Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 266/2019
PDF · 192.35 KB
No categories available
II. ÚS 266/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, a mal. , , ,
zastúpených advokátom Mgr. Petrom Troščákom, advokátska kancelária, Hlavná 50,
Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 NcC 4/2019 z 20. júna
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a mal. o d m i e t a ako
neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), a mal. ,
, (ďalej spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
12 NcC 4/2019 z 20. júna 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vzniesla v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 28 P 34/2018
námietku zaujatosti sudkyne JUDr. Evy Farkašovej a navrhla prikázanie veci inému súdu
z dôvodu vhodnosti v zmysle § 39 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
V námietke zaujatosti a návrhu poukázala najmä na to, že 9. mája 2019 jej bola doručená
takáto výzva okresného súdu sp. zn. 30 P 36/2019 z 24. apríla 2019: „... v konaní o uloženie
výchovného opatrenia Vás vyzývame, aby ste súdu v lehote 5 dní pod hrozbou udelenia
poriadkovej pokuty predložili doklad o tom, že ste sa nemohli zúčastniť pojednávania dňa
15.4.2019 zo zdravotných dôvodov, keďže samotná PN-ka nie je dôvodom
na ospravedlnenie.“ Uvedená výzva okresného súdu bola podľa sťažovateľky výsledkom
krajne neštandardného konania sudkyne, ktoré je zjavne nezákonným a svojvoľným
postupom.
2.1 Krajský súd napadnutým uznesením o námietke zaujatosti sťažovateľky v konaní
vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 28 P 34/2018 rozhodol tak, že sudkyňa JUDr. Eva
Farkašová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 28 P 34/2018 a zamietol návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu
vhodnosti.
2.2 Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto:
„K námietke matky týkajúcej sa neštandardného konania Krajský súd v Prešove ako
nadriadený Okresnému súdu Prešov uvádza, že z kontextu celej námietky zaujatosti
vznesenej matkou maloletého vyplýva, že táto namieta len procesný postup sudkyne,
spočívajúci v požadovaní predloženia potvrdenia, prečo sa v konaní 30P/36/2019
nezúčastnila pojednávania, a to pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.
Ani Krajský súd v Prešove ako súd nadriadený Okresnému súdu Prešov nemôže
v tomto štádiu konania zasahovať do procesného postupu zvoleného zákonnou sudkyňou
Okresného súdu Prešov, a to či už napr. prikázaním nejakého procesného úkonu alebo
vylúčením sudkyne z prejednávania veci z uvedeného dôvodu. Voľba procesného postupu
v konaní je totiž výlučne vecou konajúcej sudkyne, čo je bezprostredne spojené so zásadou
nezávislosti súdnictva. Pokiaľ matka maloletého nesúhlasí s postupom konajúcej zákonnej
sudkyne, má možnosť namietať nesprávnosť jej postupu použitím opravných prostriedkov,
nie však návrhom na jej vylúčenie z dôvodu zaujatosti.
Krajský súd v Prešove zdôrazňuje, že matkou uvedené skutočnosti neumožňujú prijať
záver, že u zákonnej sudkyne sú splnené podmienky pre jej vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci. Z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že s účastníkmi
konania nie je ani v príbuzenskom a ani v rýdzo osobnom (napr.
priateľskom/nepriateľskom) pomere a rovnako nebolo preukázané, že by zákonná sudkyňa
mala mať konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia a rozhodnutia o veci. Ako bolo
už uvedené vyššie, všetky dôvody uvedené vo vznesenej námietke matky maloletého sa týkajú
len procesného postupu zákonnej sudkyne, ktoré v zmysle vyššie cit. § 49 ods. 3 C.s.p. nie sú
dôvodom na vylúčenie zákonnej sudkyne.
Krajský súd v Prešove ako súd nadriadený Okresnému súdu Prešov preto rozhodol
tak, že sudkyňa Okresného súdu Prešov JUDr. Eva Farkašová nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci.
