Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)II. ÚS 414/2015
PDF · 283.06 KB
No categories available
II. ÚS 414/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 1. decembra 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval spojené prijaté sťažnosti ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Advokátska
kancelária, Andreja Kmeťa 28, Martin, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Sžr 132/2012 a jeho rozsudkom zo 16. júla 2013, ako aj pre namietané porušenie čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Sžr 154/2012 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2013 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 132/2012
a rozsudkom zo 16. júla 2013 p o r u š i l právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 132/2012
zo 16. júla 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 154/2012
a rozsudkom z 8. októbra 2013 p o r u š i l právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 154/2012
z 8. októbra 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
5. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 551,88 € (slovom
päťstopäťdesiatjeden eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Gabriely Kľačanovej, Advokátska
kancelária, Andreja Kmeťa 28, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 414/2015-11 z 25. júna 2015 boli prijaté na ďalšie konanie spojené sťažnosti
, (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Sžr 132/2012 a jeho rozsudkom zo 16. júla 2013, ako aj pre namietané porušenie čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Sžr 154/2012 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2013.
Zo spojených sťažností vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 22 Sp 7/2012-71 zo 6. júla 2012 bolo na základe návrhu sťažovateľky
ako navrhovateľky smerujúceho proti Obvodnému pozemkovému úradu Martin (ďalej len
„odporca“) zrušené rozhodnutie odporcu č. ObPÚ-2012/00258-III.-URB z 12. januára 2012
a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 132/2012
zo 16. júla 2013 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa zrušeného rozhodnutia
2
odporcu sťažovateľka ako oprávnená osoba spĺňa podmienky podľa zákona č. 503/2003
Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“), čo sa týka
špecifikovaných parciel, a má právo na náhradu za pozemky, ktoré nie je možné vydať.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 22 Sp 6/2012-47 zo 6. júla 2012 bolo na základe
návrhu sťažovateľky ako navrhovateľky smerujúceho proti odporcovi zrušené rozhodnutie
odporcu č. ObPÚ-2012/00258-II.-URB z 11. januára 2012 a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 154/2012 z 8. októbra 2013 bol
rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa zrušeného rozhodnutia odporcu sťažovateľka
nespĺňa podmienky reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva ani na priznanie práva na
náhradu za ne, čo sa týka špecifikovaných parciel.
V rámci oboch sťažností uplatňuje sťažovateľka v podstate totožné námietky.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že návrhom podaným krajskému súdu v súlade
s ustanovením § 250m Občianskeho súdneho poriadku stanovila okruh účastníkov tak, že sa
účastníčkou stala ona ako navrhovateľka a odporca ako správny orgán, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal. Pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že účastníkmi súdneho konania
majú byť ešte ďalšie subjekty, mal o tejto skutočnosti rozhodnúť procesne čistým
spôsobom, t. j. vydaním uznesenia o pribratí vedľajšieho účastníka do konania. Namiesto
štandardného procesného postupu však len rukou do návrhu sťažovateľky bol niekým
dopísaný ako účastník konania Slovenský pozemkový fond (ďalej len „fond“), hoci nebol
účastníkom pôvodného správneho konania.
