Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 414/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 1. decembra 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval spojené prijaté sťažnosti ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Advokátska

kancelária, Andreja Kmeťa 28, Martin, pre namietané porušenie

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. júla 2013, ako aj pre namietané porušenie čl. 1

ods. 1, a , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. októbra 2013 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom zo 16. júla 2013 p o r u š i l právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. júla 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom z 8. októbra 2013 p o r u š i l právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s a .

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. októbra 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

5. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 551,88 € (slovom

päťstopäťdesiatjeden eur a osemdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Gabriely Kľačanovej, Advokátska

kancelária, Andreja Kmeťa 28, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-11 z 25. júna 2015 boli prijaté na ďalšie konanie spojené sťažnosti

, (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. júla 2013, ako aj pre namietané porušenie čl. 1

ods. 1, a , Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. októbra 2013.

Zo spojených sťažností vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -71 zo 6. júla 2012 bolo na základe návrhu sťažovateľky

ako navrhovateľky smerujúceho proti Obvodnému pozemkovému úradu Martin (ďalej len

„odporca“) zrušené rozhodnutie odporcu č. ObPÚ-2012/00258-III.-URB z 12. januára 2012

a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. júla 2013 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa zrušeného rozhodnutia

2

odporcu sťažovateľka ako oprávnená osoba spĺňa podmienky podľa

Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“), čo sa týka

špecifikovaných parciel, a má právo na náhradu za pozemky, ktoré nie je možné vydať.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -47 zo 6. júla 2012 bolo na základe

návrhu sťažovateľky ako navrhovateľky smerujúceho proti odporcovi zrušené rozhodnutie

odporcu č. ObPÚ-2012/00258-II.-URB z 11. januára 2012 a vec bola vrátená na ďalšie

konanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 8. októbra 2013 bol

rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa zrušeného rozhodnutia odporcu sťažovateľka

nespĺňa podmienky reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva ani na priznanie práva na

náhradu za ne, čo sa týka špecifikovaných parciel.

V rámci oboch sťažností uplatňuje sťažovateľka v podstate totožné námietky.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že návrhom podaným krajskému súdu v súlade

s ustanovením stanovila okruh účastníkov tak, že sa

účastníčkou stala ona ako navrhovateľka a odporca ako správny orgán, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal. Pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že účastníkmi súdneho konania

majú byť ešte ďalšie subjekty, mal o tejto skutočnosti rozhodnúť procesne čistým

spôsobom, t. j. vydaním uznesenia o pribratí vedľajšieho účastníka do konania. Namiesto

štandardného procesného postupu však len rukou do návrhu sťažovateľky bol niekým

dopísaný ako účastník konania Slovenský pozemkový fond (ďalej len „fond“), hoci nebol

účastníkom pôvodného správneho konania.

Podľa názoru sťažovateľky fond bol zriadený na ten účel, aby za štát a neznámych

vlastníkov konal pred súdom vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu. Dané veci však

do tejto kategórie nepatrili. Je síce pravdou, že podľa § 6 ods. 5 poslednej vety reštitučného

zákona poskytuje fond finančnú náhradu za pozemky, ku ktorým sa vlastníctvo nevracia

a za ktoré nebol poskytnutý náhradný pozemok, avšak táto skutočnosť z hmotnoprávneho

hľadiska automaticky nezabezpečuje účastníctvo fondu v správnom súdnictve. Podľa názoru

sťažovateľky fond nie je a ani nemá byť účastníkom konania v daných prípadoch. Podľa

ustanovenia pre riešenie otázok, ktoré nie sú

priamo upravené v piatej časti (správne súdnictvo), sa primerane použijú ustanovenia prvej,

tretej a štvrtej časti. Ak teda bol fond od istého okamihu účastníkom súdneho konania

vedeného krajským súdom, mali fond, ale aj krajský súd konať v súlade s ustanovením § 42

ods. 3 druhej a tretej vety . Fond mal teda svoje podania

súdu predkladať v potrebnom počte rovnopisov tak, aby jeden rovnopis zostal na súde

a každý účastník dostal jeden rovnopis. Sťažovateľka však okrem vyjadrení odporcu

k podaným opravným prostriedkom žiadne iné podania počas celého priebehu

prvostupňových konaní nedostala. Takýmto procesným postupom krajský súd porušil

zásadu rovnosti zbraní v neprospech sťažovateľky.

