Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 610/2016
PDF · 243.57 KB
No categories available
III. ÚS 610/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou Mgr. Zuzanou Motúzovou, Michalská 3, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Pezinok sp. zn. 11 P 62/2013 z 11. marca 2015, ako i rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 288/2015 z 10. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 11 P 62/2013 z 11. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako
i rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 288/2015
z 10. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi v právnom postavení
navrhovateľa v konaní o návrhu na zníženie výživného na plnoleté dieťa
(ďalej len „plnoletý“) bol rozsudkom okresného súdu z 11. marca 2015 zamietnutý jeho
návrh na zníženie výživného, ktoré mu bolo určené rozsudkom okresného súdu sp. zn.
8 C 172/2011 z 8. novembra 2011 v sume 180 € mesačne. Hlavným argumentom
sťažovateľa v prospech zníženia výšky výživného bola ním tvrdená zmena majetkových
pomerov. Od rozvodu sa mu znížil príjem na sumu 691 €, od januára 2012 spláca dva úvery,
ktoré pochádzajú ešte z manželstva s matkou plnoletého, okrem toho platí všetky poplatky
spojené s bývaním v dome, ktorého je matka plnoletého podielovou spoluvlastníčkou.
Okresný súd zamietol návrh sťažovateľa z dôvodu, že nezistil takú zmenu pomerov, ktorá
by odôvodňovala zníženie výživného. Okresný súd okrem iného uviedol, že splátky úverov
a náklady na bývanie nie sú dôvodom zníženia výživného, keďže výživné je prednostná
pohľadávka. Počas konania sa sťažovateľovi narodilo ďalšie dieťa, a tým mu vznikla ďalšia
vyživovacia povinnosť. Táto skutočnosť však nebola podnetom na podanie návrhu na
zníženie výživného. Námietky sťažovateľa vo vzťahu k neprimerane vysokej životnej
úrovne plnoletého nepovažoval okresný súd za dôvodné.
3. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré doplnil návrhom na doplnenie
dokazovania. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 CoP 288/2015 z 10. novembra 2015
potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 P 62/2013 z 11. marca 2015 a nové navrhované
dôkazy odmietol vykonať.
4. Sťažovateľ namieta, že okresný súd a krajský súd porušili jeho právo na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že:
- odmietli vykonať dôkazy nevyhnutné na rozhodnutie veci navrhnuté sťažovateľom
a nevykonali ani iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, čím porušili aj princíp rovnosti
zbraní a kontradiktórnosti konania,
2
- aplikovali právne normy týkajúce sa zistenia skutkového stavu len formálne bez ich
ústavne konformného výkladu a
- nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia.
5. Súdy sa podľa sťažovateľa nevysporiadali s námietkami týkajúcimi sa zisťovania
výšky príjmu matky plnoletého, s možnou existenciou tretieho zamestnania matky
plnoletého, neuviedli dôvod, prečo nebolo potrebné preskúmať schopnosti, možnosti
a majetkové pomery samotného plnoletého, resp. či vyživovacia povinnosť stále trvá,
nevzali do úvahy príjmy sestry plnoletého, nevysporiadali sa s judikatúrou poukazujúcou na
potrebu zohľadniť opodstatnene splácané úvery, nevysporiadali sa so vznikom ďalšej
vyživovacej povinnosti sťažovateľa k maloletému ani s existenciou
vyživovacej povinnosti k súčasnej manželke sťažovateľa.
6. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
10.11.2015 so sp. zn. 11CoP/288/2015-308 porušené bolo.
2. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa
11.03.2015, sp. zn. 11P 62/2013 porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.11.2015 so sp. zn.
11 CoP/288/2015-308 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 11.03.2015. sp. zn. 11 P 62/2013
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 EUR (slovom
tisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave (alternatívne: Okresný súd Pezinok) povinný
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Krajský súd v Bratislave (alternatívne: Okresný súd Pezinok) je povinný uhradiť
trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 286 EUR na účet jeho právneho zástupcu do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
4
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
12. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení o porušení jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 P 62/2013 z 11. marca 2015, ktorým okresný súd
zamietol jeho návrh na zníženie výživného a rozsudkom krajského súdu sp. zn.
