Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 47/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo

námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. apríla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo

námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Vo veci starostlivosti súdu o maloletú ... bol rozsudkom Okresného

súdu Dolný Kubín sp. zn. -383 zo dňa 12. 2. 2015 zamietnutý môj návrh na

zníženie výživného a o trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania.

Na moje odvolanie zo dňa 5. 3. 2015 proti tomuto prvostupňovému rozsudku Krajský

súd v Žiline rozsudkom sp. zn. -463 zo dňa 28. 4. 2015 rozhodol tak, že

rozsudok okresného súdu potvrdzuje. O trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“

Sťažovateľka ďalej argumentuje:

„Podľa mojich informácií na internetovej stránke a ani na úradnej tabuli Krajského

súdu v Žiline nebol podľa zverejnený čas a miesto verejného vyhlásenia

rozsudku vo veci Krajského súdu v Žiline č. k. a tento rozsudok nebol

vyhlásený verejne. Takýmto postupom odporcu v tomto konaní bol porušený článok 46

ods. 1 a v spojení s článkom 142 ods. 3

.“

Podľa názoru sťažovateľky:

„Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Žilina nespĺňa požiadavky ustanovenia

a preto je tento rozsudok nepreskúmateľný. Krajský súd v Žiline sa vôbec

nevysporiadal s mojimi námietkami prednesenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní.

Tým, že Krajský súd v Žiline riadne neodôvodnil tento napadnutý rozsudok odňal mi právo

konať vo veci. V odôvodnení tohto rozsudku odporcu absentuje právne posúdenie veci

podľa ustanovení Zákona o rodine... V tomto konaní neboli splnené zákonné dôvody na to,

aby Krajský súd v Žiline postupoval podľa , pretože prvostupňový

rozsudok nebol vo výroku vecne správny a bol nepreskúmateľný.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. -463 zo dňa 28. 4.

2015 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. -463 zo dňa 28. 4. 2015 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľke sa priznávajú trovy tohto konania v sume 296,44

EUR, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť sťažovateľke na

účet advokáta JUDr. Jána Vajdu... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky krajský súd potvrdením

rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí jej návrhu na zníženie výživného na maloletú

dcéru porušil jej v sťažnosti označené základné právo podľa a právo podľa

dohovoru.

V nadväznosti predmet sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na

svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998).

Vo vzťahu k ústavný súd pripomína, že uvedený článok je

primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom

oddiele druhej hlavy ( až ). V súvislosti so základným právom

podľa treba mať však zároveň na zreteli aj , podľa

ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1

, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v len

v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a napadnutým rozsudkom, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý

návrh sťažovateľky na zníženie výživného na maloleté dieťa zamietol.

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je

vo svojej podstate založená na argumentácii, že krajský súd:

- nezverejnil „na internetovej stránke a ani na úradnej tabuli Krajského súdu

v Žiline... čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku... a tento rozsudok nebol vyhlásený

verejne“ (ďalej len „prvá námietka“),

- napadnutý rozsudok náležite neodôvodnil a zároveň „sa vôbec nevysporiadal

s mojimi námietkami prednesenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní“ (ďalej len

„druhá námietka“).

II.1 K prvej námietke sťažovateľky

Podľa (ďalej aj „OSP“) vo veciach,

v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto

a čas na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Podľa ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia

pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho

zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45

ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.

Predsedníčka senátu krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

Spr 445/2015 z 23. októbra 2015 okrem iného uvádza:

„Dňa 20. 04. 2015 bol nariadený uznesením termín verejného vyhlásenia rozsudku

na deň 28. 04. 2015 o 9.00 hod. č. dv. 10 pojednávacej miestnosti. Vec bola vyvesená na

úradnú tabuľu krajského súdu dňa 22. 04. 2015. Vyhlásenie rozsudku bolo internetovej

stránke MS SR oznámené dňa 22. 04. 2015. Uvedené vyplýva zo zoznamu na č. l. 458 spisu.

