Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 441/2018
PDF · 499.5 KB
No categories available
II. ÚS 441/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Holič s. r. o., Poľovnícka 4, Bernolákovo,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Holič, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 199/2015, postupom Krajského
súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 37/2017 a jeho uznesením
sp. zn. 3 To 37/2017 z 9. mája 2017 a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 73/2017 a jeho uznesením sp. zn. 3 Tdo 73/2017
z 18. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2018
doručená [v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
(prostredníctvom e-mailovej správy) a následne 9. júla 2018 aj v listinnej podobe, pozn.]
sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti verejne a v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a tiež práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 T 199/2015 (ďalej aj „postup okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 37/2017 (ďalej aj „postup
krajského súdu“) a jeho uznesením sp. zn. 3 To 37/2017 z 9. mája 2017 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“) a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 73/2017 (ďalej aj „postup
najvyššieho súdu“) a jeho uznesením sp. zn. 3 Tdo 73/2017 z 18. apríla 2018 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Ako to zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľka bola rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 3 T 199/2015 z 25. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) uznaná za vinnú preto, že „v presne nezistenom čase v mesiaci august 2014 v
v úmysle obohatiť sa na úkor spol. uzavrela s jej
konateľom ústnu dohodu o spôsobe zaplatenia faktúry za stavebný
materiál vo výške 1.763,40 EUR tak, že časť sumy vo výške 1.372,20 EUR prevodom zaplatí
jej sestra na nimi uvedený účet a následne tieto finančné prostriedky
menovaný prevedie na účet obvinenej, ktorá k nim doloží zvyšnú časť dohodnutej sumy vo
výške 391,20 EUR a takto uhradí faktúru za stavebný materiál jednou platbou, avšak
po dohodnutom prevode sumy 1.372,20 EUR na účet, ktorý mu obvinená poskytla, uhradila
menovanému v hotovosti len 800 EUR a zvyšné finančné prostriedky vo výške 963,40 EUR
si ponechala pre vlastnú potrebu a snažila sa to zakryť takým spôsobom, že mu následne
poslala platobný príkaz z VÚB banky preukazujúci uhradenie dlžnej sumy vo výške
963,40 EUR, hoci v skutočnosti príkaz na prevod nezadala a navyše tento prevod nemohol
byť ani zrealizovaný, pretože nemala na účte dostatočné finančné prostriedky na uhradenie
faktúry a tiež mala vedomosť o tom, že tento účet má od 11.06.2014 na základe exekučného
príkazu č. EX 996/2013 vydaného súdnym exekútorom... zablokovaný, čím úmyselne uviedla
, konateľa spol. do omylu a spôsobila mu tak škodu
vo výške 963,40 EUR...“, a teda spôsobila škodu na cudzom majetku tým, že sa obohatila
uvedením niekoho do omylu, čím spáchala prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Za to bola sťažovateľka
rozsudkom okresného súdu odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s tým, že
okresný súd sťažovateľke výkon tohto trestu podmienečne odložil, pričom jej určil
skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov.
3. Sťažovateľka a v prospech sťažovateľky aj jej otec a sestra podali proti rozsudku
okresného súdu riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok. Avšak uznesením
krajského súdu boli odvolania sťažovateľky, jej otca a sestry ako nedôvodné zamietnuté.
4. Následne sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu podala riadne a včas
dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu
pre jeho nedôvodnosť odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo obhajcovi sťažovateľky
doručené 3. mája 2018.
5. Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila okrem iného najmä takto:
«... Je nám známe stanovisko Najvyššieho súdu... zo dňa 29.05.2015 pod sp. zn.
1 To 1/2015, že inšpekcia Ministerstva vnútra je zákonným orgánom činným v trestnom
konaní, napriek tomu máme za to, že nezávislým orgánom činným v trestnom konaní byť
nemôže, pretože je riadená politickým funkcionárom, členom vlády, výkonnej moci. Trváme
na tom, že v tejto veci konal orgán závislý.
Napriek tomu v tejto veci ten istý policajný orgán v postavení operatívneho
pracovníka vykonáva operatívne šetrenie pod č. SKIS-IS-OISZ-OPČ-672-007/2014
a spisuje úradný záznam (ktorý nie je dôkaz v trestnom konaní), na základe ktorého je
iniciované trestné stíhanie...
Úradný záznam je tendenčný a cielene zameraný na degradáciu policajtky,
aby mohlo byť odôvodnené skončenie služobného pomeru. Úradný záznam podpísaný
mjr. je výplodom príslušníka útvaru, ktorý nie je orgánom činným
v trestnom konaní...
Minister vnútra, orgán výkonnej moci, nedal súhlas na zbavenie mlčanlivosti.
Tým sa stalo to, že nebolo ozrejmené, či bola v minulosti údajne
riešená na inšpekcii. Nebolo objasnené, kto je priateľom z útvaru Sekcie kontroly a
inšpekčnej služby s pánom konateľom spoločnosti
Už v prípravnom konaní došlo k porušeniu zákona a vyšetrovateľka Sekcie kontroly
a inšpekčnej služby v dôsledku podriadenosti ministrovi vnútra Slovenskej republiky je
vo veci vylúčená konať v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por...
Prípravné konanie bolo vedené jednostranne pri porušení rovnosti strán, a hlavne
porušení práva na rovnosť zbraní. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby dokazovala
sťažovateľkine dlhy a exekúciu, či exekučne blokovaný účet, ale to, že nebola
vystavená faktúra a predaj nebol zaevidovaný v účtovníctve opomenula. Kúpna
cena bola pritom zaplatená na súkromný účet, a tým vzniklo podozrenie zo spáchania
trestného činu krátenia dane a neodvedenia dane ...
Zmluva medzi konateľom spoločnosti a kupujúcou - sestrou obvinenej, kedy
bola sprostredkovateľkou, nebola obchodnou zmluvou. Kúpna cena nebola
poslaná na účet spoločnosti. Išlo o protiprávne konanie zo strany konateľa spoločnosti...
