Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 595/2015
PDF · 352.22 KB
No categories available
II. ÚS 595/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
– , ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8
CoKR 33/2014 zo 17. decembra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť – o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015
doručená sťažnosť – (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v
Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoKR 33/2014 zo 17. decembra 2014 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu
účastníkom konania vedeného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 37 Cbi 69/2014, ktorého predmetom bolo určenie popretej pohľadávky. Okresný súd
uznesením sp. zn. 37 Cbi 69/2014 z 8. septembra 2014 uložil žalobcovi (sťažovateľovi)
povinnosť zaplatiť na účet súdu preddavok na trovy konania v sume 309,35 €. Proti tomto
uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoKR 33/2014
zo 17. decembra 2014 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Napadnuté uznesenie
krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 12. februára 2015.
Podľa názoru sťažovateľa:
„... uznesenie prvostupňového súdu č. k. 37 Cbi/69/2014 14 zo dňa 08. 09. 2014
ako akt rozhodnutia súdu je neúplné a tým aj neurčité. Jeho neúplnosť a neurčitosť vidí
Sťažovateľ v tom, že v ňom absentuje také označenie (popis) veci, ktoré by bez akýchkoľvek
pochybností vylúčilo zámenu s inou vecou (konaním). Namietaná neurčitosť bola znásobená
tým, že Okresným súdom bolo v rovnaký deň tým istým senátom vydaných celkom
10 uznesení s uložením povinnosti zaplatiť preddavok v tej istej výške medzi tými istými
účastníkmi. Rozdiel medzi týmito uzneseniami spočíval iba v rozdielnych spisových
značkách súdu (viď priložené uznesenia)...
Pretože porušovateľ ako odvolací súd túto neúplnosť a neurčitosť prvostupňového
uznesenia svojim rozhodnutím neodstránil, ale tiež, že svoje rozhodnutie riadne
neodôvodnil, porušil práva Sťažovateľa a to ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy a základne právo na spravodlivý súdny proces v podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 8 CoKR/33/2014 26 zo dňa 17. 12. 2014
porušil ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a jeho
základné právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd
Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 CoKR/33/2014 26 zo dňa
17. 12. 2014 a vec sa vracia na ďalšie konanie,
Porušovateľ je povinný sťažovateľovi zaplatiť 355,72. Eur ako náhradu trov konania
titulom právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Ústavný súd z dôvodov procesnej ekonómie upustil od výzvy adresovanej
sťažovateľovi na predloženie splnomocnenia na zastupovanie advokátom v konaní pred
ústavným súdom, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by nemohlo viesť
k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa uchádza
o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom v súvislosti s uznesením okresného súdu,
ktorým mu bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 309,35 €,
pričom krajský súd napadnutým uznesením rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 Občianskeho
súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie
neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére
všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti
vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo
Ústavný súd už opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny
poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými
súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny
ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť
smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,
poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak
sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne
závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].
Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne
nejde.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnej
ochrany vo vzťahu k uloženiu povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, ktorého výška
je zjavne bagateľná, ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní
dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené
podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015