Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 479/2018
PDF · 588.78 KB
No categories available
III. ÚS 479/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti
, zastúpenej
advokátskou kanceláriou AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava 10625/23B,
Martin, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marek Hic, pre namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 137/2017 z 3. mája 2017
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 152/2018
zo 17. augusta 2018 za účasti
, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 137/2017 z 3. mája 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 137/2017
z 3. mája 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania
obchodnej spoločnosti , v sume 598,26 € (slovom
päťstodeväťdesiatosem eur a dvadsaťšesť centov) na účet advokátskej kancelárie AK
JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava 10625/23B, Martin, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Marek Hic, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti , vo zvyšnej
časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na neverejnom
zasadnutí 11. decembra 2018 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov
Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmíra Mamojku podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (účinného do 28. februára 2019) uznesením č. k. III. ÚS 479/2018-51 prijal
na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 14 Co 137/2017 z 3. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 152/2018 zo 17. augusta 2018.
2. Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov [v plnom znení účinného od 1. marca 2019 (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“)] na konanie vo veci patriacej do pôsobnosti senátu ústavného
súdu je príslušný senát ústavného súdu, členom ktorého je podľa rozvrhu práce sudca
spravodajca, ktorému bola vec pridelená podľa § 46.
3. Podľa čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 pri predkladaní pridelených vecí
do senátu sudcami spravodajcami Janou Baricovou, Miroslavom Durišom a Mojmírom
Mamojkom pracuje senát v zložení: Jana Baricová – predsedníčka senátu, Miroslav Duriš,
Mojmír Mamojka.
II.
4. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní začatom
na základe žaloby [žalobkyne (ďalej len „zúčastnená osoba“)], ktorou sa
proti sťažovateľke (žalovanej) domáhala určenia, že pohľadávka sťažovateľky sa nestala
splatnou, ako aj nariadenia neodkladného opatrenia, Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj
„okresný súd“) uznesením sp. zn. 14 C 6/2017 zo 17. februára 2017 uložil sťažovateľke
„povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnosti presne špecifikovanej
vo výroku uznesenia súdu do právoplatného skončenia konania vo veci samej, vedenej
Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 14 C 6/2017“.
5. Sťažovateľka zastúpená splnomocneným právnym zástupcom prostredníctvom
elektronického portálu eŽaloby 9. marca 2017 podala proti uzneseniu okresného súdu
odvolanie, ktoré bolo zapísané pod č. 0920098517 a ešte v tento deň o 23.55 h odoslané
do systému Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).
Notifikácia, že elektronické podanie k existujúcemu konaniu bolo 9. marca 2017 o 23.55 h
úspešne odoslané do systému ministerstva, bola následne zaslaná právnemu zástupcovi
sťažovateľky s upozornením, že „vyššie uvedený dátum je určujúci pre posúdenie dodržania
lehoty na vykonanie podania, ak je táto lehota ustanovená zákonom alebo určená súdom“.
6. Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľky odmietol podľa § 386
písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) ako oneskorene podané
a konštatoval, že „posledný deň lehoty na podanie odvolania bol 09. 03. 2017. Odvolanie
bolo prijaté elektronickým systémom portálu eŽaloby dňa 10. 03. 2017 a aj doručené bolo
súdu prvej inštancie dňa 10. 03. 2017. Strany sporu boli o zákonnej lehote na podanie
odvolania poučení prvoinštančným súdom správne.“. Podľa názoru krajského súdu
„odvolanie proti predmetnému uzneseniu bolo zasielané elektronickému portálu eŽaloby
a prijaté týmto systémom dňa 10. 03. 2017 o 00:02 hod. a následne bolo generované
príslušnému súdu prvej inštancie, ktorý elektronický dokument z portálu eŽaloby prijal dňa
10. 03. 2017 o 0:03:12 (č. 1. 45 a 105 spisu), pričom odvolací súd poznamenáva, že pre
zachovanie lehoty na podanie odvolania nie je rozhodujúci okamih odoslania
elektronického dokumentu, ale okamih doručenia tohto dokumentu určenému systému,
prostredníctvom ktorého sa elektronické podanie podáva (systém eŽaloby)
a prostredníctvom ktorého sa následne odosiela príslušnému súdu – i keď sa tak stalo po
