Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 32/2019
PDF · 260.73 KB
No categories available
II. ÚS 32/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Námešným, Nábrežie sv. Cyrila 47, Prievidza,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Sžfk 15/2017 z 30. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžfk 15/2017 z 30. mája 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Ako z podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, Daňový úrad Trenčín (ďalej len
„správca dane“) vyrubil sťažovateľovi ako podnikateľovi rozhodnutím č. 20570931/2015
z 27. júla 2015 rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2012
v sume 12 041,43 € a znížil daňovú stratu zo sumy 1 794,02 € na sumu 0 €, keď na základe
daňovej kontroly neuznal výdavky sťažovateľa na úhradu celkove siedmich faktúr
vystavených spoločnosťou (ďalej len „dodávateľ“), za stavebné práce
v období od 28. januára 2012 do 2. októbra 2012 ako daňové výdavky v celkovej
sume 65 169,97 €. Dôvodom neuznania týchto výdavkov bolo nepreukázanie ich
vynaloženia na daňové účely, pretože správca dane nadobudol pochybnosti o dodaní
stavebných prác fakturovaných dodávateľom. Na základe týchto skutkových zistení správca
dane uzavrel, že náklady za stavebné práce nespĺňajú podmienku uznateľnosti za daňový
výdavok, a to súvis s dosiahnutím a zabezpečením príjmov preukázateľne vynaložených
v zmysle § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“).
O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 21071263/2015 z 23. októbra 2015 tak,
že potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane.
Sťažovateľ sa žalobou podanou na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia žalovaného,
ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 S 128/2015 z 23. novembra 2018 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) zamietol žalobu sťažovateľa.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že kasačnú sťažnosť zamietol a sťažovateľovi
nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania.
3. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom, ktorý považuje
za arbitrárny, pretože najvyšší súd sa nevysporiadal s dvoma podstatnými sťažnostnými
dôvodmi uvedenými v kasačnej sťažnosti. Prvým dôvodom je nezákonné hodnotenie
dôkazov a druhým nezákonné duplicitné zdanenie. Tretím dôvodom arbitrárnosti
napadnutého rozsudku, ktorý sťažovateľ napáda v tejto ústavnej sťažnosti, je podľa jeho
názoru nepreskúmateľné a zmätočné odôvodnenie. V sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol, že
„tiež zdôrazňuje, že on nezískal žiadnu daňovú výhodu, lebo uplatnil plný režim dane
z príjmov, teda nákup predmetných služieb si uplatnil do daňových výdavkov, a následne ich
refakturoval a priznal do zdaniteľných príjmov.“.
4. K namietanému dôvodu nezákonnosti hodnotenia dôkazov sťažovateľ zopakoval
svoje argumenty uvedené v žalobe proti rozsudku krajského súdu, pričom tvrdil, že
rozsiahle dokazovanie správcu dane bolo zamerané nesprávnym smerom a správca dane
nezákonne preniesol dôkazné bremeno na sťažovateľa.
Sťažovateľ ďalej namieta, že nedostatky zistené u dodávateľa a jeho subdodávateľov
nemá povinnosť ani právomoc kontrolovať, pričom takéto zistenia sú vo veci bezpredmetné,
pretože nepatria do dôkazného bremena sťažovateľa. K týmto tvrdeniam sťažovateľ
poukázal na judikáty najvyššieho súdu, ktoré napriek skutočnosti, že sa týkajú dane
z pridanej hodnoty, sú z hľadiska dokazovania principiálne použiteľné. Tým, že najvyšší
súd „v rozpore so zásadou právnej istoty a legitímnej dôvery v predvídateľnosť
rozhodovania súdov - mlčky prešiel vlastnú judikatúru, hoci sa jej sťažovateľ adresne
domáhal... porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“. Podľa sťažovateľa je napadnutý
rozsudok arbitrárny, lebo najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkou nezákonnosti
hodnotenia dôkazov, pričom predpokladá, že „pri ústavne súladnom výklade dokazovania“
by bol v spore so správcom dane úspešný.
5. K namietanému dôvodu nezákonného duplicitného zdanenia sťažovateľ uviedol,
že prijaté nákladové faktúry od dodávateľa boli následne sťažovateľom vyfakturované
a zaúčtované do zdaniteľných príjmov. Podľa sťažovateľa zámerom „zákona o dani
z príjmov je zdaniť zisk, teda rozdiel medzi súvisiacimi príjmami a výdavkami. Tým, že
sťažovateľ príjmy už raz riadne zahrnul do základu dane, neuznanie súvisiacich výdavkov
by predstavovalo duplicitné zdanenie, resp. nebol by zdanený len zisk, ale celé príjmy
bez výdavkov, čo je ekonomický nezmysel. Krajský súd túto námietku obišiel, porušovateľ
mu mlčky prisvedčil a tým zmaril právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“. Podľa sťažovateľa
je napadnutý rozsudok arbitrárny, lebo najvyšší súd „vynechal podstatný bod kasačnej
sťažnosti o nezákonnom duplicitnom zdanení a tým zmaril právo sťažovateľa na súdnu
ochranu. Sťažovateľ pritom dôvodne predpokladá, že pri ústavne súladnom výklade zákazu
duplicitného zdanenia... by bol v spore s daňovými orgánmi úspešný.“.
6. Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku
nevenoval dvom sťažnostným dôvodom kasačnej sťažnosti (nezákonnosť dokazovania,
nezákonnosť duplicitného zdanenia), ale na odôvodnenie svojho rozhodnutia použil
neexistujúci dôvod: „Porušovateľ v podstate len opísal stanoviská oboch strán sporu a svoj
právny názor uvádza len v jedinom bode 15 napadnutého rozsudku tak, že náklady nemožno
uznať, lebo predmetné faktúry nie sú zaúčtované ! Toto odôvodnenie porušovateľa je
nepreskúmateľné, lebo ide o neexistujúci (zmätočný) dôvod.“
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd
nálezom rozhodol, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil jeho základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ taktiež navrhol, aby ústavný súd
zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové konanie. Sťažovateľ
zároveň požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € a priznanie trov
právneho zastúpenia.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 288/05, II. ÚS 389/09, III. ÚS 288/2016).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
13. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Sťažovateľ predovšetkým tvrdí, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je
arbitrárny, nepreskúmateľný, nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným
v rozsudku a taktiež namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
14. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01, II. ÚS 206/2015).
16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02, II. ÚS 441/2018).
17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04, II. ÚS 112/2018). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. II. ÚS 44/03, III. ÚS 36/08,
18. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na odôvodnenie rozsudku
krajského súdu, v ktorom sa uvádza:
„... medzi účastníkmi konania zostala spornou otázkou, či spoločnosť
bola aj skutočným dodávateľom stavebných prác pre žalobcu (sťažovateľa, pozn.)
podľa sporných dodávateľských faktúr. Pochybností žalovaného a správcu dane o existencii
obchodnoprávneho vzťahu medzi uvedenými subjektmi vychádzali z faktu, že žalobca
nepreukázal žiadnym relevantným spôsobom skutočné a reálne poskytnutie služieb
spoločnosťou ktoré by odôvodňovali spornú fakturáciu. Na preukázanie
oprávnenosti fakturovaných prác ako nákladovej položky žalobca predložil správcovi dane
jedine sporné dodávateľské faktúry spoločnosti s dokladmi o ich úhrade.
Za účelom preverenia materiálnej podstaty tejto obchodnej spolupráce správca dane
vykonal rozsiahle dokazovanie. Obstaranými dôkaznými prostriedkami bolo zistené,
že dodávateľská spoločnosť v rozhodnom období nemala žiadnych
zamestnancov a nedisponovala dôkazmi o tom, že by fakturované plnenia zabezpečila
cez tretie osoby v (subdodávateľský). Žiaden vo veci vypočúvaný svedok, ktorý mal niečo
do činenia so zákazkami, na ktorých sa mala subdodávateľský podieľať spoločnosť
vrátane bývalých zamestnancov žalobcu nepotvrdil, že by pre spoločnosť
vykonával prácu alebo, že by ju poznal alebo, že by sa táto spoločnosť
zúčastnila na plnení zákaziek pre žalobcových odberateľov. Svedkovia zhodne potvrdili,
že im meno spoločnosti a jej konateľa... nič nehovorí. Žalobca neposkytol
žiaden dôkaz a ani správca dane aj napriek vykonanému dokazovaniu nezistil, kto
v skutočnosti, ktoré osoby reálne vykonali práce, ktoré spoločnosť
fakturovala žalobcovi. Preto pri absencii akéhokoľvek relevantného dôkazu o skutočnom
poskytnutí stavebných prác spoločnosťou nemožno považovať sporné
faktúry za presvedčivý dôkazný prostriedok, že spoločnosť vykonala
stavebné práce v zmysle sporných faktúr.