Sťažovateľka zastáva názor, že odporca jej uplatnený reštitučný nárok svojvoľne

rozdelil na niekoľko častí, pričom o jednotlivých častiach vydal viaceré samostatné

čiastkové rozhodnutia. O zostatku uplatneného nároku ešte nerozhodol. Vydávaním

čiastkových rozhodnutí môže dôjsť k poškodeniu sťažovateľky. Platí totiž, že náhradný

pozemok sa poskytne oprávnenej osobe, ak jej bol priznaný nárok na náhradu za pozemky

vo výmere nad 400 m² a ak nárok v peniazoch je vyšší ako 166 €. Ak oprávnená osoba

nespĺňa podmienky na priznanie nároku na náhradu za pozemky, náhrada sa poskytne iba

v peniazoch. Podľa názoru sťažovateľky odporca konal svojvoľne. Vydávanie čiastkových

rozhodnutí je protizákonné, pretože môže dôjsť k situácii, že v čiastkových rozhodnutiach

sťažovateľka nebude spĺňať kumulatívnu podmienku výmery nad 400 m² a zároveň hodnoty

pozemkov vyššej ako 166 €, aj keď jej celkový uplatnený nárok zákonom špecifikované

podmienky kumulatívne spĺňa. Všeobecné súdy túto námietku vyhodnotili ako nedôvodnú

s poukazom na interný pokyn generálneho riaditeľa fondu upravujúci postup pri

poskytovaní náhrad oprávneným osobám. Podľa tohto pokynu sa majú jednotlivé čiastkové

nároky jednej osoby sčítavať a k posudzovaniu nároku má dôjsť úhrnne. Podľa názoru

sťažovateľky takáto argumentácia je v rozpore so zákonom. Fond totiž nie je ústredným

orgánom štátnej správy a nemá normotvornú právomoc. Zároveň podľa § 6 ods. 10

reštitučného zákona postup fondu pri poskytovaní náhradných pozemkov podrobnejšie

upraví vláda Slovenskej republiky nariadením. Z toho zreteľne vyplýva, že pokiaľ generálny

4

riaditeľ fondu vykonal výklad právnej úpravy bez výslovného zákonného splnomocnenia,

konal nad rámec zákona.

Sťažovateľka trvá na tom, že preskúmavané rozhodnutia odporcu neboli dostatočne

odôvodnené a boli nepreskúmateľné. Nebolo uvedené, na základe čoho prešlo vlastnícke

právo k tej-ktorej parcele na štát a k akému konkrétnemu dátumu sa tak stalo. Tento dátum

je dôležitý preto, že charakter pozemku sa posudzuje ku dňu jeho prechodu alebo prevodu

na štát. Vôbec sa nezisťovalo, či ku dňu prechodu mali pozemky charakter zastavanej

plochy.

V sťažnosti smerujúcej proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. júla 2013 sťažovateľka navyše namieta nesprávnosť výroku o náhrade trov konania,

a to nepriznanie sumy 209,02 €. Je toho názoru, že odvolanie proti rozhodnutiu odporcu

podala dôvodne, a preto jej mala byť priznaná úplná náhrada trov konania. Účastník

konania nemôže utrpieť materiálnu ujmu len preto, že uplatnil svoje základné právo na

súdnu ochranu. Pokiaľ by správny orgán (odporca) pracoval normálnym pracovným

postupom pri posudzovaní uplatňovaného nároku, trovy právneho zastúpenia by vôbec

nevznikli.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: (správne má byť sp. zn.

, pozn.) porušil základné právo sťažovateľky (...) na súdnu

a inú právnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) a práva na

spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 16.07.2013,

sp. zn.: a Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.07.2012, sp. zn.:

-71, zrušuje v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.

3. (...) priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 275,94 € (slovom: dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) za dva

úkony právnej služby á 130,16 € + dvakrát režijný paušál á 7,81 € (úkony právnej služby:

1/ príprava a prevzatie zastúpenia dňa 30.09.2013; 2/ sťažnosť zo dňa 01.10.2013), ktorú je

Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky so sídlom

Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin(...), do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto

nálezu.“

Ďalej žiadala vysloviť, že

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné právo

sťažovateľky (...), na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa Článku

46 ods. (1) , Článku 36 ods. (1) Listiny základných práv

a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s Článkom 1 ods. (1) Slovenskej

republiky a Článkom 2 ods. (2) .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 08.10.2013,

sp. zn.: a Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 06.07.2012, sp. zn.:

-47, zrušuje v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.

