Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 224/2019
PDF · 200.76 KB
No categories available
I. ÚS 224/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , vo veci namietaného porušenia „zákazu
diskriminácie a základného práva na spravodlivé súdne konanie“ uznesením Okresného
súdu Trnava č. k. 10 C 129/2016-153 z 19. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie zákazu
diskriminácie a základného práva na spravodlivé súdne konanie uznesením Okresného súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 129/2016-153 z 19. septembra 2018 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovateľka je stranou sporu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
10 C 129/2016 v procesnom postavení žalovanej, kde predmetom konania je vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaným v žalobnom
návrhu.
3. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 129/2016-153 z 19. septembra 2018 uložil
sťažovateľke poriadkovú pokutu vo výške 150 €. V odôvodnení napadnutého uznesenia
okresný súd v zásadnom uviedol, že sťažovateľka ako žalovaná bola riadne predvolaná
na pojednávanie, termín ktorého okresný súd nariadil na 6. september 2018, avšak
na predmetné pojednávanie sa bez akéhokoľvek ospravedlnenia nedostavila. Okresný súd
v napadnutom uznesení poukázal na prístup sťažovateľky k plneniu svojich procesných
povinností, v súvislosti s čím uviedol: „Žalovaná žiadala nariadené pojednávanie na deň
10.04.2018 odročiť z dôvodu svojej práceneschopnosti a potreby sa vyjadriť vo veci. Súd
konštatuje, že žalovanou tvrdená diagnóza (hluchota) nebola preukázaná lekárskym
potvrdením, nakoľko toto špecifikovalo zdravotné problémy ako infekciu horných dýchacích
ciest. Novo nariadený termín pojednávania, opätovne žiada žalovaná odročiť, tentoraz
z dôvodu, že požiadala o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, a to Centrom právnej
pomoci.“
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že kvôli zlému zdravotnému
stavu bola od 16. augusta 2018 do 5. septembra 2018 hospitalizovaná na Chirurgickej
klinike Fakultnej nemocnice Trnava. Sťažovateľka zdôraznila, že počas hospitalizácie,
ako aj po prepustení z nemocnice bola v mimoriadne zlom zdravotnom stave, v dôsledku
čoho aj napriek tomu, že mala vedomosť o termíne pojednávania nariadenom okresným
súdom na 6. september 2018, nebola schopná ospravedlniť svoju neprítomnosť na tomto
pojednávaní.
5. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd mal vedomosť o tom, že je invalidnou
dôchodkyňou, a teda mal predpokladať, že má určité zdravotné obmedzenia, ktoré jej môžu
brániť v účasti na pojednávaní. Sťažovateľka ďalej v ústavnej sťažnosti uvádza, že pokiaľ sa
v minulosti nezúčastnila pojednávania, bolo to kvôli nevyhovujúcemu zdravotnému stavu.
Ďalej uviedla, že mala záujem o právne zastúpenie v konaní pred okresným súdom,
v súvislosti s čím podala žiadosť o poskytnutie právnej pomoci Centru právnej pomoci,
avšak jej žiadosti nebolo Centrom právnej pomoci vyhovené.
6. Napadnuté uznesenie okresného súdu považuje sťažovateľka za nespravodlivé
a diskriminačné a dôvod diskriminačného konania okresného súdu vidí v jej zlom
zdravotnom stave. Okresný súd napadnutým uznesením podľa názoru sťažovateľky porušil
jej právo na spravodlivé súdne konanie, keď jej napriek tomu, že sa nachádzala v zlom
zdravotnom stave, ktorý jej neumožňoval oznámiť súdu, že sa nemôže zúčastniť
pojednávania nariadeného na 6. september 2018, uložil pokutu vo výške 150 € z dôvodu,
že sa bez ospravedlnenia predmetného pojednávania nezúčastnila.
7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým boli vo vzťahu k jej osobe porušené
zákaz diskriminácie a základné právo na spravodlivé súdne konanie, a zároveň žiada, aby jej
ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka svoj návrh
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia neodôvodnila. Obsahom ústavnej
sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu v konaní na ústavnom
súde.
