Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 47/2016
PDF · 226.39 KB
No categories available
II. ÚS 47/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo
námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
8 CoP 23/2015 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo
námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 23/2015 a jeho
rozsudkom z 28. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Vo veci starostlivosti súdu o maloletú ... bol rozsudkom Okresného
súdu Dolný Kubín sp. zn. 2 P/20/2013-383 zo dňa 12. 2. 2015 zamietnutý môj návrh na
zníženie výživného a o trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.
Na moje odvolanie zo dňa 5. 3. 2015 proti tomuto prvostupňovému rozsudku Krajský
súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 8 CoP/23/2015-463 zo dňa 28. 4. 2015 rozhodol tak, že
rozsudok okresného súdu potvrdzuje. O trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“
Sťažovateľka ďalej argumentuje:
„Podľa mojich informácií na internetovej stránke a ani na úradnej tabuli Krajského
súdu v Žiline nebol podľa § 156 ods. 3 OSP zverejnený čas a miesto verejného vyhlásenia
rozsudku vo veci Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoP/23/2015 a tento rozsudok nebol
vyhlásený verejne. Takýmto postupom odporcu v tomto konaní bol porušený článok 46
ods. 1 a článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 142 ods. 3
Podľa názoru sťažovateľky:
„Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Žilina nespĺňa požiadavky ustanovenia
§ 157 ods. 2 OSP a preto je tento rozsudok nepreskúmateľný. Krajský súd v Žiline sa vôbec
nevysporiadal s mojimi námietkami prednesenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní.
Tým, že Krajský súd v Žiline riadne neodôvodnil tento napadnutý rozsudok odňal mi právo
konať vo veci. V odôvodnení tohto rozsudku odporcu absentuje právne posúdenie veci
podľa ustanovení Zákona o rodine... V tomto konaní neboli splnené zákonné dôvody na to,
aby Krajský súd v Žiline postupoval podľa § 219 ods. 1 OSP, pretože prvostupňový
rozsudok nebol vo výroku vecne správny a bol nepreskúmateľný.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 CoP/23/2015-463 zo dňa 28. 4.
2015 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 CoP/23/2015-463 zo dňa 28. 4. 2015 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľke sa priznávajú trovy tohto konania v sume 296,44
EUR, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť sťažovateľke na
účet advokáta JUDr. Jána Vajdu... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľky krajský súd potvrdením
rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí jej návrhu na zníženie výživného na maloletú
dcéru porušil jej v sťažnosti označené základné právo podľa ústavy a právo podľa
dohovoru.
V nadväznosti predmet sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na
svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).
Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína, že uvedený článok ústavy je
primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať však zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa
ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1
ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len
v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia
sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a napadnutým rozsudkom, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý
návrh sťažovateľky na zníženie výživného na maloleté dieťa zamietol.
Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je
vo svojej podstate založená na argumentácii, že krajský súd:
- nezverejnil „na internetovej stránke a ani na úradnej tabuli Krajského súdu
v Žiline... čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku... a tento rozsudok nebol vyhlásený
verejne“ (ďalej len „prvá námietka“),
- napadnutý rozsudok náležite neodôvodnil a zároveň „sa vôbec nevysporiadal
s mojimi námietkami prednesenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní“ (ďalej len
„druhá námietka“).
II.1 K prvej námietke sťažovateľky
Podľa § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vo veciach,
v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto
a čas na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Podľa § 214 ods. 3 OSP ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho
zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45
ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.
Predsedníčka senátu krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn.
Spr 445/2015 z 23. októbra 2015 okrem iného uvádza:
„Dňa 20. 04. 2015 bol nariadený uznesením termín verejného vyhlásenia rozsudku
na deň 28. 04. 2015 o 9.00 hod. č. dv. 10 pojednávacej miestnosti. Vec bola vyvesená na
úradnú tabuľu krajského súdu dňa 22. 04. 2015. Vyhlásenie rozsudku bolo internetovej
stránke MS SR oznámené dňa 22. 04. 2015. Uvedené vyplýva zo zoznamu na č. l. 458 spisu.
