Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 479/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-81

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti

, zastúpenej

advokátskou kanceláriou AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava 10625/23B,

Martin, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marek Hic, pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 3. mája 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. augusta 2018 za účasti

, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 3. mája 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 3. mája 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

obchodnej spoločnosti , v sume 598,26 € (slovom

päťstodeväťdesiatosem eur a dvadsaťšesť centov) na účet advokátskej kancelárie AK

JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava 10625/23B, Martin, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Marek Hic, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti , vo zvyšnej

časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na neverejnom

zasadnutí 11. decembra 2018 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov

Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmíra Mamojku podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (účinného do 28. februára 2019) uznesením č. k. -51 prijal

na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 3. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. augusta 2018.

2. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov [v plnom znení účinného od 1. marca 2019 (ďalej

len „“)] na konanie vo veci patriacej do pôsobnosti senátu ústavného

súdu je príslušný senát ústavného súdu, členom ktorého je podľa rozvrhu práce sudca

spravodajca, ktorému bola vec pridelená podľa § 46.

3. Podľa čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 pri predkladaní pridelených vecí

do senátu sudcami spravodajcami Janou Baricovou, Miroslavom Durišom a Mojmírom

Mamojkom pracuje senát v zložení: Jana Baricová – predsedníčka senátu, Miroslav Duriš,

Mojmír Mamojka.

II.

4. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní začatom

na základe žaloby [žalobkyne (ďalej len „zúčastnená osoba“)], ktorou sa

proti sťažovateľke (žalovanej) domáhala určenia, že pohľadávka sťažovateľky sa nestala

splatnou, ako aj nariadenia neodkladného opatrenia, Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj

„okresný súd“) uznesením sp. zn. zo 17. februára 2017 uložil sťažovateľke

„povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnosti presne špecifikovanej

vo výroku uznesenia súdu do právoplatného skončenia konania vo veci samej, vedenej

Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. “.

5. Sťažovateľka zastúpená splnomocneným právnym zástupcom prostredníctvom

elektronického portálu eŽaloby 9. marca 2017 podala proti uzneseniu okresného súdu

odvolanie, ktoré bolo zapísané pod č. 0920098517 a ešte v tento deň o 23.55 h odoslané

do systému Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

Notifikácia, že elektronické podanie k existujúcemu konaniu bolo 9. marca 2017 o 23.55 h

úspešne odoslané do systému ministerstva, bola následne zaslaná právnemu zástupcovi

sťažovateľky s upozornením, že „vyššie uvedený dátum je určujúci pre posúdenie dodržania

lehoty na vykonanie podania, ak je táto lehota ustanovená zákonom alebo určená súdom“.

6. Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľky odmietol podľa § 386

písm. a) (ďalej aj „“) ako oneskorene podané

a konštatoval, že „posledný deň lehoty na podanie odvolania bol 09. 03. 2017. Odvolanie

bolo prijaté elektronickým systémom portálu eŽaloby dňa 10. 03. 2017 a aj doručené bolo

súdu prvej inštancie dňa 10. 03. 2017. Strany sporu boli o zákonnej lehote na podanie

odvolania poučení prvoinštančným súdom správne.“. Podľa názoru krajského súdu

„odvolanie proti predmetnému uzneseniu bolo zasielané elektronickému portálu eŽaloby

a prijaté týmto systémom dňa 10. 03. 2017 o 00:02 hod. a následne bolo generované

príslušnému súdu prvej inštancie, ktorý elektronický dokument z portálu eŽaloby prijal dňa

10. 03. 2017 o 0:03:12 (č. 1. 45 a 105 spisu), pričom odvolací súd poznamenáva, že pre

zachovanie lehoty na podanie odvolania nie je rozhodujúci okamih odoslania

elektronického dokumentu, ale okamih doručenia tohto dokumentu určenému systému,

prostredníctvom ktorého sa elektronické podanie podáva (systém eŽaloby)

a prostredníctvom ktorého sa následne odosiela príslušnému súdu – i keď sa tak stalo po

úradných hodinách súdu (analogicky viď záver uznesenia NS SR z 13. júna 2012

, zhodne aj uznesenie NS SR sp. zn. )“.

7. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie podľa § 420

písm. f) , v ktorom namietala, že „odvolací súd odmietol jej odvolanie, hoci procesné

predpoklady na to nie sú a neboli dané, t. j. nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane právo na prístup k súdu. na účinný opravný prostriedok, čím nepochybne došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedla, že vo vzťahu k podaniu vykonanému

prostredníctvom portálu eŽaloby je určujúcim časom pre posúdenie dodržania lehoty

na vykonanie podania (včasnosti podaného opravného prostriedku) čas odoslania podania,

ktorý je však i časom reálneho prijatia podania. Má za to, že je vylúčené, aby bolo 9. marca

2017 o 23.55 hod. už doručené spätné potvrdenie o odoslaní podania do systému

(predpokladom čoho je zaregistrovanie odvolania, čo nie je možné bez. toho, aby reálne

bolo tým istým systémom i prijaté) a systém si vygeneroval nejakú potvrdenku o údajnom

prijatí 10. marca 2017 o 0.02 hod., t. j. sedem minút po obdržaní potvrdzujúceho spätného

mailu, keď čas prenosu v rámci elektronickej komunikácie toho istého systému je rádovo

v milisekundách.“.

8. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol

podľa z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné, preto sa vecnou dôvodnosťou podaného dovolania nezaoberal. Podľa názoru

najvyššieho súdu „odvolanie žalovanej proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nariadení

neodkladného opatrenia, nie je rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej. Rozhodnutím

odvolacieho súdu vo veci samej je rozsudok, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie buď potvrdzuje alebo mení, ale napr. i rozhodnutie o neodkladnom opatrení,

ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn.

a odbornú právnickú literatúru – Števček M., Ficová S., Baricová J.,

Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol.: , Komentár,

Praha: C. H. Beck, str. 458). Uznesenie, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie žalovanej

proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia, nie je ani

rozhodnutím, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej návrhom na začatie konania) končí.

Po nariadení neodkladného opatrenia síce nemusí obligatórne nasledovať konanie vo veci

samej, ale v danom prípade naďalej prebieha spor o určenie, že pohľadávka žalovanej

sa nestala splatnou, teda vec sama, ktorá doposiaľ nie je právoplatne skončená a súd prvej

inštancie o nej stále koná a rozhoduje.“.

9. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí

a opakujúc argumentáciu, ktorú uplatnila v odvolacom a dovolacom konaní, v sťažnosti

vyjadruje presvedčenie, že «akýkoľvek systém je povinný potvrdiť prijatie podania

bezodkladne a nie až po akomsi „vnútornom spracovaní“ prijatého podania, keďže

sťažovateľ nepozná obsah potvrdenia na ktoré sa odvoláva odvolací súd, je možné, že sa

jedná o čas generovania potvrdenky, určite však nie čas reálneho prijatia podania... Portál

eŽaloby je elektronickou podateľňou, táto elektronická podateľňa je povinná generovať

údaj o reálnom prijatí podania (kedy sa podanie dostalo do reálnej dispozičnej sféry

systému) a jedine uvedená skutočnosť je z hľadiska času prijatia podania tou skutočnosťou

relevantnou, akákoľvek následná dispozícia vo vzťahu k prijatému podaniu je bez relevancie

vo vzťahu k uvedenému (t. j. času prijatia podania), je tak bez akéhokoľvek právneho

významu (vo vzťahu k posúdeniu času prijatia podania) ako elektronická podateľňa (portál

eŽaloby) následne s podaním „nakladá“... Prevádzkovateľ systému (elektronickej

podateľne) – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky – tak dlhoročne explicitne

uvádza notorietu vo vzťahu k posúdeniu dodržania lehoty na vykonanie podania, t. j. že