II.
8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu
11. decembra 2018, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom
súde
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa článku II ods. 3 písm. a) a ods. 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 na konanie
vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch
príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec
pridelená (§ 47 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a teda pri predkladaní pridelených vecí
do senátu sudcom spravodajcom Miroslavom Durišom pracuje senát v zložení uvedenom
v záhlaví tohto uznesenia.
13. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta vo vzťahu k jej osobe porušenie
zákazu diskriminácie a základného práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým
uznesením okresného súdu. Napriek tomu, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti výslovne
nešpecifikuje konkrétny článok ústavy, porušenie ktorého namieta, z obsahu ústavnej
sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka má na mysli základné právo spočívajúce v zákaze
diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
14. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu
16. Ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. I. ÚS 19/02, I. US 27/04, I. US 74/05).
17. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,
ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne
názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného
súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
18. Okresný súd napadnutým uznesením uložil sťažovateľke poriadkovú pokutu
vo výške 150 € z dôvodu, že sťažovateľka ako žalovaná bola riadne predvolaná
na pojednávanie, termín ktorého okresný súd nariadil na 6. september 2018, avšak
na predmetné pojednávanie sa bez akéhokoľvek ospravedlnenia nedostavila.
19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd v súvislosti
s rozhodnutím o uložení poriadkovej pokuty nezohľadnil jej zlý zdravotný stav, ktorý jej
neumožňoval zúčastniť sa pojednávania, termín ktorého súd nariadil na 6. september 2018.
20. Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) súd môže uložiť poriadkovú pokutu tomu,
kto sťažuje postup konania najmä tým, že
a) nesplní povinnosť uloženú súdom a svoju nečinnosť v konaní neospravedlní včas
a vážnymi okolnosťami,
b) sa nedostaví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť
neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami,
c) neuposlúchne príkaz súdu,
d) ruší poriadok alebo dôstojný priebeh pojednávania alebo
e) urobí hrubo urážlivé podanie.
21. Podľa § 102 ods. 2 CSP výšku poriadkovej pokuty určuje súd s prihliadnutím
na povahu porušenej povinnosti, poriadkovú pokutu možno uložiť do 500 €.
22. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd
nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi
postupy v civilnom konaní. Takýmto predpisom je v posudzovanej veci Civilný sporový
poriadok.
23. Okresný súd v napadnutom uznesení stručne poukázal na povinnosť, ktorú uložil
sťažovateľke ako strane v konaní, ďalej uviedol, že sťažovateľka bez objektívneho
ospravedlnenia nesplnila súdom stanovenú povinnosť, a preto jej uložil poriadkovú pokutu
v zákonom stanovenom rozsahu. Na uloženie poriadkovej pokuty okresným súdom tak boli
splnené všetky náležitosti relevantného procesnoprávneho predpisu.
24. Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka o termíne pojednávania mala vedomosť
a mala dostatočný časový priestor na to, aby ospravedlnila svoju neúčasť na avizovanom
pojednávaní. Pokiaľ má sťažovateľka dlhodobo zdravotné ťažkosti, ktoré jej objektívne
bránia v aktívnej účasti v súdnom konaní, je jej povinnosťou zabezpečiť si v predmetnom
súdnom konaní zástupcu. Nie je úlohou okresného súdu predvídať a domýšľať si dôvody,
pre ktoré sa tá-ktorá strana sporu bez ospravedlnenia nedostaví na pojednávanie, o termíne
ktorého bola riadne a včas upovedomená. Ústavný súd vzhľadom na uvedené, ako aj
na procesný charakter uznesenia o uložení poriadkovej pokuty s odvolaním sa na § 102 CSP
konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu nemá znaky, ktoré by popierali zmysel
práva na súdnu ochranu, či znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.
25. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07)
26. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
27. Na prvý pohľad sa rozhodnutie o poriadkovej pokute vzhľadom na majetkové
zameranie a absenciu prieskumu javí ako spôsobilé zasiahnuť do základných práv subjektu,
proti ktorému je namierené. Za načrtnutých okolností je preto nevyhnutné vychádzať
z podstaty (charakteru) rozhodnutia o poriadkovej pokute a výšky jej možného uloženia.
Pokiaľ ide o charakter poriadkovej pokuty, také rozhodnutie je procesnou sankciou, ktorou
je možné vynútiť si splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek tomu, že došlo k ich
účinnému uloženiu, splnené neboli. Základným predpokladom pre vydanie takéhoto
rozhodnutia je to, že konaním alebo opomenutím môže dôjsť k sťaženiu postupu konania.
Svojou podstatou tak uvedené poriadkové opatrenie umožňuje zabezpečiť nerušený priebeh
konania a súčinnosť strán sporu, resp. ich zástupcov a iných subjektov v prípade, ak títo
nemajú záujem podieľať sa na prebiehajúcom konaní spôsobom, ktorý zákon upravuje.
Súčasne je rozhodnutie súdu o poriadkovom opatrení svojou povahou procesným
rozhodnutím s procesnoprávnymi dôsledkami len pre určité štádium civilného sporového
konania; nestáva sa samo osebe predmetom konania a nejde tak o rozhodnutie vo veci
samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu zasahovalo konečným spôsobom. Pokiaľ
ide o výšku poriadkovej pokuty, tú určuje súd s prihliadnutím na povahu porušenej
povinnosti, čo znamená, že pri určení sumy každej pokuty disponuje súd voľnou úvahou.
Miera voľnej úvahy súdu však nie je absolútna, ale je obmedzená maximálnou možnou
hranicou 500 €. Pôjde teda zväčša o pokuty v zanedbateľnej alebo bagateľnej výške
28. Rozhodovanie o poriadkových pokutách (procesné rozhodnutia)
pred všeobecnými súdmi patrí jednoznačne do výlučnej kompetencie všeobecných súdov,
pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd v tejto
súvislosti napokon uvádza, že nie je jeho úlohou prehodnocovať správnosť poriadkového
opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil. Také
rozhodnutie by v zásade malo byť nepreskúmateľné nielen nadriadeným súdom, pretože
uvedený zákon takúto možnosť výslovne nepripúšťa (čl. 2 ods. 2 ústavy), ale malo by byť
vzhľadom na bagateľnú povahu a absenciu ústavnoprávneho rozmeru vylúčené
aj z prieskumu vecí ústavným súdom.
29. Ústavný súd už opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého
ak procesnoprávny predpis vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky
posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 717/2013,
II. ÚS 288/2015, II. ÚS 595/2015, II. ÚS 273/2016, II. ÚS 810/2016). Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho
vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré
môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo
tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom
(IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 94/2014).
Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade
sťažovateľky nevzhliadol.
30. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu pre namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva spočívajúceho v zákaze
diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu
31. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie zákazu diskriminácie
podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, ústavný súd stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu
premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený
článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej
republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011).
32. Ústavný súd zároveň dodáva, že porušenie právnej istoty i ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere, ako aj diskriminačná právno-aplikačná právne relevantná
právna aktivita orgánu verejnej moci môžu mať prirodzene dopad na základné práva
účastníka konania zakotvené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na
súdnu a inú právnu ochranu“, čo však nie je prípad sťažovateľky (pozri bod III.1).
33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu pre namietané porušenie základného práva
podľa čl. 12 ods. 2 ústavy v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
34. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v ústavnej sťažnosti,
a to konkrétne žiadosťou sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu, keďže v danom
prípade ide zo strany sťažovateľky o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu
ústavnosti, teda ústavná sťažnosť, ktorú ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú,
trpí takou vadou, ktorú by nebolo možné odstrániť ani v prípade, ak by sťažovateľka bola
v konaní pred ústavným súdom právne zastúpená.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2019