Porušovateľ práva, na hranici spáchania prečinu krátenia dane, nemôže byť v trestnom
konaní poškodený.
Podľa obžaloby mala sťažovateľka uviesť do omylu, ale on totiž
nekonal v mene spoločnosti, lebo kúpnu cenu nezaúčtoval a faktúru vystavil až v čase
prebiehajúceho trestného stíhania.
Obžalovaná tvrdí, že sumu, na ktorej sa dohodli, vyplatila. Zaplatila 1.372,20 €
na účet, o ktorom sa neskôr dozvedela, že je súkromný. Potom skutočne začala
„konšpirovať“, ale stalo sa tak po protiprávnom konaní . Tým, že vystavila
príkaz na úhradu, neuviedla nikoho do omylu. už vedel, že sumu 1.763,40 €
odmietla zaplatiť. Nepremyslene urobila úkon, ktorý nemá racionálne vysvetlenie. Veď
peniaze prísť nemohli a o pár dní zistí, že nebol príkaz realizovaný.
mala oznámiť spáchanie prečinu, alebo napísať , že mu okrem
1.372,20 € nezaplatí ani cent.
Veď za 1.763,40 € by jej sestra nakúpila stavebný materiál v mieste stavby.
Medzičasom bola sťažovateľka prepustená do civilu ... Skutok bol totožný so
skutkom, ktorý prokurátor považoval za trestný čin. Sťažovateľka bola postihnutá dvakrát
za ten istý skutok, a to je nespravodlivé ...
... fingovaný vystavený príkaz na úhradu nemá relevantnú súvislosť s výškou
(rozdielom), ktorý vykazoval konateľ spoločnosti ako pohľadávku. Inak povedané, škoda
spoločnosti nevznikla zavinením obžalovanej. Fingovaný príkaz na úhradu nie je v príčinnej
súvislosti s rozdielom v nedoplatku, t.j. pohľadávkou.
Súd vykonal dôkazy v „neprospech“ obžalovanej a ostatné vykonať odmietol.
Nevypočul ani iniciátora konania o prepustenie, ani tvorcu úradného záznamu ...
V písomne podanom návrhu na doplnenie dokazovania bolo odôvodnené prečo
pri úcte k spravodlivosti musí súd obžalovanú oslobodiť, prečo nejde o trestný čin a čo je
dôvodom, pre ktorý nemôže byť uznaná vinnou...
Oba rozsudky sa v odôvodnení nevysporiadali s tým, kto mal byť poškodeným. Pán
alebo spoločnosť ? Súdy sa nevysporiadali
s prejudiciálnou otázkou, či došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, kto bol predávajúcim a kto
kupujúcou. Prečo nebol tento predaj evidovaný v účtovníctve? Prečo nebola vystavená
faktúra, a hlavne prečo ani nesporných 800,- € nebolo v príjme spoločnosti...
Žiadny súd nereagoval na námietku, že ide o ultima ratio...
... Tvrdíme, že konanie bolo vedené nezákonným spôsobom, a to okrem úradného
záznamu aj riadeným postupom „zatajeného operatívca“ tohto útvaru, kde sa má viesť
nezávislé a nestranné vyšetrovanie. Kolega vyšetrovateľky riadi, dojedná a privedie
ku kolegyni človeka, ktorý si pre porušovanie zákona, hlavne zák. č. 431/2004 Z. z.
o účtovníctve a zák. 222/2004 Z. z. o DPH nemôže uplatniť nárok na doplatenie kúpnej
zmluvy, lebo po porušení zákona neunesie vecné bremeno...
Je iniciovaný policajtom, ktorý vie zabezpečiť nátlak na „dlžníka“, a ktorý zariadi
trestné oznámenie a začatie konania o prepustenie zo služobného pomeru...
... dovolací súd nespravodlivo a rigorózne odmietol, že rozhodnutie je založené
na dôkazoch, ktoré neboli vykonane zákonným spôsobom. Svedok a „poškodený“ mohol
zatajiť meno „konšpirátora“. Súd úradný záznam vykonal ako dôkaz napriek tomu, že
na jeho sprocesnenie neboli splnené podmienky...
Na nezákonne vykonanom dôkaze nemožno postaviť zákonné a spravodlivé
rozhodnutie...
Odmietame akceptovať tvrdenie, že zásada ultima ratio a zásada subsidiarity trestnej
represie má svoje mantinely a nie je možná, ak ide o závažné excesy zo súkromnoprávnych
vzťahov...
Tu totiž ani formálne nebola naplnená skutková podstata žiadneho trestného činu
(ani podvodu, pretože obžalovaná „uviedla do omylu“ po tom, čo už
schodok - rozdiel v kúpnej cene bol splatný, určitý, avšak vzájomne spochybňovaný)...
Uvedenie do omylu nie je v príčinnej súvislosti s nezaplatením rozdielu kúpnej ceny.
Škoda spoločnosti nevznikla. buď odcudzil alebo z vytvoreného prebytku
na sklade ponúkol bez DPH stavebný materiál za 1.372,20 €. O tovar za 1.763,40 € predsa
sestra obžalovanej nemohla mať záujem...
... Ak by bola príslušníčka Policajného zboru uviedla do omylu pred
uzatvorením dohody o dodaní materiálu do miesta bydliska (resp. miesta stavby) svojej
sestry, tak vtedy pri skončení služobného pomeru pre ten istý skutok bolo nutné skúmať
jednak otázku rei iudicatae, ale aj závažnosť v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák... »
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„I. ) Základne právo ... podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanú záležitosť nezávislým a nestranným
súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 3Tdo 73/2017 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
3To/37/2017 porušené bolo.
II.) Základné právo ... na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
3T/199/2015 p o r u š e n é bolo.
III. a) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 73/2017 zo dňa
18.04.2018 sa zrušuje a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.
III. b) eventum Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Tdo 73/2017 zo dňa 18.04.2018 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
3To 37/2017 zo dňa 09.05.2017 sa z r u š u j ú a vec sa v r a c i a Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie.