Faktúra, resp. doklad o jej úhrade predstavuje vierohodný dôkazný prostriedok
o vykonanom obchode, len ak zodpovedá skutočnosti. Samotné faktúry s ďalšími písomnými
dokladmi sú len formálnou a nie postačujúcou podmienkou pre uznanie výdavkov ako
nákladovej položky, pokiaľ nie sú odrazom reálneho, materiálneho plnenia. Technicky je
totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto
plnenie bolo skutočne poskytnuté a rovnako je technicky možné previesť akékoľvek peňažné
prostriedky na akýkoľvek účet, resp. predstierať zaplatenie vystavených faktúr hotovostným
spôsobom. Je preto potrebné, aby tieto doklady boli v súlade so skutočnosťou. Ak daňové
a účtovné doklady neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty,
nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov
fakturovaného obchodu priznané právo na uplatnenie daňového nákladu. Preto je
základnou povinnosťou žalobcu preukázať, že ich vynaložil v súvislosti so stavebnými
prácami skutočne poskytnutými fakturovaným, dodávateľom. Následne správca dane je
oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných
postupov zisťovať a preverovať základ dane. Ak správca dane vykonaným preverovaním
preukázateľne spochybni deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto
pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné považovať vynaložené prostriedky
za oprávnený daňový náklad a priznať nárok na ich odpočítanie od daňových príjmov.“
19. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol:
„Kasačný senát sa oboznámil s obsahom spisu a zistil, že predmetom sporu
o zákonnosť je právny problém, vyskytujúci sa spravidla v prípade dodávania stavebných
prác, keď na základe šetrenia správcu dane vzniknú pochybnosti o skutočnom dodávateľovi
stavebných prác, ktorý je uvedený v účtovníctve daňového subjektu. Je potrebné zdôrazniť,
že správna prax daňových orgánov je založená na prísne formálnom prístupe vyplývajúcom
z výkladu ust. § 2 písm. i/ zák. č. 595/2003Z.Z. o dani z príjmov, podľa ktorého daňovým
výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne
vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii
daňovníka podľa § 6 ods. 1 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. Napriek tomu, že je
zrejmé, že daňový subjekt určité esenciálne náklady vynaložiť musel, na tieto náklady
daňové orgány neprihliadajú, keďže nezodpovedajú účtovnému stavu. Platná právna
úprava neumožňuje daňovému subjektu prejsť do právneho režimu určenia dane podľa
pomôcok v prípade tzv. esenciálnych nákladov, ktoré síce vznikli, ale nie sú správne účtovne
zaevidované. Daňový subjekt nemá v týchto prípadoch možnosť prejsť do režimu určenia
dane podľa pomôcok. Podľa § 48 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z. z. pri určení dane
podľa pomôcok je správca dane povinný prihliadnuť tiež na zistené okolnosti, z ktorých
vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené. V danom prípade však
daň podľa pomôcok určovaná nebola. Kasačný súd konštatuje, že pri preskúmavaní veci
nezistil rozpor so zákonom.“
20. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
s potvrdenými závermi rozsudku krajského súdu ako súdu prvostupňového považoval
ústavný súd za podstatné uviesť aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu:
„Pochybnosti žalovaného, vrátane správcu dane sú založené aj na ďalších
skutočnostiach, ktoré sa objavili počas daňovej kontroly. Vo vzťahu k spoločnosti
bolo zistené, že žalobca ako jej dodávateľ vystavil menovanej spoločnosti faktúry
skôr ako spoločnosť fakturovala žalobcovi... Podobný časový nesúlad
vo fakturácii bol zistený aj pri zákazke od spoločnosti
Medzi nejasnosti vyvolávajúce vážne pochybnosti o zdaniteľnom obchode možno
zaradiť vyjadrenia konateľa spoločnosti ktorý vypovedal, že fakturoval až
vtedy, keď boli peniaze, čo je v príkrom rozpore s vystavenými faktúrami a pokladničnými
dokladmi o ich úhrade.
... Podľa správneho súdu vo veci obstarané dôkaze prostriedky tvoriace obsah
administratívneho spisu boli postačujúce na ustálenie skutkového stavu a vyvodenie
oprávnených pochybností o reálnosti zdaniteľného plnenia fakturovaným dodávateľom,
spoločnosťou Správny súd ma za to, že správca dane a žalovaný dôvodne
odmietli uznať fakturované úhrady za daňové výdavky žalobcu, nakoľko tento neuniesol
dôkazné bremeno. V prejednávanom prípade bolo na žalobcovi, ak si uplatňuje výdavky
spôsobilé znížiť daňový základ rozhodujúci pre určenie daňovej povinnosti, aby preukázal,
že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené dodávateľom podľa sporných faktúr.
Nakoľko žalobca nepreukázal materiálnu stránku obchodu so spoločnosťou
a ani správcovi dane sa ju nepodarilo preukázať vykonaným dokazovaním zameraným
na preverenie žalobcových tvrdení, tým pádom neexistuje vecná súvislosť medzi prijatými
službami a vykonanou odplatou v podobe fakturovaných súm za ne, preto nemohli byť
fakturované výdavky uznané za oprávnené a preukázané daňové náklady v súlade s § 21
zákona o dani z príjmu.