11 CoP 288/2015 z 10. novembra 2015, ktorým krajský súd prvostupňový rozsudok
potvrdil. Sťažovateľ tvrdí, že súdy odmietli vykonať dôkazy nevyhnutné na rozhodnutie
veci navrhnuté sťažovateľom a nevykonali ani iné dôkazy na zistenie skutkového stavu,
neaplikovali právne normy ústavne konformným spôsobom a nedostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím okresného súdu sp. zn.
11 P 62/2013 z 11. marca 2015
13. Ústavný súd pripomína, že podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd (princíp subsidiarity). Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému
rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Toto svoje právo aj využil. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
túto časť sťažnosti namietajúcej rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 P 62/2013 z 11. marca
2015 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn.
11 CoP 288/2015 z 10. novembra 2015
14. Ústavný súd považuje v kontexte podanej sťažnosti v prvom rade za potrebné
poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnou
inštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
nimi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03,
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).
15. Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov ústavný súd posúdi to, či rozsudok krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,
arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,
že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).
16. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že súčasťou obsahu práva
na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
6
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyplýva to aj zo znenia § 157 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), pozri aj § 220 ods. 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy,
a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto
odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 ods. 2 OSP, pozri aj
§ 378 ods. 1 CSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 112/05). Uvedenému právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c. Španielsko).
17. Ústavný súd ďalej dodáva, že vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie
v zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať,
či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov
(čl. 141 ods. 1 ústavy) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP,
pozri aj § 191 CSP). Preto ak všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa
označeného zákonného ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne
posudzovať hodnotenie nimi vykonaných dôkazov.
18. Ústavnému súdu v okolnostiach veci sťažovateľa ani neprislúchalo posudzovať,
či návrhu sťažovateľa na zníženie výšky vyživovacej povinnosti malo alebo nemalo byť
vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o ňom spĺňalo
požiadavku ústavnosti spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej
právnej úpravy a tiež požiadavku náležitého odôvodnenia prijatých záverov.
19. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že
vec preskúmal podľa § 212 ods. 2 písm. a) OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.
Krajský súd zhodne ako okresný súd dospel k záveru, že od posledného rozhodnutia
o výživnom nedošlo na strane sťažovateľa k zmene pomerov, ktorá by mala byť dôvodom
na zníženie výživného.
20. V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa považuje ústavný súd za
potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,
v ktorej sa okrem iného uvádza, že „Z obsahu návrhu otca na zníženie výživného je zrejmé,
že otec ako dôvod na zmenu rozhodnutia o výživnom uviedol pokles jeho príjmu, splátky
dvoch úverov pochádzajúcich ešte z manželstva s matkou plnoletého... a náklady na
poplatky v dome, ktorý patrí v 1/2 aj matke plnoletého, na ktorých sa rovnako nepodieľa po
tom, čo sama dobrovoľne opustila domácnosť. Pokiaľ ide o uvedené dôvody, tieto aj podľa
názoru odvolacieho súdu nezakladajú dôvod na zmenu rozhodnutia o výživnom v zmysle
zníženia výživného. K poklesu výšky príjmu otca treba uviesť, že otec pokles svojho príjmu
v konaní nepreukázal, čo sa týka splátok úverov, tu odvolací súd zaujal zhodné stanovisko
ako súd prvého stupňa, t.j., že výživné na maloleté (plnoleté) dieťa, ktoré nie je schopné
samo sa živiť, je prednostná pohľadávka a ako taká má prednosť pred ostatnými výdavkami
či pohľadávkami povinného rodiča. Otec na obranu svojich práv podal návrh na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči matke plnoletého týkajúci sa jej obohatenia vzniknutého
tým, že plnil spoločné záväzky v celej výške. Z uvedeného je zrejmé, že otec v samostatnom
konaní si uplatňuje svoju pohľadávku voči matke plnoletého, ktorú súčasne uplatňuje
v danom konaní ako dôvod na zníženie výživného. Rovnaká situácia je aj pokiaľ ide
o rodinný dom v podielovom spoluvlastníctve rodičov, ohľadne ktorého sa taktiež vedie
konanie o vyporiadanie spoluvlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o náklady
domácnosti v predmetnom rodinnom dome, na ktorých sa matka nepodieľa, je potrebné
uviesť, že pokiaľ v predmetnom rodinnom dome, ktorý aj keď doposiaľ v 1/2 vlastnícky patrí
matke plnoletého, býva súčasná manželka otca, jej dve deti, a t.č. už aj syn otca
zo súčasného manželstva, nemožno od matky spravodlivo požadovať, aby platila náklady
súčasnej rodiny otca ... S poukazom na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu v čase
8
podania návrhu otca na zníženie výživného nenastali žiadne okolnosti vedúce k záveru
o zmene pomerov na strane otca.
