Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 441/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Holič s. r. o., Poľovnícka 4, Bernolákovo,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Holič, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a 2, a

a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 9. mája 2017 a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 18. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2018

doručená [v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

(prostredníctvom e-mailovej správy) a následne 9. júla 2018 aj v listinnej podobe, pozn.]

sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti verejne a v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a tiež práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „postup okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „postup

krajského súdu“) a jeho uznesením sp. zn. z 9. mája 2017 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „postup

najvyššieho súdu“) a jeho uznesením sp. zn. z 18. apríla 2018 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Ako to zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľka bola rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 25. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) uznaná za vinnú preto, že „v presne nezistenom čase v mesiaci august 2014 v

v úmysle obohatiť sa na úkor spol. uzavrela s jej

konateľom ústnu dohodu o spôsobe zaplatenia faktúry za stavebný

materiál vo výške 1.763,40 EUR tak, že časť sumy vo výške 1.372,20 EUR prevodom zaplatí

jej sestra na nimi uvedený účet a následne tieto finančné prostriedky

menovaný prevedie na účet obvinenej, ktorá k nim doloží zvyšnú časť dohodnutej sumy vo

výške 391,20 EUR a takto uhradí faktúru za stavebný materiál jednou platbou, avšak

po dohodnutom prevode sumy 1.372,20 EUR na účet, ktorý mu obvinená poskytla, uhradila

menovanému v hotovosti len 800 EUR a zvyšné finančné prostriedky vo výške 963,40 EUR

si ponechala pre vlastnú potrebu a snažila sa to zakryť takým spôsobom, že mu následne

poslala platobný príkaz z VÚB banky preukazujúci uhradenie dlžnej sumy vo výške

963,40 EUR, hoci v skutočnosti príkaz na prevod nezadala a navyše tento prevod nemohol

byť ani zrealizovaný, pretože nemala na účte dostatočné finančné prostriedky na uhradenie

faktúry a tiež mala vedomosť o tom, že tento účet má od 11.06.2014 na základe exekučného

príkazu č. EX 996/2013 vydaného súdnym exekútorom... zablokovaný, čím úmyselne uviedla

, konateľa spol. do omylu a spôsobila mu tak škodu

vo výške 963,40 EUR...“, a teda spôsobila škodu na cudzom majetku tým, že sa obohatila

uvedením niekoho do omylu, čím spáchala prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov. Za to bola sťažovateľka

rozsudkom okresného súdu odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s tým, že

okresný súd sťažovateľke výkon tohto trestu podmienečne odložil, pričom jej určil

skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov.

3. Sťažovateľka a v prospech sťažovateľky aj jej otec a sestra podali proti rozsudku

okresného súdu riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok. Avšak uznesením

krajského súdu boli odvolania sťažovateľky, jej otca a sestry ako nedôvodné zamietnuté.

4. Následne sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu podala riadne a včas

dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu

pre jeho nedôvodnosť odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo obhajcovi sťažovateľky

doručené 3. mája 2018.

5. Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila okrem iného najmä takto:

«... Je nám známe stanovisko Najvyššieho súdu... zo dňa 29.05.2015 pod sp. zn.

, že inšpekcia Ministerstva vnútra je zákonným orgánom činným v trestnom

konaní, napriek tomu máme za to, že nezávislým orgánom činným v trestnom konaní byť

nemôže, pretože je riadená politickým funkcionárom, členom vlády, výkonnej moci. Trváme

na tom, že v tejto veci konal orgán závislý.

Napriek tomu v tejto veci ten istý policajný orgán v postavení operatívneho

pracovníka vykonáva operatívne šetrenie pod č. SKIS-IS-OISZ-OPČ-672-007/2014

a spisuje úradný záznam (ktorý nie je dôkaz v trestnom konaní), na základe ktorého je

iniciované trestné stíhanie...

Úradný záznam je tendenčný a cielene zameraný na degradáciu policajtky,

aby mohlo byť odôvodnené skončenie služobného pomeru. Úradný záznam podpísaný

mjr. je výplodom príslušníka útvaru, ktorý nie je orgánom činným

v trestnom konaní...

Minister vnútra, orgán výkonnej moci, nedal súhlas na zbavenie mlčanlivosti.

Tým sa stalo to, že nebolo ozrejmené, či bola v minulosti údajne

riešená na inšpekcii. Nebolo objasnené, kto je priateľom z útvaru Sekcie kontroly a

inšpekčnej služby s pánom konateľom spoločnosti

Už v prípravnom konaní došlo k porušeniu zákona a vyšetrovateľka Sekcie kontroly

a inšpekčnej služby v dôsledku podriadenosti ministrovi vnútra Slovenskej republiky je

vo veci vylúčená konať v zmysle ..

Prípravné konanie bolo vedené jednostranne pri porušení rovnosti strán, a hlavne

porušení práva na rovnosť zbraní. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby dokazovala

sťažovateľkine dlhy a exekúciu, či exekučne blokovaný účet, ale to, že nebola

vystavená faktúra a predaj nebol zaevidovaný v účtovníctve opomenula. Kúpna

cena bola pritom zaplatená na súkromný účet, a tým vzniklo podozrenie zo spáchania

trestného činu krátenia dane a neodvedenia dane ...

Zmluva medzi konateľom spoločnosti a kupujúcou - sestrou obvinenej, kedy

bola sprostredkovateľkou, nebola obchodnou zmluvou. Kúpna cena nebola

poslaná na účet spoločnosti. Išlo o protiprávne konanie zo strany konateľa spoločnosti...

Porušovateľ práva, na hranici spáchania prečinu krátenia dane, nemôže byť v trestnom

konaní poškodený.

Podľa obžaloby mala sťažovateľka uviesť do omylu, ale on totiž

nekonal v mene spoločnosti, lebo kúpnu cenu nezaúčtoval a faktúru vystavil až v čase

prebiehajúceho trestného stíhania.