Treba opätovne zdôrazniť, že správca dane sa pri dokazovaní neuspokojil len
s bežným preverovaním tvrdení žalobcu a dokladov, ktoré predložil, ale dokazovanie
správne zameral a rozšíril aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu
žalobcu, t.j. aj na právne vzťahy spoločnosti ktoré žalobca nemôže
ovplyvniť, majúc na vedomí, že žalobcu nemožno v tomto smere zaťažiť dôkazným
bremenom, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne.
S poukazom na uvedené preto súd vyhodnotil námietky žalobcu za nedôvodné.“
21. Podľa § 2 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov sa daňovým výdavkom rozumie
výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov
preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo
zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 pričom pri využívaní majetku, ktorý
môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový
výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky
(náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady)
daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je
dostatočne preukázané, a ďalej ostatné taxatívne vymenované výdavky.
22. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový
poriadok“) správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné
na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch
vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je
potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho
činnosti.
23. V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov
a správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia
uvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal
správca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym
konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné
identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porovnaj VERNARSKÝ, M.
Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,
2009, s. 11, 24 ‒25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je
na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery
vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím
na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy
daní a v priebehu konania (I. ÚS 480/2017, III. ÚS 18/2018).
24. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že správne súdnictvo je primárne
prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej
najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť
verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme
právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek
zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu
dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe,
ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, proti ktorej je
verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, I. ÚS 178/2014, III. ÚS 502/2015,
25. Ústavný súd pripomína, že povinnosť všeobecného súdu vytvoriť zákonné,
odôvodnené, a tým aj presvedčivé rozhodnutie nemožno chápať tak, že všeobecný súd je
povinný reagovať na každý návrh, námietku alebo pripomienku účastníka konania (aj keď
by ich účastník konania považoval za podstatné), ale len na tie, ktoré sú významné
pre rozhodnutie vo veci.
26. Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu založený
na právnom názore, ktorý je ústavne akceptovateľný a dáva odpoveď na všetky podstatné
žalobné námietky sťažovateľa. Napadnutému rozsudku najvyššieho súdu možno síce
vytknúť určitú úspornosť vo vyjadrovaní a nedostatočné rozpracovanie zásadnej právnej
otázky daňovej uznateľnosti výdavkov za stavebné práce. Podstatné je, že sťažovateľ
vo svojej kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu v podstate len opakoval
argumenty už raz krajským súdom prerokované, takže najvyšší súd mohol oprávnene
pristúpiť k prevzatiu jeho argumentov. Za týchto okolností aj rozsudok najvyššieho súdu
vyhovuje požiadavkám čl. 46 ods. 1 ústavy.
27. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama
osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
28. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu na podstatnú otázku
posudzovaného prípadu (neuznanie výdavkov za stavebné práce) je z jeho rozhodnutia
zjavný. Ústavný súd súčasne zdôrazňuje, že výklad príslušných zákonných ustanovení bol
nepochybne v právomoci najvyššieho súdu a nemožno dôjsť k záveru, že by jeho výklad
zjavne vybočoval z rámca týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný.
29. Čo sa týka rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti
poukazuje, podľa názoru ústavného súdu sa predmetné rozhodnutia nevzťahujú na daný
prípad, pretože ich obsahom je uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty, pričom
predmetom konania v danej veci je neuznanie výdavkov na účely určenia dane z príjmov.
A práve v tomto smere už najvyšší súd viackrát judikoval, že dôsledkom nepreukázania
zákonných rozhodujúcich skutočností pre uznanie daňového výdavku, teda neunesenia
dôkazného bremena daňovým subjektom, je neuznanie daňového výdavku a dorubenie dane
z príjmov (napr. 2 Sžf 48/2011, 6 Sžf 9/2012, 5 Sžf 85/2014, ale aj 5 Sžf 45/2015).
30. Ústavný súd v závere uzatvára, že v daňovom konaní bol sťažovateľ v zmysle
príslušných ustanovení daňového poriadku povinný preukázať, že jeho výdavky na stavebné
práce boli vynaložené na daňové účely v zmysle ustanovení zákona o dani z príjmov.
Hoci správca dane umožnil sťažovateľovi splniť jeho zákonnú povinnosť, z vykonaného
dokazovania nepovažoval za dostatočne preukázané, že dotknuté výdavky na stavebné práce
sú daňovými výdavkami, a z tohto dôvodu ich neuznal ako daňový výdavok podľa § 2
písm. i) zákona o dani z príjmov. Ak sťažovateľ dôkazné bremeno v daňovom konaní
neuniesol, pričom nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov nezistili ani všeobecné súdy
rozhodujúce v rámci správneho súdnictva, nemožno hovoriť o tom, že mu neposkytli súdnu
ochranu, a tým porušili jeho základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.
31. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej
spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
32. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia, priznanie finančného
zadosťučinenia, priznanie trov konania) v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2019