Podľa názoru sťažovateľky fond bol zriadený na ten účel, aby za štát a neznámych
vlastníkov konal pred súdom vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu. Dané veci však
do tejto kategórie nepatrili. Je síce pravdou, že podľa § 6 ods. 5 poslednej vety reštitučného
zákona poskytuje fond finančnú náhradu za pozemky, ku ktorým sa vlastníctvo nevracia
a za ktoré nebol poskytnutý náhradný pozemok, avšak táto skutočnosť z hmotnoprávneho
hľadiska automaticky nezabezpečuje účastníctvo fondu v správnom súdnictve. Podľa názoru
sťažovateľky fond nie je a ani nemá byť účastníkom konania v daných prípadoch. Podľa
ustanovenia § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre riešenie otázok, ktoré nie sú
priamo upravené v piatej časti (správne súdnictvo), sa primerane použijú ustanovenia prvej,
tretej a štvrtej časti. Ak teda bol fond od istého okamihu účastníkom súdneho konania
vedeného krajským súdom, mali fond, ale aj krajský súd konať v súlade s ustanovením § 42
ods. 3 druhej a tretej vety Občianskeho súdneho poriadku. Fond mal teda svoje podania
súdu predkladať v potrebnom počte rovnopisov tak, aby jeden rovnopis zostal na súde
a každý účastník dostal jeden rovnopis. Sťažovateľka však okrem vyjadrení odporcu
k podaným opravným prostriedkom žiadne iné podania počas celého priebehu
prvostupňových konaní nedostala. Takýmto procesným postupom krajský súd porušil
zásadu rovnosti zbraní v neprospech sťažovateľky.
Sťažovateľka zastáva názor, že odporca jej uplatnený reštitučný nárok svojvoľne
rozdelil na niekoľko častí, pričom o jednotlivých častiach vydal viaceré samostatné
čiastkové rozhodnutia. O zostatku uplatneného nároku ešte nerozhodol. Vydávaním
čiastkových rozhodnutí môže dôjsť k poškodeniu sťažovateľky. Platí totiž, že náhradný
pozemok sa poskytne oprávnenej osobe, ak jej bol priznaný nárok na náhradu za pozemky
vo výmere nad 400 m² a ak nárok v peniazoch je vyšší ako 166 €. Ak oprávnená osoba
nespĺňa podmienky na priznanie nároku na náhradu za pozemky, náhrada sa poskytne iba
v peniazoch. Podľa názoru sťažovateľky odporca konal svojvoľne. Vydávanie čiastkových
rozhodnutí je protizákonné, pretože môže dôjsť k situácii, že v čiastkových rozhodnutiach
sťažovateľka nebude spĺňať kumulatívnu podmienku výmery nad 400 m² a zároveň hodnoty
pozemkov vyššej ako 166 €, aj keď jej celkový uplatnený nárok zákonom špecifikované
podmienky kumulatívne spĺňa. Všeobecné súdy túto námietku vyhodnotili ako nedôvodnú
s poukazom na interný pokyn generálneho riaditeľa fondu upravujúci postup pri
poskytovaní náhrad oprávneným osobám. Podľa tohto pokynu sa majú jednotlivé čiastkové
nároky jednej osoby sčítavať a k posudzovaniu nároku má dôjsť úhrnne. Podľa názoru
sťažovateľky takáto argumentácia je v rozpore so zákonom. Fond totiž nie je ústredným
orgánom štátnej správy a nemá normotvornú právomoc. Zároveň podľa § 6 ods. 10
reštitučného zákona postup fondu pri poskytovaní náhradných pozemkov podrobnejšie
upraví vláda Slovenskej republiky nariadením. Z toho zreteľne vyplýva, že pokiaľ generálny
4
riaditeľ fondu vykonal výklad právnej úpravy bez výslovného zákonného splnomocnenia,
konal nad rámec zákona.
Sťažovateľka trvá na tom, že preskúmavané rozhodnutia odporcu neboli dostatočne
odôvodnené a boli nepreskúmateľné. Nebolo uvedené, na základe čoho prešlo vlastnícke
právo k tej-ktorej parcele na štát a k akému konkrétnemu dátumu sa tak stalo. Tento dátum
je dôležitý preto, že charakter pozemku sa posudzuje ku dňu jeho prechodu alebo prevodu
na štát. Vôbec sa nezisťovalo, či ku dňu prechodu mali pozemky charakter zastavanej
plochy.
V sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 132/2012
zo 16. júla 2013 sťažovateľka navyše namieta nesprávnosť výroku o náhrade trov konania,
a to nepriznanie sumy 209,02 €. Je toho názoru, že odvolanie proti rozhodnutiu odporcu
podala dôvodne, a preto jej mala byť priznaná úplná náhrada trov konania. Účastník
konania nemôže utrpieť materiálnu ujmu len preto, že uplatnil svoje základné právo na
súdnu ochranu. Pokiaľ by správny orgán (odporca) pracoval normálnym pracovným
postupom pri posudzovaní uplatňovaného nároku, trovy právneho zastúpenia by vôbec
nevznikli.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Sžr/132/2012
a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 21S/3/2012 (správne má byť sp. zn.
22 Sp 7/2012, pozn.) porušil základné právo sťažovateľky (...) na súdnu
a inú právnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 16.07.2013,
sp. zn.: 1 Sžr/132/2012 a Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.07.2012, sp. zn.:
22Sp/7/2012-71, zrušuje v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
3. (...) priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 275,94 € (slovom: dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) za dva
úkony právnej služby á 130,16 € + dvakrát režijný paušál á 7,81 € (úkony právnej služby:
1/ príprava a prevzatie zastúpenia dňa 30.09.2013; 2/ sťažnosť zo dňa 01.10.2013), ktorú je
Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky so sídlom
Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin(...), do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto
nálezu.“
Ďalej žiadala vysloviť, že
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Sžr/154/2012
a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 22Sp/6/2012 porušil základné právo
sťažovateľky (...), na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa Článku
46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, Článku 36 ods. (1) Listiny základných práv
a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s Článkom 1 ods. (1) Ústavy Slovenskej
republiky a Článkom 2 ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 08.10.2013,
sp. zn.: 1 Sžr/154/2012 a Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.07.2012, sp. zn.:
22Sp/6/2012-47, zrušuje v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
3. (...) priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,00 EUR
(slovom: tritisíc euro), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť
(...) do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
4. (...) priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 275,94 EUR (slovom: dvestosedemdesiatpäť euro a deväťdesiatštyri centov) za dva
úkony právnej služby á 130,16 EUR + dvakrát režijný paušál á 7,81 EUR (úkony právnej
služby; 1/ príprava a prevzatie zastúpenia dňa 23.12.2013; 2/ vypracovanie sťažnosti zo
dňa 27.12.2013),ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet JUDr. Gabriely
Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin(...), do dvoch mesiacov
odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“.
Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2015-50 z 5. augusta 2015
doručeného ústavnému súdu 11. augusta 2015 vyplýva, že nepovažuje sťažnosť za dôvodnú.
6
V súvislosti s konaním vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžr 154/2012 zdôrazňuje,
že najvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že odvolacie
námietky sťažovateľky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku krajského
súdu, ktorý sa dôkladne zaoberal námietkami sťažovateľky a ex offo preskúmal rozhodnutie
odporcu aj z toho hľadiska, či netrpí inými vadami, ktoré by mohli mať vplyv na jeho
zákonnosť. Najvyšší súd nezistil v postupe krajského súdu žiadne pochybenie. V súvislosti
s námietkou týkajúcou sa účastníctva fondu v konaní poukázal najvyšší súd na skutočnosť,
že náhradu za pozemky, ktoré nemožno vydať, poskytuje štát prostredníctvom fondu,
ktorému preto prináleží účastníctvo v konaní. V súvislosti s námietkou o rozhodovaní
odporcu čiastkovými rozhodnutiami najvyšší súd zdôraznil, že je bežnou praxou
pozemkových orgánov rozhodovať o reštitučnom nároku oprávnených osôb čiastkovými
rozhodnutiami, pričom takýto postup nie je v rozpore so zákonom a účastníci konania ním
nie sú nijakým spôsobom dotknutí, či ohrození na svojich právach a právom chránených
záujmoch. Fond vychádza z úhrnnej výmery jednotlivých pozemkov, za ktoré bolo priznané
právo na náhradu, teda nielen z jednotlivých čiastkových rozhodnutí zvlášť.
Sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne nevyužila možnosť repliky na
vyjadrenie najvyššieho súdu a prípisom z 31. augusta 2015 doručeným ústavnému súdu
3. septembra 2015 iba oznámila, že trvá na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne
pojednávanie.