IV.) priznáva nárok na spravodlivé finančné zadosťučinenie
vo výške 3.000,- €, ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet
právneho zástupcu sťažovateľky... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.
V.) Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Bratislave a Okresný súd
Bratislava III sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy
právneho zastúpenia vo výške 352,42 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky... do dvoch
mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
11. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
13. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná
verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
15. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
III.
16. Ako to z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka sa domáha vyslovenia
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a základného
práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
a práva na prejednanie záležitosti verejne podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na
účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu a jemu
predchádzajúcim postupom.
17. Sťažovateľka vo svojej (ústavnej) sťažnosti poukazuje na nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov a nevysporiadanie sa s ďalšími podľa jej názoru pre rozhodnutie
podstatnými okolnosťami majúce za následok nesprávnosť skutkových zistení krajského
súdu stotožňujúceho sa v plnom rozsahu so skutkovými zisteniami okresného súdu, najmä
pokiaľ ide o okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy, dojednania kúpnej ceny a ustálenie jej
výšky, vystavenie účtovných a daňových dokladov, prevod peňažných prostriedkov,
o osobu poškodeného a vôbec o samotný priebeh skutkového deja.
18. Zároveň sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že ak personálnym rozkazom
(zrejme ministra vnútra Slovenskej republiky, pozn.) č. 84 z 8. apríla 2015 bola v zmysle
§ 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej
republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej
službe“) prepustená zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru na tom istom
skutkovom základe, jej postih prepustením zo služobného pomeru predstavuje prekážku
rozsúdenej veci (res iudicata) pre jej ďalší postih v rámci trestného stíhania.
19. Sťažovateľka zároveň krajskému súdu vytýka, že tento podľa jej názoru napriek
porušeniu princípu rovnosti strán a princípu rovnosti zbraní už v prípravnom konaní
a napriek tomu, že v konaní pred súdom boli vykonané iba dôkazy svedčiace v jej
neprospech, pričom vykonanie ostatných dôkazov bolo odmietnuté, odvolania sťažovateľky,
jej otca a sestry ako nedôvodné zamietol.
20. Sťažovateľka súčasne namieta porušenie tých istých základných a iných práv
podľa ústavy a dohovoru aj uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom
tým, že najvyšší súd, nepovažujúc za naplnený ani jeden zo sťažovateľkou uplatnených
dovolacích dôvodov, dovolanie sťažovateľky odmietol, ako aj tým, že o dovolaní
sťažovateľky rozhodol na neverejnom zasadnutí.
21. Sťažovateľka sa tiež domáha aj vyslovenia porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38
ods. 2 listiny postupom okresného súdu, ako aj porušenia práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a najvyššieho
súdu.
IV.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
23. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu, a to
ako lex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.
V podstate ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava
rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je
v skutočnosti priznané už čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu k pojmu „rozhodnutie“ v čl. 46
ods. 2 ústavy je opodstatnený extenzívny výklad, nevzťahuje sa teda len na rozhodnutia,
ale zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania a nečinnosti, ktorými orgán verejnej správy
môže pôsobiť na právne postavenie fyzických alebo právnických osôb (III. ÚS 375/2015).
24. Keďže v preskúmavanej veci však nejde o vec rozhodnutia orgánov verejnej
správy, ako ani o akékoľvek ďalšie formy ich správania, konania a nečinnosti, ktoré by mali
zasiahnuť do základných práv a slobôd, ale ide o ústavný prieskum súdnych rozhodnutí a im
predchádzajúcich postupov, ktoré vyplynuli z trestného konania podľa zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), medzi
postupom okresného súdu, uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom
a tiež uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom na strane jednej
a sťažovateľkou namietaným porušením čl. 46 ods. 2 ústavy na strane druhej absentuje
akákoľvek príčinná súvislosť.
25. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného
porušenia čl. 46 ods. 2 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti verejne
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru
26. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú
obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť tohto súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby
bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú
tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
28. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
29. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej
činnosti okrem iného konštatoval, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej
strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju
nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca
(Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002, bod 45). Právo
na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen
predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými
ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
konajúceho súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, bod 46).
30. Okrem toho požiadavka „rovnosti zbraní“ vyplývajúca z čl. 6 ods. 1 dohovoru je
len iným označením základného ústavného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (II. ÚS 414/2015).
31. Z judikatúry ESĽP, ako aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rovnosť
medzi obvineným a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom na rozdiel v ich
procesnom a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych funkcií
a možností (napr. za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc).
Ich rovnosť je potom priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok
spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, charakterizovaná v judikatúre
k dohovoru. Ide o právo, aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec
pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane
(napr. rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. 2. 1997, bod 53,
32. V zmysle judikatúry ESĽP neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje
ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania
v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú
osobitnou zložitosťou (Varela Assalino v. Portugalsko z 25. 4. 2002). V niektorých
prípadoch ESĽP poznamenal, že ak ide iba o vyriešenie právnych otázok, na odstránenie
rozporov, medzi ktorými je vhodnejšia písomná komunikácia ako ústna obhajoba, môže
postačovať posúdenie na základe spisu, a že je legitímne, aby národné orgány zohľadňovali
zásady hospodárnosti (Varela Assalino v. Portugalsko z 25. 4. 2002, Schuler-Zgraggen
v. Švajčiarsko z 24. 6. 1994).
33. Osobitne vo vzťahu k rozhodovaniu viacerých súdov súdnej sústavy ESĽP
judikoval, že požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré
zisťujú skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci
samej. Pokiaľ ide o otázku ústneho pojednávania na odvolacom a dovolacom stupni
súdnictva, nedostatok verejného prejednania veci na druhom a treťom stupni možno
ospravedlniť povahou konania, ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné, a to
predovšetkým vtedy, ak vyššie súdy prejednávajú výlučne právne otázky, a nie skutkové
otázky (Ekbatani v. Švédsko z 26. 5. 1988).
