čase rozhodovania krajského súdu

vrátane preferovania právne relevantných informácií, ktorých jediným zdrojom v čase

rozhodovania krajského súdu bol obchodný register. Najvyšší súd v čase svojho

rozhodovania už disponoval informáciou, že Okresný súd Košice I ako registrový súd

uznesením sp. zn. z 23. júla 2008 námietky sťažovateľky týkajúce sa

zápisu do obchodného registra zamietol a že sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala

odvolanie krajskému súdu, ktorý o týchto námietkach rozhodol uznesením č. k.

-714 z 29. septembra 2008, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť

4. novembra 2008 a zmena v obchodnom registri bola vykonaná 9. apríla 2009.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd síce rozhodoval o dovolaní 30. septembra

2009 (t. j. po rozhodnutí krajského súdu o námietkach sťažovateľky o zápise relevantných

skutočností do obchodného registra), avšak tieto informácie nemohol zohľadniť ako

informácie, ktoré by boli rozhodujúce a relevantné pre posúdenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu v čase jeho rozhodovania, pretože krajský súd rozhodoval o späťvzatí

návrhu 11. júla 2008. Formálno-právny záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania

podľa názoru ústavného súdu vychádza z akceptovania relevantných informácií, ktoré mal

rozhodujúci krajský súd k dispozícii v čase svojho rozhodovania, a zodpovedá štádiu

procesného preskúmavania zákonných podmienok prípustnosti dovolania. Napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné

a udržateľné a nevykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti.

V súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania

o vylúčení sudcu JUDr. V. H. ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočne

a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s námietkou zaujatosti sudcu JUDr. V. H.

[dovolací dôvod uvedený v § 237 písm. g)] a jeho rozhodnutie o vylúčení nie je arbitrárne

a je ústavne akceptovateľné.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nevyhovel časti sťažnosti, v ktorej

sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky garantovaných

v a v spojení s , , ,

ods. 1, a namietaným uznesením najvyššieho súdu

v spojení s namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd uvádza, že až po

meritórnom prerokovaní dovolania by bolo možné posúdiť, či k namietanému porušeniu

označených základných práv sťažovateľky napadnutým postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu došlo, a preto ani tejto časti sťažnosti sťažovateľky ústavný súd

nevyhovel, pretože rozhodnutie o odmietnutí dovolania je procesným rozhodnutím.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že základné práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1, a v spojení s , , ,

, a a právo podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -400 z 11. júla 2008 porušené neboli.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011