Ústavný súd doručil sťažnosti, uznesenie č. k. II. ÚS 414/2015-11 z 25. júna 2015
a vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu aj odporcovi, aby sa aj on mohol vyjadriť
vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu by aj on mohol byť dotknutý na svojich
právach.
Z vyjadrenia odporcu sp. zn. OÚ-MT-PLO-2015/011737-ÚRB-P z 28. septembra
2015 doručeného ústavnému súdu 1. októbra 2015 vyplýva, že odporca sa nestotožňuje
s právnym názorom sťažovateľky. Postavenie fondu je určené zákonom a vzhľadom na
povinnosť poskytovať náhradu v zmysle reštitučného zákona je odporca presvedčený, že
krajský súd správne považoval fond za účastníka konania. Podľa informácie z prostredia
fondu priznané právo na náhradu za nevydané pozemky uvedené vo viacerých
rozhodnutiach sa sčíta dohromady a oprávnenej osobe sa poskytne náhrada ako súčet náhrad
uvedených v jednotlivých čiastkových rozhodnutiach.
Na ústnom pojednávaní konanom 1. decembra 2015 sudca spravodajca oboznámil
predmet konania, napadnuté a s ním súvisiace rozhodnutia, vyjadrenia a stanoviská
účastníkov konania. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podstate zopakovala argumenty
uvedené v sťažnostiach, ako i v jej písomných stanoviskách a navrhla sťažnostiam v plnom
rozsahu vyhovieť. Sťažovateľka si trovy konania za právne zastúpenie na ústnom
pojednávaní neuplatnila.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 22 Sp 7/2012-71 zo 6. júla 2012 vyplýva, že ním
bolo zrušené rozhodnutie odporcu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Z odôvodnenia
rozsudku možno inter alia zistiť, že fond ako účastník konania sa vyjadril k opravnému
prostriedku, ktorý proti rozhodnutiu odporcu podala sťažovateľka.
Z odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 22 Sp 7/2012-71
zo 6. júla 2012 vyplýva inter alia, že okrem vyjadrenia odporcu jej nebolo doručené žiadne
iné podanie, hoci krajský súd považoval za účastníka konania aj fond. Takýto postup
považuje za porušenie zásady rovnosti zbraní v jej neprospech.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 132/2012 zo 16. júla 2013 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 22 Sp 7/2012-71 zo 6. júla 2012. Sťažovateľka
v podanom odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci, pribratie fondu do konania
a nesúhlas s názorom krajského súdu o zákonnosti rozhodovania odporcu o uplatnenom
reštitučnom nároku formou čiastkových rozhodnutí. Vytýkala tiež, že jej neboli doručené
podania fondu. V súvislosti s trovami konania trvala na tom, že mala nárok na celú náhradu
trov konania podľa predloženého vyčíslenia. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd sa
dôkladne zaoberal námietkami sťažovateľky a ex offo preskúmal rozhodnutie odporcu aj
z toho hľadiska, či netrpí inými vadami, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť.