Obžalovaná tvrdí, že sumu, na ktorej sa dohodli, vyplatila. Zaplatila 1.372,20 €

na účet, o ktorom sa neskôr dozvedela, že je súkromný. Potom skutočne začala

„konšpirovať“, ale stalo sa tak po protiprávnom konaní . Tým, že vystavila

príkaz na úhradu, neuviedla nikoho do omylu. už vedel, že sumu 1.763,40 €

odmietla zaplatiť. Nepremyslene urobila úkon, ktorý nemá racionálne vysvetlenie. Veď

peniaze prísť nemohli a o pár dní zistí, že nebol príkaz realizovaný.

mala oznámiť spáchanie prečinu, alebo napísať , že mu okrem

1.372,20 € nezaplatí ani cent.

Veď za 1.763,40 € by jej sestra nakúpila stavebný materiál v mieste stavby.

Medzičasom bola sťažovateľka prepustená do civilu ... Skutok bol totožný so

skutkom, ktorý prokurátor považoval za trestný čin. Sťažovateľka bola postihnutá dvakrát

za ten istý skutok, a to je nespravodlivé ...

... fingovaný vystavený príkaz na úhradu nemá relevantnú súvislosť s výškou

(rozdielom), ktorý vykazoval konateľ spoločnosti ako pohľadávku. Inak povedané, škoda

spoločnosti nevznikla zavinením obžalovanej. Fingovaný príkaz na úhradu nie je v príčinnej

súvislosti s rozdielom v nedoplatku, t.j. pohľadávkou.

Súd vykonal dôkazy v „neprospech“ obžalovanej a ostatné vykonať odmietol.

Nevypočul ani iniciátora konania o prepustenie, ani tvorcu úradného záznamu ...

V písomne podanom návrhu na doplnenie dokazovania bolo odôvodnené prečo

pri úcte k spravodlivosti musí súd obžalovanú oslobodiť, prečo nejde o trestný čin a čo je

dôvodom, pre ktorý nemôže byť uznaná vinnou...

Oba rozsudky sa v odôvodnení nevysporiadali s tým, kto mal byť poškodeným. Pán

alebo spoločnosť ? Súdy sa nevysporiadali

s prejudiciálnou otázkou, či došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, kto bol predávajúcim a kto

kupujúcou. Prečo nebol tento predaj evidovaný v účtovníctve? Prečo nebola vystavená

faktúra, a hlavne prečo ani nesporných 800,- € nebolo v príjme spoločnosti...

Žiadny súd nereagoval na námietku, že ide o ultima ratio...

... Tvrdíme, že konanie bolo vedené nezákonným spôsobom, a to okrem úradného

záznamu aj riadeným postupom „zatajeného operatívca“ tohto útvaru, kde sa má viesť

nezávislé a nestranné vyšetrovanie. Kolega vyšetrovateľky riadi, dojedná a privedie

ku kolegyni človeka, ktorý si pre porušovanie zákona, hlavne

o účtovníctve a zák. o DPH nemôže uplatniť nárok na doplatenie kúpnej

zmluvy, lebo po porušení zákona neunesie vecné bremeno...

Je iniciovaný policajtom, ktorý vie zabezpečiť nátlak na „dlžníka“, a ktorý zariadi

trestné oznámenie a začatie konania o prepustenie zo služobného pomeru...

... dovolací súd nespravodlivo a rigorózne odmietol, že rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré neboli vykonane zákonným spôsobom. Svedok a „poškodený“ mohol

zatajiť meno „konšpirátora“. Súd úradný záznam vykonal ako dôkaz napriek tomu, že

na jeho sprocesnenie neboli splnené podmienky...

Na nezákonne vykonanom dôkaze nemožno postaviť zákonné a spravodlivé

rozhodnutie...

Odmietame akceptovať tvrdenie, že zásada ultima ratio a zásada subsidiarity trestnej

represie má svoje mantinely a nie je možná, ak ide o závažné excesy zo súkromnoprávnych

vzťahov...

Tu totiž ani formálne nebola naplnená skutková podstata žiadneho trestného činu

(ani podvodu, pretože obžalovaná „uviedla do omylu“ po tom, čo už

schodok - rozdiel v kúpnej cene bol splatný, určitý, avšak vzájomne spochybňovaný)...

Uvedenie do omylu nie je v príčinnej súvislosti s nezaplatením rozdielu kúpnej ceny.

Škoda spoločnosti nevznikla. buď odcudzil alebo z vytvoreného prebytku

na sklade ponúkol bez DPH stavebný materiál za 1.372,20 €. O tovar za 1.763,40 € predsa

sestra obžalovanej nemohla mať záujem...

... Ak by bola príslušníčka Policajného zboru uviedla do omylu pred

uzatvorením dohody o dodaní materiálu do miesta bydliska (resp. miesta stavby) svojej

sestry, tak vtedy pri skončení služobného pomeru pre ten istý skutok bolo nutné skúmať

jednak otázku rei iudicatae, ale aj závažnosť v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák... »

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. ) Základne právo ... podľa , ods. 2

Slovenskej republiky, podľa , právo na

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanú záležitosť nezávislým a nestranným

súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

II.) Základné právo ... na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a Listiny základných

práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é bolo.

III. a) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18.04.2018 sa zrušuje a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

III. b) eventum Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 18.04.2018 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 09.05.2017 sa z r u š u j ú a vec sa v r a c i a Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie.

IV.) priznáva nárok na spravodlivé finančné zadosťučinenie

vo výške 3.000,- €, ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet

právneho zástupcu sťažovateľky... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.

V.) Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Bratislave a Okresný súd

Bratislava III sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy

právneho zastúpenia vo výške 352,42 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky... do dvoch

mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

11. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

12. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

13. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná

verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

15. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

III.

16. Ako to z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka sa domáha vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 a základného

práva na rovnosť v konaní podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

a práva na prejednanie záležitosti verejne podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na

účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu a jemu

predchádzajúcim postupom.