3. (...) priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,00 EUR

(slovom: tritisíc euro), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť

(...) do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. (...) priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 275,94 EUR (slovom: dvestosedemdesiatpäť euro a deväťdesiatštyri centov) za dva

úkony právnej služby á 130,16 EUR + dvakrát režijný paušál á 7,81 EUR (úkony právnej

služby; 1/ príprava a prevzatie zastúpenia dňa 23.12.2013; 2/ vypracovanie sťažnosti zo

dňa 27.12.2013),ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet JUDr. Gabriely

Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa 28, 036 01 Martin(...), do dvoch mesiacov

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“.

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. -50 z 5. augusta 2015

doručeného ústavnému súdu 11. augusta 2015 vyplýva, že nepovažuje sťažnosť za dôvodnú.

6

V súvislosti s konaním vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. zdôrazňuje,

že najvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že odvolacie

námietky sťažovateľky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku krajského

súdu, ktorý sa dôkladne zaoberal námietkami sťažovateľky a ex offo preskúmal rozhodnutie

odporcu aj z toho hľadiska, či netrpí inými vadami, ktoré by mohli mať vplyv na jeho

zákonnosť. Najvyšší súd nezistil v postupe krajského súdu žiadne pochybenie. V súvislosti

s námietkou týkajúcou sa účastníctva fondu v konaní poukázal najvyšší súd na skutočnosť,

že náhradu za pozemky, ktoré nemožno vydať, poskytuje štát prostredníctvom fondu,

ktorému preto prináleží účastníctvo v konaní. V súvislosti s námietkou o rozhodovaní

odporcu čiastkovými rozhodnutiami najvyšší súd zdôraznil, že je bežnou praxou

pozemkových orgánov rozhodovať o reštitučnom nároku oprávnených osôb čiastkovými

rozhodnutiami, pričom takýto postup nie je v rozpore so zákonom a účastníci konania ním

nie sú nijakým spôsobom dotknutí, či ohrození na svojich právach a právom chránených

záujmoch. Fond vychádza z úhrnnej výmery jednotlivých pozemkov, za ktoré bolo priznané

právo na náhradu, teda nielen z jednotlivých čiastkových rozhodnutí zvlášť.

Sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne nevyužila možnosť repliky na

vyjadrenie najvyššieho súdu a prípisom z 31. augusta 2015 doručeným ústavnému súdu

3. septembra 2015 iba oznámila, že trvá na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne

pojednávanie.

Ústavný súd doručil sťažnosti, uznesenie č. k. -11 z 25. júna 2015

a vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu aj odporcovi, aby sa aj on mohol vyjadriť

vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu by aj on mohol byť dotknutý na svojich

právach.

Z vyjadrenia odporcu sp. zn. OÚ-MT-PLO-2015/011737-ÚRB-P z 28. septembra

2015 doručeného ústavnému súdu 1. októbra 2015 vyplýva, že odporca sa nestotožňuje

s právnym názorom sťažovateľky. Postavenie fondu je určené zákonom a vzhľadom na

povinnosť poskytovať náhradu v zmysle reštitučného zákona je odporca presvedčený, že

krajský súd správne považoval fond za účastníka konania. Podľa informácie z prostredia

fondu priznané právo na náhradu za nevydané pozemky uvedené vo viacerých

rozhodnutiach sa sčíta dohromady a oprávnenej osobe sa poskytne náhrada ako súčet náhrad

uvedených v jednotlivých čiastkových rozhodnutiach.

Na ústnom pojednávaní konanom 1. decembra 2015 sudca spravodajca oboznámil

predmet konania, napadnuté a s ním súvisiace rozhodnutia, vyjadrenia a stanoviská

účastníkov konania. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podstate zopakovala argumenty

uvedené v sťažnostiach, ako i v jej písomných stanoviskách a navrhla sťažnostiam v plnom

rozsahu vyhovieť. Sťažovateľka si trovy konania za právne zastúpenie na ústnom

pojednávaní neuplatnila.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -71 zo 6. júla 2012 vyplýva, že ním

bolo zrušené rozhodnutie odporcu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Z odôvodnenia

rozsudku možno inter alia zistiť, že fond ako účastník konania sa vyjadril k opravnému

prostriedku, ktorý proti rozhodnutiu odporcu podala sťažovateľka.