Podľa zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku spísanej pred Krajským súdom v Žiline dňa
28. 04. 2015 predsedníčka senátu konštatovala, že bola dodržaná lehota na oznámenie
miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v zmysle ust. § 214
ods. 2 a § 156 ods. 3 O. s. p. a bolo oznámené aj vyhlásenie rozsudku na internetovej
stránke MS SR dňa 22. 04. 2015. Následne bol rozsudok okresného súdu vyhlásený verejne
v mene Slovenskej republiky.
V danom prípade bola vec teda vyvesená na úradnej tabuli krajského súdu dňa
22. 04. 2015. V uvedený deň bolo oznámené aj vyhlásenie rozsudku na internetovej stránke
MS SR. Lehota začala plynúť nasledujúcim dňom t. j. 23. 04. 2015 a uplynula dňa
27. 04. 2015 (pondelok). Rozsudok bol vyhlásený nasledujúci deň t. j. 28. 4. 2015. Podľa
odvolacieho súdu bola tak dodržaná pred jej vyhlásením zákonom stanovená lehota
najmenej 5 dní podľa § 156 ods. 3 O. s. p. O tom, že rozsudok krajského súdu bol vyhlásený
a to verejne svedčí zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku.
Okrem toho z obsahu spisu okresného súdu ani z odvolania matky dieťaťa podaného
prostredníctvom jej splnomocneného zástupcu nevyplýva, že by nimi bol požiadaný súd
o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami v zmysle ust. 45 ods. 4 O. s. p.
Nebolo preto povinnosťou krajského súdu oznamovať matke dieťaťa a jej splnomocnenému
zástupcovi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku v zmysle ust. 214 ods. 3 O. s. p.
elektronicky.“
Z predloženej fotokópie spisovej dokumentácie a príslušnej administratívnej agendy
ústavný súd zistil, že krajský súd uznesením č. k. 8 CoP 23/2015-457 z 20. apríla 2015
nariadil termín verejného vyhlásenia napadnutého rozsudku na 28. apríl 2015. V tento deň
bol následne napadnutý rozsudok krajského súdu verejne vyhlásený, o čom svedčí zápisnica
o verejnom vyhlásení rozsudku krajského súdu z 28. apríla 2015. Krajský súd zabezpečil
zverejnenie informácie o mieste a čase jeho verejného vyhlásenia na svojej úradnej tabuli,
ako aj internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky 22. apríla 2015,
t. j. 6 dní vopred.
Z už uvedeného vyplýva, že krajský súd zabezpečil zverejnenie informácie o dátume,
čase a mieste vyhlásenia napadnutého rozsudku v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku a následne napadnutý rozsudok i verejne vyhlásil, pričom
ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by v tejto súvislosti signalizovala svojvoľný
postup tohto súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
v ktorej opakovane uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade
s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo
trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Skutočnosť, že sa sťažovateľka nedozvedela o mieste, dátume a čase vyhlásenia
napadnutého rozsudku, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru. Navyše sťažovateľka nevyužila
možnosti, ktoré jej na zabezpečenie práv ako účastníčky napadnutých konaní Občiansky
súdny poriadok poskytuje v ustanoveniach § 44 a § 214 ods. 3 v spojení s § 45 ods. 4 OSP.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že prvá
námietka sťažovateľky je nedôvodná, a preto sťažnosť v časti, ktorá sa týka tejto námietky,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K druhej námietke sťažovateľky
Druhá námietka sťažovateľky spočíva v jej tvrdení, že krajský súd napadnutý
rozsudok náležite neodôvodnil a zároveň „sa vôbec nevysporiadal s... námietkami
prednesenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní“.