17. Sťažovateľka vo svojej (ústavnej) sťažnosti poukazuje na nesprávne hodnotenie

vykonaných dôkazov a nevysporiadanie sa s ďalšími podľa jej názoru pre rozhodnutie

podstatnými okolnosťami majúce za následok nesprávnosť skutkových zistení krajského

súdu stotožňujúceho sa v plnom rozsahu so skutkovými zisteniami okresného súdu, najmä

pokiaľ ide o okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy, dojednania kúpnej ceny a ustálenie jej

výšky, vystavenie účtovných a daňových dokladov, prevod peňažných prostriedkov,

o osobu poškodeného a vôbec o samotný priebeh skutkového deja.

18. Zároveň sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že ak personálnym rozkazom

(zrejme ministra vnútra Slovenskej republiky, pozn.) č. 84 z 8. apríla 2015 bola v zmysle

o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej

republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej

službe“) prepustená zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru na tom istom

skutkovom základe, jej postih prepustením zo služobného pomeru predstavuje prekážku

rozsúdenej veci (res iudicata) pre jej ďalší postih v rámci trestného stíhania.

19. Sťažovateľka zároveň krajskému súdu vytýka, že tento podľa jej názoru napriek

porušeniu princípu rovnosti strán a princípu rovnosti zbraní už v prípravnom konaní

a napriek tomu, že v konaní pred súdom boli vykonané iba dôkazy svedčiace v jej

neprospech, pričom vykonanie ostatných dôkazov bolo odmietnuté, odvolania sťažovateľky,

jej otca a sestry ako nedôvodné zamietol.

20. Sťažovateľka súčasne namieta porušenie tých istých základných a iných práv

podľa a dohovoru aj uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

tým, že najvyšší súd, nepovažujúc za naplnený ani jeden zo sťažovateľkou uplatnených

dovolacích dôvodov, dovolanie sťažovateľky odmietol, ako aj tým, že o dovolaní

sťažovateľky rozhodol na neverejnom zasadnutí.

21. Sťažovateľka sa tiež domáha aj vyslovenia porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa

ods. 2 listiny postupom okresného súdu, ako aj porušenia práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a najvyššieho

súdu.

IV.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. , , ,

).

23. Ustanovenie v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to

ako lex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

V podstate ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava

rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je

v skutočnosti priznané už . Vo vzťahu k pojmu „rozhodnutie“ v

ods. 2 je opodstatnený extenzívny výklad, nevzťahuje sa teda len na rozhodnutia,

ale zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania a nečinnosti, ktorými orgán verejnej správy

môže pôsobiť na právne postavenie fyzických alebo právnických osôb ().

24. Keďže v preskúmavanej veci však nejde o vec rozhodnutia orgánov verejnej

správy, ako ani o akékoľvek ďalšie formy ich správania, konania a nečinnosti, ktoré by mali

zasiahnuť do základných práv a slobôd, ale ide o ústavný prieskum súdnych rozhodnutí a im

predchádzajúcich postupov, ktoré vyplynuli z trestného konania podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), medzi

postupom okresného súdu, uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

a tiež uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom na strane jednej

a sťažovateľkou namietaným porušením na strane druhej absentuje

akákoľvek príčinná súvislosť.

25. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného

porušenia odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva na rovnosť v konaní podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti verejne

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru

26. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru sú

obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť tohto súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú

tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon ().

28. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa , je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

29. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej

činnosti okrem iného konštatoval, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej

strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju

nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca

(Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002, bod 45). Právo

na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými

ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

konajúceho súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, bod 46).

30. Okrem toho požiadavka „rovnosti zbraní“ vyplývajúca z čl. 6 ods. 1 dohovoru je

len iným označením základného ústavného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa ().

31. Z judikatúry ESĽP, ako aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rovnosť

medzi obvineným a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom na rozdiel v ich

procesnom a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych funkcií

a možností (napr. za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc).

Ich rovnosť je potom priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok

spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, charakterizovaná v judikatúre

k dohovoru. Ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec

pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane

(napr. rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. 2. 1997, bod 53,

).

32. V zmysle judikatúry ESĽP neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje

ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania

v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú

osobitnou zložitosťou (Varela Assalino v. Portugalsko z 25. 4. 2002). V niektorých

prípadoch ESĽP poznamenal, že ak ide iba o vyriešenie právnych otázok, na odstránenie

rozporov, medzi ktorými je vhodnejšia písomná komunikácia ako ústna obhajoba, môže

postačovať posúdenie na základe spisu, a že je legitímne, aby národné orgány zohľadňovali

zásady hospodárnosti (Varela Assalino v. Portugalsko z 25. 4. 2002, Schuler-Zgraggen

v. Švajčiarsko z 24. 6. 1994).

33. Osobitne vo vzťahu k rozhodovaniu viacerých súdov súdnej sústavy ESĽP

judikoval, že požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré

zisťujú skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci

samej. Pokiaľ ide o otázku ústneho pojednávania na odvolacom a dovolacom stupni

súdnictva, nedostatok verejného prejednania veci na druhom a treťom stupni možno

ospravedlniť povahou konania, ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné, a to

predovšetkým vtedy, ak vyššie súdy prejednávajú výlučne právne otázky, a nie skutkové

otázky (Ekbatani v. Švédsko z 26. 5. 1988).

34. Ak ide o porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru, judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru

s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad rozhodnutie vo veci Silver a ostatní

proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému

kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší

proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122). Ústavný súd

poznamenáva, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo

na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa

dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok

nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne

, , , ).

35. Z už opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľkou

namietaného porušenia označených základných a iných práv podľa , listiny

a dohovoru.

K uzneseniu krajského súdu a jemu predchádzajúcemu postupu

36. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd

v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok ESĽP

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku

(dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto

prípade za zachovanú aj proti označenému uzneseniu krajského súdu (napr. ,

, ).

37. Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia prebral podstatnú časť

argumentácie okresného súdu a okrem iného uviedol:

«... Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej

, poškodeného - svedka , svedkov... ako aj oboznámením

listinných dôkazov... a na podklade dôkazov konštatoval: „... súd, hodnotiac produkované

dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12

dospel bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru, že žalovaný skutok

sa stal... a dopustila sa ho obžalovaná... Súbor vykonaných priamych ako aj nepriamych

dôkazov v danom prípade tvorí logickú, ničím nespochybnenú sústavu navzájom sa

doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje všetky relevantné

okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania práve obžalovanú... bolo

nepochybne preukázané, že obžalovaná získala uzatvorením ústnej

zmluvy o kúpe stavebného materiálu, stavebný materiál pre jej sestru... pričom na základe

takto uzatvorenej zmluvy o kúpe stavebného materiálu došlo k majetkovej dispozícii

spočívajúcej v dodaní predmetného stavebného materiálu zo strany poškodeného

. Obžalovaná reálne zaplatila len sumu 800,- Eur, pričom zvyšnú časť v sume

963,40 Eur si ponechala pre vlastnú potrebu. Súčasne predstierala vykonanie prevodu sumy

vo výške 963,40 Eur v prospech účtu poškodeného, pričom k takejto transakcii nikdy

nedošlo a týmto jej konaním došlo ku vzniku majetkovej škody na strane poškodeného

vo výške 963,40 Eur. Je nepochybné, že poškodený uzatvoril predmetnú ústnu zmluvu

o dodaní stavebného materiálu s obžalovanou v prospech jej sestry

v omyle, že menovaná zaplatí kúpnu cenu vo výške 1.372,20 Eur, na ktorú sa zaviazala

(k jeho viere nepochybne prispelo aj zaplatenie časti kúpnej ceny vo výške 800,- Eur

obžalovanou v hotovosti u poškodeného). Rovnako je možné vysloviť záver, že pokiaľ by

o skutočných okolnostiach uzatvorenia takejto ústnej zmluvy na strane obžalovanej vedel

a teda mal vedomosť o tom, že obžalovaná uzatvárala predmetnú dohodu iba účelovo

s cieľom získať predmet dohody (stavebný materiál) pre tretiu osobu (sestru),

bez poskytnutia celej kúpnej ceny, k uzatvoreniu zmluvy a odovzdaniu predmetu veci,

by nebolo došlo. Nakoľko poškodený na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19.01.2016

po zákonnom poučení vyslovil, že si neuplatňuje nárok na náhradu škody, súd v rozsudku

obžalovanú na jej náhradu nezaviazal. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnou

kvalifikáciou skutku ako ho kvalifikovala obžaloba... na hlavnom pojednávaní mal súd

nepochybne a bez akýchkoľvek dôvodných pochybností za preukázané, že obžalovaná

priamym úmyselným protiprávnym konaním naplnila všetky obligatórne pojmové znaky

skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona po stránke tak

objektívnej ako aj subjektívnej.“

Po takto vykonanom dokazovaní aj odvolací súd v zmysle

všetky vykonané dôkazy náležite jednotlivo aj v ich súhrne vyhodnotil a dospel k záveru, že

predmetný trestný čin sa stal... a že ho nepochybne spáchala, za tam uvedených okolností

práve obžalovaná... Tento záver oprel o celý rad okolností a dôkazov, ktoré vo svojom

súhrne poskytujú spoľahlivý záver, že to bola práve obžalovaná, ktorá s poškodeným...

uzatvorila ústnu dohodu o kúpe stavebného materiálu pre sestru (

), v hodnote 1763,40 € a skutočnosť, že sa jednalo o takto dohodnutú sumu

preukazuje aj fakt, že obžalovaná po „minimálne zvláštnych“ finančných transakciách, za

materiál vyplatila poškodenému sumu - 800,- € v hotovosti a vypísala prevodný príkaz vo

VÚB na sumu 963,40 €. Žiada sa ozrejmiť, že dohoda o zaplatení podľa poškodeného, ktorú

navrhla obžalovaná, bola taká, že peniaze, ktoré budú zaslané na účet poškodeného, tento

prepošle na účet obžalovanej, ktorá k nim pripojí sumu, ktorou „chcela pomôcť“ ona

osobne sestre a následne celú dohodnutú cenu za materiál zaplatí poškodenému sama

obžalovaná jednorazovo.

Bolo tiež preukázané, že obžalovaná mala vedomosť o tom, že od 11.06.2014 je jej

bankový účet zablokovaný z titulu exekúcie, aj napriek tomuto vypísala prevodný príkaz

na sumu 963,10 €, ktorú skutočnosť oznámila poškodenému s uistením, že na príkaze je

termín splatnosti 09.10.2014, príkaz bol opečiatkovaný pečiatkou banky s dátumom

09.09.2014, ktorý dôkaz tiež vážne narúša obhajobné tvrdenia obžalovanej.