„Vyššie uvedený dátum (t. j. dátum odoslania – poznámka sťažovateľa) je určujúci pre

posúdenie dodržania lehoty na vykonanie podania, ak je táto lehota ustanovená zákonom

alebo určená súdom.“». Sťažovateľka poukazuje na to, že judikatúra najvyššieho súdu,

na ktorú krajský súd v napadnutom uznesení odkazuje, je prekonaná, a v tejto súvislosti

odkazuje nielen na nález ústavného súdu sp. zn. zo 17. marca 2015, ale aj

na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra 2015 a uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2018, v ktorých najvyšší súd dospel

k opačnému názoru ako v jej prípade. Podľa jej názoru «nemožno vyvodiť záver, že by

rozhodnutie o neodkladnom opatrení nebolo rozhodnutím, ktorým sa konanie o nariadenie

neodkladného opatrenia končí (práve naopak, všetky uvedené ustanovenia indikujú opak),

a to len z dôvodu, že konanie o nariadenie neodkladného opatrenia „nejako“ súvisí

s konaním meritórnym, ktoré sa tiež končí (iným) meritórnym rozhodnutím... Dodržiavanie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť

rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom

zodpovedajúce) rozhodnutia a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené

rozhodnutie napĺňa – ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ – ústavné kritériá

vyplývajúce preň z a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.». Na základe uvedeného sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie

krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za neodôvodnené a arbitrárne,

porušujúce jej v záhlaví označené práva.

10. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 14/19 z 15. januára

2019 vyjadril podpredseda krajského súdu, v ktorom uviedol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd pri rozhodnutí vychádzal

z vygenerovanej doručenky majúc za to, že doručenka preukazuje, že odvolanie podané

systémom e-Žaloby bolo zaslané a systémom prijaté 10. marca 2017 o 00:02 hod.

Z uvedeného dôvodu poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia aj na rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (, ), podľa ktorých pre

zachovanie lehoty na podanie odvolania nie je rozhodujúci okamih odoslania

elektronického dokumentu, ale okamih doručenia tohto dokumentu určenému systému,

prostredníctvom ktorého sa následne odosiela príslušnému súdu.

Odvolací súd v čase rozhodovania uznesením sp. zn. -202 zo dňa

3. mája 2017 nemal vedomosť o správe z portálu e-Žaloby, podľa ktorej uvedené

elektronické podanie bolo podané 9. marca 2017 o 23:55:18 hod., ktorú žalovaný predložil

spolu s podaným dovolaním proti uzneseniu odvolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené

potvrdenie žalovaný preukázal, že odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Banská

Bystrica č. k. -40 zo dňa 17. februára 2017 podal včas. Rozhodnutie

odvolacieho súdu, uznesenie sp. zn. -202 zo dňa 3. mája 2017, je žiaľ

nesprávne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Banskej Bystrici navrhuje, aby

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti sťažovateľky vyhovel.“

11. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -4,

z 19. februára 2019 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom uviedla:

„Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je konštantná v otázke prípustnosti dovolania

proti rozhodnutiu o neodkladnom opatrení, čo vyústilo aj k prijatiu judikátu uverejneného

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky č. 2 z roku 2018 pod č. 21, v zmysle ktorého dovolanie nie je podľa § 420

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia

na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého bola podaná

nadväzujúca žaloba.

Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom ponecháva rozhodnutie na úvahu

ústavnému súdu...“

12. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu s tým,

že má právo vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia upovedomenia, čo však

neurobila.

13. Na vyjadrenia podpredsedu krajského súdu a predsedníčky najvyššieho súdu

reagovala sťažovateľka podaním z 10. apríla 2019, v ktorom uviedla:

„Vzhľadom na meritórny záver stanoviska Krajského súdu v Banskej Bystrici...

by bolo nadbytočné opakovane sa zaoberať skutočnosťami, resp. právnymi argumentmi

a ich odôvodnením, ktoré sú detailne uvedené v podanej ústavnej sťažnosti, na obsah ktorej

sťažovateľ v naznačenom smere poukazuje, jediný právny názor, na ktorý považuje

sťažovateľ za potrebné zareagovať – a to s ohľadom na kruciálny význam uvedeného –

je právny názor o čase rozhodujúcom pre posúdenie včasnosti podania v prípade,

ak sa podanie zasiela elektronicky, osobitne prostredníctvom portálu eŽaloby...