34. Ak ide o porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru, judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru
s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad rozhodnutie vo veci Silver a ostatní
proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému
kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší
proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122). Ústavný súd
poznamenáva, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo
na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa
dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok
nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne
III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013, III. ÚS 135/2014, III. ÚS 167/2015).
35. Z už opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľkou
namietaného porušenia označených základných a iných práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru.
K uzneseniu krajského súdu a jemu predchádzajúcemu postupu
36. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd
v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok ESĽP
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku
(dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto
prípade za zachovanú aj proti označenému uzneseniu krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
37. Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia prebral podstatnú časť
argumentácie okresného súdu a okrem iného uviedol:
«... Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej
, poškodeného - svedka , svedkov... ako aj oboznámením
listinných dôkazov... a na podklade dôkazov konštatoval: „... súd, hodnotiac produkované
dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12
Tr. poriadku dospel bez akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru, že žalovaný skutok
sa stal... a dopustila sa ho obžalovaná... Súbor vykonaných priamych ako aj nepriamych
dôkazov v danom prípade tvorí logickú, ničím nespochybnenú sústavu navzájom sa
doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje všetky relevantné
okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania práve obžalovanú... bolo
nepochybne preukázané, že obžalovaná získala uzatvorením ústnej
zmluvy o kúpe stavebného materiálu, stavebný materiál pre jej sestru... pričom na základe
takto uzatvorenej zmluvy o kúpe stavebného materiálu došlo k majetkovej dispozícii
spočívajúcej v dodaní predmetného stavebného materiálu zo strany poškodeného
. Obžalovaná reálne zaplatila len sumu 800,- Eur, pričom zvyšnú časť v sume
963,40 Eur si ponechala pre vlastnú potrebu. Súčasne predstierala vykonanie prevodu sumy
vo výške 963,40 Eur v prospech účtu poškodeného, pričom k takejto transakcii nikdy
nedošlo a týmto jej konaním došlo ku vzniku majetkovej škody na strane poškodeného
vo výške 963,40 Eur. Je nepochybné, že poškodený uzatvoril predmetnú ústnu zmluvu
o dodaní stavebného materiálu s obžalovanou v prospech jej sestry
v omyle, že menovaná zaplatí kúpnu cenu vo výške 1.372,20 Eur, na ktorú sa zaviazala
(k jeho viere nepochybne prispelo aj zaplatenie časti kúpnej ceny vo výške 800,- Eur
obžalovanou v hotovosti u poškodeného). Rovnako je možné vysloviť záver, že pokiaľ by
o skutočných okolnostiach uzatvorenia takejto ústnej zmluvy na strane obžalovanej vedel
a teda mal vedomosť o tom, že obžalovaná uzatvárala predmetnú dohodu iba účelovo
s cieľom získať predmet dohody (stavebný materiál) pre tretiu osobu (sestru),
bez poskytnutia celej kúpnej ceny, k uzatvoreniu zmluvy a odovzdaniu predmetu veci,
by nebolo došlo. Nakoľko poškodený na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19.01.2016
po zákonnom poučení vyslovil, že si neuplatňuje nárok na náhradu škody, súd v rozsudku
obžalovanú na jej náhradu nezaviazal. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnou
kvalifikáciou skutku ako ho kvalifikovala obžaloba... na hlavnom pojednávaní mal súd
nepochybne a bez akýchkoľvek dôvodných pochybností za preukázané, že obžalovaná
priamym úmyselným protiprávnym konaním naplnila všetky obligatórne pojmové znaky
skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona po stránke tak
objektívnej ako aj subjektívnej.“
Po takto vykonanom dokazovaní aj odvolací súd v zmysle § 2 ods. 12 Tr. poriadku
všetky vykonané dôkazy náležite jednotlivo aj v ich súhrne vyhodnotil a dospel k záveru, že
predmetný trestný čin sa stal... a že ho nepochybne spáchala, za tam uvedených okolností
práve obžalovaná... Tento záver oprel o celý rad okolností a dôkazov, ktoré vo svojom
súhrne poskytujú spoľahlivý záver, že to bola práve obžalovaná, ktorá s poškodeným...
uzatvorila ústnu dohodu o kúpe stavebného materiálu pre sestru (
), v hodnote 1763,40 € a skutočnosť, že sa jednalo o takto dohodnutú sumu
preukazuje aj fakt, že obžalovaná po „minimálne zvláštnych“ finančných transakciách, za
materiál vyplatila poškodenému sumu - 800,- € v hotovosti a vypísala prevodný príkaz vo
VÚB na sumu 963,40 €. Žiada sa ozrejmiť, že dohoda o zaplatení podľa poškodeného, ktorú
navrhla obžalovaná, bola taká, že peniaze, ktoré budú zaslané na účet poškodeného, tento
prepošle na účet obžalovanej, ktorá k nim pripojí sumu, ktorou „chcela pomôcť“ ona
osobne sestre a následne celú dohodnutú cenu za materiál zaplatí poškodenému sama
obžalovaná jednorazovo.
Bolo tiež preukázané, že obžalovaná mala vedomosť o tom, že od 11.06.2014 je jej
bankový účet zablokovaný z titulu exekúcie, aj napriek tomuto vypísala prevodný príkaz
na sumu 963,10 €, ktorú skutočnosť oznámila poškodenému s uistením, že na príkaze je
termín splatnosti 09.10.2014, príkaz bol opečiatkovaný pečiatkou banky s dátumom
09.09.2014, ktorý dôkaz tiež vážne narúša obhajobné tvrdenia obžalovanej.