K návrhu matky na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti Krajský súd
v Prešove uvádza, že prikázanie veci z dôvodu vhodnosti predstavuje výnimku z práva
účastníka konania na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ako aj
výnimku zo zákonom definovaných kritérií miestnej príslušnosti súdu. Účelom inštitútu
delegácie z dôvodu vhodnosti je predovšetkým zabezpečenie hospodárnosti konania alebo
jeho zrýchlenie. Dôvody delegácie môžu mať v praxi rozmanitú povahu, najmä však osobnú,
zdravotnú, sociálnu či finančnú. Vzhľadom k charakteru delegácie ako výnimky zo zásady,
že vec prejednáva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených
kritérií, musí mať aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter. Z uvedeného dôvodu
postup podľa § 39 ods. 2 C.s.p. prichádza do úvahy len v tých prípadoch, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. Úvaha súdu o tom, či je delegácia vhodná musí zahŕňať
tak posúdenie predmetu konania, ako aj pomerov účastníkov na oboch procesných
stranách, pričom na pomery účastníka, ktorý delegáciu navrhuje, možno prihliadať, len ak
ich zohľadnenie nebude mať negatívny dopad na ostatných účastníkov konania, alebo
na konanie ako také.
Vzhľadom na vyššie uvedené je Krajský súd v Prešove toho názoru, že matka
maloletého ani v prípade návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti
neuviedla žiadne relevantné a podstatné dôvody, ktoré ako dôvody hodné osobitného
zreteľa vykazovali určitý stupeň výnimočnosti, a tým odôvodňovali potrebu delegácie
predmetnej veci inému súdu. Možno teda uzavrieť, že matkou maloletého uvádzané
skutočnosti vo svetle posúdenia otázky delegácie z dôvodu vhodnosti v zmysle § 39 ods. 2
C.s.p. nie sú relevantné a nevykazujú charakter takej výnimočnosti, aby bolo možné návrhu
vyhovieť. Naviac, je potrebné mať na zreteli, že prípadná delegácia príslušnosti inému súdu
je iba výnimkou zo zásady všeobecnej miestnej príslušnosti súdu, ktorú je treba ako výnimku
vykladať reštriktívne, a teda ju nemožno využiť v neodôvodnených prípadoch.
Vzhľadom k uvedenému dospel Krajský súd v Prešove k záveru, že v danom prípade
nie sú splnené podmienky pre prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti v zmysle § 39
ods. 2 C.s.p. a preto návrh matky zamietol.“
3. Sťažovatelia po rozsiahlom citovaní obsahu sťažovateľkou podanej námietky
zaujatosti sudkyne okresného súdu JUDr. Evy Farkašovej, obsahu napadnutého uznesenia
krajského súdu a citovaní judikatúry ústavného súdu uvádzajú, že považujú napadnuté
uznesenie krajského súdu v časti týkajúcej sa I. výroku o nevylúčení sudkyne za svojvoľné
a v extrémnom rozpore s ideou spravodlivosti.
3.1 Podľa sťažovateľov krajský súd závažne pochybil, keď vyslovil nesprávny
právny názor (záver), že „dôvody uvedené vo vznesenej námietke matky maloletého sa
tykajú len procesného postupu zákonnej sudkyne, ktoré v zmysle vyššie cit. § 49 ods. 3 C.s.p.
nie sú dôvodom na vylúčenie zákonnej sudkyne“. Sťažovatelia zvýrazňujú, že nezákonný
a svojvoľný postup sudkyne (jasne a zrozumiteľne vymedzený v námietke zaujatosti)
vnímali a doteraz vnímajú ako krajne šikanózny a zastrašujúci, čo nasvedčuje
nepriateľskému vzťahu sudkyne voči sťažovateľke, v dôsledku čoho bola nútená podať
námietku zaujatosti voči sudkyni.
3.2 Sťažovatelia dávajú do pozornosti, že pokiaľ v zmysle konštantnej a vysoko
aktuálnej rozhodovacej praxi ústavného súdu (sťažovatelia odkazujú napr. na nález sp. zn.