úradných hodinách súdu (analogicky viď záver uznesenia NS SR z 13. júna 2012
2 Sži 3/2012, zhodne aj uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 147/2013)“.
7. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie podľa § 420
písm. f) CSP, v ktorom namietala, že „odvolací súd odmietol jej odvolanie, hoci procesné
predpoklady na to nie sú a neboli dané, t. j. nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane právo na prístup k súdu. na účinný opravný prostriedok, čím nepochybne došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedla, že vo vzťahu k podaniu vykonanému
prostredníctvom portálu eŽaloby je určujúcim časom pre posúdenie dodržania lehoty
na vykonanie podania (včasnosti podaného opravného prostriedku) čas odoslania podania,
ktorý je však i časom reálneho prijatia podania. Má za to, že je vylúčené, aby bolo 9. marca
2017 o 23.55 hod. už doručené spätné potvrdenie o odoslaní podania do systému
(predpokladom čoho je zaregistrovanie odvolania, čo nie je možné bez. toho, aby reálne
bolo tým istým systémom i prijaté) a systém si vygeneroval nejakú potvrdenku o údajnom
prijatí 10. marca 2017 o 0.02 hod., t. j. sedem minút po obdržaní potvrdzujúceho spätného
mailu, keď čas prenosu v rámci elektronickej komunikácie toho istého systému je rádovo
v milisekundách.“.
8. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol
podľa § 447 písm. c) CSP z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, preto sa vecnou dôvodnosťou podaného dovolania nezaoberal. Podľa názoru
najvyššieho súdu „odvolanie žalovanej proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nariadení
neodkladného opatrenia, nie je rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej. Rozhodnutím
odvolacieho súdu vo veci samej je rozsudok, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie buď potvrdzuje alebo mení, ale napr. i rozhodnutie o neodkladnom opatrení,
ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn.
5 Obdo 76/2016 a odbornú právnickú literatúru – Števček M., Ficová S., Baricová J.,
Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol.: Civilný sporový poriadok, Komentár,
Praha: C. H. Beck, str. 458). Uznesenie, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie žalovanej
proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia, nie je ani
rozhodnutím, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej návrhom na začatie konania) končí.
Po nariadení neodkladného opatrenia síce nemusí obligatórne nasledovať konanie vo veci
samej, ale v danom prípade naďalej prebieha spor o určenie, že pohľadávka žalovanej
sa nestala splatnou, teda vec sama, ktorá doposiaľ nie je právoplatne skončená a súd prvej
inštancie o nej stále koná a rozhoduje.“.
9. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí
a opakujúc argumentáciu, ktorú uplatnila v odvolacom a dovolacom konaní, v sťažnosti
vyjadruje presvedčenie, že «akýkoľvek systém je povinný potvrdiť prijatie podania
bezodkladne a nie až po akomsi „vnútornom spracovaní“ prijatého podania, keďže
sťažovateľ nepozná obsah potvrdenia na ktoré sa odvoláva odvolací súd, je možné, že sa
jedná o čas generovania potvrdenky, určite však nie čas reálneho prijatia podania... Portál
eŽaloby je elektronickou podateľňou, táto elektronická podateľňa je povinná generovať
údaj o reálnom prijatí podania (kedy sa podanie dostalo do reálnej dispozičnej sféry
systému) a jedine uvedená skutočnosť je z hľadiska času prijatia podania tou skutočnosťou
relevantnou, akákoľvek následná dispozícia vo vzťahu k prijatému podaniu je bez relevancie
vo vzťahu k uvedenému (t. j. času prijatia podania), je tak bez akéhokoľvek právneho
významu (vo vzťahu k posúdeniu času prijatia podania) ako elektronická podateľňa (portál
eŽaloby) následne s podaním „nakladá“... Prevádzkovateľ systému (elektronickej
podateľne) – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky – tak dlhoročne explicitne
uvádza notorietu vo vzťahu k posúdeniu dodržania lehoty na vykonanie podania, t. j. že
„Vyššie uvedený dátum (t. j. dátum odoslania – poznámka sťažovateľa) je určujúci pre
posúdenie dodržania lehoty na vykonanie podania, ak je táto lehota ustanovená zákonom
alebo určená súdom.“». Sťažovateľka poukazuje na to, že judikatúra najvyššieho súdu,
na ktorú krajský súd v napadnutom uznesení odkazuje, je prekonaná, a v tejto súvislosti