Teda bolo dôkazmi jasne preukázané, že po predchádzajúcej vyššie rozvedenej
dohode medzi obžalovanou a poškodeným ohľadne stavebného materiálu, sestra
obžalovanej platila na účet známej poškodeného,
, t. j. vlastne poškodenému sumu vo výške 1372,20 €, ktorá suma bola na základe
vyššie spomínanej dohody preposlaná na pokyn poškodeného obžalovanej, avšak sa
nejednalo o účet obžalovanej, nakoľko táto mala účet zablokovaný, ale na účet jej
kamarátky t. j. , ktorá po prijatí peňazí, tieto vybrala a odovzdala
obžalovanej, z ktorých však obžalovaná odovzdala poškodenému v hotovosti len sumu
800 €. Po urgencii zo strany poškodeného ohľadne vyplatenia zvyšnej časti peňazí, priznala
obžalovaná, že vypísala vo VÚB prevodný príkaz, opečiatkovala ho pečiatkou banky, ktorý
však neodovzdala banke na realizáciu a plnenie, ale e-mailom ho zaslala poškodenému,
deklarujúc, že dala pokyn na vyplatenie zvyšnej časti peňazí z dohodnutej sumy. V tejto
časti je jasné preukázané, že obžalovaná vedela, že dohodnutou sumou za materiál je
skutočne suma 1763,40 €, pretože odovzdala sumu 800 €, čo potvrdil aj poškodený a v tejto
časti rozpor nie je, ale rozhodne nie je dôkazmi preukázané jej tvrdenie, že poškodenému
zaplatila aj zvyšnú časť v hotovosti. Zároveň je treba uviesť, že zo strany poškodeného
stavebný materiál bol riadne a v dohodnutom množstve dodaný...
... Ak obžalovaná tvrdí, že poškodenému za materiál zaplatila celú dohodnutú sumu,
tak je namieste otázka, akým význam a účel malo vypísanie prevodného príkazu a jeho
opečiatkovanie bankou, ako aj sms komunikácia medzi obžalovanou a poškodeným ohľadne
nedoplatenia sumy za materiál zhromaždená v spisovom materiáli...
K námietkam odvolateľky - sestry obžalovanej... ktorá v odvolaní uviedla, že
poškodený zaslal cenovú ponuku na sumu 1300 eur a nie 1700 eur... Tvrdenia odvolateľky
sú vyvrátené nielen výpoveďou poškodeného, ale aj samotným konaním obžalovanej, ktorá
v podstate krokmi, ktoré vykonala potvrdila, že bola s poškodeným dohodnutá za dodaný
materiál na sume 1763,40 €... Tento záver podporuje aj preukázaná skutočnosť, že
obžalovaná si požičiavala peniaze nielen od kolegov (viď uznanie dlhu), ale aj od svojej
sestry, čo táto potvrdila...
... - k námietke obhajcu... krajský súd uznáva, že skutočne úradný záznam ako taký
nie je dôkazom, ale na podklade tohto sa odvíja ďalšie zisťovanie... Z úradného záznamu
vyplynuli len určité skutočnosti a signály, na podklade ktorých došlo k zabezpečeniu
zákonných dôkazov. Samotné oboznámenie úradného záznamu na hlavnom pojednávaní nie
je možné považovať za takú chybu konania, ktorý by mohla byť dôvodom pre zrušenie
rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku tak ako sa domáha obhajca. To, že nebol
pomenovaný iniciátor začatia stíhania a ani iniciátor začatia konania o skončenie
služobného pomeru, nie je takou chybou konania, ktorá by znamenala zrušenie
napadnutého rozhodnutia...
- k námietke, že nebol zistený oznamovateľ skutku na inšpekciu a tohto je
podľa obhajcu nutné zisťovať, odvolací súd dáva do pozornosti, že Policajný zbor je ako
bezpečnostný zbor povinný realizovať úkony smerujúce k odhaleniu, vyšetreniu
a zadokumentovaniu trestnej činnosti v takom rozsahu, aby mohol byť páchateľ zákonným
spôsobom potrestaný. Poznatky iniciujúce trestné stíhanie získava Policajný zbor
z podnetov a trestných oznámení, ako aj svojou činnosťou. Získavanie informácií o trestnej
činnosti je vyjadrením záujmu štátu na ochrane spoločnosti a na prevencii trestnej
činnosti...
- k námietke, že nebol označený poškodený, pretože dohoda znela s inou firmou ako
tou, ktorá materiál skutočne na stavbu dodala, krajský súd poukazuje na výpis
z obchodného registra (čl. 170), z ktorého je zistiteľné, že firma
svojim štatutárnym orgánom - konateľom - poškodeným uzatvorila
zmluvu na dodávku tovaru a z faktúry č. 140388 - čl. 169 vyplynulo, že polystyrén
objednaný na stavbu sestry obžalovanej, dodala firma práve firme
poškodeného a to v cene 1352,76 €, čo je riadne zdokladované
a z tejto pripojenej faktúry je preukázané, že príjemca tovaru riadne
firme zaplatil sumu 1352,76 € a tovar bol riadne dodaný priamo
na stavbu, pričom je tiež zrejmé, že okrem tohto druhu tovaru firma poškodeného dodala aj
IPU, ktorú dopravila na stavbu sama obžalovaná, ktoré skutočnosti boli tiež dokazovaním
spoľahlivo preukázané.
- k námietke, že skutok nie je trestným činom odvolací súd odkazuje na samotnú
konštrukciu trestného činu uvedeného v § 221 Trestného zákona, popísané konanie
obžalovanej a zároveň aj na odôvodnenie uvádzané v napadnutom
rozsudku na str. 12, s ktorým sa v celom rozsahu, ako so správnym a zákonným stotožňuje
a plne na tieto úvahy a závery odkazuje, bez potreby ich opakovania.
- k námietke, že sa jedná o duplicitný postih obžalovanej a porušenie zásady ne bis in
idem, pričom obhajca zároveň žiada zohľadniť princíp ultima ratio z pohľadu
neštandardného konania poškodeného , konajúci senát dodáva, že konanie
poškodeného a jeho postup pri dohode ohľadne objednania stavebného materiálu ako aj
postup pri zaplatení jeho ceny, nie je predmetom posúdenia tunajším súdom a úvahy
obhajoby v naznačenom smere, obsiahnuté na str. 5 odvolania, o podvodnom konaní
samotného poškodeného, možno považovať za špekulácie a konštrukcie obhajoby, s ktorými
odvolací súd nie je povinný sa zaoberať a nie je to ani v jeho kompetencii. V predloženej
veci súd striktne skúma len konanie prebiehajúce pred súdom proti obžalovanej
na podklade podanej obžaloby okresnou prokuratúrou...