Teda bolo dôkazmi jasne preukázané, že po predchádzajúcej vyššie rozvedenej

dohode medzi obžalovanou a poškodeným ohľadne stavebného materiálu, sestra

obžalovanej platila na účet známej poškodeného,

, t. j. vlastne poškodenému sumu vo výške 1372,20 €, ktorá suma bola na základe

vyššie spomínanej dohody preposlaná na pokyn poškodeného obžalovanej, avšak sa

nejednalo o účet obžalovanej, nakoľko táto mala účet zablokovaný, ale na účet jej

kamarátky t. j. , ktorá po prijatí peňazí, tieto vybrala a odovzdala

obžalovanej, z ktorých však obžalovaná odovzdala poškodenému v hotovosti len sumu

800 €. Po urgencii zo strany poškodeného ohľadne vyplatenia zvyšnej časti peňazí, priznala

obžalovaná, že vypísala vo VÚB prevodný príkaz, opečiatkovala ho pečiatkou banky, ktorý

však neodovzdala banke na realizáciu a plnenie, ale e-mailom ho zaslala poškodenému,

deklarujúc, že dala pokyn na vyplatenie zvyšnej časti peňazí z dohodnutej sumy. V tejto

časti je jasné preukázané, že obžalovaná vedela, že dohodnutou sumou za materiál je

skutočne suma 1763,40 €, pretože odovzdala sumu 800 €, čo potvrdil aj poškodený a v tejto

časti rozpor nie je, ale rozhodne nie je dôkazmi preukázané jej tvrdenie, že poškodenému

zaplatila aj zvyšnú časť v hotovosti. Zároveň je treba uviesť, že zo strany poškodeného

stavebný materiál bol riadne a v dohodnutom množstve dodaný...

... Ak obžalovaná tvrdí, že poškodenému za materiál zaplatila celú dohodnutú sumu,

tak je namieste otázka, akým význam a účel malo vypísanie prevodného príkazu a jeho

opečiatkovanie bankou, ako aj sms komunikácia medzi obžalovanou a poškodeným ohľadne

nedoplatenia sumy za materiál zhromaždená v spisovom materiáli...

K námietkam odvolateľky - sestry obžalovanej... ktorá v odvolaní uviedla, že

poškodený zaslal cenovú ponuku na sumu 1300 eur a nie 1700 eur... Tvrdenia odvolateľky

sú vyvrátené nielen výpoveďou poškodeného, ale aj samotným konaním obžalovanej, ktorá

v podstate krokmi, ktoré vykonala potvrdila, že bola s poškodeným dohodnutá za dodaný

materiál na sume 1763,40 €... Tento záver podporuje aj preukázaná skutočnosť, že

obžalovaná si požičiavala peniaze nielen od kolegov (viď uznanie dlhu), ale aj od svojej

sestry, čo táto potvrdila...

... - k námietke obhajcu... krajský súd uznáva, že skutočne úradný záznam ako taký

nie je dôkazom, ale na podklade tohto sa odvíja ďalšie zisťovanie... Z úradného záznamu

vyplynuli len určité skutočnosti a signály, na podklade ktorých došlo k zabezpečeniu

zákonných dôkazov. Samotné oboznámenie úradného záznamu na hlavnom pojednávaní nie

je možné považovať za takú chybu konania, ktorý by mohla byť dôvodom pre zrušenie

rozsudku podľa tak ako sa domáha obhajca. To, že nebol

pomenovaný iniciátor začatia stíhania a ani iniciátor začatia konania o skončenie

služobného pomeru, nie je takou chybou konania, ktorá by znamenala zrušenie

napadnutého rozhodnutia...

- k námietke, že nebol zistený oznamovateľ skutku na inšpekciu a tohto je

podľa obhajcu nutné zisťovať, odvolací súd dáva do pozornosti, že Policajný zbor je ako

bezpečnostný zbor povinný realizovať úkony smerujúce k odhaleniu, vyšetreniu

a zadokumentovaniu trestnej činnosti v takom rozsahu, aby mohol byť páchateľ zákonným

spôsobom potrestaný. Poznatky iniciujúce trestné stíhanie získava Policajný zbor

z podnetov a trestných oznámení, ako aj svojou činnosťou. Získavanie informácií o trestnej

činnosti je vyjadrením záujmu štátu na ochrane spoločnosti a na prevencii trestnej

činnosti...

- k námietke, že nebol označený poškodený, pretože dohoda znela s inou firmou ako

tou, ktorá materiál skutočne na stavbu dodala, krajský súd poukazuje na výpis

z obchodného registra (čl. 170), z ktorého je zistiteľné, že firma

svojim štatutárnym orgánom - konateľom - poškodeným uzatvorila

zmluvu na dodávku tovaru a z faktúry č. 140388 - čl. 169 vyplynulo, že polystyrén

objednaný na stavbu sestry obžalovanej, dodala firma práve firme

poškodeného a to v cene 1352,76 €, čo je riadne zdokladované

a z tejto pripojenej faktúry je preukázané, že príjemca tovaru riadne

firme zaplatil sumu 1352,76 € a tovar bol riadne dodaný priamo

na stavbu, pričom je tiež zrejmé, že okrem tohto druhu tovaru firma poškodeného dodala aj

IPU, ktorú dopravila na stavbu sama obžalovaná, ktoré skutočnosti boli tiež dokazovaním

spoľahlivo preukázané.

- k námietke, že skutok nie je trestným činom odvolací súd odkazuje na samotnú

konštrukciu trestného činu uvedeného v , popísané konanie

obžalovanej a zároveň aj na odôvodnenie uvádzané v napadnutom

rozsudku na str. 12, s ktorým sa v celom rozsahu, ako so správnym a zákonným stotožňuje

a plne na tieto úvahy a závery odkazuje, bez potreby ich opakovania.

- k námietke, že sa jedná o duplicitný postih obžalovanej a porušenie zásady ne bis in

idem, pričom obhajca zároveň žiada zohľadniť princíp ultima ratio z pohľadu

neštandardného konania poškodeného , konajúci senát dodáva, že konanie

poškodeného a jeho postup pri dohode ohľadne objednania stavebného materiálu ako aj

postup pri zaplatení jeho ceny, nie je predmetom posúdenia tunajším súdom a úvahy

obhajoby v naznačenom smere, obsiahnuté na str. 5 odvolania, o podvodnom konaní

samotného poškodeného, možno považovať za špekulácie a konštrukcie obhajoby, s ktorými

odvolací súd nie je povinný sa zaoberať a nie je to ani v jeho kompetencii. V predloženej

veci súd striktne skúma len konanie prebiehajúce pred súdom proti obžalovanej

na podklade podanej obžaloby okresnou prokuratúrou...

