Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 289/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, maloletej

, zastúpenej zákonnou

zástupkyňou , a maloletého

, zastúpeného zákonnou zástupkyňou

, právne zastúpených advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou, Trenčianska 17,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 46

ods. 1 a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom v konaní vedenom Okresným

súdom Pezinok pod sp. zn. , postupom v konaní vedenom Krajským súdom

v Bratislave pod sp. zn. , postupom v konaní vedenom Krajským súdom

v Bratislave pod sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -682 zo 14. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť (doplnená osobným podaním 4. septembra 2019)

(ďalej aj

„sťažovateľka“), maloletej

, zastúpenej zákonnou zástupkyňou , a maloletého

, zastúpeného zákonnou

zástupkyňou (ďalej aj „maloletí“ alebo spolu aj „sťažovatelia“),

ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva

podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom v konaní vedenom Okresným súdom Pezinok (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. , postupom v konaní vedenom Krajským

súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a postupom

v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. (ďalej spolu len

„napadnuté konania“) a rozsudkom krajského súdu č. k. -682 zo 14. mája

2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli, že sú účastníkmi viacerých konaní,

ktorých predmetom je stanovenie vyživovacej povinnosti a úprava práv a povinností

k maloletým.

Konanie o rozvode manželstva sťažovateľky bolo vedené okresným súdom

pod sp. zn. a v rámci neho okresný súd určil sumu výživného na čas

po rozvode na základe dohody rodičov. Sťažovateľka uviedla, že neskôr v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. súd určil výživné na čas do rozvodu. Sťažovateľka

v ústavnej sťažnosti ďalej uviedla: „Medzitým dňa 10.4. 2013 podal otec detí na Okresný

súd Pezinok návrh na zníženie výživného na minimálnu sumu a 2. 4. 2013 na zverenie detí

do striedavej osobnej starostlivosti, konanie sa viedlo pod sp. zn. .

Sťažovateľka dňa 10.6. 2014 podala v tomto konaní ako súčasť vyjadrenia, návrh

na zvýšenie výživného na obe maloleté deti.

Súdy v tejto veci rozhodovali opakovane viacerými rozsudkami. Okresný súd Pezinok

najskôr dňa 16.4.2015 rozsudkom -323 zamietol návrhy otca na zníženie

výživného a SOS, zmenil úpravu styku, avšak pokiaľ išlo o zvýšenie výživného, návrh matky

zamietol.

Krajský súd v Bratislave rozhodol o odvolaní účastníkov voči tomuto rozsudku tak, že

dňa 14. 3. 2017 rozsudkom -454 v časti návrhu matky na zvýšenie

výživného a zmeny úpravy styku vec vrátil na opätovné konanie súdu prvého stupňa,

vo zvyšku rozsudok potvrdil.

Okresný súd Pezinok následne dňa 15. mája 2018 rozhodol rozsudkom

-619 tak, že návrhu matky na zvýšenie výživného od 6/2014 sčasti vyhovel,

keď určil, že výživné na obe deti sa zvyšuje od 10.6.2014 do 31.8. 2017 na sumu 250 Eur

a od 1.9. 2017 na sumu 300 Eur. Zameškané výživné zaviazal otca uhradiť do 30 dní

od právoplatnosti rozsudku.

Na odvolanie oboch rodičov Krajský súd v Bratislave rozhodol dňa 14. mája 2019

rozsudkom -682 tak, že rozsudok potvrdil, Rozsudok Krajského súdu je

právoplatný dňom 24.6. 2019 a vykonateľný dňom 24.7. 2019. V danej veci teda súdy konali

nepretržite 6 rokov aj 3 mesiace.“

3. Sťažovatelia predovšetkým namietajú nedostatočné odôvodnenie napadnutého

rozsudku vo vzťahu k sume a splatnosti výživného, tvrdia, že ich právna neistota týkajúca sa

úpravy rodičovských práv a povinností trvala extrémne dlhý čas a že maloletí neboli riadne

zastúpení kolíznym opatrovníkom, resp. procesné práva a povinnosti kolízny opatrovník

nerealizoval.

Sťažovatelia v závere ústavnej sťažnosti požiadali o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia, ktoré odôvodnili tým, že dĺžka konania bola pre nich extrémne

zaťažujúca po citovej aj materiálnej stránke.