Z odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. -71

zo 6. júla 2012 vyplýva inter alia, že okrem vyjadrenia odporcu jej nebolo doručené žiadne

iné podanie, hoci krajský súd považoval za účastníka konania aj fond. Takýto postup

považuje za porušenie zásady rovnosti zbraní v jej neprospech.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júla 2013 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -71 zo 6. júla 2012. Sťažovateľka

v podanom odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci, pribratie fondu do konania

a nesúhlas s názorom krajského súdu o zákonnosti rozhodovania odporcu o uplatnenom

reštitučnom nároku formou čiastkových rozhodnutí. Vytýkala tiež, že jej neboli doručené

podania fondu. V súvislosti s trovami konania trvala na tom, že mala nárok na celú náhradu

trov konania podľa predloženého vyčíslenia. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd sa

dôkladne zaoberal námietkami sťažovateľky a ex offo preskúmal rozhodnutie odporcu aj

z toho hľadiska, či netrpí inými vadami, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť.

Pokiaľ dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci a o existencii vád majúcich

8

vplyv na zákonnosť rozhodnutia a z týchto dôvodov rozhodnutie zrušil a vec vrátil

odporcovi na nové konanie, bolo potrebné rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne

správny. V jeho postupe nebolo zistené žiadne pochybenie. Odvolacie námietky

sťažovateľky treba hodnotiť ako irelevantné. K námietke týkajúcej sa účastníctva fondu

v konaní treba poukázať na ustanovenie § 14 Správneho poriadku, v zmysle ktorého je

účastníkom konania, o koho právach, právom chránených záujmoch, alebo povinnostiach sa

má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy, alebo povinnosti môžu byť

rozhodnutím priamo dotknuté. Účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť

rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo

dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konania je aj ten, komu

osobitný zákon také postavenie priznáva. Účastníkmi reštitučného konania sú oprávnená

osoba a povinná osoba. Podľa § 6 reštitučného zákona náhradu za pozemky, ktoré nemožno

pre existenciu zákonnej prekážky vydať oprávnenej osobe, poskytne štát prostredníctvom

fondu, ktorému z toho dôvodu prináleží účastníctvo v tomto konaní. Obdobne sa

účastníkom konania stáva aj každá iná právnická či fyzická osoba, ktorá by rozhodnutím

odporcu o reštitučnom nároku mohla byť dotknutá. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že o jej

nároku rozhodoval odporca čiastkovými rozhodnutiami, čím mali byť dotknuté jej práva,

treba zdôrazniť, že je bežnou praxou pozemkových orgánov rozhodovať o reštitučnom

nároku oprávnených osôb čiastkovými rozhodnutiami. Takýto postup nie je v rozpore

so zákonom a účastníci konania nie sú ním nijakým spôsobom dotknutí či ohrození na

svojich právach a právom chránených záujmoch. K tvrdeniu sťažovateľky, že v jednotlivých

čiastkových rozhodnutiach nespĺňa kumulatívne podmienku výmery nad 400 m² a zároveň

hodnoty pozemkov vyššej ako 166 €, hoci celkový uplatnený nárok tieto podmienky spĺňa,

treba uviesť, že v takýchto prípadoch sa vychádza z úhrnnej výmery jednotlivých

pozemkov, za ktoré bolo priznané právo na náhradu, teda nie z jednotlivých čiastkových

rozhodnutí zvlášť. Pokiaľ ide o výšku náhrady trov konania, treba poukázať na podrobné

odôvodnenie rozsudku krajského súdu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -47 zo 6. júla 2012 vyplýva, že ním

bolo potvrdené rozhodnutie odporcu z 11. januára 2012. Z odôvodnenia rozsudku možno

inter alia zistiť, že fond ako účastník konania sa vyjadril k opravnému prostriedku, ktorý

sťažovateľka podala proti rozhodnutiu odporcu.

Z odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. -47

z 21. augusta 2012 vyplýva inter alia, že sťažovateľke nebolo okrem vyjadrenia odporcu

doručené žiadne podanie od fondu. Je toho názoru, že takýmto procesným postupom bola

porušená zásada rovnosti zbraní v jej neprospech.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 8. októbra 2013 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -47 zo 6. júla 2012.

Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala, že krajský súd pribral do konania fond, hoci

tento nebol a nemal byť účastníkom konania. Ďalej nesúhlasila so záverom krajského súdu,

že rozhodovanie odporcu o jej reštitučnom nároku formou čiastkových rozhodnutí nebolo

v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti tvrdila, že výklad zákona nebol v právomoci fondu.

