Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 32/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Námešným, Nábrežie sv. Cyrila 47, Prievidza,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. septembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Ako z podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, Daňový úrad Trenčín (ďalej len

„správca dane“) vyrubil sťažovateľovi ako podnikateľovi rozhodnutím č. 20570931/2015

z 27. júla 2015 rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2012

v sume 12 041,43 € a znížil daňovú stratu zo sumy 1 794,02 € na sumu 0 €, keď na základe

daňovej kontroly neuznal výdavky sťažovateľa na úhradu celkove siedmich faktúr

vystavených spoločnosťou (ďalej len „dodávateľ“), za stavebné práce

v období od 28. januára 2012 do 2. októbra 2012 ako daňové výdavky v celkovej

sume 65 169,97 €. Dôvodom neuznania týchto výdavkov bolo nepreukázanie ich

vynaloženia na daňové účely, pretože správca dane nadobudol pochybnosti o dodaní

stavebných prác fakturovaných dodávateľom. Na základe týchto skutkových zistení správca

dane uzavrel, že náklady za stavebné práce nespĺňajú podmienku uznateľnosti za daňový

výdavok, a to súvis s dosiahnutím a zabezpečením príjmov preukázateľne vynaložených

v zmysle o dani z príjmov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“).

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 21071263/2015 z 23. októbra 2015 tak,

že potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane.

Sťažovateľ sa žalobou podanou na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia žalovaného,

ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 23. novembra 2018 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) zamietol žalobu sťažovateľa.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že kasačnú sťažnosť zamietol a sťažovateľovi

nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania.

3. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa napadnutým rozsudkom, ktorý považuje

za arbitrárny, pretože najvyšší súd sa nevysporiadal s dvoma podstatnými sťažnostnými

dôvodmi uvedenými v kasačnej sťažnosti. Prvým dôvodom je nezákonné hodnotenie

dôkazov a druhým nezákonné duplicitné zdanenie. Tretím dôvodom arbitrárnosti

napadnutého rozsudku, ktorý sťažovateľ napáda v tejto ústavnej sťažnosti, je podľa jeho

názoru nepreskúmateľné a zmätočné odôvodnenie. V sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol, že

„tiež zdôrazňuje, že on nezískal žiadnu daňovú výhodu, lebo uplatnil plný režim dane

z príjmov, teda nákup predmetných služieb si uplatnil do daňových výdavkov, a následne ich

refakturoval a priznal do zdaniteľných príjmov.“.

4. K namietanému dôvodu nezákonnosti hodnotenia dôkazov sťažovateľ zopakoval

svoje argumenty uvedené v žalobe proti rozsudku krajského súdu, pričom tvrdil, že

rozsiahle dokazovanie správcu dane bolo zamerané nesprávnym smerom a správca dane

nezákonne preniesol dôkazné bremeno na sťažovateľa.

Sťažovateľ ďalej namieta, že nedostatky zistené u dodávateľa a jeho subdodávateľov

nemá povinnosť ani právomoc kontrolovať, pričom takéto zistenia sú vo veci bezpredmetné,

pretože nepatria do dôkazného bremena sťažovateľa. K týmto tvrdeniam sťažovateľ

poukázal na judikáty najvyššieho súdu, ktoré napriek skutočnosti, že sa týkajú dane

z pridanej hodnoty, sú z hľadiska dokazovania principiálne použiteľné. Tým, že najvyšší

súd „v rozpore so zásadou právnej istoty a legitímnej dôvery v predvídateľnosť

rozhodovania súdov - mlčky prešiel vlastnú judikatúru, hoci sa jej sťažovateľ adresne

domáhal... porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“. Podľa sťažovateľa je napadnutý

rozsudok arbitrárny, lebo najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkou nezákonnosti

hodnotenia dôkazov, pričom predpokladá, že „pri ústavne súladnom výklade dokazovania“

by bol v spore so správcom dane úspešný.

5. K namietanému dôvodu nezákonného duplicitného zdanenia sťažovateľ uviedol,

že prijaté nákladové faktúry od dodávateľa boli následne sťažovateľom vyfakturované

a zaúčtované do zdaniteľných príjmov. Podľa sťažovateľa zámerom „zákona o dani

z príjmov je zdaniť zisk, teda rozdiel medzi súvisiacimi príjmami a výdavkami. Tým, že

sťažovateľ príjmy už raz riadne zahrnul do základu dane, neuznanie súvisiacich výdavkov

by predstavovalo duplicitné zdanenie, resp. nebol by zdanený len zisk, ale celé príjmy

bez výdavkov, čo je ekonomický nezmysel. Krajský súd túto námietku obišiel, porušovateľ

mu mlčky prisvedčil a tým zmaril právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“. Podľa sťažovateľa

je napadnutý rozsudok arbitrárny, lebo najvyšší súd „vynechal podstatný bod kasačnej

sťažnosti o nezákonnom duplicitnom zdanení a tým zmaril právo sťažovateľa na súdnu

ochranu. Sťažovateľ pritom dôvodne predpokladá, že pri ústavne súladnom výklade zákazu

duplicitného zdanenia... by bol v spore s daňovými orgánmi úspešný.“.

6. Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku

nevenoval dvom sťažnostným dôvodom kasačnej sťažnosti (nezákonnosť dokazovania,

nezákonnosť duplicitného zdanenia), ale na odôvodnenie svojho rozhodnutia použil

neexistujúci dôvod: „Porušovateľ v podstate len opísal stanoviská oboch strán sporu a svoj

právny názor uvádza len v jedinom bode 15 napadnutého rozsudku tak, že náklady nemožno

uznať, lebo predmetné faktúry nie sú zaúčtované ! Toto odôvodnenie porušovateľa je

nepreskúmateľné, lebo ide o neexistujúci (zmätočný) dôvod.“

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

nálezom rozhodol, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa . Sťažovateľ taktiež navrhol, aby ústavný súd

zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové konanie. Sťažovateľ

zároveň požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € a priznanie trov

právneho zastúpenia.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , ).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

13. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Sťažovateľ predovšetkým tvrdí, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je

arbitrárny, nepreskúmateľný, nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným

v rozsudku a taktiež namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

14. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, , ,

, ).

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(, ).

17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

, ). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. , ,

).

18. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na odôvodnenie rozsudku

krajského súdu, v ktorom sa uvádza:

„... medzi účastníkmi konania zostala spornou otázkou, či spoločnosť

bola aj skutočným dodávateľom stavebných prác pre žalobcu (sťažovateľa, pozn.)

podľa sporných dodávateľských faktúr. Pochybností žalovaného a správcu dane o existencii

obchodnoprávneho vzťahu medzi uvedenými subjektmi vychádzali z faktu, že žalobca

nepreukázal žiadnym relevantným spôsobom skutočné a reálne poskytnutie služieb

spoločnosťou ktoré by odôvodňovali spornú fakturáciu. Na preukázanie

oprávnenosti fakturovaných prác ako nákladovej položky žalobca predložil správcovi dane

jedine sporné dodávateľské faktúry spoločnosti s dokladmi o ich úhrade.

Za účelom preverenia materiálnej podstaty tejto obchodnej spolupráce správca dane

vykonal rozsiahle dokazovanie. Obstaranými dôkaznými prostriedkami bolo zistené,

že dodávateľská spoločnosť v rozhodnom období nemala žiadnych

zamestnancov a nedisponovala dôkazmi o tom, že by fakturované plnenia zabezpečila

cez tretie osoby v (subdodávateľský). Žiaden vo veci vypočúvaný svedok, ktorý mal niečo

do činenia so zákazkami, na ktorých sa mala subdodávateľský podieľať spoločnosť

vrátane bývalých zamestnancov žalobcu nepotvrdil, že by pre spoločnosť

vykonával prácu alebo, že by ju poznal alebo, že by sa táto spoločnosť

zúčastnila na plnení zákaziek pre žalobcových odberateľov. Svedkovia zhodne potvrdili,

že im meno spoločnosti a jej konateľa... nič nehovorí. Žalobca neposkytol

žiaden dôkaz a ani správca dane aj napriek vykonanému dokazovaniu nezistil, kto

v skutočnosti, ktoré osoby reálne vykonali práce, ktoré spoločnosť

fakturovala žalobcovi. Preto pri absencii akéhokoľvek relevantného dôkazu o skutočnom

poskytnutí stavebných prác spoločnosťou nemožno považovať sporné

faktúry za presvedčivý dôkazný prostriedok, že spoločnosť vykonala

stavebné práce v zmysle sporných faktúr.