odkazuje nielen na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 19/2015 zo 17. marca 2015, ale aj
na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 148/2015 z 23. novembra 2015 a uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 12/2018 z 25. apríla 2018, v ktorých najvyšší súd dospel
k opačnému názoru ako v jej prípade. Podľa jej názoru «nemožno vyvodiť záver, že by
rozhodnutie o neodkladnom opatrení nebolo rozhodnutím, ktorým sa konanie o nariadenie
neodkladného opatrenia končí (práve naopak, všetky uvedené ustanovenia indikujú opak),
a to len z dôvodu, že konanie o nariadenie neodkladného opatrenia „nejako“ súvisí
s konaním meritórnym, ktoré sa tiež končí (iným) meritórnym rozhodnutím... Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť
rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom
zodpovedajúce) rozhodnutia a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené
rozhodnutie napĺňa – ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ – ústavné kritériá
vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.». Na základe uvedeného sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie
krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za neodôvodnené a arbitrárne,
porušujúce jej v záhlaví označené práva.
10. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 14/19 z 15. januára
2019 vyjadril podpredseda krajského súdu, v ktorom uviedol:
„Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd pri rozhodnutí vychádzal
z vygenerovanej doručenky majúc za to, že doručenka preukazuje, že odvolanie podané
systémom e-Žaloby bolo zaslané a systémom prijaté 10. marca 2017 o 00:02 hod.
Z uvedeného dôvodu poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia aj na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (6 Cdo/147/2013, 2 Sži 3/2012), podľa ktorých pre
zachovanie lehoty na podanie odvolania nie je rozhodujúci okamih odoslania
elektronického dokumentu, ale okamih doručenia tohto dokumentu určenému systému,
prostredníctvom ktorého sa následne odosiela príslušnému súdu.
Odvolací súd v čase rozhodovania uznesením sp. zn. 14 Co/137/2017-202 zo dňa
3. mája 2017 nemal vedomosť o správe z portálu e-Žaloby, podľa ktorej uvedené
elektronické podanie bolo podané 9. marca 2017 o 23:55:18 hod., ktorú žalovaný predložil
spolu s podaným dovolaním proti uzneseniu odvolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené
potvrdenie žalovaný preukázal, že odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 14 C/6/2017-40 zo dňa 17. februára 2017 podal včas. Rozhodnutie
odvolacieho súdu, uznesenie sp. zn. 14 Co/137/2017-202 zo dňa 3. mája 2017, je žiaľ
nesprávne.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Banskej Bystrici navrhuje, aby
Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti sťažovateľky vyhovel.“
11. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 3/2019-4, Cpj 3/2019
z 19. februára 2019 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom uviedla:
„Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je konštantná v otázke prípustnosti dovolania
proti rozhodnutiu o neodkladnom opatrení, čo vyústilo aj k prijatiu judikátu uverejneného
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 2 z roku 2018 pod č. 21, v zmysle ktorého dovolanie nie je podľa § 420
Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia
na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého bola podaná
nadväzujúca žaloba.
Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom ponecháva rozhodnutie na úvahu
ústavnému súdu...“
12. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu s tým,
že má právo vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia, čo však
neurobila.
13. Na vyjadrenia podpredsedu krajského súdu a predsedníčky najvyššieho súdu
reagovala sťažovateľka podaním z 10. apríla 2019, v ktorom uviedla:
„Vzhľadom na meritórny záver stanoviska Krajského súdu v Banskej Bystrici...
by bolo nadbytočné opakovane sa zaoberať skutočnosťami, resp. právnymi argumentmi
a ich odôvodnením, ktoré sú detailne uvedené v podanej ústavnej sťažnosti, na obsah ktorej
sťažovateľ v naznačenom smere poukazuje, jediný právny názor, na ktorý považuje
sťažovateľ za potrebné zareagovať – a to s ohľadom na kruciálny význam uvedeného –
je právny názor o čase rozhodujúcom pre posúdenie včasnosti podania v prípade,
ak sa podanie zasiela elektronicky, osobitne prostredníctvom portálu eŽaloby...