V nadväznosti k princípu ultima ratio krajský súd dodáva, že tento úzko súvisí
so zásadou subsidiarity trestnej represie, pričom právna teória i prax uznáva, že zo zásady
subsidiarity trestnej represie plynie, že trestnoprávne riešenie predstavuje krajný
prostriedok (ultima ratio) aj pre súdy. Trestný čin ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje
Trestný zákon uzavretým komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych
znakov, ktoré v súhrne vytvárajú skutkovú podstatu trestného činu. Ako sa skutok prejavuje
vo vonkajšom svete, definuje predovšetkým objektívna stránka skutkovej podstaty, ktorá je
tvorená súhrnom znakov charakterizujúcich konanie a následok vrátane kauzálneho vzťahu
medzi nimi. Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu
možnosť)... Podľa tejto zásady má byť trestné právo použite len ako najkrajnejší
prostriedok... len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie
sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti
aplikácie a interpretácie trestného práva potom – z takto chápaného prostriedku
ultima ratio – musia byť akcentovane právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia
s posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lége, či
zásada in dubio pro reo. (napr. I. ÚS 316/2011). Vyžaduje sa teda aby vina bola
autoratívne konštatovaná len v prípade takého konania, o ktorom mohol páchateľ v dobe
keď sa ho dopúšťal, dôvodne predpokladať, že ide o konanie trestné, a to vzhľadom na
obsah účinného trestného zákona, alebo tam, kde je to potrebné vzhľadom na ustálenú a
všeobecne dostupnú judikatúru všeobecných súdov, ktorý záver korešponduje aj s
judikatúrou ESĽP (napr. Kokkinakis v. Grécko - 14307/88, Cantoni v. Francúzsko - 17
862/91)...
Ak bol spáchaný trestný čin, ktorého skutková podstata bola bezo zvyšku vo všetkých
znakoch naplnená, tak ako je tomu v posudzovanom prípade, nemôže štát rezignovať
na svoju úlohu pri ochrane oprávnených záujmov fyzických osôb poukazom a existenciu
žalôb v civilnom konaní, ktorými možno zaistiť navrátenie finančných prostriedkov, k
úbytku ktorých prostredníctvom trestného činu došlo. Akcentácia princípu ultima ratio
nemôže úplne znemožniť aplikáciu základného vyššie naznačeného princípu - účelu
trestného konania...
Odkaz na princíp subsidiarity trestnej represie vo vzťahu k zásade ultima ratio
považuje odvolací súd v prejednávanom konkrétnom prípade... z pohľadu toho, že sa v čase
spáchania skutku jednalo o príslušníčku Policajného Zboru SR, za úplne nevhodný, a to
jednak s ohľadom na vyššie naznačený účel trestného konania, samotné okolnosti prípadu
s prihliadnutím najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie a pohnútku,
pričom aplikácia princípu ultima ratio v rozsahu ako sa domáha obhajca obžalovanej, by
znamenala neprípustný posun samotnej funkcie trestného práva...»
38. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd v napadnutom rozhodnutí dôsledkom
nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov a nevysporiadania sa s ďalšími podľa jej
názoru pre rozhodnutie podstatnými okolnosťami dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského
súdu. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu je v plnom súlade s § 176 ods. 2 Trestného
poriadku. Krajský súd prevzal podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu,
s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, a zároveň sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal aj so všetkými podstatnými odvolacími námietkami. Podľa názoru ústavného
súdu odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je presvedčivé a zrozumiteľné a konanie
nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného charakteru. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
39. Napokon podľa názoru ústavného súdu už okresný súd dal jasnú, zrozumiteľnú
a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky skutkovo (ako aj právne, pozn.) relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď, berúc do úvahy všetky podstatné okolnosti
prípadu, ustálil, že v príčinnej súvislosti s úmyselným konaním sťažovateľky bola
poškodenému ( ) spôsobená škoda a dospel tak k záveru, že skutok sa
stal tak, ako je popísaný skutkovou vetou výrokovej časti rozsudku okresného súdu.
40. Okrem toho podľa názoru ústavného súdu ani z obsahu sťažnosti sťažovateľky
nevyplývajú také argumenty, ktoré by boli spôsobilé rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť
rozhodnutie o veci, a tým spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
41. Tu ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje
za arbitrárne či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je celkom zjavne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého uznesenia krajského súdu stotožňujúceho sa v celom rozsahu s odôvodnením
rozsudku okresného súdu, ktoré sú odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
42. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti namieta, že jej postih za ten istý skutok
prepustením zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru v rámci konania
podľa zákona o štátnej službe, pretože v zmysle § 192 ods. 1 písm. e) tohto zákona svojím
konaním porušila služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jej
ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby,
zakladá prekážku rozsúdenej (rozhodnutej) veci, ústavný súd uvádza, že prepustenie
policajta zo služobného pomeru nemožno spájať so samotným trestným, prípadne
priestupkovým konaním. Rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru totiž nie je
rozhodnutím o vine príslušníka Policajného zboru z hľadiska jeho prípadnej trestnej či
priestupkovej zodpovednosti. Uvedené podporuje aj § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku,
podľa ktorého trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom
pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý
skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené,
podmienečne zastavené a obvinený sa osvedčil alebo sa skončilo schválením zmieru
a zastavením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené.
Inými slovami, prekážku rozsúdenej (rozhodnutej) veci pre trestné stíhanie osoby
predstavujú iba v § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku vymenované rozhodnutia vydané
v rámci skoršieho trestného stíhania pre ten istý skutok.