Tým, že pre rozhodnutie v zmysle § 154 O.s.p. je rozhodujúci stav v
ase vyhlásenia rozhodnutia, za jedinú okolnosť spôsobilú na zmenu rozhodnutia o
výživnom možno považovať narodenie maloletého , t.j. vznik ďalšej
vyživovacej povinnosti. Zároveň však treba uviesť, že aj vznik ďalšej vyživovacej povinnosti
povinného rodiča v zmysle príslušných ustanovení Zákona o rodine (§ 62 ods. 2, § 75 ods. 1
) automaticky neznamená zníženie výživného na dieťa z predchádzajúceho vzťahu...
Aj v tomto smere sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že od roku
2011, t.j. za obdobie štyroch rokov, ktoré uplynuli od posledného určovania výživného, sa
potreby t.č. už plnoletého zvýšili, takže napriek tomu, že sa otcovi narodilo ďalšie
dieťa, neznamená táto skutočnosť v celom komplexe zistených skutočností ako na strane
otca, tak aj plnoletého dôvod na zmenu rozhodnutia o výživnom, a to znížením
výživného na ..
K námietke otca o neprimeraných nákladoch plnoletého treba uviesť, že
matkou a aj plnoletým vyčíslené náklady na 18-ročného dospievajúceho,
resp. už dospelého mladého muža, študujúceho na strednej škole, sú (s výnimkou
účtu za mobilný telefón) primerané...
Pokiaľ ide o príjem matky, tento bol v konaní riadne zistený, v spise sa nachádza
príjem matky od Union poisťovňa, a.s. vo výške 198,35 € a príjem od Avion zdravotná
poisťovňa vo výške 533,44 €, spolu 731,79 € za obdobie od januára 2013 do januára 2014...
Pokiaľ ide o návrhy na doplnenie dokazovania predložené otcom v rámci doplnenia
odvolania, týmto odvolací súd nevyhovel majúc za to, že v danej veci nie je možné aplikovať
ust. § 213 ods. 3 a 4 O.s.p. V prvom rade má za to, že súd prvého stupňa vo veci riadne
zistil skutkový stav, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam, z ktorého dôvodu nie je potrebné zo strany odvolacieho súdu doplniť
dokazovanie, rovnako v danej veci neboli splnené podmienky na aplikáciu ust. § 205a ods. 1
písm. b/, d/ O.s.p., t.j. preukázanie predloženými dôkazmi, že v konaní došlo k vadám, ktoré
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a navrhnuté dôkazy účastník konania
bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa...