Pokiaľ dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci a o existencii vád majúcich
8
vplyv na zákonnosť rozhodnutia a z týchto dôvodov rozhodnutie zrušil a vec vrátil
odporcovi na nové konanie, bolo potrebné rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne
správny. V jeho postupe nebolo zistené žiadne pochybenie. Odvolacie námietky
sťažovateľky treba hodnotiť ako irelevantné. K námietke týkajúcej sa účastníctva fondu
v konaní treba poukázať na ustanovenie § 14 Správneho poriadku, v zmysle ktorého je
účastníkom konania, o koho právach, právom chránených záujmoch, alebo povinnostiach sa
má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy, alebo povinnosti môžu byť
rozhodnutím priamo dotknuté. Účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť
rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo
dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konania je aj ten, komu
osobitný zákon také postavenie priznáva. Účastníkmi reštitučného konania sú oprávnená
osoba a povinná osoba. Podľa § 6 reštitučného zákona náhradu za pozemky, ktoré nemožno
pre existenciu zákonnej prekážky vydať oprávnenej osobe, poskytne štát prostredníctvom
fondu, ktorému z toho dôvodu prináleží účastníctvo v tomto konaní. Obdobne sa
účastníkom konania stáva aj každá iná právnická či fyzická osoba, ktorá by rozhodnutím
odporcu o reštitučnom nároku mohla byť dotknutá. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že o jej
nároku rozhodoval odporca čiastkovými rozhodnutiami, čím mali byť dotknuté jej práva,
treba zdôrazniť, že je bežnou praxou pozemkových orgánov rozhodovať o reštitučnom
nároku oprávnených osôb čiastkovými rozhodnutiami. Takýto postup nie je v rozpore
so zákonom a účastníci konania nie sú ním nijakým spôsobom dotknutí či ohrození na
svojich právach a právom chránených záujmoch. K tvrdeniu sťažovateľky, že v jednotlivých
čiastkových rozhodnutiach nespĺňa kumulatívne podmienku výmery nad 400 m² a zároveň
hodnoty pozemkov vyššej ako 166 €, hoci celkový uplatnený nárok tieto podmienky spĺňa,
treba uviesť, že v takýchto prípadoch sa vychádza z úhrnnej výmery jednotlivých
pozemkov, za ktoré bolo priznané právo na náhradu, teda nie z jednotlivých čiastkových
rozhodnutí zvlášť. Pokiaľ ide o výšku náhrady trov konania, treba poukázať na podrobné
odôvodnenie rozsudku krajského súdu.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 22 Sp 6/2012-47 zo 6. júla 2012 vyplýva, že ním
bolo potvrdené rozhodnutie odporcu z 11. januára 2012. Z odôvodnenia rozsudku možno
inter alia zistiť, že fond ako účastník konania sa vyjadril k opravnému prostriedku, ktorý
sťažovateľka podala proti rozhodnutiu odporcu.
Z odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. 22 Sp 6/2012-47
z 21. augusta 2012 vyplýva inter alia, že sťažovateľke nebolo okrem vyjadrenia odporcu
doručené žiadne podanie od fondu. Je toho názoru, že takýmto procesným postupom bola
porušená zásada rovnosti zbraní v jej neprospech.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 154/2012 z 8. októbra 2013 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 22 Sp 6/2012-47 zo 6. júla 2012.
Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala, že krajský súd pribral do konania fond, hoci
tento nebol a nemal byť účastníkom konania. Ďalej nesúhlasila so záverom krajského súdu,
že rozhodovanie odporcu o jej reštitučnom nároku formou čiastkových rozhodnutí nebolo
v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti tvrdila, že výklad zákona nebol v právomoci fondu.
Ďalej vytýkala, že jej neboli doručené podania fondu a že jeho úradný postup bol nesprávny
a jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Podľa názoru najvyššieho súdu v súvislosti
s námietkou účastníctva v konaní je podstatné ustanovenie § 14 Správneho poriadku, podľa
ktorého je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach sa má konať, alebo ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí,
že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konania
je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. Účastníkmi reštitučného konania
sú oprávnená a povinná osoba. Podľa § 6 reštitučného zákona náhradu za pozemky, ktoré
nemožno pre existenciu zákonnej prekážky vydať oprávnenej osobe, poskytne štát, a to
prostredníctvom fondu, ktorému z tohto dôvodu prináleží účastníctvo v konaní. Pokiaľ
sťažovateľka namietala, že o jej nároku rozhodoval odporca čiastkovými rozhodnutiami,
a tým mali byť dotknuté jej práva, treba zdôrazniť, že je bežnou praxou pozemkových
orgánov rozhodovať o reštitučnom nároku čiastkovými rozhodnutiami, pričom takýto
postup nie je v rozpore so zákonom a účastníci konania ním nie sú nijakým spôsobom
dotknutí či ohrození na svojich právach a právom chránených záujmoch. V prípadoch, keď
odporca rozhodoval čiastkovými rozhodnutiami, fond pri rozhodovaní o práve na náhradu
10
vychádza zo súhrnnej výmery jednotlivých pozemkov, za ktoré bolo priznané právo na
náhradu, teda nielen z jednotlivých čiastkových rozhodnutí zvlášť.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd a najvyšší súd v oboch spojených veciach jej
nedali možnosť zaujať stanovisko k písomným vyjadreniam fondu, ktoré tento podal
v odpovedi na opravné prostriedky sťažovateľky proti rozhodnutiam odporcu, a to aj
napriek tomu, že oba súdy boli toho názoru, že fond má byť účastníkom konania.