43. Napokon z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ako aj uznesenia krajského
súdu vyplýva, že pri uznaní viny sťažovateľky vychádzali okrem iného aj z výpovedí
viacerých svedkov vypočutých na hlavnom pojednávaní. V konaniach pred okresným
súdom a krajským súdom, ktoré boli verejné (pri výsluchoch na hlavných pojednávaniach),
mala sťažovateľka ako obžalovaná možnosť sama alebo prostredníctvom svojho obhajcu
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom vrátane výpovedí svedkov, ktorým mohla zároveň klásť
aj otázky.
44. V nadväznosti na sťažovateľkou deklarovaný prejav nespokojnosti s napadnutým
rozhodnutím a jemu predchádzajúcim postupom ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 36 ods. 1
listiny vrátane práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie konajúceho súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkov konania.
Podstatou je, aby postup príslušného súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí príslušných súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
45. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti
uzneseniu krajského súdu a jemu predchádzajúcemu postupu v tejto časti (vo vzťahu
k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam, prekážke rozsúdenej veci a porušeniu
práva na verejné prerokovanie veci) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
46. Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu
zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako
žalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je
upravená v § 2 ods. 9 Trestného poriadku a vyplýva z čl. 50 ods. 3 ústavy. Garantovaná je aj
v takých významných právnych dokumentoch, akými sú listina a dohovor. Podľa čl. 50
ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu
obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
47. Z judikatúry ESĽP vyplýva aj bezpodmienečná povinnosť orgánov činných
v trestnom konaní a súdu rešpektovať právo obvineného na obhajobu tým, že mu musí dať
možnosť zúčastniť sa výsluchu svedka tak, aby tento úkon zodpovedal požiadavkám
kontradiktórnosti konania. Obvinený musí mať možnosť spochybniť argumenty
a vypočúvať svedkov (Unterpertinger proti Rakúsku, rozsudok ESĽP z 24. 11. 1986,
sťažnosť č. 9120/80).
48. Porušením práva na obhajobu sa rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej
obhajobe v zmysle § 37 Trestného poriadku. Ide obzvlášť o situáciu, keď obvinený po
určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a zároveň orgány
činné v trestnom konaní alebo súd v tomto čase reálne vykonávali úkony trestného konania,
ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, prípadne ak ide o iné pochybenie
príslušného súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k
odňatiu alebo znemožneniu riadneho uplatnenia procesných práv obvineného. Intenzita
takéhoto porušenia musí dosahovať stupeň zásadnosti, teda takéto porušenie musí
kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje
základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. V súvislosti s dokazovaním môže byť
tento dovolací dôvod naplnený len za situácie, že súd nevyhovie návrhom obvineného na
vykonanie alebo doplnenie dokazovania, pričom svoje rozhodnutie neodôvodní (pozri
napríklad uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 71/2015 z 28. 7. 2016).
49. Pokiaľ sťažovateľka svojimi sťažnostnými námietkami namieta porušenie
princípu rovnosti strán a princípu rovnosti zbraní už v prípravnom konaní a ďalej to, že
v konaní pred súdom boli vykonané iba dôkazy svedčiace v jej neprospech, pričom
vykonanie ostatných dôkazov bolo odmietnuté („Súd... Nevypočul ani iniciátora konania
o prepustenie, ani tvorcu úradného záznamu “, pozn.) uznesením krajského súdu
a jemu predchádzajúcim postupom, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp
subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy
môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých
je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže
domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
50. Podľa názoru ústavného súdu, pokiaľ ide o porušenie princípu rovnosti strán,
resp. princípu rovnosti zbraní už v prípravnom konaní a o tvrdenie sťažovateľky, že
v konaní pred krajským súdom boli vykonané iba dôkazy svedčiace v jej neprospech,
pričom vykonanie ostatných dôkazov bolo odmietnuté, v prípade preukázania týchto
procesných pochybení, či už v konaní pred krajským súdom, alebo aj v predchádzajúcich
štádiách trestného konania, sú tieto spôsobilé založiť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, v zmysle ktorého dovolanie možno podať, ak zásadným
spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Avšak podľa zistenia ústavného súdu
sťažovateľka sa vo svojom dovolaní proti uzneseniu krajského súdu dovolacieho dôvodu
spočívajúceho v porušení jej práva na obhajobu zásadným spôsobom nijako nedovolávala.
51. Nevyužitie zákonnej možnosti uplatnenia tohto dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno preto nahradzovať sťažnosťou podanou
ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická
alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich
práv; a tú možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.
52. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu
krajského súdu a jemu predchádzajúcemu postupu v tejto časti (vo vzťahu k namietanému
porušeniu princípu rovnosti strán, resp. princípu rovnosti zbraní a nevykonaniu navrhnutých
dôkazov) odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K uzneseniu najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcemu postupu
53. K namietanému porušeniu označených základných a iných práv uznesením
najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že
najvyšší (dovolací) súd napriek sťažovateľkou vytýkaným vadám a nesprávnostiam
uznesenia krajského súdu, v ktorých videla naplnenie dovolacích dôvodov v zmysle § 371
ods. 1 písm. g), i) a e) Trestného poriadku jej dovolanie ako nedôvodné odmietol.
54. Ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci
oporu v zákone.
55. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:
„... Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne
uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli
na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je
založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá
a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva
na spravodlivý proces... Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný
postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva
obvinenej. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní
dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru... by mohlo dôjsť len vtedy, ak by
odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkazoch získaných
nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (Mariana Marinescu
p. Rumunsku, č. 36110/03 z 2. februára 2010, Emen p. Turecku, č. 25585/02
z 26. januára 2010). V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím
dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže Najvyšší súd ...
preskúmavať len to, či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce
dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Spôsob hodnotenia týchto dôkazov vykonaných
zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže Najvyšší súd... v rámci dovolacieho
konania... prehodnocovať ani spochybňovať... K úradnému záznamu Ministerstva vnútra...
z 10. decembra 2014, na ktorý obvinená v podanom dovolaní poukazuje, Najvyšší súd...