V nadväznosti k princípu ultima ratio krajský súd dodáva, že tento úzko súvisí

so zásadou subsidiarity trestnej represie, pričom právna teória i prax uznáva, že zo zásady

subsidiarity trestnej represie plynie, že trestnoprávne riešenie predstavuje krajný

prostriedok (ultima ratio) aj pre súdy. Trestný čin ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje

uzavretým komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych

znakov, ktoré v súhrne vytvárajú skutkovú podstatu trestného činu. Ako sa skutok prejavuje

vo vonkajšom svete, definuje predovšetkým objektívna stránka skutkovej podstaty, ktorá je

tvorená súhrnom znakov charakterizujúcich konanie a následok vrátane kauzálneho vzťahu

medzi nimi. Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu

možnosť)... Podľa tejto zásady má byť trestné právo použite len ako najkrajnejší

prostriedok... len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie

sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti

aplikácie a interpretácie trestného práva potom – z takto chápaného prostriedku

ultima ratio – musia byť akcentovane právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia

s posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lége, či

zásada in dubio pro reo. (napr. ). Vyžaduje sa teda aby vina bola

autoratívne konštatovaná len v prípade takého konania, o ktorom mohol páchateľ v dobe

keď sa ho dopúšťal, dôvodne predpokladať, že ide o konanie trestné, a to vzhľadom na

obsah účinného , alebo tam, kde je to potrebné vzhľadom na ustálenú a

všeobecne dostupnú judikatúru všeobecných súdov, ktorý záver korešponduje aj s

judikatúrou ESĽP (napr. Kokkinakis v. Grécko - 14307/88, Cantoni v. Francúzsko - 17

862/91)...

Ak bol spáchaný trestný čin, ktorého skutková podstata bola bezo zvyšku vo všetkých

znakoch naplnená, tak ako je tomu v posudzovanom prípade, nemôže štát rezignovať

na svoju úlohu pri ochrane oprávnených záujmov fyzických osôb poukazom a existenciu

žalôb v civilnom konaní, ktorými možno zaistiť navrátenie finančných prostriedkov, k

úbytku ktorých prostredníctvom trestného činu došlo. Akcentácia princípu ultima ratio

nemôže úplne znemožniť aplikáciu základného vyššie naznačeného princípu - účelu

trestného konania...

Odkaz na princíp subsidiarity trestnej represie vo vzťahu k zásade ultima ratio

považuje odvolací súd v prejednávanom konkrétnom prípade... z pohľadu toho, že sa v čase

spáchania skutku jednalo o príslušníčku Policajného Zboru SR, za úplne nevhodný, a to

jednak s ohľadom na vyššie naznačený účel trestného konania, samotné okolnosti prípadu

s prihliadnutím najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie a pohnútku,

pričom aplikácia princípu ultima ratio v rozsahu ako sa domáha obhajca obžalovanej, by

znamenala neprípustný posun samotnej funkcie trestného práva...»

38. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd v napadnutom rozhodnutí dôsledkom

nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov a nevysporiadania sa s ďalšími podľa jej

názoru pre rozhodnutie podstatnými okolnosťami dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského

súdu. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu je v plnom súlade s § 176 ods. 2 Trestného

poriadku. Krajský súd prevzal podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu,

s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, a zároveň sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

vysporiadal aj so všetkými podstatnými odvolacími námietkami. Podľa názoru ústavného

súdu odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je presvedčivé a zrozumiteľné a konanie

nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného charakteru. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

39. Napokon podľa názoru ústavného súdu už okresný súd dal jasnú, zrozumiteľnú

a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky skutkovo (ako aj právne, pozn.) relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď, berúc do úvahy všetky podstatné okolnosti

prípadu, ustálil, že v príčinnej súvislosti s úmyselným konaním sťažovateľky bola

poškodenému ( ) spôsobená škoda a dospel tak k záveru, že skutok sa

stal tak, ako je popísaný skutkovou vetou výrokovej časti rozsudku okresného súdu.

40. Okrem toho podľa názoru ústavného súdu ani z obsahu sťažnosti sťažovateľky

nevyplývajú také argumenty, ktoré by boli spôsobilé rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť

rozhodnutie o veci, a tým spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

41. Tu ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje

za arbitrárne či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je celkom zjavne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého uznesenia krajského súdu stotožňujúceho sa v celom rozsahu s odôvodnením

rozsudku okresného súdu, ktoré sú odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

42. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti namieta, že jej postih za ten istý skutok

prepustením zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru v rámci konania

podľa zákona o štátnej službe, pretože v zmysle § 192 ods. 1 písm. e) tohto zákona svojím

konaním porušila služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jej

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby,

zakladá prekážku rozsúdenej (rozhodnutej) veci, ústavný súd uvádza, že prepustenie

policajta zo služobného pomeru nemožno spájať so samotným trestným, prípadne

priestupkovým konaním. Rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru totiž nie je

rozhodnutím o vine príslušníka Policajného zboru z hľadiska jeho prípadnej trestnej či

priestupkovej zodpovednosti. Uvedené podporuje aj ,

podľa ktorého trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom

pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý

skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené,

podmienečne zastavené a obvinený sa osvedčil alebo sa skončilo schválením zmieru

a zastavením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené.

Inými slovami, prekážku rozsúdenej (rozhodnutej) veci pre trestné stíhanie osoby

predstavujú iba v vymenované rozhodnutia vydané

v rámci skoršieho trestného stíhania pre ten istý skutok.

43. Napokon z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ako aj uznesenia krajského

súdu vyplýva, že pri uznaní viny sťažovateľky vychádzali okrem iného aj z výpovedí

viacerých svedkov vypočutých na hlavnom pojednávaní. V konaniach pred okresným

súdom a krajským súdom, ktoré boli verejné (pri výsluchoch na hlavných pojednávaniach),

mala sťažovateľka ako obžalovaná možnosť sama alebo prostredníctvom svojho obhajcu

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom vrátane výpovedí svedkov, ktorým mohla zároveň klásť

aj otázky.