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol: „1. Základné práva sťažovateľov v 1. až 3, rade na súdnu a inú právnu

ochranu podľa ods. l SR, práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivý proces podľa

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, práva na spravodlivý proces a prejednanie

veci v primeranej lehote podľa SR, práva na pokojné užívanie majetku

podľa a ods. 5 SR a dodatkového Protokolu Č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom. Okresného súdu Pezinok v konaní

a Krajského súdu v Bratislave v konaní a

porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -682 zo dňa

14. mája 2019 sa zrušuje a vec sa vracia na opätovné konanie.

2. Sťažovateľom v 1. až 3. rade sa priznáva nárok na primerané finančné

zabezpečenie každému vo výške 5 000 Eur...

3. Sťažovateľom v 1. až 3. rade sa priznáva právo na náhradu trov konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

7. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

8. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno povoliť iba vtedy,

ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide

o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

11. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

13. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

14. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú

porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,

ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

III.

15. Hlavnou námietkou sťažovateľov, od ktorej odvíjajú porušenie svojich práv

(, a 5 , dodatkového protokolu), je, že konania,

v ktorých sa rozhodovalo o úprave práv a povinností k maloletým, resp. určení sumy

výživného, trvali neprimerane dlhý čas. Zároveň sťažovatelia tvrdia porušenie základného

práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý proces (

dohovoru, čl. 47 charty) napadnutým rozsudkom, ktorému vyčítajú najmä nedostatočné

odôvodnenie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

16. Ústavnú sťažnosť je potrebné v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z už citovaného vyplýva, že ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti posudzuje, či táto je/nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

, , ).

17. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je účelom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu

(, ).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovatelia sa so svojou ústavnou

sťažnosťou na ústavný súd obrátili v čase, keď už tento prostriedok nápravy vo vzťahu

k namietaným konaniam nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel, a preto je

potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú

(m. m. ).

18. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochrana základnému právu

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa , ako i právu na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v konaní pred ústavným

súdom poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany k porušeniu označených práv

ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (napr. ,

, , ). Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola

ústavnému súdu doručená, už nedochádzalo k porušovaniu označeného základného práva,

ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej

ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý

ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov (napr. , , , ). Tento

právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva (Obluk proti Slovenskej republike, rozsudok z 20. 6. 2006, č. 69484/01, body 62

a 63).

19. Reflektujúc uvedené východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd

konštatuje, že sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť, ktorou namietajú postup v konaniach

na okresnom súde, ako aj v konaniach na krajskom súde. Z ústavnej sťažnosti však vyplýva,

že krajský súd rozhodol o zvýšení výživného a o zmene úpravy styku otca s maloletými

deťmi napadnutým rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 24. júna 2019

a vykonateľným sa stal 24. júla 2019.

Z uvedeného teda vyplýva, že v ústavnej sťažnosti označení porušovatelia – okresný

súd ani krajský súd už v čase podania ústavnej sťažnosti nemohli porušovať základné právo

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

keďže v čase doručenia ústavnej sťažnosti boli napadnuté konania právoplatne ukončené.

20. Ústavný súd navyše poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovatelia v podanej

ústavnej sťažnosti neuviedli, že by v priebehu celého konania vo vzťahu k tvrdeným

prieťahom využili možnosť podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa v spojení s a nasl.

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného

práva podľa (ako aj práva podľa dohovoru), ktorý vzhľadom

na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba

využiť pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. , IV.

ÚS 278/04).

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

21. Sťažovatelia napadnutému rozsudku vytýkali najmä spôsob určenia výšky

výživného, resp. nedostatočné odôvodnenie zo strany krajského súdu, pokiaľ tento odkázal

na rozsudok súdu prvej inštancie.

Aj v tejto časti je potrebné považovať ústavnú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

22. Ústavný súd považuje v kontexte podanej ústavnej sťažnosti v prvom rade

za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré

patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnou

inštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred ním bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne ,

, , ).

23. Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov ústavný súd posúdil, či rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je

náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel

a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. , ).

24. Ústavný súd ďalej dodáva, že vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie

v zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať,

či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov

( ) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (

). Ak preto všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní

postupujú podľa označeného zákonného ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného

súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi vykonaných dôkazov.