poznamenáva, že vo veci bolo vykonaných niekoľko rozhodujúcich dôkazných prostriedkov,
na podklade ktorých boli dostatočne zistené a preukázané skutočnosti, na základe ktorých
bol vynesený predmetný rozsudok okresného súdu, na podklade ktorého bola dôkazmi
preukázaná vina obvinenej a v tomto smere predmetný úradný záznam
nemal charakter ani jediného usvedčujúceho a ani jedného z viacerých rozhodujúcich
usvedčujúcich dôkazov. V predmetnej veci nemožno prehliadnuť, že nedošlo k dôkaznej
núdzi v tom zmysle, že by už zabezpečené a vykonané dôkazy, a to zákonným spôsobom
(teda mimo predmetného úradného záznamu) nepostačovali na objasnenie veci a uznanie
viny. Z uvedeného vyplýva, že tento dovolací dôvod nebol naplnený.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Najvyšší súd... dodáva, že z obsahu dovolania nevyplynuli ani skutočnosti, ktoré by
zodpovedali dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku tak, ako
ho označila obvinená... Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho
dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je dovolací súd vždy viazaný
konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Ak preto
obvinená namietala správnosť skutkových zistení (vystavenie účtovných a daňových
dokladov, výšku kúpnej ceny, prevod peňažných prostriedkov), tieto dôvodom dovolania
nemôžu byť... Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa,
vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinená v dovolaní uplatňovať iba
námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa
pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu
vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej
inštancie...
Pokiaľ ide o námietku obvinenej, že v danom prípade bola na mieste aplikácia
princípu ultima ratio, Najvyšší súd... poukazuje na skutočnosť, že hoci princíp ultima ratio
možno uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu § 10 ods. 2 Trestného zákona
pri prečinoch (R 96/2014), ktorú podmienku obvinená spĺňa, nebola však aplikácia tohto
princípu v trestnej veci obvinenej opodstatnená, a to z tých istých dôvodov, ktoré vyplývajú
z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, na ktoré dovolací súd ako
na správne a úplné poukazuje a s nimi sa stotožňuje... Taktiež sa nemožno stotožniť
s námietkou obvinenej, že v jej konání absentuje objektívna a subjektívna stránka trestného
činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona na škodu cudzieho majetku seba
obvinená obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku
malú škodu. Fakt, že obvinená nemala finančné prostriedky na úhradu za plnenia
a za stavebný materiál nezaplatila, spôsobil, že poškodeného uviedla
do omylu, že si obvinená splní svoj záväzok, čím poškodenému spôsobila škodu, postačuje
na naplnenie objektívnej ako aj subjektívnej stránky... Použitú právnu kvalifikáciu
podľa citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku
zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty prečinu...
Skutočnosť, že poškodený si v tomto prípade neuplatnil nárok na náhradu škody nemôže
rezultovať záver, že škoda nevznikla (nebola spôsobená)...
Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci
konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
Pokiaľ ide o tretí z uplatnených dovolacích dôvodov - rozhodoval orgán činný
v trestnom konaní, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania
podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, túto okolnosť obvinená najneskôr pred
odvolacím súdom nenamietala v zmysle § 371 ods. 4 Trestného poriadku, a preto sa ňou
dovolací súd zaoberať ani nemohol. Z uvedeného vyplýva, že ani tento dovolací dôvod
nebol naplnený...
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd... dospel k záveru, že nie sú splnené
dôvody dovolania predpokladané ustanovením § 371 ods. 1 písm. g), písm. e) a písm. i)
Trestného poriadku, preto dovolanie obvinenej... na neverejnom zasadnutí bez preskúmania
veci, postupom podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol...“
56. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia dovolacieho
súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah konštatuje, že najvyšší súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.
57. Vychádzajúc z aplikácie príslušných na vec sa vzťahujúcich, predovšetkým
procesnoprávnych zákonných ustanovení Trestného poriadku, je predmetné rozhodnutie
najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Vzhľadom na podrobnú a precíznu argumentáciu
najvyššieho súdu vyjadrenú v jeho predmetnom rozhodnutí, ktorá vyčerpávajúcim
spôsobom obsiahla právnu podstatu sťažovateľkou nastolených námietok s odkazmi aj
na príslušnú procesnoprávnu úpravu, v interpretácii ktorej ústavný súd nezistil ústavný
nesúlad, nie je potrebné z pohľadu ústavného súdu uvádzať ďalšie podporné argumenty.
58. Napokon, aj keď najvyšší súd na účely prerokovania dovolania sťažovateľky
nenariadil verejné zasadnutie, ale o tomto rozhodol podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku, v zmysle ktorého dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,
bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, týmto postupom najvyššieho súdu nijako
nemohlo dôjsť k porušeniu práva na prejednanie záležitosti verejne podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (pozri argumentáciu v bodoch 32 a 33 tohto uznesenia).
59. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti proti
uzneseniu najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcemu postupu odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu,
ako aj porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu
60. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38
ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol
pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už
k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
61. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto
poskytuje ochranu tomuto základnému právu podľa ústavy, ako aj právu podľa dohovoru
len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného
práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
základného práva podľa ústavy a listiny, ako aj práva podľa dohovoru, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený
právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek
proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).
62. Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že v trestnej
veci sťažovateľky v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 199/2015
okresný súd meritórne rozhodol (rozsudkom) 25. októbra 2016 a v nadväznosti na to
v druhostupňovom (odvolacom) konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
3 To 37/2017 krajský súd meritórne rozhodol (uznesením) na verejnom zasadnutí
9. mája 2017. Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok okresného súdu v spojení
s uznesením krajského súdu nadobudol právoplatnosť 9. mája 2017.
63. V konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Tdo 73/2017 najvyšší súd
rozhodol 18. apríla 2018, a teda uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť
18. apríla 2018.
64. Keďže sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom
okresného súdu a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu, ako aj postupom najvyššieho súdu sťažnosťou
doručenou ústavnému súdu 3. júla 2018, t. j. v čase, keď k porušovaniu označených práv už
nemohlo dochádzať a jej právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť aj v tejto
časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
65. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018