Sťažovateľka zároveň trvá na tom, že fond v skutočnosti účastníkom konania nemal byť.
Rovnako trvá aj na tom, že čiastkové rozhodovanie o reštitučných nárokoch môže viesť
k finančnému poškodeniu oprávnenej osoby.
Najvyšší súd a rovnako aj odporca sú presvedčení, že fond mal byť účastníkom
konania a čiastkovým rozhodovaním o uplatnených reštitučných nárokoch nemôže dôjsť
k poškodeniu oprávnenej osoby.
Z pohľadu ústavného súdu sa ako prvoradá javí námietka sťažovateľky, podľa ktorej
procesné vyjadrenia fondu ako účastníka konania neboli sťažovateľke doručené, a táto preto
nemala možnosť poznať obsah týchto vyjadrení a podľa potreby na ne reagovať.
Zo skutkového hľadiska považuje ústavný súd za potrebné konštatovať, že krajský
súd nakladal v oboch konaniach s fondom ako s účastníkom konania (bez ohľadu na to, či
po formálnej stránke vydal alebo nevydal uznesenie o tom, že sa fond priberá do konania).
Fondu boli podľa všetkého doručené opravné prostriedky, ktoré sťažovateľka podala proti
rozhodnutiu odporcu, pričom fond v oboch prípadoch podal vyjadrenie k opravným
prostriedkom. Vyplýva to nepochybne z rozsudkov krajského súdu, v ktorých sa na
existenciu vyjadrení fondu a na ich stručný obsah poukazuje. Rovnako treba považovať za
preukázané, že sťažovateľka vo svojich odvolaniach proti rozsudkom krajského súdu
namietla inter alia aj to, že vyjadrenia fondu považovaného krajským súdom za účastníka
12
konania jej neboli doručené, a preto k nim nemohla prípadne zaujať stanovisko. Napokon je
podstatné, že najvyšší súd síce v oboch svojich rozsudkoch konštatuje v rámci oboznámenia
obsahu odvolaní sťažovateľky proti rozsudkom krajského súdu uvedené námietky, avšak na
ne nijako nereaguje. Celkom bez významu nie je ani tá skutočnosť, že sa najvyšší súd
k týmto námietkam nevyjadril ani vo svojom stanovisku podanom ústavnému súdu.
Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno
ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Nevyžaduje sa teda, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre verdikt rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997).
Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu. Právo na spravodlivý
proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana občianskeho
súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom za
podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl c.
Švajčiarsko z 23. 10. 1996).
Súdne rozhodnutie je výsledkom rozhodnutia medzi stranami, z ktorých každá musí
mať možnosť vyjadriť sa a popierať požiadavky, dôkazy a argumenty druhej strany.
Kontradiktórny spor je možnosťou strany opierať (contra dicere) požiadavky a argumenty
druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty a návrhy.
Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho
kontradiktórny charakter. Každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy
a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa
s každým dokladom a pripomienkou predloženou súdu na účely ovplyvniť jeho rozhodnutie
a vyjadriť sa k nim (Mantovanelli c. Francúzsko).