Faktúra, resp. doklad o jej úhrade predstavuje vierohodný dôkazný prostriedok

o vykonanom obchode, len ak zodpovedá skutočnosti. Samotné faktúry s ďalšími písomnými

dokladmi sú len formálnou a nie postačujúcou podmienkou pre uznanie výdavkov ako

nákladovej položky, pokiaľ nie sú odrazom reálneho, materiálneho plnenia. Technicky je

totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto

plnenie bolo skutočne poskytnuté a rovnako je technicky možné previesť akékoľvek peňažné

prostriedky na akýkoľvek účet, resp. predstierať zaplatenie vystavených faktúr hotovostným

spôsobom. Je preto potrebné, aby tieto doklady boli v súlade so skutočnosťou. Ak daňové

a účtovné doklady neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty,

nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov

fakturovaného obchodu priznané právo na uplatnenie daňového nákladu. Preto je

základnou povinnosťou žalobcu preukázať, že ich vynaložil v súvislosti so stavebnými

prácami skutočne poskytnutými fakturovaným, dodávateľom. Následne správca dane je

oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných

postupov zisťovať a preverovať základ dane. Ak správca dane vykonaným preverovaním

preukázateľne spochybni deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto

pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné považovať vynaložené prostriedky

za oprávnený daňový náklad a priznať nárok na ich odpočítanie od daňových príjmov.“

19. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol:

„Kasačný senát sa oboznámil s obsahom spisu a zistil, že predmetom sporu

o zákonnosť je právny problém, vyskytujúci sa spravidla v prípade dodávania stavebných

prác, keď na základe šetrenia správcu dane vzniknú pochybnosti o skutočnom dodávateľovi

stavebných prác, ktorý je uvedený v účtovníctve daňového subjektu. Je potrebné zdôrazniť,

že správna prax daňových orgánov je založená na prísne formálnom prístupe vyplývajúcom

z výkladu ust. o dani z príjmov, podľa ktorého daňovým

výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne

vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii

daňovníka podľa § 6 ods. 1 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. Napriek tomu, že je

zrejmé, že daňový subjekt určité esenciálne náklady vynaložiť musel, na tieto náklady

daňové orgány neprihliadajú, keďže nezodpovedajú účtovnému stavu. Platná právna

úprava neumožňuje daňovému subjektu prejsť do právneho režimu určenia dane podľa

pomôcok v prípade tzv. esenciálnych nákladov, ktoré síce vznikli, ale nie sú správne účtovne

zaevidované. Daňový subjekt nemá v týchto prípadoch možnosť prejsť do režimu určenia

dane podľa pomôcok. Podľa pri určení dane

podľa pomôcok je správca dane povinný prihliadnuť tiež na zistené okolnosti, z ktorých

vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené. V danom prípade však

daň podľa pomôcok určovaná nebola. Kasačný súd konštatuje, že pri preskúmavaní veci

nezistil rozpor so zákonom.“

20. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

s potvrdenými závermi rozsudku krajského súdu ako súdu prvostupňového považoval

ústavný súd za podstatné uviesť aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu:

„Pochybnosti žalovaného, vrátane správcu dane sú založené aj na ďalších

skutočnostiach, ktoré sa objavili počas daňovej kontroly. Vo vzťahu k spoločnosti

bolo zistené, že žalobca ako jej dodávateľ vystavil menovanej spoločnosti faktúry

skôr ako spoločnosť fakturovala žalobcovi... Podobný časový nesúlad

vo fakturácii bol zistený aj pri zákazke od spoločnosti

Medzi nejasnosti vyvolávajúce vážne pochybnosti o zdaniteľnom obchode možno

zaradiť vyjadrenia konateľa spoločnosti ktorý vypovedal, že fakturoval až

vtedy, keď boli peniaze, čo je v príkrom rozpore s vystavenými faktúrami a pokladničnými

dokladmi o ich úhrade.

... Podľa správneho súdu vo veci obstarané dôkaze prostriedky tvoriace obsah

administratívneho spisu boli postačujúce na ustálenie skutkového stavu a vyvodenie

oprávnených pochybností o reálnosti zdaniteľného plnenia fakturovaným dodávateľom,

spoločnosťou Správny súd ma za to, že správca dane a žalovaný dôvodne

odmietli uznať fakturované úhrady za daňové výdavky žalobcu, nakoľko tento neuniesol

dôkazné bremeno. V prejednávanom prípade bolo na žalobcovi, ak si uplatňuje výdavky

spôsobilé znížiť daňový základ rozhodujúci pre určenie daňovej povinnosti, aby preukázal,

že zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené dodávateľom podľa sporných faktúr.

Nakoľko žalobca nepreukázal materiálnu stránku obchodu so spoločnosťou

a ani správcovi dane sa ju nepodarilo preukázať vykonaným dokazovaním zameraným

na preverenie žalobcových tvrdení, tým pádom neexistuje vecná súvislosť medzi prijatými

službami a vykonanou odplatou v podobe fakturovaných súm za ne, preto nemohli byť

fakturované výdavky uznané za oprávnené a preukázané daňové náklady v súlade s § 21

zákona o dani z príjmu.