Ďalej vytýkala, že jej neboli doručené podania fondu a že jeho úradný postup bol nesprávny

a jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Podľa názoru najvyššieho súdu v súvislosti

s námietkou účastníctva v konaní je podstatné ustanovenie § 14 Správneho poriadku, podľa

ktorého je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo

povinnostiach sa má konať, alebo ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí,

že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo

povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konania

je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. Účastníkmi reštitučného konania

sú oprávnená a povinná osoba. Podľa § 6 reštitučného zákona náhradu za pozemky, ktoré

nemožno pre existenciu zákonnej prekážky vydať oprávnenej osobe, poskytne štát, a to

prostredníctvom fondu, ktorému z tohto dôvodu prináleží účastníctvo v konaní. Pokiaľ

sťažovateľka namietala, že o jej nároku rozhodoval odporca čiastkovými rozhodnutiami,

a tým mali byť dotknuté jej práva, treba zdôrazniť, že je bežnou praxou pozemkových

orgánov rozhodovať o reštitučnom nároku čiastkovými rozhodnutiami, pričom takýto

postup nie je v rozpore so zákonom a účastníci konania ním nie sú nijakým spôsobom

dotknutí či ohrození na svojich právach a právom chránených záujmoch. V prípadoch, keď

odporca rozhodoval čiastkovými rozhodnutiami, fond pri rozhodovaní o práve na náhradu

10

vychádza zo súhrnnej výmery jednotlivých pozemkov, za ktoré bolo priznané právo na

náhradu, teda nielen z jednotlivých čiastkových rozhodnutí zvlášť.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd a najvyšší súd v oboch spojených veciach jej

nedali možnosť zaujať stanovisko k písomným vyjadreniam fondu, ktoré tento podal

v odpovedi na opravné prostriedky sťažovateľky proti rozhodnutiam odporcu, a to aj

napriek tomu, že oba súdy boli toho názoru, že fond má byť účastníkom konania.

Sťažovateľka zároveň trvá na tom, že fond v skutočnosti účastníkom konania nemal byť.

Rovnako trvá aj na tom, že čiastkové rozhodovanie o reštitučných nárokoch môže viesť

k finančnému poškodeniu oprávnenej osoby.

Najvyšší súd a rovnako aj odporca sú presvedčení, že fond mal byť účastníkom

konania a čiastkovým rozhodovaním o uplatnených reštitučných nárokoch nemôže dôjsť

k poškodeniu oprávnenej osoby.

Z pohľadu ústavného súdu sa ako prvoradá javí námietka sťažovateľky, podľa ktorej

procesné vyjadrenia fondu ako účastníka konania neboli sťažovateľke doručené, a táto preto

nemala možnosť poznať obsah týchto vyjadrení a podľa potreby na ne reagovať.

Zo skutkového hľadiska považuje ústavný súd za potrebné konštatovať, že krajský

súd nakladal v oboch konaniach s fondom ako s účastníkom konania (bez ohľadu na to, či

po formálnej stránke vydal alebo nevydal uznesenie o tom, že sa fond priberá do konania).

Fondu boli podľa všetkého doručené opravné prostriedky, ktoré sťažovateľka podala proti

rozhodnutiu odporcu, pričom fond v oboch prípadoch podal vyjadrenie k opravným

prostriedkom. Vyplýva to nepochybne z rozsudkov krajského súdu, v ktorých sa na

existenciu vyjadrení fondu a na ich stručný obsah poukazuje. Rovnako treba považovať za

preukázané, že sťažovateľka vo svojich odvolaniach proti rozsudkom krajského súdu

namietla inter alia aj to, že vyjadrenia fondu považovaného krajským súdom za účastníka

12

konania jej neboli doručené, a preto k nim nemohla prípadne zaujať stanovisko. Napokon je

podstatné, že najvyšší súd síce v oboch svojich rozsudkoch konštatuje v rámci oboznámenia

obsahu odvolaní sťažovateľky proti rozsudkom krajského súdu uvedené námietky, avšak na

ne nijako nereaguje. Celkom bez významu nie je ani tá skutočnosť, že sa najvyšší súd

k týmto námietkam nevyjadril ani vo svojom stanovisku podanom ústavnému súdu.

Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno

ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Nevyžaduje sa teda, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre verdikt rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997).

Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu. Právo na spravodlivý

proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana občianskeho

súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom za

podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl c.

Švajčiarsko z 23. 10. 1996).

Súdne rozhodnutie je výsledkom rozhodnutia medzi stranami, z ktorých každá musí

mať možnosť vyjadriť sa a popierať požiadavky, dôkazy a argumenty druhej strany.