V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky ústavný súd považuje za
potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,
v ktorej sa okrem iného uvádza:
„V preskúmavanej veci okresný súd rozsudkom zamietol návrh matky dieťaťa na
zníženie výživného keď porovnajúc okolnosti v čase predchádzajúceho rozhodnutia
o výživnom (v čase uzavretia rodičovskej dohody v r. 2012) s okolnosťami zistenými
v súčasnej dobe dospel k záveru, že nenastala taká podstatná zmena na jej strane, ktorá by
odôvodňovala vyhovieť jej návrhu.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že okresný súd
po predchádzajúcom zrušení veci odvolacím súdom za účelom zisťovania dôvodov vedúcich
zamestnávateľa matky dieťaťa k skončeniu služobného pomeru u policajného zboru
v skúšobnej dobe a bez pochybností zistil, že k tomuto došlo v dôsledku správania sa matky
dieťaťa. Prejednávanú vec preto aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie
písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157
ods. 2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov
a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu poukazuje na to, že zníženia
výživného sa povinný rodič môže domáhať, ak u neho nastane taká zmena pomerov, ktorá
by mu znemožňovala platiť výživné v pôvodnej výške. Pre zníženie výživného platia
relatívne prísne kritéria. Súd v konaní musí preskúmať dôvody, na základe ktorých došlo k
zhoršeniu schopností a možností povinného platiť výživné. Ak sa teda povinný rodič vzdá
výhodnejšieho zamestnania, ak jeho finančná situácia sa inak zhorší z jeho vlastnej viny
alebo ak vlastným zavinením stratí zamestnanie (ako tomu bolo v danom prípade keď matka
dieťaťa skončila služobný pomer podľa § 190 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru), je povinný aj naďalej platiť výživné v rovnakej výške.
Odvolanie matky dieťaťa odvolací súd nepovažoval za dôvodné.
Pokiaľ matka dieťaťa v odvolaní v prvom rade poukazovala na to, že rozsudok
okresného súdu nie je riadne odôvodnený tak odvolací súd sa s jej námietkou nestotožnil.
V odôvodnení rozsudku sú uvedené skutkové zistenia s odkazom na príslušné dôkazy a so
záveru súdu tiež vyplýva z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri svojom
hodnotení riadil. Rozsudok okresného súdu preto obsahuje zákonné náležitosti uvedené
v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. K poukazovaniu matky dieťaťa na to, že sa súd riadne
nezaoberal výdavkami na maloletú, príjmami otca dieťaťa a skutočnosťami, ktoré
v záverečnej reči na pojednávaní konanom dňa 22. 01. 2015 predniesol jej splnomocnený
zástupca, odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade bolo potrebné hlavne posúdiť
dôvod pre ktorý sa matka dieťaťa stala nezamestnanou. Okresný súd tento správne uzavrel
ako konanie zapríčinené matkou dieťaťa. Napriek uvedenému o výdavkoch na maloletú
nemal ani odvolací súd dôvod pochybovať. Od posledného rozhodnutia v r. 2012 je
maloletá vekovo staršia a preto možno dôvodne usudzovať, že jej potreby (oblečenie,
obutie, výživa, školské potreby a mimoškolské aktivity) sú len vyššie. Okrem toho ak by sa
príjem otca dieťaťa aj zvýšil tento si vyživovaciu povinnosť k maloletej s ohľadom jej vek
plní výkonom osobnej starostlivosti. Pokiaľ matka dieťaťa v odvolaní spochybňovala
výpovede svedkov k dôvodom skončenia jej služobného pomeru odvolací súd poukazuje
hlavne na to, že okresný súd si pripojil osobný spis matky dieťaťa vedený u jej služobného
úradu. Z obsahu tohto boli aj odvolaciemu súdu nesporne zrejmé konania matky dieťaťa v
pozícii príslušníka policajného zboru, ktorých sa počas skúšobnej doby dopustila a pre
ktoré bol jej služobný pomer v štátnej službe trvajúci od 01. 07. 2011 skončený a to dňa 01.
02. 2013.
Z týchto dôvodov matka dieťaťa v odvolaní neuvádza žiadne relevantné okolnosti,
ktoré by neboli predmetom prvostupňového konania, resp. ktoré by súd pri svojom
rozhodnutí nezohľadnil. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že
argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho
poriadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého
dieťaťa. Závery krajského súdu preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani
za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať
zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno
v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného
hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
(III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť
i vo vzťahu k druhej námietke odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2016