Treba opätovne zdôrazniť, že správca dane sa pri dokazovaní neuspokojil len

s bežným preverovaním tvrdení žalobcu a dokladov, ktoré predložil, ale dokazovanie

správne zameral a rozšíril aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu

žalobcu, t.j. aj na právne vzťahy spoločnosti ktoré žalobca nemôže

ovplyvniť, majúc na vedomí, že žalobcu nemožno v tomto smere zaťažiť dôkazným

bremenom, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne.

S poukazom na uvedené preto súd vyhodnotil námietky žalobcu za nedôvodné.“

21. Podľa § 2 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov sa daňovým výdavkom rozumie

výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov

preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo

zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 pričom pri využívaní majetku, ktorý

môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový

výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa

na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky

(náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady)

daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je

dostatočne preukázané, a ďalej ostatné taxatívne vymenované výdavky.

22. Podľa o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový

poriadok“) správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné

na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch

vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je

potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho

činnosti.

23. V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov

a správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia

uvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal

správca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym

konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné

identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porovnaj VERNARSKÝ, M.

Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,

2009, s. 11, 24 ‒25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je

na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým

spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery

vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím

na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy

daní a v priebehu konania (, ).

24. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že správne súdnictvo je primárne

prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej

najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť

verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme

právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek

zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu

dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe,

ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, proti ktorej je

verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy (, , ,

).

25. Ústavný súd pripomína, že povinnosť všeobecného súdu vytvoriť zákonné,

odôvodnené, a tým aj presvedčivé rozhodnutie nemožno chápať tak, že všeobecný súd je

povinný reagovať na každý návrh, námietku alebo pripomienku účastníka konania (aj keď

by ich účastník konania považoval za podstatné), ale len na tie, ktoré sú významné

pre rozhodnutie vo veci.

26. Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu založený

na právnom názore, ktorý je ústavne akceptovateľný a dáva odpoveď na všetky podstatné

žalobné námietky sťažovateľa. Napadnutému rozsudku najvyššieho súdu možno síce

vytknúť určitú úspornosť vo vyjadrovaní a nedostatočné rozpracovanie zásadnej právnej

otázky daňovej uznateľnosti výdavkov za stavebné práce. Podstatné je, že sťažovateľ

vo svojej kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu v podstate len opakoval

argumenty už raz krajským súdom prerokované, takže najvyšší súd mohol oprávnene

pristúpiť k prevzatiu jeho argumentov. Za týchto okolností aj rozsudok najvyššieho súdu

vyhovuje požiadavkám .

27. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama

osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

28. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu na podstatnú otázku

posudzovaného prípadu (neuznanie výdavkov za stavebné práce) je z jeho rozhodnutia

zjavný. Ústavný súd súčasne zdôrazňuje, že výklad príslušných zákonných ustanovení bol

nepochybne v právomoci najvyššieho súdu a nemožno dôjsť k záveru, že by jeho výklad

zjavne vybočoval z rámca týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný.

29. Čo sa týka rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti

poukazuje, podľa názoru ústavného súdu sa predmetné rozhodnutia nevzťahujú na daný

prípad, pretože ich obsahom je uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty, pričom

predmetom konania v danej veci je neuznanie výdavkov na účely určenia dane z príjmov.

A práve v tomto smere už najvyšší súd viackrát judikoval, že dôsledkom nepreukázania

zákonných rozhodujúcich skutočností pre uznanie daňového výdavku, teda neunesenia

dôkazného bremena daňovým subjektom, je neuznanie daňového výdavku a dorubenie dane

z príjmov (napr. , , , ale aj ).

30. Ústavný súd v závere uzatvára, že v daňovom konaní bol sťažovateľ v zmysle

príslušných ustanovení daňového poriadku povinný preukázať, že jeho výdavky na stavebné

práce boli vynaložené na daňové účely v zmysle ustanovení zákona o dani z príjmov.

Hoci správca dane umožnil sťažovateľovi splniť jeho zákonnú povinnosť, z vykonaného

dokazovania nepovažoval za dostatočne preukázané, že dotknuté výdavky na stavebné práce

sú daňovými výdavkami, a z tohto dôvodu ich neuznal ako daňový výdavok podľa § 2

písm. i) zákona o dani z príjmov. Ak sťažovateľ dôkazné bremeno v daňovom konaní

neuniesol, pričom nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov nezistili ani všeobecné súdy

rozhodujúce v rámci správneho súdnictva, nemožno hovoriť o tom, že mu neposkytli súdnu

ochranu, a tým porušili jeho základné právo zaručené .

31. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej

spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa , a preto sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

32. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia, priznanie finančného

zadosťučinenia, priznanie trov konania) v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2019