Kontradiktórny spor je možnosťou strany opierať (contra dicere) požiadavky a argumenty

druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty a návrhy.

Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho

kontradiktórny charakter. Každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy

a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa

s každým dokladom a pripomienkou predloženou súdu na účely ovplyvniť jeho rozhodnutie

a vyjadriť sa k nim (Mantovanelli c. Francúzsko).

Pri aplikácii už uvedených princípov na daný prípad možno konštatovať, že námietka

sťažovateľky o nedodržaní princípu rovnosti zbraní tým, že jej neboli doručené stanoviská

fondu považovaného všeobecnými súdmi za účastníka konania, sa javí ako dôvodná.

Požiadavka „rovností zbraní“ vyplývajúca z čl. 6 ods. 1 dohovoru je len iným označením

základného ústavného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa .

Z hľadiska tohto princípu, ako aj princípu kontradiktórnosti konania sa javí ako

neudržateľné, aby sťažovateľka nemala možnosť zaujať vlastné stanovisko k názorom

vyjadreným fondom považovaným všeobecnými súdmi tiež za účastníka konania.

Postup všeobecných súdov, ktoré znevýhodnili sťažovateľku v rámci konania

v porovnaní s fondom, treba považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to prípadne aj v spojení s čl. 1 ods. 1, ako aj s čl. 2 ods. 2

. Rovnako treba za porušenie tohto práva považovať aj skutočnosť, že sa najvyšší súd

príslušnými odvolacími námietkami sťažovateľky nijako nezaoberal a žiadne stanovisko

k nim nezaujal. Možno iba predpokladať, že najvyšší súd námietky nepovažoval za

relevantné (body 1 a 3 výroku nálezu).

Podľa prvej vety

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak sa

základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také

rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudky najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. júla 2013 a sp. zn. z 8. októbra 2013 a obe

veci vrátil na ďalšie konanie (body 2 a 4 výroku nálezu). V ďalších konaniach bude najvyšší

súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

14

Len potom, ako budú podania fondu doručené sťažovateľke a táto bude mať možnosť

sa k nim vyjadriť, budú vytvorené podmienky na to, aby mohol najvyšší súd zaujať

stanovisko jednak v otázke správnosti či nesprávnosti účastníctva fondu v konaní, ako aj

v otázke zákonnosti rozhodovania o uplatnených reštitučných nárokoch nie uno actu, ale po

čiastkach. Zároveň bude tiež potrebné vysporiadať sa s namietaným nesprávnym procesným

postupom krajského súdu, ktorý považoval fond za účastníka konania bez toho, aby o tom

formálne rozhodol. Napokon bude potrebné zaoberať sa aj namietanou otázkou výšky trov

konania vo veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. .

Sťažnosti sťažovateľky vo zvyšnej časti nebolo možné vyhovieť (bod 6 výroku

nálezu).

Vo veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. požadovala

sťažovateľka vysloviť popri porušení dohovoru aj porušenie .

V konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. požadovala sťažovateľka

vysloviť popri porušení dohovoru, a aj porušenie

a listiny.

V danej súvislosti treba konštatovať, že tak , ako aj takmer

identický čl. 36 ods. 1 listiny zakotvujú síce základné právo na súdnu ochranu, avšak

s výnimkou prípadov osôb tvrdiacich, že boli ukrátené na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy. Súdna ochrana v súvislosti so základným právom na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je upravená samostatne v ustanovení čl. 46

ods. 2 . Toto ustanovenie je v pomere špeciality k ustanoveniu .

To isté sa vzťahuje aj na vzájomný pomer medzi čl. 36 ods. 1 a čl. 36 ods. 2 listiny. Keďže

v predmetných prípadoch išlo o súdnu ochranu v súvislosti s preskúmaním zákonnosti

rozhodnutí orgánu verejnej správy, nemohlo dôjsť k porušeniu , resp.

čl. 36 ods. 1 listiny. Naproti tomu ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nerozlišuje v rámci

práva na spravodlivé súdne konanie spôsobom už uvedeným.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania, ktoré sú v danom prípade trovami právneho

zastúpenia, a to za 2 úkony v roku 2013 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po

130,16 € a za 2 režijné paušály po 7,81 €. Ide teda celkom o 275,94 € v každej jednej

z dvoch spojených sťažností (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho

zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 551,88 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015

16