II. ÚS 111/2018 z 23. mája 2018 a nález sp. zn. II. ÚS 153/08 z 1. júla 2008) bol prijatý
právny záver, že spôsobilým (teda relevantným) skutkovým dôvodom na námietku
zaujatosti je aj nezákonný a svojvoľný postup sudcu v konaní, potom nie je možné zo strany
krajského súdu dospieť k záveru o tom, že námietka zaujatosti uplatnená sťažovateľkou,
ktorá je založená práve na nezákonnom a svojvoľnom postupe sudkyne (jasne
a zrozumiteľne vymedzenom v námietke zaujatosti), je zjavne bezdôvodná.
3.3 Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu k II. výroku
o zamietnutí návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti podľa sťažovateľov
vyplýva, že návrh sťažovateľky na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti bol
posudzovaný z hľadiska bezdôvodnosti námietky zaujatosti voči sudkyni, a to napriek tomu,
že sťažovateľka v 1. rade zvýraznila to, že nezákonný a svojvoľný postup sudkyne v konaní
je krajne šikanózny a zastrašujúci (čo logicky nasvedčuje nepriateľskému vzťahu sudkyne
voči sťažovateľke). Krajský súd týmto podľa mienky sťažovateľov závažne pochybil, keď
návrh sťažovateľky na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti posudzoval len
v kontexte toho, že námietka zaujatosti je bezdôvodná.
3.4 So zreteľom na uvedené je podľa sťažovateľov nepochybné, že napadnutým
uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne
konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy.
4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým odloží
vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, a následne aby vydal nález, ktorým
vysloví:
„Právo sťažovateľov v 1. a 2. rade na spravodlivé súdne konanie garantované
v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 46 ods. 1
Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12NcC/4/2019 zo dňa 20.6.2019
bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
12NcC/4/2019 zo dňa 20.6.2019 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom v 1. a 2. rade všetky trovy tohto
konania.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
6. Ústavný súd úvodom vzhľadom na námietky sťažovateľov a obsah napadnutého
uznesenia krajského súdu uvádza, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci
nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Civilnom sporovom poriadku
garantované aj prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
pre zaujatosť (§ 49 a nasl. CSP).
6.1 Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto
ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi
(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených
zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými
orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci
tým sudcom, ktorého určuje zákon.
6.2 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosť
intervencie zo strany ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranu
neposkytujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde;
ďalej porov. aj mutatis mutandis I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013,
III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti
nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Civilného
sporového poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným
súdom.
6.3 Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 49 a nasl. CSP pod vylúčeným sudcom
treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia
príslušného súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným
mal byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania
alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).
6.4 Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009
z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou
konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého
konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku,
je povinný prihliadať z úradnej moci..., a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia.
O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované
nadriadeným súdom... a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca
z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž
objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa
uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo
v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj
inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo
hodnotené.“.
6.5 Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011,
v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok
prípustnosti dovolania... posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil
nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené
nové skutočnosti.“
6.6 Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred
všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné
pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom
na podanie odvolania [pozri jasné znenie § 365 ods. 1 písm. c) CSP)], prípadne (za splnenia
zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 420 písm. e) CSP (pozri
napr. mutatis mutandis II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis
II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].
6.7 Pokiaľ podľa názoru sťažovateľov krajský súd napadnutým uznesením rozhodol
zjavne neodôvodnene a vo veci samej má rozhodovať sudkyňa, ktorá mala byť podľa
objektívneho posúdenia jej pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom z ďalšej účasti na prejednávaní veci a rozhodovaní vylúčená (resp. z toho
dôvodu mala byť vec prikázaná inému súdu), potom sa ich ústavná sťažnosť podaná
ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred
všeobecnými súdmi môžu sťažovatelia postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa
ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu [§ 365
ods. 1 písm. c) CSP: „Odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd“], prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
[§ 420 písm. e) CSP: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený súd“]. V tomto prípade teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp.
najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľov (totožné
závery v obdobných veciach porov. napr. v II. ÚS 455/2018, II. ÚS 618/2017,
II. ÚS 211/2016, II. ÚS 212/2016).
6.8 Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania
domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať
v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať
všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
6.9 Ústavný súd vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť sťažovateľov pri jej
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre
neprípustnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2019