Podľa zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku spísanej pred Krajským súdom v Žiline dňa

28. 04. 2015 predsedníčka senátu konštatovala, že bola dodržaná lehota na oznámenie

miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v zmysle ust. § 214

ods. 2 a a bolo oznámené aj vyhlásenie rozsudku na internetovej

stránke MS SR dňa 22. 04. 2015. Následne bol rozsudok okresného súdu vyhlásený verejne

v mene Slovenskej republiky.

V danom prípade bola vec teda vyvesená na úradnej tabuli krajského súdu dňa

22. 04. 2015. V uvedený deň bolo oznámené aj vyhlásenie rozsudku na internetovej stránke

MS SR. Lehota začala plynúť nasledujúcim dňom t. j. 23. 04. 2015 a uplynula dňa

27. 04. 2015 (pondelok). Rozsudok bol vyhlásený nasledujúci deň t. j. 28. 4. 2015. Podľa

odvolacieho súdu bola tak dodržaná pred jej vyhlásením zákonom stanovená lehota

najmenej 5 dní podľa O tom, že rozsudok krajského súdu bol vyhlásený

a to verejne svedčí zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku.

Okrem toho z obsahu spisu okresného súdu ani z odvolania matky dieťaťa podaného

prostredníctvom jej splnomocneného zástupcu nevyplýva, že by nimi bol požiadaný súd

o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami v zmysle ust. 45 ods. 4

Nebolo preto povinnosťou krajského súdu oznamovať matke dieťaťa a jej splnomocnenému

zástupcovi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku v zmysle ust. 214 ods. 3

elektronicky.“

Z predloženej fotokópie spisovej dokumentácie a príslušnej administratívnej agendy

ústavný súd zistil, že krajský súd uznesením č. k. -457 z 20. apríla 2015

nariadil termín verejného vyhlásenia napadnutého rozsudku na 28. apríl 2015. V tento deň

bol následne napadnutý rozsudok krajského súdu verejne vyhlásený, o čom svedčí zápisnica

o verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu z 28. apríla 2015. Krajský súd zabezpečil

zverejnenie informácie o mieste a čase jeho verejného vyhlásenia na svojej úradnej tabuli,

ako aj internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky 22. apríla 2015,

t. j. 6 dní vopred.

Z už uvedeného vyplýva, že krajský súd zabezpečil zverejnenie informácie o dátume,

čase a mieste vyhlásenia napadnutého rozsudku v súlade s príslušnými ustanoveniami

a následne napadnutý rozsudok i verejne vyhlásil, pričom

ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by v tejto súvislosti signalizovala svojvoľný

postup tohto súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

v ktorej opakovane uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo

trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva podľa dohovoru (, ).

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nedozvedela o mieste, dátume a čase vyhlásenia

napadnutého rozsudku, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Navyše sťažovateľka nevyužila

možnosti, ktoré jej na zabezpečenie práv ako účastníčky napadnutých konaní Občiansky

súdny poriadok poskytuje v ustanoveniach a v spojení s .

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že prvá

námietka sťažovateľky je nedôvodná, a preto sťažnosť v časti, ktorá sa týka tejto námietky,

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K druhej námietke sťažovateľky

Druhá námietka sťažovateľky spočíva v jej tvrdení, že krajský súd napadnutý

rozsudok náležite neodôvodnil a zároveň „sa vôbec nevysporiadal s... námietkami

prednesenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní“.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky ústavný súd považuje za

potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,

v ktorej sa okrem iného uvádza:

„V preskúmavanej veci okresný súd rozsudkom zamietol návrh matky dieťaťa na

zníženie výživného keď porovnajúc okolnosti v čase predchádzajúceho rozhodnutia

o výživnom (v čase uzavretia rodičovskej dohody v r. 2012) s okolnosťami zistenými

v súčasnej dobe dospel k záveru, že nenastala taká podstatná zmena na jej strane, ktorá by

odôvodňovala vyhovieť jej návrhu.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že okresný súd

po predchádzajúcom zrušení veci odvolacím súdom za účelom zisťovania dôvodov vedúcich

zamestnávateľa matky dieťaťa k skončeniu služobného pomeru u policajného zboru

v skúšobnej dobe a bez pochybností zistil, že k tomuto došlo v dôsledku správania sa matky

dieťaťa. Prejednávanú vec preto aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie

písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157

ods. 2 , odvolací súd podľa konštatuje správnosť týchto dôvodov

a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu poukazuje na to, že zníženia

výživného sa povinný rodič môže domáhať, ak u neho nastane taká zmena pomerov, ktorá

by mu znemožňovala platiť výživné v pôvodnej výške. Pre zníženie výživného platia

relatívne prísne kritéria. Súd v konaní musí preskúmať dôvody, na základe ktorých došlo k

zhoršeniu schopností a možností povinného platiť výživné. Ak sa teda povinný rodič vzdá

výhodnejšieho zamestnania, ak jeho finančná situácia sa inak zhorší z jeho vlastnej viny

alebo ak vlastným zavinením stratí zamestnanie (ako tomu bolo v danom prípade keď matka

dieťaťa skončila služobný pomer podľa o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru), je povinný aj naďalej platiť výživné v rovnakej výške.

Odvolanie matky dieťaťa odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

Pokiaľ matka dieťaťa v odvolaní v prvom rade poukazovala na to, že rozsudok

okresného súdu nie je riadne odôvodnený tak odvolací súd sa s jej námietkou nestotožnil.

V odôvodnení rozsudku sú uvedené skutkové zistenia s odkazom na príslušné dôkazy a so

záveru súdu tiež vyplýva z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri svojom

hodnotení riadil. Rozsudok okresného súdu preto obsahuje zákonné náležitosti uvedené

v ustanovení K poukazovaniu matky dieťaťa na to, že sa súd riadne

nezaoberal výdavkami na maloletú, príjmami otca dieťaťa a skutočnosťami, ktoré

v záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 22. 01. 2015 predniesol jej splnomocnený

zástupca, odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade bolo potrebné hlavne posúdiť

dôvod pre ktorý sa matka dieťaťa stala nezamestnanou. Okresný súd tento správne uzavrel

ako konanie zapríčinené matkou dieťaťa. Napriek uvedenému o výdavkoch na maloletú

nemal ani odvolací súd dôvod pochybovať. Od posledného rozhodnutia v r. 2012 je

maloletá vekovo staršia a preto možno dôvodne usudzovať, že jej potreby (oblečenie,

obutie, výživa, školské potreby a mimoškolské aktivity) sú len vyššie. Okrem toho ak by sa

príjem otca dieťaťa aj zvýšil tento si vyživovaciu povinnosť k maloletej s ohľadom jej vek

plní výkonom osobnej starostlivosti. Pokiaľ matka dieťaťa v odvolaní spochybňovala

výpovede svedkov k dôvodom skončenia jej služobného pomeru odvolací súd poukazuje

hlavne na to, že okresný súd si pripojil osobný spis matky dieťaťa vedený u jej služobného

úradu. Z obsahu tohto boli aj odvolaciemu súdu nesporne zrejmé konania matky dieťaťa v

pozícii príslušníka policajného zboru, ktorých sa počas skúšobnej doby dopustila a pre

ktoré bol jej služobný pomer v štátnej službe trvajúci od 01. 07. 2011 skončený a to dňa 01.

02. 2013.

Z týchto dôvodov matka dieťaťa v odvolaní neuvádza žiadne relevantné okolnosti,

ktoré by neboli predmetom prvostupňového konania, resp. ktoré by súd pri svojom

rozhodnutí nezohľadnil. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že

argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho

poriadku a o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého

dieťaťa. Závery krajského súdu preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani

za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať

zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno

v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného

hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo podľa a právo podľa dohovoru

neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

(, ), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť

i vo vzťahu k druhej námietke odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2016