Ak osobitný predpis na účely konania o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach osôb ukladá osobe povinnosť podať alebo doručiť orgánu verejnej moci
návrh na začatie konania, žalobu, žiadosť, sťažnosť, vyjadrenie, stanovisko, ohlásenie alebo
iný dokument alebo ak ju na ich podanie oprávňuje, považuje sa táto povinnosť za riadne
splnenú alebo toto oprávnenie za riadne využité podaním elektronického podania alebo
doručením elektronického podania, ktoré je autorizované za podmienok podľa § 23 ods. 1
zákona č. 305/2013 Z. z. - o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente)...
Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom dovolacieho súdu, v zmysle ktorého
dovolanie nie je podľa § 420 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení
neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní
ktorého bola podaná nadväzujúca žaloba, navyše má za to, že situácia v uvedenom konaní
bola odlišná.“
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
III.
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky
zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1
listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 14 Co 137/2017 z 3. mája 2017 (bod 6) a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Cdo 152/2018 zo 17. augusta 2018 (bod 8).
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.
20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
22. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
23. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný
súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,
ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len
výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd
hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak
výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej
sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
24. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
25. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
26. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 14 Co 137/2017
z 3. mája 2017
27. Sťažovateľka napadnutému uzneseniu krajského súdu vytýka, že je
neodôvodnené a arbitrárne a že krajský súd ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou
§ 25 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov
verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e- Governmente“) zasiahol do jej označených
práv.
28. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
29. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(ako aj čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv
na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).
30. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
31. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,
je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,
ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.
49, str. 67, 74).
32. Čo sa týka ústavnej zásady rovnosti účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy), jej
podstata spočíva v tom, že strany civilného sporového konania majú rovnaké procesné
práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok
bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné
postavenie alebo procesná pozícia sporovej strany (porovnaj PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02,
II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05, IV. ÚS 126/09). Citované ustanovenie ústavy zaručuje len
procedurálnu rovnosť v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého či dokonca
želaného výsledku pre každého účastníka takéhoto konania. Uvedená ústavná zásada
je premietnutá aj do znenia čl. 6 CSP, podľa ktorého strany sporu majú v konaní rovné
postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje
zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie
strán sporu.
33. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľky aj krajský súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
34. Podľa § 125 ods. 1 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe
alebo v elektronickej podobe.
35. Podľa § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe
bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí
súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania
nevyzýva.
36. Podľa § 362 ods. 1 CSP odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.
37. Podľa § 121 ods. 5 CSP lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí
úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí
aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo
pracovného času.
38. Podľa § 25 ods. 1 zákona o e-Governmente ak osobitný predpis na účely konania
o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach osôb ukladá osobe povinnosť
podať alebo doručiť orgánu verejnej moci návrh na začatie konania, žalobu, žiadosť,
sťažnosť, vyjadrenie, stanovisko, ohlásenie alebo iný dokument alebo ak ju na ich podanie
oprávňuje, považuje sa táto povinnosť za riadne splnenú alebo toto oprávnenie za riadne
využité podaním elektronického podania alebo doručením elektronického podania, ktoré
je autorizované za podmienok podľa § 23 ods. 1.
39. Portál eŽaloby je určený na podávanie návrhov na začatie konania (žalôb)
na okresné súdy a krajské súdy v civilnom procese (občianskoprávne, pracovné, rodinné
a obchodné veci, okrem obchodného registra) a v správnom súdnom procese a na podávanie
elektronických návrhov v upomínacom konaní na Okresný súd Banská Bystrica. Služba
umožňuje elektronickými prostriedkami v súdnom konaní po prihlásení sa do verejných
elektronických služieb súdnictva podať:
- nový návrh na začatie konania (žalobu), t. j. podanie, ktorým sa začína konanie
pred súdom,
- podanie k existujúcemu konaniu, napr. podanie, ktorým sa odstraňujú vady a iné
zrejmé nesprávnosti návrhu na začatie konanie, späťvzatie návrhu na začatie konania,
opravný prostriedok.