Pri aplikácii už uvedených princípov na daný prípad možno konštatovať, že námietka
sťažovateľky o nedodržaní princípu rovnosti zbraní tým, že jej neboli doručené stanoviská
fondu považovaného všeobecnými súdmi za účastníka konania, sa javí ako dôvodná.
Požiadavka „rovností zbraní“ vyplývajúca z čl. 6 ods. 1 dohovoru je len iným označením
základného ústavného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Z hľadiska tohto princípu, ako aj princípu kontradiktórnosti konania sa javí ako
neudržateľné, aby sťažovateľka nemala možnosť zaujať vlastné stanovisko k názorom
vyjadreným fondom považovaným všeobecnými súdmi tiež za účastníka konania.
Postup všeobecných súdov, ktoré znevýhodnili sťažovateľku v rámci konania
v porovnaní s fondom, treba považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to prípadne aj v spojení s čl. 1 ods. 1, ako aj s čl. 2 ods. 2
ústavy. Rovnako treba za porušenie tohto práva považovať aj skutočnosť, že sa najvyšší súd
príslušnými odvolacími námietkami sťažovateľky nijako nezaoberal a žiadne stanovisko
k nim nezaujal. Možno iba predpokladať, že najvyšší súd námietky nepovažoval za
relevantné (body 1 a 3 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa
základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také
rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudky najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sžr 132/2012 zo 16. júla 2013 a sp. zn. 1 Sžr 154/2012 z 8. októbra 2013 a obe
veci vrátil na ďalšie konanie (body 2 a 4 výroku nálezu). V ďalších konaniach bude najvyšší
súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.
14
Len potom, ako budú podania fondu doručené sťažovateľke a táto bude mať možnosť
sa k nim vyjadriť, budú vytvorené podmienky na to, aby mohol najvyšší súd zaujať
stanovisko jednak v otázke správnosti či nesprávnosti účastníctva fondu v konaní, ako aj
v otázke zákonnosti rozhodovania o uplatnených reštitučných nárokoch nie uno actu, ale po
čiastkach. Zároveň bude tiež potrebné vysporiadať sa s namietaným nesprávnym procesným
postupom krajského súdu, ktorý považoval fond za účastníka konania bez toho, aby o tom
formálne rozhodol. Napokon bude potrebné zaoberať sa aj namietanou otázkou výšky trov
konania vo veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžr 132/2012.
Sťažnosti sťažovateľky vo zvyšnej časti nebolo možné vyhovieť (bod 6 výroku
nálezu).
Vo veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžr 132/2012 požadovala
sťažovateľka vysloviť popri porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru aj porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
V konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžr 154/2012 požadovala sťažovateľka
vysloviť popri porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy aj porušenie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.
V danej súvislosti treba konštatovať, že tak čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj takmer
identický čl. 36 ods. 1 listiny zakotvujú síce základné právo na súdnu ochranu, avšak
s výnimkou prípadov osôb tvrdiacich, že boli ukrátené na svojich právach rozhodnutím
orgánu verejnej správy. Súdna ochrana v súvislosti so základným právom na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je upravená samostatne v ustanovení čl. 46
ods. 2 ústavy. Toto ustanovenie je v pomere špeciality k ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy.
To isté sa vzťahuje aj na vzájomný pomer medzi čl. 36 ods. 1 a čl. 36 ods. 2 listiny. Keďže
v predmetných prípadoch išlo o súdnu ochranu v súvislosti s preskúmaním zákonnosti
rozhodnutí orgánu verejnej správy, nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 36 ods. 1 listiny. Naproti tomu ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nerozlišuje v rámci
práva na spravodlivé súdne konanie spôsobom už uvedeným.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania, ktoré sú v danom prípade trovami právneho
zastúpenia, a to za 2 úkony v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po
130,16 € a za 2 režijné paušály po 7,81 €. Ide teda celkom o 275,94 € v každej jednej
z dvoch spojených sťažností (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho
zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 551,88 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod
právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015
16