25. Ústavnému súdu v okolnostiach veci sťažovateľov ani neprislúchalo posudzovať,

či návrhu sťažovateľky na zvýšenie sumy vyživovacej povinnosti malo alebo nemalo byť

vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o ňom spĺňalo

požiadavku ústavnosti spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej

právnej úpravy a tiež požiadavku náležitého odôvodnenia prijatých záverov.

26. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľov podľa a jej právo podľa

ods. 1 dohovoru, teda otázky, či napadnutý rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského

súdu, ale aj rozsudok okresného súdu č. k. -619 z 15. mája 2018 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“), s ktorým sa krajský súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvoinštančného,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

27. Ústavný súd preskúmal rozsudok okresného súdu aj napadnutý rozsudok

krajského súdu a konštatuje, že okresný súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými

okolnosťami potrebnými na určenie sumy výživného a aplikoval príslušné ustanovenia

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Krajský súd

v napadnutom rozsudku odkázal na rozsudok okresného súdu, s ktorým sa plne stotožnil,

a dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na odvolacie námietky sťažovateľky (a tiež otca

maloletých).

28. Sťažovatelia svojou ústavnou sťažnosťou v podstate požadujú revíziu

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu (ktorým

sčasti vyhovel návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného, styk otca s maloletými upravil

podľa dohody rodičov). Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu aj rozsudku okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd

svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol

a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne

správne potvrdil. Po preskúmaní ústavnou sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského

súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, preto ústavný súd konštatuje, že napadnutý

rozsudok krajského súdu, odkazujúc na odôvodnenie rozsudku prvej inštancie, jasne

a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu (§ 62, § 63 ods. 2, § 75 ods. 1,

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov) a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak,

že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia takej

relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu z ústavného hľadiska. Ústavnou sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského

súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

krajského súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo

došlo zo strany krajského súdu k potvrdeniu rozsudku okresného súdu. Z napadnutého

rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu.

29. Výčitku sťažovateľky smerujúcu k zastúpeniu maloletých kolíznym

opatrovníkom („neboli riadne zastúpené, keď ich procesné práva a povinnosti kolízny

opatrovník vôbec nerealizoval“) ústavný súd považuje za irelevantnú, keďže táto podľa

názoru ústavného súdu vychádza z kolíznym opatrovníkom prejaveného súhlasu o sume

výživného určeného rozsudkom okresného súdu (s. 3 bod 6 napadnutého rozsudku).

Sťažovateľka v tomto smere nepredniesla žiadne právne relevantné argumenty.

30. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd konštatuje,

že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie vysloviť, že ním došlo k porušeniu sťažovateľmi označených práv.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 charty napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutými konaniami

31. Podľa čl. 51 ods. 1 charty sú ustanovenia charty určené členským štátom výlučne

vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie.

32. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa základné práva

zaručené v právnom poriadku Európskej únie uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré

upravuje právo Európskej únie, avšak nie mimo týchto situácií. Pokiaľ teda určitá právna

situácia nepatrí do pôsobnosti práva Európskej únie, nemôžu sa na akty členských štátov

vzťahovať ani ustanovenia charty (porov. napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

z 30. júna 2016 vo veci C-205/2015, Direcția Generală Regională a Finanțelor Publice

Brașov proti Vasilemu Tomovi, Biroul Executorului Judecătoresc Horațiu-Vasile Cruduleci,

body 23 a 24, ECLI:EU:C:2016:499; m. m. , ).

33. Z obsahu ústavnej sťažnosti ani z príloh k nej priložených nevyplývajú žiadne

dôvody na záver, že by okresný súd alebo krajský súd vo veci sťažovateľov v príslušných

konaniach aplikoval právo Európskej únie.

34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56

ods. 2 písm. g) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a 5

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

35. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5

a práva podľa dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že ich porušenie

sťažovatelia namietajú v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (sťažovatelia v ústavnej sťažnosti

uviedli: „Porušenie princípov spravodlivého súdneho konania teda v danom prípade viedlo

aj k porušeniu práva sťažovateľky na vlastníctvo...“). Keďže ústavný súd dospel k záveru,

že postupom okresného súdu ani krajského súdu v napadnutých konaniach a v napadnutom

rozsudku nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a ani práva podľa dohovoru, tak v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5

a dodatkového protokolu. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti

odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

36. Pretože ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov (primerané finančné zadosťučinenie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2019