40. V súvislosti s nastolenou problematikou posudzovania včasnosti podania
opravného prostriedku ústavný súd už v minulosti konštatoval, že pre zachovanie lehoty
na podanie opravného prostriedku nie je rozhodujúce, kedy sa s týmto podaním príslušný
zamestnanec všeobecného súdu oboznámil a aký dátum doručenia na ňom vyznačil,
postupujúc pritom podľa podzákonných právnych predpisov, resp. interných predpisov
všeobecného súdu (m. m. III. ÚS 305/2011). Samotná otázka, či odvolanie sťažovateľa
smerujúce proti uzneseniu všeobecného súdu bolo podané včas, a teda v súlade
s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka, ktorej preskúmavanie ústavným súdom
je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením (m. m. III. ÚS 19/2015).
Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte pre záver o nesplnení
podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok
konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností. V prípade, ak všeobecný súd
nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného
prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu,
že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol (m. m. III. ÚS 331/04, III. ÚS 249/08,
41. Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil,
že v danom prípade nebolo zo strany krajského súdu mimo rozumných pochybností
preukázané, že sťažovateľka podala opravný prostriedok (odvolanie) oneskorene.
Pri rozhodovaní o tomto opravnom prostriedku krajský súd nezohľadnil všetky právne
relevantné skutočnosti potrebné pre posúdenie, či odvolanie sťažovateľky bolo, resp. nebolo
podané včas. Túto skutočnosť vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľky napokon
uznal aj podpredseda krajského súdu.
42. Podľa názoru ústavného súdu notifikáciu obsahujúcu dátum o úspešnom odoslaní
elektronického podania do systému treba považovať za dôkaz určujúci posúdenie dodržania
lehoty na vykonanie podania ustanovenej zákonom alebo určenej súdom, teda aj za dôkaz
určujúci včasnosť podania opravného prostriedku.
43. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým
uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
(bod 1 výroku nálezu), preto napadnuté uznesenie krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2
ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
44. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
45. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa
§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
46. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky,
majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie
ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel
príslušných zákonných ustanovení.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 152/2018
zo 17. augusta 2018
47. Aj napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka,
že je neodôvodnené a arbitrárne, pričom poukazuje na to, že v iných veciach (vedených
pod sp. zn. 3 Sžo 148/2015 a sp. zn. 5 Cdo 12/2018) najvyšší súd dospel k opačnému názoru
ako v jej prípade.
48. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to
pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie
tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného
sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti
o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy,
v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky.
Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je povinnosť
dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil
možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného
prostriedku vôbec boli naplnené.
49. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať
mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla uznesenie krajského
súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania
nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho
opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový poriadok
prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje.
50. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti
nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
51. Odhliadnuc od uvedeného ústavný súd pripomína, že podľa § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým,
že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Zákonnou
podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu je zistenie, že došlo k výkladovým
rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Cez túto
podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu prirodzene napĺňa stabilne
judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej k imanentným znakom právneho štátu
patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Aj z rozsudku ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou
vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený
na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj
na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby
najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala
mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo
podobných veciach. Prijatie zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny
význam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-
ktorého kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko
rešpektovali a z neho pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných
prípadoch vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia
predmetného stanoviska.
IV.
52. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania.
53. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
54. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal
z § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.
Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017
predstavovala sumu 921 € a za I. polrok 2018 sumu 980 €.
55. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej
sume 598,26 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby
(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2018
v sume po 153,50 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume po 9,21 € za jeden paušál,
a za jeden úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniam podpredsedu krajského súdu
a predsedníčky najvyššieho súdu) vykonaný v roku 2019 v sume 163,33 € a jeden režijný
paušál v sume 9,80 €, ako aj 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku
nálezu).
56. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2019