Ak osobitný predpis na účely konania o právach, právom chránených záujmoch

a povinnostiach osôb ukladá osobe povinnosť podať alebo doručiť orgánu verejnej moci

návrh na začatie konania, žalobu, žiadosť, sťažnosť, vyjadrenie, stanovisko, ohlásenie alebo

iný dokument alebo ak ju na ich podanie oprávňuje, považuje sa táto povinnosť za riadne

splnenú alebo toto oprávnenie za riadne využité podaním elektronického podania alebo

doručením elektronického podania, ktoré je autorizované za podmienok podľa § 23 ods. 1

- o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente)...

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom dovolacieho súdu, v zmysle ktorého

dovolanie nie je podľa prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení

neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní

ktorého bola podaná nadväzujúca žaloba, navyše má za to, že situácia v uvedenom konaní

bola odlišná.“

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci ( ).

III.

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky

zaručených a , základného práva zaručeného

listiny a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 3. mája 2017 (bod 6) a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. augusta 2018 (bod 8).

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

22. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

23. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný

súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,

ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len

výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd

hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak

výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej

sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

24. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

25. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

26. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a , základného práva podľa listiny a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 3. mája 2017

27. Sťažovateľka napadnutému uzneseniu krajského súdu vytýka, že je

neodôvodnené a arbitrárne a že krajský súd ústavne nesúladným výkladom a aplikáciou

o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov

verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e- Governmente“) zasiahol do jej označených

práv.

28. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

29. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

v spojení s ).

30. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý proces (, ).

31. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,

je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,

ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, str. 67, 74).

32. Čo sa týka ústavnej zásady rovnosti účastníkov v konaní ( ), jej

podstata spočíva v tom, že strany civilného sporového konania majú rovnaké procesné

práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok

bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné

postavenie alebo procesná pozícia sporovej strany (porovnaj , ,

, , ). Citované ustanovenie zaručuje len

procedurálnu rovnosť v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého či dokonca

želaného výsledku pre každého účastníka takéhoto konania. Uvedená ústavná zásada

je premietnutá aj do znenia , podľa ktorého strany sporu majú v konaní rovné

postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku

a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje

zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie

strán sporu.

33. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľky aj krajský súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

34. Podľa podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe

alebo v elektronickej podobe.

35. Podľa podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe

bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo

v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí

súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania

nevyzýva.

36. Podľa odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia

rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

37. Podľa lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí

úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí

aj vtedy, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo

pracovného času.

38. Podľa § 25 ods. 1 zákona o e-Governmente ak osobitný predpis na účely konania

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach osôb ukladá osobe povinnosť

podať alebo doručiť orgánu verejnej moci návrh na začatie konania, žalobu, žiadosť,

sťažnosť, vyjadrenie, stanovisko, ohlásenie alebo iný dokument alebo ak ju na ich podanie

oprávňuje, považuje sa táto povinnosť za riadne splnenú alebo toto oprávnenie za riadne

využité podaním elektronického podania alebo doručením elektronického podania, ktoré

je autorizované za podmienok podľa § 23 ods. 1.

39. Portál eŽaloby je určený na podávanie návrhov na začatie konania (žalôb)

na okresné súdy a krajské súdy v civilnom procese (občianskoprávne, pracovné, rodinné

a obchodné veci, okrem obchodného registra) a v správnom súdnom procese a na podávanie

elektronických návrhov v upomínacom konaní na Okresný súd Banská Bystrica. Služba

umožňuje elektronickými prostriedkami v súdnom konaní po prihlásení sa do verejných

elektronických služieb súdnictva podať:

- nový návrh na začatie konania (žalobu), t. j. podanie, ktorým sa začína konanie

pred súdom,

- podanie k existujúcemu konaniu, napr. podanie, ktorým sa odstraňujú vady a iné

zrejmé nesprávnosti návrhu na začatie konanie, späťvzatie návrhu na začatie konania,

opravný prostriedok.