K dôkazu, a to vyžiadaniu si aktuálneho potvrdenia o návšteve školy plnoletým
treba uviesť, že vyživovacia povinnosť rodičov trvá do doby, pokiaľ nie je dieťa
schopné samo sa živiť. V prípade, že by došlo k ukončeniu štúdia, má plnoleté dieťa
povinnosť túto skutočnosť otcovi oznámiť, uvedená skutočnosť je dôvodom na zrušenie
vyživovacej povinnosti. V prípade, že by plnoletý školu už nenavštevoval a otec by
svoju vyživovaciu povinnosť plnil, má otec právo domáhať sa vrátenia výživného, keďže
spotrebované výživné sa nevracia len u maloletých detí. K tvrdeniu otca na preverenie
príjmov matky plnoletého z dôvodu, že sa dopočul, že má mať aj ďalší príjem treba uviesť,
že rovnako nemá svoje opodstatnenie. Príjem matky plnoletého bol v konaní dostatočne
zistený, nie je dôvod ho spochybňovať. V prípade spochybnenia je účastník konania povinný
predložiť súdu relevantné dôkazy preukazujúce dôvodnosť navrhovaného dôkazu. Takýmto
dôkazom však rozhodne nie je skutočnosť, že sa otec plnoletého dopočul, že by matka mohla
mať aj tretí príjem. Pokiaľ ide o návrh otca na zaviazanie plnoletej sestry na predloženie
úverových zmlúv preukazujúcich výšku úveru, výšku úroku, ktorú si sestra vzala na
notebook a televízor, rovnako nemá svoje opodstatnenie, nakoľko ide o dôkaz, ktorý mohol
otec plnoletého uplatniť v konaní pred súdom prvého stupňa, keďže kúpa televízora
a notebooku bola predmetom dokazovania na súde prvého stupňa.“.
21. Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 11. marca 2015, ktorým
bol zamietnutý jeho návrh na zníženie výživného na jeho plnoletého syna. Po oboznámení
sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský
súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Ústavný súd sa presvedčil, že krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré
napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, a preto po preskúmaní
sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,
ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva
výklad použitého právneho predpisu (§ 78 ods. 1, § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1 zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a vyplývajú z neho
dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia takej relevancie,
ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu
z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne logický,
nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho krajského súdu, nie je
10
arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo došlo zo strany
krajského súdu k potvrdeniu napadnutého rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu
sťažovateľa na zníženie výživného na plnoleté dieťa. Z napadnutého rozsudku krajského
súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
22. Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd a krajský súd dostatočne zaoberali
všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa (zníženie príjmov, splácanie záväzkov, ktoré
vznikli za manželstva s matkou plnoletého, náklady na domácnosť, vznik ďalšej
vyživovacej povinnosti...), ako aj jeho návrhom na doplnenie dokazovania na zistenie
majetkových pomerov sťažovateľa, plnoletého, ako aj matky plnoletého a vyhodnotili ich
spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku (§ 157
ods. 2 OSP). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd konštatuje, že
nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
vysloviť, že ním došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.
23. Ústavný súd preto zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa
kritériá zákonného rozhodnutia, pričom je aj náležite odôvodnené. Ústavný súd si neosvojil
argumentáciu sťažovateľa o porušení označených základných práv a práv postupom
a napadnutým rozsudkom krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol
v súlade s predstavami a očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo aj
k porušeniu uvedených práv.
24. V závere ústavný súd odkazuje na svoju stabilnú judikatúru v podobných veciach
(sťažnosti proti rozhodnutiu o návrhu na zníženie výživného), napr. konania vedené pod
spisovými značkami: I. ÚS 324/2015, III. ÚS 155/2016, III. ÚS 536/2015,
IV. ÚS 137/2014, II. ÚS 47/2016.
25. Na základe uvedeného ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok krajského súdu
ako konformný s obsahom garancií označených článkov ústavy a dohovoru a sťažnosť
v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 CoP 288/2015
z 10. novembra 2015 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
26. Sťažovateľ označil v petite svojej sťažnosti aj porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 2 ústavy, v odôvodnení však neuviedol, v čom malo porušenie uvedeného práva
spočívať, a nepredostrel žiadne argumenty, ktoré by mali porušenie označeného práva
odôvodňovať. Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa nezodpovedá
navrhovanému petitu. Vzhľadom na uvedené sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46
ods. 2 ústavy rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 11 CoP 288/2015 z 10. novembra 2015
napĺňa predpoklady na odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016
12