44. V nadväznosti na sťažovateľkou deklarovaný prejav nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím a jemu predchádzajúcim postupom ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj podľa

listiny vrátane práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie konajúceho súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkov konania.

Podstatou je, aby postup príslušného súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí príslušných súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(obdobne napr. , ).

45. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti

uzneseniu krajského súdu a jemu predchádzajúcemu postupu v tejto časti (vo vzťahu

k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam, prekážke rozsúdenej veci a porušeniu

práva na verejné prerokovanie veci) odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

46. Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu

zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako

žalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je

upravená v a vyplýva z . Garantovaná je aj

v takých významných právnych dokumentoch, akými sú listina a dohovor. Podľa čl. 50

ods. 3 obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu

obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

47. Z judikatúry ESĽP vyplýva aj bezpodmienečná povinnosť orgánov činných

v trestnom konaní a súdu rešpektovať právo obvineného na obhajobu tým, že mu musí dať

možnosť zúčastniť sa výsluchu svedka tak, aby tento úkon zodpovedal požiadavkám

kontradiktórnosti konania. Obvinený musí mať možnosť spochybniť argumenty

a vypočúvať svedkov (Unterpertinger proti Rakúsku, rozsudok ESĽP z 24. 11. 1986,

sťažnosť č. 9120/80).

48. Porušením práva na obhajobu sa rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej

obhajobe v zmysle . Ide obzvlášť o situáciu, keď obvinený po

určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a zároveň orgány

činné v trestnom konaní alebo súd v tomto čase reálne vykonávali úkony trestného konania,

ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, prípadne ak ide o iné pochybenie

príslušného súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k

odňatiu alebo znemožneniu riadneho uplatnenia procesných práv obvineného. Intenzita

takéhoto porušenia musí dosahovať stupeň zásadnosti, teda takéto porušenie musí

kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje

základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. V súvislosti s dokazovaním môže byť

tento dovolací dôvod naplnený len za situácie, že súd nevyhovie návrhom obvineného na

vykonanie alebo doplnenie dokazovania, pričom svoje rozhodnutie neodôvodní (pozri

napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. 7. 2016).

49. Pokiaľ sťažovateľka svojimi sťažnostnými námietkami namieta porušenie

princípu rovnosti strán a princípu rovnosti zbraní už v prípravnom konaní a ďalej to, že

v konaní pred súdom boli vykonané iba dôkazy svedčiace v jej neprospech, pričom

vykonanie ostatných dôkazov bolo odmietnuté („Súd... Nevypočul ani iniciátora konania

o prepustenie, ani tvorcu úradného záznamu “, pozn.) uznesením krajského súdu

a jemu predchádzajúcim postupom, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp

subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného

môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých

je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

50. Podľa názoru ústavného súdu, pokiaľ ide o porušenie princípu rovnosti strán,

resp. princípu rovnosti zbraní už v prípravnom konaní a o tvrdenie sťažovateľky, že

v konaní pred krajským súdom boli vykonané iba dôkazy svedčiace v jej neprospech,

pričom vykonanie ostatných dôkazov bolo odmietnuté, v prípade preukázania týchto

procesných pochybení, či už v konaní pred krajským súdom, alebo aj v predchádzajúcich

štádiách trestného konania, sú tieto spôsobilé založiť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. c) , v zmysle ktorého dovolanie možno podať, ak zásadným

spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Avšak podľa zistenia ústavného súdu

sťažovateľka sa vo svojom dovolaní proti uzneseniu krajského súdu dovolacieho dôvodu

spočívajúceho v porušení jej práva na obhajobu zásadným spôsobom nijako nedovolávala.

51. Nevyužitie zákonnej možnosti uplatnenia tohto dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c) nemožno preto nahradzovať sťažnosťou podanou

ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická

alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich

práv; a tú možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.

52. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu

krajského súdu a jemu predchádzajúcemu postupu v tejto časti (vo vzťahu k namietanému

porušeniu princípu rovnosti strán, resp. princípu rovnosti zbraní a nevykonaniu navrhnutých

dôkazov) odmietol ako neprípustnú podľa .

K uzneseniu najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcemu postupu

53. K namietanému porušeniu označených základných a iných práv uznesením

najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že

najvyšší (dovolací) súd napriek sťažovateľkou vytýkaným vadám a nesprávnostiam

uznesenia krajského súdu, v ktorých videla naplnenie dovolacích dôvodov v zmysle § 371

ods. 1 písm. g), i) a e) jej dovolanie ako nedôvodné odmietol.

54. Ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci

oporu v zákone.

55. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:

„... Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Dovolací dôvod podľa možno úspešne

uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli

na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je

založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá

a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva

na spravodlivý proces... Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný

postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1

písm. g) len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva

obvinenej. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní

dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. g) , a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý

proces v zmysle článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru... by mohlo dôjsť len vtedy, ak by

odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkazoch získaných

nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (Mariana Marinescu

p. Rumunsku, č. 36110/03 z 2. februára 2010, Emen p. Turecku, č. 25585/02

z 26. januára 2010). V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím

dôvodom podľa môže Najvyšší súd ...

preskúmavať len to, či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce

dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Spôsob hodnotenia týchto dôkazov vykonaných

zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže Najvyšší súd... v rámci dovolacieho

konania... prehodnocovať ani spochybňovať... K úradnému záznamu Ministerstva vnútra...

z 10. decembra 2014, na ktorý obvinená v podanom dovolaní poukazuje, Najvyšší súd...

poznamenáva, že vo veci bolo vykonaných niekoľko rozhodujúcich dôkazných prostriedkov,

na podklade ktorých boli dostatočne zistené a preukázané skutočnosti, na základe ktorých

bol vynesený predmetný rozsudok okresného súdu, na podklade ktorého bola dôkazmi

preukázaná vina obvinenej a v tomto smere predmetný úradný záznam

nemal charakter ani jediného usvedčujúceho a ani jedného z viacerých rozhodujúcich

usvedčujúcich dôkazov. V predmetnej veci nemožno prehliadnuť, že nedošlo k dôkaznej

núdzi v tom zmysle, že by už zabezpečené a vykonané dôkazy, a to zákonným spôsobom

(teda mimo predmetného úradného záznamu) nepostačovali na objasnenie veci a uznanie

viny. Z uvedeného vyplýva, že tento dovolací dôvod nebol naplnený.

Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Najvyšší súd... dodáva, že z obsahu dovolania nevyplynuli ani skutočnosti, ktoré by

zodpovedali dovolaciemu dôvodu podľa tak, ako

ho označila obvinená... Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho

dôvodu uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný

konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Ak preto

obvinená namietala správnosť skutkových zistení (vystavenie účtovných a daňových

dokladov, výšku kúpnej ceny, prevod peňažných prostriedkov), tieto dôvodom dovolania

nemôžu byť... Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa,

vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinená v dovolaní uplatňovať iba

námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa

pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu

vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej

inštancie...

Pokiaľ ide o námietku obvinenej, že v danom prípade bola na mieste aplikácia

princípu ultima ratio, Najvyšší súd... poukazuje na skutočnosť, že hoci princíp ultima ratio

možno uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu

pri prečinoch (R 96/2014), ktorú podmienku obvinená spĺňa, nebola však aplikácia tohto

princípu v trestnej veci obvinenej opodstatnená, a to z tých istých dôvodov, ktoré vyplývajú

z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, na ktoré dovolací súd ako

na správne a úplné poukazuje a s nimi sa stotožňuje... Taktiež sa nemožno stotožniť

s námietkou obvinenej, že v jej konání absentuje objektívna a subjektívna stránka trestného

činu podvodu podľa na škodu cudzieho majetku seba

obvinená obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku

malú škodu. Fakt, že obvinená nemala finančné prostriedky na úhradu za plnenia

a za stavebný materiál nezaplatila, spôsobil, že poškodeného uviedla

do omylu, že si obvinená splní svoj záväzok, čím poškodenému spôsobila škodu, postačuje

na naplnenie objektívnej ako aj subjektívnej stránky... Použitú právnu kvalifikáciu

podľa citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku

zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty prečinu...

Skutočnosť, že poškodený si v tomto prípade neuplatnil nárok na náhradu škody nemôže

rezultovať záver, že škoda nevznikla (nebola spôsobená)...

Podľa dovolanie možno podať, ak vo veci

konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Pokiaľ ide o tretí z uplatnených dovolacích dôvodov - rozhodoval orgán činný

v trestnom konaní, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania

podľa , túto okolnosť obvinená najneskôr pred

odvolacím súdom nenamietala v zmysle , a preto sa ňou

dovolací súd zaoberať ani nemohol. Z uvedeného vyplýva, že ani tento dovolací dôvod

nebol naplnený...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd... dospel k záveru, že nie sú splnené

dôvody dovolania predpokladané ustanovením § 371 ods. 1 písm. g), písm. e) a písm. i)

, preto dovolanie obvinenej... na neverejnom zasadnutí bez preskúmania

veci, postupom podľa odmietol...“

56. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia dovolacieho

súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah konštatuje, že najvyšší súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

57. Vychádzajúc z aplikácie príslušných na vec sa vzťahujúcich, predovšetkým

procesnoprávnych zákonných ustanovení , je predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Vzhľadom na podrobnú a precíznu argumentáciu

najvyššieho súdu vyjadrenú v jeho predmetnom rozhodnutí, ktorá vyčerpávajúcim

spôsobom obsiahla právnu podstatu sťažovateľkou nastolených námietok s odkazmi aj

na príslušnú procesnoprávnu úpravu, v interpretácii ktorej ústavný súd nezistil ústavný

nesúlad, nie je potrebné z pohľadu ústavného súdu uvádzať ďalšie podporné argumenty.

58. Napokon, aj keď najvyšší súd na účely prerokovania dovolania sťažovateľky

nenariadil verejné zasadnutie, ale o tomto rozhodol podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku, v zmysle ktorého dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa , týmto postupom najvyššieho súdu nijako

nemohlo dôjsť k porušeniu práva na prejednanie záležitosti verejne podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru (pozri argumentáciu v bodoch 32 a 33 tohto uznesenia).

59. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti proti

uzneseniu najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcemu postupu odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a listiny postupom okresného súdu,

ako aj porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu

60. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa

ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní

pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol

pred podaním sťažnosti podľa (), a preto už

k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať (m. m. ).

61. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto

poskytuje ochranu tomuto základnému právu podľa , ako aj právu podľa dohovoru

len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného

práva ešte mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

základného práva podľa a listiny, ako aj práva podľa dohovoru, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ). Uvedený

právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek

proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

62. Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že v trestnej

veci sťažovateľky v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

okresný súd meritórne rozhodol (rozsudkom) 25. októbra 2016 a v nadväznosti na to

v druhostupňovom (odvolacom) konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.

krajský súd meritórne rozhodol (uznesením) na verejnom zasadnutí

9. mája 2017. Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok okresného súdu v spojení

s uznesením krajského súdu nadobudol právoplatnosť 9. mája 2017.

63. V konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. najvyšší súd

rozhodol 18. apríla 2018, a teda uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť

18. apríla 2018.

64. Keďže sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a podľa listiny postupom

okresného súdu a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom krajského súdu, ako aj postupom najvyššieho súdu sťažnosťou

doručenou ústavnému súdu 3. júla 2018, t. j. v čase, keď k porušovaniu označených práv už

nemohlo dochádzať a jej právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť aj v tejto

časti v súlade s odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

65. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018