40. V súvislosti s nastolenou problematikou posudzovania včasnosti podania

opravného prostriedku ústavný súd už v minulosti konštatoval, že pre zachovanie lehoty

na podanie opravného prostriedku nie je rozhodujúce, kedy sa s týmto podaním príslušný

zamestnanec všeobecného súdu oboznámil a aký dátum doručenia na ňom vyznačil,

postupujúc pritom podľa podzákonných právnych predpisov, resp. interných predpisov

všeobecného súdu (m. m. ). Samotná otázka, či odvolanie sťažovateľa

smerujúce proti uzneseniu všeobecného súdu bolo podané včas, a teda v súlade

s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka, ktorej preskúmavanie ústavným súdom

je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením (m. m. ).

Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte pre záver o nesplnení

podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok

konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností. V prípade, ak všeobecný súd

nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného

prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu,

že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol (m. m. , ,

).

41. Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil,

že v danom prípade nebolo zo strany krajského súdu mimo rozumných pochybností

preukázané, že sťažovateľka podala opravný prostriedok (odvolanie) oneskorene.

Pri rozhodovaní o tomto opravnom prostriedku krajský súd nezohľadnil všetky právne

relevantné skutočnosti potrebné pre posúdenie, či odvolanie sťažovateľky bolo, resp. nebolo

podané včas. Túto skutočnosť vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľky napokon

uznal aj podpredseda krajského súdu.

42. Podľa názoru ústavného súdu notifikáciu obsahujúcu dátum o úspešnom odoslaní

elektronického podania do systému treba považovať za dôkaz určujúci posúdenie dodržania

lehoty na vykonanie podania ustanovenej zákonom alebo určenej súdom, teda aj za dôkaz

určujúci včasnosť podania opravného prostriedku.

43. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a listiny, základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

(bod 1 výroku nálezu), preto napadnuté uznesenie krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2

a jemu zodpovedajúcemu a

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

44. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

45. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

46. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky,

majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie

ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel

príslušných zákonných ustanovení.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a , základného práva podľa listiny a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. augusta 2018

47. Aj napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka,

že je neodôvodnené a arbitrárne, pričom poukazuje na to, že v iných veciach (vedených

pod sp. zn. a sp. zn. ) najvyšší súd dospel k opačnému názoru

ako v jej prípade.

48. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa

sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to

pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie

tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z ,

v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky.

Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa preto nie je povinnosť

dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil

možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného

prostriedku vôbec boli naplnené.

49. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla uznesenie krajského

súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania

nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho

opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu

prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje.

50. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti

nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

51. Odhliadnuc od uvedeného ústavný súd pripomína, že podľa § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým,

že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Zákonnou

podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu je zistenie, že došlo k výkladovým

rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Cez túto

podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu prirodzene napĺňa stabilne

judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej k imanentným znakom právneho štátu

patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je tiež

požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , a ).

Aj z rozsudku ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna

judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou

vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj

na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby

najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala

mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo

podobných veciach. Prijatie zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny

význam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-

ktorého kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko

rešpektovali a z neho pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných

prípadoch vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia

predmetného stanoviska.

IV.

52. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania.

53. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

54. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017

predstavovala sumu 921 € a za I. polrok 2018 sumu 980 €.

55. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej

sume 598,26 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby

(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2018

v sume po 153,50 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume po 9,21 € za jeden paušál,

a za jeden úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniam podpredsedu krajského súdu

a predsedníčky najvyššieho súdu) vykonaný v roku 2019 v sume 163,33 € a jeden režijný

paušál v sume 9,80 €, ako aj 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku

nálezu).

56. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019